Stín nad Innsmouthem / Barva z kosmu

Ešte raz Lovecraft. A tentokrát najsilnejší. Je to ten najskvostnejší výber majstrových poviedok, ktorý je možné v našich (československých) končinách zohnať. Pri čítaní zbierky naozaj pochopíte prečo je označovaný, a sám ho tak označujem, ako majster. Zároveň je to tiež jedna z najlepších hororových kníh. Vôbec. Chcem tým povedať, že z úplne všetkých, čo sa povaľujú v tomto vesmíre. A nie, nie podľa mňa, iba podľa môjho úsudku, ale skrátka je to tak a basta. Neveríte? Presvedčte sa sami. Pri minulých Lovecraftových knihách, ktoré som recenzoval, sa mohlo stať, že nemuseli sadnúť každému, a tiež bolo ich rysom to, že nie všetky prózy boli na rovnakej úrovni. Ale teraz máme tú česť s tým najlepším z najlepšieho.
Stretnite sa so šialenými umelcami, ktorí cez svoju genialitu, ale tiež vďaka svojej nepríčetnosti (veď nedotýka sa skutočne geniálnosť vo svojej krajnej polohe so šialenstvom?), mohli nahliadnuť za oponu tohto sveta, nazrite do hlbín (a to ako obrazne, tak aj doslovne) temnoty, ktorá obostiera zdedené panstvo, pokúsime sa čeliť invázii z kozmu, ale tak plazivej a plnej hrôzy, že bude nepodobná všetkým sci-fi mydlovým operám, na ktoré ste možno zvyknutí, no a napokon navštívime aj prekliate mestečko Innsmouth s jeho prekliatymi obyvateľmi...
A naši hrdinovia môžu čakať, že v najlepšom prípade obídu zo stretnutia s hrôzami len s nervovou poruchou a predčasne prešedivenými vlasmi. A to si môžu ešte gratulovať.
Len sa ráčte začítať, dámy a páni!

Stín nad Innsmouthem - H. P. Lovecraft

Rytina v domě (The Picture in the House)

Na potulkách vidiekom, čo si pamätá veky, môžete naraziť na všelijaké zvláštnosti a podivné zvyklosti. A to je ešte slabé slovo. Zvlášť neodporúčam, aby ste úkryt pred búrkou hľadali v starom dome, ako to urobil hlavný hrdina tejto poviedky...

Rané Lovecraftove dielo. Ešte nebol "vypísaný", ale aj tak má poviedka patričnú razanciu. Naozaj vo vhodnom momente udrie na tú správnu strunu, desí a šokuje. A pritom neobsahuje nijaký fantastický prvok, je to rýdzo realistický horor.  

Hudba Ericha Zanna (The Music of Erich Zann)

Bývalý nájomník jedného domu si spomína na čudáckeho hudobníka, ktorý býval vo vedľajšej izbe a na jedno zvlášť mrazivé stretnutie s ním a objasňuje prečo potom z domu v hrôze utiekol.

Jedna z Lovecraftových najvydarenejších poviedok. Tu uspel na plnej čiare vo všetkom, čo si vytýčil: tiesnivá atmosféra, letmý, no desivý dotyk s nadprirodzeným, ktorý má tak zvláštny charakter, že ozaj pocítite záchvev nezemského, neuchopiteľného, nepomenovateľného... Tu pochopíte, čo Lovecraft myslel tým slovným spojením "kozmická hrôza". Azda má hudba naozaj takú moc, že otvára brány - vedomia, a možno aj niekde oveľa ďalej...

Krysy ve zdech (The Rats in the Walls)
Na začiatku je veľké dedičstvo - staré sídlo s temnou minulosťou. Tú hlavný protagonista postupne odkrýva, aby zistil, že pod starým sídlom sa nachádzajú obrovské katakomby. Obludné krysy a ohavný kanibalizmus... mám pokračovať?

Ozaj pôsobivé! Pomalý štart a napokon freneticky zbesilý záver. Ako keď natlakujete hrniec a ten potom vybuchne. Dlho máte nepríjemný pocit, ktorý sa s pribúdajúcimi zisteniami mení na veľmi nepríjemný pocit. Prízračné krysy sú len akousi predohrou, návnadou na niečo ďaleko horšie - morbídne tajomstvá podzemných priestorov. Tu Lovecraft neponúka "len" hrôzu, ale aj hnus. Väčšinou to v horore nemám rád, pretože často je výsledok skôr kontraproduktívny, ale v tomto príbehu to funguje znamenite a hrôzu ešte znásobuje. Legendárna poviedka.

Pickmanův model (Pickman´s Model)

Šialený maliar, ktorý sa preslávil dekadentnými a makabróznymi výjavmi oboznamuje rozprávača príbehu s technikou, ktorú používa. A ten zisťuje, že umelec inšpiráciu nečerpá len zo svojej morbídnej predstavivosti.

Excelentná poviedka, ktorá je asi mojou najobľúbenejšou z repertoáru majstra. Dosahuje vskutku závratných výšin, alebo viac výstižné by bolo povedať pekelných hĺbok desu. A robí to mimoriadne rafinovane, neuchyľuje sa ku grafickému stvárneniu hrôzy, všetko je len naznačené a ponechané na čitateľovej obrazotvornosti.

Barva z kosmu (The Colour Out of Space)
Hlavný protagonista sa snaží zrekonštruovať príšerné udalosti, ktoré nastali na odľahlom vidieku po dopade zvláštneho meteoritu na okolné pozemky. Najskôr tá čudesná a dosiaľ nepoznaná choroba spôsobujúca rôzne abnormality v organizme postihne úrodu, potom dobytok a napokon...

Áno. Každý musí pritakať, každý bude nadšený. Tak takto vyzerá ten slávny Lovecraftov "kozmický horor"! Po prečítaní tohoto "majstrštyku" sa budete na vesmír pozerať úplne inak. U Lovecrafta je to predovšetkým priestor plný hrôzy, nástrah a nebezpečenstiev. Čitateľ sa musí nevdojak pýtať či naozaj nie je možné, že z hlbín kozmu príde na Zem jedného dňa neznáma a všetkým našim skúsenostiam sa vymykajúca hrozba? Nemám výhrad, jedna z mojich najobľúbenejších autorových poviedok.

Kdo šeptá ve tmě (The Whisperer in Darkness)
Čo ak Zem naozaj navštevujú mimozemšťania? A čo ak sú tu už dávno zabývaní? Žijú v skrytosti a až na pár kusých správ a historiek, ktoré nikto neberie vážne, o nich verejnosť vôbec nič nevie... Dvaja odvážni hľadači pravdy im skrížia plány, lenže mimozemšťania (pozor, Lovecraftovi mimozemšťania, to nie sú malí mužíčkovia na lietajúcich tanieroch!) sa len tak nedajú zastaviť. A je vám, dúfam, jasné, že neprichádzajú s priateľskými úmyslami.

Lovecraft aj čistý sci-fi námet pretaví do čistého hororu. Ako inak! Stretnutie s mimozemskou civilizáciou nebolo ešte nikdy tak desuplné, veď prvý kontakt by mal predsa, podľa našich zaužívaných predstáv zo science fiction literatúry, prebehnúť úplne ináč! Priznám sa, že pri tejto poviedky ma poriadne mrazilo a právom sa pokladá za jeden z najlepších Lovecraftových kúskov, ktoré predviedol vo svojom cirkuse hrôzy. Je to dlhší text, skôr novela, než poviedka.

Stín nad Innsmouthem (The Shadow over Innsmouth)
Ak sa niekedy náhodou zatúlate do rybárskeho mestečka Innsmouth, podobne ako náš hlavný hrdina, dobre si všímajte miestnych ľudí. Nespozorovali ste na nich niečo zvláštne? Po čase si musíte nahlas položiť otázku, ktorá Vám už dlhšie vŕta v hlave: sú obyvatelia naozaj tak úplne ľuďmi?!

Tento preslávený text mnohí považujú za Lovecraftovo najlepšie a najstrašidelnejšie dielo. A možno majú pravdu. Neviem, netrúfnem si povedať, ktorá jeho práca je najlepšia zo všetkých, tam už je namieste individuálny výber podľa osobného vkusu, ale jednoznačne viem, že je to vynikajúca novela. Na jednej strane je to typický Lovecraft so všetkými svojimi typickými prísadami, na druhej strane prináša niečo nové a pre neho netradičné, čo je akčný prvok. Hlavný hrdina nie je len bezmocný účastník, prípadne neaktívny pozorovateľ hrôz, ale o svoj život bude bojovať, teda, skôr bude utekať. A ako o život! Lebo o nič menšie mu ani nepôjde. Na autora miestami nezvykle dynamický dej a je to naozaj ozvláštňujúce a takto dobre zakomponované ešte viac zahrabne do strún nervov. Zvláštne miesto izolované od okolia plné podivných indivíduí, ktoré sa stránia vonkajšieho sveta, to je recept na dobrý koktejl hrôzy, hlavne ak cudzinci, ktorí príliš náruživo strkajú nos do vecí, do ktorých im nič nie je, poväčšine v tichosti a bez stôp zmiznú...


