Kľúč k temnote

Zaujímavého autora Roberta Williama Chambersa si dnešní čitatelia pripomínajú len vďaka mimoriadne vplyvnej knihe, ktorou položil základné stavebné kamene nesmierne sugestívneho hybridného podžánru fantastiky "weird fiction" - Kráľ v žltom. Ale vo svojej dobe veľmi obľúbený americký autor vytvoril obrovsky rozsiahle dielo. Napísal niekoľko desiatok poviedkových zbierok a románov. Mnohé z nich síce tematicky a motivicky siahajú po oblastiach, ktoré ma nezaujímajú, či už to sú romantické príbehy alebo spoločenské prózy, prípadne beletria zobrazujúca poľovníctvo a rybolov, ale jeho široký žánrový záber zasahuje aj do historického románu, dobrodružnej, vojnovej, mysterióznej, a samozrejme, strašidelnej literatúry. Dobovú obľubu jeho kníh dokladá aj viac ako slušný počet filmových adaptácií, dnes už zabudnutých, vtedy však úspešných. Tento frankofil, talentovaný ilustrátor a výtvarník, ktorý presedlal na dráhu spisovateľa, romanticky založený milovník krásy a umenia, no i tvrdý muž a dobrodruh by si nepochybne zaslúžil nejakú dobre spracovanú a pútavú biografiu v knižnej podobe a nechýbalo veľa, stačilo by, keby sa trošičku viac a programovejšie venoval hororu / mystery / weird fiction a už-už by som išiel spracovať jeho životopis aspoň na svojom blogu. Je to tesné, ale do panteónu-panoptika, do mauzólea velikánov žánru som sa ho nakoniec rozhodol nezaradiť. Nechýbalo však veľa! Lebo tento autor má nejednu silnú stránku. Nevšedné nápady, umelecké spracovanie, zmysel pre poetiku písaného slova, takmer básnické uchopovanie sveta a schopnosť priniesť a ukázať čitateľovi taký ten takmer prchavý, ale veľmi intenzívny dojem zázračna, nezriedka však dojem znepokojivý, kde krásu strieda des, sú jeho najväčšími kvalitami. Ale má aj slabé stránky... ostatne, ktorý autor nie?
Poďme si teraz predstaviť menší výber jeho žánrových poviedok, ktorý nedávno vyšiel pod  názvom

Kľúč k temnote - R. W. Chambers 

Kľúč k temnote (The Key to Grief)

Hlavný hrdina sa v malej komunite drevorubačov dopustí zabitia a po tom, čo ledva unikne slučke, ktorú mu ako trest vymerajú jeho kolegovia a niekdajší priatelia, zamieri pri svojom úteku na neprebádaný ostrov opradený zlovestnými povesťami. Cesta na ostrov vedie okolo skál, z ktorej najposlednejšia dostala názov Kľúč k temnote. 

Vhupneme do deja tak rýchlo, že sa budeme mať problém zorientovať, čo sa vlastne stalo. To sa ako-tak dozvieme až neskôr, keď sa začiatok, v tradícii dobrodružného naturalizmu preklopí do čohosi diametrálne odlišného. Snového, surrealistického, magického. Príbeh tak začne naberať kontúry až akéhosi mýtu. Zvláštne. Ťažko povedať či v dobrom alebo nie až tak dobrom slova zmysle... Rozhodne však prekrásne a fascinujúce. Neviem či som poviedku pochopil, a neviem ani, či sa to dá úplne pochopiť... áno, toto je naozaj "weird". Asi by som si netrúfol označiť poviedku za dobrú, ale za výnimočnú a krásnu áno.

Tretie oko (The Third Eye)

Vedec zo Zoologickej spoločnosti sa vydáva do málo známych močarísk, kde údajne žije zvláštna vývojová vetva človeka, ktorý má na temene hlavy tretie oko, a z ktorých dosiaľ žije už len nemnoho jedincov...

Čitateľovi je od začiatku jasné rozuzlenie. Ale to, že je mu to jasné, je jasné aj autorovi. Zameriava sa na teda väčšmi na to, čo vedie k rozuzleniu, než na rozuzlenie samotné. Ako i v minulej poviedke, ociteneme sa "in medias res" a zo začiatku sa budeme mať problém zorientovať. O strachu sa hovoriť nedá, trochu o napätí, väčšmi však o dobrom a celkom "uletenom" nápade, ktorý je nosný. Spolu s humorom. Ten milý druh humoru ma potešil. Niekto bude mať možno pocit, že sa nemusí k poviedke hodiť a môže i pôsobiť rušivo, ale mne tam "sadol" a zabával som sa.

Príjemný večer (A Pleasant Evening)

Ilustrátor prestížneho magazínu dostane od šéfredaktora úlohu s šibeničným termínom. Pri zhotovovaní kresieb stretne zvláštnu ženu a zapletie sa do zamotaného príbehu, v ktorom figuruje francúzsky špión a zradca a nadprirodzeno...

Škoda pridlhého úvodu. Kým sa to rozbehne a začne sa diať niečo nadprirodzené, alebo vôbec čokoľvek zaujímavé, sme už skoro za polovicou... Ale potom dostaneme originálnu "ghost story", ktorá naozaj nie je žiadnou typickou duchárčinou. Ucítime (ne)skutočný závan zo záhrobia, ktorý na nás dýchne akýmsi smútkom... Plus čakajte nádherné poetické opisy. Poviedke ale podľa mňa ublížila úplne nadbytočná dejová linka o špiónovi a záverečná prepletenosť. Načo toľko toho?

Purpurový cisár (The Purple Emperor)

Američan si užíva idylické leto v Bretónsku, ktoré trávi prechádzkami a rybačkou, dokonca sa zaľúbi do miestnej krásky, ale táto idyla je narušená, keď sa vyhrotí spor medzi dvoma domorodcami, naruživými lovcami a zberateľmi motýľov, ktorých koníček prerastie do posadnutosti, pričom sa snažia polapiť vzácny druh známy ako purpurový cisár.

