Neohlížej se, miláčku a jiné povídky

Máme tu v poradí druhú knižku mysterióznych a strašidelne ladených poviedok od Pani spisovateľky. Jednej a jedinej: Daphne du Maurierovej. Iste, nájdeme tu dve, ktoré obsahuje minule recenzovaná zbierka a je tu aj jedna úplne nežánrová - realistická (avšak výborná!), to však vôbec nevadí, takéto "kríženie" a vzájomné presahy, to je už údel všetkých zbierok a aj antológií.
Poďme radšej rovno na vec:

Neohlížej se, miláčku a jiné povídky (Don´t Look Now and Other Stories) - Daphne du Maurier

Neohlížej se, miláčku (Don´t Look Now)
Úvodná dlhá poviedka rozpráva o výlete manželskej dvojice do Benátok. Snažia sa takýmto spôsobom duševne zotaviť po rodinnej tragédii - smrti ich dcérky. Ich pobyt sa ale nezačína práve najlepšie, keď si vypočujú dosť strašidelne znejúcu veštbu, ktorá sa má týkať ich budúcnosti. Benátky v tom čase zasiahla séria nevysvetlených vrážd. Nitky osudu sa zaplietajú...

Skoro až preludne, ako zlý sen, pôsobí táto poviedka. Máme predtuchu strašného konca. A vieme aj, že sa mu nedá vyhnúť, nevieme len, ako prídeme na koniec cesty, ako sa TO stane... Možno poviedka pôsobí trochu vykonštruovane, až naprogramovane, rozuzlenie nás zarazí a prekvapí, a podľa mňa vyznelo silene, ale ani tak poviedka nestráca nič na svojej efektivite.

Nejpozději do půlnoci (Not After Midnight)

Učiteľ na chlapčenskej škole trávi idylickú dovolenku na gréckom ostrove. No, nie zas až tak idylickú, on sa totiž zoznámi s jednou podivnou manželskou dvojicou...

Zvláštna a skutočne makabrózna poviedka. To áno, no je dosť zamotaná a mal som z nej trochu zmiešané pocity. Nie že by bola zlá, to nie, je dobrá, hoci o niečo slabšia než predošlé, no je naozaj trochu čudne podaná. Bude teda len na vás ako si ju interpretujete. To však v konečnom dôsledku len zvyšuje jej unikátnu, ťažko postihnuteľnú a nepríjemnú atmosféru. Ani na ostrove, kde zaspal čas a všetko tam evokuje staré antické mýty nie je človek uchránený od svojich slabostí a od zla...

Případ na hranici (A Border-Line Case)
Mladá herečka sa ponáhľa splniť poslednú vôľu svojho otca a teda plánuje vyhľadať jeho dávneho priateľa z mladosti. Ten žije teraz život v utajení, je vodcom teroristickej bunky IRA. Táto návšteva bude skutočne osudová... možno sa dozvie tajomstvo, ktoré by malo radšej ostať pochované.

Shakespearovská zauzlená dráma... ale veľmi moderne a civilne podaná. Poriadne osudová a zauzlená. Hm, umrú ale všetci nakoniec, ako to býva v tej klasickej tragédii? Neprezradím, poviem len toľko, že poviedka má veľmi zaujímavú, podmanivú a tajuplnú atmosféru. Miestami je to solídny thriller.

Křížová cesta (The Way of the Cross)
Skupina výletníkov sa vydáva do Svätej zeme, ale tento zájazd asi navždy zmení ich vnímanie okolia.

Čistá nežánrová poviedka, ale skvelá. Ironická, satirická, možno až sardonická. Posvätné je tu zbavené pláštika zbožnosti a ako nahé, je to úplne sprofanované - pre veriaceho, zbožne veriaceho, musí čisto vykalkulovaný turistický humbug Jeruzalema zapôsobiť ako šok. Každý zo skupiny má však inú psychiku, iné problémy, iné očakávania a iné motivácie. Nikto však po tejto dovolenke nebude ako predtým.

Šestá síla (The Breakthrough)
Hlavný hrdina sa zúčastňuje tajného vládneho projektu. Ľudský duch však nie je exaktne zmerateľný a so smrťou sa neradno zahrávať!

Sci-fi o tom, ako by veda nemala prekročiť isté hranice do ríše, ktorá patrí duchovnu, lebo následky môžu byť nedozerné. Veľmi dobrý nápad a prevedenie je štandardne na úrovni. A to hororové, čo dostanete spočíva v celkom inom, než nejakých bubákoch či duchoch. Je to varovanie pred aroganciou a domýšľavosťou človeka.

(kniha vyšla vo vydavateľstve Motto v roku 2012 (obálka hore) a vo vydavateľstve Dialog v roku 1996 (obálka dolu)

Týmto sa ale výpočet žánrových (i keď u autorky sa hranice žánrov stierajú a občas sa aj stáva, že príbehy sa síce nejako "tvária", ale potom sa vyvinú úplne ináč) zbierok Maurierovej nekončí. Viem, že vyšla ešte jedna kniha Líbej mě ještě, cizinče, ktorá by mala obsahovať mysteriózne, možno až mystické poviedky... ešte som ju však nečítal...

Ak hľadáte príbehy, kde sa línia medzi žánrovým a umeleckým stiera a strašidelná či tajuplná poviedka získava kontúry "veľkej" literatúry, určite du Maurierovú neobíďte. 

Ptáci a jiné povídky

Žila - bola istá autorka, ktorú spravili jej knižky nesmrteľnou. Áno, takých autoriek bolo viacej, ale nás zaujíma jedna konkrétna; tá ktorej mnohé knihy boli sfilmované, a niektoré i viackrát, a hoci adaptácie dopadli vždy veľmi dobre, alebo aspoň uspokojivo, predlohy sú jednoducho ešte lepšie. A sám pán režisér, teda Režisér - Alfred Hitchcock si k nej hneď dvakrát odskočil, aby jej diela spravil ešte známejšími. Nie že by k tomu potrebovala režisérov, a to ani toho s veľkým R. Jej knihy boli čítané, a vo veľkej miere, i bez toho. Jasné, po premietaní sa počet čitateľov znásobil, a to poteší; to je len dobre. Veď ona sama bola Spisovateľkou. Nie, to je nedostatočné. Bola to Pani Spisovateľka. Naplnila vrchovatou mierou všetky nároky, ktoré kladie kvalitná populárna kultúra, ale aj umenie...
Od kráľovnej získala Rad Britského impéria...

Áno, reč je o Daphne du Maurier.

Vo svojich knihách rada využívala atmosféru tajuplna a niekedy i nadprirodzené prvky. Ak sa už pustila do strašidelného príbehu, garantujem vám, že tak robila s úžasnou energiou a dielo má na čitateľa pôsobivý účinok. Len je veľká škoda, že tak nerobila častejšie. Predsa ale takéto príbehy, pre veľké potešenie milovníkov makabrózna, vydajú na jednu-dve zbierky. Postupne si ich predstavíme.

Ptáci a jiné povídky (Daphne du Maurier´s Classics of the Macabre) - Daphne du Maurier

Teď se nedívej (Don´t Look Now)
Úvodná dlhá poviedka rozpráva o výlete manželskej dvojice do Benátok. Snažia sa takýmto spôsobom duševne zotaviť po rodinnej tragédii - smrti ich dcérky. Ich pobyt sa ale nezačína práve najlepšie, keď si vypočujú dosť strašidelne znejúcu veštbu, ktorá sa má týkať ich budúcnosti. Benátky v tom čase zasiahla séria nevysvetlených vrážd. Nitky osudu sa zaplietajú...

Skoro až preludne, ako zlý sen, pôsobí táto poviedka. Máme predtuchu strašného konca. A vieme aj, že sa mu nedá vyhnúť, nevieme len, ako prídeme na koniec cesty, ako sa TO stane... Možno poviedka pôsobí trochu vykonštruovane, až naprogramovane, rozuzlenie nás zarazí a prekvapí, a podľa mňa vyznelo silene, ale ani tak poviedka nestráca nič na svojej efektivite.

Jabloň (The Apple Tree)
Hrdina príbehu konečne ovdovie. Konečne pretože jeho podarená polovička mu dômyselne všelijakými psychologickými fintami strpčovala po dlhé roky vzájomné spolužitie. A konečne sa zas začína  tešiť zo života, lenže... lenže jeden strom v záhrade mu akýmsi záhadným spôsobom pripomína mŕtvu manželku. V čom spočíva tá podoba? Je to len dôsledok predráždených nervov, alebo ho jeho žena takto máta aj po smrti?

Veľmi desivá a znepokojivá poviedka sa zahráva s nadprirodzeným motívom, robí to však veľmi subtílne, vôbec nečakajte explicitné strašenie. Výsledok je o to desivejší. Paranoja, výčitky, psychický teror... a na konci tragédia! Skvostné. Skvelá prácička, pani du Maurierová! Skvelá!

Modré čočky (The Blue Lenses)
Hlavná hrdinka sa zotavuje po náročnej operácií očí a vie, že bude musieť nosiť špeciálne šošovky. Tie, zdá sa, fungujú  normálne, ale... iba do istej chvíle!

Poviedka, kde hrá hlavnú úlohu metafora a akási prevrátená personifikácia. Nie je ale náš skutočný život tak trochu bájkou s poučením? A nedesili by sme sa skutočnosti, keby sme ju naozaj poznali? Naozaj chceme vedieť pravdu? Naozaj by to bolo lepšie? Vždy a za každých okolností? Ale asi áno... poznať, vidieť, pravý tvar, pravú povahu a hlavne pravú tvár vecí (ľudí!) by však mohlo byť veľmi nepríjemné prebudenie! Táto výborná poviedka prináša naozaj znepokojujúcu predstavu!

Ptáci (The Birds)

Čo by sa stalo, keby zrazu začali vtáky útočiť na ľudí? Otázka neznie ani tak prečo, ale skôr ako prežiť? Že by to bolo nepríjemné, ale nič viac? Nuž... v mikrokozme osudu jednej anglickej rodiny žijúcej na rozoklanom divom pobreží Cornwallu sa odráža aj osud celého ľudstva, a vôbec nie je isté, že náš druh z tohto boja vyjde víťazne.

Bezkonkurenčne jedna z najsugestívnejších poviedok vôbec. V nijakom prípade to nie je len nejaký ďalší z radov zvieracích hororov, kde protagonistov ohrozujú všetci zástupcovia fauny, na ktorých si len spomeniete, žralokom počnúc a nejakým Ferdom mravčekom končiac, ale je to excelentný psychologický horor a zároveň bravúrny katastrofický príbeh. Tak uhrančivo vykreslenú atmosféru zmaru a blížiaceho sa zániku len tak nenájdete. Tejto poviedke totiž uveríte a keď vám budú nad hlavami na jeseň krúžiť kŕdle vrán, naježia sa vám chlpy na zátylku a budete sa ponáhľať domov; tam len so všetkým premáhaním budete vzdorovať nutkaniu zabarikádovať sa a na okná priklincovať dosky. Ani mimoriadne bravúrne sfilmovanie predlohy maestrom Hitchcockom sa tejto pôvodine, z ktorej vychádza, nepribližuje, a pritom je to skutočne skvelý film. Ale na tento apokalyptický zážitok, na absolútne dokonale vystupňovaný teror sa veru máločo doťahuje. Nie je to dlhá poviedka, má štandardný rozsah, ale po prečítaní sa budete cítiť vyšťavený ako po zdolaní tisícstranového románu, taký je to intenzívny zážitok!