Tu sa končí príbehová zostava knihy Stín nad Innsmouthem, ale zbierka s názvom Barva z kosmu obsahuje okrem tejto nádielky ešte dve ďalšie skvostné poviedky:

Věc na prahu (The Thing on the Doorstep)
Hlavný hrdina sa na začiatku priznáva zo zabitia svojho priateľa, no zároveň sa obhajuje, že to nebola vražda, a že usmrtený bol vlastne niekto celkom iný ako jeho priateľ. Že to bol niekto, či niečo, čo obývalo jeho telo.

Hádam rovnako dobrá, intenzitou hrôzy možno ešte vybičovanejšia poviedka než predošlá (je to vôbec možné?!). Neodvolateľne graduje a pomaly sa blíži to, čomu sa nedá vyhnúť – tragický koniec. Ústrednou témou je čarodejníctvo, a zoznamujeme sa aj s desivou čiernomagickou knihou, obávaným Necronomiconom. Autorovi sa podarilo vytvoriť klasiku, dnes už legendárny hororový text, ktorý si nesmiete nechať ujsť. Hlavný hrdina sa na začiatku priznáva zo zabitia svojho priateľa, no zároveň sa obhajuje, že to nebola vražda, a že usmrtený bol vlastne niekto celkom iný ako jeho priateľ. Že to bol niekto, či niečo, čo obývalo jeho telo. Autorovi sa podarilo vytvoriť klasiku, dnes už legendárny hororový text, ktorý si nesmiete nechať ujsť.

 

Číhající děs (The Lurking Fear)

Pripojíme sa spolu s protagonistom poháňajúceho morbídnou zvedavosťou k neúnavnému a náročnému pátraniu v odľahlých kopcoch, kde medzi izolovanými usadlosťami potomkov pôvodných osadníkov dochádza k beštiálnym vraždám, ktorých pôvodcom je podľa miestnych neopísateľný číhajúci des.

Typický Lovecraft akého máme radi na vrchole tvorivých síl. Nie je tu síce čierna mágia, nenájdeme tu dokonca ani zlovoľné entity sídliace mimo priestor a čas, ale autor má čo ponúknuť. Hrôza je tu organická, a aj keď spočiatku pôsobí veľmi abstraktne a nadprirodzene, napokon z nej máte veľmi fyzický a naturalistický dojem. Dá sa ohmatať a môže sa vás i dotknúť, ale to by ste, verte mi, nechceli... Už viem odkiaľ má Howard svoje príbehy o odpudivých bytostiach, čo sa plížia podzemím a striehnu na nič netušiace obete, tému, ktorú tak rád rozvíjal. Už aj vieme, kde pramení ten americký hororový folklór o nebezpečných degenerátoch, ktorí sa nevedia dočkať, ako si pochutia na naivných turistoch z mesta. Využitie sily živlov – podmanivé opisy búrky a makabrózneho prostredia spustnutých a tiesnivých lesov, ktoré vie Lovecraftov popisný štýl plný nadsadených a emočne vybičovaných adjektív bez akéhokoľvek dialógu podať tak sugestívne, je veľkým autorovým tromfom. Alebo prehrou... Nie vždy je totiž rovnako obratne použitý, nie vždy sa naň vie čitateľ dostatočne jemne vyladiť, ale ak sa podarí vystihnúť tú správnu konšteláciu, zničujúci účinok je zaručený!


A drsný verdikt na záver: ak túto zbierku nevlastníte alebo ste poviedky v nej aspoň nečítali, nie ste
potom skutočný hororový fanúšik, ale ignorant.

(kniha Stín nad Innsmouthem (obrázok hore) vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Laser books a kniha Barva z kosmu v roku 2020 vo vydavateľstve Carcosa (obrázok dolu))

V horách šílenství / Zjevení Cthulhu

Táto zbierka obsahuje tie vôbec najznámejšie Lovecraftove diela. Sú to štyri poviedky a dve novely. Všetky príbehy, chronologicky radené podľa roku, kedy boli napísané, tvoria nosnú konštrukciu toho, čím sa autor najväčšmi preslávil. Hovorím o tom, čo dostalo označenie "mýtus Cthulhu". Ide o veľmi voľne prepojené, často len odkazmi, poviedky a novely, ktoré sa držia istej línie, spočiatku iba veľmi letmo načrtnutej autorom. A o čo konkrétne v tomto myšlienkovom koncepte išlo? Slovami samotného autora:

"Všetky moje poviedky, akokoľvek spolu nesúvisia, sú založené na mýte alebo legende, podľa ktorej našu Zem kedysi obývali iné bytosti, ale keďže sa zaoberali čiernou mágiou, boli vyhostené. Žijú niekde mimo nášho priestoru a sú pripravené kedykoľvek sa znovu zmocniť Zeme."

Pochopiteľne, v priebehu rokov, ako pribúdali ďalšie príbehy, Lovecraft svoje nápady rozvíjal a menil aj ich vyznenie. V popredí bol samozrejme vždy strašidelný aspekt, ale ak sa prvé klonili väčšmi k fantasy, ťažisko neskorších sa posúva už k sci-fi. A to, čo bolo prv (ne)vysvetlené pomocou mágie, dostáva potom väčšmi "racionálne" zdôvodnenie. No úvodzovky sú namieste, lebo tým myslím len posunutú polohu v smere k vysvetleniu či skôr osvetleniu Lovecraftovho univerza, ale zameranie na zvláštnosť, podivuhodnosť, tak či tak ostáva v popredí. Autorove myšlienky a nápady potom rozvíjali, ale aj kopírovali, mnohí ďalší spisovatelia. Ostatne, tak to bolo už za Lovecraftovho života. Nejeden sa snažil napodobniť jeho štýl a radi si od neho prepožičali viaceré reálie. Potom na oplátku, väčšmi však z priateľstva - však sa títo autori väčšinou navzájom poznali - než z potreby či núdze, tak občas učinil aj v opačnom poradí sám Lovecraft. Veď napokon, ani on, už pre mnohých súčasníkov silný inšpiračný zdroj, netvoril vo vzduchoprázdne, a keď sa začínal rozbiehať na svojej spisovateľskej dráhe, jednoznačne mal pred sebou obraz Poea či Dunsanyho. Všetko ale vyvrcholilo o niečo neskôr, keď sa okolo Lovecrafta, či teda už skôr okolo jeho diela, vytvoril doslova kult. A najuctievanejšou relikviou bol práve mýtus Cthulhu.
Existuje hádam nepreberné množstvo Lovecraftových nasledovníkov či napodobňovateľov, no aj takých, ktorí sa rozhodli uberať vlastnou cestou, ale boli jednoznačne ovplyvnení svojím vzorom. A sú medzi nimi slávne mená strašidelnej literatúry. Clark Ashton Smith, R. E. Howard, Henry Kuttner, Robert Bloch, August Derleth, Brian Lumley či trebárs aj Stephen King. Mánia začala už v okruhu jeho známych a kamarátov a neskončila doteraz, pokračovatelia sú ľudia, ktorí ho už nemali možnosť spoznať osobne, no jeho dielo ich napriek tomu silno láka a priťahuje. Nie je práve toto dôkazom nadčasovosti, alebo použime Lovecrafovu terminológiu, bezčasovosti, jeho najlepších próz? Oslovujú dnešného čitateľa stále rovnako aj preto, že nie sú ukotvené v tom našom dobre známom, pozemskom, bežnom, ale ich ťažisko leží v sne. Dodávam, že v ťaživom sne na rozhraní nočnej mory a halucinácie.
Poďme sa na tieto príbehy pozrieť bližšie:

V horách šílenství - H. P. Lovecraft

Dagon (Dagon)
Veľmi zaujímavé je zasadenie deja do obdobia Prvej svetovej vojny (v tom čase bola ale poviedka napísaná), vtedy je zásobovacia loď zajatá nemeckým prepadovým plavidlom a osamotený námorný dôstojník zo zabavenej lode sa po tomto incidente plaví v člne po otvorenom mori. Napokon predsa len narazí na súš, zrejme nedávno vyzdvihnutú z morského dna sopečnou činnosťou. Pri prieskume pevniny narazí na dávne hrôzy, ktoré mali ostať navždy ukryté pred svetom a pred ľuďmi. Prežité skúsenosti z neho spravia trosku závislú na morfiu.

