sobota 31. októbra 2020

Dům na kopci


Shirley Jackson je (teda bola) majsterkou psychologického hororu, ako sa mohol presvedčiť aj český či slovenský čitateľ, ak mal to šťastie a naďabil v antológii na niektorú zo spisovateľkiných brilantných poviedok. V tomto, jej asi najznámejšom, románe - a jedinom, ktorý je u nás v preklade dostupný - dokáže, že jej idú aj dlhšie prozaické útvary. Kniha to nie je hrubá, príbeh má len niečo cez dvesto strán, ale je doslova nabitý. Možno nie ani tak farbistým dejom, ale atmosférou určite. A vnútorný svet postáv, predovšetkým hlavnej hrdinky, to je veľmi široká a neprebádaná planina... Môže sa vám stať, že v nej zablúdite, podobne, ako by ste sa i stratili v ponurom dome so spletitými chodbami, zákutiami a zložitým pôdorysom. Nie náhodou dom evokuje bludisko a odzrkadľuje tak labyrint ľudskej duše...

"Žádný živý tvor si nezachová příčetnou mysl, je-li vystaven absolutní skutečnosti. Dokonce i skřivan nebo luční koník musí někdy snít. Hill House, sám nepříčetný, se vypínal oproti okolním kopcům a svou temnotu držel uvnitř; stál takto osmdesát let a dalších osmdesát stát může. Uvnitř se stěny tyčily, cihly navazovaly jedna na druhou, podlahy byly pevné a dveře pečlivě zavřené. Ticho se opíralo do dřeva a kamene, a cokoliv tudy kráčelo, kráčelo samo." - týmito slovami sa otvára kniha a predstavuje samotný strašidelný dom.

Jacksonová bola beťárka, milovníčka vyberaných jedál, mačkofilka a okultistka-amatérka, ale teraz nás bude väčšmi zaujímať, že bola i Pani spisovateľka (a schválne píšem ešte aj to veľké "p"). Jej štylistika, dialógy, vykreslenie postáv - plastických, živých, autentických, plne uveriteľných a k tomu ešte vybavených drobnokresbou závitov ľudského mozgu, kde sa ukrýva tajuplná a len ťažko poznateľná myseľ so všetkými svojimi paradoxmi a rozpormi, - to robí z jej textov jednu vycibrenú literárnu bravúru. Autorka pritom nie je popisná, je naopak veľmi úsporná, mnohé veci spomenie jediný raz, prípadne len naznačí, ešte inokedy podaktoré skutočnosti nechá sotva vykuknúť spomedzi riadkov; preto musíte čítať pozorne, nie je to totiž čítanie oddychové, autorka vám nič neuľahčí, nie je doslovná a neprízvukuje. A ako je známe, aj tu potvrdí, že vie vyčarovať hustú atmosféru, čo by sa krájať dala. Nie, nehanbím sa za použitie tohto frazeologizmu, lebo je to v tomto prípade výnimočne pravdivé. Môžete sa tešiť aj na stretnutie so skutočnou hrôzou - aj keď takými momentmi zas autorka neplytvá, ale o to drvivejšie, o čo sú skromnejšie, na vás zapôsobia. A aby toho nebolo málo, štruktúra, koncepcia či koncept, či ako si to len chcete nazvať, plus gradácia, skrátka celá výstavba knihy a celá rozprávačská niť, je bezchybná, dokonale premyslená, a samozrejme, i napísaná. A tak tu máme jeden z najlepších hororov 20. storočia a pravdepodobne jeden z najdôležitejších príbehov v úzkom podžánri pojednávajúcom o strašidelných domoch. Treba podotknúť, že napriek tomu sa autorka dokáže žánrovým klišé úspešne vyhýbať a keď ich už použije, robí to s dôstojným, ba znamenitým účinkom.
Aj keď tu skladám ódy, čo zdanlivo na dielo nevrhajú žiadny tieň, priznávam, že som si po dočítaní musel nechať viaceré veci "prejsť hlavou". Stíšiť sa a podumať nad nimi. To preto, že v románe je máločo naservírované priamo a je len na vás, ako si dotvoríte tú vašu realitu vyplývajúcu z fikčného dejového pozadia príbehu - inými slovami, zistiť pre seba ako to bolo naozaj! Čo bolo v skutočnosti za tým všetkým? Bez toho, že by som niečo prezrádzal, poviem, že záver nevyznieva celkom jasne, ale našťastie sa pohybuje na hranici dvoch nechcených extrémov: na jednej strane "polopatistický" výklad a ozrejmenie, aby aj jednoduchší čitateľ porozumel, na druhej strane úplne otvorený, a teda aj nedotiahnutý a nezvládnutý koniec, ktorý, ako to často býva, potom "vyšumí" do stratena. Autorka síce pomerne zreteľne načrtne vysvetlenie, ale je len na vás, aby ste ho sformulovali a vyslovili nahlas. 
Je tu však niečo, pred čím musím striktne žánrového fanúšika varovať. Jasné, je to bezkonkurenčná "haunted house ghost-story", ale je to ešte viac, a to v prvom rade, psychologický román. Takže, ak si nebodaj bude jedného dňa čítať túto recenzijku niekto školopovinný, prekvapte učiteľku príkladom dobrej psychologickej prózy (a schválne opomeňte ruských či anglosaských klasikov) a jednoducho vyslovte túto vetu:

Dům na kopci (The Haunting of Hill House) - Shirley Jackson




Istý bádateľ v oblasti paranormálnych javov objaví skutočne nevšedný dom, o ktorom kolujú všelijaké zvesti a je doslova obklopený aureolou pochmúrnosti a zla. Jeho meno je Hill House a práve on má poslúžiť ako uholný kameň doktorovej vedeckej kariéry a nemá byť tiež nič menšie ako zlomový bod v dejinách parapsychického výskumu. Náš doktor nie je totiž žiadny strelený "duchár", ale snaží sa k celej problematike pristupovať nanajvýš seriózne a akademicky. Poslúžiť mu k tomu majú... prizvané médiá? - nie, to je príliš vulgárne a zároveň i naivné, povedzme, že ľudia, ktorí sú mimoriadne citliví voči istým anomáliám a sú pravdepodobne nadaní zriedkavými a nevšednými schopnosťami. Nakoniec sa dostavia len dve ženy, ktoré už nemôžu byť navzájom odlišnejšie a sú si svojimi životnými skúsenosťami i povahovými vlastnosťami asi tak blízke ako noc a deň. Mladá, krásna, nezávislá bonvivánka a samoľúba umelkyňa Theodora a potom hlavná hrdinka Eleanor - utláčaná šedivá myška, ktorá sa celé roky musela premáhať a potláčať vlastnú osobnosť. Je psychicky poznačená, zakríknutá, frustrovaná, sklamaná, zatrpknutá, a jej mentalita sa miestami prejavuje veľmi infantilne, napriek tomu, že to je i inteligetná zrelá žena a vie byť dokonca sympatická. To je dosť výbušná kombinácia, nemyslíte? Lenže týmto sa zoznam neskončil. Pridá sa aj mierne zhýralý a rozmaznaný synovec majiteľky neobývaného domu a napokon dorazí i protivná a komická dvojica bláznivo fanatickej a panovačnej špiritistky a jej otravného namachrovaného "macho" asistenta.
Pobyt v dome sa nemôže skončiť ináč ako tragédiou...

Jacksonovej román nás učí, že korene všetkého treba hľadať v detstve, že nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, že sa musíte vedieť postaviť sami za seba, lebo ak nebudete asertívni, máte zarobené na veľký problém, a takisto to, že najdôležitejšia potreba je láska... ale učí nás tiež, ako má vyzerať kvalitná literatúra a prináša nám ojedinelý čitateľský zážitok.

