Krabí zjevení

 

Ak máme menovať nejakú krajinu, ktorá dominuje strašidelným príbehom, ktorá je spätá s tradíciou rozprávania duchárskych príbehov, takú, kde má tento žáner v literatúre svoje pevné miesto a v kultúre dôležité postavenie, každému hneď napadne Anglicko. A má pravdu. V tesnom závese za ním je ale krajina na opačnom konci sveta, je to tiež ostrovná ríša, ale inak, s výnimkou záľuby v tradovaní rôznorodých hrôzostrašných historiek, nemajú snáď vôbec nič spoločné. Tou tajuplnou exotickou krajinou (aspoň z pohľadu Európana) nie je nijaký iný štát než Japonsko.

Každý vie, že odtiaľ pochádzajú vplyvné a pôsobivé filmové horrory, ba ešte viac vynikajú Japonci vo videohernej sfére, ale to je už moderná éra. Aj tá má sice svoju históriu, ale pomerne čerstvú, sú to dejiny ešte celkom nedávne. Odniekiaľ to ale muselo vzklíčiť! Samozrejme. A na počiatku stála, ako inak, literatúra. A ešte ústna slovesnosť. Podobne ako aj u nás, i v ďalekej Ázii sa ohromnej obľube tešilo rozprávačské majstrovsto a zvyk rozprávať si príbehy takéhoto druhu. Tam to ale došlo výrazne ďalej. Poznáme odtiaľ fenomén ľudových rozprávačov, pričom tí najlepší využívali svoj talent i na získavanie obživy. Podaktoré príbehy boli isto čistým výplodom predstavivosti, takrečeno autorskou, teda umelou fikciou, iné ale vychádzali zo starých bájí či mali charakter - u nás by sme povedali - rozprávok či povestí, ešte iné boli dokonca vnímané ako opis sutočného zážitku stretnutia s nadprirodzenom. Keďže sú to diela dobové a autentické, navyše veľmi prerastené ľudovou kultúrou, z ktorej vychádzajú (samozrejme, nájdeme tu v menšej miere i príbehy z dvorského prostredia a určené vyšším spoločenským vrstvám), odrážajú v nebývalej miere charakter vtedajšej spoločnosti. Sú unikátnym svedectvom o vtedajšom folklóre, náboženstve, sociálnom usporiadaní, o túžbach, snaženiach, a ako ináč, aj každodennom živote ľudí minulosti. V tom sú tzv. kwaidany či kaidany, ako sa tento žáner nazýva, nedostižné a z pohľadu človeka, ktorý sa snaží rekonštruovať časy minulé, aj nedoceniteľné. Bez nich by obraz tej doby jednoducho nebol úplný.

Už som recenzoval knihu Hora lebek, hoci však boli veľmi pôsobivé, v knihách prevládali eseje, úvahy a reportáže, samotných "kwaidanov" tam bolo ako šafránu. Záujemcovia o strašidelné Japonsko určite zaplesajú, keď sa im do rúk dostane kniha:

Krabí zjevení: Podivné příběhy ze starého Japonska (Nihon no kaidan II.) - Kótaró Tanaka

Autor, ktorý zozbieral tieto strašidelné, alebo ako podnázov hlása "podivné" príbehy (to sa na žáner hodí väčšmi, lepšie to vystihuje jeho povahu), bol známy spisovateľ činný na začiatku dvadsiateho storočia, takže sa nebojte, dostaneme pravé literárne sushi, nie nahrážku od nejakého Joža z Kysúc, ktorý si podlepil páskou oči, aby vyzeral ako rodený Aziat. Horšie je, že mi takýto pokrm príliš nechutí... Áno, to, čo som povedal vyššie, to platí. Zaručene sa prenesiete v čase i mieste a navštívite tajomnú krajinu opradenú legendami, ale, ak to mám hodnotiť z literárneho hľadiska, alebo i podľa kritérií strašidelnosti, tu sa jednotlivé prózy nijako nemôžu porovnávať s anglosaskou alebo angloamerickou tvorbou. Niektoré, a to väčšina, pôsobí amatérsky, neumelo, insitne, ba primitívne. Je to spôsobené tým, že autorom je ľud. Alebo sú aspoň vytvorené v intenciách ľudového rozprávania. Nič na tom nezmení ani, vcelku britké, pero spisovateľa - zaznamenávača. Najlepšie by sme ich mohli prirovnať k strašidelným a prapodivným príbehom, ktoré sa rozprávali i na slovenskej dedine, napríklad pri páračkách, len trochu slohovo upravených, keďže sú zaznamenávané písomne. Potom je to aj preto, že tento žáner má na rozdiel od západnej poviedky či novely, úplne odlišné charakteristiky, a dejová výstavba tu nie je tak sofistikovaná, z povahy týchto útvarov aj autor rezignoval na nejaké budovanie napätia či vypointovanie rozprávania. Tie, ktoré obsahujú aspoň náznaky týchto atribútov, ako napríklad Osuwasama bílý had, vyznievajú neporovnateľne pútavejšie a lepšie. Paradoxne najvydarenejšími sú také, kde sa iracionálne vysvetlí racionálne a dočkáme sa takmer detektívnej zápletky, napríklad Poslové pekla, Tatejamský hostinec mrtvých. Ja osobne oceňujem aj jemný humor, ktorý sa v niektorých z príbehov vyskytuje. V tom lepšom prípade načrieme do šintoistického a budhistického panteónu bizarností a môžeme sa tešiť na duchov a prízraky či rôznych démonov, v tom horšom prípade nás ale čaká len viac-menej banálny anekdotálny príbeh o tom, čo zvláštne sa niekomu prihodilo. Bez akéhokoľvek ozrejmenia, aspoň kontúr vysvetlenia, bez dejového podložia a príbehového zázemia. Nič viac než (ne)obyčajná historka, ktorú niekto vyplodil po značnom množstve skonzumovaného saké. Nebudem ale knižku haniť, ak totiž k nej pristúpite, nie ako čitateľ odkojený tou najpôsobivejšou žánrovou produkciou, ani ako literát ale ako človek, ktorý chce nasať niečo z atmosféry dávnej Krajiny vychádzajúceho slnka, určite nemusíte byť sklamaný.

(kniha vyšla dvakrát - raz v roku 2019 vo vydavateľstve Pragma (obrázok hore) a predtým v roku 1999 v nakladateľstve Vyšehrad (obrázok dolu))

Kráľ zámku / Zapatan - čierny rytier

 

Hoci nepohrdnem ani kvalitnými modernými knižnými zástupcami žánru strašidelnej literatúry, predsa len z portfólia môjho blogu je už na prvý pohľad zrejmé, že ma najviac zaujíma dobová strašidelná fantastika. Je to isto aj preto, a hlavne preto, že ma priťahuje minulosť. Samozrejme, vznikajú aj pozoruhodné žánrové diela zasadené do historického obdobia a hoci pomerne presne dokážu napodobniť vtedajší literárny štýl, ba vedia i poctivo reprodukovať reálie tých čias, atmosféra a predovšetkým mentalita sa už zopakovať nedá. Je to len pochopiteľné, autori sú natoľko spätí, natoľko zrastení s érou, v ktorej žijú, že by bolo aj nemiestne očakávať, aby sa tej príputanosti zbavili. Nemiestne a nerealistické. Viac či menej môžeme len očakávať človeka 21. storočia, ktorí sa pokúsi štylizovať napríklad do Viktoriánca. A viac či menej môžeme očakávať maškarádu. Mám rád maškarády, ale akosi som pripravený byť voči tomu, čo zobrazujú, a ako to zobrazujú, skeptický. Niekto by mohol namietať, že potom diskriminujem aj historický román, ako celé plodné a ohromné odvetvie literatúry s dlhou tradíciou. Nie je to tak, len som podozrievavý voči svojvoľným moderným interpretáciám a revizionizmu pod pláštikom autorskej invencie a tvorivosti (v skutočnosti má ale pravdepodobne spisovateľ iba malé znalosti z oblasti historiografie a snaží sa napasovať myslenie svojich súčasníkov na ľudí, ktorým nemá šancu porozumieť). 
Vždy ma teda poteší, keď natrafím na nejakú, mne neznámu, prestarnutú obskúrnosť. Pri globálnom monopole (populárnej) kultúry z Ostrovov či spoza Veľkej mláky, ma potom dvojnásobne poteší, keď naďabím na niečo z Kontinentu. Vítam to ako jedinečnú možnosť porovnať si stav čierneho romantizmu a literárneho goticizmu na pevnine a v Anglicku a pátrať po tom, ako sa prístupy k téme navzájom ovplyvňovali, a vôbec ako sa žáner vyvíjal, akým spôsobom do seba nasával národné špecifiká a zvláštnosti. Ale aj ako zrkadlil myšlienkové smery a hnutia, tendencie a pnutia v spoločnosti, či naopak rýdzo osobné ambície a postoje autora (ktoré však napokon tiež niečo širšie reflektujú). Čítanie starej literatúry je úžasné dobrodružstvo, ktoré vám dokáže tú ktorú dobu vykresliť v ostrejších kontúrach, než mnohé encyklopedické diela.
V sympatickej dvojknižke, formáte, ktorý poznáme skôr z hájemstva detskej literatúry - jednoducho jedna novela je vytlačená z jednej strany, ale otočme knihu naopak a z druhej strany vás čaká ďalšia novelka - sa nám predstavia dvaja poľskí autori s dvojicou pozoruhodných prozaických textov. Poďme si teraz tieto krátke novely postupne predstaviť:

Kráľ zámku (Król zamczyska) - Seweryn Goszczyński

Rozprávač príbehu sa stretáva s charizmatickým čudákom, ktorého miestni považujú za neškodného blázna, a ktorý sa necháva titulovať "kráľ". Tento zvláštny človek obýva romantické ruiny zámku a náš rozprávač s ním nadviaže priateľstvo a pokúsi sa poodhaliť závoj tajomna, ktorý samozvaného kráľa obostiera.

Goszczyński, typický predstaviteľ romantizmu, nám predstavuje knihu, ktorá je typickým zástupcom literárneho romantizmu. Autor zapojený do hnutia národnej obrody a národnooslobodzovacieho boja, príslušník tajného spoločenstva, účastník spiknutí a člen ilegálnej organizácie, ktorý bol donútený zutekať a pred cárskou políciou hľadať útočisko vo francúzskej emigrácii, nám zanechal dielko, ktoré je učebnicovým príkladom romantizmu a zároveň dokonalým študijným materiálom k tomuto literárnemu smeru. Verím, že aj keby dnes niekto retrospektívne chcel vytvoriť text, ktorý bol bol esenciou, tresťou, amalgámom, definíciou romantizmu a používal by všetky dostupné eseje, teoretické práce a vedecké monografie, nespravil by nič emblematickejšie. Áno, dielo je to dokonale emblematické, napokon týmto výrazom sa v úchvatnom doslove doslova oháňa prekladateľ a má úplnú pravdu. Ale je to dielo aj veľmi enigmatické. Teda je symbolické a je postavené na narábaní so symbolmi, je však aj tajuplné, ezoterné, zašifrované. Sčasti sa o ňom určite dá uvažovať ako o (čierno)romantickej novele s nadprirodzenými prvkami, ktoré sú ale stlmené a môžu mať rovnako dobre aj metaforickú povahu, sprevádzanú ľahulinko strašidelnou atmosférou. Je to však aj národná alegória a iniciačný text. Teda dielo, ktoré má skrytý význam a prostredníctvom zasvätenia literárnej postavy sa s tajomstvom oboznamuje i čitateľ a dochádza tak u neho k premene myslenia. V hermetickej konotácii sa teda stáva novým človekom. 

Ruiny zámku, búrka, postava šialenca, ktorý možno nie je tak celkom šialený (a ak aj áno, čo sa skrýva za jeho šialenstvom, a vôbec: kde je hranica medzi príčetnosťou a šialenstvom? nie je šialenstvo len iný a možno pravdivejší pohľad nazerania na objektívnu skutočnosť?!), zostup do temného podzemia, návšteva mučiarne, zvláštne sny a vízie, v ktorých ožíva minulosť, iniciačný rituál, alegória, ktorá sa mení na mystérium a mystérium, ktoré odráža i spoluvytvára realitu... 

Je to úžasné čítanie, ktoré je predchnuté mystikou a je štylisticky bravúrne, žiaľ, nepoteší väčšinu čitateľstva, ktoré by zaiste chcelo epický príbeh a namiesto toho dostane niečo, čo sa blíži filozofickému pojednaniu, hoci obostretému veľkou dávkou tajuplna.

Zapatan - čierny rytier (Zapatan) - Władisław Łoziński

Autor, ktorý bol obľúbeným spisovateľom historických próz, prichádza s krátkou novelou (pôvodne jedna časť, jedna kapitola dlhšieho celku rozprávaní Víta Narwoja - nášho literárneho hrdinu, tu publikovaná samostatne), ktorá je tradičným príslušníkom kedysi tak populárnych príbehov o stretnutí s démonickým černokňažníkom - mágom, znalcom okultných náuk a alchymistom - ktorý môže byť "iba" adeptom temných vied, ale aj niekým a niečím ešte horším...

Vadil mi ľudový rozprávačský štýl, ktorý však autor zámerne zvolil, aby bol čo najautentickejší. Naopak ma potešila situovanosť do 18. storočia (aj keď ťažko povedať nakoľko verná) a pre mňa príťažlivé prostredie a miestami roztomilý (z odstupu toľkých rokov, a hodnotené súčasnou optikou) prístup k danej príbehovej látke. Tak či onak, je to malá literárna raritka, ktorá má ale dnes viac historický ako práve ten literárny význam.