Raná Lovecraftova poviedka a zrejme prvá, ktorá nám predstavuje nosné idey toho, čo sa vyvinulo do mýtu Cthulhu. Konkrétne nápad, že Zem bola v pradávnych dobách obývaná neľudskou rasou, ktorej pozostatky dodnes číhajú na odľahlých miestach sveta, prípadne môžu byť povolané z oblastí mimo priestoru, a pre človeka predstavujú hrozbu. Poviedka je ešte len prísľubom toho, s čím Lovecraft vyrukuje neskôr, ale už v nej dokázal vykúzliť úžasnú atmosféru izolácie, bezvýznamnosti a bezmocnosti zoči voči sféram neskutočna. Práve preniknutie fantazmagorického výjavu do reality, to je priamo útok na zdravú myseľ, zažité skutočnosti a to, čo vnímame ako ustálený poriadok či rád sveta. Presne pre toto dokáže Lovecraft tak znepokojovať. Naozaj sľubný úvod zbierky.

Slavnost (The Festival) 

Rozprávač príbehu je prvý raz na návšteve v jednom rázovitom meste a stretáva sa so svojimi podozrivo pôsobiacimi príbuznými. Zakrátko je vtiahnutý do víru čarodejníctva a netušených hrôz. Prichádza do kontaktu aj s obávanou čiernomagickou knihou, zapovedaným Necronomiconom! Táto skúsenosť je natoľko odlišná a desivá od všetkého, čo dosiaľ zažil, že prevráti jeho život naruby.

Poviedka je trochu iného razenia než predošlá, zakladá sa na trochu inom prístupe k navodeniu strašidelna, pričom autor varí z trochu iných ingrediencií, príbehový sujet je tiež odlišný, no výsledný efekt je zhruba rovnako silný. Je to dobrý, poctivý kus lovecraftovskej z neznáma prichádzajúcej, imaginatívnej hrôzy, ktorý rozjatrí Vašu predstavivosť.

Volání Cthulhu (The Call of Cthulhu) 

Rozprávač príbehu pátra po čriepkach informácií, ktoré postupne skladá do neuveriteľného a monštruózneho odhalenia. Ako spolu súvisia zápisky jeho prastrýka s nedávnymi čudesnými udalosťami? Existuje nejaké prepojenie medzi nebezpečnou sektou, šialenými snovými výjavmi istého pozornosť budiaceho umelca, záchvatmi masovej hystérie a pradávnymi zmienkami o podivnom meste v mori, kde údajne večne spí obrovská nestvorná bytosť menom Cthulhu? A je možné, že táto titanská zlovoľná entita sa jedného dňa prebudí?

Veľmi výrazná, strhujúca a pre mýtus, ktorému aj prepožičala pomenovanie, dôležitá poviedka dlhšieho rozsahu. Lovecraft tu používa svoj obľúbený fragmentárny spôsob rozprávania, kde sa miešajú výpovede priamych či nepriamych svedkov a účastníkov životu nebezpečných a príšerných udalostí, denníkových zápisov a novinových správ. Je to komplikované, je to zamotané, je to vo výsledku naozaj pôsobivé. Sme ako archelógovia či detektívi, ktorí odkrývajú stopy a získavajú indície a dôkazy, aby si napokon poskladali skladačku príšerností, ktoré neohrozujú len jednotlivých aktérov, ale, a v tomto prípade to platí úplne, možno budúcnosť celej ľudskej rasy. Škoda, nie všetky state sú rovnako zaujímavé, nie vždy dokáže spisovateľ udržať pozornosť čitateľa, ale potom prídeme zas k pasážam, ktoré naozaj vedia strhnúť. Veru, vyvrcholenie príbehu je ozaj strhujúce a úžasné. Celková koncepcia je veľmi originálna, autor prišiel naozaj s niečím novým a viem si predstaviť ako mohla poviedka zapôsobiť na vtedajšieho čitateľa. Verím však, že podobný účinok dosiahne aj dnes.

Hrůza v Dunwichi (The Dunwich Horror)
Ponoríme sa do tajomstva neslávne známeho rodu obývajúceho zapadnutú obec Dunwich a zistíme, že za čudáckym správaním, tajnostkárstvom a podivnými praktikami je viac ako izolovanosť, šialenstvo a degenerácia. Áno, uhádli ste, sú to desivé čarodejné praktiky, ktoré vyslobodia nepomenovateľné hrôzy a besy. A má miznutie dobytka a neskôr aj ľudí, na svedomí naozaj človek, alebo je to niečo abnormálnejšie, niečo desivejšie, než môže byť ten najhorší pomätenec?

Možno jeden z najslávejších hororov histórie je považovaný aj za jeden z najlepších Lovecraftových textov. Dunwichská hrôza prináša miestami naozaj excelentnú porciu desu a skutočne makabrózny zážitok. A aj poriadne morbídny. Nekompromisné odhaľovanie a potvrdenie strašných skutočností, o ktorých existencii si je čitateľ už dopredu dávno istý, no protagonisti príbehu sa k nim prepracúvajú len veľmi pozvoľna, je naozaj účinnou metódou vzbudzovania husej kože a ľadových dotykov v zátylku. O poviedke sa dá s trochou nadsádzky uvažovať i ako o lepšie a presvedčivejšie zvládnutom románe Prípad Charlesa Dextera Warda. V istých vypätých momentoch však pôsobí prehnane, mám pocit, že Lovecraft príliš "tlačil na pílu" a aj klimaktický záver je zbytočne nadnesený. Myslím si, že menej by bolo viac... Je to veľmi pôsobivá, dobrá, sčasti veľmi dobrá próza, ale ja osobne ju nepovažujem za bezchybnú. Lovecraft dokázal byť ešte pôsobivejší, to, čo vyniklo vo Volaní Cthulhu - tá záverečná kataklyzma, tu na mňa pôsobila skôr rušivo a nepatrične. Napriek tomu je to skutočne des budiaci príbeh.

V horách šílenství (At the Mountains of Madness)
Pred čitateľom sa postupne odhalí tajomstvo príčin neúspechu, či iba čiastočného úspechu polárnej vedeckej expedície. Prieskumníci narazia v Antarktíde na záhadné stavby zjavne neľudského pôvodu. Tí, čo prežili, prinášajú opis výpravy, ktorý sa nedostal do oficiálnych správ...

Titulná legendárna novela je veľmi nevyvážená, no predsa je to fascinujúci zážitok. Niekomu môže prekážať naozaj pomalý rozjazd, i to, že dlho sa nič dramatické neudeje, ale keď sa už prelomia ľady (vzhľadom na prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva si neviem odpustiť túto metaforu), je to už naozaj jazda, alebo skôr pád, ktorý Vás opantá. Vzdávam hold autorovej imaginácii. Postupné prenikanie do hĺbky Antarktického kontinentu je priamo úmerné stupňovaniu gradácie a narastaniu intenzity, ktoré kulminuje, ako sa príbeh blíži ku koncu. Mňa osobne úvodné pomalé tempo práveže navnadilo a dostatočne povzbudilo k napredovaniu v čítaní, zaujal ma i útržkovitý denníkový spôsob rozprávania a mimoriadne oceňujem zasadenie deja do antarktických pustín. To muselo pôsobiť, v ére kedy nebol tento kontinent ešte prebádaný, veľmi podnetne a znepokojujúco. Určite sa nejeden čitateľ pýtal, a pýtam sa aj ja teraz... čo leží pod nánosom ľadu? Sú už všetky tajomstvá tejto pustej, odľahlej krajiny prebádané? Zaujímavý je aj príklon k sci-fi, čo bolo dovtedy u Lovecrafta v takejto miere, hoci sem-tam koketoval aj s témami vlastnými vedecko-fantastickej literatúry, hoci významne pozmenené a poznačené jeho osobitým vnímaním sveta, nevídané. A tak jediné, čo mi na novele naozaj vadilo, je paradoxne aj jeden z tých prvkov, ktoré ju robia takou unikátnou, a to je prílišné popustenie uzdy fantázie. V závere je to už skutočne nadsadené, a to, akým spôsobom a ako sa do detailu odkrývajú dejiny neľudskej rasy, či neľudských rás, je skôr kontraproduktívne. Lovecraft si aj tak necháva priestor na manévrovanie a čitateľ na dohady a domnienky, nebude poskytnutá odpoveď na všetko a niečo si ponechá pekne v zálohe, ale rozhodne by príbehu prospelo, keby vyzradil menej, keby bol skromnejší. Opakujem ale, že v rámci hororu a v menšej miere aj science fiction, je to jeden zo základných stavebných kameňov žánru. A nie hocijaký kameň, ale rovno poriadny a tajuplný monolit, ktorý je zasadený v pôde, ktorú skypril už veľký E. A. Poe vo svojom jedinom románe Dobrodružstvá Arthura Gordona Pyma, a na ktorý sa táto novela odvoláva.