Ale aby som nezabudol, predstavuje nám aj jeden z najsugestívnejších strašidelných domov v dejinách literatúry. A robí to tým najsugestívnejšie možným spôsobom!


(pôvodná obálka vydania z roku 1959)

P.S. Dom na kopci alias Hill House je v knihe vylíčený ako entita žijúca vlastným zvláštnym životom a akoby nadaná svojou nepochopiteľnou vôľou a zlovoľnou inteligenciou. Spoľahlivo to prináša ten milovaný a fascinujúci pocit zimomriavok na chrbte! :)


(skvelý a expresívny cover art, ktorý bol použitý v edícii Penguin Horrors v rovnomennom renomovanom vydavateľstve)

"Lidský zrak není schopen zachytit konkrétní prvek či zřejmý rys, jenž by tomu či onomu vetkl výraz zla. A přesto to musela být nějaká maniakální juxtapozice, zvrhlý úhel, nesouladný střet střechy a nebe, co Hill House proměnilo v místo beznaděje. Účinek byl o to děsivější, oč se dům zdál bdělejší, živější; ostražitost za prázdnými víčky oken, pobavený škleb v koutku římsy. Téměř každý dům lze zastihnout náhodou nebo z nečekaného úhlu tak, že na diváka působí mile až komicky; obvykle je to uličnický malý komín anebo vikýř jako dolíček ve tváři vzbuzující dojem přátelské družnosti. Ale dům jako tento, arogantní a nenávistný a ustavičně číhající, musel být z podstaty zlý. Zdálo se, že se vlastně postavil sám - vybudoval se zlomocně přímo pod rukama zedníků, vynutil si své vlastní přímky a úhly, vztyčil svou mohutnou hlavu proti nebi bez jediného ústupku lidskosti. Neměl špetku laskavosti a nikdo v něm nikdy neměl žít, nebyl určen pro lidi nebo lásku nebo naději. Se zjevem toho stavení by nic nepořídil ano exorcismus. Hill House zůstane takový, jaký je, dokud ho nezboří."


(knihu vydalo vydavateľstvo Argo v roku 2015)

štvrtok 15. októbra 2020

Básnické intermezzo IX

 

Theo H. Florin, jemný, krehký človek s citlivou a dobrou dušou, ťažko skúšaný osudom a od mladosti trpiaci akýmsi zvláštnym, neliečiteľným, až do drene bytia zakoreneným smútkom, je svojráznym, exotickým a tak trochu i extravagantným zjavom v slovenskej poézii. Vychádzajúc zo symbolizmu, inšpirovaný poetizmom a nadrealizmom, vytvoril ojedinelé dielo, ktoré nie je možné zaradiť do tradičného slovenského literárneho kánonu a vymyká sa zo súdobých konvencií. Pozoruhodné a hodnotné sú najmä jeho niektoré básne v próze.



NOVEMBER

Bol sviatok Dušičiek
a Luna clivela v šedinách oblakov.
Rátal som uhýbavé plamene sviec
a ukradomky som sprevádzal padajúce lístie.
Zvonárovi sa vrátil do rúk cit
a zvony zneli ako mladé vdovy.
Striasol som sa, keď pozdný vták
preletel nízko nad hrobom
a zapichol sa do desnej čiernej noci.
Aká beznádejná bola Dušičková noc!
Netopiere sa vrhali kvílivo strmhlav k zemi
a Hviezda noci vstávala z mŕtvych.
V hore nado mnou požierala Lamia 
ukradnuté deti a z hrobu sa dvíhal
obrovský Menhir.
Chcel som sa nebáť dolípavých Príšer,
aby som mohol zasypať hroby lístím
                                                    starých líp

Bol sviatok Dušičiek a mňa obchádzal Prízrak veľkého tajomstva
Života a Smrti.




(autorkou litografie (obrázok hore) je Naďa Rappensbergerová-Jankovičová a autor maľby je Carl Gustav Carus (obrázok dole)