To, že je Brian Lumley jedným z veľmajstrov horroru a weird fiction, potvrdzuje táto výborná zbierka poviedok. A potvrdzuje tiež to, že je minimálne rovnako dobrý poviedkar ako románopisec. Ba lepší. Nekroskop je nepochybne pútavý a celá séria je pojmom na poli žánru, no má svoje chyby a to chyby výrazné, oproti tomu ale, poviedky zaradené do tejto zbierky sú brilantné a aj tá najslabšia z nich je rozhodne výrazne nadpriemerná (dobre, je tu jedna priemerná poviedka, ale je podaná natoľko pôsobivo, že dojem, ktorý z nej prevláda, ju stavia do lepšieho svetla, než aká je v skutočnosti, a napokon teda aj to poukazuje na veľkú autorovu zručnosť v rozprávačstve). Jedna z próz, ktoré si predstavíme, bola napríklad nominovaná na prestížnu World Fantasy Award, ďalšia vyhrala síce v užšom, no nemenej prestížnom literárnom zápolení a získala cenu, ktorá je známa ako British Fantasy Award. A zas ďalšia spokojne vyhrať mohla, keby už autor neobsadil prvú priečku s iným svojím textom. Veľký okruh tém a motívov, rozdielny prístup k príbehovej látke, no vždy mimoriadne pútavé spracovanie; to je to, čo nám autor ponúka. Od lovecraftovských strašidelných príbehov, ktorými anglický spisovateľ začínal, a silne ovplyvnený svojím vzorom dlho v tejto tradícii pokračoval, až po výsostne vlastné námety, tu máme pestrú tematickú paletu a širokú škálu ideí. Od takmer klasického poňatia nadrirodzenej hrôzy až po drsný a verne a realisticky pôsobiaci moderný horor. Od fantastického desu až po striktne racionálnu hrôzu. Či sa ale zlo manifestuje prostredníctvom prízrakov a netvorov, alebo sa skrýva v ľuďoch z mäsa a kostí, autor si vždy dáva záležať na tom, aby bavil a aby dokázal vystrašiť. Každú poviedku zabezpečil sprievodným slovom na úvod, čím odhalil pozadie jej vzniku a vyzbrojil nás i predhovorom, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas a nechuť s dobovým trendom v horore. Narážal na vtedy tak populárnu nálepku "splatterpunku" pod ktorou sa ukrýva (a následne rada stavia na obdiv) surová tvár hrôzostrašnej literatúry, čo borí všetky tabu a spoločenské konvencie. Splatterpunk bol obľúbený na prelome 80. a 90. rokov a autor štýlu predpovedá skorý zánik. Má pravdu. Splatterpunk is dead. Či už je to dobre alebo zle, v druhej polovici posledného desaťročia starého milénia bol už prakticky mŕtvy. Pritom Lumley vie byť šokujúci a vôbec sa nebráni naturalizmu, ale nerobí to samoúčelne. To na margo jeho oprávnenej kritiky tohto smeru či podžánru. Teraz náš už však čakajú jednotlivé poviedky!
Nekros a jiné noční můry - Brian Lumley
Náš protagonista je fascinovaný vskutku fascinujúcim miestom: opustenou pobrežnou osadou, z ktorej postupne ukrajuje príboj a každým rokom ďalšie a ďalšie domy pohlcuje postupujúce more. Počas svojej návštevy sa zoznámi so samotárskym podivínom, ktorý tu žije ako posledný obyvateľ, a ktorý mu rozpovie čudný príbeh. Zdá sa, že dedinka je zvláštna i čímsi úplne iným a mimoriadne zlovestným...
V hororových príbehoch polovicu z celkovej atmosféry vytvára prostredie. Voľba lokality, kam umiestnil autor dej je nebývale šikovná a sugestívna. A aj spôsob, akým ju opísal. Podotknem, že poviedka je to veľmi znepokojujúca, nechutná, možno až perverzná, pritom tu nie sú hektolitre krvi, ba vlastne vôbec žiadna krv. Zapôsobila na mňa a zapôsobila na mňa veľmi znepokojivým spôsobom. Nebudem vyzrádzať viac, než by som mal, mimovoľne som si spomenul na Hodgsonov Hlas v tme. Poviedka je ním viditeľne inšpirovaná, možno je to až akási forma pocty autorovi. Spomeniem už len, že huby a plesne sú skutočne odpornou formou života.
