Vreštiaca lebka a iné poviedky

 

Dovoľte mi predstaviť Vám ďalšieho klasika strašidelnej literatúry: Francisa Mariona Crawforda. Americký spisovateľ, ktorý prežil časť svojho života na Novom kontinente a dokonca v Indii, ostáva ale napevno spätý s Talianskom. Tam sa narodil, tam i zomrel. Taliani si ho stále veľmi ctia, pomenovali po ňom dôležitú ulicu mesta, v ktorom pôsobil a Vila Crawford nesúca meno svojho majiteľa, ktorá sa nachádza na pobreží južného Talianska, kde autor tvoril i situoval dej niektorých svojich diel, existuje dodnes. Počas svojho života bol čítaným a známym spisovateľom, za zaujímavosť stojí, že jedna z jeho kníh sa zaoberá problémom mafie, a ako taká je pravdepodobne prvou svojho druhu na svete. Dnes je ale najviac známy a čítaný (ešte stále), aspoň v niektorých kruhoch, - konkrétne milovníkov strašidelného a tajomného. Nevytvoril veľký počet tajuplných a hrôzostrašných príbehov, ale takmer všetky, čo napísal, sa radia do zlatého fondu žánru.

Poďme sa pozrieť na výber, ktorý zoženiete priamo v slovenčine.

Vreštiaca lebka a iné (strašidlá) poviedky - F. Marion Crawford

Vreštiaca lebka (The Screaming Skull)

Autor v poznámke na konci poviedky sám priznáva, že sa voľne inšpiroval strašidelnou legendou, ktorá sa viaže na skutočný artefakt - reálne jestvujúcu lebku, ktorá vraj vydáva krv mraziaci výkrik. Je to pekne nepríjemná a hrôzostrašná historka, ktorú spisovateľ sugestívne spracoval, popustil opraty svojej fantázie a naozaj sa mu podarilo nás vydesiť. Príbeh o kričiacej lebke, ktorej sa majiteľ nemôže zbaviť a ktorá prináša svojmu vlastníkovi záhubu, je patrične morbídny a zaraďuje sa medzi jeho najznámejšie.

V poviedke autor zvolil veľmi nápaditú formu. Ide o dialóg zapísaný len formou monológu, teda rozhovor, kde sú otázky či odpovede rozprávačovho priateľa zamlčané. Je to veľmi zaujímavý formát, ktorý má však i isté obmedzenia, a tak, keď sa naši dvaja hrdinovia stanú priamymi účastníkmi, nechcenými aktérmi v samotnom strašení, nuž... práve vtedy tento pôsobivý rozprávací štýl stráca na pôsobivosti a poviedka na strašidelnosti... Škoda, ale napriek tomu sa stále jedná o viac ako slušný úvod do zbierky.

Pretože krv je život (For the Blood is the Life)

Večerné rozjímanie dvoch priateľov na vrchole veže rýchlo zmení svoj charakter po tom, ako sa stretnú s neznámom. Je to začiatok jedného pohnutého a tragického príbehu...

Dosť slávna poviedka. A ja dodám aj, že dosť dobrá! Je to už upírska klasika par excellence, ktorá vyniká svojou atmosférou a rozvíja tradičnú tému lásky až za hrob. V tomto prípade to treba brať doslova! Spomedzi všetkých autorových poviedok je táto azda najčastejšie vydávaná. Keď ju prečítate, pochopíte prečo.

Horná kója (The Upper Berth)

Môže mátať na veľkej zaoceánskej lodi? Keď hlavný protagonista dostane umiestnenku do inkriminovanej kajuty, palubný doktor i steward i sám kapitán sa len ošívajú. Vtedy zistí, že tí cestujúci, ktorí obývali miestnosť pred ním, skončili veľmi neslávne - spáchaním samovraždy. A hornú kóju, len lôžko nad tým jeho, obýva niekto, či niečo... čo ani trochu nemá rado spoločnosť.

Viacerí hovoria, že toto je najhrozivejší autorov príbeh a viacerí z týchto viacerých aj tvrdia, že tu siahol podžáner "ghost story" na tie najvyššie výšiny desu. Iste je to výrazne nadpriemerný príbeh a má v sebe potenciál vystrašiť aj toho najväčšieho skeptika ohľadom existencie duchov. Och, chcel by som stretnúť ducha, to viete, že áno, ale po takomto zážitku vôbec netúžim. Toto strašidlo totiž prináša čistú hrôzu a následne smrť. Nie, takéto stretnutie je predsa už príliš. A kvality poviedky? Prostredie zaoceánskej lode, nápad strašidelnej kajuty, a autorov rozprávačský štýl. Ale má, podľa mňa, aj slabšie miesta. Každý správny strašidelný príbeh by mal obsahovať históriu minulej drámy, ktorá viedla k procesu strašenia, a tu je tak letmo opísaná, že skoro absentuje (vlastne sa čitateľ temer nič nedozvie, nezistí prečo došlo k samotnému strašeniu), a v závere autor príliš tlačil na pílu. Menej býva viac. Chcelo by to trošinku decentnejší záver. Tak či tak, veľmi príjemne-nepríjemné počteníčko!

Hovoriaca bábika (The Doll´s Ghost)

Obľúbená bábika malej vznešenej slečny utrpí poškodenie; vtedy sa treba obrátiť na povestného odborníka, ktorého šikovnosť dokáže priam zázraky. Medzi jeho dcérkou a bábikou sa však niečo odohrá...

Jeden z prvých, a zrejme prvý príbeh na svete, kde máme tému strašidelnej či posadnutej hračky. V tomto prípade ale, aj keď má poviedka kvalitne mysteriózny nádych, nejde o žiadnu zlovoľnú entitu, ktorá by sa usídlila v úbohej bábike. Naopak, hračka zachráni dievčatku život a koniec je veľmi pekný a dojímavý. 

Pri rajských vodách (By the Waters of Paradise)

Mladý muž, melancholický, depresívny trpiteľ, stelesnený beznádejný bolestínsky romantik, sa vracia domov a spomína si na detstvo, ktoré v rodinnom sídle prežil. Na pochmúrnu záhradu plnú vodných nádrží a fontán, na postavy chorých a nevýrazných rodičov a na charakter čudesnej pestúnky, ktorá ho strašievala Vodnou paňou. Zlomocnou bytosťou, ktorá v tých miestach vraj prebýva.

Veľmi zvláštna poviedka s ponurou gotickou atmosférou, ale aj veľmi pekná, so skoro pôvabnými pasážami, romantikou a vôbec dosť čudným námetom... Napriek tomu na mňa urobila dojem, nie je to však taká tá typická "duchárčina". To niekomu môže, ale i nemusí sadnúť.

Trinásty hosť (The King´s Messenger)

Hlavný hrdina sa ocitá na hostine, kde je dvanásť stolovníkov, no trinásta stolica je neobsadená a je rezervovaná pre niekoho veľmi dôležitého...

Opäť pozoruhodná próza. Na jednej strane "obyčajné" rozprávanie o neobyčajnom, na druhej strane má skoro až surreálny charakter. Potom pochopíte prečo; väčšinu poviedky zaberá opis sna, ktorý sa prisní hlavnému hrdinovi. Má kvality sna, no predsa je až priveľmi realistický a dej poviedky za začína in medias res, takže vy nebudete vedieť, že sa jedná o sen, iste, možno to vytušíte, ale stále budete na pochybách. A prorocké sny, sny, v ktorých sa zjavuje duch, nebodaj i sama smrť, tie netreba brať na ľahkú váhu. Zdanlivo jednoduchá a pomerne krátka poviedka ma veľmi zasiahla a veľmi sa mi páčila.

Mŕtvy úsmev (The Dead Smile)

Starý zhýralec sa aj na smrteľnej posteli diabolsky usmieva nad svojimi hriechmi a svoje odporné tajomstvo si hodlá vziať do hrobu. Jeho syn si má práve vziať za manželku svoju sesternicu, ibaže... rodinné záležitosti vedia byť omnoho zamotanejšie než sa zdá na prvý pohľad, hlavne keď za všetkým číha kliatba.

Konečné rozuzlenie je čitateľovi jasné prakticky od začiatku, v neistote ho drží však to, či, a ak áno, tak kedy, to zistia hrdinovia príbehu. A či sa ich perepúť skončí šťastne alebo nešťastne. Tu však poviedke ublížil čas, alebo skôr spoločenské zmeny a posuny vo vnímaní mravnosti. To, čo muselo byť kedysi škandalózne, ba priamo šokujúce, dnes pôsobí len ľahko senzačne, skoro až banálne. Atmosféra, ktorá sa nad všetkým vznáša a na všetko sa znáša ako príkrov osudovej hmly, čo halí pravdu a dusí každú prípadnú nádej, je ale skvelá. Máme tu perverzné rodinné tajomstvá a rodinné kliatby, poeovskú atmosféru zmaru a rozkladu, hrobku ako vystrihnutú z gotickej čítanky, pitoreskné postavičky a aj nejakého toho strašenia sa dočkáme, ibaže je akosi na okraji, smrteľný krik bánší, víly čo veští smrť je iba akousi rekvizitou. Určite to nie je zlé, ale medzi ostatnými príbehmi vyznieva tento slabšie.

Muž cez palubu! (Man Overboard!)

Dvaja muži a jedna žena, to je vždy veľmi zlá rovnica o troch neznámych a veľmi neistom výsledku. Na tom nič nemení ani fakt, že tí dvaja muži sú bratia. Kdeže, to je o to horšie!

Autorovo obľúbené námorné prostredie, veľmi zneisťujúca, znepokojujúca atmosféra príbehu, ľudský (alebo neľudský?) rozmer, tragédia žiarlivosti a zášti a téma pomsty zo záhrobia, toto všetko urobilo záverečný príbeh vari aj najviac pôsobivým!

Verdikt je nasledovný (a jednoznačný!): aj keď nejaké muchy nachádzam, sem-tam mäsiarku, táto zbierka je plne uspokojujúca všetky temné chúťky po krvi, strachu a podivnosti, aké len môžu naozaj dobre zavedené nadpriemerné reštaurácie servírujúce makabrozity ponúknuť... Prajem dobrú chuť! (A nech Vás občasný vlások v pokrme neodradí.)

(kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Umierajúci boh a iné poviedky

 

Táto zbierka poviedok je originálnou klasikou žánru. To si vôbec neodporuje. O žiadny oxymoron nejde. Je to dnes už klasika najklasickejšia - pochádzajúca z magazínovej (pulpovej) éry horroru, ktorá zažila svoj rozkvet na stránkach slávneho časopisu Weird Tales. Vo svojej dobe to bolo ale niečo veľmi novátorské. Nie ani tak spracovaním, to je žánrový štandard, solídny priemer, alebo skôr ľahší nadpriemer s občasnými ambíciami, sem-tam aj naplnenými, o naozaj dobrý strašidelný príbeh, na aký sa nezabúda, ale nečakajte prevratnú prózu, očakávajte namiesto toho typickú, poctivo spracovanú časopiseckú poviedku zo starej školy (presne to aj dostanete), ale je to hlavne svojou atmosférou, ktorou poviedky vynikajú. A prostredím. Napokon, tá atmosféra vyplýva práve z prostredia, do ktorého autor zasadil väčšinu svojich príbehov. Ide o Karibik. Viete si predstaviť, čo už len môže byť strašidelné na rajských tropických ostrovoch so svojimi prostými obyvateľmi? Ale niekomu už zaplo... ! Áno, vúdú, tajuplné čarodejnícke rituály, temná nekromancia a obávané slovo vyslovované len pošepky: "zombie". Nenechajte sa pomýliť, oživené mŕtvoly, dnes tak ohromne sprofanované, až sparodované v popkultúre, sa tu nevyskytujú. Namiesto toho sa stretneme s prízrakmi, duchmi, démonmi, dokonca vlkolakom a ghúlami. A kronikári a exegéti monštier v literatúre vedia, že výskyt ghúlov, požieračov mŕtvych, je veľmi vzácny, dnes sú na pokraji vyhynutia, a pritom sú to potvorky s tak nádherne morbídnym potenciálom! Je sa na čo tešiť, to mi verte. A na dôvažok, autorovi patrí prvenstvo v tom, že západné čitateľstvo oboznámil s desivými domorodými praktikami voodoo. Pôsobivo vykreslené exotické prostredie nám tak vzdialenej a úplne neznámej oblasti a ich obyvateľov, ktorých zvyklosti, viera a obyčaje sú tak odlišné a nepochopiteľné pre bieleho človeka, dávajú dokopy podmanivý podklad pre spisovateľove príbehy.

Kto bol Henry St. Clair Whitehead, autor, ktorého veľmi kladne hodnotil Lovecraft a obdivoval Algernon Blackwood? V prvom rade kňaz, ktorý sa venoval práci s mládežou (a mám súkromné podozrenie, že asi aj latentný pederast), a ktorý ešte predtým istý čas svojho života vykonával aj misijnú činnosť v Karibiku, odkiaľ čerpal väčšinu námetov na svoje neskoršie príbehy. Ale pozor, o nijakého "suchára" v sutane nešlo. Lovecraft spomína, že sa obliekal do športového, nadával ako pohan a akákoľvek bigotnosť mu bola úplne cudzia. Whitehead publikoval vo viacerých periodikách, ale udomácnil sa najmä na strašidelnej scéne, ktorú predstavoval už spomínaný legendárny magazín. Zomrel zavčasu, ale počas tých pár rokov publikovania si už stihol vybudovať členskú základňu fanúšikov. Možno nepatrí medzi veľmajstrov "čudnej poviedky", ale pre svoj prínos pre žáner určite ani neostane v zabudnutí, hoci, povedzme to rovno, jeho meno dnes nie je veľmi známe...

Umierajúci boh a iné poviedky - Henry S. Whitehead

Williamson ("Williamson")

Rozprávač nám predstavuje istého chlapíka menom Williamson. Je to pozoruhodný jedinec nadaný ohromnou fyzickou silou a vlastne sympaťák, ale je na ňom niečo čudné, a nie sú to len jeho maniere, ktorých sa drží so zvláštnou zanovitosťou...

Prvá poviedka, ktorú autor napísal, no zároveň jedna z posledných uverejnených - až dlho po jeho smrti - ešte len dáva tušiť v čom budú spisovateľove silné stránky, ale aj slabiny. Nie je to nič úchvatné, próza zaujme predovšetkým senzačným, perverzným nápadom (práve preto ju údajne nechcel žiaden editor počas Whiteheadovho života uverejniť, predsa len bol vtedy svet omnoho prudérnejší), ktorý má čitateľa v závere šokovať. Ale odhalí len to, čo čitateľ už dávno dobre vie. Netvrdím, že je to zle, autorov úmysel nespočíval zrejme v prekvapení, skôr v potvrdení tých najmakabróznejších domnienok. Na poviedke nie je nič strašidelné ani nadprirodzené, ale vzhľadom na motív je jednoznačne možné ju priradiť k weird fiction. Námet je iste originálny, ale je to aj zároveň nonsens. Skrátka hlúposť. A to si mal autor uvedomiť aj v dobe, kedy bola biológia na oveľa, oveľa nižšej úrovni než dnes.

Umierajúci boh (The Passing of a God)

Lekár na ostrovoch v Západnej Indii (historický názov pre karibskú oblasť) sa stane osobne zainteresovaným na prípade jedného muža s nádorom, ktorého chodia domorodci z nevysvetliteľných príčin uctievať ako božstvo. Lekár zistí, že to, čo sa nachádza v mužovom tele nie je nádorom...

Na jednej strane je to naozaj nepríjemný, pôsobivý a originálny "body horror" (aspoň takú nálepku by príbeh získal v dnešných časoch), na druhej strane tu autor vykonštruoval pochybnú pavedeckú teóriu. Ale zdá sa, že účel svätí prostriedky, pristúpte na autorovu hru a poviedka vás dostane.

Svätyňa (The Tabernacle)

Muž ukradne svätú hostiu a vloží ju do úľa. Asi si podľa starej povery myslí, že mu včely budú poskytovať viac medu. Ale stane sa niečo, čo vôbec nečakal... 

Krátka poviedka je vystavaná na konečnej pointe a tá jej dáva punc, tá ju vôbec robí poviedkou, nebudem nič vyzrádzať, len toľko poviem, že som si nevdojak spomenul na Roalda Dahla a jeho pračudesné prózy.

Temná hrôza (Black Terror)

Kňaza privolajú k miestnemu darebákovi, ktorý sa dostal do nemilosti šamana. Rozpúta sa boj o záchranu života, ale i spasenie duše.

Poctivý kus rozprávačstva o ostrovnej čiernej mágii. A tiež poviedka reprezentujúca tradičný boj medzi silami svetla a temnoty, dobrom a zlom. Slabšie než Umierajúci boh, ale stále sa môže pochváliť temnou atmosférou a sugestivitou. Pozitívne vyznieva viera v silu kresťanstva, ktoré nakoniec vždy pri zápolení s démonickými silami vychádza víťazne.

Dvere (The Door)

Mladík sa vracia domov, ale zisťuje, že čosi je v jeho vnímaní reality pokrivené...

Kratšia poviedka so silným záverom. Aj keď sa autor snaží vyjavenie trpkej pravdy odďaľovať až do poslednej chvíle, čitateľ už s napätím vytušil pointu a obáva sa jej. Veľmi dobrá, netypická duchárčina, ktorá ťaží zo svojho novátorstva, Tým, že je príbeh videný očami protagonistu, získa aj čitateľ vhľad do vecí a neostane nezainteresovaný. Niekedy vie byť Whitehead viac odťažitý, skoro "dokumentaristický", ale nie v tomto prípade.

Bez svedkov (No Eye-Witnesses)

V New Yorku prelezenom gangstrami dôjde k vražde. Identita páchateľa je ale veľkou neznámou...

Skutočne zaujímavý a originálny príspevok k vlkolačiemu mýtu. Tieto bytosti ma odmala priťahujú a príbehy, v ktorých figurujú priam vyhľadávam, ale takejto prózy je málo a ešte menej je tej, ktorá je dobrá. Keď objavím niečo nevšedné, o to lepšie! Lenže dá sa v tomto smere vôbec prísť s niečím novým? Whitehead to dokázal, aspoň vtedy to ešte bolo možné. Je to zvláštna poviedka, nie úplne konzistentná a buď je tam logická chyba, alebo som tam isté skutočnosti správne nepochopil, no to vnímam ako daň z originality a za originalitu. Inak klobúk dolu, autor prepojil vlkolačí námet s gangsterskou tematikou, veľkomestským prostredím a s prelínaním časových rovín. Naviac je v hre zaujímavý detektívny prvok.

Chadbournská tragédia (The Chadbourne Episode)

Najskôr sa v okolí začnú strácať zvieratá. Potom deti... Existuje nejaké prepojenie medzi týmito znepokujujúcimi incedentmi a medzi cudzokrajnou rodinou, ktorá náhle zmizla?

Bezkonkurenčne najdrsnejšia poviedka zbierky. Autenticky desivá, morbídna aj podľa dnešných meradiel. Nie je zrejme najlepšia, hoci dobrá je, no podľa mňa viac svedčí autorovi taká subtílnosť, skôr použitie jemnejších náznakov než uchýliť sa k naturalizmu, takto je to miestami až príliš moderné, žiada sa mi povedať, že také - použijem pre nedostatok vhodných výrazov slovo "americké" (tento prívlastok v sebe zhromažďuje viaceré vlastnosti, na vypisovanie ktorých tu niet priestoru), na druhej strane funguje to a atmosféra je skvelá. Je to svedectvo, že v tých časoch literatúry boli ghúlovia - požierači mŕtvych z arabských legiend, podstatne viac využívaní. A verte, že ghúl je monštrum, ktoré vie nahnať hrôzu! A to sa rozprávanie začína skoro nevinne, ibaže potom sa okľukou dostaneme k podstate problému a zhmotnená nočná mora je na svete! A netradične čakajte akčný koniec.

Pery (The Lips)

Sadistický otrokár je postihnutý kliatbou jednej černošky. To, čo sa mu stane si zaslúži, ale možno sa pristihnete, že ho miestami budete i ľutovať, taká zlovestná bude jej pomsta.

Poviedka je jednoznačne inšpirovaná Wellsovým Porró a tiež Lakandú od Whitea, ale aj keď sa vraví, že nevstúpiš dvakrát (trikrát) do tej istej rieky, autorovi sa darí znechutiť, znepokojiť, vystrašiť. Poviedka to nie je nijako objavná, ale má svoju silu. Ten nápad je stále svieži. Civilizácia aj "civilizácia" sa napokon zoči-voči temným praktikám domorodých kúziel ukáže ako maximálne zraniteľná, ba bezmocná...

Tiene (The Shadows)

Hrdinovia príbehov robia stále tú istú chybu: nasťahujú sa do domu s viac ako pochybnou minulosťou a potom sa ešte čudujú, že ich máta... Sú nepoučiteľní. Chvalabohu, lebo to by sme si potom nemohli prečítať poriadnu strašidelnú story. Náš hrdina, samozrejme, nezdupká, ako by to spravil každý príčetný človek, - veď o čom by bol potom príbeh, že? - ale on ide ešte ďalej; rozhodne sa prísť celej veci  na koreň.

Toto nie je typický príbeh o strašidelnom dome; napoviem, že hrozivé udalosti z minulosti sa protagonistovi akoby zhmotňovali pred očami. Je to naozaj zaujímavé a mysteriózne, ale nie je priamym účastníkom udalostí, iba akýmsi pozorovateľom a samozvaným detektívom. Keďže sa o neho báť nebudeme, nekoná sa potom ani skutočný dotyk strachu. Zažijeme ale aspoň príjemne nepríjemné mrazenie v zátylku.

Temný netvor (The Black Beast)

V dome nájomníčky, v dome s pohnutou históriou, sa začne zjavovať podivná hlava býka. Nešťastnica si nie je istá tým, či ju nezrádza duševné zdravie. Hrdina príbehu sa rozhodne vypátrať, čo sa v dome naozaj stalo. Zistí, že dom bol svedkom ohavne groteskného rituálu vúdú.

Podľa mňa najlepšia poviedka zbierky. Opäť veľmi originálna, s výbornou atmosférou, desivá a bizarná. Jej úroveň ale zráža krkolomný rozprávací štýl a zbytočné prekombinovanie viacerých naratívov.

Zbierka neponúka to najlepšie, čo v žánri vzniklo, ale je to dostatočne na úrovni a skutočne dosť svojské, aby to dokázalo zaujať, ba uspokojiť fanúšika hororu a weird fiction. Väčšina príbehov sa odohráva v pôsobivej scenérii Karibiku a spája ich postava jedného hrdinu. Žiaľ, autor nespravil hrdinu nijako výrazným, ani nám ho len nepriblížil, takže my ho identifikujeme len ako opakujúce sa meno... Vydavateľstvu Európa som vďačný, priam zaviazaný za to, že nám ponúkajú klasiky žánru, také, ktoré sa zriedka vydávajú aj vo veľkých krajinách s obrovským knižným trhom, a nieto ešte na miniatúrnom Slovensku, no v tomto prípade ma dožrali s úplnou absenciou korektorskej práce. Je to ich dlhodobý problém, no teraz mi tie chyby išli oči vypichnúť.

(kniha vyšla v roku v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Básnické intermezzo VIII

Je to už osmy raz, čo sa stretávame pri básňach a druhýkrát, čo k nám zavítal lord Byron. Dnes sa bližšie pozrieme na jeho temnú apokalyptickú víziu o posledných dňoch ľudstva a konci sveta. Áno, takto nejako si predstavujem koniec. Nech sa "páči": Zjavenie podľa nesvätého Byrona...

TMA

Zdál se mi sen, jenž nebyl jenom snem.

Pohaslo jasné slunce, ztemnělé

hvězdy se potácely v prostoru

vysuty z drah a zledovělá země

se v bezměsíčném vzduchu kývala.

Jitra, jež vzešla, nepřinesla den

a lidé zapomněli na vášně

krom hrůzy zoufalství; nic nebylo

v srdcích než strašná prosba za světlo.

U strážných ohňů žili - všechny trůny,

královské paláce i chatrče,

přístřešky všeho, co dlí pod střechami,

spolykal oheň. Města pohltil,

nad požárem hořících domovů

naposled lidé pohlédli si v tvář.

A šťastni byli ti, kdo choulili se

pod žhavým okem sopek - pochodní.

Svět jenom nadějí a strachem žil.

Hořící lesy, které vzplály ohněm,

padaly, bledli - až pak zhroutili se

s praskotem do černi, jež zhltla všechno.

V tom skomíravém světle tváře lidí

přízrakům z jiných hvězd se podobali,

jak stín a přísvit honili se po nich.

Někteří lehli, oči skryli v pláči,

jiní si bradu o pěst podepřeli

a krmíce své vatry pohřební

vzhlíželi k nebi s divým neklidem,

k příkrovu světa, který kdysi býval.

Pak s kletbou na prach země shlédli zas,

skřípali zuby, vyli; poděšen

snesl se k zemi každý plachý pták

a složil křídla, tolik marná teď.

Zkrocena přišla všechna dravá zvěř

i hadi vmísili se mezi dav,

nechtěli uštknout. Měli jenom hlad.

Válka, jež na okamžik utichla,

vzplanula znovu. Jídlo platilo se

jen krví. Každý sytil v úkrytu

hltavě hlad. Už lásky nebylo,

myšlenka na smrt zemi ovládla,

na neslavnou a okamžitou smrt.

Hlad zuřil všude; lidé padali

a jejich kosti nepoznali hrob.

Hubení zhltli hubené, i psy

napadali pány, vyjma jednoho,

jenž zůstal věřen jeho mrtvole

a ptáky, zvěř i lidi zaháněl,

až hlad je skosil, nebo náhlá smrt.

Pes nehledal si žádnou potravu,

lízal jen s nářkem znehybnělou ruku,

jež hladit nemohla, a s posledním

zoufalým zavytím sám skonal též.

Dav hladem zvolna slábl, umíral -

až z obrovského města přežili

jenom dva nepřátelé; sešli se

nad zbytky bývalého oltáře,

kde tolik svatých věcí shořelo

k nesvatým účelům: a prohrábli

ten popel vyzáblýma rukama,

zesláblým dechem dýchli do jisker,

až slabý plamen k žití vzbudili,

plamínek pro smích; a když vzhlédli pak

a spatřili se v šedém přísvitu,

vykřikli hrůzou - hrůzou zemřeli,

zhynuli na svou vlastní ošklivost,

nevědouce až do poslední chvíle,

na čí to tvář tak ďábelsky psal hlad.

Mocný svět tvorstva byl teď prázdný křáp,

bez ročních dob, trav, stromů, bez života,

křáp smrti - divá změť spečené hlíny.

Umlkly řeky, moře, jezera,

nic v jejich hlubinách se nepohnulo.

Na moři tlely lodě bez pánů,

stožáry odpadaly po kusech

a bezhlučně se do vod nořily,

do mrtvých vod, vlnami nebrázděných.

Příliv i odliv s nimi našli hrob,

když zhasla luna, jejich milenka.

Vzduch stál a vánek se v něm nepohnul,

zmizely mraky - smazala je Tma,

která se sama stala vesmírem.

(autori obrazov: hore - John Martin, dole - Albert Goodwin)