Nijako zvlášť výnimočná raná detektívka obohatená o romantickú odbočku, avšak s nepochybne zaujímavým námetom. Nemá v sebe jediný strašidelný či fantastický prvok, ale priamo na ňu nadväzuje nasledúca poviedka, ktorá by bez nej nefungovala, lebo táto k nej tvorí aj akýsi úvod.

Posol (The Messenger)

Hrdina z predošlej poviedky, už šťastne ženatý, sa dostane do víru desivých udalostí, v ktorých sa zhmotňuje stredoveká legenda o Čiernom kňazovi a dávnej kliatbe.

Povedal by som, že je to výborný príklad výbornej démonickej duchárčiny. Máme tu starodávnu povesť, hrozivú kliatbu a ešte hrozivejší prízrak. Diabolskú lebku, posla smrti - nočného motýľa lišaja smrtihlava a pod. Dobrý a tradičný duchársky horor, ktorý sa odohráva v pôsobivom prostredí videckeho Bretónska. Pomerne vysokú úroveň poviedky zráža nadsadený, príliš "hmotný" a hmatateľný koniec. Opäť platí, že menej je viac. Naopak sladký romantický záver mi neprišiel nemiestny a vnímam ho ako pekné ukončenie príbehu.

Stvoriteľ mesiacov (The Maker of Moons)

Bežná poľovačka s priateľmi v divočine dostane celkom neočakávaný a bizarný spád, keď protagonista príbehu zistí, že jeho spoločník, tajný agent, využil výlet k tomu, aby prekazil činnosť gangu falšovateľov zlata, ktorí pôsobia v týchto odľahlých lesoch. Tiež musí preveriť indície, ktoré ukazujú na to, že medzi falšovateľmi sa pohybuje vodca nebezpečnej ezoterickej čínskej sekty, ktorý ovláda čiernu mágiu. Hlavný hrdina sa zrazu ocitá uprostred mysterióznych a čudesných udalostí, kedy nevie čo je snom a čo skutočnosťou, čo preludom, a čo realitou...

Mám veľmi rád miešanie žánrov, ale tento mix nie je funkčný, je to nesúrodý miš-maš. Zápletka je tak senzačná, až pôsobí aburdne a detinsky a to i sprihliadnutím na dobové paranoje zo "žltej hrozby". Viaceré elementy naozaj pôsobia extrémne vykonštruovane a čitateľ nebude ani na konci o nič múdrejší ako na začiatku. A predsa má táto dlhá poviedka i kvality, ktoré ťažko hľadajú sebe rovného. Ako celok to možno nie je zvládnuté, ale táto próza má miesta, atmosféru a nápady, ktoré sa vedia dostať pod kožu, vedia vás očarovať. Atmosférou a pocitom, ktoré v čitateľovi vzbudí sa približuje k tým najsilnejším pasážam z knihy Kráľ v žltom. A zreteľne vidno, že Chambers u Lovecrafta inšpiroval to, čo sa stalo neskôr známe ako "kozmický horor (kozmická hrôza)".

Prievozník (Passeur)

Nešťastný milenec spomína na chvíle svojho šťastia a hľadá zabudnutie...

Azda nijako objavná, ale výborná, vynikajúco napísaná krátka poviedka s výnimočne smutnou a pochmúrnou atmosférou. Ani nemusím bližšie vysvetľovať o akom prievozníkovi hovorí titul tejto prózy... Naozaj podarené zakončenie zbierky, ktorú si treba vychutnať, lebo hoci zobrané Chambersove makabrózne a fantazijné príbehy vydajú na štyri knižné zväzky, nie je veľmi pravdepodobné, že tak skoro sa dočkáme ďalšej ukážky z jeho diela, a je to škoda, lebo Chambersov vplyv na podobu žánru a jeho premeny je nepopierateľný.

"Na striebristú plytčinu sa neúnavne valili vlny. Jedna za druhou sa ako rozdrvené opály rozbíjali tam, kde si jemný piesok pospevoval šumivú pieseň morskej peny.

Kŕdle malých pobrežných vtákov sa brodili plytčinou, pohadzovali svojimi slnkom pohládzanými krídlami a cupkali do vnútrozemia, kde sa rozprestierala biela ostrovná pláž, miestami poškvrnená tieňmi lesného porastu.

Plytká voda všade vôkol bola priezračná ako krištáľ a odhaľovala žiarivý piesok poukladaný na dne do pravidelných vrúbkov. Na hladine sa vznášali fialové riasy, drobné morské tvory utekali preč, rojili sa a znovu sa zhrkovali pri každom ponore jeho vesla."

"Ponad rozľahlú lúku som dovidel na strechy výškových budov, ktoré sa nenápadne črtali nad korunami stromov. Obzor zahaľovala čoraz tmavšia fialkastá hmla. Miestami ju pretínali kostolné vežičky a kupoly, či vysoké komíny, z ktorých sa záhaľčivo krútili tenké prúžky dymu. To všetko sa postupne menilo na hrany obrúsených drahých kameňov a planúcich minaretov, plávajúcich v priesvitnom purpurovom opare. Očarenie sa pomaličky prehlbovalo, všetko to škaredé, ošúchané a zlé sa v diaľke strácalo a namiesto pachute z preľudneného mesta sa na pozadí večernej oblohy týčila upokojujúca nádhera. V prudkej páľave zapadajúceho slnka mi to pripadalo veľkolepé, pozlátené a čisté."

"Potom sa vôkol nás začali hmýriť drobné tvory a vlhký štipľavý zápach zaplnil ovzdušie. Poznal som ten smrad a všade naokolo som videl hemžiace sa pavúkoidné krabie stvorenia, ako ťahajú svoje mäkké žlté telá po vyschnutej tráve. Prichádzali ich stovky, vypúšťali do vzduchu svoj zákerný jed, hrmotali, krútili sa, liezli s ich slepými, bezústymi hlavami zodvihnutými vysoko. Zmätené vtáky v polospánku zatrepotali krídlami a odleteli kamsi do temnej diaľky, bezmocne vydesené králiky odskákali do húštiny a lasice sa okolo nás prešmykli ako letiace tiene. Všetky lesné tvory sa ako na povel zodvihli a zúfalo sa snažili tej odpornej invázii uniknúť."