Zadní řada (Back Row)
Starec si chce oživit spomienky na mladosť a na manželku, s ktorou kedysi zvykli spoločne zájsť do kina. Na predstavení je vrátane neho len zopár ľudí. A celkom dozadu si sadne zvláštny a nesúrodý pár...
Krátka poviedka založená na momente prekvapenia a záverečnom zvrate. Je schopná, ale nijako výnimočná. Autor však opäť boduje tým, že si zvolil zaujímavé prostredie kina a príťažlivý námet randenia i možno osobných erotických zážitkov, ktoré sa nevdojak i nejednému čitateľovi pri tom vynoria v mysli.
Druhé přání (The Second Wish)
So starnúcou, ale stále atraktívnou, no najmä veľmi bohatou ženou sa vydáva na dovolenku jej nastávajúci, ktorý je v prvom rade oportunista, ba zlatokop. O žiadnej láske sa nedá hovoriť, ale obom vzťah vyhovuje. V Maďarsku sa však stane niečo, čo im do toho vstúpi akonáhle oni vezmú odvahu vstúpiť do zvláštneho chrámu.
Motív prianí, ktoré by sme si radšej priať nemali, je v aj v strašidelnej literatúre pomerne rozšírený a práve v nej naberá špecifické a veľmi nepríjemné odtiene. Len si pripomeňme Šieste prianie a najmä legendárnu Opičiu labku, ktorú spomína i sám autor. V tejto poviedke svojským spôsobom využíva aj mýtus Cthulhu a lovecraftovský, presnejšie howardovský horor Čierny kameň, podľa mňa ale nevyužíva potenciál svojho inšpiračného zdroja. Je to vlastne len akási štafáž, ktorá ale pre samotný príbeh nie je dôležitá. Ocenia a užijú si ju milovníci Lovecrafta, pre ostatných ale nebude mať taký náboj, aký by mať mohla. Jedinú slabšiu t.j, priemernú poviedku zbierky vyzdvihuje ale autorov nesmierne pútavý, na jednej strane akoby "odľahčený", zároveň však aj emotívny a veľmi dobrý a štylisticky vycibrený štýl.
Umouněnec (The Pit-Yakker)
Mladosť je krásna vec. Prvé vážne chodenie a tiež aj prvé sexuálne zážitky. Ak je však jedno dievča a dvaja chlapci, je jasné, že jeden z nich zjavne prevyšuje.
Ukážka toho, že skutočné zlo drieme v ľuďoch a ukážka takého realistického typu hororu, ktorý sa minimálne vyrovná tým príbehom, čo používajú nadprirodzený motív. Aj keď bez strašidla či prízraku, nestráca tým na sile a pôsobivosti. Nepreferujem tento typ žánrovej literatúry, predsa len ma najväčšmi zaujíma tá fantastická zložka, ale musím uznať, že dobrá próza je dobrou prózou. A je to príjemná zmena. Teda, zaujímavá, veruže vôbec nie príjemná... príjemné zimomriavky sa vyskytujú tak možno v dobovej "gothic fiction", Lumleyho prózy sú všetkým, len nie príjemným zážitkom, ale to je dobre, masochistický hororový čitateľ potrebuje presne toto.
Hadlokářův syn (Snarker´s Son)
Policajt občas rieši prípady, kedy k nim zavíta dieťa, ktoré sa stratilo. To v metropole, ako je Londýn, nie je nič výnimočné. Ale tento chlapec rozpráva nejaké čudné veci... Stáva sa vôbec niekedy, že v rodnom meste sa napokon stratí aj sám policajt?
Skvostná kombinácia science fiction (fantasy?) a hororu. V podstate banálna zápletka sa zmení v niečo navýsosť originálne. Toto je veľmi neopozerané a desivé, so skvostnou atmosférou, ktorá na čitateľa pôsobí tak, že mu veru nie je všetko jedno. Príbehy o náhodnom prechode do inej dimenzie či reality, paralelných svetoch a podobne, to je stará známa vec, ale spravte to tak ako Lumley a výsledok je novátorský a znamenitý. A vôbec si nelámte hlavu s názvom, to je neologizmus, pôvabný výmysel datujúci sa ešte do dôb Lewisa Carrolla.
Viadukt (The Viaduct)
Dvaja chlapci, dobrí priatelia, majú pred sebou obrovskú výzvu svojej odvahy. Prerúčkovať celú dĺžku železničného mosta. Je to náročná úloha, ale nemala by byť vo svojej podstate príliš nebezpečná, je to skôr o prekonaní strachu. Ale ako to už býva, nič nejde hladko a niečo sa poriade pos...
Dobrý spisovateľ musí byť nielen dobrým pozorovateľom ľudského správania, je tak trochu aj psychológ. A ku psychológii chlapčenstva, dobrodružstva, a vôbec k téme odvahy a zbabelstva, pristupuje naozaj znalecky. Ak nemáte radi výšky, či ak sa ich priam bojíte, budete pri čítaní tŕpnuť. Akcia je tu mimoriadne štýlovo podaná, miestami by sa vo mne krvi nedorezal. A áno, v tomto prevedení sa skutočne jedná o horor, nie o dobrodružný príbeh. Príbeh neobsahuje síce nič fantazijné, ale je znamenitý.
Nekros (Necros)
Na dovolenke sa hrdina príbehu zadíva do krásnej dievčiny, ktorú sprevádza podivný starý muž. Dostane sa mu varovania, keď sa dozvie miestnu povedačku o "nekrosovi", stvorení, ktoré si predlžuje život na úkor druhých.
Na začiatok treba uviesť, že príbeh nemá s Nekroskopom nič spoločné. Je to len zhoda v názve. Nečakajte parapsychológiu ani upírov. No, azda by sa dalo uvažovať o tom, že poviedka je dosť inovatívnou a aj dosť vydarenou variáciou na tému vampirizmu, tu v ešte trochu symbolickej rovine. Symbolickej? Možno... ale aj desivo konkrétnej. Ďalšie pravidlo dobrého, fungujúceho hororu je to, že aj najneuveriteľnejšie autorovi uveríte. A verte, že takúto známosť na dovolenke by ste zažiť nechceli.
Šeptač (The Whisperer)
Odpudivý páchnuci mužík s veľkou hypnotickou silou sa nášmu hrdinovi pripletie do cesty vždy v tých najmenej vhodných chvíľach a rozhodne sa, že ho bude dômyselným spôsobom šikanovať.
Táto poviedka mi pripomína trochu Bradburyho aleho Roalda Dahla. Je absurdná, nadsadená, je o prieniku toho najbláznivejšieho a nepredstaviteľného do našej každodennej reality. A my, hoci sa spočiatku zdráhame uveriť, vzápätí musíme pripustiť existenciu niečoho, čo by existovať nemalo. Na jednoduchej fabule je postavené jednoduché priamočiare rozprávanie, ktoré je ale mimoriadne účinné. Samovoľne vám po prečítaní napadne absurdná myšlienka: čo keby sa takéto niečo stalo vám?!
Slunce, moře a tichý křik (The Sun, the Sea, and the Silent Scream)
Aj ten najydilickejší grécky ostrov, ktorý je mimo dosah hlavného náporu turistov, sa môže zmeniť na smrteľne nebezpečné miesto. Spomienka naň, ak budete mať to šťastie a zachránite si aspoň holý zadok, vás bude strašiť po zvyšok života.
Asi najstrašnejšia poviedka celej knihy. Strašná v zmysle hrôzy, ktorou vás obostrie, lebo napísaná je výborne. Je odporná, hnusná, neskutočne nepríjemná... je výborná! Čo dodať? Naskakovala mi z nej husia koža a mrzla krv v žilách. Preháňam? A veru ani veľmi nie... Viac sa rozpisovať nemá zmysel. Toto si treba prečítať.
