Ako chytiť vodníka a iné príbehy

Uznávam a priznávam, áno, priznávam sa, že k tejto knihe mám dôverný vzťah. Bol som jedným z tých, čo pomáhali autorke s rukopisom. Teda nie, že by po nej bolo treba niečo prepisovať, korektor mal ľahkú úlohu, bohato stačilo poukázať na pár logických chybičiek v deji, či sem-tam opraviť preklep. Áno, autorka, aj keď ide o jej debut a vzhľadom na vek je možné pobadať i istú nevypísanosť, čo je úplne normálne, je už vyformovaná. Je to už skrátka hotová autorka. A to vzhľadom na jej vek (v čase publikovania sotva 19 rokov, ak dobre počítam, tak vlastne ešte krásnych snivých osemnásť) určite nie je bežné. V autorkiných textoch nebadať žiadnu spisovateľskú ani životnú naivitu, a rozhodne žiaden literárny amatérizmus. Nie, dielo nie je dokonalé (ale aký ľudský výtvor je dokonalý?!), autorka sa bude ešte zlepšovať, potrebuje k tomu len čisto čas a prax, ale je veľmi dobré. Veľmi. A na naše slovenské pomery je to priam zázrak. Podotýkam, že to nie je preto, lebo takémuto druhu literatúry sa u nás skoro nik nevenuje, a tak autorka prakticky nemá konkurenciu. Poďme teda porovnávať so zahraničím. Napríklad hneď moja minulá recenzia. A nie je náhoda, že spomínam práve Krvavú komnatu, ako nie je ani náhoda to, že o tejto zbierke poviedok píšem práve teraz. Jedna i druhá kniha majú veľa spoločného a Jana Zoňová nezapiera inšpiráciu. Ide o rovnaký druh príbehov zaznamenaných podobným štýlom. Nazvime ho teraz pracovne mýtopoéziou. Naša mladá autorka vychádza takisto z rozprávok, povestí a mytológie, a hoci samozrejme nie je (zatiaľ, no bude niekedy? - to jeden nikdy nevie, ale potenciál tam je, už ho len naplniť - a ja naozaj s napätím budem sledovať ďalšiu spisovateľskú dráhu a tvorivé zrenie autorky) na takej umeleckej úrovni ako Carterová, je jednoducho lepšou rozprávačkou. Áno, dobre čítate. A nemyslím to ako trúfalosť, ani nepreháňam, je to jednoducho tak. Z hľadiska dynamiky deja, tempa príbehu a kompozície, je lepšia. K tomu si ešte pridajte fakt, že krása slova a atmosféra je jej prvoradá.

Ako chytiť vodníka a iné príbehy - Jana Zoňová

Azda si pomyslíte, že sa na knihu neviem pozrieť objektívne, keď som bol svedkom jej zrodu a Janku nielenže poznám osobne, ale je to moja dobrá kamarátka, no hovorím otvorene, že čo sa literatúry týka, je mi posvätná ( - tá literatúra! :)) a tam idú aj akékoľvek priateľské vzťahy bokom. Nepokúšam sa tu o nijakú reklamu, nijakú propagáciu, ale o objektívnu recenziu. Ako dôkaz ocitujem svoju anotáciu, ktorá vyšla na zadnej strane prebalu knihy a zdôrazňujem, že i keď má oslavný charakter, ako to už pri anotáciách býva, neklamem, nezavádzam, myslím to úprimne. Neveríte? Jednoducho si knihu zožeňte a prečítajte (bežne v kníhkupectvách ju, žiaľ, nenájdete, ale kontaktujte napríklad mňa a máte ju). A ak  nechcete kupovať mačku vo vreci, môžete vkorčuľovať napríklad aj do našej domovskej Krajskej knižnici v Žiline a započižať si ju. Tu je tá sľúbená anotácia, uvádzam ju v doslovnom prepise preto, lebo lepšie by som to už jednoducho druhý raz neformuloval:

"Slovenská ľudová povesť sa spojila s gotickým hororom, aby vám pripravila ojedinelý zážitok...