Alibi (The Alibi)

Náš protagonista je nespokojný so svojím životom a východisko z tejto situácie sa mu ponúka v tom, že začne viesť život dvojitý. Na predmestí si prenajme byt, kde sa pokúša maľovať. Plánuje však aj vraždu...

Mrazivá psychologická drobnokresba zločinu...

Svojim vnútorným démonom neuniknete, ani keď sa neviemako snažíte. Zo zabehaných koľají len tak ľahko nevyjdete, a keď sa vám raz nedarí, môžete sa aj rozkrájať, no spoločnosť či osud, zvaľte si to na koho chcete, aj tak je to do istej miery o vás a za všetko treba zaplatiť do posledného haliera - alebo aj karma si vás dostihne (to už si preberte podľa vašej vlastnej ideológie či vierovyznania), tak potom viete, že smola sa vám bude lepiť na päty až do konca...

Poviedka, ktorá sa neskončí tak, ako si myslíte, že sa skončí. Nehrajte sa teda na prorokov, a ani na sčítaných a skúsených "detektívkarov". Len si to vychutnajte, a nechajte v sebe ten záver pomaly odoznieť...

Nechoďte po půlnoci (Not After Midnight)

Učiteľ na chlapčenskej škole trávi idylickú dovolenku na gréckom ostrove. No, nie zas až tak idylickú, on sa totiž zoznámi s jednou podivnou manželskou dvojicou...

Zvláštna a skutočne makabrózna poviedka. To áno, no je dosť zamotaná a mal som z nej trochu zmiešané pocity. Nie že by bola zlá, to nie, je dobrá, hoci o niečo slabšia než predošlé, no je naozaj trochu čudne podaná. Bude teda len na vás ako si ju interpretujete. To však v konečnom dôsledku len zvyšuje jej unikátnu, ťažko postihnuteľnú a nepríjemnú atmosféru. Ani na ostrove, kde zaspal čas a všetko tam evokuje staré antické mýty nie je človek uchránený od svojich slabostí a od zla...

(kniha vyšla viackrát - v roku 2019 vo vydavateľstve Motto (obrázok hore), v roku 2010 vo vydavateľstve Mladá fronta (obrázok dole) a v roku 1991 vo vydavateľstve Svoboda)

Poviedky Daphne du Maurier sú brilantné a ak ich ako fanúšik strašidelnej literatúry nepoznáte, tak... si ich musíte čo najskôr prečítať!!!

Silou svého zraku

Dielo, ktoré je azda ešte originálnejšie a upírsky mýtus je v ňom posunutý do ešte invenčnejšej roviny, než bolo tomu pri románe Říše strachu. Ale takisto aj táto kniha trpí neduhmi, a povedal by som, že veľmi podobnými tým, ktoré sa vyskytli v minule zrecenzovanej knihe. Pri Timovi Powersovi (autor sa špecializuje na nekonvenčné historické fantasy a jeho dielo napríklad inšpirovalo Pirátov z Karibiku) si môžeme byť istý, že zo zdanlivého upírskeho klišé vytvorí niečo nevšedné, niečo, čo tu dosiaľ ani len náznakom nebolo. Na to šikovne upozorňuje aj anotácia a príbeh skutočne dostojí jej slovu. Nedá sa však povedať, že by autor takýto náročný útvar, ktorý má už umelecké ašpirácie, celkom zvládol... Poďme sa bližšie pozrieť na toto historické fantasy s prvkami hororu, jednu z tých nemnohých kníh, ktoré sú natoľko odvážne a ambiciózne, že zaužívané žánrové postupy si vykladajú po svojom, a neboja sa ich priam zmocniť naozaj svojským spôsobom.

Silou svého zraku (The Stress of Her Regard) - Tim Powers

Román sa pohráva s myšlienkou, čo by bolo keby - veľkí romantickí básnici ako Shelley, Byron či Keats vďačili za svoju genialitu prapodivnému spojeniu s neľudskými bytosťami zvanými nefilimovia. V Powersovom podaní však nie sú vystrihnuté z mytológie, nie sú to tí nefilimovia, ktorých poznáme. Tieto upírske entity spájajú v sebe charakteristiky viacerých mytologických bytostí, napríklad lamií či sukkúb, a niektoré ďalšie zas čisto vymyslené autorom. Tieto bytosti majú jeden veľmi nepríjemný zvyk: vyžadujú si krvavú daň. A pričasto sa zameriavajú na vašich najbližších. Sú ceny, ktoré sú privysoké. Zistí to i hlavný hrdina, mladý a nádejný lekár, ktorého sužujú podivné erotické sny. Keď sa po svadobnej noci zobudí vedľa príšerne znetvoreného tela svojej manželky, v šoku sa vydáva na útek. Aby očistil svoje meno a odhalil hroznú pravdu o vampirických bytostiach, ktoré prenikajú do sveta ľudí. Počas svojej púte sa stretáva s významnými ľuďmi svojej doby, putuje po európskom kontinente a pomaly sa približuje k nezadržateľnému poslednému stretnutiu so svojimi zhmotnenými nočnými morami. Popritom zúfalo hľadá pokoj a osobné šťastie.

Geniálny nápad s poučením, ktoré je brané až príliš doslovne a krvavo; že za úspech sa platí a nič nie je zadarmo. Veľmi ma potešilo i to, že sa stretneme, priamo či nepriamo, s významnými až legendárnymi umelcami tej doby a vôbec, toto fascinujúce obdobie dokázal autor vykresliť veľmi pôsobivo a verne, pričom vlastné mystifikácie mieša s historickou realitou v maximálne zaujímavej zmesi bizarných dobrodružstiev. Ale tu je aj kameň úrazu. Miestami autor popustí uzdu svojej fántazie natoľko, že situácie pôsobia tak prehnane, až sa stávajú grotesknými, nehodia sa tam a oslabuje to celkový dojem z príbehu. Problém vidím i v tom, že daktoré scény vám utkvejú v pamäti, ako je trebárs epizóda odohrávajúca sa v Taliansku, záverečný súboj či koniec knihy, veľmi pekný, "ľudský" a pritom nesentimentálny (áno, takto si predstavujem dobre napísaný záver epického dobrodružstva), lenže iné sú veľmi rozťahané a k čítaniu som sa musel nútiť. Takéto pasáže zas veľmi zrážajú ako pôžitok z knihy, tak aj mimoriadne škodia atmosfére príbehu, o ktorú sa autor, až kŕčovito, usiluje. 

Vo výsledku tak dostaneme zvláštnu, pôsobivú, ale veľmi nevyrovnanú knihu... 

(kniha vyšla vo vydavateľstve Laser books v roku 2011)

(obálka pôvodného amerického vydania)

Říše strachu

Moje obľúbené vydavateľstvo zamerané na fantastiku Laser books vydalo v rámci svojej edície "Mistrovská díla fantasy" dva zaujímavé tituly, ktoré, aj keď sa naozaj jedná väčšmi o fantasy než čokoľvek iné (v tomto prípade a v našej dnešnej recenzii dokonca dej prekvapivo vyústi i do sci-fi) v hojnej miere využívajú hororové kulisy. Oba romány totiž spadajú do subžánru upírskych príbehov. Oba sa odohrávajú v určitom historickom období, pričom dobové reálie sú vypracované mimoriadne precízne, oba však, na úkor originality, nevšednosti a nekonvenčného spracovania strácajú to najdôležitejšie, čo by mala obsahovať kniha, ktorá chce pútavo podať pútavý príbeh. Na rovinu poviem, že strádajú v oblasti vykreslenia charakterov, budovania deja i prostého a nenahraditeľného rozprávačstva... Jednoznačne ale stoja za povšimnutie. Popravde, sú to tak trochu kultové diela. Snažili sa, a nie neúspešne v druhej polovici 80. rokov revitalizovať upírsku tematiku. Takpovediac vliať podžánru do žíl novú krv ;) Teraz sa pozrieme na prvý z nich:

Říše strachu (The Empire of Fear) - Brian Stableford

Úžasná, podmanivá a super cool - kůl (povedzme, že to je odvodené od slova "kôl"? - kôl na upírov? :) ) obálka ukrýva na zadnej strane úžasnú, podmanivú a super cool anotáciu, ktorá ma tak navnadila, že som si knihu jednoducho musel kúpiť, a tá anotácia je tak dobrá, že ju budem, hoci nie priamo citovať, tak aspoň parafrázovať: V alternatívnej histórii 17. storočia ovládajú väčšinu Európy upíri. K upírom patrí všetka šľachta a podobné je to i s duchovenstvom. K upírom patrí dokonca i samotný pápež. Ľudia trpia pod tvrdou feudálnou vládou. Istý vedec však konečne odhaľuje príčinu tajomných vlastností upírov aj možný spôsob premeny z človeka na upíra, tajomstvo, ktoré upírí vládci žiarlivo strážia. Jeho syn sa dostane do čela veľkého povstania proti krutým vládcom.

Ohromne "kôl", že? :) Ale dostojí obsah knihy tomuto bombasticky znejúcemu prísľubu? No... to už je horšie. Spisovateľ si odhryzol priveľké sústo alebo sa napil príliš veľa krvi. Brian Stableford má na konte desiatky kníh, a to nielen žánrových, hoci fantastike robí česť a jeho meno je viac ako len známe, pôsobí však aj ako prekladateľ a editor. Budú ale jeho schopnosti stačiť na knihu takýchto epických rozmerov? Kniha totiž nie je zlá, vôbec nie. Má niektoré skvelé miesta a je nesmierne zaujímavá, lenže ako celok nie je dobre zvládnutá. Delí sa na niekoľko viac menej samostatne fungujúcich a pomerne dlhých častí, pričom v každom sa čitateľ posunie v priestore i čase deja. Tento koncept je v poriadku. Ale kvalita jednotlivých úsekov a spisovateľova schopnosť strhnúť čitateľa dosť variuje. Úvod v Londýne, kedy sa dostávame do virvaru spiknutia, má spád a je naozaj pôsobivý. Zvláštna alternatívna história so svojimi čudesnými reáliami si vás podmaní a vy, hoci ste i laickým znalcom dejín a dejepis ste mali v obľube, budete krútiť hlavou nad tým, ako to autor všetko mimoriadne schopne prekrútil a prispôsobil vlastným potrebám. A nad tým všetkým sa vznáša príťažlivý príkrov tajuplna. Časť, ktorá je venovaná boju proti upírom a najmä finálny stret armád, vám zas pripraví také vzrušenie a napätie, že budete mať čo robiť, aby ste pri neustálom prudkom otáčaní stránok papier neroztrhli. Záver je tiež nadmieru silný a nevtieravo, prirodzene, ale s veľkou dávkou sugestivity rieši zmysel ľudského bytia a cieľ ľudského snaženia. Ibaže, máme tu i objemnú časť knihy, ktorá je vyložene nudná a ja som mal čo robiť, aby som nepreskakoval v deji! - čo považujem za priam hrôzostrašnú čitateľskú herézu. Putovanie po Afrike, kedy sa naši hrdinovia snažia nájsť bájne miesto kolísky upírskej rasy má velikánsky potenciál, ale podstatnú časť z neho autor utopil v bezbrehej a bezodnej nude. Táto stať môže slúžiť ako manuál k tomu ako NEpísať!!! Čo teda s touto nesmierne zaujímavou, ale v zásade nezvládnutou knihou? Ak sa chcete dozvedieť ako by vyzeral novovek, keby na svete žili (a vládli) upíri, ak sa chcete stretnúť s takými vďačnými postavami histórie ako je Richard Levie srdce či Vlad Dracula a dozvedieť sa tajomstvo vzniku vampirizmu (autor je nielen zdatný sociológ, ale aj biológ a to sa na knihe prejaví a rozuzlenie prekvapí nejedného čitateľa) či zažiť jednu z najvzrušujúcejších bitiek v (alternatívnych) dejinách, určite sa do nej začítajte. Ak ale čakáte príbeh, ktorý plynulo plynie a graduje až k veľkému finále, môže sa vám stať, že budete sklamaný.



