A ďalšia legendárna horrorová antológia! Ďalší klenot z čias socializmu. Menej známa ako Tichá hrůza, ale takmer rovnako dobrá. Alebo aj rovnako? Ťažko to posúdiť, lebo je výrazne iná. A teda aj výrazne iná než bývajú bežné hororové antológie. Zostavovateľ hneď v úvode píše, že žáner nemá presné stanovy a presné hranice. Nemyslím si to, ale v širšom slova zmysle a ak povolíme definície na maximálne možnú mieru... tak potom dostaneme zaujímavý výsledok, ktorý sa rovná tejto knihe. Povoľme definície a buďme za ňu ( = túto knihu) radi. Lebo takýmto spôsobom môžeme spoznať odvrátenú tvár viacerých klasikov svetovej literatúry, či už tých klasikov naozaj klasických, alebo tých trošku modernejších, čiže dnes už tak či tak úplných klasikov - nárok na tento titul má totiž rovnako Maupassant ako Woolfová. Čakajú na nás klasici, ktorí si radi odskočili k hrôzostrašnému príbehu, ako je napríklad Stevenson, ale aj takí, u ktorých by sme zablúdenie do žánrových vôd vôbec nečakali, a to je trebárs Faulkner. Týchto spisovateľov zas sprevádzajú klasici trochu rozdielneho razenia. Sú to velikáni žánru a mená, s ktorými je fanúšik tohto literárneho odvetvia dobre oboznámený. Výrazný a jedinečný Bradbury, ktorý si právom vydobyl miesto vo svetovej literatúre v tom úplne najširšom slova zmysle, Roald Dahl, ktorý svojimi bizarnými príbehmi bavil i desil nejedného dospelého i nejedno dieťa či Lovecraft, ktorý sa tu prezentuje krátkou poviedkou, vôbec jediným textom, ktorý od tohto autora u nás vyšiel počas socializmu. Ale čo si napríklad počnúť s takým Malapartem? Iste, aj takúto nečakanú podobu môže mať horor: umelecká reportáž z hrôz, ktoré priniesla Druhá svetová vojna...
Nevšedná podoba tejto antológie, zaujímavý a mnohostranný výber próz, spolu s úvodmi ku každej poviedke, ktoré patrične navnadia čitateľa a predstavia autora toho ktorého príbehu, dávajú tušiť, že zostavovateľ bol výnimočný literát. Bol. A k tomu skvelý, hoci možno zbytočne vysvetľujúci, zbytočne obhajujúci úvod, - vôbec nie zbytočne s prihliadnutím k dobe vzniku a k ovzdušiu tej doby - nám to jednoznačne potvrdzuje. Jan Zábrana bol veľmi charizmatickou osobnosťou aktívnou v literárnych kruhoch. Prekladateľ, esejista, básnik. Keďže by sa dal charakterizovať, a to nielen tvorbou, ale aj názormi a životným postojom ako beatnik, nemal za minulého režimu na ružiach ustlané. Komunisti mu všemožne strpčovali život, hádzali mu polená pod nohy, takže celé jeho dielo vyšlo až po prevrate. Vzdajme mu hold aj tým, že sa zahráme na knižných Indiana Jonesov a vydáme sa na výpravu, ktorá bude korunovaná objavením tejto knihy - už uplynulo pomerne veľa liet a zím od doby, kedy sa nachádzala v kníhkupectvách, takže najistejšou cestou sú antikvariáty. Lovu zdar!
No ale teraz si predstavíme jednotlivé príbehy.
Lupiči mrtvol
Príbeh posadnutosti a vášne. Temnej, nezdravej vášne. Obsesie a fixácie na fetiš - zuby milovanej Berenice. Príbeh šialenstva so zvráteným koncom...
Typický Poe. Poe najpoeovskejší! Teda je to naozaj vďačná ukážka z jeho tvorby. Hoci nepatrí Berenice medzi jeho najznámejšie prózy, je to vynikajúce dielko. Amalgám všetkých autorových milovaných tém, ako je pomätenie mysle, pochovanie zaživa a podobne. Utešené námety, pravda? Dovedna tak vytvárajú, kupodivu súrodý a maximálne účinný, zlepenec čírej hrôzy. Poe vie byť aj surový, ale platí u neho, že to, čo je nevypovedané, čo ostáva nepomenované a má si dotvoriť čitateľova imaginácia, je zároveň najhrozivejšie a najpôsobivejšie. Nesmieme tiež zabudnúť, že to bol mág jazyka, ten sloh, to sú skrátka básne v próze, napokon, poet sa nezaprie, hoci hovoríme o básňach veľmi temných, a takmer zakaždým aj morbídnych. Čo viac dodať? Reformátor strašidelnej literatúry, spisovateľ, ktorého dielo znamená prechod od gotického románu k hororu, snáď najvýznamnejšia postava žánru a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov americkej literatúry vo všeobecnosti, človek, ktorý urobil z poviedky skutočne silný a príťažlivý literárny útvar a v neposlednom rade aj otec detektívky, to je jasná voľba pre prvého účastníka tohto makabrózneho knižného defilé. Prvý je tu naozaj Prvým!