(kniha vyšla vo vydavateľstve Európa v roku 2013)

 

Dům na kopci

Shirley Jackson je (teda bola) majsterkou psychologického hororu, ako sa mohol presvedčiť aj český či slovenský čitateľ, ak mal to šťastie a naďabil v antológii na niektorú zo spisovateľkiných brilantných poviedok. V tomto, jej asi najznámejšom, románe - a jedinom, ktorý je u nás v preklade dostupný - dokáže, že jej idú aj dlhšie prozaické útvary. Kniha to nie je hrubá, príbeh má len niečo cez dvesto strán, ale je doslova nabitý. Možno nie ani tak farbistým dejom, ale atmosférou určite. A vnútorný svet postáv, predovšetkým hlavnej hrdinky, to je veľmi široká a neprebádaná planina... Môže sa vám stať, že v nej zablúdite, podobne, ako by ste sa i stratili v ponurom dome so spletitými chodbami, zákutiami a zložitým pôdorysom. Nie náhodou dom evokuje bludisko a odzrkadľuje tak labyrint ľudskej duše...

"Žádný živý tvor si nezachová příčetnou mysl, je-li vystaven absolutní skutečnosti. Dokonce i skřivan nebo luční koník musí někdy snít. Hill House, sám nepříčetný, se vypínal oproti okolním kopcům a svou temnotu držel uvnitř; stál takto osmdesát let a dalších osmdesát stát může. Uvnitř se stěny tyčily, cihly navazovaly jedna na druhou, podlahy byly pevné a dveře pečlivě zavřené. Ticho se opíralo do dřeva a kamene, a cokoliv tudy kráčelo, kráčelo samo." - týmito slovami sa otvára kniha a predstavuje samotný strašidelný dom.

Jacksonová bola beťárka, milovníčka vyberaných jedál, mačkofilka a okultistka-amatérka, ale teraz nás bude väčšmi zaujímať, že bola i Pani spisovateľka (a schválne píšem ešte aj to veľké "p"). Jej štylistika, dialógy, vykreslenie postáv - plastických, živých, autentických, plne uveriteľných a k tomu ešte vybavených drobnokresbou závitov ľudského mozgu, kde sa ukrýva tajuplná a len ťažko poznateľná myseľ so všetkými svojimi paradoxmi a rozpormi, - to robí z jej textov jednu vycibrenú literárnu bravúru. Autorka pritom nie je popisná, je naopak veľmi úsporná, mnohé veci spomenie jediný raz, prípadne len naznačí, ešte inokedy podaktoré skutočnosti nechá sotva vykuknúť spomedzi riadkov; preto musíte čítať pozorne, nie je to totiž čítanie oddychové, autorka vám nič neuľahčí, nie je doslovná a neprízvukuje. A ako je známe, aj tu potvrdí, že vie vyčarovať hustú atmosféru, čo by sa krájať dala. Nie, nehanbím sa za použitie tohto frazeologizmu, lebo je to v tomto prípade výnimočne pravdivé. Môžete sa tešiť aj na stretnutie so skutočnou hrôzou - aj keď takými momentmi zas autorka neplytvá, ale o to drvivejšie, o čo sú skromnejšie, na vás zapôsobia. A aby toho nebolo málo, štruktúra, koncepcia či koncept, či ako si to len chcete nazvať, plus gradácia, skrátka celá výstavba knihy a celá rozprávačská niť, je bezchybná, dokonale premyslená, a samozrejme, i napísaná. A tak tu máme jeden z najlepších hororov 20. storočia a pravdepodobne jeden z najdôležitejších príbehov v úzkom podžánri pojednávajúcom o strašidelných domoch. Treba podotknúť, že napriek tomu sa autorka dokáže žánrovým klišé úspešne vyhýbať a keď ich už použije, robí to s dôstojným, ba znamenitým účinkom.
Aj keď tu skladám ódy, čo zdanlivo na dielo nevrhajú žiadny tieň, priznávam, že som si po dočítaní musel nechať viaceré veci "prejsť hlavou". Stíšiť sa a podumať nad nimi. To preto, že v románe je máločo naservírované priamo a je len na vás, ako si dotvoríte tú vašu realitu vyplývajúcu z fikčného dejového pozadia príbehu - inými slovami, zistiť pre seba ako to bolo naozaj! Čo bolo v skutočnosti za tým všetkým? Bez toho, že by som niečo prezrádzal, poviem, že záver nevyznieva celkom jasne, ale našťastie sa pohybuje na hranici dvoch nechcených extrémov: na jednej strane "polopatistický" výklad a ozrejmenie, aby aj jednoduchší čitateľ porozumel, na druhej strane úplne otvorený, a teda aj nedotiahnutý a nezvládnutý koniec, ktorý, ako to často býva, potom "vyšumí" do stratena. Autorka síce pomerne zreteľne načrtne vysvetlenie, ale je len na vás, aby ste ho sformulovali a vyslovili nahlas. 
Je tu však niečo, pred čím musím striktne žánrového fanúšika varovať. Jasné, je to bezkonkurenčná "haunted house ghost-story", ale je to ešte viac, a to v prvom rade, psychologický román. Takže, ak si nebodaj bude jedného dňa čítať túto recenzijku niekto školopovinný, prekvapte učiteľku príkladom dobrej psychologickej prózy (a schválne opomeňte ruských či anglosaských klasikov) a jednoducho vyslovte túto vetu:

Dům na kopci (The Haunting of Hill House) - Shirley Jackson

Istý bádateľ v oblasti paranormálnych javov objaví skutočne nevšedný dom, o ktorom kolujú všelijaké zvesti a je doslova obklopený aureolou pochmúrnosti a zla. Jeho meno je Hill House a práve on má poslúžiť ako uholný kameň doktorovej vedeckej kariéry a nemá byť tiež nič menšie ako zlomový bod v dejinách parapsychického výskumu. Náš doktor nie je totiž žiadny strelený "duchár", ale snaží sa k celej problematike pristupovať nanajvýš seriózne a akademicky. Poslúžiť mu k tomu majú... prizvané médiá? - nie, to je príliš vulgárne a zároveň i naivné, povedzme, že ľudia, ktorí sú mimoriadne citliví voči istým anomáliám a sú pravdepodobne nadaní zriedkavými a nevšednými schopnosťami. Nakoniec sa dostavia len dve ženy, ktoré už nemôžu byť navzájom odlišnejšie a sú si svojimi životnými skúsenosťami i povahovými vlastnosťami asi tak blízke ako noc a deň. Mladá, krásna, nezávislá bonvivánka a samoľúba umelkyňa Theodora a potom hlavná hrdinka Eleanor - utláčaná šedivá myška, ktorá sa celé roky musela premáhať a potláčať vlastnú osobnosť. Je psychicky poznačená, zakríknutá, frustrovaná, sklamaná, zatrpknutá, a jej mentalita sa miestami prejavuje veľmi infantilne, napriek tomu, že to je i inteligetná zrelá žena a vie byť dokonca sympatická. To je dosť výbušná kombinácia, nemyslíte? Lenže týmto sa zoznam neskončil. Pridá sa aj mierne zhýralý a rozmaznaný synovec majiteľky neobývaného domu a napokon dorazí i protivná a komická dvojica bláznivo fanatickej a panovačnej špiritistky a jej otravného namachrovaného "macho" asistenta.

Pobyt v dome sa nemôže skončiť ináč ako tragédiou...

Jacksonovej román nás učí, že korene všetkého treba hľadať v detstve, že nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, že sa musíte vedieť postaviť sami za seba, lebo ak nebudete asertívni, máte zarobené na veľký problém, a takisto to, že najdôležitejšia potreba je láska... ale učí nás tiež, ako má vyzerať kvalitná literatúra a prináša nám ojedinelý čitateľský zážitok.

Ale aby som nezabudol, predstavuje nám aj jeden z najsugestívnejších strašidelných domov v dejinách literatúry. A robí to tým najsugestívnejšie možným spôsobom!

(pôvodná obálka vydania z roku 1959)

P.S. Dom na kopci alias Hill House je v knihe vylíčený ako entita žijúca vlastným zvláštnym životom a akoby nadaná svojou nepochopiteľnou vôľou a zlovoľnou inteligenciou. Spoľahlivo to prináša ten milovaný a fascinujúci pocit zimomriavok na chrbte! :)

(skvelý a expresívny cover art, ktorý bol použitý v edícii Penguin Horrors v rovnomennom renomovanom vydavateľstve)

"Lidský zrak není schopen zachytit konkrétní prvek či zřejmý rys, jenž by tomu či onomu vetkl výraz zla. A přesto to musela být nějaká maniakální juxtapozice, zvrhlý úhel, nesouladný střet střechy a nebe, co Hill House proměnilo v místo beznaděje. Účinek byl o to děsivější, oč se dům zdál bdělejší, živější; ostražitost za prázdnými víčky oken, pobavený škleb v koutku římsy. Téměř každý dům lze zastihnout náhodou nebo z nečekaného úhlu tak, že na diváka působí mile až komicky; obvykle je to uličnický malý komín anebo vikýř jako dolíček ve tváři vzbuzující dojem přátelské družnosti. Ale dům jako tento, arogantní a nenávistný a ustavičně číhající, musel být z podstaty zlý. Zdálo se, že se vlastně postavil sám - vybudoval se zlomocně přímo pod rukama zedníků, vynutil si své vlastní přímky a úhly, vztyčil svou mohutnou hlavu proti nebi bez jediného ústupku lidskosti. Neměl špetku laskavosti a nikdo v něm nikdy neměl žít, nebyl určen pro lidi nebo lásku nebo naději. Se zjevem toho stavení by nic nepořídil ano exorcismus. Hill House zůstane takový, jaký je, dokud ho nezboří."

(knihu vydalo vydavateľstvo Argo v roku 2015)

Básnické intermezzo IX

 

Theo H. Florin, jemný, krehký človek s citlivou a dobrou dušou, ťažko skúšaný osudom a od mladosti trpiaci akýmsi zvláštnym, neliečiteľným, až do drene bytia zakoreneným smútkom, je svojráznym, exotickým a tak trochu i extravagantným zjavom v slovenskej poézii. Vychádzajúc zo symbolizmu, inšpirovaný poetizmom a nadrealizmom, vytvoril ojedinelé dielo, ktoré nie je možné zaradiť do tradičného slovenského literárneho kánonu a vymyká sa zo súdobých konvencií. Pozoruhodné a hodnotné sú najmä jeho niektoré básne v próze.

NOVEMBER

Bol sviatok Dušičiek
a Luna clivela v šedinách oblakov.
Rátal som uhýbavé plamene sviec
a ukradomky som sprevádzal padajúce lístie.
Zvonárovi sa vrátil do rúk cit
a zvony zneli ako mladé vdovy.
Striasol som sa, keď pozdný vták
preletel nízko nad hrobom
a zapichol sa do desnej čiernej noci.
Aká beznádejná bola Dušičková noc!
Netopiere sa vrhali kvílivo strmhlav k zemi
a Hviezda noci vstávala z mŕtvych.
V hore nado mnou požierala Lamia 
ukradnuté deti a z hrobu sa dvíhal
obrovský Menhir.
Chcel som sa nebáť dolípavých Príšer,
aby som mohol zasypať hroby lístím
                                                    starých líp

Bol sviatok Dušičiek a mňa obchádzal Prízrak veľkého tajomstva
Života a Smrti.

(autorkou litografie (obrázok hore) je Naďa Rappensbergerová-Jankovičová a autor maľby je Carl Gustav Carus (obrázok dole)

Přízraky, zázraky & spol.

Po antológii Upíři, démoni & spol., ide o druhý, veľmi podobne koncipovaný výber klasických strašidelných poviedok, ktoré s láskou vyhľadal (pričom každú vybavil informatívnym úvodom či perexom) a predstavil hrôzy chtivým čitateľom Ondřej Müller. A takisto druhá, s ktorou sa stretávame na Čiernej knižnici. Idem od konca, postupujem podľa obrátenej chronológie, úvodnú knihu z triptychu, ak to tak môžem nazvať, Duchové, strašidla & spol. som zatiaľ nezohnal, ale ja som trpezlivý, trpezlivejší než pomstychtivý prízrak, číhajúci na svoju nebohú obeť, takže určite sa jedného krásneho dňa - jednej temnej noci, budem venovať i jej. Tematické antológie mávajú jeden problém. Vlastne hneď dva nepekné problémy, a síce; buďto sú priliš upäté, doslova monotematické, a nevedia prekvapiť, lebo čitateľ síce dostane presne to, čo chce, lenže nijakej invencie sa nedočká a jednotlivé príbehy neopustia rámec stereotypu, alebo na druhej strane je interpretácia témy viac ako voľná a svojím obsahom, ba aj samotným námetom a vyznením sa prózy do knihy nehodia. Niekedy dokonca nespĺňajú ani tie najvoľnejšie interpretované žánrové požiadavky. Občas to vie priniesť príjemné ovzdušie zmeny a (dobrého) prekvapenia, častejšie je však čitateľ vystavený rozčarovaniu, jednoducho sa cíti (a oprávnene) podvedený. Editor sa vyhol našťastie jednému i druhému. Každý text je verný ako prísnym literárnym požiadavkám, tak i potrebám fanúšikov, ktorí bažia po tajomstve, záhadách, strašidelnej a podivnej atmosfére. A hoci len s tromi, s prižmúrenými očami štyrmi, výnimkami patrí väčšina poviedok do kategórie "ghost-story" (týmto sa nesťažujem - mám nevysloviteľne rád duchárske príbehy), tak aj v tomto prípade sa dočkáme naozaj plného a pestrého spektra motívov. Nájdeme tu rozprávanie o strašidelnej izbe, o strašidelnom dome, o mieste s pochmúrnym a / alebo inak poznačeným a predstavivosť jatriacim genius loci, ku ktorému sa viaže údajné strašenie, ďalej je to motív prekliateho predmetu, pomsty zo záhrobia, démonického milenca, ale nestretneme sa len s prízrakmi, duchmi a sférickými strašidlami, ale môžeme sa tešiť i na nemŕtvych či na príšery v podobe humanoidných hadov (hadích humanoidov?). Tak aby som to čo najstručnejšie zhrnul, je sa naozaj na čo tešiť! Vidno, že zostavovateľ si užil krásne chvíle a túto svoju vášeň chce preniesť na čitateľa. Aj keď sa dopustil zopár faktických chybičiek, je očividné, že sa vyzná; prichystal pre nás milý a neutáraný úvod, portréty autorov a sprievodný komentár, ktorý uvádza každú z poviedok. Tie majú vyše storočný záber svojho vzniku. Datácia  najstaršej z nich spadá do prvého štvrťstoročia storočia 19., najmladšia z nich do dvadsiatych rokov minulého storočia. Sú to v dobrom slova zmysle klasické príbehy, a práve tie z prelomov storočí predstavujú podľa môjho úsudku to najlepšie, čo v žánri doteraz vzniklo. Okrem jednej ojedinelej pochádzajú všetky od angloamerických autorov a autoriek. Výber nie je nespravodlivý, skôr dokumentuje dlhodobú, už tradičnú, dominanciu tohto typu príbehov v krajinách, kde vládne angličtina. Ak máte v tejto oblasti veľa načítané, musíte počítať s tým, že s niektorými poviedkami ste sa už v minulosti stretli, to už je údel antológií; nevyhnutne sa niektoré opakujú, no zas iné tu budú mať svoju premiéru. Poďme si ich teraz predstaviť.

Přízraky, zázraky & spol. 

Komnata s gobelíny (The Tapestried Chamber) - Walter Scott

Pokiaľ sa predsa len rozhodnete prespať na zámku, namiesto toho, aby ste svoje unavené kosti zložili v hostinci, tak aspoň nestrávte noc v izbe, ktorá bola zapečatená. Určite to nebolo iba tak zo žartu!

Archaická poviedka obsahujúca všetky trópy a klišé žánru, alebo aj stavebné prvky, aj tak sa na to dá pozrieť. Je to vlastne iba jednoduchá strašidelná historka, patrí k tým, ktoré si ľudia kedysi bežne rozprávali, lenže táto má textovú podobu. Napokon, tak aj údajne vznikla: autor upravil a prerobil rozprávanie, ktoré si mal vypočuť. Azda vám príde, že som príliš kritický, ale nie je to tak, ja vzdávam tejto poviedke hold. Napriek jej starobylosti - ako z obyčajného časového hľadiska, tak i z hľadiska literárneho - má žiadúcu atmosféru a kulminuje v bode, ktorý dnes rovnako vzbudí hrôzu ako v časoch vzniku, a to je veľký úspech. Ale má ešte niečo naviac. Ohromné čaro dobovosti. Či náhodou nečítame staré strašidelné príbehy nie ani tak pre to, aby sme sa báli, ale skôr pre akýsi závan nostalgie, ktorý je cítiť po dávno zašlom "zlatom veku", po starých dobrých časoch, nevyjadruje takto naše podvedomie túžbu po pokoji, domáckosti, príjemnom posede pri krbe s príjemnými zimomriavkami, s kvapôčkou očakávaného komfortného strachu v teplom čaji? Vďaka tomu nám nebude tuhnúť krv žilách, naopak sa od vzrušenia vďačne rozprúdi a rozbúcha srdce skoro pokojným, vytrvalým, radostným klusom... Lenže pozor, zdanie kľudu a spokojnosti vie byť pretrhnuté skutočným dotykom desu!

Sir Walter Scott nie je už dnes natoľko čítaným a známym ako počas svojho života, kedy bol pokladaný za hádam druhého najväčšieho anglického literáta po Shakespearovi (aspoň, že si užil slávu a úspech počas života a nie po ňom, ako to nezriedka býva), ale jeho práce stále zaujmú a medzi nimi i hŕstka krátkych próz, ktorých zápletka sa točí okolo nadprirodzeného javu.

Pustý dům (Das öde Haus) - Ernst Theodor Amadeus Hoffmann

Záujem nášho fantazírujúceho romantického hrdinu neodvolateľne pritiahne spustnutý dom, ktorý je na prvý pohľad opustený. Lenže nášmu romantikovi sa zazdá, že v ňom zahliadol spanilú slečnu. Odvtedy nemá chvíľky pokoja a pokúša sa rozlúsknuť tajomstvo domu.

Akási protopsychologická štúdia o posadnutosti, ktorá kráča vedno s vycifreným romantickým etalónom prieniku túžob a predstáv a reality. Nie je to to, čo sa na prvý pohľad javí, príbeh sa nakoniec len obtrie o nadprirodzeno, čo mu ale neškodí, veď nápad je to veľmi zaujímavý a Hoffmanova fascinácia neprebádananými zákutia ľudskej mysle je čitateľsky veľmi vďačná. Aj grotesknosť, ktorú do svojich príbehov vkladá. Čo ale nie je čitateľsky vďačné, a čo poviedke škodí, to je prekombinovaný naratív a rozbujnená, no pritom rozvláčne nafúknutá dikcia. Určite zaujímavá próza, ale pravdepodobne vás prekvapí, a hádam v dobrom... uvidíte, meno tohto autora každopádne len tak nevypusťte z hlavy, Hoffmann bol do príchodu E. A. Poea asi najvýraznejším autorom temných fantastických príbehov a vo významnej miere ovplyvnil svetovú literatúru.

Evelinin návštěvník (Eveline´s Visitant) - Mary Elizabeth Braddonová

Zlovestná prísaha protivníka usmrteného v súboji sa začne naplňovať, keď mladá manželka hlavného hrdinu začne vídať tajuplného mlčanlivého muža.

Štandard, ale vysoký štandard. Už bola táto téma spracovaná aj lepšie, ale v zásade niet poviedke čo vytknúť. Cez prizmu názorov a skúseností dnešného čitateľa bude bez pochýb prínosný dobový ženský pohľad a tiež jemné naznačenie hlbších úrovní ženskej psychiky a sexuality. Napokon sa jedná o fungujúci a viacúrovňový strašidelný príbeh. 

Braddonová bola vo viktoriánskom Anglicku obľúbenou prozaičkou a v tejto antológii je prvým silným ženským hlasom. Napísala viacero cenených strašidelných príbehov, my sme sa mohli stretnúť napríklad s výbornou poviedkou Štedrý pani Ducaynová. Všetky poviedky od ženských autoriek obsiahnuté v knihe sú vynikajúce.

Žluté znamení (The Yellow Sign) - Robert W. Chambers

Talentovaný maliar a jeho obľúbená modelka sú sužovaní znepokojivo živými snami hrôzostrašnej povahy. Na dôvažok na nich upriami svoju pozornosť odpudivý strážnik cintorína...

Desivá poviedka. To, čo vyzerá ako podarený duchársky príbeh, kvalitný, no viac menej typický, s predtuchou vlastnej smrti prostredníctvom prorockého sna a návšteve zo záhrobia, sa odrazu mení na skutočný "kozmický horror". Táto poviedka ovplyvnila Lovecrafta a de facto celú školu (štýl) hororu. Vyskytuje sa tu prekliaty artefakt - kniha, ktorá ma pre svojho čitateľa zničujúci účinok, a vystupuje tu hrozivá démonická entita, pred ktorou niet záchrany.

Otevřené dveře (The Open Door) - Margaret Oliphantová

S prenejatým sídlom tento raz nie je nič v neporiadku. Ale to by nebol poriadny príbeh o duchoch, keby sa tu len predsa nenachádzalo nejaké tajomné a podozrivé miesto. Neďaleko sídla sú ruiny, v ktorých syn hlavného protagonistu počuje nárek a dokonca hlasy... starostlivý otec je napokon donútený záhadu rozriešiť.

Oliphantová je urozprávaná a čo je horšie, má vo zvyku sa aj opakovať, takže poviedka sa nakoniec dosť natiahne, ale buďme za to radi, lebo je to skvelá poviedka. Je nádherne napísaná, musím obdivovať autorkin sloh; ach, tak veru, to boli doby, kedy si ešte literatúra potrpela na krásu slova, a prináša nám veľmi pekný a dojímavý príbeh. Arbiter ghost-story M. R. James uviedol, že nemá rád duchárske príbehy, kde nie je duch zlovoľný a neohrozuje hlavného hrdinu, lebo podľa neho (a to má jednoznačne pravdu), potom strašidelnosť nemôže mať požadovaný efekt, s jednou výnimkou, dodáva, a to je práve táto próza. Je to jednak skvelý príbeh, o tom niet sporu, a potom, hoci neobsahuje žiadne zlomocné prízraky, vie sprostredkovať naozajstné stretnutie s nadprirodzenom, z ktorého behá mráz po chrbte. Margaret Oliphantová vedela vo svojich duchárskych príbehoch veľmi autenticky vykresliť prienik neznámeho a možno i nepochopiteľného do našej každodennej reality. Už názov jej slávnej zbierky "Príbehy videného a nevideného" o tom podáva hmatateľne neuchopiteľný :) dôkaz.

Soudcův dům (The Judge´s House) - Bram Stoker

Študent si prenajme opustený dom ďaleko od mestského ruchu a lákadiel spoločenského života, aby sa v tichosti a nerušene mohol pripravovať na náročné skúšky. To, že o ponurom dome kolujú nepríjemné povesti, to, že naozaj vyzerá strašidelne, a dokonca ani to, že v nočných hodinách ho vyrušuje prítomnosť veľkej a drzej krysy, ho spočiatku príliš neznepokojuje. Lenže časom...

Tak táto poviedka by sa dala považovať za synonymum ghost stories a ich najtypickejším zástupcom, škoda, že nie aj najlepším. Pritom veľa nechýbalo a určite by sa zaradila medzi to naj, čo v žánri vzniklo, ibaže potom príde koniec... Samotný záver je dobrý, to áno, ale vyvrcholenie je príliš "na efekt", vždy je lepšie, keď autor neukáže svojho ducha takto "naplno" - v celej svojej "kráse". Takmer vždy to znižuje výsledný dojem. Inak je to ale poviedka s výbornou atmosférou.

Myslím si, že autora slávneho románu Dracula naozaj netreba predstavovať. Ale keby ste sa o ňom chceli dozvedieť viac, tu je môj článok. 

Cesta zalitá měsícem (The Moonlit Road) - Ambrose Bierce

Dozvedáme sa, že po smrti manželky jej muž nevysvetliteľne zmizne. Dozvieme sa ale, čo sa s ním stalo a čo viedlo k tejto záhade?

Veľmi nevšedne štruktúrovaná próza skladajúca sa z troch častí, z troch rozprávaní troch rôznych osôb, ktoré je zo začiatku azda mätúce, ale bezchybne zapadne do funkčného celku. Tri pohľady na tú istú udalosť - tri dieliky skladačky. A nekompromisný smutný záver nakoniec. Bierce obohacoval strašidelné príbehy o absurdný tón a sarkazmus, tento príbeh je však len tragický a aj keď nepatrí k najlepším poviedkam v zbierke, tak jednoznačne je veľmi originálny.

Výběrčí dům (The Toll-house) - W. W. Jacobs

Partia kamarátov, navyše mierne potužených, si zaumieni, že najlepší spôsob ako presvedčiť toho najväčšieho skeptika, a zarputilého neverca medzi nimi, ohľadom existencie nadprirodzena, je stráviť noc v neslávne známom dome opradenom zlými zvesťami. Vyberie si dom svoju daň aj tentokrát? Buďte si istý, že všetko sa poriadne zvrtne... 

Autor slávnej Opičej labky jedného z najznámejších strašidelných príbehov vôbec, sa aj teraz predviedol poviedkou, ktorá je takmer rovnako silná a hutná. Majstrovské dielko, ktoré dokazuje, že "short story", čiže naozaj krátky príbeh, próza tak maximálne na desať stránok, môže byť svojbytným, bravúrnym útvarom, ktorý svojím obsahom i aurou prekoná omnoho rozsiahlejšie diela. Autor humorných príbehov odložil humor bokom (v zálohe ss nechal len veľmi morbídny úsmev) a zapracoval na tom, aby vám spolu s hrdinami zamrzol úsmev na tvári. Pozor, s duchmi nie sú žarty!

Příběh ze školy (A School Story) - Montague R. James

Odkrýva sa pred nami jedna strašidelná historka, ktorá nie je len obyčajnou povedačkou, ale z úst protagonistov vyznie naozaj skôr ako história (nie ako historka), a ako jeden veľmi znepokojivý a pravdivý duchársky príbeh, ktorý sa odohráva na chlapčenskej internátnej škole. Dvaja vnímaví detskí hrdinovia, jeden učiteľ s temnou minulosťou a jeden tajuplný predmet...

Montague R. James je považovaný za hádam najvýznamnejšieho predstaviteľa ghost story. Niečo na tom veru bude. A nie iba tak "niečo". Tejto poviedke nie je čo vytknúť. Je ale veľa dôvodov, za čo ju vyzdvihovať. Obsahuje všetko to, čo na duchárskom príbehu majú čitatelia tak radi a ešte viac! Mňa zaujala špeciálne i preto, lebo sa jedná o ranú reflexiu na to, čo dnes voláme "urban legends". V dobách pred internetom a creepy pastou sa decká strašievali takýmto spôsobom.

Vítr v růžovém keři (The Wind in the Rose-Bush) - Mary E. Wilkinsová-Freemanová

Teta sa vydáva navštíviť svoju neter a priviesť ju k sebe domov. Nenájde ju však prítomnú a macocha, ktorá ju mala vychovávať sa správa veľmi čudne...

Ďalšia brilantná poviedka od ženskej autorky, v ktorej je stredobodom žena / dievča. Nečakajte avízovaný psychologický vhľad, je to väčšmi letmý náhľad, lenže precízne a so zámerom zhotovený, ide skôr o rovnako účinnú psychologickú skratku či náčrt. Atmosféra je výborná, ústredný nápad taktiež a spracovanie samozrejme nepokrivkáva. K tomu všetkému autorka používa nádhernú symboliku s ružou. Pre mňa veľké prekvapenie a poviedka by dostala jednotku, alebo naopak plných päť hviezdičiek, ale nebudem tu bodovať takéto skvosty, nie sme na výstave hospodárskych zvierat.

Prominentná autorka sa môže popýšiť hneď niekoľkými výbornými duchárskymi príbehmi, hoci počas života bola známa pre iný typ literatúry.

Hvízdavý pokoj (The Whistling Room) - William Hope Hodgson 

Thomas Carnacki, slávny lovec duchov, dostane ďalšiu neuveriteľnú zákazku. Z istej komnaty na hrade sa údajne ozýva zvláštne, neznesiteľné a démonické pískanie. Náš hrdina postupne odhaľuje hroznú minulosť sídla a zisťuje, že čelí protivníkovi, ktorý je omnoho strašnejší a nebezpečnejší než "obyčajný" duch.

Autorove odbočky a jeho pseudookultné vsuvky, ktoré sa snaží prezentovať zas vo svetle pseudovedy sú síce rozhodne nevšedné, ale brzdia tempo rozprávania. Inak je to desivý a naozaj nevšedný príbeh, pri rozlúsknutí tejto nechutnej záhady vám budú vlasy dupkom na hlave stáť. Hodgson, autor, ktorý zanechal znak svojho osobnostného pečatidla na svetovom literárnom horore bol pozoruhodným človekom s ešte pozoruhodnejšími príbehmi. Aj keď nepatril ku štylistickej špičke, bol zdatný rozprávač a vedel vybudovať atmosféru ako málokto. Jeho literárny hrdina okultný detektív Thomas Carnacki, protagonista tohto príbehu, patrí dodnes medzi najznámejších vyšetrovateľov, ktorí sa potýkajú s nadprirodzenom a v špecifickom podžánri, ktorý spája detektívku so strašidelným príbehom má svoje pevnú a vysokú stoličku. A možno je jeho miesto i za vrchom stola...

Strašidelný dům (The House of the Nightmare) - Edward Lucas Waite

Po čudesnej autonehode sa šofér rozhodne prijať pozvanie nie príliš zhovorčivého chlapca a prespí v pustom dome. Noc, ktorú tam strávi ho ale navždy poznačí.

Autor historických románov vydal aj dve zbierky poviedok, v ktorých sú zahrnuté i jeho najznámejšie strašidelné a podivné príbehy. Niektoré z nich napísal podľa svojich hrôzostrašných snov, a tak neprekvapí, že i táto poviedka má kvality zlého sna. Naozaj pripomína ťaživý sen, ktorý sa preleje do nočnej mory, čo organicky súvisí i s nočnou morou popisovanou v samotnom deji, a po prebudení, teda na konci poviedky, vo vás ostane presne ten pocit, ktorý vás sprevádza po vytrhnutí z nepríjemného, dusivého sna. Čo z toho je pravda a čo len predstava? A čo ak je sen skutočný? V tomto, i čo sa týka vystupovania a charakteru samotného ducha, je poviedka dobrá, to je bez akéhokoľvek sporu, je ale škoda, že povaha sna nebola osvetlená, takto tam pôsobí akosi bezo zmyslu, skoro samoúčelne. Poctivá, ale rozhodne nie najlepšia poviedka zbierky. Áno, je to vzorová strašidelná poviedka, ale nesúhlasím s editorom, že je tak typická, až je poplatná všetkým zákonitostiam žánru. To určite nie.

Okno (The Library Window) - Margaret Oliphantová

Zasnívaná mladučká hrdinka nášho príbehu je presvedčená, že má akýsi zvláštny vnútorný zrak, akýsi dar, ktorý ju odlišuje od ostatných ľudí. Jej rozjatrenú fantáziu upúta na budove oproti zvláštne okno, za ktoré nik nevie preniknúť svojím pohľadom. Snaha uvidieť to, čo sa za ním skrýva sa mení na obsesiu.

Tu platí to isté, čo pri predchádzajúcej spisovateľkinej poviedke, len je to ešte znásobené. V dobrom, aj v zlom. Toho zlého je našťastie máličko - je to vysvetľovanie už vysvetľovaného, spomínanie už spomínaného, často veľmi podobnými vetnými štylizáciami, niekedy takmer identickými formuláciami. To je takmer tápanie, a to nemám rád, ale všetko ostatné je tak výborné, že to autorke rád prepáčim. Napokon, bola iná doba, nehľadelo sa až tak na dynamiku príbehu, ako na rozkreslenie celej stavebnej štruktúry príbehu, a na... atmosféru! Námet je výborný, začiatok krásne pomalý a priam pokojamilovný (teraz to nemyslím sarkasticky, niekedy nie je nič lepšie než to osvedčené pozvoľné budovanie napätia), ale záver veľmi smutný a dojímavý. A to, čo je uprostred, to je jednoducho jeden dlhý a melancholický sen. Poviedka je aj sondou do duše krehkého rojčivého dievčaťa, ktoré zažíva prvé romantické vzplanutie. Každý romantik i melancholik (a to kráča pričasto bok po boku) bude potešený, že našiel spriaznenú dušu v podobe hlavnej hrdinky i autorky. Poviedka, viac ako ktorákoľvek iná v zbierke, stiera hranice medzi snom a skutočnosťou. Ako aj v jej predošlom príbehu, autorka používa symbolický prvok akejsi brány do iného sveta. Predtým to boli dvere, teraz okno. A robí to vonkoncom bezkonkurenčným spôsobom. Táto poviedka mi je najmilšou zo všetkých.

Přízračná loď (The Ghost Ship) - Richard Middleton

Na anglickom zapadákove sa miestni rozhodne nenudia. Ich dedinku si za svoje kotvisko zvolil duch pirátskeho kapitána i zo svojou prízračnou loďou!

Báť sa nebudete, tieto strašidlá sú z rodu Cantervillského. Zato sa budete hojne usmievať, a možno sa i nahlas zasmejete. Autorovi to písalo, poviedka jasne hovorí o tom, že mal talent, je veľká škoda, že umrel tak mladý. Táto próza prináša vietor či  priam víchricu, každopádne príjemné osvieženie v celkovej skladbe antológie.

Kvílicí studna (Wailing Well) - Montague R. James

Povedzte dospievajúcim chlapcom, aby na nejaké miesto nechodili, lebo sa k tomu viaže strašidelná historka. Môžete si byť istý, že tam budú ešte skôr než príbeh vyrozprávate.

Pán M. R. James, zaslúžilý umelec "ghost story", jej veľký inovátor a presadzovateľ tých pravoverných, zdravému rozumu i samotnému holému životu nebezpečných strašidiel, tiež vedel občas prisypať trošičku korenia čierneho humoru do svojich príbehov. Ale táto poviedka je jeho jedinou, ktorá sa dá klasifikovať ako skutočne čiernohumorná. Tým sa aj od ostatných radikálne líši, a hoci v tomto prípade je to úplne iný druh humoru (tento je podstatne drsnejší), ako pri predchádzajúcej poviedke v zbierke, tak nepatrí medzi moje obľúbené. Spomedzi diela, čo autor napísal je potrebné vnímať ju predovšetkým ako neviazanú zábavku, ako akési odskočenie si do plytších, menej nebezpečných vôd. Netreba ale opomenúť to, že autor vyrovnane kombinuje humor so strašidelnom a darí sa mu to. Také niečo je veľmi ťažké uskutočniť, pretože humor väčšinou horor zabíja.

Údolí ztracených (Secret of Lost Valley / The Valley of the Lost) - Robert E. Howard

Texaskí osadníci boli ohľadom krvnej pomsty nezmieriteľní. Posledný preživší z klanu nájde útočisko v údolí, ktorému sa každý vyhýba a o ktorom medzi indiáni i bielymi prisťahovalcami kolujú hrôzostrašné povedačky.

Na poviedku je možné sa pozerať ako na pútavú, ľahko sa čítajúcu a mierne brakoidnú rodokapsovú literatúru, ktorá vás bude zaručene baviť, alebo aj ako na strhujúce, podivuhodne živé, ponuré rozprávanie, ktoré pred vami odkryje netušené besy. A ja vám radím, jednoducho sa nechajte strhnúť vírom rozprávania a užite si to. U Howarda už čakáme spájanie dobodružného príbehu s nefalšovaným hororom, možno očakávame aj jeho obľúbenú tému o nestvornej neľudskej rase, ktorá do dnešných čias prebýva v hlbinách zeme, a presne to i dostaneme, ale ja osobne musím predovšetkým vyzdvihnúť ten báječný žánrový mix drsného westernu a akčného hororu. Ak si chcete prečítať niečo o autorovom živote, tu na vás čaká článok. 

Pan Jones (Mr. Jones) - Edith Whartonová

Keď mladá žena zdedí pôsobivé sídlo, rozhodne sa doň nasťahovať. Správcom je tajomný pán Jones, ktorý si však zrejme nepraje byť videný, lebo novej majiteľke sa s ním za žiadnych okolností nedarí stretnúť...

Táto poviedka je zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov. Hneď ako prvý je ten, že je stopercentná, žánrovo dokonalá. Je to skvelá poviedka, a je to v prvom rade skvelá duchárska poviedka. Bez akýchkoľvek fintičiek a podpásoviek na úkor orginality či bezzubej snahy o vyššie umenie, autorka nám tu pripravuje pravú "ducharinu". Ale Whartonová je príliš dobrou spisovateľkou a príliš dobrým psychológom, aby si vystačila len s nejakou "báchorkou", ktorou nás chce vystrašiť. Moderný tón jej prác, presvedčivé vykreslenie postáv, ktoré vedia konať a rozprávať uveriteľne a neprvoplánovo svedčia o tom, že jej pohľad nevychádza z perspektívy romantizmu, ale naberá jasné kontúry realizmu, spôsobuje v jej prózach pocit naliehavosti, ktorý podľa mňa pramení práve v nepríjemne skutočnom zobrazení vpádu napdrirodzena do každodenného života. A presne preto sú, možno trochu paradoxne, jej poviedky dnes považované za úplnú klasiku. 

Zařízený pokoj (The Furnished Room) - O. Henry 

Hlavný hrdina sa pri pátraní po svojej, bez stopy zmiznutej, láske ubytuje v treťotriednom penzióne. A zdá sa mu, že na akúsi prchavú stopu predsa len naďabil!

Čo sa zobrazenej miery nadprirodzena týka, určite najsubtílnejšia poviedka celej zbierky. Je tu len letmý nepozemský dotyk ducha, len vôňa (doslova!) zásvetia zacítená cez závoj oddeľujúci sféru živých a mŕtvych. Ale naozaj? Nebola to len sugescia hl. hrdinu? Naozaj tu ide o ducha? Nesnaží sa tak autor poviedku vlastne deklasifikovať, má v antológii vôbec čo hľadať? Má! Môžete si ju interpretovať akokoľvek. V tejto oblasti je istoiste len veľmi ľahučko zafarbená (a to smerom do biela, takmer nepostrehnuteľne - ale nie je azda aj biela farbou smrti?) nadprirodzenom, ale predsa len ten dotyk, tá vôňa... tí citlivejší to ocenia, a pre mňa táto poviedka ostáva jednou z najsugestívnejších duchárskych príbehov, čo som kedy čítal, a to napriek faktu, že známeho a obľúbeného poviedkara by si žiaden profesor zo školy s takýmto typom príbehov nespájal.

(kniha vyšla v roku 2007 vo vydavateľstve Albatros)

Vreštiaca lebka a iné poviedky

 

Dovoľte mi predstaviť Vám ďalšieho klasika strašidelnej literatúry: Francisa Mariona Crawforda. Americký spisovateľ, ktorý prežil časť svojho života na Novom kontinente a dokonca v Indii, ostáva ale napevno spätý s Talianskom. Tam sa narodil, tam i zomrel. Taliani si ho stále veľmi ctia, pomenovali po ňom dôležitú ulicu mesta, v ktorom pôsobil a Vila Crawford nesúca meno svojho majiteľa, ktorá sa nachádza na pobreží južného Talianska, kde autor tvoril i situoval dej niektorých svojich diel, existuje dodnes. Počas svojho života bol čítaným a známym spisovateľom, za zaujímavosť stojí, že jedna z jeho kníh sa zaoberá problémom mafie, a ako taká je pravdepodobne prvou svojho druhu na svete. Dnes je ale najviac známy a čítaný (ešte stále), aspoň v niektorých kruhoch, - konkrétne milovníkov strašidelného a tajomného. Nevytvoril veľký počet tajuplných a hrôzostrašných príbehov, ale takmer všetky, čo napísal, sa radia do zlatého fondu žánru.

Poďme sa pozrieť na výber, ktorý zoženiete priamo v slovenčine.

Vreštiaca lebka a iné (strašidlá) poviedky - F. Marion Crawford

Vreštiaca lebka (The Screaming Skull)

Autor v poznámke na konci poviedky sám priznáva, že sa voľne inšpiroval strašidelnou legendou, ktorá sa viaže na skutočný artefakt - reálne jestvujúcu lebku, ktorá vraj vydáva krv mraziaci výkrik. Je to pekne nepríjemná a hrôzostrašná historka, ktorú spisovateľ sugestívne spracoval, popustil opraty svojej fantázie a naozaj sa mu podarilo nás vydesiť. Príbeh o kričiacej lebke, ktorej sa majiteľ nemôže zbaviť a ktorá prináša svojmu vlastníkovi záhubu, je patrične morbídny a zaraďuje sa medzi jeho najznámejšie.

V poviedke autor zvolil veľmi nápaditú formu. Ide o dialóg zapísaný len formou monológu, teda rozhovor, kde sú otázky či odpovede rozprávačovho priateľa zamlčané. Je to veľmi zaujímavý formát, ktorý má však i isté obmedzenia, a tak, keď sa naši dvaja hrdinovia stanú priamymi účastníkmi, nechcenými aktérmi v samotnom strašení, nuž... práve vtedy tento pôsobivý rozprávací štýl stráca na pôsobivosti a poviedka na strašidelnosti... Škoda, ale napriek tomu sa stále jedná o viac ako slušný úvod do zbierky.

Pretože krv je život (For the Blood is the Life)

Večerné rozjímanie dvoch priateľov na vrchole veže rýchlo zmení svoj charakter po tom, ako sa stretnú s neznámom. Je to začiatok jedného pohnutého a tragického príbehu...

Dosť slávna poviedka. A ja dodám aj, že dosť dobrá! Je to už upírska klasika par excellence, ktorá vyniká svojou atmosférou a rozvíja tradičnú tému lásky až za hrob. V tomto prípade to treba brať doslova! Spomedzi všetkých autorových poviedok je táto azda najčastejšie vydávaná. Keď ju prečítate, pochopíte prečo.

Horná kója (The Upper Berth)

Môže mátať na veľkej zaoceánskej lodi? Keď hlavný protagonista dostane umiestnenku do inkriminovanej kajuty, palubný doktor i steward i sám kapitán sa len ošívajú. Vtedy zistí, že tí cestujúci, ktorí obývali miestnosť pred ním, skončili veľmi neslávne - spáchaním samovraždy. A hornú kóju, len lôžko nad tým jeho, obýva niekto, či niečo... čo ani trochu nemá rado spoločnosť.

Viacerí hovoria, že toto je najhrozivejší autorov príbeh a viacerí z týchto viacerých aj tvrdia, že tu siahol podžáner "ghost story" na tie najvyššie výšiny desu. Iste je to výrazne nadpriemerný príbeh a má v sebe potenciál vystrašiť aj toho najväčšieho skeptika ohľadom existencie duchov. Och, chcel by som stretnúť ducha, to viete, že áno, ale po takomto zážitku vôbec netúžim. Toto strašidlo totiž prináša čistú hrôzu a následne smrť. Nie, takéto stretnutie je predsa už príliš. A kvality poviedky? Prostredie zaoceánskej lode, nápad strašidelnej kajuty, a autorov rozprávačský štýl. Ale má, podľa mňa, aj slabšie miesta. Každý správny strašidelný príbeh by mal obsahovať históriu minulej drámy, ktorá viedla k procesu strašenia, a tu je tak letmo opísaná, že skoro absentuje (vlastne sa čitateľ temer nič nedozvie, nezistí prečo došlo k samotnému strašeniu), a v závere autor príliš tlačil na pílu. Menej býva viac. Chcelo by to trošinku decentnejší záver. Tak či tak, veľmi príjemne-nepríjemné počteníčko!

Hovoriaca bábika (The Doll´s Ghost)

Obľúbená bábika malej vznešenej slečny utrpí poškodenie; vtedy sa treba obrátiť na povestného odborníka, ktorého šikovnosť dokáže priam zázraky. Medzi jeho dcérkou a bábikou sa však niečo odohrá...

Jeden z prvých, a zrejme prvý príbeh na svete, kde máme tému strašidelnej či posadnutej hračky. V tomto prípade ale, aj keď má poviedka kvalitne mysteriózny nádych, nejde o žiadnu zlovoľnú entitu, ktorá by sa usídlila v úbohej bábike. Naopak, hračka zachráni dievčatku život a koniec je veľmi pekný a dojímavý. 

Pri rajských vodách (By the Waters of Paradise)

Mladý muž, melancholický, depresívny trpiteľ, stelesnený beznádejný bolestínsky romantik, sa vracia domov a spomína si na detstvo, ktoré v rodinnom sídle prežil. Na pochmúrnu záhradu plnú vodných nádrží a fontán, na postavy chorých a nevýrazných rodičov a na charakter čudesnej pestúnky, ktorá ho strašievala Vodnou paňou. Zlomocnou bytosťou, ktorá v tých miestach vraj prebýva.

Veľmi zvláštna poviedka s ponurou gotickou atmosférou, ale aj veľmi pekná, so skoro pôvabnými pasážami, romantikou a vôbec dosť čudným námetom... Napriek tomu na mňa urobila dojem, nie je to však taká tá typická "duchárčina". To niekomu môže, ale i nemusí sadnúť.

Trinásty hosť (The King´s Messenger)

Hlavný hrdina sa ocitá na hostine, kde je dvanásť stolovníkov, no trinásta stolica je neobsadená a je rezervovaná pre niekoho veľmi dôležitého...

Opäť pozoruhodná próza. Na jednej strane "obyčajné" rozprávanie o neobyčajnom, na druhej strane má skoro až surreálny charakter. Potom pochopíte prečo; väčšinu poviedky zaberá opis sna, ktorý sa prisní hlavnému hrdinovi. Má kvality sna, no predsa je až priveľmi realistický a dej poviedky za začína in medias res, takže vy nebudete vedieť, že sa jedná o sen, iste, možno to vytušíte, ale stále budete na pochybách. A prorocké sny, sny, v ktorých sa zjavuje duch, nebodaj i sama smrť, tie netreba brať na ľahkú váhu. Zdanlivo jednoduchá a pomerne krátka poviedka ma veľmi zasiahla a veľmi sa mi páčila.

Mŕtvy úsmev (The Dead Smile)

Starý zhýralec sa aj na smrteľnej posteli diabolsky usmieva nad svojimi hriechmi a svoje odporné tajomstvo si hodlá vziať do hrobu. Jeho syn si má práve vziať za manželku svoju sesternicu, ibaže... rodinné záležitosti vedia byť omnoho zamotanejšie než sa zdá na prvý pohľad, hlavne keď za všetkým číha kliatba.

Konečné rozuzlenie je čitateľovi jasné prakticky od začiatku, v neistote ho drží však to, či, a ak áno, tak kedy, to zistia hrdinovia príbehu. A či sa ich perepúť skončí šťastne alebo nešťastne. Tu však poviedke ublížil čas, alebo skôr spoločenské zmeny a posuny vo vnímaní mravnosti. To, čo muselo byť kedysi škandalózne, ba priamo šokujúce, dnes pôsobí len ľahko senzačne, skoro až banálne. Atmosféra, ktorá sa nad všetkým vznáša a na všetko sa znáša ako príkrov osudovej hmly, čo halí pravdu a dusí každú prípadnú nádej, je ale skvelá. Máme tu perverzné rodinné tajomstvá a rodinné kliatby, poeovskú atmosféru zmaru a rozkladu, hrobku ako vystrihnutú z gotickej čítanky, pitoreskné postavičky a aj nejakého toho strašenia sa dočkáme, ibaže je akosi na okraji, smrteľný krik bánší, víly čo veští smrť je iba akousi rekvizitou. Určite to nie je zlé, ale medzi ostatnými príbehmi vyznieva tento slabšie.

Muž cez palubu! (Man Overboard!)

Dvaja muži a jedna žena, to je vždy veľmi zlá rovnica o troch neznámych a veľmi neistom výsledku. Na tom nič nemení ani fakt, že tí dvaja muži sú bratia. Kdeže, to je o to horšie!

Autorovo obľúbené námorné prostredie, veľmi zneisťujúca, znepokojujúca atmosféra príbehu, ľudský (alebo neľudský?) rozmer, tragédia žiarlivosti a zášti a téma pomsty zo záhrobia, toto všetko urobilo záverečný príbeh vari aj najviac pôsobivým!

Verdikt je nasledovný (a jednoznačný!): aj keď nejaké muchy nachádzam, sem-tam mäsiarku, táto zbierka je plne uspokojujúca všetky temné chúťky po krvi, strachu a podivnosti, aké len môžu naozaj dobre zavedené nadpriemerné reštaurácie servírujúce makabrozity ponúknuť... Prajem dobrú chuť! (A nech Vás občasný vlások v pokrme neodradí.)

(kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Umierajúci boh a iné poviedky

 

Táto zbierka poviedok je originálnou klasikou žánru. To si vôbec neodporuje. O žiadny oxymoron nejde. Je to dnes už klasika najklasickejšia - pochádzajúca z magazínovej (pulpovej) éry horroru, ktorá zažila svoj rozkvet na stránkach slávneho časopisu Weird Tales. Vo svojej dobe to bolo ale niečo veľmi novátorské. Nie ani tak spracovaním, to je žánrový štandard, solídny priemer, alebo skôr ľahší nadpriemer s občasnými ambíciami, sem-tam aj naplnenými, o naozaj dobrý strašidelný príbeh, na aký sa nezabúda, ale nečakajte prevratnú prózu, očakávajte namiesto toho typickú, poctivo spracovanú časopiseckú poviedku zo starej školy (presne to aj dostanete), ale je to hlavne svojou atmosférou, ktorou poviedky vynikajú. A prostredím. Napokon, tá atmosféra vyplýva práve z prostredia, do ktorého autor zasadil väčšinu svojich príbehov. Ide o Karibik. Viete si predstaviť, čo už len môže byť strašidelné na rajských tropických ostrovoch so svojimi prostými obyvateľmi? Ale niekomu už zaplo... ! Áno, vúdú, tajuplné čarodejnícke rituály, temná nekromancia a obávané slovo vyslovované len pošepky: "zombie". Nenechajte sa pomýliť, oživené mŕtvoly, dnes tak ohromne sprofanované, až sparodované v popkultúre, sa tu nevyskytujú. Namiesto toho sa stretneme s prízrakmi, duchmi, démonmi, dokonca vlkolakom a ghúlami. A kronikári a exegéti monštier v literatúre vedia, že výskyt ghúlov, požieračov mŕtvych, je veľmi vzácny, dnes sú na pokraji vyhynutia, a pritom sú to potvorky s tak nádherne morbídnym potenciálom! Je sa na čo tešiť, to mi verte. A na dôvažok, autorovi patrí prvenstvo v tom, že západné čitateľstvo oboznámil s desivými domorodými praktikami voodoo. Pôsobivo vykreslené exotické prostredie nám tak vzdialenej a úplne neznámej oblasti a ich obyvateľov, ktorých zvyklosti, viera a obyčaje sú tak odlišné a nepochopiteľné pre bieleho človeka, dávajú dokopy podmanivý podklad pre spisovateľove príbehy.

Kto bol Henry St. Clair Whitehead, autor, ktorého veľmi kladne hodnotil Lovecraft a obdivoval Algernon Blackwood? V prvom rade kňaz, ktorý sa venoval práci s mládežou (a mám súkromné podozrenie, že asi aj latentný pederast), a ktorý ešte predtým istý čas svojho života vykonával aj misijnú činnosť v Karibiku, odkiaľ čerpal väčšinu námetov na svoje neskoršie príbehy. Ale pozor, o nijakého "suchára" v sutane nešlo. Lovecraft spomína, že sa obliekal do športového, nadával ako pohan a akákoľvek bigotnosť mu bola úplne cudzia. Whitehead publikoval vo viacerých periodikách, ale udomácnil sa najmä na strašidelnej scéne, ktorú predstavoval už spomínaný legendárny magazín. Zomrel zavčasu, ale počas tých pár rokov publikovania si už stihol vybudovať členskú základňu fanúšikov. Možno nepatrí medzi veľmajstrov "čudnej poviedky", ale pre svoj prínos pre žáner určite ani neostane v zabudnutí, hoci, povedzme to rovno, jeho meno dnes nie je veľmi známe...

Umierajúci boh a iné poviedky - Henry S. Whitehead

Williamson ("Williamson")

Rozprávač nám predstavuje istého chlapíka menom Williamson. Je to pozoruhodný jedinec nadaný ohromnou fyzickou silou a vlastne sympaťák, ale je na ňom niečo čudné, a nie sú to len jeho maniere, ktorých sa drží so zvláštnou zanovitosťou...

Prvá poviedka, ktorú autor napísal, no zároveň jedna z posledných uverejnených - až dlho po jeho smrti - ešte len dáva tušiť v čom budú spisovateľove silné stránky, ale aj slabiny. Nie je to nič úchvatné, próza zaujme predovšetkým senzačným, perverzným nápadom (práve preto ju údajne nechcel žiaden editor počas Whiteheadovho života uverejniť, predsa len bol vtedy svet omnoho prudérnejší), ktorý má čitateľa v závere šokovať. Ale odhalí len to, čo čitateľ už dávno dobre vie. Netvrdím, že je to zle, autorov úmysel nespočíval zrejme v prekvapení, skôr v potvrdení tých najmakabróznejších domnienok. Na poviedke nie je nič strašidelné ani nadprirodzené, ale vzhľadom na motív je jednoznačne možné ju priradiť k weird fiction. Námet je iste originálny, ale je to aj zároveň nonsens. Skrátka hlúposť. A to si mal autor uvedomiť aj v dobe, kedy bola biológia na oveľa, oveľa nižšej úrovni než dnes.

Umierajúci boh (The Passing of a God)

Lekár na ostrovoch v Západnej Indii (historický názov pre karibskú oblasť) sa stane osobne zainteresovaným na prípade jedného muža s nádorom, ktorého chodia domorodci z nevysvetliteľných príčin uctievať ako božstvo. Lekár zistí, že to, čo sa nachádza v mužovom tele nie je nádorom...

Na jednej strane je to naozaj nepríjemný, pôsobivý a originálny "body horror" (aspoň takú nálepku by príbeh získal v dnešných časoch), na druhej strane tu autor vykonštruoval pochybnú pavedeckú teóriu. Ale zdá sa, že účel svätí prostriedky, pristúpte na autorovu hru a poviedka vás dostane.

Svätyňa (The Tabernacle)

Muž ukradne svätú hostiu a vloží ju do úľa. Asi si podľa starej povery myslí, že mu včely budú poskytovať viac medu. Ale stane sa niečo, čo vôbec nečakal... 

Krátka poviedka je vystavaná na konečnej pointe a tá jej dáva punc, tá ju vôbec robí poviedkou, nebudem nič vyzrádzať, len toľko poviem, že som si nevdojak spomenul na Roalda Dahla a jeho pračudesné prózy.

Temná hrôza (Black Terror)

Kňaza privolajú k miestnemu darebákovi, ktorý sa dostal do nemilosti šamana. Rozpúta sa boj o záchranu života, ale i spasenie duše.

Poctivý kus rozprávačstva o ostrovnej čiernej mágii. A tiež poviedka reprezentujúca tradičný boj medzi silami svetla a temnoty, dobrom a zlom. Slabšie než Umierajúci boh, ale stále sa môže pochváliť temnou atmosférou a sugestivitou. Pozitívne vyznieva viera v silu kresťanstva, ktoré nakoniec vždy pri zápolení s démonickými silami vychádza víťazne.

Dvere (The Door)

Mladík sa vracia domov, ale zisťuje, že čosi je v jeho vnímaní reality pokrivené...

Kratšia poviedka so silným záverom. Aj keď sa autor snaží vyjavenie trpkej pravdy odďaľovať až do poslednej chvíle, čitateľ už s napätím vytušil pointu a obáva sa jej. Veľmi dobrá, netypická duchárčina, ktorá ťaží zo svojho novátorstva, Tým, že je príbeh videný očami protagonistu, získa aj čitateľ vhľad do vecí a neostane nezainteresovaný. Niekedy vie byť Whitehead viac odťažitý, skoro "dokumentaristický", ale nie v tomto prípade.

Bez svedkov (No Eye-Witnesses)

V New Yorku prelezenom gangstrami dôjde k vražde. Identita páchateľa je ale veľkou neznámou...

Skutočne zaujímavý a originálny príspevok k vlkolačiemu mýtu. Tieto bytosti ma odmala priťahujú a príbehy, v ktorých figurujú priam vyhľadávam, ale takejto prózy je málo a ešte menej je tej, ktorá je dobrá. Keď objavím niečo nevšedné, o to lepšie! Lenže dá sa v tomto smere vôbec prísť s niečím novým? Whitehead to dokázal, aspoň vtedy to ešte bolo možné. Je to zvláštna poviedka, nie úplne konzistentná a buď je tam logická chyba, alebo som tam isté skutočnosti správne nepochopil, no to vnímam ako daň z originality a za originalitu. Inak klobúk dolu, autor prepojil vlkolačí námet s gangsterskou tematikou, veľkomestským prostredím a s prelínaním časových rovín. Naviac je v hre zaujímavý detektívny prvok.

Chadbournská tragédia (The Chadbourne Episode)

Najskôr sa v okolí začnú strácať zvieratá. Potom deti... Existuje nejaké prepojenie medzi týmito znepokujujúcimi incedentmi a medzi cudzokrajnou rodinou, ktorá náhle zmizla?

Bezkonkurenčne najdrsnejšia poviedka zbierky. Autenticky desivá, morbídna aj podľa dnešných meradiel. Nie je zrejme najlepšia, hoci dobrá je, no podľa mňa viac svedčí autorovi taká subtílnosť, skôr použitie jemnejších náznakov než uchýliť sa k naturalizmu, takto je to miestami až príliš moderné, žiada sa mi povedať, že také - použijem pre nedostatok vhodných výrazov slovo "americké" (tento prívlastok v sebe zhromažďuje viaceré vlastnosti, na vypisovanie ktorých tu niet priestoru), na druhej strane funguje to a atmosféra je skvelá. Je to svedectvo, že v tých časoch literatúry boli ghúlovia - požierači mŕtvych z arabských legiend, podstatne viac využívaní. A verte, že ghúl je monštrum, ktoré vie nahnať hrôzu! A to sa rozprávanie začína skoro nevinne, ibaže potom sa okľukou dostaneme k podstate problému a zhmotnená nočná mora je na svete! A netradične čakajte akčný koniec.

Pery (The Lips)

Sadistický otrokár je postihnutý kliatbou jednej černošky. To, čo sa mu stane si zaslúži, ale možno sa pristihnete, že ho miestami budete i ľutovať, taká zlovestná bude jej pomsta.

Poviedka je jednoznačne inšpirovaná Wellsovým Porró a tiež Lakandú od Whitea, ale aj keď sa vraví, že nevstúpiš dvakrát (trikrát) do tej istej rieky, autorovi sa darí znechutiť, znepokojiť, vystrašiť. Poviedka to nie je nijako objavná, ale má svoju silu. Ten nápad je stále svieži. Civilizácia aj "civilizácia" sa napokon zoči-voči temným praktikám domorodých kúziel ukáže ako maximálne zraniteľná, ba bezmocná...

Tiene (The Shadows)

Hrdinovia príbehov robia stále tú istú chybu: nasťahujú sa do domu s viac ako pochybnou minulosťou a potom sa ešte čudujú, že ich máta... Sú nepoučiteľní. Chvalabohu, lebo to by sme si potom nemohli prečítať poriadnu strašidelnú story. Náš hrdina, samozrejme, nezdupká, ako by to spravil každý príčetný človek, - veď o čom by bol potom príbeh, že? - ale on ide ešte ďalej; rozhodne sa prísť celej veci  na koreň.

Toto nie je typický príbeh o strašidelnom dome; napoviem, že hrozivé udalosti z minulosti sa protagonistovi akoby zhmotňovali pred očami. Je to naozaj zaujímavé a mysteriózne, ale nie je priamym účastníkom udalostí, iba akýmsi pozorovateľom a samozvaným detektívom. Keďže sa o neho báť nebudeme, nekoná sa potom ani skutočný dotyk strachu. Zažijeme ale aspoň príjemne nepríjemné mrazenie v zátylku.

Temný netvor (The Black Beast)

V dome nájomníčky, v dome s pohnutou históriou, sa začne zjavovať podivná hlava býka. Nešťastnica si nie je istá tým, či ju nezrádza duševné zdravie. Hrdina príbehu sa rozhodne vypátrať, čo sa v dome naozaj stalo. Zistí, že dom bol svedkom ohavne groteskného rituálu vúdú.

Podľa mňa najlepšia poviedka zbierky. Opäť veľmi originálna, s výbornou atmosférou, desivá a bizarná. Jej úroveň ale zráža krkolomný rozprávací štýl a zbytočné prekombinovanie viacerých naratívov.

Zbierka neponúka to najlepšie, čo v žánri vzniklo, ale je to dostatočne na úrovni a skutočne dosť svojské, aby to dokázalo zaujať, ba uspokojiť fanúšika hororu a weird fiction. Väčšina príbehov sa odohráva v pôsobivej scenérii Karibiku a spája ich postava jedného hrdinu. Žiaľ, autor nespravil hrdinu nijako výrazným, ani nám ho len nepriblížil, takže my ho identifikujeme len ako opakujúce sa meno... Vydavateľstvu Európa som vďačný, priam zaviazaný za to, že nám ponúkajú klasiky žánru, také, ktoré sa zriedka vydávajú aj vo veľkých krajinách s obrovským knižným trhom, a nieto ešte na miniatúrnom Slovensku, no v tomto prípade ma dožrali s úplnou absenciou korektorskej práce. Je to ich dlhodobý problém, no teraz mi tie chyby išli oči vypichnúť.

(kniha vyšla v roku v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Básnické intermezzo VIII

Je to už osmy raz, čo sa stretávame pri básňach a druhýkrát, čo k nám zavítal lord Byron. Dnes sa bližšie pozrieme na jeho temnú apokalyptickú víziu o posledných dňoch ľudstva a konci sveta. Áno, takto nejako si predstavujem koniec. Nech sa "páči": Zjavenie podľa nesvätého Byrona...

TMA

Zdál se mi sen, jenž nebyl jenom snem.

Pohaslo jasné slunce, ztemnělé

hvězdy se potácely v prostoru

vysuty z drah a zledovělá země

se v bezměsíčném vzduchu kývala.

Jitra, jež vzešla, nepřinesla den

a lidé zapomněli na vášně

krom hrůzy zoufalství; nic nebylo

v srdcích než strašná prosba za světlo.

U strážných ohňů žili - všechny trůny,

královské paláce i chatrče,

přístřešky všeho, co dlí pod střechami,

spolykal oheň. Města pohltil,

nad požárem hořících domovů

naposled lidé pohlédli si v tvář.

A šťastni byli ti, kdo choulili se

pod žhavým okem sopek - pochodní.

Svět jenom nadějí a strachem žil.

Hořící lesy, které vzplály ohněm,

padaly, bledli - až pak zhroutili se

s praskotem do černi, jež zhltla všechno.

V tom skomíravém světle tváře lidí

přízrakům z jiných hvězd se podobali,

jak stín a přísvit honili se po nich.

Někteří lehli, oči skryli v pláči,

jiní si bradu o pěst podepřeli

a krmíce své vatry pohřební

vzhlíželi k nebi s divým neklidem,

k příkrovu světa, který kdysi býval.

Pak s kletbou na prach země shlédli zas,

skřípali zuby, vyli; poděšen

snesl se k zemi každý plachý pták

a složil křídla, tolik marná teď.

Zkrocena přišla všechna dravá zvěř

i hadi vmísili se mezi dav,

nechtěli uštknout. Měli jenom hlad.

Válka, jež na okamžik utichla,

vzplanula znovu. Jídlo platilo se

jen krví. Každý sytil v úkrytu

hltavě hlad. Už lásky nebylo,

myšlenka na smrt zemi ovládla,

na neslavnou a okamžitou smrt.

Hlad zuřil všude; lidé padali

a jejich kosti nepoznali hrob.

Hubení zhltli hubené, i psy

napadali pány, vyjma jednoho,

jenž zůstal věřen jeho mrtvole

a ptáky, zvěř i lidi zaháněl,

až hlad je skosil, nebo náhlá smrt.

Pes nehledal si žádnou potravu,

lízal jen s nářkem znehybnělou ruku,

jež hladit nemohla, a s posledním

zoufalým zavytím sám skonal též.

Dav hladem zvolna slábl, umíral -

až z obrovského města přežili

jenom dva nepřátelé; sešli se

nad zbytky bývalého oltáře,

kde tolik svatých věcí shořelo

k nesvatým účelům: a prohrábli

ten popel vyzáblýma rukama,

zesláblým dechem dýchli do jisker,

až slabý plamen k žití vzbudili,

plamínek pro smích; a když vzhlédli pak

a spatřili se v šedém přísvitu,

vykřikli hrůzou - hrůzou zemřeli,

zhynuli na svou vlastní ošklivost,

nevědouce až do poslední chvíle,

na čí to tvář tak ďábelsky psal hlad.

Mocný svět tvorstva byl teď prázdný křáp,

bez ročních dob, trav, stromů, bez života,

křáp smrti - divá změť spečené hlíny.

Umlkly řeky, moře, jezera,

nic v jejich hlubinách se nepohnulo.

Na moři tlely lodě bez pánů,

stožáry odpadaly po kusech

a bezhlučně se do vod nořily,

do mrtvých vod, vlnami nebrázděných.

Příliv i odliv s nimi našli hrob,

když zhasla luna, jejich milenka.

Vzduch stál a vánek se v něm nepohnul,

zmizely mraky - smazala je Tma,

která se sama stala vesmírem.

(autori obrazov: hore - John Martin, dole - Albert Goodwin)

Pevnost

Jednotka nacistických vojakov má počas vojny strážiť strategicky významný priesmyk v divokých rumunských horách. Okrem malej dediny a podivnej opustenej pevnosti, kde sa vojaci usídlia, nie je široko-ďaleko nič len divočina. Muži z posádky sa však postupne za nevysvetliteľných a desivých okolností strácajú. Netrvá dlho a šuškajú si strašné zvesti o upírovi, ktorý údajne v starej stavbe prebýva a je jej skutočným pánom.

Pevnosť je dnes už kultový román, ktorému rovnakou mierou uškodilo, ako i pomohlo pozoruhodné filmové spracovanie. To sa ale od predlohy značne líši, keďže som videl film najprv, bol som mimoriadne zvedavý na knihu. Tá sa dlho držala na rebríčku bestsellerov, ktoré zostavoval New York Times. Bola to éra, kedy bol thriller, ale dokonca aj horror (a knihy na pomedzí týchto dvoch žánrov) veľmi populárne. Komerčne úspešné tituly produkovali ako na bežiacom páse autori, čo sa stali svetovo známymi práve vďaka svojej knižnej (nad)produkcii. David Morrell, Dean Koontz a predovšetkým Stephen King, ktorý bol (a je) zďaleka najlepší, a ktorý sa stal žiarivým príkladom toho, že dobré rozprávačstvo a napínavý dej vedia zabezpečiť autorovi nehynúcu slávu a nepretržitý tok príjmov. Niekde medzi týmito spisovateľmi, svojím postavením na pomyselnom rebríčku hierarchie i vyznením svojich diel, stojí Francis Paul Wilson, ktorý vzišiel z komunity milovníkov science-fiction a jeho rané prózy predstavujú prírastok k magazínovej tvorbe tých čias. Sympatické na ňom je to, že vychádza z poctivej žánrovej tradície fantastiky, no nie až tak skutočnosť, že sa postupne začal viac orientovať na stredný prúd literatúry. Je tam teda badať istý ústupok voči väčšinovému čitateľovi a snaha o to, aby sa zapáčil. To mu zaručuje úspech u čitateľských más, ale je to za cenu istej ľúbivosti. Jeho snáď najznámejšia a medzinárodne najpredávanejšia kniha

Pevnost (The Keep) - F. Paul Wilson

je toho perfektným príkladom. Je mimoriadne pútavá, napínavá, remeselne zručne napísaná, štylisticky na úrovni, zameraná na vylíčenie nadmieru zaujímavého deja, áno, takto sa píše bestseller, takto postupujte, pokiaľ budete chcieť napísať knihu, čo sa bude predávať a páčiť. Ale budete sa musieť do istej miery prispôsobiť nie príliš náročnému vkusu a budete musieť zaujať všetky vrstvy. A teda kniha obsahuje aj romantiku, dokonca erotiku, bez ktorej by sa bez problémov zaobišla, verte mi, že bez takýchto vložiek by bola lepšia, ale pamäjte na to, keď budete niečo takéto písať, že bozky a prsíčka (nie tie morčacie) predávajú... Ďalej budete musieť do knihy vložiť vnútorný svet postáv, podmanivý, ale ľahko stráviteľný, trošku si zafilozofovať, no nie zas príliš, dať tam pekné opisy a použiť beletristický štýl, ale zas to neprehnať s estetikou slova a prílišnou lyrickosťou, použiť príťažlivé historické obdobie, najlepšie obdobie 2. svetovej vojny, ale priveľmi si nelámať hlavu s historickou vernosťou a nezaťažovať čitateľa faktografiou. Použiť sympatické (či antipatické) postavy, ale pohybovať sa v medziach toho, čo by som nazval skoro klišé, a nevybočovať k prílišnej originalite. Vykonštruovať epické finále a predostrieť čitateľovi happyend. A ešte by som zabudol, že je potrebné skvelé pasáže zaťažiť slovnou vatou, aby sa to, čo by mohlo byť novelou, nanajvýš tak svižným krátkym románom, nafúklo do krásne tučnučkej bichle, ktorá sa bude vynímať vystavená na policiach kníhkupectiev.

Ale som príliš tvrdý na spisovateľa a na knihu? Úprimne ma teší, keď niekto prerazí s horrorom, a s takouto knihou zatieni spotrebné detektívky a romance, ktoré ľudia doslova konzumujú. Dokladá to minimálne autorovu veľkú zručnosť. Wilson je aj skutočný milovník žánru a odkaz na klasickú upírsku tematiku (mimochodom, to ako autor nakladá s upírskym námetom je síce určite svojské, ale nijako pôsobivé, ja osobne som sa necítil ohúrený, skôr podvedený) či Lovecraftovu mytológiu, je viac ako potešujúci. Lenže to, čo sa spočiatku javilo ako nápaditý a žánrovo prínosný upírsky horor, sa ukáže ako tradičné a úplne nenápadité fantasy, ktoré sa síce môže popýšiť skvelým, hrdinským, epickým finále s veľkým vizuálnym nábojom, no akosi sa tam vonkoncom nehodiacim... a aj tie lovecraftovské prvky - hrdinovia nájdu asi všetky zapovedané knihy, ktoré jestvujú v mýte Cthulhu, od Knihy Eibon až po samotný Necronomicon - sú tu akosi naviac, nie sú pre dej funkčné, nemajú nijaký zmysel, a vyskytnú sa len ako lákavá rekvizita a náplasť pre žánrových znalcov. 

A tak tu máme knihu, ktorá sa ľahko a plynulo číta a baví. Nie je to zlá kniha, práve naopak - žiarivá ukážka úspešného titulu, ktorý môžem odporúčať doslova každému, teda aspoň tomu, kto sa nebojí niekoľkých drsnejších scén. Ale pre milovníka makabróznej literatúry tu ostáva len výborný nápad, ktorý však nie je využitý do tej miery, ako sa patrí, počiatočná výborná atmosféra a asi tri štyri naozaj strašidelné, temné a znamenité pasáže. Je to málo či veľa na skoro štyristo strán? To už musí posúdiť každý sám...

Je to aj úvodný diel veľmi, veľmi, veľmi voľného cyklu kníh, pri ktorom nevidím dôvod, aby som sa do neho púšťal, naviac; kniha dobre funguje i samostatne. Rozhodne si však plánujem od autora zohnať zbierku poviedok Pustiny, kde by mal byť nekompromisnejší a menej poplatný mainstreamu.

(kniha vyšla v roku 1993 vo vydavateľstve Dialog (obrázok hore) a potom v roku 2011 v nakladateľstve XYZ (obrázok dolu))

Upíři, démoni & spol.

Môj smäd po klasických upírskych príbehoch ostáva večne neukojený a tak sa okrem románov a noviel rád zahryznem aj do môjho najpreferovanejšieho literárneho útvaru - poviedky. Antológie takýchto poviedok, to vám je veľká vzácnosť. A predsa sme tu mali dve vynikajúce: Na počiatku bol upír a predovšetkým Rej upírů. Je toho však viac. Najviac vyčerpávajúca je dvojdielna Z upířích archivů, ale nemenej dobrá, hoci ostala v jej tieni, ja naša dnešná kniha! Ondřej Müller, zostavovateľ, odviedol skvelú edičnú prácu. Poviedky sú vybrané tak, aby mali široký motivický záber, a tak sa dočkáme klasických upírov, neklasických upírov, nie tak celkom upírov, (ne)pravdepodobných upírov a, ako už predznamenáva názov, aj príbuzných démonov. Všelijakých navrátilcov, nemŕtvych, démonických milencov (vlastne milenky) a pod. A až na jedinú výnimku, ktorá je tematicky úplne mimo, a naozaj do antológie nepatrí (ale je skvelá, oplatí sa ju prečítať, a som teda šialene rád, že sa tu vyskytla), treba konštatovať, že toľko námetov krásne zvýšilo pestrosť knižky. Ale to nie je všetko, čaká nás entuziastický a vášnivý predslov pravého milovníka detí noci, nevtieravé a informatívne komentáre ku každej poviedke a stručný, no obsažný a dobre spracovaný medailónik vždy k tomu ktorému autorovi, potom bibliografická poznámka a dokonca malý súpis diel, ktoré vyšli v Československu a Česku a nezaoberajú sa ničím iným, ako príbehmi o krvisajoch. Tu mi dovoľte ešte poznámku, že je to tretia takto koncipovaná poviedková antológia, ktorú nám editor prichystal. Predchádzali jej Přízraky, zázraky & spol. a Strašidlá, duchové a spol. Nemusím prezrádzať ich obsah, vyzradím len toľko, že sú výborné a určite o nich budem písať niekedy v budúcnosti. A teraz už hurá na antológiu plnej skvostných rarít!

Upíři, démoni & spol.

Antológiu otvára báseň Heinricha Augusta Ossenfeldera, prakticky zabudnutého nemeckého autora, ktorého meno je uchované do dnešných čias len pre to, že ako prvý priniesol do beletrie upíra. Báseň s príznačným názvom Vampýr (Der Vampir) som už rozoberal a môžete si ju prečítať po rozkliknutí odkazu. Potom už nasledujú poviedky:

Zlomek vyprávění (Fragment of a Novel) - George Gordon Byron

Náš hrdina sa vydáva na cesty so svojím podivne podivným a k tomu ešte aj totálne podivínskym priateľom. Ten ich kroky nasmeruje do pustín západného Turecka...

Žiaľ, ide naozaj len o fragment, zlomok. Byron o príbeh, ktorý bol výsledkom stávky medzi literátmi o tom, kto napíše najlepšiu hrôzostrašnú prózu, stratil záujem. Ako východzí materiál to potom použil jeho osobný lekár a priateľ William Polidori a vznikla tak skutočne prvá poviedka o upíroch... Upír lord Ruthven je pravdepodobne aj vymodelovaný podľa Byrona - tohto enfant terrible vtedajšej anglickej smotánky. A tak dostal upír už navždy zničujúco uhrančivú, démonicky príťažlivú podobu stvorenia, ktoré prináša svojmu okoliu skazu. Náš prozaický zlomok tak ostáva prísľubom, ktorý sa síce neskôr naplnil, ale ako by vyzerala verzia z pera jedného z najväčších básnikov všetkých čias, to sa už nedozvieme. Nie je ale azda príznačné, že prvý upírsky príbeh ostane navždy opradený tajomstvom?

Nech mrtvé odpočívat v pokoji (Lasst die Todten Ruhen) - Ernst Raupach  

Keď sa manžel "preje" svojej súčasnej ženy, začína sa mu cnieť za svojou prvou manželkou. Ibaže tá je už roky mŕtva. Hovorí sa, že lásku ani smrť nezastaví, ale treba si dať veľký pozor na to, čo si človek praje. Mŕtvych treba nechať odpočívať v pokoji!

Nádherný príklad literárneho romantizmu. Ale aj romantizmus môže obsahovať pálčivé prvky realizmu. Hoci je to próza fantazijná, s nadprirodzeným leitmotívom, mužovo konanie, a mužská (a vôbec ľudská) žiadostivosť a motivácia, kedy si lásku zamieňame s erotickou príťažlivosťou, je nadmieru a nepríjemne realisticky zobrazená. Keď sexuálna túžba zatemní rozum (a aj čisté city) k ničomu dobrému to nevedie. Samotný príbeh má teda jadrné poučenie a je naozaj krásne napísaný. Nuž, v tých rokoch skutočne autori dbali na krásu slova. A na dôvažok; jedná sa o prvý príbeh so ženským upírom v dejinách! 

Ernst Raupach bol obľúbeným autorom divadelných hier a svoju poviedku tiež neskôr dramatizoval. V krajinách, kde sa hovorí po anglicky je dodnes často a mylne autorstvo pripisované známej osobnosti nemeckého romantizmu menom Johann Ludwig Tieck.

Neviditelné oko aneb Hostinec U Tří oběšenců (L´oeil invisible ou l´auberge des trois pendu) - Erckman-Chatrian

Chudobný maliar je svedkom samovraždy. Ale bola to skutočne samovražda? Čo má s tým spoločné zlovestne vyzerajúca starena bývajúca oproti hostincu, kde k tragédii došlo? Náš hrdina sa tomu rozhodne prísť na kĺb.

Na vtedajšiu dobu má príbeh ozaj originálny námet, hoci teóriu, z ktorej vychádza môžeme už dnes považovať za prekonanú, syndróm chorobného opakovania a podliehanie trendom (a o to výraznejšie zhubným a škodlivým trendom) je však nanajvýš reálne a môžeme to vidieť v každej dobe, o to viac dnes. Okrem toho musím pochváliť atmosféru príbehu.

Erckman-Chatrian bolo meno, pod ktorým publikovala populárna autorská dvojica priateľov a obohatila francúzsku literatúru o nejeden makabrózny príspevok.

Osud madam Cabanelové (The Fate of  Madame Cabanel) - Eliza Lynn Lintonová

Keď si mladá Angličanka nájde francúzskeho manžela a vydá sa do Bretónska, môže sa stať, že starousadlíci v nej začnú vidieť hrozbu. Ak sa k tomu pridá aj ženská žiarlivosť a krivé obvinenie už bolo vznesené, máme hotový recept na groteskne hrozivú drámu.

Desivé čítanie, a to tam nenájdete jediný nadprirodzený prvok a už vôbec nie upíra. Len človeka, ktorý má to nešťastie, že je za upíra označený. Zvyšok už vykoná poverčivosť, zaostalosť a ľudská zloba. Aj keď bola Lintonová skôr zastánkyňou tradičného prerozdelenia rodových rolí a klasických hodnôt v meniacom sa svete končiaceho 19. storočia, táto poviedka pôsobí veľmi moderne, na slovo sa mi tlačí až slovo "progresívne". Ale napokon na rozumnosti a triezvom pohľade nie je nič, čo by mohlo zostarnúť. Opakujem, desivé čítanie, desivejšie o to viac, že je inšpirované skutočnou udalosťou!

Poslední upír (The Last of the Vampires) - Philip S. Robinson

Darmo sa snažia vedci prísť na to, akému živočíchu patrila podivná kostra, ku ktorej sa náhodou dostal univerzitný študent. Bude to prevratný objav na poli archeológie a antropológie? Pokúsi sa to objasniť denník belocha, ktorý sa v hlbokej džungli stretne s tvorom, ktorý mal už dávno vyhynúť.

Niekde som v súvislosti s touto poviedkou našiel prívlastok "skurilná". Nie je to celkom tak. Má ironizujúci humor a miestami aj odľahčený tón, ale je to inak schopná dobrodružná próza s nápadom, ktorý je naozaj strašidelný. Nechcel by som sa veru stretnúť zoči-voči pravekému vtákojašterovi. Robinson bol fascinovaný, ostatne ako aj ja, kryptozoológiou. Vtedy samozrejme ešte táto roztomilá paveda a zároveň romantický koníček samozvaných prieskumníkov, ktorí veria, že v odľahlých končinách zemegule žijú doteraz neobjavené živočíchy, najlepšie relikty z doby dinosaurov, neexistovala. Ale vášeň objaviteľa a mentalita dobrodruha sú javy univerzálne.

Sářina hrobka (The Tomb of Sarah) - Frederick George Loring

Prostredníctvom dobových zápiskov sme svedkami rekonštrukcie starobylého kostola počas ktorej je odkrytá hrobka, čo ukrýva znepokojivo zachované ostatky dávno zosnulej šľachtičnej.

Loring mal písanie len ako hobby, bol námorným dôstojníkom a expertom na bezdrôtovú telegrafiu, a predsa vytvoril kanonický upírsky príbeh zjavne ovplyvnený Draculom, ktorý prináša to, čo slávny román, no vtesnal to len do niečo vyše dvadsiatich strán. Na malom priestore nájdeme tak celú upírsku mytológiu a všetky žánrové klišé. Dojem, čo príbeh zanechá v dnešnom čitateľovi je nasledovný: na jednej strane je to extrakt všetkých klasických upírskych príbehov, a ako editor hovorí, vzorový upírsky príbeh, na druhej strane má naozaj mierne brakový nádych. To ale vôbec nevadí, tá retro atmosféra je taká, že príbeh si vás získa.

Luella Millerová (Luella Miller) - Mary E. Wilkinsová-Freemanová

Rozprávačka príbehu si spomína na nebohú Luellu Millerovú, neškodne vyzerajúcu dámu, ktorá však rozhodne neškodná nie je. Na prvý pohľad neschopná a bezbranná žena, ktorá potrebuje neustálu opateru. Ibaže tí, ktorí sa jej rozhodli pomôcť akosi rýchlo chradnú až kým...

Výborná poviedka, často antologizovaná, a po prečítaní pochopíte prečo... Teda prečo? Ako som povedal, preto, lebo je výborná. Určite aj vy máte okolo seba tých tzv. energetických upírov, jednoducho totálnych otravov a neschopákov, ktorí vás doslova vycicajú... Autorka stihla viac strašidelných príbehov - a že to s nimi vedela!

Rendez-vous (Le Rendez-vous) - Maurice Renard

Láska až za hrob. A to doslova! Istý architekt sa doznáva z poľutovaniahodnej fascinácie ženou svojho najlepšieho priateľa. Zaľúbi sa do nej tak silne, tak vášnivo, tak osudovo, že jeho posadnutosť a nepríjemná náhoda ho doženú až k odpornému nápadu...

Priekopník francúzskej fantastiky, autor nevšedných príbehov, si vzal ako námet svojej poviedky písanej formou listu zneužite hypnózy. (Živočíšny) magnetizmus alebo mesmerizmus bol vtedy ešte veľmi módnou témou a autor ju uchopil navýsosť originálne. Je to príbeh o vnútornom zlyhaní, osudovosti náhody, manipulácii druhými, ale dá sa to vnímať aj ako extrapolácia otroctva deštruktívneho závislého vzťahu. Brilantné dielko, ktoré ma zdrvilo a pripomenulo mi slávnu Opičiu labku. 

Mortonova podivná smrt (The Singular Death of Morton) - Algernon Blackwood

Dvaja priatelia sa vracajú z výletu a penzión, v ktorom sú ubytovaní už nemajú ďaleko. No na krajinu rýchlo sadá súmrak a sleduje ich zvláštne a mlčanlivé dievča, ktoré predtým stretli v hore.

Algernon Blackwood bol majstrom podivnej a strašidelnej literatúry a vo svojom repertoári má aj podarený upírsky príbeh. Určite nepatrí medzi to najlepšie, čo napísal, ale zaujme svojou zdanlivou počiatočnou nenápadnosťou, nenúteným civilným rozprávačstvom a dojmom, ktorý vo vás zanechá. Jedná sa o "obyčajné" líčenie jedného výletu, historka vhodná na rozprávanie s kamarátmi pri zhasnutej lampe a zapálených sviečkach, ale atmosféra, ktorú vyvoláva opis zmrákania a blížiacej sa noci so svojimi tajomstvami, vyvolá zas u vás zimomriavky.

Komnata ve věži (The Room in the Tower) - Edward Frederic Benson

Znepokojivý sen vracajúci sa so železnou pravidelnosťou. Sen, v ktorom je hlavný hrdina ubytovaný v komnate vo veži, kde číha neopísateľná hrozba, sa jedného dňa naplní.

Benson bol právom považovaný za jedného z najlepších autorov strašidelných príbehov a Komnata vo veži je tiež právom považovaná za jeden z jeho najznámejších príbehov. Má naozaj pestrú motivickú šírku. Je tu desivý sen, ktorý sa neodbytne vracia a pravidelne opakuje a máta hlavného hrdinu. A ešte niečo desivejšie: je tu i motív sna, ktorý sa vyplní. K tomu všetkému je tu upír - prízrak vystupujúci z obrazu. Netvrdím, že je to dokonalá poviedka (Benson má podľa mňa ešte lepšie), ale je dobrá a je... no proste je naozaj desivá, a to sa počíta! 

O oranžově zbarveném vévodství (Vom orangefarben Herzogtum)- Willy Seidel

Detstvo je idylickým stavom bytia. Aspoň sa nám tak detstvo často javí. Pre hlavného protagonistu to tak naozaj je. Ale každá idyla sa dokáže premeniť na katastrofu...

Je to surrealizmus? Je to expresionizmus? Impresionizmus? Estetizmus? Alebo dokonca dekadencia či extrémne svojrázny príklad modernizmu (moderny)? Asi všetko z toho, ale je to aj uhrančivá, snivá melancholická expedícia do dávno stratenej ríše detstva, ktorá, čím je vzdialenejšia, tým viac sa nám javí neskutočnejšie, ireálnejšie. Štylisticky a kompozične je to úchvatná ukážka toho, kam až beletria môže zájsť, ak sa svojej úlohy zhostí nekonvenčný a pravý umelec. Horšie to je s koncepciou. Záverečná časť mi pripadala akoby nadstavená, neumelo navŕšená mohyla na krásnej stavbe a, povedzme si pravdu, tematicky sa poviedka vlastne do antológie vôbec nehodila, nemala tu čo robiť. Keby sa však v knihe neocitla, bol by som ochudobnený o čitateľský zážitok, ktorý je nepodobný väčšine vecí, čo som kedy čítal. Willy Seidel je už zabudnutý autor, ktorého diela ale (údajne) by dokázali nadchnúť, len ich oprášiť... Po prečítaní tejto poviedky tomu nemám najmenší dôvod neveriť.

Uhranutý (Bewitched) - Edith Whartonová

Traja muži rozdielnych povolaní a pováh, traja muži, ktorí nemajú nič spoločné, až na to, že sa poznajú, a že boli ako prví poruke, sú privolaní žiadosťou o pomoc, ktorú poslala zúfalá manželka. Jej muž sa totiž schádza po nociach s nemŕtvou!

Naozaj dobrá poviedka s pomaly, no nekompromisne hustnúcou atmosférou. Prirovnám to ku krátkym zimným dňom, ktoré sa preklápajú do pochmúrnych, beznádejne tmavých nocí. V takomto čase-nečase, v pustatine, bokom od civilizácie sa odohráva náš príbeh. Je to príspevok do antológie, ktorý bol napísaný, aj sa odohráva v 20. storočí, no na jeho začiatku a v končinách, ktoré sú takrečeno pánubohu za chrbtom a izolované od modernizujúcej sa spoločnosti. Text je okrem atmosféry, ktorá je vybudovaná konverzáciou postáv a opisom nevľúdneho prostredia, charakteristický aj stretom modernej doby a racionalizmu a archaickej éry a povier. A zoči-voči nadprirodzenému je skepticizmus zbytočný... a bezbranný. Musím podotknúť, že tu nejde o klasický vampirizmus krvi, ale skôr o arrivizmus, teda satie životnej energie, čo je tiež rozhodne zaujímavý koncept a príjemná zmena v upírskej paradigme...
Edith Whartonová bola jeden čas veľmi slávnou literátkou, nás ale zaujíma predovšetkým fakt, že je jednou z najlepších autorov/autoriek, ktorí sa venovali duchárskym a tajuplným príbehom. Jej prínos pre žáner je nesporný.

Já, vampýr (I, the Vampire) - Henry Kuttner

Do Hollywoodu znenazdajky vtrhne aristokratický Francúz, pre ktorého vytvoria film, v ktorom má stvárniť upíra. Snímok má byť tomuto uhrančivého elegánovi šitý na mieru. Ale viete si predstaviť taký scenár, kedy upíra stvárni skutočný upír?!

Nie je to nijako vysoké umenie, skôr poctivý pulp, kde je ťažisko prenesené do rozprávačskej zdatnosti, dynamiky deja a napätia, a to je práve to, čo niekedy tak zúfalo potrebujeme. Ale Henry Kuttner bol majster nápaditej fantastickej poviedky a vôbec majster poviedky, takže tak či tak vás nijako nesklame. Okrem toho ide o dôležitý historický míľnik pre žáner. Autor tu prišiel s revolučným nápadom: čo keby herec, ktorý má hrať upíra v hollywoodskom trháku bol naozaj upírom?! A ešte niečo je tu veľmi dôležité - zrejme prvý raz v dejinách tu nie je upír čisto zápornou postavou... A k tomu si pridajte prostredie starého Hollywoodu 30. rokov. No nádhera! O ikonickom názve poviedky ani nehovorím...

Dívka s hladovýma očima (The Girl with the Hungry Eyes) - Fritz Leiber

Krachujúci fotograf spraví objav, ktorý mu na poslednú chvíľu zachráni existenciu, a ktorý mu budú závidieť všetky modelingové agentúry v Štátoch. To dievča sa stane sexsymbolom celej krajiny, ale nie je to len také obyčajné dievča.

Ak bola predchádzajúca poviedka prvým upírskym príbehom v dejinách literatúry, ktorý bol zasadený do moderného prostredia, tak stále ešte  pracoval s tradičným upírskym kódexom. Táto poviedka je už ale skutočne modernou a odzrkadľuje obavy a túžby moderného mestského človeka. Svet reklamy, svet modelingu a bulváru vysaje svojich aktérov, pohltí ich zaživa, presne tak, ako naša hrdinka, archetypálna femme fatale, oproti ktorej je aj modlivka vzorná a starostlivá partnerka. Áno, tento príbeh reflektuje populárnu kultúru a spolupodieľa sa na jej vytváraní. A v Leiberovom podaní, pretože ten chlapík bol vo svojej dobe jeden z najtalentovanejších autorov fantastiky, je to aj vyššia kultúra - skrátka výborne napísaná poviedka nekompromisne komentujúca spoločenskú realitu.

Místo setkání (Place of Meeting) - Charles Beaumont

Po jadrovej vojne (či inej podobnej kataklyzme) sa ťažko vodí aj upírom. To, že prežili ešte neznamená, že budú mať na ružiach ustlané. Ba možno práve to! Chudáci upíri budú mať naozaj na ružiach ustlané. Aspoň v prenesenom zmysle. (Ten, kto sa vyzná v upírskom folklóre vie, že šípová ruža na nemŕtveho pôsobí skoro tak zničujúco ako cesnak...)

Zostavovateľ sa vzrušuje tým, aká jedinečná je Beaumontova poviedka. Aspoň tak, ako veľmi jedinečným bol sám autor. Do istej miery je to pravda. Je to poviedka dlho otáľajúca s pointou a na pointe je aj založená. Je to výborný nápad rozvíjajúci upírsky folklór až za obvyklé žánrové limity, dávajúc jej tak nový, celkom absurdný, ale  neodolateľne imaginatívny rozmer. To ešte nikomu nenapadlo, čo  by robili  nemŕtvi po rozsiahlej katastrofe spôsobenej človekom, kedy by ľudský druh vyhynul? Napadlo; do parodickej roviny to bolo posunuté v poviedke Drzoun, ale Beaumont bol prvý a dosiahol silnejší efekt. Takejto hrozbe musia čeliť upíri atómového veku...

Môj verdikt bude stručný, jasný a výstižný. Je to výborná antológia, ktorá by jednoducho nemala chýbať v poličke žiadneho fanúšika.

(kniha vyšla v roku 2010 v nakladateľstve Plus vydavateľstva Albatros)