Stín z hlubin času (The Shadow Out of Time)
Hlavný hrdina bol niekoľko rokov svojej pozemskej existencie niekým iným... Akoby jeho vedomie ovládla nejaká cudzia inteligencia. Bol to prejav ťažkej a zvláštnej duševnej choroby alebo je za tým niečo desivejšie? Odpoveď leží v srdci austrálskej púšte. Pod nánosmi piesku sa možno nachádzajú rozvaliny pravekého mesta, ktoré neobývali ľudské bytosti.

Tento text vnímam ako variáciu na predchádzajúcu novelu a tiež rozpracovanie istých tém, ktoré Lovecrafta fascinovali, do nebývalých rozmerov. Výmena tiel, teda vlastne mysle, vedomia, čo v tele prebýva, zmena charakteru hlavného hrdinu, ktorá môže byť spôsobená šialenstvom, ale aj niečím horším, ďalej pôsobenie snov a celkovo fascinácia snami, myšlienka, že náš svet bol kedysi osídlený, a doteraz do neho prenikajú nepozemské či mimozemské entity, atď. Zrejmý je aj definitívny odklon od hororu k vedecko-fantastickej (či skôr pavedeckej) literatúre. To označenie "pavedeckej" preto, lebo Lovecraftovi nejde o vedu a techniku ako takú, v prvom rade je mu podstatné vykreslenie atmosféry cudzosti, podivna. Z toho práve tá atmosféra vychádza, a tak autor rozohráva, a niekedy naozaj revolučne, určité námety, tak obľúbené v tomto žánri. Takisto mu ani za mak nezáleží na vykreslení budúcnosti ľudstva, ako prevažnej väčšine sci-fi autorov, zaujímajú ho skôr možné budúce hrozby pre ľudstvo a konfrontácia s nimi. Hrozivých prvkov ale tentokrát naozaj badateľne ubudlo na úkor autorovej záplavy bizarných nápadov a dočkáme sa ich až v závere. Záverečný prieskum ruín mesta ukrytého v púšti a nevybudovaného ľudskou rukou, je už ale tradične sugestívny a čitateľ pocíti závan desu.

(obálka verzie z roku 2002, ktorá vyšla vo vydavateľstve Aurora)

(ďalšie vydanie potom uzrelo svetlo sveta v roku 2014 vo vydavateľstve Laser books, viď. obálka hore, nad recenziou)

(najnovšia verzia (2017) pod názvom Zjevení Cthulhu vyšla vo vydavateľstve Carcosa)

Túto zbierku treba vlastniť. Preto, aby ste pochopili význam Lovecrafta pre vývoj žánru, ale aj jednoducho pre čitateľský pôžitok. 

Prípad Charlesa Dextera Warda

Jediná Lovecraftova próza, ktorá sa dá skutočne považovať za román, ostatné jeho práce, niekedy označované ako krátke romány (napríklad V horách šialenstva) sú naozaj skôr novelami, než čímkoľvek iným. Toto dielo je zaujímavé nielen tým, že vyšlo v slovenčine, ale i tým, že bolo publikované až po autorovej smrti. Pravda, ani sa ho príliš nepokúšal propagovať. Nebol s ním totiž spokojný. Je známe, že Lovecraft bol voči vlastnej tvorbe až superkritický. Zato jeho oddaní čitatelia o románe zvyknú hovoriť, že patrí k tomu najlepšiemu, čo majster napísal. Ale skalní fanúšikovia sú zas nezriedka nekritickí. Kde je teda pravda? Ako to už často býva; niekde uprostred.
Román má silnejšie i slabšie miesta. A sú tu i naozaj silné pasáže, no narazíme aj na vyložene slabé. Knihu sa, samozrejme, oplatí prečítať, a tí, čo majú radi autorove dielo, určite nebudú sklamaní. Trúfnem si povedať, že kniha osloví aj takých, ktorí sa s Lovecraftovou tvorbou ešte iba oboznamujú, zhýčkaných hororových fanúšikov román veru ale neprekvapí.

Prípad Charlesa Dextera Warda - H. P. Lovecraft

Prípad Charlesa Dextera Warda (The Case of Charles Dexter Ward) pojednáva o živote jedného introvertného podivína, ktorý náhodou odhalí, že jeho predok bol alchymista a čarodej, a pri pátraní po rodinnej histórii sa sám dostáva do osídel čiernej mágie. Otvorí tak bránu bezmenným hrôzam, sídliacim mimo čas a priestor, ktoré poznačia nielen jeho, ale aj celé mesto. 

Príbeh sa začína, ako mnoho iných Lovecraftových diel, od konca. Aj preto nazval prvú kapitolu výstižne Záver a prológ. Tento rozprávačský spôsob, kedy sa na začiatku čitateľ dozvie, ako sa príbeh skončí a retrospektívne odhaľuje všetky dôsledky a rozplieta všetky cesty, ktoré napokon nevyhnutne vyústia do tragického finále, sa možno ochudobňuje o výraznejšie prvky prekvapenia, ale zas na druhej strane to len umocňuje osudovosť deja a neodvolateľnosť tragického konca, ku ktorému smerujeme. Autorovi je vlastný aj prísne dokumentaristický štýl, do ktorého umne zapája listy zúčastnených aktérov, výpovede postáv či napríklad novinové výstrižky. Takto tká fiktívny dej, ktorý napriek čoraz neuveriteľnejšiemu smerovaniu a výskytom nadprirodzených úkazov poľahky prijmete za dobové svedectvo. Zaujme i prelínanie minulosti a prítomnosti a oživujúca je aj zmena v dikcii (konkrétne používanie archaického jazyka), ktorú autor volí v prípade postáv z dávnejších dôb. Veľmi podmanivá a hravá je aj intertextualita, ktorú Lovecraft rád používa. A tak tam nájdete ľahké narážky a letmé odkazy na iné slávne diela hororu, ako je trebárs Podivný prípad dr. Jekylla a pána Hydea alebo Dracula, prípadne na niektoré vlastné poviedky, pričom tak autor prepája svoje práce do neopakovateľného univerza. Pôsobivým prvkom je aj zakomponovanie reálnych okultných diel do príbehu, avšak Lovecraft okultizmus, z ktorého čerpá inšpiráciu, transformuje do niečoho trochu odlišného, než ako je vnímaný bežne, dáva mu svoju pečať a používa ho pre svoje účely. Tu možno pobadať aj prvé, sotva postrehnuteľné náznaky toho, čím sa Lovecraft preslávil asi najviac, a síce mýtus Cthulhu a jeho osobité poňatie ľudskej prehistórie a hrozbu zneužitia mágie.

Výborným spestrením je využitie celého repertoáru hororových tém, ktoré sú funkčne prepojené v jeden celok. Máme tu snáď všetko, na čo si len spomeniete: tradičné ako je čarodejníctvo, šialenstvo, téma démonického dvojníka (doppelgänger), diabolský obraz, ktorý je svojím spôsobom živý, nekromancia, vampirizmus, alebo už novšie a lovecraftovské o desivých monštrách a hrozbách číhajúcich za hranicami tohto sveta.

Najsilnejší je Lovecraft v opisoch. Tie sa dnes možno nenosia, ale v strašidelnej literatúre sú nesmierne dôležité. Lovecraft ich zvláda s bravúrou. Dokáže Vás skutočne preniesť na miesta, ktoré opisuje, či už sú to lokality krásne, alebo... a to častejšie, skutočne desivé. Napríklad prieskum podzemia, ktoré ukrýva (ne)tušené hrôzy sa Vám zaručene nepríjemne vryje do pamäti. Pôsobivo opísaná je aj postupná premena hlavného protagonistu z neškodného čudáka so záľubou v histórii, genealógii a antikvárnych predmetoch vo fanatického a nevypočitateľného stúpenca okultných náuk.

Román má ale aj viac slabých miest, napríklad vylíčenie životopisu predka hlavnej postavy je pridlhé a postráda napätie. Tiež je absurdné, aby bolo amatérskemu kronikárovi poznateľné do takých, až nepodstatných, detailov, ktoré sú zaznamenané. Vŕšenie preexponovaných prívlastkov a slovných spojení, navyše často sa opakujúcich, tiež nie je najšťastnejším pokusom o to, aby ste pocítili záchvevy čírej hrôzy. A tak, ako sa Lovecraftovi často darí vykresliť skutočne úchvatnú atmosféru, bohužiaľ sa mu zas vzápätí stane, že sa celkom minie účinkom, dokonca namiesto toho, aby boli takéto pasáže hrozivými, vyznievajú smiešne. Aj ciele a praktiky antagonistu - alchymistu a čierneho mága - hoci hrozné vo všetkých dôsledkoch, a vskutku pomerne originálne (nebudem nič prezrádzať), majú tendencie vyznieť groteskne.

Každá minca má dve strany, a tak je to i s touto knihou...

Ale neodrádzam od čítania, naopak, povzbudzujem Vás k nemu. Knihu baví čítať a obsahuje naozaj nezabudnuteľné momenty. Len... koľkokrát Vám to s pánom Lovecraftom máme pripomínať?! S čiernou mágiou sa hrať prísne zakázané!!!