(knihu vydalo vydavateľstvo Laser books v roku 2008)

Príšery

Bez zbytočných prieťahov a ukecaných úvodov sa poďme pozrieť na druhú zaujímavú zbierku hororových poviedok, ktorá sa narodila začiatkom sedemdesiatych rokov v socialistickom (Česko)Slovensku. Alebo presnejšie, ako nás samotná kniha upozorňuje, na antológiu hrôzostrašných noviel. Na rozdiel od predchádzajúceho výberu, nepôjde o modernú podobu žánru, ale o klasiky z 19. storočia povyberané od autorov naprieč celou Európou. Á áno, čuduj sa svet, nájdeme tu spisovateľa z našich krážov; ale o tom až o chvíľu. Ide teda o pekný doplnok a náprotivok knižky Pod pekelným stromom. Takže ten, kto má rád tú najklasickejšiu podobu a obdobu žánru, nemusí sa rozpakovať a stačí vkorčuľovať do niektorého z internetových antikvariátov... Ako už prostý a výstižný názov napovedá, hlavným predmetom nášho záujmu budú

Príšery

Strašidelný dom (The Haunted House) - Charles Dickens
Novým nájomníkom podozrivého domu sa stáva náš hrdina... od momentu, kedy sa doň nasťahuje sa v dome začnú diať čudné veci. Údajným zážitkom a chýrom služobníctva však neverí, a tak k sebe na dlhší pobyt pozýva svojich dôveryhodných priateľov. Každý si má zapisovať vlastné zvláštne zážitky a na konci pobytu sa s nimi navzájom všetci konfrontujú. Aspoň taký je plán...

Významný anglický autor sa zaujímal o nadprirodzeno a jeho poviedka The Signal-Man je brilantnou ukážkou dokonale spracovaného duchárskeho príbehu. Ako teda dopadla táto próza? Neuveriteľne rozpačito. Ale v takomto podaní to ani inak dopadnúť nemohlo, zostavovateľ antológie nás hneď na úvod podviedol... Hneď vysvetlím: Dielo je osobitý projekt iniciovaný autorom, ale je to dielo kolaboračné, zrodilo sa zo spolupráce a v spoluautorstve viacerých spisovateľov. Dickens napísal úvod a dve kapitoly, každú kapitolu-poviedku zas iný autor. Každá je písaná v inom duchu a iným štýlom. Niektoré sú strašidelné, iné väčšmi humorné, ďalšie sa zas nedajú označiť ináč ako absurdné. Vzniklo tak ohromne zaujímavé, ale značne nekonzistentné dielko, ktoré vie čitateľa potešiť, počudovať, no možno i sklamať... Keďže tu editor vybral len Dickensove príspevky do knihy, vytiahnuté z kontextu mätú, nedávajú zmysel a pôsobia akurát tak zmätok než uspokojivý čitateľský zážitok. Prípadnému záujemcovi jednoznačne odkazujem, aby si prečítal celú knihu, a nie túto literárnu "vystrihovačku".

Príšerný hosť (Der unheimliche Gast) - E. T. A. Hoffmann 
Do sporiadanej, vysoko postavenej nemeckej rodiny zavíta votrelec, ktorý použije všetok svoj um a všetky svoje nečisté schopnosti na to, aby získal srdce mladej dámy.

V tomto príbehu sa dostane rad i na klasické strašenie, ale významná časť je venovaná tomu, čo sa kedysi označovalo ako mesmerizmus či (živočíšny) magnetizmus a dá sa chápať ako predchodca modernej hypnózy a sugescie. A príbeh skutočne sugestívny je! Plne dokumentuje autorovu (a i kolektívnu - dobovú) fascináciu hraničnými javmi ľudskej psychiky a ríšou tajomna.
V niektorých aspektoch Hoffmann síce zostarol a zastaral, ale v iných dokáže zaujať stále s rovnakou silou ako v dobe, kedy žil a pôsobil. Vo veľkej miere ovplyvnil vývoj svetovej strašidelnej a makabróznej literatúry. Próza je súčasťou série rozprávaní postáv, z ktorých každá líči nejakú inú príhodu a vyšla prvý raz v netradične koncipovanej slávnej Hoffmannovej knihe Die Serapionsbrüder.

Horla (Le Horla) - Guy de Maupassant
Hlavný hrdina má od istej doby nepríjemné nočné mory a budí sa vždy veľmi vysilený. Čoskoro na to zisťuje, že jeho dom obýva neviditeľný návštevník. Bytosť, ktorá sa živí mliekom, vodou, no najmä ľudskou vitalitou a jej úmysly nie sú priam priateľské...

Dnes už legendárny strašidelný príbeh veľkého francúzskeho prozaika. Autor v poviedke psychologizuje, nebojí sa rozpitvať duševné pochody hlavného hrdinu a šikovne vykresľuje jeho zhoršujúci sa stav. Mimoriadne sa mu tak darí hrať i so psychikou čitateľa. Atmosféra nedôvery, paranoje a desivého, takmer metafyzického, no tiež až nepríjemne reálneho dotyku z iných sfér obzvlášť nadchli Lovecrafta. A nadchnú aj vás. Výborná poviedka písaná denníkovou formou, aj v súčasnosti pôsobivá, znepokojujúca a nadmieru originálna je bez konkurencie najlepším dielom v antológii.

Mátoha v Ľubovni (Kisértet Lublón) - Kálmán Mikszáth
Dva zámožné rody sa medzi sebou sporia. O vínečko, falošné peniaze, ale najmä o neveru. A na pozadí toho všetkého vyčíňa prízrak tragicky zosnulého obchodníka.

Vynikajúca historická novelka od uhorského rodáka z 19. storočia, ktorý sa narodil a študoval na území dnešného Slovenska, píšuceho po maďarsky. Kálmán Mikszáth písal vskutku znamenite. A stal sa povestným tým, že svoje prózy podfarboval milým, nevtieravým humorom. Nie je tomu inak ani v tomto prípade. Nečudo, že sa stal jedným z najprekladanejších a najobľúbenejších maďarských autorov. Kvázi strašidelná (báť sa naozaj nebudete) dejová linka slúži viac-menej len na to, aby dala vyniknúť autorovmu rozprávačskému majstrovstvu. Garantujeme vám ale, že nudiť sa nebudete, naopak, budete sa kráľovsky baviť. Pre nás má iste nesporné čaro i to, že veľká časť deja sa odohráva na Slovensku. V dobách vrcholiacej maďarizácie mal spisovateľ k Slovákom vrelý vzťah.

Upír (Oupyr) - A. K. Tolstoj
Sme svedkami rodiacej sa mladej lásky, ktorá rozkvitá v prostredí moskovskej šľachty. Našim zaľúbencom ale hrozí vážna prekážka v podobe upírov...

Raný upírsky príbeh a úplne prvý v ruskej literatúre. Či druhý? Pretože predošlá poviedka, mimochodom tiež od tohoto autora, bola napísaná vo francúzštine počas jeho zahraničného pobytu. Tolstoj (nepliesť si s jeho slávnejším vzdialeným príbuzným Levom Nikolajevičom) napísal presne štyri upírsky ladené príbehy. V tomto nemal Tolstoj vo svojom storočí konkurenta, nijaký iný autor, pokiaľ viem, ich nenapísal toľko. Zdá sa Vám to málo? Musíte si uvedomiť, že vtedy ešte nebolo tak veľa žánrových spisovateľov ako dnes, skrátka a dobre, nebolo mnoho autorov, ktorí by sa zameriavali výlučne, alebo aspoň z väčšej časti, na strašidelnú literatúru. Tej sa venovali prevažne len okrajovo. Zato radi, veď nejeden majstrovský strašidelný príbeh pochádza z pera velikánov svetovej prózy. Túto poviedku niektorí kritici chválili, ale poväčšine skôr hanili, podľa mňa však boli zaujatí. Na môj vkus je trošku pomotaná a snová sekvencia zbytočne detailná a absurdná aj na pomery snov, ale inak je to zvládnutý text, ktorý má miestami naozaj strhujúcu atmosféru. Okrem toho, je tu použitý zaujímavý koncept upírov, kedy je v hre kliatba rodu a spolčenie so Satanom... Nechajte sa prekvapiť a utvorte si vlastný názor, ale ja som bol s poviedkou spokojný, nájdete tu viacero originálnych prvkov a na dôvažok je prestúpená aj nefalšovaným dobovým romantizmom.


Tak čo, zaujala Vás romantická podoba žánru? Ak áno, pátrajte v antikvariátoch.

(ilustrácie zo starého francúzskeho vydania ku poviedke Horla)

(kniha vyšla v roku 1972 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit)

Pod pekelným stromom

Na prelome 60. a 70. rokov sa v Československu dvíha vlna záujmu o horor. Nebude mať dlhé trvanie, ideové pozadie doby a literárny dozor tomu neprajú, ale to, čo vyjde, nastaví mieru kvality veľmi vysoko. V Čechách sú to predovšetkým antológie Rej upírů, Tichá hrůza a Lupiči mrtvol, na Slovensku zas skvelá séria Hitchcockom zostavených výberov próz. To je však už na samostatnú kapitolu, ktorej sa, sľubujem, budeme venovať niekedy nabudúce. No a potom tu bola edícia Zenit venovaná oddychovej žánrovej literatúre pod taktovkou vydavateľstva Tatran. Tí nás poctili Frankensteinom a Draculom. Ale priniesli na knižný trh aj dve antológie. Jedna sa venovala modernej podobe žánru, druhá sa zas zamerala na klasiku. Poďme sa pozrieť na tú, ktorá vyšla ako prvá a volá sa:

Pod pekelným stromom (Splinters)

Kniha vyšla prvý raz v roku 1968 vo Veľkej Británii a len o dva roky neskôr, skutočne akoby zázrakom, sa objavuje jej preklad, pýšiaci sa nepríjemne pôsobivou obálkou, v socialistickom Československu. Zostavil ju Alex Hamilton a sám do nej prispel poviedkou. Podľa voľného prekladu jeho poviedky nazval knihu slovenský vydavateľ, pôvodný názov znie Splinters a niektoré vydania knihy sú vybavené popiskom "Stories of Macabre" alebo aj "A New Anthology of Modern Macabre Fiction" a je to označenie naozaj vystihujúce ich ducha. Nie vo všetkých prípadoch ide o horor a len v niektorých sa jedná o horor nadprirodzený, ale všetky príbehy sú skutočne makabrózne. Na atmosfére znepokojenia, či dokonca zvrátenosti sú vystavané všetky príbehy. Slovenská verzia má oproti originálu iné usporiadanie poviedok, chýba predhovor a žiaľ, vypadla aj jedna poviedka... aj tak je to však kniha, ktorá by nemala minúť milovníka takéhoto druhu literatúry. Teraz sa už pozrime na jednotlivé poviedky a na to, ako sa autorom podarili či nepodarili.