Tajemství Macargerovy rokle (The Secret of Macarger´s Gulch) - Ambrose Bierce
Oddaný čitateľ strašidelných príbehov vie až priveľmi dobre, že prenocovať v opustenom, podozrivo vyzerajúcom zrube postavenom uprostred divočiny, nebýva práve najšťastnejší nápad. Väčšinou to je veru začiatok niečoho veľmi nepríjemného.
Starý dobrý duchársky príbeh. Starý, ale nie zastaralý. Od takého toho bežného zástupcu žánru, na ktorého by sa rýchlo zabudlo, ho odlišuje umne vytvorená atmosféra. Pre toto mal autor naozaj cit. Prízračné ozveny dávneho zločinu ťaživo doľahnú aj na vás...
Bierce svojou tvorbou, ale tiež aj svojím záhadným koncom (zmizol bez stopy), nenecháva pokojný spánok milovníkom hrôzy a nadprirodzena. Do svojich strašidelných príbehov neraz prepašoval aj svojský čierny humor, a tak získavajú jeho prózy nezvyklý ráz. Bierce bol novinárom s mimoriadne nabrúseným jazykom a venoval sa viacerým literárnym žánrom a útvarom. Jeho nástrojmi, ba priamo spojencami, boli irónia a satira, v jeho podaní mali obzvlášť štipľavú a ostrú chuť.
Jedné letní noci (One Summer Night) - Ambrose Bierce
Lupiči mŕtvol a k tomu predčasne pochovaný chlapík? To nie je dobrá kombinácia...
Kratučká poviedka, avšak výborná. Výborná, prevýborná. Realistický horor a úžasne cynický, v čom spočíva jeho sila. Menej je niekedy viac, a toto porekadlo potvrdzuje jedna desivá príhoda, pre lupičov mŕtvol možno nezvyklá, ale nijako z miery vyvádzajúca epizóda... áno, ľudská krutosť je možno najdesivejšia. Aj toto je jedna z polôh Bierceho próz.
Zločincova ruka (La main d´écorché) - Guy de Maupassant
Keď sa v krúžku svetáckych študentov chce niekto vytiahnuť, musí prísť s niečím výnimočným. Jeden z nich sa pýši istou kuriozitkou, ku ktorej sa nedávno dostal: mumifikovaná ruka umrlca.
Veľký Maupassant, popri svojich spoločenských poviedkach a románoch, neraz odbočil aj k strašidelným príbehom a exceloval v nich. Námet vraždiacej ruky nebožtíka, od tej doby veľakrát spracovaný, využil vo svojich príbehoch hneď dvakrát. Toto je ten kratší a menej známy príbeh. Spracovanie nie je nijako oslnivé, ale vďaka originálnemu (na tú dobu) nápadu si poviedku určite zapamätáte.
Zpověď (La Confession) Guy de Maupassant
Až na smrteľnej posteli sa umierajúca dozvie tajomstvo, ktoré po celé tie roky ťaží jej sestru. Dočká sa tá aj rozhrešenia?
Nie, toto nie je strašidelný príbeh, ale je to príbeh strašný. Svojím obsahom, tým, o čom pojednáva. Nie formou, samozrejme. Maupassant bol výborný spisovateľ. Prináša nám príbeh o rodinnej i osobnej tragédii, o tom, kam až môže zájsť láska, alebo skôr žiarlivosť. Tá, keď postihne mladého, ešte nevyzretého človeka, môže mať zničujúci dopad. Je to teda v prvom rade smutný a dojímavý príbeh, ktorý sa vám, podobne ako i predchádzajúca poviedka, hoci z úplne iného dôvodu, vryje do pamäti.