Na záver musím vyzdvihnúť aj perfektný doslov slovenského znalcu strašidelnej literatúry Petra Uličného.

(kniha vyšla v slovenčine v roku 2001 vo vydavateľstve Formát, v češtine je súčasťou súborného vydania autorovho diela pod názvom Spisy H. P. Lovecrafta)

(pôsobivá obálka od Iana Millera k anglickému vydaniu)

Tá vec na prahu

Ako som sľúbil minule, zameriame sa konečne na veľmajstrovu beletristickú tvorbu.
Ak budete pátrať, zoženiete hneď niekoľko výberov z jeho diela. Od prevratu až po dnešný deň ich bol vydaný celý rad, z toho niektoré aj na Slovensku. Podaktoré by som neváhal označiť aj ako bibliofílie. Na jednu takú raritu v slovenčine sa pozrieme bližšie. Bolo to moje prvé stretnutie s Lovecraftom a... poznačilo ma. Nielen literárne, ale aj psychicky. Na mňa to bolo priskoro. Mal som vtedy tuším štrnásť rokov a skutočne som sa bál. Ale neľutujem. Bol to naozaj delikátny pocit strachu, ktorý som si začal po prvotnom ohromení vychutnávať. Máloktorý autor dokáže vykúzliť takú atmosféru nepozemskej, nadprirodzenej hrôzy ako Lovecraft, málokto z nich oplýva totiž tak chorobnou fantáziou. Najväčšmi mi ale učarovala tá zvláštnosť, až bizarnosť jeho desivých vízií. Nenadarmo sa tento druh literatúry nazýva weird fiction, teda podivná fikcia. Je to akýsi žánrový zlepenec fantastiky, najčastejšie nasledovného zloženia: trochu fantasy, trochu sci-fi, veľa hororu, hoci môže byť namiešaný i v ľubovoľnom pomere, to už záleží len a len na jednotlivých spisovateľoch. A do popredia v ňom vystupujú čudné, ťaživé, miestami až halucinačné vidiny. Ozaj serióznych záujemcov o Lovecraftove dielo odkazujem na jeho Zobrané spisy. Prvý raz vyšli v prvej polovici deväťdesiatych rokov, v zošitových formátoch a s obálkami a kresbami od známeho českého komiksového tvorcu a ilustrátora Káju Saudka. Tieto verzie mali nepochybne svojské čaro, ale dôstojnejšieho vydania sme sa dočkali z dielne vydavateľstva Albatros. V piatich zväzkoch nájdete všetky majstrove príbehy pekne spolu. Od tých najranejších, ktoré sú možno ešte nevyzreté, no už tie sú mimoriadne zaujímavé a objavujú sa v nich zárodky budúcej "kozmickej hrôzy", až po tie najznámejšie, právom legendárne, z doby, kedy bol na tvorivom vrchole. Krátkymi prózami počnúc a krátkymi románmi končiac. Mnohých tiež prekvapí, že Lovecraft písal nádherné poetické fantasy príbehy. V niektorých prípadoch aj tam pableskujú odtiene hororu, iné sú ale výlučne melancholické, snové a krásne. Tvoria tak v Lovecraftovej tvorbe menší, no dostatočne výrazný protipól jeho strašidelným poviedkam. Knihy sa dajú zohnať buď jednotlivo alebo ako set v krabici, s pôsobivou grafickou úpravou, kde sú všetky zväzky pokope.

Teraz už ale k tej vzácnej a málo známej zbierke, ktorá nesie názov:

Tá vec na prahu - H. P. Lovecraft

Táto zbierka nie je výnimočná len výborným prekladom do slovenčiny a celkovým dizajnom (len sa pozrite na pôsobivú obálku), ale tým, že zostavovateľ mal aj mimoriadne šťastnú ruku pri výbere poviedok. Sú to rozsahom kratšie až stredne dlhé texty, teda tu nie sú zaradené tie rozsiahlejšie a úplne najslávnejšie Lovecraftove prózy, ale sú dostatočne známe, mierou kvality absolútne skvelé a mimoriadne reprezentatívne z hľadiska jazyka i voľbou tém. Poďme si ich predstaviť bližšie:

Hudba Ericha Zanna (The Music of Erich Zann)
Bývalý nájomník jedného domu si spomína na čudáckeho hudobníka, ktorý býval vo vedľajšej izbe a na jedno zvlášť mrazivé stretnutie s ním a objasňuje prečo potom z domu v hrôze utiekol.

Jedna z Lovecraftových najvydarenejších poviedok. Tu uspel na plnej čiare vo všetkom, čo si vytýčil: tiesnivá atmosféra, letmý, no desivý dotyk s nadprirodzeným, ktorý má tak zvláštny charakter, že ozaj pocítite záchvev nezemského, neuchopiteľného, nepomenovateľného... Tu pochopíte, čo Lovecraft myslel tým slovným spojením "kozmická hrôza". Azda má hudba naozaj takú moc, že otvára brány - vedomia, a možno aj niekde oveľa ďalej...

Tá vec na prahu (The Thing on the Doorstep)
Hlavný hrdina sa na začiatku priznáva zo zabitia svojho priateľa, no zároveň sa obhajuje, že to nebola vražda, a že usmrtený bol vlastne niekto celkom iný ako jeho priateľ. Že to bol niekto, či niečo, čo obývalo jeho telo.

Hádam rovnako dobrá, intenzitou hrôzy však ešte vybičovanejšia poviedka než predošlá. Neodvolateľne graduje a pomaly sa blíži to, čomu sa nedá vyhnúť - tragický koniec. Ústrednou témou je čarodejníctvo, a zoznamujeme sa aj s desivou čiernomagickou knihou, obávaným Necronomiconom. Autorovi sa podarilo vytvoriť klasiku, dnes už legendárny hororový text, ktorý si nesmiete nechať ujsť.

Spoza tohto sveta (From Beyond)
Vedec je posadnutý prácou na svojom novom vynáleze. Je to prístroj, ktorý dokáže preklenúť hranicu medzi naším svetom a paralelenou dimenziou. Tá je fascinujúca, ale nebezpečná...

Kratšia poviedka ranejšieho dáta, ktorá je predzvesťou toho, čo bude autor písať neskôr. Je to dobrá poviedka, ale nedosahuje takého stupňa hrôzy ani imaginácie, ako jeho niektoré neskoršie diela. Desí iným spôsobom: väčšmi znepokojuje než straší, no darí sa jej to a Vy sa možno už nikdy nebudete na realitu pozerať doterajšími očami.

Horor v múzeu (The Horror in the Museum) napísané v spoluautorstve s Hazel Healdovou
Hlavný hrdina sa staví so svojím excentrickým známym, majiteľom múzea voskových figurín, že strávi noc medzi hrôzostrašnými exponátmi...

Poviedka to je rozporuplná, je aj nie je to typický Lovecraft. Na jednej strane tu máme jeho klasické ingrediencie, ktoré fungujú a sú výborne zapracované do príbehu, na druhej strane je to oveľa dejovejšie a dokonca miestami vyložene akčné. Čo je úplná antitéza Lovecraftových príbehov. Námet sa drží navyše viacerých hororových klišé, takých, ktoré boli dokonca klišé už v tej dobe, nehovoriac až o istej béčkovosti. Napriek tomu je to veľmi "čtivé", a miestami to má úžasnú atmosféru. Tento rozpor a odlišnosť od zvyšku autorovej tvorby je zrejmý, keď si uvedomíme, že poviedku napísal v spolupráci. Hoci, zdá sa, Lovecraft mal na nej leví podiel.

Pickmanova predloha (Pickman´s Model)
Šialený maliar, ktorý sa preslávil dekadentnými a makabróznymi výjavmi oboznamuje rozprávača príbehu s technikou, ktorú používa. A ten zisťuje, že umelec inšpiráciu nečerpá len zo svojej morbídnej predstavivosti.

Excelentná poviedka, ktorá je asi mojou najobľúbenejšou z repertoáru majstra. Dosahuje vskutku závratných výšin, alebo viac výstižné by bolo povedať pekelných hĺbok desu. A robí to mimoriadne rafinovane, neuchyľuje sa ku grafickému stvárneniu hrôzy, všetko je len naznačené a ponechané na čitateľovej obrazotvornosti.

Nyarlathotep (Nyarlathotep)
Maximálne bizarné. Temná vízia posledných dní ľudstva. Titulná postava predstavuje tajuplného kňaza - zvestovateľa konca.

Krátka próza, ktorá je neuveriteľne pohlcujúca a nedáva čitateľovi vydýchnuť. Pamätám si, aký som bol v mladom veku pri čítaní (a hlavne po) deprimovaný a nervózny. Nevdojak som si kládol otázku, či je možné, aby Lovecraft videl do budúcnosti... Dúfam, že nie!


Ak sa Vám podarí tento zapadnutý knižný klenot (ech, čierny diamant) náhodou v antikvariáte alebo bazáre objaviť, neváhajte. Neslúži skvelo len ako prvé oboznámenie sa s Lovecraftovým dielom, ale je to aj úžasný kus do zbierky.

(kniha vyšla v Knižnej dielni Timotej v roku 1999)

(autorom maľby je Michael Whelan a je to detail z väčšieho celku a diptychu Lovecraft´s Nightmare)

Nadprirodzená hrôza v literatúre

"Najstarším a najsilnejším pocitom ľudstva je strach a najstarším a najsilnejším strachom je strach z neznáma."

Nadprirodzená hrôza v literatúre - H. P. Lovecraft

Je malý zázrak, nie, je to veľký zázrak, že táto literárna štúdia od veľmajstra hororu vyšla v slovenčine. Lovecraft je nepochybne najvýznamnejší autor strašidelných príbehov vôbec. Sú niektorí, ktorí sa na neho doťahujú, sú aj takí, ktorí ho v niektorých aspektoch prekonávajú, ale celkovým prínosom pre žáner, významom svojho diela a bez preháňania kultovým statusom, sa mu nik iný ani len nevyrovná. Lovecraft nielenže vytvoril prelomové a vo viacerých ohľadoch neprekonané a zrejme aj neprekonateľné hrôzostrašné prózy, ale venoval sa aj nebeletristickej tvorbe. Uvedomujúc si dôležitosť a hodnotu diel iných autorov píšucich v intenciách jeho milovaného žánru, z ktorých viacerých veľmi uznával a vnímal ako svojich šikovnejších predchodcov a inšpirátorov - Lovecraft bol veľmi skromný a často akoby podceňoval dosah a dopad vlastného vkladu do strašidelnej literatúry - podujal sa na ambicióznu úlohu, ktorú aj úspešne realizoval. Napísal esej, ktorú nazval Nadprirodzená hrôza v literatúre, a v nej si vytýčil veľmi odvážny cieľ zmapovať celú históriu predmetu svojho skúmania. Od prvých literárnych pamiatok, až po 20., respektíve 30. roky dvadsiateho storočia. A dokázal to. A to naviac takým spôsobom, že hoci je text ozaj sofistikovanou prácou, je zároveň napísaný natoľko pútavo, že k nemu budete pristupovať podobne ako k napínavej novele.

"Naozajstná hrôzostrašná poviedka obsahuje viac ako len záhadný zločin, skrvavené kosti alebo strašidlo rinčiace reťazami podľa vžitých predstáv. Musí tu byť prítomná istá atmosféra záhadnej, nevysvetliteľnej, dych vyrážajúcej hrôzy z neznámych vonkajších síl..."

Je až neuveriteľné, čo sa mu podarilo v dobách neporovnateľne zložitejšieho a pomalšieho získavania informácií, než je tomu v dnešnej ére. To svedčí o tom, ako veľmi sčítaný musel byť a akými znalosťami oplýval. Prenikavé vedomosti, bystré zhodnotenia, trefné postrehy, jasne a výstižne sformulované myšlienky, to všetko spojil s hlbokou oddanosťou a láskou k téme, ktorá mu bola osudom - fantastickým (fantazijným) hororom. Od úvodnej reflexie, v ktorej sa zamýšľa nad miestom a úlohou strachu z iracionálna v literatúre, i ľudskom živote ako takom, a ktorá prináša mnohé jasnozrivé úvahy (práve odtiaľ pochádzajú citácie v tomto texte) prechádzame k samotným dejinám strašidelnej literatúry, a my sme svedkom, ako sa na pomerne malom priestore stáva text pomerne detailnou kronikou žánru. Nečakajme len mená významných autorov a ich významných diel. Pri niektorých sa a pristavíme aj pri deji a mnohé sa dočkajú Lovecraftovho briskného, vždy však objektívneho komentára. 

"Príťažlivosť strašidelného a makabrózneho má vo všeobecnosti obmedzený dosah, pretože si od čitateľa vyžaduje určitý stupeň imaginácie a schopnosť odpútať sa od každodenného života. Relatívne málo ľudí je oslobodených od kliatby všednej rutiny, a teda schopných reagovať na klopanie stamodtiaľ."

A tak nás čaká fascinujúca púť začínajúca sa pri Otrantskom zámku od Horace Walpolea a končiaca pri sugestívnych a fantazmagorických víziách z preďalekej budúcnosti Zeme z pera svojho súčasníka, priateľa, kolegu i konkurenta Clarka Ashtona Smitha. Nie je to ale len púť naprieč časom, je vymedzená aj geograficky, a tak navštívime európsky kontinent a špeciálne Britské ostrovy, a potom USA. Spravíme si zastávku pri E. A. Poeovi, ku ktorému Lovecraft veľmi vzhliadal, vnímal ho ako svoj vzor a pokúsil sa nadviazať na tradíciu, ktorú započal. No pristavíme sa i pri iných autoroch, ktorých nazval majstrami, a ktorých si mimoriadne vážil a obdivoval, ako sú Arthur Machen, Algernon Blackwood, lord Dunsany, M. R. James. 

"Deti sa vždy budú báť tmy a ľudia citliví na dedičný impulz sa vždy zachvejú pri pomyslení na skryté bezhraničné svety podivného života, ktorý možno pulzuje kdesi ďaleko, v priepastiach za hviezdami, alebo desivo pôsobí na našu planétu, s obludnosťou, ktorej nečisté rozmery dokážu prehliadnuť iba mŕtvi či šialenci."

Už len touto štúdiou, jednou z prvých a doteraz najvplyvnejšou, ktorá pojednáva o literárnom horore, by sa autor navždy zapísal do svätyne nadprirodzenej hrôzy. Ale on aj písal príbehy...! O nich zas niekedy nabudúce.

"Jediným potvrdením skutočne nadprirodzeného je - či naozaj vyvolá v čitateľovi hlboký pocit hrôzy z kontaktu s neznámymi sférami a silami; opatrné a rozochvené načúvanie akoby mávaniu temných krídel alebo klopaniu bytostí odinakiaľ na najvzdialenejšiu hranicu nášho vesmíru."

(kniha vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Formát / Fischer)

a má jedinú chybu: je to staršia verzia eseje pochádzajúca z roku 1927. V roku 1934 ju autor o niečo málo doplnil, a túto verziu nájdete v knihe

Bezejmenné město a jiné povídky / Nadpřirozená hrůza v literatuře a jiné texty

Okrem už spomínanej (rozšírenej) eseje obsahuje kniha aj (fiktívnu) históriu dôležitého artefaktu Lovecraftových príbehov, čiernomagického grimoáru zvaného Necronomicon, a ďalej dva kratšie články, kde Lovecraft radí začínajúcim autorom ako písať, na čo klásť dôraz a čoho sa naopak vyvarovať. Kniha obsahuje aj štyri slávne Lovecraftove poviedky a piatu menej známu od Augusta Derletha, jeho priateľa a pokračovateľa v jeho odkaze. Ak ste s Lovecraftom dosiaľ nemali tú česť sa stretnúť na stránkach kníh, bude to pre Vás šok. A ostanete očarovaní, uhranutí. Ak ho už poznáte z iných kníh, z iných zbierok, vedzte že tieto poviedky predstavujú toho klasického Lovecrafta, presne tak ako ho máme radi. Poviedky zatiaľ ale necháme tak, ako som povedal, tým sa budeme venovať nabudúce... Kvôli prehľadu uvádzam ale ich zoznam:

Věc na prahu (The Thing on the Doorstep)

Bezejmenné město (The Nameless City)

Pes (The Hound)

Stín nad Innsmouthem (The Shadow over Innsmouth)

Dědictví Peabodyů (The Peabody Heritage) - autor je August William Derleth

(kniha vyšla v roku 1998 vo vydavateľstve Aurora)

(autorkou ilustrácie je Blanka Dvořáková, upozorňujem, že táto ilustrácia je tu len na dotvorenie atmosféry, je totiž súčasťou jedného iného výberu Lovecraftových poviedok)

Čierna knižnica

(obraz namaľoval Arnold Böcklin v roku 1849)

Možno to bude znieť ako úplné klišé, dávať prvenstvo svojmu obľúbenému žánru, ale strašidelné príbehy sú jednou z najstarších, ak nie úplne najstaršou formou epického rozprávania. V písomnej podobe sú neodmysliteľnou súčasťou starovekých hrdinských eposov, teda tých najranejších literárnych pamiatok, a je možné ich zaradiť k prvotným prínosom do kultúrneho dedičstva ľudstva. A to im ešte predchádza ústna tradícia. Len sa opýtajte Vašich prastarým mám, ak ešte žijú, na páračky na dedine a na hrôzostrašné historky, ktoré sa pri nich šeptom odovzdávali mladším generáciám. Čo im predchádzalo? Kde ležia korene našich povestí a rozprávok? Toho nemála z nich, čo sú regulérnym hororom (ak niekto pozná bližšie našu ľudovú slovesnosť, dobre vie, aké veľmi hrozivé vedeli byť rozprávky a povesti vo svojej pôvodnej necenzurovanej podobe). A vieme do čoho sa pretransformujú, aká bude ich evolúcia? Lebo strašidelný príbeh je podivuhodne trvácny, forma sa modifikuje len pramálo a obsah ešte menej. Príbehmi o duchoch sa budú deti desiť aj na iných planétach, ktoré jedného dňa azda bude človek osídľovať.

Pýtam sa ako dlho si odovzdávali naši predkovia v šerom dávnoveku, v predhistórii a potom, na úsvite dejín, príbehy o hrôzach noci, než boli ich ozveny zaznamenané písmom? Čo si myslíte, o čom sa pri ohňoch rozprávali dávni lovci? Aj o tieňoch, ktoré ležia za hranicou svetla a číhajú...
A analogicky tomu napríklad dnešní skauti a trampovia sediaci okolo táborového ohňa počúvajú podobné príbehy. Mnohé sa mení, no strach ostáva. Aj racionálny človek 21. storočia sa bojí duchov. Aj tomu najväčšiemu a najväčšmi nebojácnemu skeptikovi začne tuhnúť krv v žilách, keď sa ocitne sám počas bezhviezdnej noci v tmavom lese, schátranej budove, opustenom starom cintoríne... Neveríte na príšery? Možno. Ale len dokiaľ svieti žiarovka. Ak vyhasne tento elektrický oheň, opäť podstupujeme metamorfózu z moderného racionalistu na ustráchaného pračloveka s magickým myslením, ktorý vidí v tme prízraky a desí sa každého zvuku. Nerovný zápas medzi človekom a silami temnoty a zla je totiž archetypálny a zakorenený možno hlbšie než leží prameň ľudského ega. Je to niečo atavistické, večne driemajúce, nevykoreniteľné. Pretože hrozbe možno čeliť, možno s ňou bojovať, ale zoči voči nadprirodzenému, či skôr by sa hodilo povedať neprirodzenému, je človek sám bezmocný a môže si len zúfať. Ostáva sa iba modliť... V horore sa pálčivo, nesmierne zreteľne prejavuje odveká dualistická konfrontácia medzi dobrom a zlom a na rozdiel od iných žánrov, v horore, azda ako jedinom, dobro zriedka vyhráva. Je to veľmi znepokojivý koncept, ktorý akoby narúšal zákonitosti univerza, no pritom až nepríjemne reflektuje každodennú realitu. Horor tiež odkrýva starostlivo skrývané, zatemnené zákutia ľudskej psyché, kam nedovidíme a kam dovidieť ani nechceme, lebo taký pohľad prezrádza ľudskú slabosť a náchylnosť k zlému, odklon od ľudskej (božskej) podstaty a inklináciu k démonickému a hovorí o možnej metafyzickej príčine zla, ktorej však otvárajú dvere do materiálneho sveta zas len ľudské slabosti a vášne. Ak nám má horor nastaviť to pomyselné zrkadlo, je to zrkadlo čarodejné a je to zrkadlo čierne. Nie je však slepé, vidno cezeň do hlbočizných hĺbok nevedomia, ba ešte ďalej. Do Priepasti. Tu je na mieste si pripomenúť, čo napísal Nietzsche: "Ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba." Teda pozor, aby ste sa nedívali pridlho, aby ste nezašli priďaleko - prihlboko! Toto vyhlásenie ale doplním a presvetlím ďalším výrokom, ktorý je pripisovaný Pascalovi: "V každom človeku je priepasť, ktorú môže naplniť iba Boh."

Hororová literatúra nemá na ružiach ustlané, a to ani na tých bielych, smútočných. Hoci je aspoň v istých kruhoch pomerne obľúbená, prinajmenšom má stálu členskú základňu oddaných fanúšikov, väčšina potenciálnych čitateľov sa na ňu pozerá skrz prsty. Čitateľská verejnosť si pred ňou len jednoducho rukou zakrýva oči. Stredný prúd sa jej dlho vyhýbal presne preto, prečo ju subkultúra istých čitateľov odjakživa vyhľadávala. Niekto sa skrátka nerád bojí, a to mu nemožno vyčítať. Horšie je to s kritikmi, alebo to poviem takto: s učenou obcou literárnou... Tí sa dodnes dívajú na tento žáner zhora a odsudzujú ho. Špeciálne za socializmu bol horor vnímaný ako niečo úpadkové, a bolo to spájané s dekadentným, kultúrne spiatočníckym západom. Bohužiaľ, často i oprávnene. A predsa z tej doby pochádza hneď niekoľko výborných antológií. Keď už raz za uhorský rok niečo vyšlo, bolo to aspoň naozaj kvalitné. Tu stojí za zmienku, že k hororu si neraz radi odskočili i autori zvučných mien, skutoční klasici, spisovatelia, ktorí veru so žánrom nie sú nijako spájaní, skôr ich máme zapamätaných ako velikánov dejín literatúry, a pritom sú autormi jedných z najpôsobivejších hororových príbehov. Charles Dickens, Guy de Maupassant, Henry James. A takto by sa ešte nejaký čas dalo pokračovať...
Je síce pravda, že zriedkakedy si autori hororu dajú za cieľ aj niečo iné než len vystrašiť čitateľa, ale existujú aj výnimky. Dom na kopci Shirley Jacksonovej či Volanie netvora Patricka Nessa sú diela, ktoré nielen desia a znepokojujú, ale aj myšlienkovo obohacujú. A nie sú zďaleka jediné.
Dnes, kedy má na hrôzu a strach monopol film a začína sa naň doťahovať herný priemysel, teda médiá založené na vizuálnych podnetoch, respektíve ľahkom a okamžitom vťahovaní do deja, v prípade videohier do istej miery i aktívnej spoluúčasti na príbehu, môže sa horor v knižnej forme, ako forma zábavy, javiť archaicky. Iste je to neporovnateľne ťažšia cesta ako navodiť pocit hrôzy, spisovateľ sa nemôže spoliehať na lacné "ľakačky", nemôže čakať pomoc od hudobného sprievodu, nemôže ponúknuť ovládanie hlavnej postavy vo virtuálnom priestore. Musí všetko staviť na atmosféru. Musí dúfať, že čitateľ má rozvinutú obrazotvornosť. A jeho jediným nástrojom je slovo. Ten najstarší a najviac osvedčený druh komunikácie medzi tvorcom a prijímateľom diela. Úspech spočíva vo vzájomnej kooperácii spisovateľa a čitateľa. Ak nie je čitateľ správne naladený, prípadne mu tento žáner nič nehovorí, darmo bude autor rozprávačským majstrom a štylistickým kúzelníkom. Do istej miery je účinok čítania strašidelnej prózy závislý na vonkajších faktoroch. Veľa robí prostredie. Teda čas a miesto. Je veľký rozdiel medzi veternou bezhviezdnou nocou, kedy ste doma sami a jediným Vaším spoločníkom je sliepňajúca nočná lampa a knižka hororových poviedok a trebárs obednou pauzou na pracovisku, kde sa zúfalo snažíte ukradnúť si na chvíľu kúsok súkromia. Pre mňa je horor v literárnej podobe rozhodne najzaujímavejším. Ja, ako človek, ako nositeľ fantázie, som totiž vždy spoluatorom toho ktorého diela, a keďže ja osobne mám k literatúre a k písanému slovu najbližšie zo všetkých druhov umenia, je tento vzťah očakávateľným, celkom logickým. A pre tých, ktorí nemajú špeciálny vzťah k písanému prejavu, k textu, odkazujem: zaznamenávať pocity, myšlienky, zážitky, ale i fabulovať fiktívny dej iba pomocou slov, a potom pretaviť slová do symbolov, do písmen, je skutočne magický úkon. A slovo čítané, prednesené nahlas, či hoci len v duchu, to je až rituál. Akt oživovania myšlienok. Preto má takú obrovskú moc dobrá báseň, a preto vie desiť hororový príbeh. A ruku na srdce; nechcete sa stať na chvíľu čarodejom? Pretože tieto kúzla celkom určite fungujú.

Často používam a kvôli tomu, že to je zavedené a akceptované naprieč celým spektrom, aj v budúcnosti budem používať termín horor, alebo aký je pôvodný cudzojazyčný tvar tohoto slova - horror, teda so zdvojeným r, čo v preklade z angličtiny neznačí nič iné, než vypätú hrôzu, zdesenie. Lenže tento výraz je nadužívaný a zneužívaný a evokuje brutálnu (a brutálne primitívnu) a často brakovú podobu žánru. Radšej hovorím o strašidelnej literatúre. Takú ghost story, teda duchársku poviedku / príbeh o duchoch nie je možné vždy označiť za horor. Minimálne nie za horor čistokrvný. A vtesná sa do tejto škatuľky tzv. weird fiction, čiže doslovne podivná fikcia? Tá sa akýmkoľvek vymedzeniam vzpiera, a pritom práve tá na čitateľa neraz priamo útočí nápormi - ako by jej hlavný predstaviteľ, sám legendárny Lovecraft, prízvukoval - "kozmickej hrôzy". Do takto vymedzeného rámca budú teda v mojom blogu zahrnuté všetky strašidelné príbehy, nech už to bude akýkoľvek prozaický útvar, prípadne i poézia. A čo sa jednotlivých podžánrov týka, rád predstavím čokoľvek od gotického románu až po splatterpunk, ak bude samozrejme spĺňať isté literárne kritériá.
Vždy budem ale raziť predpoklad, že strašidelná literatúra má v prvom rade strašiť, nie znechucovať či šokovať. Detailne opisný naturalizmus, s absolútnymi výnimkami, ako sú povedzme niektoré diela Clive Barkera je v drvivej väčšine prípadov len samoúčelná perverzia na míle vzdialená pravému strašidelnému príbehu. Tézu, že skutočný des má väčšmi subtílnejší charakter, že sa musí dostať viac pod kožu, než úchylné eskapády alá divadlo Grand Guignol, ktoré sa zameriavalo na grafické stvárnenie extrémneho násilia, a že ho treba dávkovať postupne, odkrývať po troškách a nikdy neukázať v plnej "nahote", jasne sformuloval už reštaurátor, popularizátor a možno najvýznamnejší predstaviteľ tradičnej ghost story M. R. James. Opäť sa potvrdzuje platnosť teórie, že menej je viac, a že nevypovedané, teda to, čo je ponechané na dotvorenie čitateľovej predstavivosti je väčšinou účinnejšie ako to, čo je vykreslené do tých najposlednejších morbídnych podrobností. Čitateľ by si mal sám postupne zložiť mozaiku hrôzy, nie dostať ju naservírovanú na podnose. Je to podobný postup, aký sa používal v klasickej detektívke, kde sa zbierali indície, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, s tým rozdielom, že tu sa odhaľuje rubáš zakrývajúci hrôzostrašnú vidinu. A ten je potrebné zdvíhať pomaly ako oponu a tesne pred finálnym odhalením zhasnúť svetlá. Samozrejme, výnimky existujú, ale tieto výnimky potvrdzujú pravidlo.
Platilo to v prvej polovici 20. storočia, kedy, mimochodom, vznikli pravdepodobne najlepšie žánrové diela, no rovnako to platí i teraz.
Stále platí i to, že horor realistický, či inými slovami pravdepodobne možný, ktorý ostatne niekedy splýva s thrillerom, je (česť výnimkám potvrdzujúcim pravidlo) inferiórny voči hororu nadprirodzenému. Ten je napokon jednou veľkou vetvou na strome fantastiky. A práve v tom spočíva kúzelníkov trik - že sa iluzórne javí reálnym. Ak Vás dokáže autor presvedčiť o existencii prízrakov a strašidiel, ak pristúpite na jeho hru, pomerne rýchlo zistíte v čom je odlišný strach z iracionálneho voči takmer hmatateľnému, bežnému, pudovému strachu z fyzického ohrozenia. V neuchopiteľnosti, v deštruktívnej tendencii ničiť pokojný a ustálený svetonázor a obraz o racionálnom svete s jasnými pravidlami, tým, že ohrozuje zdravý rozum a konečne... v intenzite! Pamätáte si ten strašný strach, ktorým ste trpeli ako deti? Rodičia Vám hovorili, že príšery nejestvujú, ale Vy ste vedeli svoje. Taký Stephen King nezabudol na to, aké to bolo a rád Vám ten pocit pripomenie. A Vy sa opäť budete dívať pod posteľ a do skríň, aby ste sa presvedčili, že... a vzápätí sa sami nad sebou zasmejete, no lampu pre istotu necháte aj tak rozsvietenú. Nie je náhodou, že tento pán sa dokázal písaním hororov nielen celosvetovo presláviť, ale aj nevýslovne zbohatnúť. A to asi ako jediný autor v dejinách literatúry. Niekoho jeho bestsellery dráždia, mnohí jeho knihy hlcú, nikto však nepoprie, že vo svojej najlepšej forme je skvostný a zoznámi Vás s nezabudnuteľným desom, na ktorý budete chcieť zabudnúť. Patrí takisto k tým nemnohým z autorov, ktorí dokážu dobre spracovať strašidelný príbeh v románovej podobe, je síce aj zdatný poviedkár, avšak dlhšie formy mu svedčia viac. Horor je totiž vyložene stavaný na kratšiu prózu, nielenže sa pri nej skutočne ukáže ako vie spisovateľ, a či vôbec vie, vystavať dej, vyrozprávať príbeh, predstaviť na malom priestore jednotlivé charaktery, pohrať sa so psychológiou postáv a prekvapiť pointou, no intenzita strachu má tendenciu gradovať a nepoľaviť, na rozdiel od románov, ktoré sú často (musia byť pre svoju dĺžku), vyplnené vatou a účinok starostlivo budovaného napätia sa tak rozptyľuje a oslabuje.

Na tomto blogu Vám predstavím to najlepšie zo strašidelnej literatúry, ktorú som čítal. Tak ako existovali edície zelená knižnica a červená knižnica a neskôr sa tieto označenia začali vzťahovať aj na celú odnož literatúry, konkrétne detektívnu / kriminálnu a ľúbostnú, ja som vždy túžil po edícii hororu. Takže si predstavíme takú pomyselnú edíciu s názvom Čierna knižnica. Od toho aj samotný názov blogu a tohto článku.

To, k čomu z estetického hľadiska v rámci strašidelnej literatúry inklinujem najväčšmi, sa dá označiť ako temný či čierny romantizmus. Je to odvrátená, no nedeliteľná súčasť romantizmu. Je to spln mesiaca, je to jeho svit prebleskujúci temným lesom a dopadajúci na prastaré ruiny.

MĚSTO V MOŘI (úryvok)

"Trůn smrti ční bez svatozáře hvězd

v nejpochmurnějším městě ze všech měst,

kde táhnou černé mraky od pólů

a kde při míruplném hlaholu

je zlo i dobro věčně pospolu.

Stráž věží, oltář, staré opery,

(čas neotřásl žádnou, jaký div!)

jsou plny démonické nádhery

a vítr neubral jim temných zdiv -

tam pod nebem, kde mají tajný vchod

jsou zbytky chmurných, elegických vod."

(E. A. Poe)

(obraz namaľoval Georg Emil Libert (1820 - 1908))

Vitajte na mojom blogu!

"Vitajte v mojom dome! Vstúpte slobodne a z vlastnej vôle!"

Týmito slovami víta Dracula na svojom zámku Jonathana Harkera. A potom dodáva:

"Vstúpte slobodne! Choďte v bezpečí a zanechajte tu niečo zo šťastia, ktoré prinášate!"

Aj ja Vás podobne ako nemŕtvy gróf pozývam ďalej. Nech sa páči, vstúpte! A nebojte sa. Nebojte sa strachu, ktorý prináša príjemné zimomriavky. Pán Harker musel z desivého Draculovho sídla utiecť a podarilo sa mu to len tak-tak, pričom bol rád, že si zachránil aspoň holý život. Tu Vám nehrozí nič horšie ako to, že sa Váš záujem o strašidelnú literatúru ešte prehĺbi. A to, že získate niekoľko tipov na dobré knihy a možno sa dozviete niečo nové a zaujímavé.

Nasmeroval Vás tu záujem o hrôzostrašné príbehy. U mňa je to až fascinácia, ktorá ma sprevádza na potulkách temnými zákutiami ľudskej fantázie. Je mi spoločníčkou už od útleho detstva a rokmi neslabne, naopak, podnietila ma k tomu, aby som sa téme venoval serióznejšie. Preto tento blog. Najmä ale pre rýdzu čitateľskú vášeň a to, aby som sa mal s kým o ňu podeliť. Veď podobné krvné skupiny si navzájom rozumejú. Už len aby sme tej krvi pri stretnutí s deťmi noci nestratili priveľa...

Veď: "Denn die todten reiten schnell" *. Lebo mŕtvi cestujú rýchlo!

(obraz sa volá Der Erlkönig a namaľoval ho Julij Sergius von Klever v roku 1887 a predstavuje výjav z rovnomennej Goetheho básne)

* Citát je z poviedky Draculov hosť od Brama Stokera, ktorý ho ale prevzal z baladickej básne Lenora, ktorú napísal Gottfried August Bürger