Keď dostane čitateľ do rúk autorovu prvotinu, zvykne k nej pristupovať obozretne, nevie totiž, čo ho čaká. Uspokojí kniha jeho predstavy, naplní jeho očakávania, bude sa mu páčiť? Istá miera skepsy je pochopiteľná, najmä s prihliadnutím k nízkemu veku autorky. Ale tentokrát nie je opodstatnená. Janka Zoňová, hoci nemá do srdca a do duše vpísaných ani dvadsať ľudských letokruhov života, vytvorila dielo, za ktoré by sa nemusel hanbiť, naopak by mohol byť naň pyšný, spisovateľ s kariérou trvajúcou niekoľko desaťročí. Ako je možné, že niekto tak mladý píše tak dobre? Nemalá miera literárneho talentu a rozprávačský dar je len časťou odpovede. Tú treba doplniť stovkami prečítaných kvalitných knižných diel a neutíchajúcim tvorivým úsilím, kedy sa nebála škrtať, prerábať, vylepšovať. Nakoniec vzniklo sedem príbehov, ktoré vás vystrašia, dojmú, strhnú, ale predovšetkým očaria. Kultivovaný jazyk, umelecká poloha textu, napínavé dobrodružné pasáže, vkusná romantika, sugestívna a tajuplná atmosféra - skrátka novodobý romantizmus - to je presno to, čo vás čaká!

ROZPRÁVKOVÉ I STRAŠIDELNÉ, POETICKÉ A NATURALISTICKÉ, NEŽNÉ AJ DRSNÉ ZÁROVEŇ. NAJMÄ VŠAK PREKRÁSNE!"

A teraz si už priblížme jednotlivé poviedky:

Ako chytiť vodníka
V titulnom vynikajúcom príbehu sa staneme svedkami vodníkovho vyčíňania i následného lovu - postriežke na tohto obávaného vodného démona. Podotýkam, že v podaní autorky nejde o roztomilého prerasteného žabiaka či pochabého zeleného mužíka v krátkom kabátiku a s fajočkou. Nie, je to desivá a mocná obluda, netvor plný zášti, ktorý dostal chuť na ľudské mäso a... duše. Toto všetko nás čaká - zaodené do nečakaného a tragického príbehu.

Pozvanie do tanca
Aj v tejto poviedke, o poznanie slabšej ako predošlá - je totiž príliš priamočiara, čo ale nemusí byť nutne na škodu, stále je to dobrá strašidelná "story" - autorka veľmi umne využíva atmosféru našich rozprávok a našej historickej minulosti, prísad veľmi zdatne zmiešaných dokopy a tiež nebudú chýbať bytosti slovanskej mytológie. Tento raz víly. Ale už som vás varoval. Nepôjde o roztomilé devušky. Kdeže! Ale o zlovoľné, desivé prízraky.

O dievčatku, čo neverilo na strašidlá
Táto krátka poviedka má spomedzi všetkých azda najväčšmi charakter povesti (autorka mi prezradila, že i veľmi, veľmi voľne vychádza z miestnej povedačky a viaže sa ku konkrétnemu miestu, gro je však autorská invencia a dramatizácia - upozorňujem na to, že zdatná a podarená) a bude vám pripomínať strašidelné historky, kedysi tak obľúbené na dedinách, ktorými sa strašievali dietky i dospelí. (Ne)Príjemné zimomriavky sprostredkuje aj fakt, že pôsobí veľmi realisticky, ako ozajstné vylíčenie jedného detského dobrodružstva, ktoré sa zvrhne v... niečo oveľa závažnejšie. Iste nie najlepšia poviedka v zbierke, ale má svoje kúzlo.

Prízrak v rozbitom zrkadle
Krásna, literárne vyfintená a vo svojom žánri bezchybná ghost story, kde na vás dýchne gotika, čierny romantizmus a viktoriánska éra. Keby tam nebolo čisto slovanské meno hlavnej hrdinky, skoro som by som neuveril, že poviedku nenapísala nejaká renomovaná anglická autorka strašidelných príbehov ešte v 19. storočí.

Krutomyseľ
Tento príbeh je zasadený do čias pohanských Slovanov a fascinácia slepej dievčiny privolá mocného bôžika / démona, ktorý jej dokáže splniť akékoľvek želanie, ale žiada si za to ľudskú obeť... Túžba opäť vidieť je na váhach oproti dievčinej povestnej mravnosti a dobrote... Aj keď podľa mňa nájdeme v knihe i lepšie poviedky, hodnotím ju určite nadpriemerne. 

Cudzie hriechy
Táto poviedka v sebe spája úvodnú prózu a Krutomysľa, no nie je to len prostá variácia týchto príbehov, ktorá by mohla vzniknúť kombináciou ich sujetov, pomerne podarene ich obmieňa a nezaprie pri tom ani inšpiráciu klasickými dávnymi rozprávkami o pekelníkoch a pekelných kniežatách, ktorí sa snažia uvrhnúť dušu i telo hlavných hrdinov do záhuby a robia to prostredníctvom ich charakterových slabostí. Aj v tomto príbehu obstará ženská protagonistka tú vnútornú rovinu a citové prežívanie a mužský hrdina zas tú akčnú, "fyzickú" časť, čo v ére zámeny tradičných rolí a ich popierania pôsobí práveže osviežujúco. Musím tiež vyzdvihnúť veľký dôraz na morálku a dobro, čo je znak všetkých autorkiných príbehov (a aj najcharakteristickejší znak jej charakteru), ktorý je tak vlastný rozprávkam a natoľko nevlastný modernému "horroru", že nejedného čitateľa prekvapí a hádam aj prinúti popremýšľať...

Černokňažník Bezcit
Posledná poviedka je z hľadiska fabuly, ale aj spracovania, množstva postáv, ich vykreslenia, zvratov a dramatických scén, ba i atmosféry vari najambicióznejšia. Ale uspela autorka? Áno, myslím si, že táto najlepšia poviedka korunuje celú zbierku. Boj o život i o osud kráľovstva miestami zachádza až do temného fantasy, ale to vôbec nie je zlé, veruže vôbec!


Tak ako? Zaujal som vás? Chcete sa nechať nalákať, aby ste sa mohli potom v tichosti zimného večera pri čítaní naľakať? A potešiť?
Spokojne i kontaktuje autorku: jankazonova@gmail.com


(knihu vydalo OZ Sokolné v roku 2019)

Krvavá komnata

Máte chuť na niečo naozaj netradičné? Čo tak dať si rozprávky pre dospelých, kde je akcentovaná ich strašidelná zložka? Napríklad taká Kráska a zviera v hororových šatách...