Lupiči mrtvol (The Body Snatcher) - Robert Louis Stevenson
Keď je nedostatok tiel na študijné a vedecké účely, uchýlia sa dodávatelia mŕtvol k vylupovaniu čerstvých hrobov. No a keď je nedostatok hrobov... nuž, ponuku skrátka treba uspokojiť, veď je to predsa biznis ako každý iný.
Už sme tu poviedku s takouto témou mali. A hoci je jedna rovnako skvelá ako druhá, toto Stevensovo najznámejšie strašidelné dielo, samozrejme, až po Podivuhodnom prípade doktora Jekylla a pána Hyda, je oveľa slávnejšie. Oproti Bierceovi, ktorý sa zameriaval na atmosféru a pointu príbehu, je ťažisko Stevensonovej prózy v "obyčajnom" rozprávaní. Neobyčajnom. Pretože Stevenson bol znamenitý rozprávač a v tom tkvie úspech jeho príbehov. Úspech, ktorého meradlom je to, že sú dodnes čítané. Platí to najmä pre jeho dobrodružnú prózu, ale veľmi dobré sú i jeho strašidelné príbehy. Zas sa len môžem posťažovať, že sme sa v tomto smere ešte stále nedočkali žiadneho výberu... azda sa toho dožijem. No ale späť k Lupičom mŕtvol, poviedke, ktorá dala i názov celej antológii. Nevyzradím vám toho veľa, azda len toľko, že sa máte na čo tešiť a že sa nás letmo dotkne i závan nadprirodzeného. Takže je tu veľa toho hrobového a trošku i záhrobného... ale prestretého s takým vkusom a jemnocitom, že práve toto budete autorovi kvitovať. Niekedy je dobre fantastiku dávkovať len po kvapkách, často má potom silnejší účinok. Na dôvažok už len spomeňme, že Stevenson sa i tu inšpiroval skutočným kriminálnym prípadom!
Sredni Vaštar (Sredni Vashtar) - "Saki" (Hector Hugh Munro)
Aj deti potrebujú mať svoje tajomstvá a svoj tajný svet. Svet v ktorom niet miesta pre dospelých. Keď trochu čudácky a osamelý chlapec začne potajomky chovať obrovskú fretku, nevyhne sa problémom so svojou prísnou vychovávateľkou. Potom začína plánovať pomstu.
Poviedka, ktorou sa veľa tvorcov veľakrát inšpirovalo. Alebo ju bez hanby vykradli. Ak niekde, a je jedno či sa jedná o film, alebo divadelnú hru, naďabíte na utláčané dieťa, ktoré uskutočňuje odplatu na trýzniteľovi skrz svojho krvilačného domáceho miláčika, vedzte, že nitky je možné vysledovať až k tomuto príbehu. Klbko sa začína odvíjať pri Sredni Vaštarovi. A bez nejakých nadbytočných príkras; je to perfektná poviedka, ktorá vďačí za svoj úspech ako námetu, tak i jeho spracovaniu.
Autor píšuci pod štýlovo znejúcim pseudonymom "Saki", je považovaný za jedného z najvýraznejších britských poviedkarov, a v širšom merítku literátov vôbec, svojej doby.
Strašná povídka (Strašnyj raskaz) - Ivan Bunin
Pozorovateľ a rozprávač v jednej osobe je náhodným svedkom vraždy...
Aj krátke útvary vedia strhnúť, v prípade majstrovho diela - dielka rovnako ako pútavý román. Príbeh je len "kraťas", ktorý je však nesmierne silný. Môžem povedať, že účinok, ktorá má táto naturalistická poviedočka na čitateľa je zničujúci. Takéto niečo; vedieť vybudovať na tak krátkom prozaickom útvare pocit rozhorčenia a zdesenia nad ľudským konaním a dokonca rozčarovaním nad celým ľudským pokolením, to chce nemalý talent. Samozrejmosť s akou je zločin spáchaný i fakt, že ostáva nepotrestaný, ale najmä to, akým spôsobom vyznieva celá poviedka - ako niečo všedné, robí česť jej menu. Áno, je to strašná poviedka. Strašná v zmysle desivého obsahu. Strašná v zmysle morálneho obvinenia. Samozrejme, obvinenia autorom priamo nevyrieknutého, (tu opäť platí, že to čo nie je povedané narovinu, ale je dotvorené čitateľom, má väčší účinok) no vonkoncom opodstatneného.
