Konečne sa mi podarilo zohnať aj poslednú (či skôr prvú podľa dátumu vydania) antológiu editovanú Ondřejom Müllerom. Ako aj pri predošlých knihách
Upíři, démoni & spol. a
Přízraky, zázraky & spol., aj v tomto prípade sa k čitateľovi dostáva pomerne vyhranený tematický výber klasického (proto)hororu, špeciálne v tomto prípade skôr gotických a čiernoromantických príbehov. Prózy majú rôzny rozsah i obsah, napriek úzkemu žánrovému zameraniu strašidelnej (a čudesnej - makabróznej) poviedky, a zostavovateľovi sa podarilo obsiahnuť dosť široké motivické spektrum. Nebojte sa preto monotónnosti. V tradičnej podobe aká dnes neodmysliteľne patrí do okruhu literatúry, ktorej cieľom je čitateľovi privodiť príjemné zimomriavky a bezpečne ho vydesiť v pohodlí domova, nás čakajú stretnutia so zjaveniami, duchmi a znepokojivými predtuchami a vidinami, strávime predlhú noc v desivej izbe či ešte lepšie v strašidelnom dome, ale budeme čeliť i netvorovi zo zvieracej ríše, no zistíme, že azda najhrozivejším je život so svojím dvojníkom, lebo konfrontácia so sebou samým, s naším odvráteným, temným ja a výčitkami a hlasom svedomia, býva často definitívna a zničujúca. Editor si dal záležať, aby sme spoznali korene žánru, aby sme si uvedomili, kde sú teraz tie toľko používané, nadužívané a zneužívané, donekonečna sterilne a bez nápadu recyklované motívy, ukotvené. Vitajte priamo pri zdroji! Buďte svedkami toho, ako sa formoval celý jeden žáner...
Áno, podaktoré príbehy sú naozaj staré, nešetrne na nich hlodal zub času, a nielen, že zostarli, ale aj zastarali, dnes už nevydesia, pri otrlejšom a skúsenejšom fanúšikovi strašidelna skôr vyvolajú účastné prikyvovanie hlavou a zhovievavý úsmev na tvári, ale sú pozoruhodné z vývojovo-vývinového hľadiska zábavnej (populárnej) literatúry, neoceniteľné z historického hľadiska pri zobrazovaní doby a vykreslení ducha doby doslova z prvej ruky, čiže priameho účastníka a zapisovateľa plniaceho úlohu akéhosi "kronikára fikcie", čo nie je nik iný, ako náš milý autor, a v neposlednom rade nám prinášajú i romantiku, ktorú dávno odvial nemilosrdný vietor minulosti. A tá sa už nedá replikovať modernými snahami o návrat, nech si milovníci "retra" hovoria, čo chcú. Vtedajšiu mentalitu a vôbec atmosféru nie je možné reprodukovať, aj keď niektorí, hoci nemnohí, spisovatelia sa tomu dokážu priblížiť. Všetko plynie a všetko sa neustále mení, ale literatúra funguje ako pomerne spoľahlivý stroj času.
A poznámka na okraj pre milovníkov mrazenia v zátylku, ľadových prstov strachu, čo prebehnú po chrbte, tuhnutia krvi v žilách, husej koži a zástav srdca; žiaden strach, aj strach príde! Číha na vás i zopár poviedok, pri ktorých sa budete báť, ešte dlho nezažmúrite oka a pocit nepokoja vás nebude prechádzať až do skorého rána, kedy vás konečne premôže únava a vy... sa budete pokúšať prebudiť z nočnej mory, lenže to nebude možné, budete si to musieť celé krásne odtrpieť! Inými slovami: budete spokojní!
Ďalšia poznámka pod okraj: tento výber obsahuje aj informatívne portréty autorov, bibliografickú poznámku, súpis odporúčaných, duchovne spriaznených diel, sprievodný text uvádzajúci jednotlivé príbehy a samozrejme aj predhovor, ktorý nás navnadí a uvedie do krajiny hmly a noci...
Strašidla, duchové & spol.
Příběh o zjevení ducha paní Vealové (The True Relation of the Apparition of One Mrs. Veal) - Daniel Defoe
Príbeh, ktorý vyšiel anonymne, ale pri ktorom sa literárni historici svorne zhodujú, že ho napísal autor slávneho Robinsona Crusoea, opisuje stretnutie s duchom, ktoré je tu podané ako skutočné svedectvo.
Próza má už viac ako tristo rokov a je to poznať. Z dnešného pohľadu je to skoro nečitateľné. Štýl písania je tak "prkenný", až to udiera do očí. A potom - poviedka nás nechce vystrašiť, ale umravniť. Nemám to autorovi za zlé, no predsa len... takto ju je možné vnímať len ako historickú kuriozitku, ide totiž o prvý prípad "ghost story" v dejinách literatúry. Teda aspoň tej západnej, v tomto ohľade by nebolo od veci preskúmať napríklad čínsku literatúru...
Anakonda (The Anaconda) - Matthew Gregory Lewis
Obyvatelia istej usadlosti sú terorizovaní obrovským hadom.
Autorovi slávneho gotického románu Mních dnes môže kdekto vytknúť základné zoologické neznalosti a všetci herpetológovia si pri čítaní musia trhať vlasy, z anakondy spravil bájne monštrum div nie nepodobné nejakému drakovi, ale buďme tolerantní s prihliadnutím na dobu vzniku. Dobový trend písania je zodpovedný aj za zdĺhavosť, urozprávanosť a patetickosť, ale miestami je to kúzelne roztomilé a za žiadnych okolností nemožno autorovi uprieť zmysel pre humor, to sa prejavuje hlavne na začiatku, ale ani schopnosť napísať napínavý text, čo sa ukáže neskôr.
Na hradě leixlipském (Leixlip Castle) - Charles Robert Maturin
Za nešťastnú históriu jedného manželstva môžu nadprirodzené sily. Zaujímavé na príbehu je i to, že autor tvrdí: toto nie je fikcia, ale fakt (hoci dramatizovaný). Dokonca vydáva svoje rozprávanie za anekdotálnu príhodu, ktorá kolovala v jeho rodine. Môžeme mu veriť, nemusíme, pravdu sa dnes aj tak už nedozvieme...
Pravdepodobne jediná kratšia próza, ktorá sa dochovala, či azda jediná, ktorú vôbec napísal známy autor gotických románov (Pútnik Melmoth), nie je vôbec slabá a čitateľa celkom určite zaujme aj dnes. Čary, zlé proroctvo, naplnená veštba, kroky osudu, ktoré dostihnú previnilca, to sú vďačné atribúty dávnych strašidelných príbehov, ktoré aj keď súčasného čitateľa nebudú desiť, určite mu prichystajú pútavé čítanie.
William Wilson (William Wilson) - Edgar Allan Poe
Sledujeme vzostup a pád mladíka, ktorý sa bude musieť postaviť tvárou v tvár vlastným démonom. Od školských čias ho sprevádza jeho kamarát, ktorý mu je tak podobný a predsa nepodobný v mnohých ohľadoch. Z času na čas ho navštívi a zapôsobí tak ako isté memento. Aký je ich skutočný vzťah a čo mu chce?!
Poe bol génius. To je bez debaty. To, ako dokázal narábať so slovami je neuveriteľné. A to, akú atmosféru dokázal vykúzliť... nuž, áno, to je čistá mágia. Bravúrna poviedka od velikána žánru a literatúry všeobecne, ktorú zhltnete, a ktorá zaručene pohltí aj vás. Len aby nie doslova... symbolika a psychologická interpretácia, ktorá sa vyložene ponúka, ju stavajú do celkom iného svetla (a či pološera) než je obyčajná žánrová práca. pozrite sa do zrkadla a postavte sa čelom k samému sebe. Dokážete čeliť samému sebe? Kto dokáže uniesť pravdu o sebe? Téma dvojníka pravdepodobne nebola nikdy spracovaná s tak desivou úprimnosťou a nekompromisnosťou.
Cestovatelovo vyprávění o děsivě podivné posteli (The Traveller´s Story of a Terribly Strange Bed) - Wilkie Collins
Po prehýrenej noci a s balíkom vyhraných peňazí sa hrdina príbehu rozhodne prespať v priestoroch samotnej herne. Je už neskoro na to, aby sa pokúšal vrátiť domov, no len či nie je neskoro... len či už nie je NESKORO!
Nenechajte sa odradiť pitoreskným názvom. Protežant samotného Dickensa sa nebál svojich čitateľov strašiť a robil to dobre. Písalo mu to. Táto poviedka je niečo iné než sa spočiatku tvári a aj keď nejde o žánrový skvost, sklamaný nebudete. Oceňujem nápad a atmosféru. Tá stojí za to!
Strašidelný dům (The Haunted and the Haunters) - Edward Bulwer-Lytton
Väčšina ľudí sa domu, o ktorom sa povráva, že v ňom straší, oblúkom vyhne. Ale sú i takí, a k nim patrí náš hrdina, ktorí sa bez meškania rozbehnú celí rozpálení vzrušením záležitosť preskúmať.
Prvú časť poviedky by sme mohli označiť ako konvenčnú, dokonca odmeniť nelichotivou nálepkou "klišé", čo by príliš nevadilo, veď už má próza nejaký ten piatok a to, že je niečo "opozerané", ešte nemusí znamenať, že je to nedostatočné, lenže tých duchárskych rekvizít je použitých toľko naraz a autor nás nimi zasype bez akejkoľvek prípravy a akoby sa nechumelilo, že to spoľahlivo zabije akékoľvek napätie, no potom zrazu znenazdajky pritlačí na pílu a nielenže prichádza na scénu originálne a naozaj desuplné strašenie. Čo ma ale prekvapilo je vysvetlenie nadprirodzených javov. Iste, je to z dnešného pohľadu poriadne pavedecké a, buďme úprimní, okultné, veď Bulwer-Lytton nebol známy len svojimi historickými románmi, ale aj svojím bádaním na poli okultizmu (čo mu ja osobne plne schvaľujem, nikdy som netvrdil, že som v tejto oblasti skeptik). Nečakané rozuzlenie nás tak prinúti zamyslieť sa či za tzv. strašidelnými úkazmi - ak teda prijmeme ich existenciu - nemôže stáť niečo také, ako spisovateľ naznačuje... Nakoniec som bol veľmi spokojný.
Musím však upozorniť, že poviedka, aj keď to zostavovateľ spravil s takým citom, že čitateľ nič nespozná, má amputovaný záver... v plnom rozsahu si ju prečítate v tejto
zbierke.
Germelshausen (Germelshausen) - Friedrich Gerstäcker
Rojčivý maliar, korý ako by vypadol z dobových pamfletov o romantizme, narazí počas svojich zasnívaných potuliek na spanilú devu. Nielenže je krásna, ale je aj tak správne romanticky éterická a záhadná. Zavedie ho do najbližšej dediny - svojej rodnej obce. Tá je tiež, samozrejme, akási čudná a záhadná.
Určite nie desivý, ale rozhodne tragický a prekrásny príbeh! Literárny romantizmus vedel byť tak nádherný! Autorov sloh a nálada, ktorú vedel vykúzliť... ach, jeden by sa naozaj aj zamiloval a spravil tú chybu, že by v dedinke ostal i po polnoci... Pôsobivý text od slávneho autora dobrodružných príbehov!
Dům pana Bulemanna (Bulemanns Haus) - Theodor Storm
Obyvatelia mesta poznajú jeden dom, ktorý je celkom opustený. My sa vydáme preskúmať jeho pohnutú históriu a spoznáme i nevrlého a zlého majiteľa. Je tento dom naozaj tak opustený, ako vyzerá?
Vianočná koleda, ktorá je prevrátená naruby, takto jednoducho by sa dala poviedka charakterizovať. Dalo by sa aj konštatovať, že podobným spôsobom by mohol Dickens spracovať svoj slávny príbeh, ak by ho chcel spraviť strašidelným. Pritom poviedka disponuje, a najmä na konci to je očividné, istou rozprávkovosťou. Možno i trochu väčšou, než je mi pri strašidelných príbehoch milé. Napriek tomu má skvelú atmosféru a je naozaj schopne napísaná. Istej poučnosti a mravokárnosti sa nevyhneme, ale tu to malo svoje miesto. Ako mačkofila ma, samozrejme, upútal motív mstiaceho sa zvieraťa, ktorý je tu i akýmsi vykonávateľom nadprirodzenej spravodlivosti. Theodor Storm bol významnou postavou nemeckej literatúry a ja už len dodám, že mám teraz chuť viac zmapovať nemeckú literatúru a vyhrabať odtiaľ zabudnuté "žánrovky".
Poslední vůle pana Tobyho (Squire Toby´s Will) - Joseph Sheridan Le Fanu
Keď umrie hrmotný a impulzívny pán domu, nastane spor o dedičstvo. Nevraživosť medzi bratmi sa zmení na nenávisť a vznikne medzi nimi otvorený boj. Ten sa neskončí ani po smrti jedného z bratov...
V dobrom i zlom slova zmysle ide o typický strašidelný príbeh z 19. storočia. Dobrý je v tom, že čitateľ dostane presne to, čo žiada, jeho nedostatky sú ale zas v tom, že pre sčítaného fanúšika už pôsobí stereotypne. Nepoteší ani trochu archaická dikcia. Ale autorovi by sme krivdili, prózu treba vnímať v kontexte vzniku, veď Le Fanu bol významným autorom strašidelných príbehov a v niektorých dosiahol majstrovstvo, viď jeho Carmilla, ktorú pokladám za výnimočne živé a strhujúce dielko gotického romanticizmu. Strašidelný dom s tajným priestorom, kde sa ukrýva dôležitý dokument, ba ani samotný priebeh strašenia, to nebolo, ako verím, nič nového ani v dobe vzniku, ale prekvapivý a ozvláštňujúci je tu motív hrôzu naháňajúceho psa - psa, ktorý možno nie je obyčajným psom.
Horla (Le Horla) - Guy de Maupassant
Hlavný hrdina má od istej doby nepríjemné nočné mory a budí sa vždy veľmi vysilený. Čoskoro na to zisťuje, že jeho dom obýva neviditeľný návštevník. Bytosť, ktorá sa živí mliekom, vodou, no najmä ľudskou vitalitou a jej úmysly nie sú priam priateľské...
Dnes už legendárny strašidelný príbeh veľkého francúzskeho prozaika. Autor v poviedke psychologizuje, nebojí sa rozpitvať duševné pochody hlavného hrdinu a šikovne vykresľuje jeho zhoršujúci sa stav. Mimoriadne sa mu tak darí hrať i so psychikou čitateľa. Atmosféra nedôvery, paranoje a desivého, takmer metafyzického, no tiež až nepríjemne reálneho dotyku z iných sfér obzvlášť nadchli Lovecrafta. A nadchnú aj vás. Výborná poviedka písaná denníkovou formou, aj v súčasnosti pôsobivá, znepokojujúca a nadmieru originálna je jedným z najsilnejších príspevkov do tejto antológie.
Pruhovaná truhlice (That Little Square Box) - Arthur Conan Doyle
Posádka lode si všimne opustený vrak, ktorý je naverímboha unášaný vlnami na šírom mori. Na palube nájdu jedného zabitého muža a jednu zvláštnu truhlicu...
Prozaická "jednohubka", ale bavila a dobre sa čítala. Na tejto poviedke, hoci zručne napísanej, ako inak pri slávnom Doyleovi, nie je nič zas také pamätné a zapamätaniahodné nebyť... predmetu, ktorý už obsahuje aj samotný názov. Takže napokon ssa vám predsa len otlačí do mysle a možno už odteraz budete pri otváraní skrinky, a to aj obyčajnej malej šperkovnice, obzvlášť obozretní a opatrní. V dnešnej dobe by to už nebolo na samostatný príbeh, skôr si to viem predstaviť ako nejaký vedľajší motív, ale pravdepodobne práve k tejto próze sa viaže téma nebezpečného artefaktu, ktorý nie je tým, čím na prvý pohľad vyzerá. Mačka vo vreci... pokušenie nahliadnuť je priveľké, ale čo tam nájdete?!
Smrt Halpina Fraysera (The Death of Halpin Frayser) - Ambrose Bierce
Čo sa stane s mužom, ktorého minulosť je zahalená tmou zabudnutia? Aký ho postihne koniec a je možné dopátrať sa hriechov a hrôz jeho predchádzajúceho života?
Poviedka je štruktúrovaná podobne ako i jeho Cesta zalitá měsícem, má podobnú premisu a podobný koncept, spája sa v nej zvláštny zmysel pre morbídny humor a záchvevy skutočnej, neriedenej hrôzy. Bierce bol svojrázny patrón, spisovateľ, ku ktorému sa hodí prívlastok kultový, ale aj nevšedný, svojský, záhadný. Svoje povahové vlastnosti, tú auru, čo ho obostierala, prenášal i do svojich próz. Ale v tejto poviedke jej fragmentárnosť, skákanie v deji, rozdelenie na kapitoly, hru s čitateľom (či čitateľovo zavádzanie), aby mohol šokovať, občas nejaká tá nelogickosť a podobne, dosť zrážajú jej úroveň a pôsobia až prílišnú zmätočnosť. Áno, z poviedky si odnášate nepríjemný pocit a pôsobivé vylíčenie nadprirodzenej hrôzy v jej prvej časti, ale patrí skôr do kategórie "väčšmi zaujímavá než skutočne dobrá".
Přátelé přátel (The Friends of the Friends) - Henry James
Rozprávačka príbehu hovorí o svojich dvoch nevšedných priateľoch, ktorí v mladosti zažili stretnutie s nadprirodzenom, konkrétne videli ducha svojho blízkeho príbuzného. Rozhodne sa zoznámiť ich, keďže navzájom sa ešte nepoznajú. Plánovanému stretnutiu sa ale stavajú do cesty najrozmanitejšie prekážky...
Skvostná poviedka, mimoriadne sa mi páčila. Duch je síce hlavným motívom, ale nie je pritom ústrednou témou. Tou je osudová láska a jej nenaplnenie. Alebo azda naplnenie až v onom živote? Nie je z rodiny desivých príbehov, patrí do nevšednej romantickej prózy a spokojne ju môžeme zaradiť aj k psychologickej poviedke. Henry James, veľký americký autor, využíval duchov na to, aby sa dokázal spolu s čitateľom dostať svojim postavám skutočne pod kožu a roz(k)ryť ich duševné vrstvy. Nestrašil, ale kládol otázky, a to i tie, ktoré sa bojíme nahlas opýtať, aby sme si nebodaj nenastavili vnútorné zrkadlo. Skláňam sa, maestro, bravó.
Opičí tlapka (Monkey´s Paw) - William Wymark Jacobs
Členovia jednej rodiny sa dostanú k očarovanému predmetu z ďalekých krajín - mumifikovanej opičej labke, tá má údajne splniť tri priania, vraj sa ale zakaždým dôsledky splneného priania obrátia proti tomu, kto ich vyslovil...
Možno najsilnejší príbeh v knihe. A je to príbeh tak legendárny, že zatienil všetky ostatné strašidelné príbehy W. W. Jacobsa, o ostatných jeho dielach ani nehovoriac. Nie je to spravodlivé, ale história, a to aj tá literárna, býva zriedkakedy spravodlivá. A tak každý milovník žánru dobre vie, že tento pán napísal brilantnú Opičiu labku, ale veľmi pochybujem, že čítali aj niečo iné od neho (snáď s výnimkou skvelého Výběrčího domu) - ja napokon tiež nie... A pochybujem aj, že sa iných príbehov dočkáme... bohužiaľ ostali zabudnuté pod nánosom času. No ale teraz k príbehu. Čím je taký jedinečný? Lebo remeselne je spracovaný výborne, z literárneho hľadiska tomu niet čo vytknúť, ale dobre, zručne napísaných poviedok je neúrekom, to by samé osebe nestačilo. Je to predovšetkým spôsob, s akým narába s tradičnou rozprávkovou tematickou látkou splneného želania. Lenže, keď si niečo prajeme, málokedy sa zamyslíme do všetkých dôsledkov, aké prinesú naše splnené túžby. City prevládnu nad rozumom a to najväčšie vysnívané šťastie sa môže ukázať v celkom inom svetle, keď sa napokon realizuje. A tu sa "rozprávka" zrazu mení na čistokrvný horor. Autor sa tu riadi heslom, že nesmie ukázať objekt hrôzy, že teda skutočným zdrojom hrôzy je to nevidené, to, čo si napokon sformuje čitateľova, výbornou atmosférou rozjatrená, obrazotvornosť. Samotný ústredný námet je veľmi zosobňujúci - nemyslím si, že sa nájde čitateľ, ktorý by si to nevztiahol na seba, ktorý by sa nestotožnil z citovým pohnutím hrdinov príbehu. Keby ste stratili milovanú osobu, nesnažili by ste sa ju privolať späť? Hoci i z "druhej strany"?
Hlas z temnot (The Voice in the Night) - William Hope Hodgson
K námorníkom na lodi sa pod rúškom noci priblíži čln. Očividne zamieril z neďalekého neobývaného ostrova. Dotyčný nechce ísť na palubu a drží sa mimo dopadajúceho svetla, prosí iba o zásoby. Postupne im rozpovie hroznú históriu stroskotania a to, že na ostrove číha hrozba, ktorá sa nemôže dostať do sveta ľudí...
Autor je v istom zmysle pionierom v strašidelnej literatúre. Preslávil sa strašidelnými poviedkami z námorníckeho prostredia, ako v tomto prípade, písal i pútavé príbehy s detektívom-okultistom, či prelomovú weird fiction Dom na rozhraní (The house on the Borderland) a Nočná zem (The Night Land). Občasné štylistické nedostatky prekrýva sugestivita jeho diel, zvláštna podmanivá atmosféra a výborné originálne nápady. Autorove príbehy sú mimoriadne zaujímavé, aspoň tak, ako bola zaujímavá aj jeho osoba, a za to, že nemá doslova výsostné postavenie v rámci strašidelnej literatúry môže len jeho predčasná smrť v zákopoch I. svetovej vojny, pretože inak by toho stihol určite napísať oveľa, oveľa viac. Táto výborná poviedka vás zhnusí a znepokojí a zároveň nadchne. Zreteľne poslúžila ako neskrývaná inšpirácia Lumleyho príbehu Plodnice. Raný "body horror", ktorý vás prinúti nakúpiť aspoň galón čistiacich prostriedkov...
Vřeštící lebka (The Screaming Skull) - Francis Marion Crawford
Autor v poznámke na konci poviedky sám priznáva, že sa voľne inšpiroval strašidelnou legendou, ktorá sa viaže na skutočný artefakt - reálne jestvujúcu lebku, ktorá vraj vydáva krv mraziaci výkrik. Je to pekne nepríjemná a hrôzostrašná historka, ktorú spisovateľ pútavo spracoval, obotkal ju pôsobivým príbehom a popustil opraty svojej fantázie a naozaj sa mu podarilo nás vydesiť. Príbeh o kričiacej lebke, ktorej sa majiteľ nemôže zbaviť a ktorá prináša svojmu vlastníkovi záhubu, je patrične morbídny a zaraďuje sa medzi jeho najznámejšie.
V poviedke autor, ktorý má na konte nejednu perlu a perličku žánru, zvolil veľmi nápaditú formu. Ide o dialóg zapísaný len formou monológu, teda rozhovor, kde sú otázky či odpovede rozprávačovho priateľa zamlčané. Je to veľmi zaujímavý formát, ktorý má však i isté obmedzenia, a tak, keď sa naši dvaja hrdinovia stanú priamymi účastníkmi, nechcenými aktérmi v samotnom strašení, nuž... práve vtedy tento pôsobivý rozprávací štýl stráca na pôsobivosti a poviedka na strašidelnosti... Škoda, ale napriek tomu sa stále jedná o viac ako slušný kúsok, ktorý je právom preslávený.
Na cestě do Brightonu (On the Brighton Road) - Richard Middleton
Na potulkách môžete stretnúť kdekoho... A možno aj zistíte, že táto cesta nie je ako tie predošlé, na ktoré ste zvyknutý, ale bude to cesta posledná...
Čiernohumorná, a azda i trochu sarkastická, krátka poviedka s pointou dáva tušiť, aký nevšedný spisovateľ sa to formoval z mladého literáta, ktorý sa predstavil svojimi básňami, esejami i poviedkami a nestihol celkom rozvinúť svoj potenciál, pretože predčasne ukončil svoj život vlastnou rukou. Táto poviedka vás celkom iste nevystraší, ale podobne ako jeho známejšia Přízračná loď, sa o to sa ani nepokúša, skôr vzbudí súcitný, ale i trochu prezieravý úsmev. Veď nie je život tak trochu tragikomédia? Prečo by malo byť tomu inak po smrti?
(kniha vyšla v roku 2001 vo vydavateľstve Albatros)