Pod pekelným stromom (Under the Eildon  Tree) - Alex Hamilton

Dostávame sa do Anglicka, do obdobia kedy vrcholí hon na čarodejnice. Jedna takáto liečiteľka-čarodejnica je i ústrednou postavou príbehu.

Procesy s čarodejnicami, to je vďačná téma pre akýkoľvek žáner a takmer akýkoľvek druh príbehu. Tento príbeh je však mimoriadne mdlý a tak amatérsky napísaný, že to až bije do očí. Siahodlhé, nudné rozprávanie zakončené neuspokojivým záverom, nedokáže zachrániť ani humor, ktorý sa tu príliš nehodí... Čitateľ sa dlho nedozvie či magické prvky v príbehu sú len nepochopením reality, alebo sú skutočné. A zdá sa, že má v tom zmätok aj sám autor. Veľmi, veľmi slabá poviedka a to, že je od samotného editora a navyše sa stala v slovenskom preklade knihy poviedkou titulnou, je pre mňa nepochopiteľný krok vedľa...
Antológia nezačína dobre!... A to bol Hamilton vo svojej dobe známy nielen ako zostavovateľ antológií, ale aj ako schopný autor... nerozumiem... ale každý má aj svoje slabšie chvíľky.

Jane (Jane) - Jane Gaskellová

Hrdinkou poviedky je dievča, ktoré je ľahostajnými a zároveň tyranskými podivínskymi rodičmi držané v izolácii od okolitého sveta. Rodičia majú oveľa radšej domáceho miláčika - veľkého hada škrtiča, než vlastnú dcéru...

Z napätia medzi človekom a zvieraťom, citovo deprivovaným dievčaťom a plazom, z ktorého sála tichá, chladná krutosť, z absurdného temného prostredia izolácie a z depresívneho miniatúrneho sveta, ktorého jedinými obyvateľmi sú ignorantský otec a had, z ktorého čiší zlo... z tohoto sa dá vyťažiť veľmi veľa, ale autorka bola mladá a zjavne ešte nevypísaná a nezvládla to. Síce Jane Gaskellová naozaj písala od útleho veku a v žánrovej literatúre si spravila meno, a to meno dosť významné, no táto poviedka sa jej nepodarila a je podpriemerná. Nie je uveriteľná, pôsobí vykonštruovane, prehnane, nie je nijako zvlášť zručne napísaná a autorka by si malo o hadoch dačo zistiť, keď už o nich píše...

Reč kvetov (The Language of Flowers) - Hugh Atkinson
Predčasne penzionovaný bankár, ktorý je založením romantik a vo svojej práci trpel desiatky rokov, si konečne plánuje na dôchodku užiť svoju milovanú záhradu a nehodlá si to nechať pokaziť ani diktátorskou manželkou. Všetko sa však zamotá, keď dostane do daru zvláštnu kvetinu...

Už som sa obával, že táto antológia bude sklamaním, ale táto poviedka ma jednoducho očarila. Je výborná. Každý x-tý muž je psychicky týraný svojou manželkou (aspoň údajne, ak máme veriť všakovakým štúdiám a štúdijkám), a ak je aj ubitý životom, nečudo, že sa stane nezdravo posadnutý svojím domácim miláčikom, kde hľadá porozumenie a lásku. Je síce trochu čudné, že tým miláčikom je kvet, a navyše keď ten kvet je sám osebe dosť čudný, môžeme čakať zápletku, ktorá sa len tak ľahko nerozpletie.
Ešte raz: výborná poviedka od austrálskeho autora viacerých úspešných kníh a scenáristu.

Nátril (Grace Game) - Derwent May
Rozprávač príbehu si spomína na jedného svojho svojrázneho známeho a na neuveriteľnú príhodu s ním spojenú. Dotyčný bol dobrý klavirista, ale nedokázal zahrať isté komplikované skladby, kvôli svojim krátkym prstom, čo mu nedalo pokoj, takže vymyslel milý a pobláznený plán, ako obísť svoj nedostatok... Tak to už ale býva, že všetko dopadne ináč, než aký bol pôvodný úmysel.

Zaujímavá, krátka a originálna poviedka, ktorá sa vás dotkne mrazivým prstom šibeničného humoru. Osud má nepríjemný zmysel pre iróniu. Žiaľ, je tu príliš málo dramatickosti, a čakal by som nejakú silnejšiu pointu, väčší zvrat či niečo podobné, aby som mohol poviedku označiť za skutočne dobrú. Napriek tomu čitateľa poteší.
Derwent May vošiel do literárnej histórie ako milovník fejtónov, prírody a špeciálne vtáctva.

Slečna Smithová (Miss Smith) - William Trevor

Introvertný a neobľúbený chlapec sa zúfalo snaží získať uznanie od učiteľky, ktorá ním pohŕda a všemožne ho trápi. Veci sa ešte skomplikujú, keď sa do nej chlapec napriek tomu zaľúbi. Vo svojom šialene smutnom úsilí zaujať ju a zapáčiť sa jej, dokáže spraviť i nepredstaviteľné...

Ďalšia výborná poviedka. Toto je to, čomu sa hovorí realistický a psychologický horor. Ak viete dobre písať, netreba vám v poviedke viac ako frustrované ublížené dieťa, ktoré je dotlačené až za hranicu...
William Trevor bol význačným írskym autorom ovenčeným mnohými cenami a je pokladaný za jedného z najlepších poviedkarov píšucich v anglickom jazyku.

Americký organ (An American Organ) - Anthony Burgess

Chlapík, milovník hudby, si chce dopriať radosť v živote a tak si zoženie organ a teší sa, že konečne má doma nejaký hudobný nástroj. To znie síce priam banálne, ale to ešte čitateľ nevie, čo ho čaká...

Poviedka brilantne využíva prvok šoku, prekvapivý moment, ktorý môže čitateľom až otriasť. V závere sa zrazu úplne zmení a otočí smerovanie príbehu a aj dovtedajší dej vyznie v celkom inom svetle. Jej slabinou je ale to, že poviedka na tomto jedinom okamihu stojí. A je to tak trošku podfuk na čitateľa... Inak ale zaujímavý kúsok od slávneho autora Mechanického pomaranča.

Hra na život (The Biggest Game) - John Brunner
Poviedka je ponorom do života starnúceho playboya a gigolla. Ten je práve na love novej koristi. Zavetril bohatú osamelú ženu a hodlá sa chopiť príležitosti, ktorá sa neodmieta. Idylu kazia však zvláštni muži v čiernom, ktorí ho, zdá sa, sledujú...

Ďalšia skvelá poviedka a tento raz od oceňovaného autora science fiction. Aj táto poviedka zabŕdne do krážov sci-fi a spadne vám sánka, len musíte prijať autorovu hru (hru na život a hru o život) a prijať nepravdepodobné, ba nemožné. Potom jej nebudete mať čo vytknúť. Ozaj znamenitá próza.

Vojvodkyňa (The Way the Ladies Walk) - Richard Nettell
Rozprávač príbehu si spomína na svoju kamarátku - detskú lásku a uvedomuje si, že už žiadnu ženu nebude nikdy tak milovať. Lenže objekt jeho túžob je už dávno mŕtvy. A to naozaj dávno, niekoľko storočí...

Spočiatku krásna a vynikajúco napísaná poviedka, ktorá využíva pocit nostalgie silnejúci s pribúdajúcim vekom a snové spomienky na detstvo a má lyrický nádych. Tešil som sa, že to bude krásny romantický gotický príbeh o láske k duchovi, a ajhľa, zmení sa to na obscénnu perverznú fantáziu, ktorá sa bez cenzúry dotýka pedofílie. A mám neodbytný pocit, že to nie je umelecký zámer, ba ani snaha za každú cenu vyburcovať otrlého čitateľa, ale že jednoducho je nás spisovateľ úchylný. Škoda, mohla to byť naozaj skvelá poviedka, mám z nej však naozaj nepríjemné zimomriavky a celkom iné, než aké autor zamýšľal.
O autorovi sa mi nepodarilo dohľadať nič iné než to, že má na konte ešte jednu publikovanú žánrovú poviedku, aspoň taký a možno väčší je jeho literárny odkaz.

Nič také (Don´t You Dare) - John Burke

Máme tu jedno nešťastné manželstvo - za jeho neblahý stav je zodpovedná sexy ženuška, ktorá je nespokojná so svojím životom. Ten si predstavuje ako ideálnu šnúru nikdy nekončiacich párty, ktorých bude stredobodom. Svojmu mužovi dáva svoju nespokojnosť aj náležite pocítiť. Keď tragicky zomiera, manžel sa druhýkrát ožení. Spočiatku je všetko vyložene idylické, ale potom...

Netradičný duchársky príbeh, kde sa s duchom ako takým, v tradičnom ponímaní, vlastne ani nestretneme! Psychika dostáva zabrať a čitateľ je spolu s hlavným hrdinom naozaj trýznený. Najprv vrtochmi a charakterom pôvodnej manželky, neskôr dianím okolo... Netreba zabúdať na to, že v živote sa smrťou nič nekončí :) A už vôbec nie v hororových príbehoch!!! Veľmi dobrá poviedka.
John Frederick Burke bol autorom mnohých podobne ladených príbehov. Jeho doménou bol thriller, horror a science-fiction. Písal aj pod mnohými pseudonymami, podarilo sa mu získať solídne renomé a veľkú časť jeho tvorby tvoria novelizácie filmov či divadelných hier.

A opäť späť, hopi-cup (Home Again, Home Again, Jigetty-Jig) - Patrick Boyle

Je neskorý večer a v rodine vládne napätie, ktoré by sa dalo krájať. O chvíľu príde domov večne opitý otec. Taký rutinný večer mnohých rodín, ale vyvrcholenie dnešného večera tradičné nebude.

Tak som sa navnadil a začal tešiť na rozuzlenie, lebo poviedka je schopne napísaná, napätie je dobre vykreslené a sľubne, hoci pomaly sa stupňuje. Problém je, že na konci sa vlastne nič nestane, alebo aspoň nič také, čo by skutočne stálo za zmienku. Tak tomuto hovorím podraz. A ak si autor myslel, že takýmto spôsobom sa tvorí dobrá či aspoň originálna žánrová próza, tak je na veľkom omyle a vy, ako čitateľ, si budete klásť otázku, načo, doparoma, ste to vôbec čítali... Nie je to teda vôbec zle napísané, ale je to úplne "mimo", autor čitateľovi pripravil úplne neuspokojivý zážitok. Nenaplniť čitateľove očakávania ani len z jednej desatiny, to je rovnako trestuhodné, ako nudiť ho... Pri jednom aj pri druhom by si mal autor poriadne vstúpiť do svedomia.
Patrick Boyle bol jeden čas relatívne úspešným autorom pochádzajúcim zo Severného Írska.

Skleníkový život (Indoor Life) - Montague Haltrecht

Životný príbeh citovo oploštenej dievčiny, ktorá sa až fobicky bojí okolného sveta a uzavrie sa pred ním do bezpečia a istoty opevnenia svojho domova. Problém je v tom, že si práve založila rodinu.

Je to zhustené, zrýchlené a skratkovité a nie príliš realistické, ale je to šikovne podané, dokáže to vtiahnuť do deja a disponuje to výraznými zlomovými bodmi v príbehu a maximálne deprimujúcim záverom. Ponúka sa porovnanie s poviedkou "Jane" z tejto antológie a "Skleníkový život" vychádza ako jednoznačný víťaz, lebo je skrátka omnoho lepšie napísaný. Nevdojak si budete klásť otázku nakoľko je možné, aby sa niečo podobné stalo, prípadne, či sa niečo takéto nemôže stať i vám či niekomu z vášho okolia, vie to byť totiž ozaj sugestívne. Nakoľko ovplyvňujú naše každodenné správanie rôzny strachy, fóbie a úzkosti a je možné vôbec nadobro prelomiť vzorce takéhoto správania, ktoré sa formuje v detstve? Veď táto železná košeľa má vo zvyku držať sa nás železnými pazúrmi.
Ja len krútim hlavou nad tým, koľko manipulátoriek, psychotičiek a tyraniek sa našlo v tejto antológii a hútam nad tým, či boli všetci títo mužskí prispievatelia mizogýnni, alebo len obyčajní podpapučiari... Alebo homosexuáli, ako konkrétne Montague Haltrecht. Jeho sexuálna orinetácia ma ale nezaujíma, nie som bulvárny pisálek, oveľa dôležitejšie je vedieť to, že bol úspešným poviedkarom, románopiscom, recenzentom či autorom rozhlasových hier.

V klietke (Mewed Up) - Peter Brent
Z vnútorného monológu hlavnej postavy sa dozvedáme, že bol, z jemu neznámych dôvodov, uväznený a je držaný v malej cele. Prečo? Kto je jeho väzniteľ a aké má ciele?

Veľmi zaujímavá próza. Rozhodne to nie je typická žánrová poviedka. Azda nedostanete to, čo by ste čakali, ale ak sa nebojíte umeleckej polohy literatúry, nemali by ste byť sklamaní. Dostanete pomerne veľa priestoru na riešenie filozofických otázok, hoci niektoré sú skôr rečnícke otázky a na iné zas nejestvuje priamo, ak vôbec, nejaká univerzálna odpoveď a môžete si vychutnať hru s atmosférou, netradičnú koncepciu dielka a svojrázny rozprávačský štýl autora. Za mňa rozhodné ÁNO.
Peter Ludwig Brent bol autorom historických románov, životopisov, literatúry faktu, ale aj detektívok, mystery či okrajovo fantastiky. "Ľahšiu" literatúru písal pod pseudonymom.

Isabo (Isabo) - J. A. Cuddon

Manželka hlavného hrdinu sa začína správať veľmi čudne. Je to len nervové vypätie, nahromadený a nezvládnutý stres? Alebo dokonca psychická porucha? Keď začne byť agresívna, rozprávať cudzími jazykmi a mať silný a neodôvodnený odpor proti cirkevným predmetom, bude azda nutné obrátiť sa na exorcistu...

Táto dlhšia poviedka je akousi kronikou posadnutia démonom a predchodcom slávneho Exorcistu Williama Petera Blattyho. Obsahuje všetko, čo má správny horor s náboženskou tematikou obsahovať, čo je z dnešného pohľadu možno klišé, ale v dobe vzniku to tak čitateľ určite nevnímal. Veľkou prednosťou tejto prózy je to, že skutočne vyvoláva strach.
J. A. Cuddon bol spisovateľ, náruživý športovec, ale aj učiteľ, tréner a tvorca slovníkov.

(obálka pôvodného anglického vydania)

Teraz je na mieste zhrnutie - stručné, jasné a výstižné: je to kniha poviedok nevyrovnaných kvalít, niektoré sú slabé, iné ľahko nadpriemerné a ďalšie zas výborné. Tie slabšie pôsobia kŕčovito a vykonštruovane, tie lepšie hýria originalitou a sú perfektne zvládnuté. Je to už skoro zabudnutá antológia, ale oplatí sa po nej siahnuť.

(kniha vyšla v roku 1970 vo vydavateľstve Tatran)

Básnické intermezzo VI

Robert W. Chambers nám v knihe Kráľ v žltom ukáže veže bájnej Carcosy týčiace sa za mesiacom, nad ktorou svietia čierne hviezdy. Hastur, jazero Hali, číre a prázdne bez závanu vetra, Yhtill, Aldebaran a Alar a priblížime sa k tajomstvu Hyád. Všetko zahaľujú mraky ako dotrhaný plášť Kráľa v žltom... Neznámy si nesníme Bledú masku a Fantóm pravdy sa blíži...

Západ dvoch sĺnk tam krvaví jazerá,
flotily mrakov v nich s vlnami súperia
a v tieňoch dlhých leží
súmračná Carcosa.

Tajomné žiari tam svetlo čiernych hviezd,
tajomné luny tam nebo musí niesť,
je tajomnejšia od nebies
stratená Carcosa.

Odetý do zdrapov kráčať bude Kráľ
a piesne Hyád a ich večný žiaľ,
umierajú  nevyspievané
v súmračnej Carcose.

Opúšťa ma hlas tak v duši musíš tlieť,
nevyspievaná ako keď zmĺkne v žilách tep
a nevyplakaná lebo sĺz už niet
v stratenej Carcose.

(Pieseň Cassildy z hry Kráľ v žltom, prvé dejstvo, druhá scéna)

A malá ukážka básní v próze z kapitoly Raj prorokov:


OSUD

Zastal som pred mostom, ktorým len niektorí smú prejsť.
"Prejdi!" zavolal na mňa strážca, ale ja som sa zasmial hovoriac: "Ešte je čas," a on sa usmial a zabuchol bránu.
K mostu, ktorým len niektorí smú prejsť, prichádzali mladí aj starí. Všetkých obrátili späť. Ja som tam len stál a počítal ich, až napokon, unavený ich nárekom a hlukom, znova som zastal pred mostom, ktorým len niektorí smú prejsť.
Davy tých, ktorí sa tlačili pred bránou, vrieskali: "Prichádza neskoro!" Ale ja som sa len zasmial hovoriac: "Ešte je čas."
"Prejdi!" zavolal na mňa strážca, keď som vystúpil na most, potom sa usmial a zabuchol bránu.


ZELENÁ IZBA

Klaun obrátil svoju napudrovanú tvár k zrkadlu.
"Je krásne byť krásny," vyhlásil, "kto sa môže rovnať mne v mojej bielej maske?"
"Kto sa môže rovnať jemu v jeho bielej maske?" opýtal som sa Smrti vedľa mňa.
"Kto sa môže rovnať mne?" povedala Smrť. "Veď ja som ešte bledšia."
"Si taký krásny," vzdychol si klaun a odvrátil svoju napudrovanú tvár od zrkadla.

(autorom obrazu je Geber Luis)

Kráľ v žltom

Je jedna kniha, ktorá stála pri počiatku weird fiction. (Čo je to weird fiction? - už som to neraz spomínal, ale pre poriadok: nezameniteľný, svojský mix všetkých troch hlavných odvetví fantastickej literatúry - sci-fi, fantasy, horror, väčšinou s akcentovanou strašidelnou zložkou príbehu a vždy so zameraním na podivnosť, bizarnosť; od toho už samotný názov tohto podžánru...) Samozrejme, žánrová literatúra v dnešnom ponímaní vtedy neexistovala, hranice medzi umeleckou a žánrovou literatúrou sa len vytyčovali, veď sa píše koniec 19. storočia, a zas pre súčasného čitateľa môže byť kniha práve i pre toto príťažlivá, lebo jemu sa zas bude zdať, že dobová weird fiction je akosi nevídane umelecká...
Je veľa, veľa, PRIVEĽA kníh, ktoré by niekto, a zjavne z marketingových účelov rád označil, a aj označuje, ako kultové. Nezriedka majú tento status nezaslúžene. Táto kniha ho nesie právom. Bola obľúbená medzi niekdajšími súčasníkmi a jej autor, ktorého bol Kráľ v žltom druhou knihou, sa stal autorom bestsellerovým. Mimoriadne ho oceňoval Lovecraft, ktorý sa týmto dielom nechal inšpirovať a samozrejme, potom i celý zástup Lovecraftových zbožňovateľov a napodobňovateľov. Možno nejaký čas i hrozilo, že kniha zapadne medzi panoptikum menej známych obskurností, ale poslednú dobu zas zažívame obnovenie záujmu o suverénne najznámejšiu Chambersovu knihu:

Kráľ v žltom (The King in Yellow) - R. W. Chambers

Je to zbierka deviatich poviedok a jednej výsostne umeleckej prózy, podotýkam, že zbierka mimoriadne nesúrodá. Rozsah aj kvalita jednotlivých próz veľmi variuje a dala by sa prístupom tvorcu i tematicky rozdeliť na dve časti, prvých päť nesie v sebe zreteľné fantazijné prvky, sú tam desivé pasáže skutočne makabrózneho a prazvláštneho charakteru so zreteľným príklonom k nadprirodzenému hororu a miestami cez plátno zdanlivej skutočnosti presakujú nezameniteľné gotické farby... Toto umelecké prirovnanie som použil zámerne, lebo autorovi hrdinovia sú umelci, zväčša maliari a dejisko väčšiny príbehov je situované do Paríža. Sám autor sa pohyboval v prostredí francúzskej bohémy. No a napokon je tu druhá časť, tá "väčšia polovica" knihy, ktorá mapuje práve život parížskych maliarov. Neobsahuje nijaký fantastický prvok, skoro sa zdá, že ju písal iný autor a patrí akoby do celkom inej knihy... Ale nie, nie je to tak, v skutočnosti sa hrdo hlási do tohto nekonzistentného celku. Je ľahké povedať, že milovníka žánrovej literatúry táto časť nenadchne, ba sa môže cítiť i podvedený a z dnešného uhla pohľadu musia tieto poviedky pôsobiť priam "sacharínovo", ale ja som si i tak prišiel na svoje. Je to krásne romantické, vôbec nie presladené, len je treba byť poučeným čitateľom a mať na zreteli kontext doby, kedy bolo dielo vytvorené. Práve atmosféra doby, celkom iného sveta, akým bola francúzska metropola v období fin de siècle, má neuveriteľne nostalgický, snový náboj. Dojímavá, poetická nálada, ktorá z týchto poviedok prýšti, evokuje skoro akýsi prelud, tak ako je napríklad i spomienka na detské letá... Takže hoci je i druhá časť modernými čitateľmi prehliadaná a nie je to štýl literatúry, ktorý by som si za iných okolností dobrovoľne a rád prečítal, v tomto prípade som bol plne spokojný.

Čím to ale, že sa kniha stala takouto slávnou, a to napriek tomu, že sa Robert William Chambers úspech pokúsil ešte zopakovať - no nijaké jeho ďalšie dielo nielenže neovplyvnilo v takej miere žánrovú literatúru, ale, bohužiaľ, sa na ne i dávno zabudlo? A to má jeho bibliografia skutočne úctyhodné proporcie, obsahuje množstvo kníh mnohorakého zaradenia od proto sci-fi, horor až po romantickú beletriu... Ako to, že sa kniha presadila v období, kedy sa to len hemžilo duchmi a aj inými monštrozitami a vznikali najlegendárnejšie diela strašidelnej literatúry? Možno práve preto, že konkurencia, hoci i lepšie napísaná, hoci i možno desivejšia, bola podstatne konvenčnejšia. Kráľ v Žltom bol natoľko odlišný a natoľko podivný, že musel v tom čase silne zapôsobiť na čitateľa. Aké sú teda jeho atribúty?
Prvé štyri poviedky sú navzájom veľmi voľne prepojené postavami, miestom, kde sa odohráva dej, ale hlavne - Kráľom v žltom. To je zakazovaná kniha prazvláštneho a veľmi znepokojivého obsahu, ktorú, keď si prečíta nič netušiaci protagonista príbehu, môže očakávať, že ho postihne nešťastie. A šialenstvo, ktoré číha na psychicky labilnejšieho a nepripraveného čitateľa, je tým najmenším. S knihou sa spája aj čudesné Žlté znamenie a pre človeka, ktorý je takto označený, si osobne príde samotný Kráľ v žltom. Je to tajuplná a desivá postava, ktorej podstata nie je odhalená, vieme len toľko, že je to zlovoľná kozmická entita, akýsi démon (nie však v religióznom duchu), alebo niečo na ten spôsob...
Tak už vám svitlo prečo? Áno, Chambers definitívne opúšťa svet prízrakov, upírov či vlkolakov a pre svoje strašidelné inšpirácie siaha niekde mimo čas a priestor... A aj keď si prepožičiava mená niektorých charakterov a lokalít figurujúcich v zapovedanej fikívnej knihe, ktorou raz a navždy obohatil rekvizitár sveta hororu, od Ambrose Bierca, ďalšieho slávneho autora, medzi iným autora strašidelných a podivných príbehov, vytvára vlastnú pôsobivú mytológiu. Od tých čias je veľmi obľúbené spriadať okolo vybájeného artefaktu, najčastejšie nejakej knihy zlovestného obsahu, hrôzostrašné historky, a ríša hororu je plná rozličných predmetov, ktoré svojmu majiteľovi prinášajú skazu. Najznámejší je iste Lovecraftov Necronomicon, mocný čierny grimoár, ktorého autorom mal byť šialený arabský mág, mystifikácia par excellence, idea, ktorej sa chytili ďalší mystifikátori, ale aj naivní romantici a dodnes sú o existencii tejto knihy skalopevne presvedčení. Ale je tu aj Howardova Čierna kniha - Nevýslovné kulty, ktorej autorom mal byť excentrický Nemec von Junzt či Kniha Eibonova, ktorá sa zrodila v mysli Clarka A. Smitha. A mnohé ďalšie od mnohých ďalších autorov. Ale zoznam by sa dal rozšíriť, lebo nemusí ísť nutne o knižné zväzky. Čo tak Lemarchandov hlavolam z novely Hellbound Heart od Clive Barkera? Alebo videonahrávka z knihy Kruh od Kodži Suzukiho? Ale na začiatku bol Kráľ v žltom.

Čo vieme o fiktívnej knihe Kráľ v žltom? Nie veľa, Chambers nám podáva len útržkovité informácie, a to napriek tomu, že úryvky z knihy sú na na niekoľkých miestach dokonca citované. Prazvláštna romantizujúco-archaická dikcia a exoticky znejúce mená ako Carcosa, Hastur, Hali a prostredie, ktoré jednoznačne odkazuje na to, že dej sa neodohráva na Zemi, navodzujú prísľub neuchopiteľného tajuplna. Je to divadelná hra v dvoch dejstvách, pričom prvé dejstvo je "len" zvláštne, no druhé má na čitateľa svojou ničivou sugestivitou, úchvatnou umeleckou úrovňou a najmä desivou bizarnosťou fatálny účinok. A to ešte nespomínam, že po prečítaní, ak si náhodou uchováte zdravý rozum, si po vás príde... Kráľ v žltom!!!

(obálka českej verzie z roku 2014 od vydavateľstva Argo)

Tu je v stručnosti načrtnutý dej jednotlivých príbehov:

Záchranca reputácií (The Repairer of Reputations)

Dej je situovaný do New Yorku roku 1920, čo bolo presne dvadsaťpäť rokov od vydania knihy. Dozvedáme sa, že hlavný hrdina bol po tom, ako ho doktor prehlásil za uzdraveného, prepustený z blázinca, on sám však tvrdí, že bláznom ani nikdy nebol a vlastný pobyt v ústave vníma ako omyl či zlovôľu druhých. Stretáva sa s čudáckym starcom, ktorý je známy ako záchranca reputácií a prevádzkuje podivnú živnosť: za nemalý finančný poplatok dokáže napraviť pošramotenú povesť svojich klientov. Hlavný hrdina číta knihu Kráľ v žltom a má dôkazy o tom, že práve on je právoplatným následníkom kráľovskej dynastie, a že má zasadnúť na trón. Jeho priateľ a mentor - nik iný než Záchranca reputácií, mu má svojimi známosťami a vedomosťami pomôcť k jeho korunovácii.

Vykreslenie spoločenských pomerov mesta či vo väčšom meradle Ameriky nie je rozhodne detailné, Chambers pracuje, ostatne, ako v celej knihe, s náznakmi a len kusými informáciami, veľký priestor ponecháva čitateľovej fantázii, predsa im však venuje toľko priestoru, aby vás jeho predstavy dokázali vtiahnuť a fascinovať. A to zvyšné, čo ostáva zahalené tajomstvom, dráždi a podnecuje k premýšľaniu. Je to utopická či skôr antiutopická vízia budúcnosti, no to, čo bolo kedysi sci-fi sa s odstupom rokov stáva alternatívnou históriou. Ostáva však nemenej zvláštnou, priam bizarnou. Áno, od prvých stránok, ba od prvých viet je viac ako jasné, že toto je weird fiction... hlavný hrdina nedokáže rozlišovať medzi svojimi túžbami a snami a medzi realitou. A dlho to nebudete to vedieť ani vy...  Blúzni? Je to naozaj šialenec? Alebo vraví ťažko uveriteľnú pravdu? Isté je len to, že ako dej kulminuje, dôjde k niečo hroznému...

Prvá poviedka je jednoducho úchvatná a verím, že vo svojej dobe musela byť označená za bravúrnu, no číru dekadenciu.

Maska (The Mask)

Tu sa už dej presúva do Paríža a my sa stretávame s geniálnym sochárom, jeho manželkou a najlepším priateľom. Sochár učiní prelomový objav; pripraví chemickú substanciu s neuveriteľnými vlastnosťami a účinkami na živú hmotu - po ponorení do tejto kvapaliny sa čokoľvek organické premieňa na materiál podobný mramoru. Medzi protagonistami sa rozvíja milostný trojuholník a tragédia na seba nenechá dlho čakať.

Nie až tak bizarná, nie až tak podmanivá ako prvá, ale stále dobrá poviedka so zaujímavou atmosférou, možno predvídateľným vyvrcholením, no nečakaným koncom.

Na dvore Draka (In the Court of the Dragon)

Názov poviedky je pomenovaný podľa parížskej lokality, kde býva protagonista príbehu. Ten má počas hohoslužby pocit, že organista na neho upriamuje svoj nenávistný pohľad a mužovu zlobu priam fyzicky cíti. Jeho presvedčenie rýchlo prerastá do stihomamu; zdá sa, že ho muž prenasleduje. Hrdina uteká mestom a snaží sa nájsť úkryt vo svojom dome.

Vydarený desivý kúsok prózy. Síce pôsobí ako scéna vytiahnutá z dlhšieho príbehu a čitateľovi tu chýba akýkoľvek kontext, no takto pripomína poviedka veľmi nepríjemnú nočnú moru. Bizarný zvrat v závere je tiež ako vystrihnutý zo zlého sna.

Žlté znamenie (The Yellow Sign)

Talentovaný maliar a jeho obľúbená modelka sú sužovaní znepokojivo živými snami hrozivej povahy. Na dôvažok na nich upriami svoju pozornosť odpudivý strážnik cintorína...

Najdesivejšia a zrejme najlepšia poviedka zbierky. To, čo vyzerá ako podarený duchársky príbeh, kvalitný, no vlastne štandardný, s predtuchou vlastnej smrti prostredníctvom prorockého sna a návšteve zo záhrobia, sa odrazu mení na skutočný "kozmický horror". Táto poviedka akoby priam prosila zostavovateľa antológií, aby ju do nejakého svojho výberu zaradil. A aj sa tak stalo. Dokonca sa objavila v jednej českej... Niekedy nabudúce si tú antológiu priblížime.

Dáma z Ys (The Demoiselle d´Ys)

Hlavný hrdina si vyjde na lov, no zle odhadne čas a podcení okolité končiny; pustú krajinu slatín. Zvečerieva sa a on stretáva záhadnú, no tiež pôvabnú ženu, ktorá ho pozve prenocovať do svojho sídla.

V tejto poviedke už niet o Kráľovi v žltom ani zmienka. Touto poviedkou sa i končia príbehy s nadprirodzenými fantastickými motívmi, ktoré zbierka obsahuje. Dala by sa zaradiť niekde na pomedzie gotického príbehu a ghost story. Vďaka krásnemu jazyku, lyrickým opisom a melancholickej atmosfére predstavuje pre čitateľa pôžitok.

Raj prorokov (The Prophet´s Paradise)

Séria krátkych poetických próz alebo možno až básní v próze približuje svojím spracovaním tému cyklickosti a bezvýchodiskovosti.

Zvláštny literárny experiment sprostredkujúci zvláštny zážitok. Dekadencia a/alebo estetizmus. Niektorým prózam akoby pointa unikala, evokujúc tak dojem nezmyslu a nemožnosti dosiahnuť zmysel či cieľ, iné sú naopak zas vypointované. Ja tento autorov príspevok do zbierky vnímam ako predel či most medzi prvou a druhou polovicou knihy.

Ulica Štyroch vetrov (The Street of the Four Winds)

Za hlavným hrdinom, maliarom, prichádza zanedbaná mačka a prináša mu isté posolstvo. Chce ho zaviezť za jeho dávnou láskou, aby sa jej to však podarilo, musela by vedieť prechádzať do minulosti...

Najkrajšia, najdojímavejšia, najnežnejšia, najroztomilejšia, ale tiež najsmutnejšia a najbolestivejšia poviedka zbierky. Páčila sa mi tak, že som sa s dojmami a pasážami poviedky musel okamžite podeliť s kamarátmi. Ale zanechala ma aj skormúteného a so slzami v očiach.

Ulica Prvej strely (The Street of the First Shell)

Dej sa odohráva v minulosti počas Prusko-francúzskej vojny, presnejšie počas obliehania Paríža. Hlavným hrdinom je Američan, ktorý ostal uväznený v meste, je svedkom ohavností i hrdinstva, ľudskej biedy i triumfu a napokon sa sám zapojí do bojov.

Keby nebola miestami poviedka tak zmätená, a bola by napísaná "prehľadnejšie", bol by to excelentný prozaický text. Je to sugestívne vyrozprávaný veľmi silný príbeh a mne sa skoro žiada povedať, že som čítal akéhosi predchodcu protivojnových románov stratenej generácie... Hrôzy vojny (a autentickosť), vie autor podať tak, že sa s spolu s hrdinom ocitnete priamo v deji, bude cítiť pach dymu, strelného prachu a krvi.

Ulica Našej Pani z polí (The Street of Our Lady of the Fields)

Nevinný a naivný americký študent výtvarného umenia je v Paríži konfrontovaný s bohémskym životným štýlom a voľnou láskou. Zaľúbi sa Francúzky, ktorá nežije práve počestným spôsobom. V tej sa však tiež prebudí svedomie a láska. Dokáže táto kontrastná dvojica preklenúť vzájomné rozdiely?

Iste, táto poviedka je sentimentálna, ale aj krásna a krásne romantická. Je z nej cítiť závan doby, kedy ľudia žili celkom inak a celkom inak vnímali a prežívali veci. Určite by sme sa v niečom od nich mohli inšpirovať. Táto poviedka zažíha optimizmus, prebúdza to vnútorného slnko, ktoré sa nachádza v ľudskom vnútri a presvetľuje dušu.

Rue Barrée (Rue Barrée)

Mladý adept umenia maliarskeho stretáva neprístupnú krásku, do ktorej sú zaľúbení snáď všetci parížski študenti. Jedného dňa jej dá poslať kvety a pokúsi sa prelomiť bariéru chladu, ktorou sa obklopila.

Táto poviedka je akýmsi protipólom poviedky predošlej a končí sa oveľa realistickejšie. Po melodráme opilstva láskou musí prísť vytriezvenie. Aj doslova. Ale mnohoznačný, otvorený záver ponúka viac možností interpretácie. Názov ulice (Uzavretá ulica) odkazuje na povahu tajuplnej dievčiny. Na vyváženie neveselej atmosféry autor v poviedke používa milý humor.

Tak, a sme na konci. A ja túžim, aby Chambers pokračoval v rozvíjaní svojho nápadu a prehlbovaní svojej pôsobivej umelej mytológie. Aby toho o Kráľovi v žltom napísal viac... Ale nestalo sa tak, a museli to spraviť druhí. Do niekoľkých svojich príbehov zakomponoval Chambersove prvky aj Lovecraft a symbol Žltého znamenia priniesol ďalším generáciám... 

 

(obálka pôvodného amerického vydania z roku 1895, slovenské je z roku 2014 a pripravilo ho vydavateľstvo Európa)

Nech vojde ten pravý

Tento román vzal pred pár rokmi svet literárneho a neskôr aj filmového (odporúčam obe filmové spracovania, hoci americká verzia, i keď nie zlá, je po pôvodnom spracovaní už zbytočná a v porovnaní s ním ťahá jednoznačne za kratší koniec) hororu útokom. Toto mrazivé švédske zjavenie je upírsky príbeh nepodobný čomukoľvek, čo ste doteraz čítali. Nie, nezosadí z trónu moderných upírskych románov, aspoň u mňa nie, Červený smäd, ale je to tesné a číslo dva je krásne miesto, zaslúžené, vydreté a viac ako dôstojné.
Povedzme si prečo je táto kniha taká výnimočná:

Nech vojde ten pravý (Låt den rätte komma in) - John Ajvide Lindqvist

Pre svoju ponurú atmosféru. Nedivím sa severanom, že píšu takéto veci. Zima, tma, depresia, a pochmúrna sivosť sídlisk... Je to presne táto atmosféra, ktorá z príbehu doslova vystupuje a či chcete alebo nie, prestúpi aj vás. Je to strašne temná kniha a to je na nej tak úžasné. A o to viac, že tá temnota nie je umelo pretláčaná autorom, aby šokoval. Áno, viacerí budú aj tak šokovaní. S násilím si nerobí ťažkú hlavu a vybafne na vás bez obalu, nie je toho však veľa, len pár miest v celej knihe, a túto striedmosť kvitujem. A sex? Nuž, nijako vulgárne, nijako detailne, ale autor s prehľadom prekračuje hádam to posledné civilizačné tabu: pedofília. No napriek všetkému kniha obsahuje tému lásky, ktorá je podaná tak krásne a nevtieravo, ako jediná milá a čistá vec v celej knihe, že presvetlí akúkoľvek temnotu. Účinok je potom o to silnejší.

Osemdesiate roky, predmestie Štokholmu. Hlavný hrdina dvanásťročný chlapec Oskar má bezútešné detstvo; pochádza z rozvedenej rodiny a je v škole šikanovaný. Svoj hnev a frustráciu ventiluje posadnutosťou sériovými vrahmi a zrejme má nakročené k tomu, aby sa jedného dňa sám stal sériovým vrahom. Lenže v okolí v tom čase naozaj sériový vrah vyčíňa. Zanecháva po sebe obete zbavené všetkej krvi. Zároveň sa do susedstva prisťahuje zvláštne dievča, a medzi ním a Oskarom sa pomaly začína vytvárať silný vzťah...

Ak by som knihu hodnotil čisto len z hľadiska syntaxe a zvládnutia dejových línií, hlavnej i vedľajšej a ich pospájaní do príbehu, poviem, že je to priemerné dielo. Okrem toho musím povedať aj to, že kniha je rozťahaná a nejedna rozprávačská vetva či odbočka je úplne nadbytočná. Ale, ale... to je všetko úplne jedno, lebo atmosféra. ATMOSFÉRA.

Koľkokrát ste už počuli to (neúprimné) túto knihu jednoducho musíte čítať. Vypočujete si to ešte raz :) a úprimne.


(kniha vyšla v slovenčine v roku 2010 vo vydavateľstve Marenčin a v češtine vo vydavateľstve Argo)

Autor napísal viac žánrových kníh, ale žiadna sa jeho sugestívnej prvotine ani len nepriblížila. A ozaj - prečo ten názov? Vychádza z povery, ktorá tvrdí, že upír k vám nemôže prísť bez pozvania...

Kliatba vlkolaka

Dobrých vlkolačích kníh je máličko. Oproti svojim známejším príbuzným upírom to je priam bieda. Takže radšej ani nebudem príliš porovnávať klasiky pojednávajúce o tak rozdielnych a predsa v hrôzostrašných fantáziách, čo sa rodia v mysliach ľudí, takmer neoddeliteľne spätých monštier - detí noci. Zistili by sme totiž, a musím to s ľútosťou konštatovať, že vlkolaci nemajú svojho "Draculu". Skrátka román, ktorý by bol synonymom vlkolačieho mýtu, knihu, ktorú by ste si predstavili akonáhle niekto vysloví to desivé, obávané slovo vlkolak. Mňa osobne to mrzí dvakrát tak ako bežného žánrového fanúšika, lebo od detstva som bol chorobne, doslova patologicky týmito bytosťami fascinovaní. A v útlejšom veku som sa dokonca túžil vlkom stať...
Ale dosť bolo romanticko-morbídnych spomienok. Stačilo. Venujme sa literatúre. V priebehu desaťročí vzniklo niekoľko diel, ktoré by mohli ašpirovať na post vlkolačieho Draculu. Jedným z nich je aj tento román. A snaží sa o to dosť okato. Druhá vec je či aj naozaj účinne...

Kliatba vlkolaka (Curse of the Wolfman / The Door of the Unreal) - Gerald Biss

Najskôr k mätúcemu dvojnázvu knihy - pôvodne kniha vyšla pod titulom, ktorý by sa dal preložiť ako Dvere (do) neskutočna, čo považujem za naozaj podarený názov, ktorý dáva prísľub tajomna a záhadného. Ten, ktorým sa kniha hrdí v dnešných časoch, a ktorý si za svoj zvolil aj slovenský vydavateľ (čo mu nevyčítam, aj on musí, ba práve on musí, myslieť na predajnosť) hneď všetko vyzrádza a evokuje tak nízkorozpočtový céčkový filmový horor z päťdesiatych rokov. Nie všetko bombasticky znejúce je aj nutne to lepšie... no o tom teraz reč nebude.

Hneď na sympaticky žánrovej (takmer až milo brakovej, ale v tomto prípade to odobrujem) obálke nás láka údajný Lovecraftov citát. Pokiaľ viem, je to bezostyšná reklama a Lovecraft nič také nepovedal. V štúdii Nadprirodzená hrôza v literatúre, však knihu veľmi dobre hodnotí a hovorí o nej v tom zmysle, že pomohla vybudovať vlkolačí kánon. Je to však jediná vetička v eseji a odkazuje na to, že kniha si prepožičiava draculovský koncept a jednoznačne z neho vychádza. To je iste pravda a je to veľmi dobrý postreh, ktorý musí udrieť do očí každého, kto má v žánri aspoň čo to načítané. Biss neodškriepiteľne používa Stokerov rozprávací postup a aj výstavba románu je podobná. Aby sme mu ale nekrivdili, nezachádza tak ďaleko, že by prosto upírov nahradil vlkolakmi, nejde zas o plagiát a román má svoje špecifiká. Nakoniec sa však porovnaniu nevyhneme. Kniha si to vyložene pýta. A z pomyselného zápasu nevychádza vôbec slávne. Na Draculu jednoducho ani náhodou nemá. A ja jedným dychom dodám, že nebyť tej jednej Lovecraftovej pozitívnej zmienky a faktu, že ide o jednu z mála tematických - vlkolačích kníh v hororovom žánri, bola by dnes úplne zabudnutá. Tak či tak, ide o dielo, ktoré muselo byť vydolované spod nánosov času, ktoré mu navyše dosť ubrali na (predpokladanej) pôvodnej príťažlivosti a z dnešného hľadiska je potrebné knihu čítať s istou dávkou zhovievavosti a vnímať ju z kontextu doby. Má ale potenciál osloviť aj čitateľa, ktorý sa nešpecializuje na predvojnový horor, programovo ho nevyhľadáva, nevie do čoho ide a nevyžíva sa v dobovej mentalite, ktorá sa nutne odzrkadľuje aj v literatúre? Prípadne, čo keď nie je milovník vlkolakov? U mňa je to rana na istotu, lebo spĺňam dokonale obe kritériá, myslím si, že najlepšie diela hororu boli napísané do polovice 20. storočia a vlkolak je najúžasnejšie monštrum v dejinách ľudskej fantázie, ale čo bežný žánrový čitateľ? 

Treba podotknúť, že kniha nenaplnila svoj potenciál, ktorým určite disponovala.

Ale teraz k príbehu: na anglickom vidieku dochádza k istým veľmi znepokojivým a záhadným zmiznutiam. Okolnosti sú vždy rovnaké; pri ceste nájdu prázdny automobil a po vodičovi a pasažieroch niet sebemenšej stopy. Polícia je úplne bezradná, ale to sa už k miestu činu náhodou dostáva scestovalý Američan, ktorý nie je len znalcom ľudí, ale do sféry jeho záujmu patria aj záležitosti nadprirodzené. A zdá sa, že tento prípad bude spadať práve do tejto kategórie. O jeho skutočnej povahe, zlovestnosti a hrozbe, ktorú predstavuje nielen pre jednotlivcov, ale pre celú ľudskú spoločnosť, sa postupne, po malých náznakoch dozvedáme v priebehu zdĺhavého pátrania. Hlavný hrdina nechce nič nechať na náhodu a musí si byť absolútne istý. Akú úlohu v tom celom desivom príbehu hrá geniálny vedec botanik Lycurgus Wolff, ktorý nielen menom, ale aj výzorom a zvykmi prezrádza, že je v ňom niečo vlčie? A čo jeho odpudivá a málovravná slúžka? A akú úlohu v tom zohráva profesorova pôvabná dcéra? Aký dopad bude mať vyšetrovanie na najlepšieho priateľa hlavného hrdinu a jeho láskavú sestru, ktorí bývajú neďaleko miesta kde došlo k poslednému zmiznutiu? Blíži sa dátum zlorečenej Walpurgis nacht, kedy majú démonické sily nezvyklú moc a je viac než jasné, že tejto noci beštia opäť zaútočí. Je to závod s časom...

Takto to vyzerá byť veľmi príťažlivé, žiaľ, autor to nedokázal dobre podať. Gerald Biss bol vo svojej dobe pomerne úspešným spisovateľom, špecializoval sa na detektívne príbehy, živil sa ako žurnalista a bol veľkým fanúšikom motorizmu a rád si doprial dobré jedlo či pohárik (čo mu i výrazne skrátilo život). V tejto knihe, mimochodom jediného diela s fantastickými prvkami, ktoré napísal, sa všetky tieto spomenuté autorove menovatele stretávajú a vyniknú. Záľuba v automobiloch, cigarách či whisky našich knižných protagonistov nie sú pre literárne hľadisko príbehu nijak podstatné, ale dotvárajú pomerne komornú, až salónnu atmosféru knihy, kde sa starý svet stretáva s novým, prastaré zlo zasiahlo do pohodlného, komfortného sveta moderných výdobytkov a racionálneho uvažovania. O to lepšie potom pôsobí originálny názov "Dvere do neskutočna". Dôležitejší je Bissov novinársky štýl. Ten dominuje románu len spočiatku, kedy čítame údajne autentické vyhlásenia svedkov a dôležitých zúčastnených v tomto hroznom dobrodružstve. Autor tak navodzuje pocit, že to, čo píše, je vlastne dokument o tom, čo sa naozaj stalo a nie fikcia, a aj keď znie autenticky robí to za cenu istej úradníckej chladnosti a odťažitosti. Keď sa konečne forma zmení na konvenčnejšie rozprávanie, nedokáže byť zas dosť presvedčivý. Iste, veľmi pozvoľným odhaľovaním podstaty hrozby, ktorej čelia naši hrdinovia a následným pripravovaním sa na to, ako sa s ňou vysporiadajú, dokáže sem-tam navodiť v čitateľovi nepríjemné obavy, či dokonca záchvev strachu, to keď sa Dvere do neskutočna napokon pootvoria, ale po väčšinu času sa skrátka nič nedeje, alebo aspoň nič závažné a hodné zapamätania. Úvod je azda priveľmi neučesaný, pôsobí zbrklo a neprehľadne, je to zmäť svedectiev a novinových článkov, ale zaujme a veľa sľubuje. Záver je výborný. No medzi tým je... najmä fádna vata. Postavy len rečnia, pobiehajú, zase rečnia a pobiehajú... a dokopy sa nič nestane. Tých pár strán, kde sa vlkolak vyskytne, či kde sa vyskytne rozprava o lykantropii nepostrádajú spád, napätie a skutočné tajuplno, je to však len pár strán. Ja som síce skôr minimalistom a to najmä v strašidelnej literatúre, ale toto je už extrém. Absencia zreteľnej dejovosti s gradáciou, a absencia dobrého rozprávačského umu, je najväčším a obrovským nedostatkom románu.

Ak by sa toho chopil šikovnejší spisovateľ a postupoval by inak, tak možno by kniha naplnila očakávania, ale takto sa rozhodne nestala vlkolačou bibliou a ani sa nemohla stať. Na to je tam príliš málo vlkolakov a príliš veľa neochutenej a mdlej omáčky okolo. Škoda preškoda, lebo kniha má isté dobré momenty a dokáže zaujať trpezlivejšieho čitateľa, ktorý si tam nájde to svoje. 

Aj tak je zrejme najnádejnejší kandidát na titul vlkolačí Dracula román Parížsky vlkolak (The Werewolf of Paris) od bestsellerového autora menom Guy Endore, ktorý nebol dosiaľ preložený do češtiny ani slovenčiny...

Od čítania vás však neodrádzam, práve naopak, povzbudzujem vás k nemu, možno práve vás román dokáže osloviť a nebudete sa už na mesiac dívať s takým básnickým sentimentom, ale s hrôzou v očiach.

Avšak frázy v doslove o pilieroch a základných kameňoch žánru a pod. sú nemiestne a nepravdivé. S takýmito vyhláseniami treba byť zvlášť opatrný. Inak je doslov doslova výborný! Presne tak ako to v knihách z vydavateľstva Európa - a predovšetkým u tých od Uličného - býva dobrým zvykom. Uličný tu poukazuje aj na Bissov zaujímavý inšpiračný zdroj o vlkolakoch. Bola ním kniha Elliotta O´ Donnella (v desiatych a dvadsiatych rokoch nesmierne populárneho spisovateľa píšuceho o nadprirodzených javoch, samozvaného lovca duchov a údajnú autoritu v záležitostiach paranormálnych), ktorá niesla jednoducho názov Wervolves. Mýli sa ale v tom, že si týto dvaja výtečníci podávali kľučku v redakcii slávneho magazínu Weird Tales. Gerald Biss zomrel dva roky pred publikovaním prvého čísla... 

Aby som ale nebol hnidopich, Kliatba vlkolaka je tak či tak fascinujúcim výletom do doby, kedy mal vlkolak iné atribúty a inú podobu, než je dnes známa v popkultúre, a ktorú vytvoril až film Wolfman v roku 1941. Naša kniha je z roku 1919. 

Ak chcete zistiť aké boli charakteristiky predfilmového vlkolaka, prečítajte si knihu a otvorte Dvere do neskutočna...

(kniha vyšla vo vydavateľstve Európa v roku 2015)

(tu môžete vidieť prebal pôvodného vydania)

Valérie a týden divů

Keď slávny básnik dobrovoľne zablúdi do ríše prózy a ešte k tomu hneď do strašidelnej literatúry, môžeme si byť istý, že výsledok bude minimálne nezvyčajný. V milom predhovore sa nám sám vyznáva k túžbe vyskúšať si "čierny román", čo je mimoriadne sympatické označenie strašidelnej prózy, ktoré sa v minulosti v niektorých krajinách ujalo, medzi iným i v prvorepublikovom Československu; a ja som sa ním inšpiroval pri vymýšľaní názvu tohto môjho blogu, ale tak trochu akoby sa za tento svoj poklesok a prehrešok aj ospravedlňoval. Predhovor sa dá chápať i ako akási anticipácia vecí budúcich: navodenie neopakovateľnej romantickej atmosféry šestákových senzačných príbehov... ako asi dopadne takýto pokus - snaha veľkého autora napísať niečo takéto? Pozdvihne tradične zaznávaný žáner do kvalitatívnych výšin, ktoré ničím nespúta? Či bude sa chcieť prispôsobiť žánrovým hraniciam a konať v rámci nich? Ani jedno, ani druhé... Poviem hneď, že kniha vyznieva dosť rozporuplne a môj postoj k nej je ambivalentný. Je jednoznačne veľmi zaujímavá. Ale keď je niečo zaujímavé, neznamená to hneď, že je to aj dobré. Ak poviete na dielo "je to zaujímavé", znamená to, že sa niečím odlišuje, je výrazne rozdielne než bežná produkcia, a môže to znamenať, že je fascinujúce, ale môžete tým myslieť - je to zvláštne a to je celé. Predovšetkým zvláštne, ale okrem toho už nič až tak iné neprináša. Niekedy to ale stačí na to, aby sa dielo stalo kultovým. Podľa mňa je to však málo. Práve takáto je Valérie a týden divů. I keď vyslovím kacírsku myšlienku, že knihu zviditeľnil a preslávil najmä film, ktorý je, a tu ide o úplne raritný prípad, jednoducho lepší než knižná predloha. Trochu zmätené, nekonzistentné a epizodické rozprávanie v znamení surrealizmu využívajúceho hororové prvky vyniklo skutočne až na plátne, kde má štylizovaná, dravá vizuálna stránka na diváka podmanivý účinok. Horšie to je v textovej podobe...

Valérie a týden divů - Vítězslav Nezval

Mladá Valéria vchádza do ženstva, niečo v nej sa premieňa a zobúdza a s tým, ako sa stáva i sexuálnou bytosťou, vstupuje do najčudesnejšieho týždňa vo svojom živote. Počas niekoľkých dní zažíva neuveriteľné a fantastické veci, počas týchto dní nič nie je nemožné a prestávajú platiť bežné istoty, ustálené pravidlá a vôbec racionálne uvažovanie tu nemá miesto. Sen získava nadvládu nad bdelým stavom a i ten najpodivnejší sen sa môže stať skutočnosťou. Valéria tak spozná pravú povahu svojej babičky, ktorá ju vychováva, je jej vyjavená pohnutá história svojej rodiny, spozná sa s mladým Orlíkom, ktorý jej dvorí a je ohrozovaná zvláštnou upírskou bytosťou s tvárou tchora. A to je len zlomoček toho, čo ju čaká.

Znie to úchvatne. Rozprávka sa spája s erotikou, hlbinná psychológia so silne surrealistickým príbehom, ktorý využíva rekvizity gotického románu. Škoda len, že dojem z knihy taký úchvatný už nie je...

Celé rozprávanie je tvorené kratučkými kapitolami a prakticky celý dej je vyrozprávaný skoro výlučne pomocou bizarných a vyumelkovaných dialógov. To je obrovská škoda. Ak sa už majster slova uchýli k nejakým opisom, cítiť z neho talentovaného básnika, bohužiaľ tak skoro nikdy neurobí. Tým, že rezignoval na klasickú dejovú výstavbu a na trochu tradičnejšie rozprávacie postupy, nie je možné, aby vás vtiahol do príbehu a už vôbec sa nebude dať hovoriť o tom, že by ste ho nebodaj čítali s napätím či vžili sa do jednotlivých postáv. Na to, aby sme mohli však hovoriť o výraznej umeleckej literatúre, čo dokáže opantať, ako je trebárs Przybyszewského Krik, čosi knihe chýba. Takto mám z diela skôr pocit experimentu, či dokonca autorského úletu. Prepáč, Valéria, isté osobité kúzlo máš, ale to mi nestačí. Vždy však už budeš mať pre mňa pôvabne zvodnú i zároveň nevinnú podobu krásnej Jaroslavy Schallerovej :)

(kniha vyšla v priebehu desaťročí viackrát, naposledy v roku 2005 vo vydavateľstve MAŤA)

(plagát k jedinečnému, vizuálne nesmierne bohatému filmovému spracovaniu)