Bunin bol veľkým literátom a jedným z najvýznamejších exilových ruských spisovateľov. Exulantom sa stal pre svoj protiboľševický postoj. Rovnica bola jednoduchá: pokiaľ mu bol život milý musel emigrovať. Jeho bibliografia obsahuje všetko od básní cez črty, poviedky, novely, denníkovú a spomienkovú prózu až po román. Získal Nobelovu cenu za literatúru. V dobe, kedy to ešte niečo znamenalo...
Dáma v zrcadle: odraz (The Lady in the Looking Glass: A Reflection) - Virginia Woolfová
Nedejová, psychologická próza. Jedno zastavenie v živote ženy. Jeden krátky moment, iba jeden krátky pohľad, ktorý však bude mať nesmierne následky.
Meno Woolfovej je často skloňované v súvislosti s históriou feminizmu a ženského emancipačného hnutia, ale rovnakou mierou je pripomínaná aj v súvislosti s literárnymi dejinami ako významná modernistka. Woolfová skutočne priniesla do literatúry nebývalú psychologizáciu a pocity postáv vedela vykresliť tak živo a farbisto a autenticky, že čitateľ sa stáva až akousi sondou do mysle i duše literárnych postáv. Nejde však o skrz naskrz analytické rozumové priblíženie charakteru, autorka nám prináša obraz, na ktorom nie je možné nebyť citovo zainteresovaný. Používa často rozbitú kompozíciu, kedy je rozprávanie akoby zložené z čriepkov mozaiky, či dovolím si použiť tento prímer, z črepov zrkadla, a potom platí, že si vyžaduje od čitateľa stálu pozornosť, svojím sofistikovaným štýlom zas vznáša autorka požiadavku na čitateľov rozvinutý intelekt. A veru nie je to ľahké čítanie. Aj táto poviedka sa vyznačuje komplikovanosťou a umeleckosťou. Majte sa však na pozore, toto nie je ani omylom žiaden kaviarenský intelektuálsky snobizmus, máte tú česť s fascinujúcou a rozorvanou dušou ženy oplývajúcej ohromným talentom a drvenej psychickými traumami. Ak však trpíte depresiami, odporúčam nečítať!
Hrůzný stařec (The Terrible Old Man) - H. P. Lovecraft
Traja zlodeji si vyhliadnu dom istého starého podivína. Spravia tak najväčšiu chybu vo svojom živote.
Jediná poviedka, skoro až taká miniatúra, ktorá vyšla od Lovecrafta počas panovania súdruhov. Nemôžem povedať, že by to bol zlý výber, to nie, je to naozaj podarená prózička, ale z ohľadom na spisovateľovo dielo ju určite nemožno považovať za reprezentatívnu vzorku. Je to text, ktorý nikoho príliš nešokuje, no zato poteší aj toho, kto nie je vyslovene autorovým fanúšikom. Azda to bolo myslené ako opatrný prvý krok do makabróznej ríše, ktorú autor vytvoril. Lenže ostalo i pri kroku poslednom. Lovecraft bol skrátka vtedy nepriechodný. Ten, kto pozná jeho tvorbu sa poľahky dovtípi prečo, a ten kto nie, nech si autora doberie za domácu úlohu a pre začiatok si aspoň naštuduje články, ktoré som mu venoval tu na Čiernej knižnici.
Růže pro Emilii (A Rose for Emily) - William Faulkner
V každom meste i mestečku sa občas dejú podozrivé veci. Pod povrchom sú starostlivo ukryté temné tajomstvá a mnohé z domácností majú komfortne uloženého toho svojho príslovečného kostlivca v skrini. Stará dievka Emily má azda konečne nápadníka! šušká sa v meste. To ešte nikto z klebetníkov netuší, že romanca bude mať skutočne gotické zakončenie...
A máme tu príspevok od ďalšieho držiteľa Nobelovej ceny. K tomu pripočítajte aj Pulitzerovu cenu a čo ja viem čo ešte všetko... Ale áno, takýto špecifický zjav, tento velikán americkej literatúry, ktorého je ťažké niekde presne zaradiť a bezpečne zadefinovať, niekto ho dokonca voľne pridružuje k stratenej generácii, si určite takéto uznanie zaslúži. Presvedčte sa sami. Chce to trpezlivosť a aktívnu spoluúčasť pri čítaní, toto nie je jednoduché "čtivo". Potom budete odmenený skutočne nepredvídateľným a zdrvujúcim záverom. Okrem množstva románov napísal Faulkner i niekoľko desiatok poviedok a prepracoval sa k majstrovstu. Na tomto slávnom príklade z jeho poviedkovej tvorby sa to skutočne odráža. Ruža pre Emily je majstrovská ukážka Faulknerovho majstrovsta. Howgh!
