Frankenstein čiže moderný Prometeus

(vydanie z roku 1969 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit s fotografiami filmovej verzie z roku 1931)

Príbeh známy na celom svete azda nemusím bližšie opisovať, každý pozná nešťastný osud Viktora Frankensteina, človeka, ktorý chcel priniesť ľudstvu to najvyššie dobro, ale vypustil medzi ľudí hrozné zlo, človeka, ktorý sa hral na Boha a privodil tak skazu nie iba sebe, ale aj svojim blízkym. Každý tiež vie o tom, ako skončil jeho výtvor, monštrum, ktorému vdýchol život. A bol to život prekliaty, hádam ešte nešťastnejší, aký viedol jeho stvoriteľ. Notoricky známu knihu ale postihol tiež smutný osud, taký, ktorý hrozí každej klasike - všetci o nej počuli, málokto ju aj reálne čítal... Určite to napravte! Je to veľký príbeh, je to veľká literatúra. A klasika nielen v hororovom žánri, ale v rámci literatúry všeobecne. Ak mám byť pravdovravný, v tenkom románe je len zopár strašidelných pasáží, dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky, kniha je totiž hrozivá iným spôsobom než vyobrazením odpudivého netvora, disponuje predovšetkým celkom odlišným typom hrôzy. Mám na mysli tragédiu dvoch bytostí: človeka-vedca a umelého tvora, fyzicky odpudivého, nestvorného, no vymodelovaného na ľudský obraz a disponujúceho inteligenciou a citmi. Tragika cítiacej bytosti, to je totiž skutočný horor!
Je to teda najmä filozofická rovina knihy, jej morálny apel a jej vizionársky rozmer (pretože nielen horor, ale aj science fiction vďačí tomuto dielu za mnohé), ktoré tak zasiahnu čitateľa, ide ale predovšetkým o spôsob akým nastavuje autorka zrkadlo človeku. To, čo je v súčasnosti vnímané ako klišé, je tu priekopnícky použité. Zrkadlo psyché nám ukazuje pravdu, ktorú vidieť nechceme. Z čoho vzniká zlo? Je v nás prítomné od počiatku, od zrodenia, alebo ho do nás zasejú okolnosti, útrapy, posmech, pohŕdanie, strach, ktorými nás častujú ďalší ľudia? Mnohé skutky, ktoré zamýšľame vykonať k prospechu sebe i druhým, sa môžu veľmi škaredo zvrtnúť a spôsobiť v konečnom dôsledku katastrofu, preto by sme sa nikdy nemali snažiť dobro vykonať pomocou zlého, či dokonca i len prostredníctvom toho, čo má nejasný a pochybný charakter. Účel nikdy nesvätí prostriedky. To prostriedky nakoniec ten účel znesvätia, ak nie sú čisté...
Dokážeme skutočne dovidieť na koniec nášho úsilia? Naozaj prinesie to, čo predpokladáme?
Snáď nijaký iný príbeh natoľko účinne nevaruje pred posadnutosťou poznaním, pred necitlivým bádaním, pred fanatickým ošiaľom objaviteľa, ktorý už nie je schopný uvažovať triezvo, ženie sa len za svojím cieľom, a čo je horšie, nakoniec nedokáže prijať zodpovednosť za svoje činy a v kritickom okamihu sa zľakne vlastného diela a dištancuje sa od neho.
Je to nekonečne smutný príbeh, ohromne depresívny. Ale tiež kniha, ktorá jednoznačne patrí do kultúrneho pokladu ľudstva. Jej celý názov znie:

Frankenstein čiže moderný Prometeus (Frankenstein; or, The Modern Prometheus) - Mary W. Shelleyová

(obálka z vydania v roku 1991 vo vydavateľstve Tatran v edícii Zenit)

Často je dnes podnázov vynechávaný, a je to škoda, lebo v ňom badať hlbokú symboliku. Celé dielo je predchnuté symbolmi, biblickými i antickými. Prométeus bol podľa starogréckej báje titan, ktorý daroval ľuďom oheň a rozhneval tak bohov, ktorí ho kruto potrestali, menej známa staroveká rímska verzia legendy však vykresľuje Prométea ešte ináč. Podľa nej bol práve on spolutvorcom človeka... V jeho úlohe, pripodobnený titanovi, vystupuje v knihe mladý vedec, ktorý si pre svoju nerozvážnosť vytrpí nepredstaviteľné muky. Rovnako, možno však ešte väčšmi, trpí jeho zavrhnutý výtvor. V dejinách fantastickej literatúry je to asi prvý moderný prípad umelej bytosti. Iste, predchádza mu napríklad povesť o pražskom golemovi, ale toto je snáď prvý príklad v modernej beletrii. To "modernej", i keď s úvodzovkami (veď od prvého vydania práve uplynulo dvesto rokov), berte ale vážne. Je to spojenie hororu a science fiction do jediného drásavého a podmanivého celku. Oba žánre sa delia o tento stavebný kameň s názvom Frankenstein. A je to obrovský balvan. Otesaný autorkou do podoby krásneho, vznosného piliera, ale predsa je ten pilier pokrytý desivými výjavmi. A, samozrejme, je kniha i čímsi viac než len dobrým žánrovým čítaním. Každou stránkou, každou vetou to spisovateľka potvrdzuje. Vo svojej dobe musela táto klasika klasík vyznieť naozaj moderne. A veru aj škandalózne. Román nezostarol, a tak nepôsobí v názve slovo moderný nemiestne ani dnes. Vyrastá z tradície gotického románu, ale dá sa považovať za predchodcu, či ak chcete, tak dokonca za prvý príklad sci-fi príbehu, ktorý by zniesol súčasné žánrové kritériá. Ešte bližšie má k hororu, najbližšie však asi k existencializmu, veď najväčšími existencialistami aj tak boli romantici... Shelleyovej titanský príbeh stojí jednou nohou v minulosti a druhou v budúcnosti, a oboma stojí rovnako pevne. Duch románu je podvojný bez toho, aby bol rozdvojený. Spája dávne tradície alchýmie a novodobej chémie, báje o umelých bytostiach homunkuloch s modernými (vtedajšími) princípmi rozvíjajúcej sa vedy a stavia vedľa nej náboženstvo i vieru. A dobro a zlo. Všetko je navzájom prepojené, a jedno prerastá druhým. A jedno vzniká z druhého, hoci i nedopatrením a nepochopením.
A čo z toho vyplýva pre čitateľa?

Najprv premýšľaj, potom konaj!
Spýtaj sa samého seba: sú tvoje ciele naozaj nezištné?
Dobro nemôže vzísť zo zlého. Ale zlé z dobrého áno, pokiaľ človek nedokáže doviesť veci do správneho konca.
Každý potrebuje lásku a každý je jej i hoden, pokiaľ sa usiluje žiť cnostne a konať dobro.
Strach z neznámeho a odlišného vedie ku krutosti.
Krivdy vedú k trpkosti, zlobe a nenávisti.
A slovami Konfucia: Ak sa vydávate na cestu pomsty, začnite kopať dva hroby.

(obálka vydania z roku 2007 vo vydavateľstve Európa)

O tomto a o mnohom ďalšom vypovedá tento útly román, ktorý sa prekvapivo začína listami písanými na ďalekom severe kapitánom polárnej expedície. Prológ plný mrazu, ponurých ľadových plání a horúceho zápalu arktického objaviteľa je úchvatným rozohraním nadčasového príbehu, ktorý je ale pretkaný krásnym dobovým romantizmom. Vzdávam hold autorke za veľdielo literatúry, za to, že takto významne obohatila našu kultúru, za to, že stvorila jeden z najsilnejších príbehov v dejinách.

Tak ostrý kontrast medzi zobrazením Frankensteinovho monštra (pozor! monštrum nemá meno, jeho otec sa mu ani nijaké neunúval dať) v knihe a populárnej kultúre, ktorá dielo parafrázuje, vykráda, ale nijako mu nerobí česť, je až nevysloviteľný. Na istú krátku dobu spravili filmy z Frankensteinovho monštra najslávnejšieho netvora, ktorý dokonca zatienil i samotného upírieho grófa Draculu, ale v knihe je nepomerne viac akcentovaná jeho ľudská stránka, jeho bolesť a jeho osobné utrpenie.
A čo náboženský rozmer knihy? Aj ten poskytuje množstvo otázok. Netvor si povzdychne, že i Satan má ľahší údel než on. Je rovnako zapudený svojím stvoriteľom, nijako sa však za svoje vyhnanstvo nepričinil, jeho samota a jeho exil nebol podmienený jeho pýchou, ani jeho zlým rozhodnutím, ale iba jeho samotnou existenciou...

(dobová ilustrácia k vydaniu z roku 1831)

Prvýkrát vyšla kniha v roku 1818 a anonymne, meno autora nebolo ešte uvedené. To sa objavilo o päť rokov neskôr. Tretie vydanie z roku 1831 bolo upravené samotnou autorkou a táto verzia sa vydáva najčastejšie dodnes. Kniha sa dočkala nesmierneho množstva adaptácií, od divadla až po televíziu... Väčšina spracovaní ale necitlivo zasahuje do deja a častokrát sa v mnohom odchyľuje pri zobrazení charakterov postáv.

Kritika prijala knihu rozporuplne. Jedni boli fascinovaní rozmermi príbehu, druhí zhnusení autorkinými temnými fantáziami.

A čitateľská obec? Tá knihu zbožňovala a ja dúfam, že sa k nej pripojíte...