"Čosi zabzučalo, udreli dve silné krídla a plameň sviečky sa zatrepotal v náhlom prievane. Bzukot zaplnil celú miestnosť, veľká mora poletovala sem a tam, udierala krídlami, bzučala pri strope a na stenách. Odhodil som knihu a vykročil vpred. Teraz sa trepotala na okennej parapete a na okamih som ju prikryl rukou. No zapišťala a ja som sa inštinktívne stiahol. Potom zrazu vyrazila cez plameň sviečky, svetlo zablikalo a zhaslo. V tej chvíli sa v tme vonku pohol tieň. Zdvihol som pohľad na okno, odkiaľ na mňa hľadela maskovaná tvár.

Len čo som sa spamätal, vytiahol som revolver a vystrelil. No tvár za oknom sa naďalej približovala a sklo sa pred ňou topilo ako hmla. Pokúsil som sa vykríkuť, no čosi ma schmatlo pod krk a ja som od úľaku spadol."

(kniha vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Európa)

Pomsta posvätného chrobáka

Koľkokrát ste už v nejakej recenzii počuli spievať ódické piesne na zabudnuté žánrové klenoty, ktoré sa vynoria z hlbín času, a vydavateľ ich potom opráši a ponúkne poctenému čitateľskému blahorodiu, aby si ten drahokam mohol celý natešený, potešený a vytešený prečítať a potom krásne vystaviť doma na poličku a ukazovať závistlivým bratom a sestrám - čitateľom a čitateľkám? (Horšie ako malomeštiacke tetky, keď sa počas prvého Československa pýšili pred susedkami nepoužívaným čajovým servisom starostlivo vystaveným v presklenej vitrínke.)
Celé to je strašná fráza, ale ja ju použijem a myslím to nanajvýš úprimne.
Táto kniha dokonale spĺňa kritériá na to, aby mohla byť označená za pozabudnutý skvost strašidelnej literatúry. Pochádza z toho istého roku ako jej príbuzný a kedysi veľký rival Dracula, teda anno Domini 1897. Dokonca ho predbehol o pár mesiacov. Doslova. O dobré dva mesiace (ak teda počítame časopisecké vydanie, ktoré vychádzalo na pokračovanie pod názvom The Peril of Paul Lessingham: The Story of a Haunted Man - čo by sa dalo preložiť ako Skaza Paula Lessinghama: Príbeh prenasledovaného (strašeného) muža, knižného vydania sa viktoriánsky čitateľ dočkal až o čosi neskôr). A dokonca v predajnosti i obľúbenosti, medzi vtedajšími čitateľmi, zatienila svojho upírskeho súpera. Román bol skutočným bestsellerom, dočkal sa i filmového (ešte nemého) spracovania a desiatky rokov sa objavovali nové vydania a dotlače. Ale ako to už býva, iba niektoré diela sú nesmrteľné, a iné, hoci vo svojej dobe i veľmi populárne, zapadnú a záujem o ne pretrváva len medzi literárnymi historikmi a maniakálnymi fanúšikmi, ktorí sa neuspokoja s nevalnou úrovňou väčšiny súčasného literárneho hororu a neutešeným stavom, čo panuje v žánri, a podnikajú pravidelné nájazdy do minulosti - do krýpt antikvariátov a mauzoléií knižníc, aby hľadali skryté knižné artefakty. Takže aj keď sláva Draculu narastala až do miery, že sa zaradil medzi najslávnejšie romány vôbec, a reputácia "Chrobáka" pomaly upadala až kým sa nedostal na úroveň takmer neznámej knižnej obskurnosti, nedávno, práve vďaka úsiliu nadšencov, sa podarilo knihu zas dostať do pozornosti. A pozornosť si zaslúži! Vynesme ju pekne na slnečné svetlo (nič to, náš Chrobák nie je upír a denné svetlo mu neškodí), čitateľsky si ju vychutnajme a spokojne i porovnajme s jeho premožiteľom obdarovaným obzvlášť vyvinutým chrupom s anomáliou zväčšených očných zubov a nadmerným apetítom na ľudskú krv.
Nech sa páči, dámy a páni, je tu svedok dávnych čias viktoriánskych strašidelných príbehov; prosím privítajte potleskom ťažkú váhu horrorovej literatúry, skúseného borca a bývalého šampióna, ktorý je známy pod nom de guerre:

Pomsta posvätného chrobáka (The Beetle: A Mystery) - Richard Marsh

Priamo do Londýna, do srdca Impéria, ktoré vládne polovici sveta, zavíta prastaré zlo z Orientu a číha na význačného štátnika Paula Lessinghama, ktorého okrem hŕstky jeho konzervatívnych politických odporcov považujú všetci za jedného z najväčších a najcharizmatickejších mužov Anglicka, a tajomný prenasledovateľ sa nezastaví, kým objekt jeho nenávisti nebude celkom pokorený a... zničený. Do jeho života však zasiahnu i ďalšie výrazné osobnosti: mladá dáma, ktorá sa stane objektom štátnikovho romantického záujmu, a ktorá voči nemu sama vzplanie náklonnosťou a tiež slávny a geniálny vedec a vynálezca, ktorý je však aj chladnokrvný cynik s horúcou hlavou (to si odporuje len zdanlivo) a stane sa mu sokom v láske.  Osudy týchto troch ľudí sa prepletú a spoločne sa budú musieť postaviť zlovestnej hrozbe, ktorá má korene v dávnom Egypte, ba možno ešte hlbšie v prehistorickej minulosti...