Angela Carter je autorka, ktorá má v istých literárnych kruhoch takmer kultový status. Veľmi výrazná feministická (nezľaknite sa, teraz jej ideové "podhubie" nie je na škodu) autorka píšuca svojrázne príbehy mimoriadne kvetnatým štýlom. Aj keď zomrela pomerne mladá, zanechala v literatúre, a to určite nie len žánrovej, nezameniteľnú stopu. Nehovoriac o tom, že na motívy jej próz - áno, próz obsiahnutých práve v tejto knihe - vznikol desivo-malebný film Spoločenstvo vlkov (The Company of Wolves), ktorý je zážitkom ako nijaký iný...
Carterová vychádza z ľudových rozprávok, ale tradičným príbehom dáva modernú formu bez toho, aby porušila ich archaický, či skôr archetypálny charakter (a to i napriek tomu, že sa o to výdatne snaží). Kúzlo sa tak nevytráca, ale mení a násobí. Musím ale upozorniť na to, že aby ste jednotlivé poviedky, či skôr prozaické útvary, pretože v niektorých prípadoch nemôže byť o poviedke ako literárnej forme reči, ocenili a naozaj si ich vychutnali, musíte poznať ich pôvodnú podobu. To by nemal byť problém, niektoré sú notoricky známe. Ako trebárs Snehulienka, Kráska a zviera, Červená čiapočka, ktorých mnohé verzie a modifikácie pozná celý svet a obľúbené sú aj u nás. Horšie to je s takým Modrofúzom. Sériový vrah žien, ktorý sa postupne zbavoval svojich manželiek možno strašil francúzske deti už od čias rozprávkára Charlesa Perraulta, ba i skôr, naše dietky však boli poväčšine tejto desivej historky ušetrené. Nápad pretvoriť rozprávky do podoby hororu nie je isto nový, veď už originálne znenie množstva rozprávok nie je vo svojej podstate nič iné, než strašidelná story a občas i pekne drsná, žiadne bu-bu-bu, ale hlavička sem, ručička tam a všade plno krvi, lenže Carterová bola jedna z prvých, ktorí sa o takúto spätnú transformáciu v dobe, kedy sú rozprávky takmer kategoricky určené mladým čitateľom a neustále zjemňované a okresávané o grafické prvky, pokúsili, a spravila to tak pôsobivo, že kniha sa stala takmer legendárnou. Nečakajte ale iba strašidelné príbehy s dôrazom na explicitnú stránku a zreteľne podfarbené neopakovateľným dojmom, čo si odnesiete z čítania, kde sa spája temné, krásne i tajomné v jeden prienik, ktorý dokáže sprostredkovať protikladné drsné i nežné pocity zo stretnutia s čudesným kúzelnom. Mnohé príbehy sú skôr makabrózneho či pitoreskného charakteru. A ležia na pomedzi dekonštruovanej rozprávky, fantasy, hororu, magického realizmu, či pikareskných dobových príbehov. Tu treba ešte zdôrazniť, že ich podoba sa líši nielen od prózy k próze, ale mení sa napríklad i v rámci jediného príbehu. Samozrejme, nenájdeme tu len des a násilie, ale, a to predovšetkým, jemnú krásu. A to ako v autorkinom jazyku, ktorý nemožno označiť inak ako maximálne estetický, barokovo zdobný, ornamentálny, tak i v zasnenej, skutočne rozprávkovej atmosfére, ktorá z próz vanie. Niekomu možno spisovateľkin štýl vyjadrovania a skladba viet sedieť nebude, ale ak sa naladíte na jej príjem, je pôžitok to čítať. Ja osobne rozhodne preferujem, keď má beletria, teda krásna literatúra, naozaj krásnu podobu, pred tým, keď sa mi do rúk dostane novinárska "suchárina". A je pravda, že zbierka robí označeniu "beletria" česť. Ešte v niečom je ale zbierka špecifická; svojím dôrazom na erotiku. Konkrétne ženskú erotiku. Ja osobne ju vnímam ako oslavu prebúdzajúcej sa a odpútanej - oslobodenej ženskej sexuality.

Tak, to by bolo také malé sumárum. Je to určite charakteristika plná kladov. Ale beda, Carterovej prístup má aj slabé miesta a kniha má iste svoje mínusy. To, že tam zaznieva odľahčený tón väčšinou neumožní to, aby ste sa skutočne báli. Aj pohľad na rozprávky ako východiskový bod jej rozprávania, ako jadro, z ktorého vychádza jej naratív, a ktorý potom jej fantázia ohýba do ešte fantastickejších a zaujímavejších rovín, než z akých vychádzajú, je skôr nadhľadom, než vhľadom. Mám dojem, že sa na ne akosi prezieravo díva zvrchu a je "nad vecou". To jej iste umožňuje popustiť uzdu tvorivosti a nijako jej to nezväzuje ruky, ale podľa mňa to viac škodí, než pomáha. Carterová neberie rozprávky dostatočne vážne, nemá úctu k mytologickej látke, z ktorej vyrastajú. Neváži si mytologémy a dokonca sa necháva počuť, že pre ňu to nie je nič viac než zaujímavé príbehy, ktoré obmedzujú človeka a ona sa ohlasuje ako rebelka, ktorá uniká akémusi väzeniu predpísanej ľudskej imaginácie. No to je omyl. Ak upierame týmto príbehom ich archetypálnu povahu, ich univerzálnosť i hlbokú symboliku, ktorá je v nich ukrytá, robíme hlúposť. A nemusíme byť religionistom, jungiánskym pychoanalytikom či hermetikom, aby sme si to uvedomili, stačí byť iba pozorným čitateľom...
Dobre ale, dosť bolo kecov, tu sú jednotlivé prózy knihy:

Krvavá komnata (The Bloody Chamber (and Other Stories)) - Angela Carterová 

Krvavá komnata (The Bloody Chamber)
Mladučká, naivná slečna sa zaľúbi do charizmatického zrelého šľachtica. Odchádza na jeho sídlo izolované od okolitého sveta, aby sa stala paňou a jeho manželkou. Zdá sa, že ju postretlo šťastie ako vystrihnuté z dávnych rozprávok, ale len do momentu, kedy neotvorí dvere "trinástej" krvavej komnaty, kde jej muž skrýva desivé tajomstvo.

Ak máme hodnotiť túto zbierku podľa klasických kritérií pútavého rozprávania, z hľadiska dejovosti, z hľadiska naplnenia kritérií epiky, tak hneď prvá a titulná dlhá poviedka napĺňa naše očakávania najlepšie. Má spád, je výborne napísaná, disponuje skvelou atmosférou a je skutočne desivá. Je aj uveriteľná, na rozdiel od ostatných príbehov (ktoré sa o to ale ani nesnažia), aj keď je v nej jasne rozpoznateľný duch rozprávok. Carterová nám natoľko priblížila hlavnú predstaviteľku, spravila ju natoľko "z mäsa a kostí" a venovala jej toľko priestoru, že sa bez problémov dokážete vcítiť, doslova vžiť do pocitov hrdinky. Príbeh je brilantnou modernizovanou verziou rozprávky o Modrofúzovi. 

Námluvy pana lva (The Courtship of Mr Lyon)
Keď vám uviazne auto v zime ďaleko od domova, hľadáte pomoc u hocikoho. Dokonca vás neodstraší ani veľkolepo vyzerajúce sídlo, kde sa vchodové dvere s klepadlom v tvare hlavy leva otvárajú samé od seba...

Výrazne lyrizované rozprávanie premknuté sentimentom (ale prekrásnym, to nemyslím ako negatívum) a snivou atmosférou. Prenádherná próza, ktorá originálnym spôsobom aktualizuje rozprávku o Kráske a zvierati a prekvapí vás dojímavým, pôsobivým koncom. Možno najkrajšia poviedka v zbierke, minimálne čo do zobrazenia krásy a krásna. Estetizmus v tej najúchvatnejšej podobe.

Tygrova nevěsta (Tiger´s Bride)
Hýrivý otec prehral vlasnú dcéru pri hre v karty s netvorom. Netvor však nechce nič viac, než vidieť krásku nahú.

Variácia na Krásku a zviera. Invenčnejšia, no nie až tak podarená ako predošlá poviedka. Aj tak má ale čosi do seba, a nečakaný záver a sexuálne napätie sú určite jej veľkou devízou. Jedno slovo - inverzia. Zvyšok neprezradím, musíte si to domyslieť, alebo ešte lepšie; prečítať, aby ste pochopili vyznenie poviedky.

Kocour v botách (Puss-in-Boots)
Názov hovorí sám za seba. Ale táto verzia milej rozprávky o mačacom bonvivánovi je "trochu" iná. Tu sa kocúr v čižmách a jeho pán pokúsia získať srdce jednej dámy žiarlivo stráženej starým manželom a podozrievavou slúžkou.

Rozmarná, rozšafná, roztomilá poviedka, kde si užijeme plno milostných avantúr, a na svoje si príde kocúr, ako i kocúr ľudský...
Vtipné, milé, svieže a nadšení budú i (ne)milovníci mačiek. Každý.

Král duchů (The Erl King)
Próza rozpráva o stretnutí dievčaťa s pánom lesa - zrejme inšpirovaného kráľom duchov / elfov v nemecky hovoriacich krajinách známeho ako Erlkönig.

Próza lyrizovaná tak silne, že takmer celý text zaberá opis. Nádherný, o tom niet sporu, ale text je takmer čisto lyrický, dej je úplne potlačený. Tento literárny útvar temer pripomína dlhú báseň v próze, takže na svoje si prídu milovníci krásneho slova, ale okrem nich už len málokto...

Sněhulka (The Snow Child)
Rozprávka o Snehulienke tak, ako ju nepoznáte.

Zaujímavé naturalistické prerozprávanie klasickej rozprávky, ktoré svojím zakončením šokuje, no sotva ešte dačo iné. Príliš krátke a s nevyužitím potenciálom. Je to akýsi nečistopis, väčšmi iba náčrt toho, čo by sa s témou dalo spraviť, ale ako keby sa autorke nechcelo, namiesto maľby nám dáva iba skicu, i to vyhotovenú narýchlo. Aspoň taký mám z prózy dojem.

Paní z domu lásky (The Lady of the House of Love)
Racionálny anglický mladík, produkt doby modernej, je na dovolenke a juchá si to na bicykli po tajomnej prastarej divočine Rumunska. Zatiaľ nestarnúca upíria princezná čaká na svoju novú korisť. Toto stretnutie však nebude ako tie predošlé, mladík má všetky predpoklady na to, aby neskončil ako ďalšia jej obeť.

Veľká škoda satirických a parodizujúcich prvkov. Síce sa to i vďaka nim radí k najzaujímavejším upírskym príbehom, aké som kedy čítal, ale takmer (ale len takmer) sa autorke podarilo zničiť úžasnú atmosféru zmaru, rozkladu, smútku a zatratenia, ktorá z prózy sála. Našťastie tam je stále veľmi silno prítomná a pre ňu a kvôli krásnym opisom zanedbaného, spustnutého, chátrajúceho sídla a neuveriteľne verne, neuveriteľne podmanivo vykreslenej upírke je táto poviedka vyložene fascinujúca. A možno by i mohla byť najlepšia zo zbierky, nebyť toho odľahčeného tónu, ktorý mi (aspoň tu) vadí. Uznávam ale, že súčasné a dávne je tu v takom šikovnom protiklade, že vytvára naozaj pôsobivý kontrast. Racionalita a skepticizmus nás možno robia imúnnymi pred silami zla, no vedia aj dokonale zbaviť romantiky a kúzla... Ešteže nie som vôbec racionálny typ človeka!
V poviedke sú letmé a veľmi vzdialené odkazy na rozprávku o Šípkovej Ruženke.

Vlkodlak (The Werewolf)
Červenú čiapočku poznáme všetci, ale málokto vie, ako to bolo v skutočnosti. Alebo vo fantázii Angely Carterovej?

Krátka próza, ktorá pripomína zaznamenané ľudové rozprávanie a tradičné príbehy o vlkolakoch. Žiaľ, nič pamätné sa nekoná. Aj keď je to autorkin zámer, pôsobí to na môj vkus "odfláknuto".

Mezi vlky (The Company of Wolves)
Prózu otvára zmes nesúrodých historiek o vlkoch a vlkolakoch, aby sa dej následne zameral na prerozprávanie príbehu o Červenej čiapočke. V tomto prípade s vlkolakom a sexom.

Tento text chápem ako niečo prelomové v literatúre i vo vnímaní rozprávok, ale... pozrite si famózny film, ktorý z poviedky vychádza, je to jednoducho lepšie a je lepšou platformou na hĺbanie o ľudskom a zvieracom a o tom či vlkolak nepredstavuje vlastne živočíšny sexus a Červená čiapočka zobúdzajúcu sa dievčenskú túžbu tela. 

Vlčice Alenka (Wolf-Alice)
Z pohľadu divého dieťaťa, ktoré bolo vychované medzi vlkmi sa pozrieme na to, aký je rozdiel medzi človekom a zvieraťom a čo to znamená ľudskosť.

Nie najlepšia, ale pre mňa zvrchovane najpôsobivejšia poviedka zbierky (aj keď mala niekoľkých silných konkurentov). Ak vás zaujíma fenomén detí odchovaných zvieratami, tak ako mňa, a ak máte zvieratá radi aspoň spolovice tak ako ja, prídete si na svoje. A na pozadí príbehu o dievčati odchovanom vlčicou, ktoré je ale ľudskejšie než väčšina "skutočných" ľudí a beštiálneho šľachtica, ktorý je, alebo si myslí, že je, vlkolak sa nám rozvíja nádherné pojednanie o ľudskosti. Ale počkať, je ľudskosť, teda vyššie city, výsadnou doménou človeka? A čo dokáže spasiť niekoho skrz-naskrz zlého a zdegenerovaného?
Názov poviedky je alúziou na slávne Carrollovo dielo Alica v krajine zázrakov, respektíve na pokračovanie Za zrkadlom.

(kniha vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Argo, dolu sú pôsobivé obálky zahraničných verzií)

Ak siahnete po tejto knihe, možno nebudete vo všetkých prípadoch spokojní, ale fascinovaní budete celkom určite. Nie je legendárna iba tak pre nič za nič...