Černý vítr (Il vento nero) - Curzio Malaparte
Osamelý jazdec je na ukrajinských stepiach svedkom hrôz za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Danteho fantáziae pri opise pekelných vízií...
Próza na ktorú nezabudnem do smrti. Pritom zabudnúť by som chcel aj nechcel. Máta ma, že možno, s veľkou pravdepodobnosťou, hoci isté to nie je (je to vlastne úryvok z románu Koža, pre svoju pôsobivosť občas publikovaný aj samostatne; v tomto románe je veľa faktografických prvkov, ale tak beletrizovaných, že s úplnou istotou sa nedá určiť, čo je fakt, čo je fikcia a nakoľko je prípadný fakt umelecky "ohýbaný" pre autorov zámer, a tak je ťažké rozlíšiť, čo je vlastne dokumentárnou časťou a čo je dieťaťom autorovej imaginácie), ide o svedectvo skutočných hrôz, ktoré autor zažil ako vojnový spravodajca na východnej fronte v období Druhej svetovej vojny. Na druhej strane je to tak uchvacujúci zážitok disponujúci estetikou ťaživého sna, zážitok tak vrcholne apokalypický, že by bolo až hriešne ochudobniť sa oň. Svojím spôsobom je to ťarcha obžaloby zla a sadizmu, tak potrebná, majúc na zreteli ľudský príklon ku zlému, ktorá je naložená na čitateľove bedrá. Pri čítaní som mal pocit neskutočna, ktorý sprevádzal pocit hrôzy a zdesenia ale zároveň tiež dojem opisu skutočne prežitého zážitku. Niečoho, čo sa naozaj stalo a čo by sa za žiadnych okolností diať nemalo. Nevdojak sa pýtam: nedeklasovalo peklo vojny a genocídy horror ako žáner do priehradky označenej slovami "zbytočná a teatrálna imitácia"? V takejto chvíli môj obľúbený žáner získava podobu staručkého neškodného bezzubého a senilného upíra. A zisťujem aj, že ten upír je predsa len kamarát...
Curzio Malaparte je pseudonym kontroverzného, no nepochybne nesmierne talentovaného talianskeho spisovateľa s nemeckým menom po otcovi Kurt Erich Sucker.
Muž, který měl rád Dickense (The Man Who Liked Dickense) - Evelyn Waugh
Keď na pokraji síl a na hranici smrti nájdete v juhoamerickej džungli belocha, ktorý prebýva uprostred ničoho a ktorý sa o vás rád postará a vďaka nemu sa dostanete z najhoršieho, pričom na oplátku chce len, keďže je negramotný, aby ste mu vo voľných chvíľach predčítali Dickensove knihy, máte reálnu šancu, že sa z výpravy jedného dňa opäť dostanete domov, do civilizácie. Naozaj sa ale netešíte predčasne?
Excelentná poviedka, na prvý letmý pohľad veľmi uhladená a delikátna, v skutočnosti však krutá a drsná, z ktorej si načerpal inšpiráciu nejeden autor, je naozaj nadčasová a ja osobne verím, že je i akýmsi ideovým pradedom Kingovej Misery. Vlastne to nie je poviedka, ale aj v tomto prípade sa jedná o úryvok z románu, o kapitolu, ktorá je často vydávaná samostatne pre svoju pôsobivosť a pre to, že vyznieva ako ucelený príbeh. Pritom je zaujímavé, že román Hrsť prachu, z ktorého je príbeh vyňatý, je de facto satirickým dielom, no keďže je kapitola vytrhnutá z kontextu pôsobí ako regulárny horor.
Spisovateľ so ženským menom Evelyn je považovaný za jedného z najrešpektovanejších anglických autorov.
Vítr (The Wind) - Ray Bradbury
Ak máte utkvelý pocit, že vás prenasleduje vietor, buďto ste zrelý do blázinca alebo... !
Úžasný nápad, úžasná atmosféra, úžasne napísaný príbeh! Bradbury dosiahol vrchol hororu, bol dokonale žánrovým ale tiež absolútne nadžánrovým. Na tom pomyselnom vrchole sa navyše dotkol samotných oblakov... Rýdzy horor pozdvihol do literárnych výšin. Pochybujete, že by vám víchor dokázal nahnať strach? Intenzívny živočíšny strach? Tak potom chyba lávky, priatelia, obrovská chyba. Bradbury to dokázal vykresliť takým spôsobom, že presne tento pocit sa k vám pri čítaní dostaví. A väčšina poviedky je tvorená dialógom, prosím pekne. Áno, ústredné rozprávanie sa deje prostredníctvom rozhovoru dvoch postáv cez telefón... Vraj takéto niečo naozaj, ale naozaj nemôže vyprodukovať žiadanú atmosféru? Spravili ste rovnakú chybu druhýkrát...
Emisar (The Emissary) - Ray Bradbury
Chlapec je pre chorobu upútaný na lôžko a jeho jediným spojením s vonkajším svetom je jeho milovaný verný pes. Ten so sebou vždy privedie aj pani učiteľku, ktorá si chlapca veľmi obľúbila. Jedného dňa však pes privedie neočakávanú návštevu...
V tejto poviedke, krásnej, milej, melancholickej, ktorá sa až na samotnom samučičkom konci úplne otočí a prinesie so sebou závan hrôzy, ktorý budete vstrebávať cez všetky zmysly, dáva Bradbury vyniknúť svojmu nekonvenčnému lyrickému štýlu. Je to krásne, je to poetické. A nakoniec je to i desivé. Ako takmer vždy pri jeho poviedkach, žiada sa mi vykríknuť: Bravo, maestro!
Kostlivec (Skeleton) - Ray Bradbury
Hlavného hrdinu zviera panická úzkosť pri pomyslení, že vo vnútri, je vlastne kostrou obalenou len malým štítom pozostávajúcim z mäsa a kože. Až tak silná je jeho fóbia z kostlivcov. Rozhodne sa preto vyhľadať pomoc. Napokon ju i nájde, ale nebude zrejme taká, akú sprvoti očakával.
Autorove znalosti psychológie, či skôr psychopatológie, ma udivujú. Nie sú to medicínske, psychiatrické znalosti, svoje vedomosti čerpá z iných zdrojov; zdá sa, že z dôverného styku s... kým, čím? Lepšie nevedieť! Táto próza vás pohltí, opantá, požuje a vypľuje ako trasúcu sa hromádku rôsolu. Myslím to obrazne? Presvedčte sa sami. Ale ak trpíte nejakými obsesívnymi myšlienkami a rozvinie sa u vás duševná porucha, nesťažujte sa, že som vás nevaroval! Bizarný a neočakávaný záver stavia poviedku do úplne iného svetla (tieňa?), neškodí jej, no ani nepomáha, rozhodne ju však ozvláštňuje.
Všetky tri Bradburyho poviedky pochádzajú z legendárnej a oslavovanej zbierky Temný karneval. Sľubujem, že si na ňu jednej noci posvietime lampášom! To nie iba preto, aby sme videli na písmená, ale najmä preto, aby sme odplašili dotieravé tiene, ktoré nám neustále nazerajú ponad plece...
Malý svět Louise Stillmana (The Small World of Lewis Stillman) - William F. Nolan
Spustnutým veľkomestom sa zakráda Louis Stillman, zrejme posledný muž na Zemi. Musí byť potichu, musí byť opatrný, lebo ak si ho všimnú...
Pre mňa najúžasnejšia poviedka v antológii. Mala veľa silných protivníkov, ale tým ako vykreslila post apokalyptický svet, a vďaka tomu, ako vyobrazila pocity jedného osamelého muža, ktorý sa odmieta vzdať, ktorý sa nehodlá zmieriť so stavom vecí a nechce na všetko rezignovať, si ma nadobro získala. Vy nielenže budete s Louisom Stillmanom sympatizovať, vy mu budete neskrývane fandiť a po chvíli sa s ním stotožníte. Budete sa skrývať, plížiť, utekať... pred kým? Neprezradím. Ale vyzradím vám, že pozbierate odvahu a budete aj bojovať. Budete sa snažiť prežiť a budete sa snažiť žiť dôstojne. To je vo svete stihnutom celoplanetárnou katastrofou, vo svete, kde platia vlastné a drsné pravidlá, veľmi ťažké. Vyústenie poviedky je ohromujúce. A ochromujúce. Iste, je to tak trochu i sci-fi, najmä však horror. A to esenciálny. Jeden z najlepších, aké som kedy čítal, a máločo sa mu vyrovná.