Tak a teraz na vás vybalím bez obalu :) verdikt: Pomsta posvätného chrobáka (ide o trochu senzačný, ale verný obsahu, a dobrý preklad názvu, lebo keby náš vydavateľ uviedol knihu pod doslovným prekladom, asi by si čitateľ myslel, že mu chce autor na stránkach svojho diela sprostredkovať utajené kapitoly zo života niektorého z členov Beatles) je skvelé čítanie! Je to bestseller ako stvorený pre oddychové, no nesmierne napínavé chvíle, ktoré s ním čitateľ strávi. Nuž áno, autor naozaj stvoril dokonalý príklad bestselleru, ktorý je vyložene určený na to aby spríjemnil (alebo krásne a zimomriavkovito znepríjemnil, veď po tom prahne a piští dušička každého milovníka hrôzy) každému čitateľovi večery strávené pri tomto tajuplnom, záhadnom, strašidelnom, provokujúcom a mimoriadne pútavom diele. Som bezvýhradne presvedčený, že keby kniha vyšla dnes, samozrejme, zasadená do súčasného sveta a sktuálnych podmienok - pretože väčšinový pohodlný čitateľ, aby sa vedel ľahšie zžiť a stotožniť s dielom, potrebuje skôr niečo aktuálne, či aspoň zasadené do moderného prostredia - bol by to rovnaký bestseller ako kedysi. Áno, i dnes. Kniha je až tak príťažlivá a číta sa (zas ďalšia superlatívna fráza) jedným dychom. Čo ešte k jej pútavosti dodať? Že sa od nej neodtrhnete, kým ju nebudete mať prečítanú celú? Že ju zvládnete na jeden nádych (a to nie je práve tenký románčok)? Že budete tak rýchlo strany obracať až bude počuť len šušťanie papiera? Neznášam, doslova neznášam také blbučké frázy, ktorými sú doslova (a do písmena!) zahltené blogy venované knižným recenziám. A najmä, keď to je na každú druhú tuposť, ktorá príde "recenzentovi" pod ruku. Ale v tomto prípade je to pravda. A tie frázy sú nadmieru výstižné. Nebudem teda vytvárať neologizmy a nebudem sa z nich pokúšať vyrobiť frazeologizmy, vystačím si s tými, ktoré som vymenoval, nech sú aj akokoľvek trápne a ostanem pri nich. Ak tým dosiahnem to, že vo vás prebudím záujem a dostanem toto dielo do vašej pozornosti, budem spokojný. Veď o to sa vlastne usilujem celý čas (a nie, vydavateľstvo Európa, ktoré pre ich redakčné počiny zbožňujem, ma skutočne neplatí, nič s nimi nemám).

(obálka pôvodného vydania)

Zahrajme sa trošku na (pseudo)vedátorov a v rámci literárnej komparatistiky vedľa seba dajme Chrobáka a Draculu a pozrime sa im na zúbok, - či na kusadlá?. Zvážme a zmerajme ich pred zápasom. Vzájomným porovnaním vám odkryjem aj viac detailov románu Pomsta posvätného chrobáka.

Richard Marsh a Bram Stoker si boli povahovo a ľudsky veľmi nepodobní, ich dve najznámejšie  diela sa ale na seba ohromne ponášajú. Toho, kto má len povrchné informácie o autoroch by si mohol myslieť, že jeden od druhého doslova odpisoval a ja by som takéto podozrenie chápal a považoval za opodstatnené. Ale nie je to tak, akákoľvek, i čo len letmá inšpirácia je vylúčená. Tradične skvelý a zasvätený doslov Tomáša Horvátha k Marshovmu dielu, odvolávajúc sa na zahraničné štúdie a hojne citujúc svoje zdroje, hovorí, že to spôsobila doba a východiská tej doby a spoločnosti, ktorá ju utvárala, takže oba romány sú len logickým vyústením vnútorných pohybov v rámci britského fin de siècle. Áno, je to nepopierateľná pravda, ale takéto racionalizovanie, i keď nie nesprávne, veci len paradoxne zahmlieva a prináša iba čiastkové vysvetlenie. Moja teória je možno ezoterná, ale vychádza z odpozorovaných skutočností a skúseností a môžem ju podložiť viacerými príkladmi. Pričasto sa stáva, že dochádza k akejsi umeleckej synchronicite, pričom nemôže ísť o náhodu, no náhoda to predsa len je, ktorá vyústi do vzniku dvoch veľmi podobných diel, ktoré vznikli v identickom čase, no okrem toho medzi nejestvuje nijaké prepojenie a už vôbec nie prostredníctvom osôb ich autorov. Akoby vytvorenú ideu naraz, no nazávisle na sebe uchopili dvaja rôzni umelci... A zhmotnili ju v podobe umeleckého diela.

Richard Marsh bol beťár, ktorý si i pobudol vo väzení za finančné podvody, ale inak mimoriadne plodný a čítaný autor, ktorého čitateľmi obľúbené diela, podobne ako pri Stokerovi siahli do vôd romantiky i hororu, a vo svojich románoch oba žánre dokázal spojiť do funkčného a lákavého knižného titulu. Zaujímavosťou je, že popularitu si získal už ako autor dobrodružných chlapčenských príbehoch, ktorými začínal, a na ktorých si zjavne dobre nacvičil tempo a dynamiku príbehu a naučil sa ako čo najefektívnejšie podať dej. Vo svojej najznámejšej knihe, ako máte možnosť zistiť, nastrádané skúsenosti bohato zúročil. Postkoloniálne literárne štúdie obe knihy radi využívajú pre svoje psychoanalytické výklady. Hovoria o rasovej či genderovej identite, rozoberajú psychosexuálne motívy v týchto dvoch románoch, kladú dôraz na imperiálne túžby i strachy, ktoré sa v nich objavujú. Je jednoduché sa len uškrnúť nad freudovskými teóriami a diskurzami v intenciách súčasnej feministickej filozofie. Pričasto sa totiž nevhodne aplikujú a má to nezriedka za následok vznik vyložene úsmevných článkov. Ale v tomto prípade je to trefné. V oboch románoch sú tieto aspekty skutočne zjavné. A v Chrobákovi možno ešte viac než v  Draculovi. Ale psychologický rozbor diela prenechajme radšej študírovaným psychošom. Počestného žánrového fanúšika a i bežného čitateľa bude najviac zaujímať, či sa bude chvieť nervozitou a strachom a či ho kniha bude baviť. Odpoveď je kladná. Veľmi, veľmi kladná. Náš Chrobák nie je natoľko výrazný a ikonický ako Dracula, je to pravdepodobne i preto, že ústredné monštrum je väčšmi "premenlivé" viac "nestále", a ozaj akoby i metaforické než je nemŕtvy gróf, to však neznamená, že náš chrobák je menej desivý než upír, a snáď je román ešte viac pútavý a napínavý! A to bol Dracula značne pútavý a napínavý... Ale hlavne je Chrobák k súčasníkovi vrúcnejší. Marsh bol totiž lepším rozprávačom než Stoker. Musím podotknúť, že naozaj mimoriadne šikovným rozprávačom (hoci usudzujem iba na základe jedného diela)! Vie poľahky zaujať aj súčasného čitateľa, ba dokáže na neho i zapôsobiť, a to napriek tomu, že ten dnešný čitateľ má ďaleko väčší prehľad, skúsenosti a aj prah citlivosti voči dotyku tajomného a hrozivého má posunutý podstatne ďalej ako jeho dobový náprotivok. Dielo pôsobí prekvapivo moderne pre svoju nepretržitú gradáciu a dejovosť, výborné, časté a živé, dialógy, naozaj hutnú atmosféru, ozaj strašidelné scény, ktoré sa vám dostanú pod kožu, no ktorých je ale poskromne, no to je v tomto prípade dobre, lebo keby toho bolo viac, azda by to stratilo svoju účinnosť, pre desivú perverzitu, ktorá je však v medziach vtedajšej morálky vkusne stajená, nie prehnane explicitne popisná - avšak kniha je presiaknutá expresívnosťou, na to sa pripravte. Ale napriek tomu si zachováva kúzlo starých dôb vyplývajúce z charakteru vtedajších literárnych postupov, no i spoločenských reálií. Áno, nemalý priestor je tu venovaný i romantike. Možno nie tak pôvabne vykreslenej, no určite aj oveľa menej melodramatickej než v Draculovi. 

V oboch prípadoch sa knihy tvária ako zaznamenané výpovede očitých svedkov neuveriteľných a hrôzostrašných udalostí, vymykajúcich sa každodennej skúsenosti a obe sa vydávajú ako autentický záznam skutočných udalostí. Obe sú tvorené zápiskami jednotlivých aktérov, pričom ich očami je príbeh vyrozprávaný. V jednom i druhom, až na malé odbočky, pozastavenia sa a zriedkavého vrátenia v deji, plynie rozprávanie lineárne dopredu, pričom rôzne postavy si predávajú rozprávačskú štafetu. Štruktúra je veľmi podobná, ale v Chrobákovi nie je tak prekombinovaná, je jednoduchšia, prehľadnejšia a os príbehu je pevnejšie vystavaná. Až na jednu retrospektívu dej zaberá kratší časový úsek, je súdržnejší, vystupuje v ňom menší počet postáv, je svižnejší a nemá hluchých miest. Škoda len, že postava geniálneho vedcu a vynálezcu, ktorý sa ukáže byť aj mužom činu a je jedným z hlavných hrdinov, a to výrazných a zaujímavých, sa mi javí ako krajne nesympatická a mal som problém sa s ním identifikovať. Veľká škoda tiež antiklimaktického záveru, ktorému predchádza naozaj strhujúce prenasledovanie, vyložene až naháňačka spojená s pátracou akciou, podobne ako v Draculovi. Lenže Dracula mal aj skutočne epické a dojímavé finále dôstojné veľkého príbehu. Viem o čo išlo Marshovii, nechcel všetko vypovedať, chcel tam zachovať istú nejednoznačnosť a tiež aspoň stopu pretrvávajúcej prítomnosti hrozby, ale u mňa sa to minulo účinkom a mal som pocit predčasne useknutého a nanaplneného konca. Zakiaľ ale epilóg, ako dodatok ku príbehu, bol skvelý a ešte podčiarkol dusnú atmosféru.

Dracula mal však aj "rumunskú" pasáž a táto prvá časť knihy má úžasnú a nedostižnú gotickú atmosféru.

Takže máme tu odvetný zápas po stodvadsiatich troch rokoch - Dracula vs Pomsta posvätného chrobáka. Kto vyjde z boja víťazne? 

Je to remíza! Východiská sú rovnaké, výstavba diela veľmi podobná, spracovanie odlišné. Každé dielo má svoje slabšie i silné stránky. Jedno i druhé je zhruba rovnako dobré. Čo značí vynikajúce!

Pomstu posvätného chrobáka by si mal prečítať každý milovník staršej literatúry a určite by ju nemal minúť milovník strašidelných príbehov. Fanúšik klasickej strašidelnej literatúry si ju ale jednoducho MUSÍ prečítať. Ak obíde takúto knihu, je to potom len ignorant a čitateľský diletant a nechal by som ho za trest sa naspamäť naučiť celé René mláďenca príhoďi a skúsenosťi! A odzadu!!!

(kniha vyšla v slovenčine v roku 2017 vo vydavateľstve Európa)

P.S. ako malý bonus stručný opis Chrobáka - nášho milého monštra. Je to zvláštna bytosť nejednoznačného pohlavia, ktorá vládne silnými hypnotickými schopnosťami a možno i nadprirodzenými silami... no vlastne to celkom iste, lebo sa dokáže premeniť na nestvorného skarabea... ak má čitateľ fóbiu z chrobákov, táto kniha ju určite posilní! Ale ktovie, možno liečba šokom funguje... treba vyskúšať!