Tencí lídé (The Thin People)
Je jedna zapadnutá štvrť vo veľkomeste, v ktorej údajne býva čudesný druh (ne)ľudí, ktorí si úzkostlivo strážia svoje súkromie a ak majú pocit, že sú ohrození, nezastavia sa pred ničím. Tak to aspoň rozpráva hlavnému hrdinovi jeho priateľ. Lenže je to alkoholik. No čo ak sú jeho historky viac než len blúznením?
Podľa mňa možno najlepšia poviedka zbierky. Groteskný až fraškovitý nápad je spracovaný tak uveriteľne, že sa vôbec nebudete smiať, ani len usmievať, ale v napätí ju prečítate na jeden záťah. Tajuplný pocit a paranoidná atmosféra, čo ju charakterizujú, sú o to silnejšie, že sa dej odohráva v meste, medzi ľuďmi a predsa máte pocit osamelosti, odcudzenosti a vedomie, že vám nik nepomôže a že zlo sídli hneď za rohom.
Kyperská lastura (The Cyprus Shell)
Záujem o lastúrniky a ulitníky je pomerne zriedkavý avšak neškodný koníček, ak ale prerastie do posadnutosti, môže mať pre aktéra ďalekosiahle následky.
Kratšia poviedka je písaná formou listu a, ako i iné v tejto zbierke, jej ťažisko je v nápade. Samozrejme, spracovanie nezaostáva, hoci sa jedná o skoré autorovo dielko. Lumley vie podať svoje príbehy tak, že veľmi zaútočia na vaše zmysly a ostáva po nich takmer "hmatateľná" stopa vo vašej pamäti.
Hlubokomořská ulita (The Deep-Sea Conch)
Po objavení zrejme celkom nového druhu hlbokomorského živočícha, sa dvaja priatelia rozhodnú, že zbavia zvláštnu ulitu svojho obyvateľa, aby si ju mohli nechať v zbierke. Spravia veľmi zlé rozhodnutie...
Poviedka nadväzuje na predchádzajúcu, spracúva takmer identickú tému, ale, aj keď sa, slovami samotného autora, jedná o diptych, nie je to variácia na už videné. Kvalitatívne je asi na rovnakej úrovni ako predošlá, nepracuje s až tak interesantným námetom, ale koniec, ten koniec je teda poriadne nechutný...
Ten, jenž kráčí s větrem (Born of the Winds)
Meteorológ si vypočuje neuveriteľnú históriu istého antropológa, ktorého postretol v severskej divočine tragický koniec. Ten pátral po mýtoch o zláštnom bohovi, ktorý údajne prichádzal na Zem z medzihviezdnych priestorov, a ktorého uctievali Eskymáci. Ešte netuší, že sa sám stane priamym účastníkom jednej takejto desivej výpravy.
Posledná poviedka je najdlhšia a je to aj najtypickejší možný príklad lovecraftovského hororu. Je písaná podobným slohom, aký používal sám veľmajster a výstavba a skladba prózy je tiež ako vystrihnutá z Lovecrafta. Budete mať príjemný pocit návratu k obľúbeným príbehom - aspoň pri predpoklade, že máte Lovecrafta radi. Ja osobne na poviedke ale najviac oceňujem to, že aj keď je Lovecraftovi tak veľmi verná, nie je to plagiát. Dokáže byť svoja. Autor sa pohybuje na tenkej hranici, ale ustojí to, nespadne. Má veľký zmysel a cit pre rovnováhu. A to je podľa mňa výkon. Poviedka je sama osebe dobrá, pre fanúšikov weird fiction bude mať ale ešte pridanú hodnotu. Trpí niečím iným, ostatne, to i podaktoré príbehy samotného Lovecrafta. Koniec je už, na môj vkus, príliš fantazijný a príliš grandiózny.
Verdikt: nech sa na to pozeráme z ktorejkoľvek strany a nech sú naše preferencie, v žánri i mimo jeho okruh, akékoľvek, je to znamenitá zbierka a Lumley ňou potvrdzuje svoje postavenie zručného spisovateľa a kráľa hrôzy.
Nakoniec treba už len vyzdvihnúť obálku Boba Eggletona a klasicky dať, že: (kniha vyšla vo vydavateľstve Polaris v roku 1999 a opäť v roku 2014)
