Červený smäd

Dovoľte, aby som vám predstavil najlepší (podľa mňa, ale nielen podľa mňa, nie som v tom sám) upírsky román. Nielen, že je výborne napísaný, ale on je, prosím pekne, aj originálny. A žeby sa dalo vymyslieť niečo nové v tomto podžánri? Veď už hneď Dracula túto tému dokonale zhrnul a zároveň však aj vyčerpal, odvtedy sa dalo už len aktualizovať, ale sotva modernizovať... a predsa poznám celý rad neošúchaných a novátorských upírskych príbehov a neodškriepiteľne dobrých, lenže, dámy a páni, tento ich prevyšuje o hlavu.
Nenapísal ho nik iný ako "slovutný" autor fenoménu, ktorý si podmanil celý svet (s výnimkou mojej maličkosti, hlavne voči "nablýskanému" seriálu mám výhrady). Nehovorím o ničom inom než je Pieseň ľadu a ohňa (seriálové Hry o tróny). Ale George Raymond Richard Martin nie je len mužom jednej knihy, respektíve jedného cyklu. Než sa vrhol na fantasy, písal znamenité a oceňované a naozaj i mnohými cenami ocenené sci-fi, a čo vie už málokto, sem-tam aj nejaký hororček. Martin je bez debaty veľký spisovateľ a v tejto knihe dokazuje svoj um.
Ešte niečo málo k názvu, lebo je to pomotané a niekedy sa naozaj ťažko prekladá z originálu, inokedy zas prekladatelia radi stvárajú psie kusy. Názov v angličtine znie Fevre Dream, čo je i názov lode, kde sa odohráva prevažná časť deja a dá sa to vztiahnuť i na rovnomennú rieku. Doslovný preklad by bol Horúčkový sen a ten perfektne vystihuje atmosféru diela. Predstavili by ste si však pod týmto nervy drásajúci príbeh o upíroch? Preto nevyčítam našincom, že sa rozhodli pre viac marketingový ťah a zvolili názov Červený smäd. To máte tak, keď postihne upíra červený smäd, neradno sa mu pripliesť do cesty... Bratia Česi sa namiesto toho pokúsili zachovať vyznenie pôvodného názvu a tak prišli s trápnou slovnou hračkou Sen ockerwee. Akože Sen o krvi... to treba brať tak foneticky. Nekomentujem, nekritizujem, radšej mlčím.

Červený smäd (Fevre Dream) - George R. R. Martin

Nebudem chodiť dlho okolo horúcej kaše. Červený smäd je skvostne napísaný, bravúrne zvládnutý román, ktorý vyniká vo viacerých smeroch. Je to napríklad exotické a príťažlivé prostredie amerického juhu 19. storočia, pričom rozprávanie zaberá niekoľkoročný úsek a zasiahnu nás dozvuky Americkej občianskej vojny a reflektuje sa tu i otroctvo. Rezonujúce udalosti tejto doby neprenikajú priamo do príbehu knihy, ale otláčajú na ňom svoje stopy. Reálie výletných parníkov, ktoré brázdia povodia veľkých riek sú samé osebe nesmierne zaujímavé a autor s nimi dokáže oboznámiť čitateľa bez popisnosti. Okrem pomalšieho úvodu, ktorému ale nižšie tempo prospieva, lebo výborne pripravuje podklady na ďalší vývoj zápletky, sa neskôr neustále niečo deje a prinúti vás otáčať stránku za stránkou. Samotný román mi naozaj pripomína plynutie rieky: niekedy sú to pereje a zdá sa, že vás vír vtiahne do záhuby, najmä, keď sa nad dravým prúdom zdvíha vietor a blíži sa búrka, niekedy zas vplávate do pokojných, takmer lenivých a zasnených vôd pozlátených slnečnými lúčmi letného dňa. Ale ani na chvíľu kniha nenudí. Nemôže za to iste len zvláštne a príťažlivé prostredie, ale aj mimoriadne zaujímavé charaktery. Na jednej strane stojí sympatický distingvovaný džentlmen oplývajúci značným bohatstvom a obrovskou vôľou menom Joshua York, muž, čo má pred sebou veľký sen, ktorý sa snaží pretaviť do reality a je schopný a ochotný pre jeho uskutočnenie zaplatiť nemalú cenu, ako finančnú, tak i osobnú. Joshua je upírom, ale zároveň aj kladnou postavou. Objavil "liek", vďaka ktorému upíri nebudú musieť piť ľudskú krv, a teda nebudú musieť viac loviť ľudí. Oproti nemu je však prastarý a zlý Damon Julian, ktorý chce nechať všetko po starom a takéto novoty sa mu príliš nepozdávajú. Tu musím upozorniť, že tento démonický vodca upírov je tak skazený a natoľko zlý, že až presiahol hranicu krutosti a akéhosi živočíšneho potešenia dravca zo zabíjania, a tak pociťuje skôr nudu a takmer akoby upadal do letargie, pričom už ani v tom love a zabíjaní nepociťuje vzrušenie a rozptýlenie. Je to jedna z najosobitejších, najhorších, ale aj najzvláštnejších záporných postáv, s akými som sa kedy v literatúre stretol. Medzi týmito dvoma silnými osobnosťami sa rozohrá boj o to, kto z koho - kto sa stane pánom upírov. Lenže to neznamená len vodcovské postavenie, ale týmto sa rozhodne aj o bytí či nebytí mnohých ľudí. A medzi nimi stojí kapitán Abner Marsh, (ne)obyčajný, srdnatý človek s veľkým srdcom a nemenej veľkým nadšením, že môže veliť najluxusnejšiemu parníku na rieke, no ktorý je napriek odvahe len smrteľníkom... a to je v porovnaní s upírmi značná nevýhoda. Akým kurzom sa vyberie Fevre Dream? Do záhuby alebo smerom k nádeji? Zmení sa vzťah upírov k ľuďom, alebo sa zachová dynamika lovca a koristi?
Mimochodom, aj upíri sú tu vykreslení zaujímavo. Nejedná sa o nemŕtveho, démonickú bytosť, ale ide o odlišnú rasu hominidov, ktorá sa vyvíjala paralelne s homo sapiens a sú to vlastne špecializované predátory. Majú schopnosti, ktoré im dávajú obrovské výhody nad človekom, ale nie sú nadprirodzenej povahy.

A verdikt? Je to jeden z najzaujímavejších upírskych hororov. A jeden z najlepších. Pre mňa a podľa mňa aj najlepší. A celkovo; je to skvelá kniha. Čím na mňa urobila taký dojem? Spojením poetiky a drsnosti. A obrovskou dávkou melanchólie. Nenadarmo sa hovorievalo, že Martin je posledný americký romantik... To čím si ma ale absolútne získala a omráčila ma, sa volá nostalgia. Tu by sa mala písať s veľkým N. Až rozmýšľam, ako a prečo sa pomestila do duše (vtedy) tak mladého spisovateľa.

Vítam vás na mississipskom parníku 19. storočia, som Damon Julian, kapitán posádky upírov. Pripijeme si na šťastnú plavbu vašou krvou. Ale najskôr vás musím upozorniť, že cestujúci živí loď neopustia. Neskoro... už ste vkročili na palubu.

(kniha vyšla v slovenčine vo vydavateľstve Ikar v roku 2007 a v tom istom roku aj v češtine vo vydavateľstve Triton v edícii Trifid)

Dom prízrakov

Vydavateľstvo Európa nám v edícii Renfield pripravilo ďalšiu lahôdku. Mňa osobne teší, že sa v oblasti, kde jednoznačne dominujú angloamerickí autori, venujú vo zvýšenej miere i inojazyčnej strašidelnej literatúre, menovite napríklad Poliakom. Takto máme jedinečnú možnosť spoznať temné príbehy pôvodom z kontinentu, ktoré sú upozaďované, pretože Britské ostrovy a Spojené štáty držia v tomto smere monopol. A takto sa môžeme bližšie oboznámiť s oveľa menej známymi, niekedy doslova raritnými dielami, pričom to samozrejme neznamená, že musia byť na nižšej kvalitatívnej úrovni. Z obdobia medzivojnového Poľska tu máme čitateľsky príťažlivý žánrový hybrid s názvom

Dom prízrakov (Upiorny dom) - Stanisław A. Wotowski

Autor, ktorého celé meno znie Stanisław Antoni Wotowski bol v predvojnovom Poľsku mimoriadne čítaný a známy spisovateľ. V komunistickom režime mizne z políc a regálov, lebo jeho diela nie sú žiaduce. Okrem toho, že mali senzačný a "pokleslý" charakter, súdruhom isto nevoňalo ani to, že mnohé sa odohrávali v salónnej a buržoáznej spoločnosti. Vyššie triedy bývalého spoločenského zriadenia sa vtedy veru nevyhrievali na výslní popularity a uznania. Jednoznačne nepomohlo ani to, že v mladosti bojoval proti boľševikom a názorovo im veru nebol naklonený. Jeho stopa sa stráca v búrlivom a pre Poľsko katastrofálnom 39. roku, pričom ho bude mať na svedomí buďto Červená armáda alebo priamo jednotky NKVD. Dovtedajší život tohto dobrodruha, ktorý našiel napokon úspech v slobodnom spisovateľskom povolaní by pravdepodobne vydal na samostatný román. Sám bol totiž súkromným detektívom a jeho prax mu poslúžila k tomu, aby sa na čas stal jedným z najobľúbenejších autorov detektívnej a kriminálnej prózy vo svojej vlasti. Venoval sa aj historickým románom a v o niečo menšej miere sa pohrúžil i do oblasti mágie, okultizmu a nevysvetliteľných javov, téme, ktorá ho očividne fascinovala, ako je patrné aj z tejto knihy. Ak je spisovateľ podkutý v tejto sfére nadprirodzena, celkom iste mu to príde vhod aj pri vytváraní fabulačných schém svojich beletristických diel. Ešte väčšmi mu poslúžili skúsenosti a zážitky zo svojej bývalej práce, a tak sú viaceré jeho romány, údajne i tento, inšpirované prípadmi, ktoré vyšetroval. Takže je zrejme aj súkromné očko, Den - hlavný hrdina knihy je skutočne všetkými masťami mazaný detektív, ktorý má rovnako istý a pohotový úsudok, ako má istú i pohotovú ruku pri streľbe - romantizovanou podobou svojho stvoriteľa. Poďme si teraz ale priblížiť samotný príbeh.

S jedným prípadom lúpežnej vraždy si Den nevie rady, chýbajú akékoľvek dôkazy a vyšetrovanie uviazne na mŕtvom bode, navyše ho jeho starý priateľ poprosí o pomoc v nanajvýš chúlostivej situácii: na sídle v jeho statku straší. V istej diabolskej izbe, kde malo dôjsť k dávnemu zločinu sa dejú vskutku diabolské úkazy. Počuť odtiaľ zvuky, zjavujú sa tu zlovestné zelené oči, prízrak rozpráva démonickým hlasom, dokonca akási neviditeľná ruka zaútočí na účastníkov seansy. V takejto situácii sa Den rozhodne na istý čas opustiť Varšavu, aby prišiel celej tej desivej záhade na kĺb.
Nebudem vám vyzrádzať či sa jedná o rýdzu detektívku, kde zdanie klame a zdanlivo nadprirodzené sa vysvetlí racionálne, ako trebárs v preslávenom prípade Sherlocka Holmesa Pes baskervillský či Upír v Sussexe alebo tu budú zakomponované fantastické prvky a dočkáme sa akéhosi okultno-detektívneho mixu v znamení poviedok o lovcovi duchov Thomasovi Carnackim z pera Williama Hope Hodgsona či "doktora neskutočna" menom John Silence od Algernona Blackwooda. Nechajte sa prekvapiť. Ja som bol prekvapený celkom príjemne.

Tak už nám ostáva zodpovedať iba otázku či nám táto kniha priveľmi nezostarla a ako zapôsobí na dnešného čitateľa. Áno, síce zostarla, ale nie priveľmi, navyše to takému milovníkovi starých dôb i literatúry dávno minulej, ako som ja, vôbec nevadí. Sú tu iste pasáže, ktoré pôsobia dokonca zastaralo, melodramaticky a niekomu možno vyčarujú zhovievavý úsmev na tvári, ale na druhej strane sú tu i miesta, a že je ich dosť, ktoré vyznievajú prekvapivo moderne a veľmi dôležité je to, že sa kniha ľahko číta a priam vás núti, aby ste pokračovali v čítaní stále ďalej a ďalej. Je to jednak spôsobené tým, že spisovateľ píše pútavo a vybral si príťažlivú tému, a tiež vie dostatočne napínať čitateľa a dávkuje mu rôzne odhalenia pozvoľna a v správnych intervaloch, aby si udržal jeho stálu pozornosť. Autorovi sa tiež podarilo namiešať výborný žánrový koktejl, čiže sledujeme detektívnu líniu príbehu prekladanú hororovými vsuvkami a romantickými momentmi, ktoré sa striedajú s dobrodružnými. Svojím spôsobom sa dá povedať, že Wotowski dokázal vytvoriť dokonalý exemplár oddychovej literatúry. Rozhodne nie je pravda, čo sa píše v doslove, že by dnes kniha mohla slúžiť predovšetkým ako študijný materiál k tomu, ako sa vyvíjal detektívny žáner v priebehu čias. Predovšetkým sa táto kniha dobre číta a to je napokon jej najväčším lákadlom.
Ja jej vytknem iba jedno vyložene slabé miesto. Je síce len jedno, ale o to viac ma hnevalo. Hlavný hrdina si necháva indície a dôkazy pre seba a potom ich súka z rukáva. Napokon síce všetko vysvetlí, ale čitateľ nemá možnosť sledovať postup vyšetrovania a logická hra o odhaľovaní páchateľa, akú poznáme z klasickej detektívky sa nekoná, tu má čitateľ šancu iba vtedy, ak má mimoriadne vyvinutú intuíciu, alebo ešte lepšie pokiaľ je jasnovidec...


(kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Európa)