Básnické intermezzo VII

Poézia E. A. Poea (samozrejme, i jeho próza) mimoriadne ovplyvnila francúzsku literatúru, predovšetkým básnictvo. Neskorý romantizmus, ale aj symbolizmus a dekadencia sa formovali v intenciách tvorby temného básnika. Alebo aspoň v tom duchu, akom ho interpretovali - ako ho uchopili a vykladali si ho francúzski poeti. Samozrejme, netreba nič nadsadzovať, jasné, že vychádzali predovšetkým z domácich zdrojov a nedostižná podoba francúzskej poézie 19. storočia vyplýva najmä z osobitého ducha doby a duševných pnutí vnútorne rozorvaných géniov - samotných autorov, ale Poeov vplyv je jednoducho neprehliadnuteľný a nezanedbateľný. Prvý kto ho objavil pre svoju národnú literatúru bol Charles Baudelaire. Ten ho uviedol (a previedol) do francúzskeho jazykového prostredia. A po ňom mnohí ďalší pokračovali v tejto tradícii. Napríklad Villiers de l´Isle Adam a samozrejme, aj možno najväčší francúzsky symbolista a jeden z najosobitejších básnikov vôbec - "prekliaty" Stéphanne Mallarmé.

Tu je jeho hold, ktorý vzdal svojmu literárnemu vzoru:

NÁHROBEK E. A. POEA

Sám v sebe konečně věčností proměněn

ten básník děsí teď svou nahou čepelí

zbabělé století, v němž sotva slyšeli

smrt vždycky vítěznou v tom hlase kouzelném.

Protože hydra, temná tvář anděla,

slovům od kořene čistší smysl dává,

valily se nadávky jak láva

z úst, jež černá síla jedu spálila.

Z hlíny a mraků zlých, ó bolestný!,

když naše myšlenka relief nevysní,

jenž pyšnou hrobku Poeovu by ozdobil

Kéž balvan ledový svržený rukou zkázy

svou tvrdostí tam hranicí by byl,

kde černá křídla Rouhání k příštímu cestu razí.

(na obrázkoch vidno dva náhrobky (horný obrázok starý, dolný zas nový) E. A. Poea)

Bram Stoker

Abraham "Bram" Stoker (1847 - 1912)

Kto by nepoznal meno jedného z najslávnejších spisovateľov, ktorý napísal jednu z najslávnejších kníh v histórii? Ale je to pravá sláva? Pretože hneď jedným dychom dodávam, že takáto sláva je dvojtvárna a veľa svojmu spisovateľovi neprinesie. Aspoň nie počas jeho života. A načo mu je potom? Navyše, keď sa nechal náš spisovateľ spopolniť... takto sa nemôže stať ani upírom a trochu si toho záhrobného uznania vychutnať...

Ako som už napísal pri recenzii povestného Draculu, Bram Stoker je (nie je, ale... vlastne je!) autorom jednej knihy. Čo tým konkrétne myslím? Toto musím upresniť, pretože toho napísal pomerne dosť, ale väčšina ľudí, drvivá, skutočne drvivá väčšina čitateľov o jeho iných dielach, než je legendárny upírsky román, ani len nepočula, nieto ešte, že by ich čítala... Ak napíšete niečo tak výrazné, dačo tak ikonické, môžete počítať s tým, že sa vám už nepodarí prekonať, hoci sa o to i zúrivo snažíte a všetky vaše práce, ktoré napíšete po svojom opus magnum, nehovoriac o tých, čo boli napísané pred ním, jednoducho ostanú v tieni. A pravdepodobne ostanete v tieni vlastného diela i vy, ako autor. Stanete sa do veľkej miery obeťou vlastného úspechu. O to viac tragicky pôsobí fakt, že skutočný úspech, skutočná sláva sa dostaví až posmrtne...  Ale to sa v umení, a literatúra je zvlášť okatým príkladom, stáva a hlavne stávalo mimoriadne frekventovane. Ironicky, až sarkasticky (múzy majú divný zmysel pre humor a nepekne si vedia vystreliť zo svojich zverencov) potom vyznieva to, že Stoker veľmi túžil preraziť, byť naozaj uznávaným a obľúbeným spisovateľom. Napokon sa síce vytúžená sláva dostavila, ale, ehm, akosi neskoro...

Svetská sláva, poľná tráva, tak znie to príslovie. Metafory odložme bokom vo chvíli, keď sa slová stanú skutočnosťou. Čo tam po ľudovej múdrosti, keď sa vám naozaj tá tráva klenie nad hrobom?!

Nuž, nie celkom... nakoniec autor predsa len dosiahol svoj cieľ. Spätne sa aj ostatné jeho diela znovu vydávajú, je čítaný a medzi čitateľmi sa objavuje záujem i o jeho osobu. Chcú sa niečo bližšie dozvedieť o literátovi, ktorý stvoril najznámejší horor v dejinách literatúry! Vznikajú životopisy a ľudí začína zaujímať Bram Stoker jednoducho ako... človek.

A na dôvažok: jeho meno trávou nikdy nezarastie - veď som už spomínal, že je spopolnený (a urna je uložená v interiéri), preto sa vykašlime na insitné múdra, i akokoľvek múdre, a pozrime sa bližšie na osobnosť niekoho, o kom môžeme pravdivo vyhlásiť, že vďaka celosvetovo slávnej knihe, ktorá do populárnej kultúry vniesla jednu z jej ikon: postavu grófa Draculu, čo určil podobu upíra na sto rokov dopredu (minimálne), je jej autor skutočne nesmrteľný. Nechcem rovno použiť termín nemŕtvy :)

Životopis:

Abraham Stoker sa svojim rodičom narodil ako tretie zo siedmych detí v meste Clontarf, ktoré sa nachádza na severe Írska. Živé dieťa bolo v skorom veku pre záhadnú chorobu ale prakticky na niekoľko rokov upútané na ložko. Zdravotne sa mu polepšilo až v čase, kedy ho čakala školská dochádzka. Ako chlapec mal bujnú predstavivosť a keďže jeho neutešený zdravotný stav pre neho vlastne znamenal nedobrovoľné domáce väzenie, tak rozvíjal aspoň svou imagináciu. Hojne kŕmenú rozprávkami a povesťami, ktoré mu rozprávala jeho milujúca a obetavá matka. Nemusím ani dodávať, že nejedna z nich bola strašidelná... írske legendy a tradičný írsky folklór z nich vyplývajúci vie byť veru nadmieru "šťavnatý".