Poviedka je rozšírenou a prepracovanou verziou prózy s názvom Small World. Obe verzie bývajú vydávané aj pod názvom The Underweller a poviedka patrí medzi najznámejšie Nolanove diela. William Francis Nolan je dodnes žijúcim klasikom žánru, pomerne známy, no podľa mňa nedocenený (a to napriek viacerým prestížnym oceneniam, ktoré získal) a nadmieru plodný autor, ktorý si tiež spravil meno ako editor antológií.
Skopec na porážku (Lamb to the Slaughter) - Roald Dahl
Tento raz už pohár pretiekol! Pán manžel to kardinálne pokašľal. Nestačí, že sa o neho stará, že ho má rada a dá mu i prvé a posledné, ale tento záletník si bude ešte otvárať ústa! Nie, dnes nie. Už stačilo!
Tak scenár tohto príbehu by sa spokojne mohol stať a ja som presvedčený, že sa počas zložitej histórie tŕnistého ľudského a špeciálne partnerského spolunažívania viackrát aj stal. Ibaže mal zrejme inú dohru. Vražda je umenie, hovoria majstri detektívok. Roald Dahl nás vo svojich príbehoch presviedča, že je to predovšetkým jedna veľká hra. V jeho podaní je to priam vraždička a zábavička. Stačí mať filipa, a jasné, i trochu šťastia a nikdy na vás neprídu... Aspoň podľa Roalda Dahla. To možno preto, že autor nie je detektívkarom. Jeho bizarné príbehy definuje brilantný nápad, často celkom nereálny, ale precízne a realisticky vyrozprávaný + jemný aj zároveň drsný humor (a často v tú istú chvíľu - áno, jemu sa to podarilo skĺbiť), a ak aj nevyvolávajú tieto príbehy priamo strach, tak určite istý druh veľmi nepríjemného pocitu, ktorý vám v konečnom dôsledku bude pripadať náramne "fajnový". Veru tak, príbehy Roalda Dahla, to je delikatesa, ktorú si určite vychutnáte. Možno chutia spočiatku trpko, ale na podnebí z nich ostáva lahodný a sladký dozajd. Ako pri kvalitnom vínečku..
Pán z Prahy (A Gentleman from Prague) - Stephen Grendon
Profesionálny zlodej umeleckých predmetov sa práve vrátil z "pracovnej" cesty. Prináša si sebou starobylý artefakt, ale bude sa to páčiť jeho niekdajšiemu majiteľovi?!
Slabšie ohnivko v antológii. Síce má poviedka pomerne slušnú atmosféru, ale na nejaké finesy je prikrátka, sotva sa stihne rozvinúť, už sa aj končí. Atmosféra sa vás len dotkne, neprestúpi vami, bohužiaľ. Tiež je až príliš podobná príbehom M. R. Jamesa. Neprináša nič zásadné, len to, čo tu už bolo. A ani to nespracúva nijako úžasne zdatne. Poviedka nijako nevyčnieva, je jej dobre tam, kde je, ako typickému príslušníkovi svojho žánru. Pre našinca však bude mať pridanú hodnotu. Odohráva sa v magickej stovežatej Prahe medzivojnového obdobia.
Zábrana nevedel vyňuchať žiadne bližšie info o autorovi. Niet divu. V predinternetovej dobe a naviac za Železnou oponou, sa niektoré veci overovali omnoho ťažšie. Dnes vieme, že Stephen Grendon je pseudonym známeho Augusta Derletha, spisovateľa a pokračovateľa v Lovecraftovom odkaze.
Lidé od vedle (People Next Door) - Pauline C. Smithová
U susedov zrejme došlo k zločinu. Ale naozaj, alebo je to len rozjatrená fantázia ženy, ktorá už v minulosti prekonala nervové zrútenie?
Silnou kartou tejto poviedky je skutočnosť, že hlavným hrdinom je obyčajná žena v domácnosti, niekto, komu kvôli jej neuróze nikto neuverí. Že hlavnou podozrivou je obyčajná žena, niekto, u koho by nikto nepredpokladal, že bude schopný zločinu, tak ohavného a tak rafinovaného. Skutočnosť, že aj to najbláznivejšie a najmenej pravdepodobné podozrenie môže byť... no, skrátka skutočnosťou. Autorka veľmi dobre pracuje s fenoménom, ktorý hovorí, že aj za senzačnými zločinmi sú často obyčajní ľudia od vedľa, a vzbudzuje tak u čitateľovi takmer až paranoidné, do istej miery však oprávnené, myšlienky - aká je v skutočnosti tá mlčanlivá pani z druhého poschodia? kým je naozaj ten tichý nájomník z prízemia...? Veď v správach často počúvame vyjadrenia typu: bol taký ochotný, nikdy s ním neboli problémy, vždy umyl schody... a potom sa u neho pod posteľou nájdu vysušené hlavičky jeho dávno nezvestných mileniek...
Autorka mi bola tak trochu záhadou, až kým som nevypátral, že ide o jeden z premnohých pseudonymov Roberta Arthura (šikovné, používať ako alias opačné pohlavie, vidno, že autor sa vyžíval v záhadách a tajomstvách a isto-iste predpokladal, že v roku 2019 tak sťaží blogovanie istého nemenovaného fanatika) stvoriteľa Troch pátračov ale aj veľkého množstva kvalitných poviedok so záberom od čistej detektívky po čistý horror a všetko medzi.
Moucha (The Fly) - George Langelaan
Istý vedec, pravý génius, pracuje na výrobe teleportu. Jeho dlhoročné úsilie má konečne priniesť plody, ale ešte predtým treba prístroj otestovať. Pokusným subjektom bude sám vedec. Je tu však faktor, na ktorý nepomyslel, ktorý sa však nedal ani vylúčiť. Faktor nešťastnej náhody. Tesne pred spustením teleportačného procesu do zariadenia vletí mucha.
Dokonalé spojenie science fiction a hororu. Treba otvorene povedať, že poviedka exceluje aj v jednom aj v druhom žánri. A, samozrejme, aj v žánri zmiešanom. Synonymom dobrého prepojenia vedecko fantastickej fikcie a strašidelného príbehu nie je u mňa Votrelec, ale práve Mucha. Mimochodom, viackrát sfilmovaná. Aj pre to, aj pre svoju vysokú úroveň, živé emócie, ktoré sa autorovi podarilo do príbehu pretaviť, skvelej modernizácie prastarého archetypálneho príbehu - áno, toto je Kráska a zviera atómového veku - neúprosnej gradácie, tragike, a náporu číročírej hrôzy a hnusu, sa z dielka stal kult. Či už uvažujem nad rozprávačským majstrovstvom, nad nemalou mierou invencie (dopisovanie s mutantom, také niečo sa len tak nevidí - a okrem iného sa vlastne všetko deje za zatvorenými dverami - a to doslova), alebo sa akademicky rozplývam nad literárnou vyspelosťou poviedky, v popredí vždy ostáva skvelá atmosféra. Postupný rozpad ľudskej osobnosti a desivá transformácia sú takým zakončením príbehu, o akom sníva nejeden žánrový fanúšik a každý autor dúfa, že sa mu čosi podobné podarí. Morbídny záver ani radšej nebudem rozoberať.
George Langelaan mal život ako z románu. Veď ho aj knižne spracoval. Počas Druhej svetovej vojny pôsobil ako špión britskej tajnej služby. Hoci sa narodil vo Francúzsku, bol doma aj v Británii. Svoje diela písal ako v angličtine, tak i vo francúzštine.
Pochopím, keď čitateľ označí túto poviedku za najlepší a najpôsobivejší moment celej knihy. Toto, alebo niektorú z Bradburyho próz. U mňa však stále neochvejne stojí na stupienku víťazov próza od Nolana.
Ako by som tento článok uzavrel? Že to nesmie chýbať v knižnici žiadneho fanúšika? Že to jednoducho musíte mať a musíte to prečítať? Že to je povinnosť? Na konci každej recenzie, ktorá je pozitívna a odporúča knihu sa to takýmito frázami len hemží. Načo nosiť drevo do lesa? Poviem len, že netuším, prečo sa takáto kniha nebjavila v reprinte. Predsa má však nepriznaného a nemanželského syna. V roku 1991 vo vydavateľstve Orbis vyšla kniha Hrůzný stařec, kde sú poviedky, z ktorých drvivá väčšina pochádza práve z Lupičů mrtvol.
A celkom na koniec: vymámil som fotku mojej dobrej priateľky (poskytla mi ju ochotne), ech, teda chcel som povedať fotku jej knižnice, aby sme sa rozumeli. Och, toto je orgiastické a orgazmické, takto by mala vyzerať knižnica skutočného milovníka hororu (a v širšom meradle fantastiky). Nájdete v záplave iných výborných titulov našu dnešnú antológiu?
Tak sa kochajte a záviďte! Presne ako ja.
(Lupič mrtvol boli vydaní v roku 1970 vo vydavateľstve Orbis)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára