Frankenstein čiže moderný Prometeus

(vydanie z roku 1969 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit s fotografiami filmovej verzie z roku 1931)

Príbeh známy na celom svete azda nemusím bližšie opisovať, každý pozná nešťastný osud Viktora Frankensteina, človeka, ktorý chcel priniesť ľudstvu to najvyššie dobro, ale vypustil medzi ľudí hrozné zlo, človeka, ktorý sa hral na Boha a privodil tak skazu nie iba sebe, ale aj svojim blízkym. Každý tiež vie o tom, ako skončil jeho výtvor, monštrum, ktorému vdýchol život. A bol to život prekliaty, hádam ešte nešťastnejší, aký viedol jeho stvoriteľ. Notoricky známu knihu ale postihol tiež smutný osud, taký, ktorý hrozí každej klasike - všetci o nej počuli, málokto ju aj reálne čítal... Určite to napravte! Je to veľký príbeh, je to veľká literatúra. A klasika nielen v hororovom žánri, ale v rámci literatúry všeobecne. Ak mám byť pravdovravný, v tenkom románe je len zopár strašidelných pasáží, dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky, kniha je totiž hrozivá iným spôsobom než vyobrazením odpudivého netvora, disponuje predovšetkým celkom odlišným typom hrôzy. Mám na mysli tragédiu dvoch bytostí: človeka-vedca a umelého tvora, fyzicky odpudivého, nestvorného, no vymodelovaného na ľudský obraz a disponujúceho inteligenciou a citmi. Tragika cítiacej bytosti, to je totiž skutočný horor!
Je to teda najmä filozofická rovina knihy, jej morálny apel a jej vizionársky rozmer (pretože nielen horor, ale aj science fiction vďačí tomuto dielu za mnohé), ktoré tak zasiahnu čitateľa, ide ale predovšetkým o spôsob akým nastavuje autorka zrkadlo človeku. To, čo je v súčasnosti vnímané ako klišé, je tu priekopnícky použité. Zrkadlo psyché nám ukazuje pravdu, ktorú vidieť nechceme. Z čoho vzniká zlo? Je v nás prítomné od počiatku, od zrodenia, alebo ho do nás zasejú okolnosti, útrapy, posmech, pohŕdanie, strach, ktorými nás častujú ďalší ľudia? Mnohé skutky, ktoré zamýšľame vykonať k prospechu sebe i druhým, sa môžu veľmi škaredo zvrtnúť a spôsobiť v konečnom dôsledku katastrofu, preto by sme sa nikdy nemali snažiť dobro vykonať pomocou zlého, či dokonca i len prostredníctvom toho, čo má nejasný a pochybný charakter. Účel nikdy nesvätí prostriedky. To prostriedky nakoniec ten účel znesvätia, ak nie sú čisté...
Dokážeme skutočne dovidieť na koniec nášho úsilia? Naozaj prinesie to, čo predpokladáme?
Snáď nijaký iný príbeh natoľko účinne nevaruje pred posadnutosťou poznaním, pred necitlivým bádaním, pred fanatickým ošiaľom objaviteľa, ktorý už nie je schopný uvažovať triezvo, ženie sa len za svojím cieľom, a čo je horšie, nakoniec nedokáže prijať zodpovednosť za svoje činy a v kritickom okamihu sa zľakne vlastného diela a dištancuje sa od neho.
Je to nekonečne smutný príbeh, ohromne depresívny. Ale tiež kniha, ktorá jednoznačne patrí do kultúrneho pokladu ľudstva. Jej celý názov znie:

Frankenstein čiže moderný Prometeus (Frankenstein; or, The Modern Prometheus) - Mary W. Shelleyová

(obálka z vydania v roku 1991 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit)

Často je dnes podnázov vynechávaný, a je to škoda, lebo v ňom badať hlbokú symboliku. Celé dielo je predchnuté symbolmi, biblickými i antickými. Prométeus bol podľa starogréckej báje titan, ktorý daroval ľuďom oheň a rozhneval tak bohov, ktorí ho kruto potrestali, menej známa staroveká rímska verzia legendy však vykresľuje Prométea ešte ináč. Podľa nej bol práve on spolutvorcom človeka... V jeho úlohe, pripodobnený titanovi, vystupuje v knihe mladý vedec, ktorý si pre svoju nerozvážnosť vytrpí nepredstaviteľné muky. Rovnako, možno však ešte väčšmi, trpí jeho zavrhnutý výtvor. V dejinách fantastickej literatúry je to asi prvý moderný prípad umelej bytosti. Iste, predchádza mu napríklad povesť o pražskom golemovi, ale toto je snáď prvý príklad v modernej beletrii. To "modernej", i keď s úvodzovkami (veď od prvého vydania práve uplynulo dvesto rokov), berte ale vážne. Je to spojenie hororu a science fiction do jediného drásavého a podmanivého celku. Oba žánre sa delia o tento stavebný kameň s názvom Frankenstein. A je to obrovský balvan. Otesaný autorkou do podoby krásneho, vznosného piliera, ale predsa je ten pilier pokrytý desivými výjavmi. A, samozrejme, je kniha i čímsi viac než len dobrým žánrovým čítaním. Každou stránkou, každou vetou to spisovateľka potvrdzuje. Vo svojej dobe musela táto klasika klasík vyznieť naozaj moderne. A veru aj škandalózne. Román nezostarol, a tak nepôsobí v názve slovo moderný nemiestne ani dnes. Vyrastá z tradície gotického románu, ale dá sa považovať za predchodcu, či ak chcete, tak dokonca za prvý príklad sci-fi príbehu, ktorý by zniesol súčasné žánrové kritériá. Ešte bližšie má k hororu, najbližšie však asi k existencializmu, veď najväčšími existencialistami aj tak boli romantici... Shelleyovej titanský príbeh stojí jednou nohou v minulosti a druhou v budúcnosti, a oboma stojí rovnako pevne. Duch románu je podvojný bez toho, aby bol rozdvojený. Spája dávne tradície alchýmie a novodobej chémie, báje o umelých bytostiach homunkuloch s modernými (vtedajšími) princípmi rozvíjajúcej sa vedy a stavia vedľa nej náboženstvo i vieru. A dobro a zlo. Všetko je navzájom prepojené, a jedno prerastá druhým. A jedno vzniká z druhého, hoci i nedopatrením a nepochopením.
A čo z toho vyplýva pre čitateľa?

Najprv premýšľaj, potom konaj!
Spýtaj sa samého seba: sú tvoje ciele naozaj nezištné?
Dobro nemôže vzísť zo zlého. Ale zlé z dobrého áno, pokiaľ človek nedokáže doviesť veci do správneho konca.
Každý potrebuje lásku a každý je jej i hoden, pokiaľ sa usiluje žiť cnostne a konať dobro.
Strach z neznámeho a odlišného vedie ku krutosti.
Krivdy vedú k trpkosti, zlobe a nenávisti.
A slovami Konfucia: Ak sa vydávate na cestu pomsty, začnite kopať dva hroby.

(obálka vydania z roku 2007 vo vydavateľstve Európa)

O tomto a o mnohom ďalšom vypovedá tento útly román, ktorý sa prekvapivo začína listami písanými na ďalekom severe kapitánom polárnej expedície. Prológ plný mrazu, ponurých ľadových plání a horúceho zápalu arktického objaviteľa je úchvatným rozohraním nadčasového príbehu, ktorý je ale pretkaný krásnym dobovým romantizmom. Vzdávam hold autorke za veľdielo literatúry, za to, že takto významne obohatila našu kultúru, za to, že stvorila jeden z najsilnejších príbehov v dejinách.

Tak ostrý kontrast medzi zobrazením Frankensteinovho monštra (pozor! monštrum nemá meno, jeho otec sa mu ani nijaké neunúval dať) v knihe a populárnej kultúre, ktorá dielo parafrázuje, vykráda, ale nijako mu nerobí česť, je až nevysloviteľný. Na istú krátku dobu spravili filmy z Frankensteinovho monštra najslávnejšieho netvora, ktorý dokonca zatienil i samotného upírieho grófa Draculu, ale v knihe je nepomerne viac akcentovaná jeho ľudská stránka, jeho bolesť a jeho osobné utrpenie.
A čo náboženský rozmer knihy? Aj ten poskytuje množstvo otázok. Netvor si povzdychne, že i Satan má ľahší údel než on. Je rovnako zapudený svojím stvoriteľom, nijako sa však za svoje vyhnanstvo nepričinil, jeho samota a jeho exil nebol podmienený jeho pýchou, ani jeho zlým rozhodnutím, ale iba jeho samotnou existenciou...

(dobová ilustrácia k vydaniu z roku 1831)

Prvýkrát vyšla kniha v roku 1818 a anonymne, meno autora nebolo ešte uvedené. To sa objavilo o päť rokov neskôr. Tretie vydanie z roku 1831 bolo upravené samotnou autorkou a táto verzia sa vydáva najčastejšie dodnes. Kniha sa dočkala nesmierneho množstva adaptácií, od divadla až po televíziu... Väčšina spracovaní ale necitlivo zasahuje do deja a častokrát sa v mnohom odchyľuje pri zobrazení charakterov postáv.

Kritika prijala knihu rozporuplne. Jedni boli fascinovaní rozmermi príbehu, druhí zhnusení autorkinými temnými fantáziami.

A čitateľská obec? Tá knihu zbožňovala a ja dúfam, že sa k nej pripojíte... 

Volanie o pomoc

V socialistickom Československu vychádzal horor len veľmi zriedka. Režim strašidelnej literatúre príliš neprial, je ale pravda, že keď sa už zriedkavo čosi dostalo na pulty kníhkupectiev a do knižníc, bola to kvalitná literatúra. Jedna z mála antológií hororových príbehov, ktorú bolo vtedy možné zohnať, sa objavila nedlho pred prevratom. A čo viac, bola v slovenčine. V tých rokoch sa knihy vydávali v mohotisícových nákladoch, takže keď budete trošku pátrať na bazároch, v antikvariátoch či len jednoducho zájdete do knižnice, šanca, že na ňu natrafíte nie je vôbec malá. No a potom si z nej určite vyskúšajte nejakú tú poviedku prečítať! Bola to éra, kedy sa do hororových antológií regulérne primiešavali aj iné typy príbehov, a tak v takýchto knihách bolo možné bežne naďabiť na mysterióznu či dokonca čisto detektívnu prózu, ale to nevadí, purista ich buďto preskočí, alebo si rozšíri obzory, napokon, aj tieto žánre majú svoje prednosti, a môžu poskytnúť výborný čitateľský zážitok. Ale teraz sa už poďme pozrieť na jednotlivé poviedky angloamerických autorov:

Volanie o pomoc

 

Zrkadlo, zrkadlo (Mirror, Mirror) - Pauline K. Priluciková
Príbeh sa odohráva na prelome storočí (19. a 20.), kedy do si do svojho rodného amerického malomesta prináša vdovec novú ženu. Tá je nielen krásna, ale aj záhadná. Mimoriadne lipne na zvláštnom zrkadle, ktoré je jej majetkom, a zdá sa, že je s predmetom v akomsi prazvláštnom spojení. Po čase udalosti naberú zlovestný ráz...

Úvodná poviedka od mne neznámej autorky je dobrá a ponúka čitateľovi sľubný rozjazd a navnadí ho na celú antológiu. Príbeh má v tom správnom vyváženom pomere všetko, čo by mal obsahovať fantastický horor. Podivného protagonistu, s ktorým nie je všetko v poriadku a vy len čakáte, kedy sa "vyfarbí", očarovaný predmet, v ktorom driemu zlé sily, desivé rozuzlenie, ktoré už dlhšie tušíte, no i tak vás omráči, keď je vypovedané, dobrý nápad a primeranú atmosféru. Potešilo ma tiež to, že, ako už sám názov poviedky prezrádza, príbeh je inšpirovaný istým prvkom z klasických rozprávok. Veď nemajú azda mnohé staré rozprávky blízko k hororu? Azda len by poviedke prospelo, keby sa autorka trochu viac rozpísala... Spokojne si ju viem predstaviť aj dlhšiu.

Medená misa (The Copper Bowl) - George Fielding Eliot
Od hlavného hrdinu, vojaka, nezíska nepriateľ informácie ani mučením. Ale bude rovnako odhodlaný v prípade, že to najrafinovanejšie a najhnusnejšie mučenie aplikujú aj na osobu, ktorá je mu blízka?

Hoci je to naznačené už v názve, nebudem bližšie prezrádzať praktiky orientálnej tortúry, lebo by som tým vyzradil hlavnú tému i pointu poviedky. Nie je to ani tak horor, ako skôr dosť šokujúca a nechutná poviedka v štýle frenetickej literatúry. V tom je jej sila i slabina. Tak či onak, je to jednoznačne kvalitatívny zostup a nie vzostup, oproti poviedke prvej.
Autor bol vojakom, z ktorého sa neskôr stal vo svojej dobe pomerne známy spisovateľ. Písal knihy s vojenskou tématikou, kriminálky, ale zabŕdol trebárs i do science fiction.

Hriechy otcov (The Sins of The Fathers) - Christianna Brandová
Námet vychádza zo skutočného zvyku, ktorý sa pestoval vo Walese v stredoveku, ale v niektorých odľahlých oblastiach údajne prežíval skoro až do moderných dôb. Spočíval v tom, že takzvaný "pojedač hriechov" bol prizvaný k lôžku mŕtveho, kde zjedol pripravené pokrmy, ktoré mali symbolizovať prehrešky nebožtíka. Takto podľa povery na seba preniesol hriechy dotyčného. Je pochopiteľné, že títo pojedači hriechov boli na okraji vtedajšej spoločnosti. Poviedka pojednáva o jednom mladíkovi takéhoto "zamestnania" a jeho hladujúcej rodine.

Táto poviedka je trochu známejšia, a mne len vŕta v hlave, prečo nie je ešte viac známa, lebo je výborná. Síce pochybujem, či je o nej možné uvažovať ako o horore, hoci vykazuje niektoré prvky strašidelnej literatúry, ale svojou atmosférou, silným a nečakaným koncom, kvalitným spracovaním, a vôbec; svojou témou, výrazne vyčnieva nad priemernú literárnu produkciu. Mierou morbidity ma šokovala. A o to viac, že tu niet ničoho prehnaného, samoúčelného, ale naopak, poviedka vyznieva úplne prirodzene, reálne a ľudsky, je potom pôsobivejšia. Jeden čas populárna spisovateľka detektívok nám tu pripravila skutočne depresívny a smutný literárny pokrm. Pre mňa veľké prekvapenie!

Squaw (The Squaw) - Bram Stoker 
Mladomanželský pár zavíta počas svadobnej cesty do Norimbergu. Dominantou mesta je hrad, dominantou hradu mučiareň a dominantou mučiarne nástroj zvaný železná panna. Prehliadka expozície neprebieha tak úplne podľa ich predstáv, hlavne keď ich nevycválaný spoločník omylom usmrtí mláďa mačky...

Autor poviedky je i autorom slávneho Draculu, čo sa strašidelných príbehov týka, ako dokladá táto poviedka, neostal iba pri ňom. A niekedy nepotrebuje k navodeniu nepríjemného pocitu blížiacej sa hrozby ani nadprirodzené prvky. Stoker vedel byť poriadne sadistický... netvrdím, že poviedka je mimoriadne zručne napísaná, lebo nie je, ale má svoje kvality, a mne sa páčila. Ponaučenie, ktoré z nej vyplýva: buďte dobrý k zvieratám, a nepodceňujte silu materinskej lásky... a ani pomsty!
A čo názov poviedky? Kto čítal príbehy Karla Maya vie, že squaw je označenie pre indiánsku ženu a ešte lepšie pre poriadnu indiánsku fúriu...

Harry (Harry) - Rosemary Timperleyová
Niektoré malé deti majú imaginárnych kamarátov. Dcérka rozprávačky tohto príbehu sa napríklad kamaráti s Harrym, chlapcom s ryšavými vlasmi. Na tom by nebolo nič neobvyklé, keby dievčatko nebolo tak skalopevne presvedčené o reálnej existencii Harryho a keby nehovorilo určité znepokojujúce detaily...

Slávna poviedka, ktorú pokladám za jeden z najlepších duchárskych príbehov, čo poznám. To, čo sa začína nevinne sa končí hrozivo. To, čo je podané spočiatku len v náznakoch sa v závere dozvedáme celkom otvorene. Gradácia, atmosféra, civilnosť a vykreslenie rutinného života, ktorý je nabúraný stretom s nadprirodzeným, to všetko robí z príbehu jeden z najpôsobivejších príspevkov do tejto zbierky.
Autorka bola veľmi plodná a svoju lásku k strašidelným príbehom dokázala nielen ako spisovateľka, ale i ako editorka antológií. Pokiaľ viem, dosiaľ boli preložené len dve jej poviedky, snáď sa jedného dňa dočkáme širšieho výberu z jej diela...

Milý strýko (Jolly Uncle) - Lindsay Stewartová
Keď problémový, dá sa povedať, že až sociopatický chlapec, protagonista nášho príbehu, ochorie, zveria ho do opatery jeho navonok milému strýkovi. Zdá sa však, že pod maskou láskavosti sa skrýva chamtivý starec, ktorý prahne po chlapcovom dedičstve. Chlapec má slabé srdce a strýko očividne miluje horory. V hlave sa mu zrodí veľmi nepekný plán...

Problém tejto poviedky je to, že ju nemožno brať vážne. Iste, je schválne odľahčená, autorka tam naschvál dala ten nevážny, čiernohumorný, až morbídne-humorný tón. Horšie je, že takéto niečo v horore málokedy funguje, a môže sa stať, čo sa i presne stalo, že sa nebudete báť, no ani sa nezasmejete. Je to napokon len taká slohová hračka, akési literárne cvičenie s nejednoznačným (žeby predsa len kúsoček nadprirodzena?), a napriek tomu predvídateľným vyvrcholením. Od toho, aby to nebola poviedka zlá, ju zachraňuje originálny nápad. Autorku nepoznám a ani ma nenavnadila, aby som prípadne chcel bližšie spoznať jej ďalšie dielka, keby bola taká možnosť.

Strieborná maska (The Silver Mask) - Hugh Walpole
Naša hrdinka je postaršia zámožná panna a tak, keď sa u nej jedného dňa zjaví krásny mladý a sebavedomý podvodník a zlodejíček, nedokáže ho jednoducho vyhnať a dá mu niečo malé na prilepšenie. Lenže ten sa u nej zjavuje čoraz častejšie a zostáva čoraz dlhšie. Postaršia slečna mu nedokáže povedať "nie", a postupne ju opantá svojím osobným kúzlom. Kam to až zájde?
A nad tým všetkým, ako nemý svedok osobnej, no veľkej katastrofy jedného človeka visí vzácny to predmet umeleckej zbierky našej protagonistky: strieborná maska veselého šaša...

Iste jeden z vrcholov antológie. Psychologický a skrz naskrz realistický horor, ktorý pôsobí veľmi hodnoverným dojmom. Takéto niečo by sa kľudne mohlo stať. Alebo sa nebodaj aj niekedy stalo? Dobromyseľnost kráča ruka v ruke s naivitou, láskavosť s možnosťou podľahnúť čaru niekoho, kto vás chce využiť a zmanipulovať. A ak aj miestami pôsobí vývoj deja trochu prehnane, je to len preto, aby autor zdôraznil príslovie "pre dobrotu na žobrotu". To ako dokáže vzbudiť emócie, či už je to súcit, rozčarovanie, hnev a pod., je nevídané. Príbeh je horúcim kandidátom na najlepšiu poviedku antológie a dôkazom, že horor môže mať úplne inú podobu než na akú sme zvyknutý, a ktorú očakávame. Aj takto to môže dopadnúť, keď sa mimoriadne čítaný a obľúbený románopisec, spisovateľ, ktorý mal počas svojho života nakročené k tomu, aby bol považovaný za naozaj veľkého a významného literáta, rozhodne podrobnejšie preskúmať tienisté stránky života a obnažiť temné ľudské charaktery.

Portobello Road (The Portobello Road) - Muriel Sparková
Rozprávačka príbehu navštívi člena svojej dávnej partie a spomína na milé, až pochabé obdobie mladosti. To by bola celkom konvenčná poviedka, lenže naša rozprávačka je duchom. A tak je jasné, že nemôže ísť ani o úplne tradičný duchársky príbeh.

Túto poviedku hodnotím kladne, zaujala ma všadeprítomnou nostalgiou, spomínaním na zašlé časy mladosti, skutočnosťou, že Portobello Road naozaj jestvuje a nie je len vybájenou lokalitou pre potreby poviedky, a v neposlednom rade tým, čo som už spomenul, že rozprávačom je duch. Duch, ktorý ako inak, chce odčiniť dávny zločin. Nenútené pokojné rozprávanie, ktoré sa zdá byť mierne sentimentálnym rozpamätávaním, je v ostrom kontraste k tomu, čo sa stalo duchovi, keď ešte nebol duchom. Kritikou veľmi oceňovaná poetka a spisovateľka románov nám prináša zaujímavý príbeh, ktorému by ale neuškodilo trochu toho "škrtania". Miestami je zbytočne rozvláčny.

Volanie o pomoc (Call for Help) - Robert Arthur
Dve dôchodkyne majú podozrenie, že ich neter spolu s jej manželom ich chú pripraviť o dedičstvo. Bude v hre aj vražda? K čomu vedú všetky tie znepokojujúce indície? Alebo sú naozaj len paranoidné?

Robert Arthur nie je nikto iný, ako autor originálnych Troch pátračov. Detektívnym knižným seriálom s mysterióznymi prvkami, ktorý je cielený pre staršie deti a mládež, a ktorý sa aj u nás stále teší nesmiernej popularite. Ale Robert Arthur tu dokazuje, že vie písať aj pre dospelých, a že je bez akýchkoľvek pochýb veľmi šikovným žánrovým autorom. Jeho podivné a strašidelné príbehy, či už tie detektívne alebo vyložene hororové, a so všetkými odtieňami medzi tým, majú pre svoju dômyslenú výstavbu a vypointovanosť nesporné čaro. Táto poviedka, ktorá dala názov celej antológii je výborná.

Porró (Pollock and the Porroh Man) - Herbert George Wells
Arogantný Angličan sa v rovníkovej Afrike dostane do vážneho sporu s príslušníkov miestnej sekty, ktorej nasledovníci majú údajne čarodejné schopnosti. Spor vyvrcholí zabitím černocha, ale pomsta niekedy prichádza aj zo záhrobia...

Jedna z najvýraznejších poviedok v antológii nás prenesie do dôb kolonializmu a rozpráva o strete moderného človeka s hrôzami ľudovej mágie, voči ktorým je bezmocný a civilizačný nános ho nijako neuchráni. Odťažitý štýl, ktorý opisuje hrôzy s lakonickým nadhľadom prekvapivo rýchlo čitateľa vtiahne a zabezpečí, že ten veru nebude mať nad dejom nijaký nadhľad, ale pomerne rýchlo sa do neho ponorí. Situácia sa neúprosne zhoršuje, dej nezastaviteľne graduje a... zvyšok už nedopoviem, poviedku si skrátka musíte prečítať. Autor je považovaný za spoluzakladateľa science fiction, ale mal širší záber a nevyhol sa ani strašidelným príbehom. Tu dokazuje, že aj tie mu išli.

Ostrov tuleňov (The Island of the Seals) - Samantha Leeová
Hlavná hrdinka žije osamelým životom v divokom a romantickom kraji Hebridských ostrovov. Prichádza za ňou tajomný muž, ktorý sa stane jej milencom. Ale je to vôbec človek?

Veľmi pekná poviedka čerpajúca zo severských povestí a vyvolávajúca v čitateľovi až lyrické záchvevy. Má to iba jediný háčik... vôbec to nie je horor, ale čistokrvná fantasy. Rozhodne by som si ale od autorky chcel prečítať aj iné jej práce.

Netopiere (The Bats) - David Grant
Najväčšou záľubou syna neporiadnych a nedbanlivých rodičov sú zvieratá, ktoré si chová v kôlni na záhrade. Keď mu ich nenávidení rodičia chcú zakázať, chlapec sa tomu rozhodne zabrániť. Delikátne a pekne po svojom...

Tak, po Squaw tu máme ďalší zvierací horor. Nie je to zlá poviedka, a mohla by to byť poviedka aj dobrá, ale niečo mi to nápadne pripomína... Čo také? Aha, poviedku s názvom "Sredni Vaštar". Je jasné, že tento úzkoprofilový, hoci zaujímavý, námet ju už dokonale vyčerpaný a spisovateľ už nemôže prísť s ničím novým, zakaždým ide iba o variáciu na rovnakú tému, ale tu je tá nápadnosť až priveľmi podobná a "Sredni Vaštar" bol napísaný podstatne skôr a je oveľa zaujímavejší a lepšie spracovaný. David Grant je pseudonym Craiga Thomasa, známeho bestsellerového autora thrillerov a špionážnych románov.

Noemove deti (The Children of Noah) - Richard Matheson
Skoré ranné hodiny trávi hlavný hrdina na nepodarenej dovolenke za volantom auta. Prechádza práve cez miniatúrne mestečko, keď ho zadržia miestni policajti za nedovolené prekročenie rýchlosti a nepostupujú pri tom práve štandardne...

Pravdepodobne najlepšia poviedka antológie. Matheson je v žánri pojem a tu nás presvedčuje o svojom talente. Poviedka je vskutku dobre napísaná a hrozivá. Výborný nápad - v podstate starý, ale v novom modernizovanom šate, kultúrne rozdiely, z ktorých autor vyťaží maximum a sú tu preexponované na najvyššiu možnú mieru, majstrovské budovanie napätia, to sú všetko neklamné znaky skvelej žánrovej prózy. Vyvstáva tu konflikt medzi moderným človekom, synom civilizovaného 20. storočia so všetkými svojimi výdobytkami, príslušníkom strednej vrstvy, typickým priemerným američanom a na druhej strane jednoduchým "zaostalým" dedinčanom, ktorý žije v izolovanej spoločnosti s vlastnými pravidlami, kde akoby zaspal čas. Príbeh tak ilustruje skryté, latentne prítomné vzájomné pohŕdanie medzi týmito dvoma tak rozdielnymi svetmi, ktoré hrozí prerásť do otvoreného nepriateľstva. A to všetko je prestúpené bravúrne vykreslenou ťaživou atmosférou, ktorá ani na chvíľku nepoľaví, len hustne a hustne až... ale nie, nevzradím tajomstvo tohto príbehu, nechajte sa prekvapiť! A pamätajte, ak ste v cudzom prostredí, kde platia iné pravidlá, buď ich dôsledne dodržujte, alebo, doparoma, rýchlo utečte!

Októbrová hra (The October Game) - Ray Bradbury
Na halloweenskom večierku sa možno definitívne rozpletú nitky životov zauzlených nešťastným manželstvom. A bude to násilnou cestou, lebo budú preťaté...

Bradbury dokáže bravúrne vykresliť ľudské charaktery. A nerobí to opisom, ale prostredníctvom ich konania a myšlienok. Psychika, či psychopatológia, to je jeho odbor, teda aspoň v tom literárnom zmysle, ale ešte lepší je v budovaní atmosféry, sotva kto, ak vôbec niekto sa mu v tom dokáže rovnať, a ja osobne veru nepoznám nikoho, kto by ho tromfol, v tomto je jeden z najlepších a možno vôbec najlepší. A to všetko čitateľovi podáva nádherne poetickým jazykom, ktorým však nevyrozpráva len krásne, ale aj tie ohavné veci. Čitateľský zážitok je potom mimoriadne silný. Rovnako krásna, rovnako strašná je i táto poviedka. Bradbury je nielen jeden z najväčších hororových autorov, patrí aj k tým najfascinujúcejším literátom, akých nám minulé storočie prinieslo. Famózna poviedka, ale u maestra to ani inak nemôže byť.

Pijáci krvi (The Sanguivites) - Kay Leithová
Manželský pár nájde na svojom pozemku zvláštny starobylý basreliéf, netušia, že tým na seba upriamia pozornosť desivých "pijákov krvi".

Poviedka sa začína pozvoľna rozbiehať, ako to pri moderných hororoch býva. Viete, že keď sa naruší a zachveje stena reality, za ktorou číha niečo zlovestné, je zle. No keď tá stena odrazu padne, máme tu odrazu typický pulpový a dosť lacne pôsobiaci horor. Ak by tá poviedka bola staršieho dáta a skutočne by sa zrodila na stránkach pulpových časopisov, mohla by mať svoje nezameniteľné a menej či viac brakové kúzlo, teraz však pôsobí len ako totálne "béčko". Slabá poviedka. A je to škoda, z námetu sa dalo vyťažiť viac, ale predovšetkým by si zasluhoval dôstojnejšie spracovanie. Autorka napísala ešte niekoľko ďalších žánrových poviedok.

Nezvyčajný hrob (The Wall-to-Wall Grave) - Andrew Benedict
V bare si môžete vypočuť všemožné historky, a to aj tie najneuveriteľnejšie. Toto bude príbeh odplaty otca, ktorý sa rozhodne páchateľa potrestať veľmi krutým a svojským spôsobom...

Príbeh o zločine a treste bol ešte málokedy taký pútavý. Poviedka, ktorá sa začína nenápadito, ako rozprávanie neuveriteľnej historky jedným chlapíkom druhému pri výčape, vás veľmi rýchlo pohltí. Možno to nie je zo žánrového hľadiska horor, ale či už budeme prózu vnímať ako thriller či ako akúsi postdetektívku a to ešte pekne naruby, nedá sa jej uprieť istá "hororovosť". Veď neznamená azda slovo horor v preklade hrôzu? Takže áno, napokon, svojím spôsobom, ide o horor. A dobrú poviedku, ktorá ukazuje, že zaujímavý príbeh nemusí byť nijako sofistikovaný, ale keď sa ho chopí šikovný autor, vie veľa vykresať aj z triviálneho nápadu. Och, a ešte niečo, Andrew Benedict je pseudonym Roberta Arthura, takže tento spisovateľ sa nám v antológii predviedol hneď dvoma excelentnými kúskami.

Pohľad z terasy (View from the Terrace) - Mike Marmer
Vzápätí po tom, ako muž prepadne cez zábradlie a zabije sa, sa vyšetrovania ujíma detektív. Má ísť o rutinné šetrenie, veď to bola nehoda, nikto nepredpokladá samovraždu, tobôž už nie vraždu. Alebo žeby?... vyšli pri vyšetrovaní najavo isté nepekné okolnosti?

Ak by som sa príliš začal šíriť o deji, veľa by som vyzradil, poviem len, že je to vynikajúci detektívny príbeh, kde nič nie je také, ako sa na prvý pohľad javí. O autorovi sa mi toho podarilo zistiť pramálo, viem len, že má na konte ešte zopár poviedok.

Pozvanie na poľovačku (An Invitation to the Hunt) - George Hitchcock
Keď obdrží hlavná postava príbehu pozvanie na poľovačku, ešte netuší, do čoho sa to plánuje namočiť. Čitateľ, ktorý však v ruke drží antológiu strašidelných príbehov vie veľmi dobre, že nad hlavným hrdinom sa sťahujú poriadne čierne búrkové mračná.

Poviedka, ktorá je niečím viac, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať sa uberá pozvoľným tempom k šokujúcemu záveru. Práve záver jej dodáva na pôsobivosti, stavia ju do odlišného svetla, zvýrazňuje, a pritom mení jej kontúry. Môže sa vám stať, že s vedomím záveru sa ju rozhodnete si hneď vzápätí prečítať druhýkrát. Nečakaný, alebo naopak očakávateľný, neuveriteľný a neľútostný záver začne pri opätovnom čítaní vyznievať celkom logicky a predvídateľne. Nejde však len o výborný horor, a či azda mystery, je to aj spoločenská satira. A poriadne sardonická. Od všestranného umelca a básnika, akým bol tento autor, by bolo chybou očakávať niečo konvenčné a nezáživné.

Domáca (The Landlady) - Roald Dahl
Mládenec si hľadá ubytovanie a nájde ho. Nie však také, aké by sa mu mohlo páčiť... Na milej domácej pri bližšom skúmaní čosi nesedí...

Roalda Dahla predstavovať netreba. Jeden z najvýraznejších a najobľúbenejších autorov pre deti si veľmi rád odskočil aj k weird fiction. Niektoré jeho príbehy sú naozaj podivné, ťažiac z bláznivých nápadov, a vyťažiac tak v jeho podaní ešte bláznivejší výsledok. Tento príbeh sa naopak drží nohami na zemi, spisovateľ Dahlovho formátu však dokáže z prostého príbehu a ošúchanej zápletky zmajstrovať skvostný žánrový "kraťas", z ktorého mrazí. Až do špiku kostí!

Nikdy sa nezhováraj s cudzími chlapmi (Never Talk to Strangers) - Alex White
Dievča sa dá zlákať príjemne pôsobiacim gentlemanom. A to nikdy nemala robiť...

Samoúčelný, prvoplánový prostučký a krátky príbeh o sadistickom sériovom vrahovi, ktorý pritiahne alebo odradí, to záleží na náture čitateľa, mierou zobrazenej brutality. Skončí sa našťastie v momente, než stihne čitateľ s aspoň akou-takou mierou vkusu vykríknuť - odporný brak. Pre sugestivitu a varovanie, ktoré si môžu, a mali by vziať k srdcu čitatelia, hlavne teda čitateľky, to ale nemôžem považovať za úplne zbytočné cvičenie z ľudskej anatómie. Pretože, ak by aj neexistovali žiadne príšery inde ako v ľudskej predstavivosti, jeden druh netvora je úplne reálny a má po svete veľa zástupcov. Áno, najhoršie monštrum je nakoniec človek. Nepodarilo sa mi zistiť či je spisovateľ naisto žena a či muž, nevie sa ani celkom iste, či nejde o pseudonym... je ale isté, že autorka (pravdepodobne to bola žena) vyprodukovala ešte niekoľko podobne zvrátených príbehov.

Vražedný zvuk (The Sound of Murder) - Donald Westlake 
Malé, no uvedomelé a samostatné dievčatko príde oznámiť vraždu svojho otčima. Už to je dosť neobvyklé. Ešte viac neobvyklým je spôsob vraždy. Vraj ho jej matka zniesla zo sveta veľkým hlukom...

Možno nápaditá a netradičná, ale vykonštruovaná, sotva uveriteľná, a hoci schopne, no rutinérsky napísaná detektívka. Obsahuje pamätné momenty, zaujímavý je aj konflikt medzi dospelosťou a detským vekom a odlišné vnímanie sveta deťmi a dospelými, z ktorého vyplýva kolízia v tomto príbehu, ale napriek tomu ma nepresvedčila. Jej autorom je extrémne obľúbený a stále vydávaný spisovateľ detektívnych a kriminálnych príbehov. Začínal v štýle drsnej školy, ale najväčšmi sa asi preslávil humorne ladenými príbehmi, ktoré v tomto žánri stále nie sú príliš bežné.

(kniha vyšla v roku 1988 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit)


A ja vám na záver túto knihu môžem len odporúčiť. Nielen preto, že je to jedna z mála hororových antológii, ktoré vyšli v slovenskom jazyku, ale jednoducho preto, lebo sa oplatí prečítať ju.

Portrét

Veľmi dobre viem, hoci to v škole pred nami radi zatajujú (popravde, ani nie, ibaže učitelia o tom sami nevedia), že mnohí velikáni svetovej literatúry, autori o ktorých sa učíte, a s ktorými nás obťažujú v rámci povinného čítania s ich siahodlhými, zastaranými, nudnými románmi (ale vďaka bohu za to, svojím spôsobom a napriek všetkému, sú to často fascinujúce diela), písali po večeroch s obľubou aj strašidelné príbehy. Už som to na svojom blogu spomínal. Pripomeňme si, že medzi takýmito autormi nechýbajú mená ako Dickens či Maupassant, či Goethe. Ale tradícia strašidelnej literatúry sa nerozvíjala len v Anglicku, Francúzsku alebo Nemecku. Udomácnila sa aj v slovanských krajinách. Kto by si bol pomyslel, že si k takému niečomu radi, a s nezameniteľnými postupmi im vlastnými, umelecky, lyricky, so svojou "širokou dušou", odskočili aj ruskí klasici. Ale ak si spomeniete na obsah upírskych antológií, ktoré sme tu rozoberali, vyvstane vám opäť na myseľ Turgenev a Tolstoj (Alexej). Dnes si priblížime kratšiu novelku skladajúcu sa z dvoch voľne prepojených statí pochádzajúcu z pera veľkého a významného spisovateľa:

Podobizna (Portret) - Nikolaj Vasiljevič Gogoľ

Mladý talentovaný maliar úplnou náhodou natrafí na zvláštny portrét, na ktorom je čosi zlovestné. Zakúpi ho a netrvá dlho a začnú ho trápiť zlé sny, v ktorých sa mu zdá, že portrétovaný človek z obrazu vystupuje. Táto príhoda stojí na počiatku osudovej zmeny v živote chudobného umelca. Zázračne rýchlo rozprávkovo zbohatne, ale za cenu toho, že zaprie svoje zásady a obráti sa chrbtom ku všetkému, v čo veril.

Tak ako pri predošlej novele Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, aj tu máme na vcelku malom priestore povedané veľa. A ak Jekyll a Hyde vykročil z tieňa žánrovej literatúry a zaradil sa medzi slávne diela svetovej beletrie, tak Portrét / Podobizeň je zas od začiatku zamýšľané ako dielo "vysokej" literatúry, ktoré pre zvýšenie efektu a dramatizáciu využíva strašidelné prvky. Keď sa tam vyskytnú, sú vynikajúce, je ich tam ale bohužiaľ málo, primálo. Fantastické atribúty v diele slúžia hlavne na to, aby lepšie vynikli autorove tézy, a aby aby bolo podčiarknuté a umocnené smerovanie príbehu. Keďže som však zástancom príslovia "menej je niekedy viac", myslím si, že to napokon nič neuberá na pôsobivosti diela, možno práve naopak.
Hlavne výpoveď textu je veľmi silná. Jeho posolstvo ide tiež omnoho hlbšie, než by sa mohlo na prvý pohľad javiť. Autorovi vonkoncom nejde o prvoplánové strašenie čitateľa, a predsa dokázal do textu preniesť veľmi pochmúrnu, ponurú atmosféru, ktorá vo vás nadlho zakotví. Zhustený dej a hutná atmosféra, takto by sme mohli vystihnúť dojem z diela. Bolo by to však veľmi laxné konštatovanie, pretože novela nie je nijako zvlášť dejová, jej os je postavená na filozofii a do menšej miery i na psychológii. V tom aj tkvie jej moc. Trochu zjednodušene môžeme povedať, že ide o autorove zamyslenie, dokonca možno traktát obalený do príbehu, ktorý pojednáva o poslaní a povahe maliarstva. Pôsobivý príbeh však robí z novely viac než iba zaujímavú úvahu. Bez preháňania môžem povedať, že je to naozaj autentické umelecké dielo. Umelecké dielo, ktoré sa zaoberá účelom a funkciou pravého umenia. Samozrejme, nielen maliarstva, ktoré tu slúži ako príklad, ale aj trebárs takej literatúry. Gogoľovi sa podarilo jatrivo a veľmi presne uchopiť túto nepostihnuteľnú, prchavú pravdu a krásu, ktorá je jadrom každého dobrého umeleckého diela. Ale nie je to pokus o vedeckú analýzu, je to nazeranie srdcom na podstatu, ktorá je odraná až na dreň. Zbavená akéhokoľvek balastu. Príbehu vôbec nevadí, že jeho dej je málo rozvinutý, nijako nevadí ani kratší rozsah, pretože tam niet nijakej vaty a pocit, čo si po prečítaní odnesiete, bude budiť dojem oveľa rozsiahlejšieho diela, ktoré vás pravdepodobne obohatí viac než väčšina oveľa, oveľa objemnejších kníh. Nezahadzujte svoj talent a nikdy sa nespreneverte svojmu poslaniu. Nikdy nevymeňte ideály za slávu a materiálne (pa)hodnoty. To je ideou diela, jej poslaním. Prinášať pravdu a ukazovať krásu, to je poslaním umenia. Toto dielo jednoznačne umením je, a ak desí, tak je to len dobre, pretože vás varuje pred vykročením zlým smerom.

(Novela je pôvodne súčasťou zbierky Arabesky, niekedy je však vydávaná vo výbere spolu s inými autorovými poviedkami a nezriedka sa dočkala aj samostatnej publikácie. V článku môžete vidieť jej samostatné vydanie z roku 1972 vo vydavateľstve Práca.)

Tento blog je venovaný literatúre, do iných odvetví umenia zabŕdne len zriedka, tu si však neodpustím spomenúť sugestívne rovnomenné české filmové spracovanie z roku 1947. Je to klenot československej kinematografie, pavdepodobne jeden z najpôsobivejších filmov, ktoré v ČSSR vznikli.