Choroba sa už našťastie nikdy nevrátila a mladý Stoker sa snažil aj fyzicky dohnať zameškané. Postupne sa vypracoval na zdatného športovca s postavou pravého atléta. Jeho akademické a športové úspechy mu na univerzite dopomohli k statusu populárneho študenta. Samozrejme, že za tým stáli i jeho povahové črty. Stoker navštevoval Trinity College a exceloval. Či už išlo o matematiku, študentské debaty alebo hovoríme o skoku do výšky i diaľky a vzpieraní. S úspechom sa venoval mnohým športom a bol hrdý, keď získal titul športového šampióna Dublinskej univerzity. Prišli i študijné úspechy, najprv získal BA (Bachelor of Arts) a neskôr i titul MA (Master of Arts). Bol mimoriadne činný i v iných aspektoch študentského života, a nie, teraz nemám na mysli nočné hýrenie. Bol častým poslucháčom a členom univerzitnej historickej spoločnosti a dokonca sa stal predsedom filozofickej spoločnosti.

Zamestnal sa ako úradník na Dublinskom hrade. A hoci bol šikovným zamestnancom, ktorý dokonca publikuje manuál pre úradníkov, tak sa neskôr v okamihu rozhodne opustiť prísny svet predpisov a pravidiel a rozhodne sa pre svet umenia. Ale to už predbiehame. Aj keď je jeho knižne publikovaným debutom dielo odbornej literatúry, prevažná väčšina jeho ďalších diel už bude beletristického charakteru; Stoker sa ponáhľa splniť svoj mladícky sen o spisovateľstve. Ešte ako úradníkovi mu občasne uverejnia poviedku či kratšiu prózu, ale vyskúša si i dlhší žáner, ktorý mu učaruje viac, keď v časopise na pokračovanie vychádza jeho prvý román. To ide ešte o priamočiary moralizujúci príbeh o neblahých následkoch alkoholizmu, no to je stále ešte len začiatok, postupne toho príde oveľa viac a pribudnú diela oveľa zaujímavejšie. Avšak ku krásnej literatúre priberá Stoker do svojho života ďalšiu - odpusťte mi úradnícky tón - významnú zložku. A síce divadlo. Je z neho veľký fanúšik tohto pohlcujúceho, a vtedy tak obľúbeného, druhu umenia. Periodiká bombarduje svojimi kritikami a recenziami hier, ktoré zhliadne. Jeho erudované komentáre a trefné postrehy čitateľov zaujmú a ich autor si vyslúži uznanie. Jeden z najväčších hercov svojej doby, neskorší sir - mimochom prvý herec, ktorý sa dostane k šľachtickému titulu pre svoj dramatický výkon (teraz mi zas odpusťte slovíčkarenie a nemiestny sarkazmus) - Henry Irving si prečíta nadšenú a fundovanú reakciu na Hamleta, ktorého, ako inak, v hre stvárnil práve on. Zaumieni si, že sa s mladým recenzentom musí stretnúť...

Tak sa i stane. A neostane iba pri jednom stretnutí. Z úradníka ašpirujúceho na spisovateľa a shakespearovského herca vysokých charakterových úloh sa stanú priatelia. Je to i počiatok ich pracovného vzťahu. Stoker spraví, podľa mnohých, riskantný a neuvážený krok a bezpečné a vážené, no nudné, miesto opúšťa, aby sa pripojil k nestálemu a pochybnému svetu divadla... svetu, kde dosky znamenajú svet... Stoker si zvolí neistú, no lákavú a vzrušujúcu budúcnosť a sťahuje sa do Londýna. Stáva sa z neho manažér prestížneho divadla Lýceum, ktoré je zároveň domovským pôsobiskom zrejme najznámejšieho anglického herca svojej doby, už spomínaného H. Irvinga. Oficiálne bol Stoker manažérom, ale k tomu mu prischla i nevďačná rola osobného asistenta a sekretára veľkej hereckej hviezdy. Vzťah medzi Stokerom a Irvingom, ktorý trval takmer tri desiatky rokov bol nejednoznačný a hoci spočiatku mimoriadne vrelý a priateľský, neskôr dostával vážne trhliny a nepríjemnú príchuť. Irving bol údajne "superstar" s maniermi, spolupráca s ním bola zložitá a vedel byť priam neznesiteľný. Jeho charizma a manipulatívne správanie vedie viacerých vykladačov románu Dracula k tomu, že Irvinga pokladajú za, aspoň podvedomú, inšpiráciu pre postavu upírskeho grófa. Buď ako buď, prostredníctvom svojej práce a stykom s Irvingom sa Stoker spoznáva s velikánmi vtedajšej literatúry a získava potrebné kontakty. Stretáva sa s Arthurom Conanom Doyleom, Alfredom Tennysonom a počas návštevy Ameriky s Markom Twainom, či svojím obľúbencom, ktorého verše doslova miluje, básnikom Waltom Whitmanom.

Zhruba v rovnakom období, kedy tak radikálne mení svoju profesiu, prichádza i ďalší veľký životný zlom. Stoker sa žení. A jeho manželkou sa nemá stať nik iný ako Florence Balcombeová, ospevovaná kráska, o ktorú sa uchádzal samotný Oscar Wilde. Ona si však vybrala Stokera. A vzhľadom na Wildeove homosexuálne sklony a budúce aféry spravila rozumný krok. Lenže ani manželstvo so Stokerom nebolo príliš šťastné. Bolo požehnané jediným dieťaťom a viacerí sa domnievajú, že za tým mohla byť Stokerova odlišná sexualita, alebo na druhej strane manželkina odťažitosť a chlad. Ako to však bolo naozaj, to sa už dnes nedozvieme, a aj keď sa dnešná doba, hádam viac ako kedykoľvek predtým, vyžíva v pitvaní súkromia a senzáciách, určite nechcem, aby tento článok nadobudol stupídny bulvárny charakter a najmä nie pre vágne, neoverené a neoveriteľné domnienky. Isté je len to, že názory i samotné výpovede o ich manželskom spolužití sa veľmi rozchádzajú.

Postupom času sa Stoker vypracoval na pomerne čítaného autora, pričom najlepšie prijímaným a najznámejším titulom spomedzi všetkých bol jednoznačne Dracula. Nikdy ale nedosiahol štatút rešpektovaného a vyhľadávaného spisovateľa, aký si vysníval. Knihy, ktoré napísal majú mimoriadne široké žánrové rozpätie a nájdeme medzi nimi ako rozprávku, tak i dobrodružný či romantický príbeh, alebo, čím sa najväčšmi preslávil, i horor, ktorému sa venoval priebežne počas celého svojho tvorivého obdobia a pravidelne sa k nemu vracal. Ako názornú ukážku prikladám prílohu, ktorú tvorí kompletná autorova bibliografia pozostávajúca z vydaných kníh (vynechávam kratšie časopisecky publikované prózy a články, tiež básne či drámy, ktoré sa ale nikdy neuvádzali).

V roku 1905 umiera Henry Irving a končí sa tak celá jedna epizóda Stokerovho života. Svoj život ale naďalej spája s divadlom. O rok neskôr však dostane prvú zo série mozgových porážok. K mŕtvici sa pridružujú ďalšie zdravotné ťažkosti a záver autorovho života sa nápadne podobá i jeho začiatku. Počas rapídne sa zhoršujúceho Stokerovho stavu sa o neho obetavo, priam matkovsky stará jeho manželka. To už je zas odkázaný na lôžko. A nedochádza len k zhoršeniu zdravotného stavu, ale aj finančného. V roku 1912 Stoker napokon umiera. Niektorí tvrdia, že na zlyhanie organizmu. Ale na čo zlyhal? Poniektorí hovoria, že príčinou bol syfilis. To ale nie je isté a my zas skĺzavame k bulvárnym teóriám, ktoré sú neveľmi dobre podložené.

Životný príbeh Brama Stokera sa však nekončí. Pokračuje s Draculom, ktorého sláva postupne narastá. Manželka, teraz už vdova, môže priamo i nepriamo za priebežne stúpajúci záujem o Draculu a prostredníctvom románu i o jej zosnulého manžela. Najprv posmrtne vydá zbierku strašidelných poviedok, ktoré počas svojho života napísal, a z ktorých viaceré neboli dovtedy publikované. Kniha sa volá Draculov hosť. A neskôr... no, neskôr sa súdi, a úspešne, s nemeckou filmovou spoločnosťou, ktorá nakrúti neoficiálnu adaptácu Draculu. Film je uvedený pod názvom Nosferatu a je dnes považovaný za jeden z najlegendárnejších filmových hororov všetkých čias. Súdom je nariadené zničenie všetkých kópií filmu i negatívov, no našťastie, pre diváka a pre svet, sa niektoré podarí zachovať. Vdova však povolí divadelné spracovanie románu, ktoré sa stane hitom a všimnú si ho hollywoodski producenti a to už priamo vedie k blockbusterovému trháku z dielne filmového štúdia Universal. Predaj práv na sfilmovanie zaručí Florence dožitie v blahobyte.

Dracula sa stal (aspoň v západnom svete) postavou, ktorá sa objavila v najväčšom počte filmových a televíznych spracovaní v dejinách...

Čo by na to asi tak povedal Bram Stoker, jeho stvoriteľ? Nevedno.

Ale ja sa opýtam: čítali ste od autora aj niečo iné?

Jedna z najprestížnejších literárnych cien venovaná horroru a temnej fantasy nesie autorovo meno. Volá sa Bram Stoker Award. To hovorí za všetko.

Autorova bibliografia (radené chronologicky):

• University of Dublin. College Historical Society. Address - politická prednáška / referát 

• The Primrose Path - krátky moralizujúci román (počas autorovho života vyšlo dielo len časopisecky)

• The Duties of Clerks of Petty Sessions in Ireland - príručka pre úradníkov

• Under the Sunset - zbierka rozprávok (dostupné v slovenčine ako Súmrak dňa)

• A Glimpse of America: A Lecture given at the London Institution - prednáška / referát o autorových dojmoch z návštevy Ameriky

• The Snake´s Pass - romanticko-dobrodružný román 

• Seven Golden Buttons - počas Stokerovho života román nevyšiel, neskôr ho prepracoval a tak vznikla kniha Miss Betty 

• The Watter´s Mou´ - romanticko-dobrodružný román

• The Shoulder of Shasta - romantický román

• Dracula - hororový román (dostupné v slovenčine i češtine ako Dracula)

• Miss Betty - historický ľúbostný román

• The Mystery of the Sea - mysteriózny román / thriller

• The Jewel of Seven Stars - hororový román (dostupné v češtine ako Klenot sedmi hvězd)

• The Man (The Gates of Life - pod týmto názvom bola kniha publikovaná v Amerike) - romantický román

• Personal Reminiscences of Henry Irving - životopisná / memoárová literatúra

• Lady Athlyne - romantický román

• Snowbound. The Record of a Theatrical Touring Party - zbierka poviedok

• The Lady of the Shroud -  román - žánrový mix: mysteriózny / dobrodružný / romantický / thriller s prvkami sci-fi (dostupné v slovenčine ako Dáma v rubáši)

• Famous Impostors - literatúra faktu mapujúca prípady slávnych podvodov a podvodníkov v dejinách

• The Lair of the White Worm - hororový román (dostupné v češtine ako Hadí zámek / Doupě bílého červa)

• Dracula´s Guest and Other Weird Stories - zbierka hororových a mysterióznych poviedok (dostupné v češtine a v slovenčine ako Draculov hosť a iné príbehy)

fotogaléria: