Básnické intermezzo II

História upírskej tematiky v poézii je dlhá a mnohotvárna. Má aspoň toľko odtieňov, koľko bolo autorov, ktorí sa jej venovali. Zdalo by sa, že význam či použitá symbolika týchto básní musí byť veľmi limitovaná, ale opak je pravdou. Rovnaká téma, podobný obsah a približná pointa sa dá spracovať naozaj rozdielne. A aj tie básne, ktoré sú svojim vyznením temer identické, nesú samozrejme autentickú pečať autorovej individuality a často nezameniteľnosti. Je skoro neuveriteľné, akú atmosféru dokážu vteliť niektorí umelci slova do svojich veršov. Minule som predstavil vôbec prvú upírsku báseň v dejinách a potom dve slávne Baudelairove, vybrané z Kvetov zla, pričom tá druhá bola dokonca pri prvom uverejnení zbierky vyškrtnutá cenzúrou z knihy pre svoju nemravnosť! Poďme sa teraz pozrieť na báseň jedného z najväčších anglických romantikov:


La Belle Dame sans Merci

Ach, čo ťa, rytier, sužuje,
že blúdiš ako v prázdnom sne?
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie.

Ach, čo ťa, rytier, sužuje?
Z očí ti čítam zúfalosť.
Je jeseň, veverička má
už zásob dosť.

Čelo ti zrosil pot a strach
a na tvári si pobledlý.
Červené ruže na lícach
ti uvädli.

Stretol som paniu na lúkach,
s dlhými vlasmi, s krokom víl.
V jej krásnych očiach plamene
som objavil.

Uvil som pre ňu náramok,
vonný pás, venček na vlasy.
S láskou sa na mňa pozrela
a vzdychla si.

Vzal som ju k sebe na koňa
a hľadel na ňu zas a zas.
Pesničku víl mi spievala
po celý čas.

Našla mi sladké korienky,
mannu, med z práce lesných včiel.
Keď šepla: "Ľúbim ťa," jej hlas
tak cudzo znel.

A potom v malej jaskynke
jej trpký plač som počúval
a bozkami som vysušil
z jej očí žiaľ.

A tam ma vniesla do spánku,
sníval som, ach, ja úbožiak,
ten posledný zo svojich snov
na úbočiach.

Videl som kráľov, vojakov,
čo bledí varovali ma:
"To Krásavica Bezcitná
ťa v moci má."

Videl som púšte na perách,
v ich hroznom výkriku bol strach.
Keď som vstal, bol som znova tu,
na úbočiach.

A preto tadiaľ putujem
a blúdim ako v prázdnom sne.
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie. 

(John Keats)


Určite ste si všimli, že v básni nevystupuje upír, ale rytierova la belle dame sans merci, čiže v preklade bezcitná krásavica, je skôr niekto (či niečo?) na spôsob víly. Ostatne, nadprirodzené bytosti sa v romantickom básnictve vyskytujú pomerne často, veď poeti boli zreteľne inšpirovaní antikou a ľudovými baladami, kde sú takýto tvorovia ako doma. Pričasto sa v upírskom kánone objavujú diela, ktoré majú len máločo, ak vôbec dačo spoločné s upírmi, a to aj keď prihliadneme na to, že v kultúre sa v priestore i čase povedomie o upíroch vyvíja a teda zákonite mení. Musíme prihliadnuť aj na to, že v poézii je deliaca čiara medzi jednotlivými netvormi veľmi nejasná a mnohé "typy" démonických bytostí splývajú. Mnohé je ale zrejme dané tým, že jednotlivé texty reálne málokto číta, zakiaľ však jeden od druhého zvesela odpisuje. Mnohé zoznamy literárnych diel údajne pojednávajúcich o upíroch obsahujú aj práce, v ktorých sa namiesto nich vyskytujú prízraky, revenanti či ghúlovia, atď. Nemusíme byť úzkoprsými hnidopichmi, ale to, o čom sa vyjadrujem, musím predsa aj poznať, inak to nejde! Povedzme si ale narovinu, že práve teraz na tom nezáleží. A to preto, lebo to je úžasná báseň, ktorá má v Čiernej knižnici svoje čestné miesto. Najlepšie básne Johna Keatsa totiž dosiahli vrchol Poézie. Jeho ďalšie dielo, ktoré býva často spomínané v súvislosti s upírmi je dlhšia básnická skladba Lamia. A opäť mylne... hoci lamie boli neskôr vnímané ako nebezpeční noční démoni, podľa niektorých zdrojov sajúci krv svojich obetí, báseň spracúva pôvodnú antickú látku - tragický príbeh z gréckej mytológie, a tam niet o upíroch ani zmienky.
Téma zhubnej závislej lásky  k idealizovanej, nekonečne vzdialenej neľudskej bytosti, ktorá nemôže opätovať city, samozrejme zaujala aj maliarov. Tu sú niektoré diela inšpirované básňou La Belle Dame sans Merci:

(autorom maľby je Frank Dicksee)

(autorom tejto maľby je John William Waterhouse)

(aj autorom tejto maľby je John William Waterhouse)

(obraz namaľoval Arthur Hughes)

(autorom tohto obrazu je Frank Cadogan Cowper)

(obraz namaľoval Walter Crane)

(namaľoval Henry Meynell Rheam)

(namaľovala Isobel Lilian  Gloag)

A teraz niečo od samotného lorda Byrona!


Džaur (úryvok)

Turban do prostého kamene vytesán,
sloup obrostlý plevelem divokým,
a na něm již jen stěží se přečíst dá
za mrtvé z koránu modlitba.
Takto tedy ten kus země označen byl,
kde Hassan v pustém údolí duši vypustil.
Zde snad ten nejvzornější Osman dlí,
jaký se kdy v Mekce poklonil,
vínem ze všech nejvíc opovrhoval,
otočen k svatyni nejzbožněji se modlíval.
Když mocné volání neslo se ve vzduchu,
rozléhalo se všude: "Alláhu, Alláhu!"
Avšak jeden cizinec smrt mu přivodil
i on sám cizincem ve vlastní zemi byl,
padl, když napřažen k ráně stál,
aniž by mstu krevní vykonal.
Však na jeho duši v ráji již
přesladké panny čekají,
krásnému slunci bude blíž
tam temnotu neznají.
Už se blíží - zelenými šátky mávají
polibkem hrdinu vítají!
Kdo v bitvě s džaurem život položí
si nesmrtelnost jistě zaslouží.
Ale ty, bezvěrče, měl by ses bát,
až Munkar kosou pomstu přijde vykonat,
pak v bolestech budeš bloudit  zas a znova
kolem ztraceného trůnu Iblisova,
oheň neskutečný, co uhasit se nedá,
v srdci bezmocném se ti usadí,
a žádnou řečí světa nelze prozradit,
jaká muka to peklo vnitřní přivodí!

Předtím však dostaneš upíří podobu,
každé noci vstávat budeš z hrobu,
svůj rodný dům coby duch obléhat
celé rodině krev budeš sát,
v hodině půlnoční mok života pít,
sestře, ženě, dceři nedopřeješ klid.
Leč tuze odporná ti přijde tato strava,
co mrtvému zdání života dává,
avšak než naposled oběti tvé zavřou oči,
poznají, že to otec byl jejich popravčím,
proklejí tě, ty jim kletby vrátíš zpět,
uvadne a uschne tvého rodu květ.
Leč ta, co tvé prokletí ponese dál,
je ta nejmladší, kterou si nejvíc miloval,
v poslední chvíli tě "otče" osloví,
to slovo ti do srdce vžene plameny!
Své poslání však musíš dokončit,
poslední ruměnec, záblesk v očích ji vzít,
věnuje ti naposled matný pohled,
než zchladne, bez života, jako led.
Pak prokletou rukou vytrhneš jí
chumáč vlasů zlatých, kadeřavých,
které si za života v copy splétala,
pár vrkočů na památku milému dala,
avšak teď je svíráš v hrsti
coby věčnou upomínku své bolesti,
krví své nejmilejší celý zmáčený,
skřípající zuby i ret znavený.
Pak do hrobu ponurého zas se vypravíš,
s ghouly a ifrity po cestě si zařádíš,
dokud se tito v hrůze neodtáhnou
od stvůry horší, než oni sami jsou!

(George Gordon Byron)


Tak, tu už niet sporu o povahe upíra. Dokonca sa nejedná ani o alegóriu. A potom do tretice: je to jeden z prvých textov v anglickom jazyku, kde sa vyskytuje upír.
Len malý slovníček pojmov. Džaur je meno pre neverca, v tomto prípade kresťana. Munkar je niečo ako anjel smrti a Iblis je zas islamské označenie pre diabla. Ghúlovia sú noční démoni, požierači mŕtvol a ifríti takisto zlovoľní mocní démoni. Tieto bytosti sa objavujú v arabských legendách a moslimskej tradícii.
Báseň bola veľmi populárna a podnietila aj maliarov k tomu, aby vytvorili úchvatné diela. Tu sú niektoré z nich. Vyberám také, ktoré zachytávajú bitku medzi Hassanom a džaurom, ktorá predchádza citovanej pasáži.

(autorom týchto dvoch obrazov je Eugéne Delacroix)

(autorom tejto maľby je Alexandre-Marie Colin)

(obraz namaľoval Horace Vernet)

Tieto obrazy dokazujú, že Byronovo dielo bolo veľmi populárne aj vo Francúzsku. Spolu so samotnou básňou sú tiež dokladom toho, ako v Európe podporovali grécky boj za nezávislosť voči Osmanskej ríši.

Rej upírů

Ak chcete siahnuť po kvalitnej antológii upírskych príbehov, ponúka sa Vám ich hneď niekoľko. Ale prvou v Čechách aj na Slovensku vydanou a dodnes asi najlepšou je Rej upírů. Ten sa dočkal hneď niekoľkých vydaní a to prvé, ktoré vo svojej dobe pôsobilo ako zjavenie, vyšlo dokonca dávno za socializmu. Okamžitý úspech knihy dokumentuje, že táto téma bola aj v tej dobe veľmi populárna. A je dodnes. Čo je na knihe ešte zaujímavé je fakt, že všetky poviedky sú už klasickou ukážkou žánru a veľmi dobrým príkladom literárneho romantizmu. Konkrétne sú ponurou, pochmúrnou, odvrátenou stranou dobového romantizmu. K tomuto duchovno-kultúrnemu prúdu neodmysliteľne patrí aj tajomno a temnejšie stránky ľudskej duše. Až na dve výnimky, kedy je vznik poviedok datovaný na začiatok 20. storočia, pochádzajú texty zo storočia devätnásteho. A úžasným, maximálne esenciálnym spôsobom zrkadlia atmosféru doby, v ktorej vznikli. Niekto by to mohol odbiť s tým, že sú produktom svojej doby, ale ja hovorím, že sú nasiaknuté duchom tej doby. A je to ako cestovať v čase! Do éry, kedy sa žilo úplne inak, a inak sa aj rozmýšľalo. Rozdielna mentalita, odlišné hodnoty, a že je čím sa inšpirovať! Ach, áno, vtedy malo označenie krásna literatúra zmysel. Poviedky sú naozaj krásne napísané. Rozvité súvetia, množstvo výrazov, aj málo používaných či zastaraných, a to už samé osebe evokuje dávno zašlé časy, k tomu nádherné opisy prírody, len počkajte na tie zúriace živly - búrka bičujúca planinu či divoké more bijúce do rozoklaných útesov... alebo nežný, no tiež tajuplný svit mesiaca, každopádne, temný romantizmus, to je chválospev na čaro noci.
A nie je to dnes tak trochu archaické? Nie je to anachronizmus? Je.
A tak je to správne.
Je to ostatne presne to, čo hľadám. Verím, že aspoň niektorých z Vás to takisto zaujme. Na dôvažok je nesmierne fascinujúce vidieť, ako sa v priebehu vekov vyvíjali a menili predstavy o upíroch. Už ale dosť rečí, poďme sa pozrieť na jednotlivé príbehy, ktoré zostavil Tomáš Korbař. A mal pri výbere veru šťastnú ruku. Alebo skôr; vyznal sa.

Rej upírů 

Vampír (Vampír) - Jan Neruda
Idylická dovolenka na jednom z gréckych ostrovov zmení svoj ráz, keď sa výletníci stretnú s jedným nie práve typickým maliarom...

Kratučká poviedka od významného českého realistu, ktorá bola publikovaná až po jeho smrti. Krásny ornamentálny jazyk, stará čeština, s akou sa dnes už nestretnete, nádherné lyrické opisy a skvelý nápad. Nebudem nič vyzrádzať, ale upíra tu musíme chápať v prenesenom, nie doslovnom význame, hoci o nadprirodzený prvok v poviedke nebudeme ochudobnený. Čo sa môjho názoru týka: veľmi dobrý úvod do zbierky.

Upír (The Vampyre) - William Polidori
Lord Ruthven je charizmatický bledý šľachtic, ktorý navštevuje londýnske spoločenské podujatia a večierky a... loví tam krásne dámy. Tie pripraví postupne nielen o dobrú povesť, ale aj o život. Je nebezpečné byť milenkou upíra!

Asi prvá poviedka na svete, kde vystupuje upír. Veru, budúci rok uplynie práve 200 rokov od uverejnenia textu. Ten vznikol ako súčasť slávnej kamarátskej dohody o tom, kto napíše najstrašidelnejší text. Neoficiálnym víťazom sa bezkonkurenčne stal Frankenstein Mary Shelleyovej, áno, aj on vznikol na základe tejto stávky, ale pre nás je teraz dôležité, že v tú povestnú noc, kedy si priatelia čítali hrôzostrašné príbehy a dohodli sa, že niečo podobné skúsia napísať sami, noc, kedy sa v podstate zrodil moderný horor, dal Polidori upírovi prvý raz takú podobu, aká sa neskôr najviac presadila a stala najväčšmi známou. A hoci poviedka nie je nijako šikovne napísaná a z literárneho hľadiska na nej nie je nič pozoruhodné, autor dal týmto vzniknúť archetypu. Príťažlivý šľachtic, ktorý za sebou zanecháva morálnu skazu a aj fyzické obete, muž, ktorý ženu takrečeno..., no áno, vycicia, zničí... čo je možné vnímať ako kritiku bezohľadných frajerov, ktorí križujú salóny a poľujú na ľahkovážnu korisť. Všeobecne sa verí, že ako predobraz lorda Ruthvena poslúžil lord Byron, veľký predstaviteľ romantizmu, geniálny, ale tiež škandalózny básnik, ktorému bol Polidori osobným lekárom. No keďže teraz už nepôjde iba o metaforu, náš upír nie je len egoistom, čo bez škrupúľ zneužíva city svojich obetí, je to skutočný nemŕtvy, bytosť, na ktorú nemá dosah smrť, a ktorá sa živí krvou. Keď poviedka vyšla prvýkrát, Byronovi bolo dokonca prisudzované autorstvo. A v Európe vyvolala ošiaľ. Vzniklo neoficiálne pokračovanie, divadelné adaptácie, opery... Do príchodu grófa Draculu bol lord Ruthven nepochybne najznámejším upírom.

Přízraky (Prizraki) - Ivan Sergejevič Turgenev
Hlavného hrdinu navštevuje každú noc prízrak v podobe krásnej mladej ženy s vampirickými sklonmi. On jej podľahne a spoločne sa vydávajú na fantastické nočné lety naprieč celou Európou. Putujú nielen v priestore, ale dokonca i v čase. Nič však nebýva zadarmo...

Veľmi pekný text. Kultivovaný, jazykovo brilantný, štylisticky skvostný s nádhernou atmosférou, ktorá Vás prenesie do sveta fantomických vidín, snov a preludov. Turgenev bol skutočne skvelým autorom, a to nielen v rámci domácej ruskej literárnej scény, ale i celosvetovom meradle. Jeho fantastické príbehy tak tvoria jedinečný protipól k jeho omnoho známejšej realistickej tvorbe.

Carmilla (Carmilla) - J. Sheridan Le Fanu
Hlavná hrdinka si spomína na krajne neobvyklú príhodu zo svojej mladosti: žije s otcom a nepočetným služobníctvom na izolovanom zámku v Štajersku, život plynie v ospanlivej a ničím nerušenej idyle až do chvíle, kedy za dramatických okolností neprijmú vo svojom dome záhadného hosťa. Je ním okúzľujúca mladá dáma, ktorá sa však správa podozrivo a napriek všetkej spanilosti je na nej niečo zvláštne a neprirodzené...

Skutočná legenda na poli upírskej literatúry a priamy predchodca Draculu, ktorý je touto novelou zreteľne inšpirovaný. Tá obsahuje všetky slávne prvky, ktoré sú dnes tak späté s týmto typom príbehov, a ktoré neskôr ešte viac prehĺbil už spomínaný román Dracula. Je tu upír, v tomto prípade upírka, nemŕtva bytosť, ktorá vládne nadprirodzenou silou, disponuje sugestívnou/hypnotickou mocou, žije podvojným životom - telo spočíva v hrobe, zatiaľ čo jej dvojník v noci vyhľadáva svoje obete, ktoré vampirizuje, prepadáva ich v spánku a živí sa ich krvou. Žilu otvára svojimi ostrými špičiakmi. Niekedy na seba berie podobu akejsi beštie či šelmy. Upírovým výčinom je možné zamedziť tak, že ho prekvapíte v hrobe a prebijete mu srdce dreveným kolíkom. Oproti Stokerovmu opusu, ktorý sa hneď po uverejnení stal upírskym kánonom je tu ale hneď niekoľko rozdielov. Napríklad veľmi zaujímavým prvkom je mystérium spojené s menom upírky, ktoré akoby obmedzovalo jej moc a pôsobenie, a s ktorého používaním je zviazaná. A zvyšok je už na Vás - môžete si túto novelu porovnať s jej populárnejším Stokerovým nasledovníkom a nájsť päť podobností a päť rozdielov v dennom či nočnom harmonograme upíra :)
Novela bola publikovaná ako súčasť veľmi voľne prepojených strašidelných príbehov, ktoré vyšli v jednom zväzku pod názvom In A Glass Darkly (u nás vydané ako: V temném zrcadle), pre svoj rozsah a kultový status je ale nezriedka vydávaná aj v samostatnej knižnej podobe. Je to šikovne skoncipovaná a pútavo napísaná romanticko-hororová klasika, ktorá by sa ale možno nestala tak legendárnou, nebyť toho, že... áno, je tam lesbický erotický podtón, no nič natoľko bombasticky pikantné, ako hlásajú reklamy na prebaloch niektorých vydaní, takže, perverzáci, nechajte si zájsť chuť! V skutočnosti je to veľmi decentné, až by som nemravne povedal, že vkusné, na míle vzdialené súčasným vulgaritám.
Autor napísal viacero výborných strašidelných príbehov, v podstate sa na tento typ literatúry špecializoval; meno Sheridan Le Fanu je právom veľmi uznávané, spomedzi všetkých prác je Carmilla stále jeho najviac vyhľadávaným dielom.

Mrtvá milenka (La Morte Amoureuse) - Théophile Gautier
Kňaz sa v starobe zveruje, ako dlhé roky viedol absolútne protikladný dvojitý život. Cez deň bol bezúhonným, asketickým, pre vieru zapáleným svätým mužom a v noci sa menil na márnivého hýrivca a čo horšie - milenca upírky!

Jeden z najkrajších textov, aké som kedy čítal. Prenádherná ukážka romantiky a romantizmu. Ten toľko deklarovaný rozpor medzi snom a skutočnosťou a medzi nimi tápajúci nerozhodný hlavný hrdina, ako jeden z hlavných znakov tohoto literárneho smeru - poučka, čo sa toľko omieľa v učebniciach a slovníkoch, tu naozaj dosahuje neuveriteľnú intenzitu, až tak, že rozdiel medzi snom a skutočnosťou sa napokon celkom stiera. Účinok je potom priam nadpozemský. Neodolateľný ako sladký bozk. Ale pozor, je to akoby bozk s príchuťou krvi na perách! Okrem estetickej funkcie má táto krásna poviedka aj iný rozmer. Varuje pred bezuzdným, poživačným životom... alebo nie? No, možno skôr radí, aby sme sa nevyhýbali ani radostiam, ktoré život prináša! Vlastne úplne otvorene a kacírsky hovorí, že osudovej, spaľujúcej láske je zbytočné vzdorovať, je možné z nej len piť plnými, opojnými dúškami. Darmo sa jej budeme brániť, preto si ju vychutnajme, keď sa ponúka! Ach, la dolce vita! Čo ešte dodať? Snáď už len zdôrazniť, že poviedka to je rovnako krásna ako jej upírska protagonistka, kurtizána Clarimonda. Pod menom hlavnej hrdinky je aj poviedka známa v anglicky hovoriacich krajinách. A tá je vykreslená tak, že jeden môj dobrý priateľ sa do nej zaľúbil. Celkom vážne. Zaľúbil sa do fiktívnej literárnej postavy len na základe opisu. Ale akého opisu! Gautier bol veľmi schopný spisovateľ, u nás je známy predovšetkým ako autor historizujúceho dobrodružno-romantického diela s príchuťou Troch mušketierov - Kapitán Fracasse, ale má na konte aj niekoľko fantazijných príbehov so strašidelným zafarbením.

"Zde Clarimonda odpočívá tiše,
jež za života byla největší kráskou lidské říše."

Cyprianovo vyprávění (Cyprians Erzählung) - E. T. A. Hoffmann
Podivnou hrou osudu sa hlavný hrdina knihy bezhlavo zaľúbi do nevinného mladého dievčaťa. Nevinného mladého dievčaťa, ktoré je ale pod vplyvom strašnej rodovej kliatby.

Poviedka kratšieho rozsahu, ktorá je vo všetkom tak akurát, v ničom výrazne nevyčnieva nad úroveň ostatných textov v antológii, ale ani nezaostáva. Čím je výnimočná, to sú dve veci: miera morbidity a fakt, že sa nepojednáva o upíroch, ale o ghúloch. Hoffmann je považovaný za priekopníka fantastického hororu, jeho zvláštne groteskné a zároveň strašidelné príbehy by si určite obľúbil Tim Burton... a možno ich aj pozná, nečudoval by som sa, keby to tak bolo. Napriek tomu, že v 19. storočí svojich súčasníkov fascinoval a mnohých ovplyvnil, je teraz Hoffmann trestuhodne zabudnutý autor. Poviedka pochádza zo štvorzväzkového výberu autorových próz Die Serapions-Brüder ako súčasť rozprávania jednej z postáv - Cypriana a vo svete je známa skôr pod názvami Vampirismus alebo Aurelia.

Neboť krev jest život (For the Blood Is the Life) - Francis M. Crawford
Večerné rozjímanie dvoch priateľov na vrchole veže rýchlo zmení svoj charakter po tom, ako sa stretnú s neznámom. Je to začiatok jedného pohnutého a tragického príbehu...

Dosť slávna poviedka. A ja dodám aj, že dosť dobrá! Je to už upírska klasika par excellence, ktorá vyniká svojou atmosférou a rozvíja tradičnú tému lásky až za hrob. V tomto prípade to treba brať doslova! Francis Crawford napísal nejednu výbornú strašidelnú poviedku a spomedzi všetkých je táto azda najčastejšie vydávaná.

Ďáblův dům (Oupyr) - A. K. Tolstoj
Už tradične budeme svedkami mladej lásky; teraz zakvitne v prostredí moskovskej šľachty. Našim zaľúbencom ale hrozí vážna prekážka v podobe upírov...

Raný upírsky príbeh a úplne prvý v ruskej literatúre. Či druhý? Pretože predošlá poviedka, mimochodom tiež od tohoto autora, bola napísaná vo francúzštine počas jeho zahraničného pobytu. Tolstoj (nepliesť si s jeho slávnejším vzdialeným príbuzným Levom Nikolajevičom) napísal presne štyri upírsky ladené príbehy. V tomto nemal Tolstoj vo svojom storočí konkurenta, nijaký iný autor, pokiaľ viem, ich nenapísal toľko. Zdá sa Vám to málo? Musíte si uvedomiť, že vtedy ešte nebolo tak veľa žánrových spisovateľov ako dnes, skrátka a dobre, nebolo mnoho autorov, ktorí by sa zameriavali výlučne, alebo aspoň z väčšej časti, na strašidelnú literatúru. Tej sa venovali prevažne len okrajovo. Zato radi, veď nejeden majstrovský strašidelný príbeh pochádza z pera velikánov svetovej prózy. Túto poviedku niektorí kritici chválili, ale poväčšine skôr hanili, podľa mňa však boli zaujatí. Na môj vkus je trošku pomotaná a snová sekvencia zbytočne detailná a absurdná aj na pomery snov, ale inak je to zvládnutý text, ktorý má miestami naozaj strhujúcu atmosféru. Okrem toho, je tu použitý zaujímavý koncept upírov, kedy je v hre kliatba rodu a spolčenie so Satanom... Nechajte sa prekvapiť a utvorte si vlastný názor, ale ja som bol s poviedkou spokojný, nájdete tu viacero originálnych prvkov a na dôvažok je prestúpená aj nefalšovaným dobovým romantizmom.

Noční návštěvník (Un Vampiro) - Luigi Capuana 
Zúfalý manžel a otec sa obracia s prosbou o pomoc na svojho priateľa vedca, u ktorého hľadá poslednú záchranu, kým nebude neskoro. Jeho rodina je terčom útokov upíra.

Zaujímavá, možno viac zaujímavá, ako dobrá poviedka. No zato zaujímavá veľmi. Je písaná dokumentaristickým štýlom, skoro sa zdá, že ide o prerozprávane skutočných udalostí. Veľký priestor zaberá dialóg vo forme polemiky veda versus spirituálno. Autor zaujímavým spôsobom rozpracoval stretnutie chladného racionalizmu so sférou, ktorá ho presahuje, a veda tak musí prehodnotiť svoje stanoviská. Ide iste o zaujímavú konfrontáciu, z ktorej víťazne vychádza najmä progresívne, nezaujaté uvažovanie, ktoré dokáže pružne reagovať na akékoľvek situácie, i tie, čo sú považované za nadprirodzené. Zaujímavé je tu aj vykreslenie podoby upíra, ako zlovoľného prízraku, bohužiaľ je ale príbeh veľmi nedejový a nechýbalo veľa a táto próza by ani nespĺňala charakter poviedky. Aj v tomto prípade ale môže byť čitateľ spokojný a odnesie si z príbehu minimálne nepríjemný pocit a zneistie vo svojom chápaní reality. Škoda, že autor je dnes už neznámym, aspoň u nás, lebo zdá sa, že vo svojej ére nebol bezvýznamným, naopak, pokladali ho za jedného z popredných predstaviteľov talianskeho realizmu, možno až naturalizmu, a tiež sa zdá, že ho fascinovali nadprirodzené či paranormálne, ako by sme teraz povedali, úkazy a javy. Ktovie aké iné nepreložené príbehy obsahuje jeho literárne dielo?

Draculův host (Dracula´s Guest) - Bram Stoker
Náš hrdina sa vydáva na výlet, ktorý sa zmení v boj o život. Podcení svoje sily a rýchlo sa stmieva... okrem toho, dnes je obávaná Filipojakubská noc! Noc, kedy sa stiera hranica medzi svetom živých a mŕtvych.

Stokera predstavovať netreba, ale táto veľmi sugestívna kratšia poviedka, ktorá mala byť prvou kapitolou, či akýmsi úvodom ku slávnemu Draculovi, je známa predovšetkým len v kruhoch znalcov. Autor sa rozhodol vypustiť ju, a tak vychádza samostatne až niekoľko rokov po románe, ako súčasť zbierky podobne ladených príbehov. Poviedka je nesmierne zaujímavým študijným materiálom pre každého, koho zaujíma história vzniku presláveného románu a jeho možných inšpiračných zdrojov. Zasadenie do nemeckých reálií, prítomnosť upírky, opustená dedina, to všetko odkazuje na Carmillu. Naviac je to naozaj slušne napísaná próza ťažiaca z pôsobivej atmosféry vykreslenej na pozadí zúriacich živlov. To sa Stokerovi skutočne podarilo! Jej problémom je ale to, že nefunguje dobre samostatne; bez znalosti románu. Veď nebola ani koncipovaná ako samostatný príbeh. Zato ak ju vnímate ako bonus ku Draculovi, ako nejakú tú povestnú čerešničku na torte, budete príjemne potešení.

(pôvodná obálka verzie z roku 1970 vydaného pod hlavičkou Lidového nakladatelství)

(druhé vydanie od vydavateľstva Grafoprint-Neubert z roku 1995)

(najnovšie vydanie s nádhernými ilustráciami a kolážami pochádza z dielne vydavateľstva Studio Trnka z roku 2015 viď. obrázok úplne hore)

(za zmienku stojí aj to, že akýsi výber alebo azda neautorizovaná skrátená verzia antológie sa objavila v roku 1992 ako rodokaps (lacné zošitové vydanie) pod patronátom Iva Železného a pod názvom Upíří hody; obsahuje tieto poviedky: Upír, Mrtvá milenka, Cyprianovo vyprávění, Neboť krev jest život)

Básnické intermezzo I

Na začiatku som avizoval, že na blogu bude aj poézia. A napokon, už aj bola - úryvok z Poeovej básne, hoci ako súčasť článku...

Z času na čas teda pridám nejaké hodnotné a / alebo zaujímavé verše, ktoré budú spĺňať estetické kritériá čierneho (temného) romantizmu. Prečo? Lebo poézia je šľachtičnou slova. Preto. Lebo je krásna. Lebo! Vedená srdcom génia, je to ten najväčší div literatúry, ba možno i umenia vôbec.

Naša prvá zastávka v ríše poézie budú básne s tematikou upíra a vampirizmu.

Vampýr

Moje milé děvče věří

neoblomně a pevně

dávným věroukám

své zbožné matky;

ale lidé u Tisy ještě

po hajducku slyší na vampýry

přinášející smrt.

Jen počkej, křesťanečko,

ty mě budeš mít ráda;

já se ti pomstím,

a dnes u tokajského

se ve vampýra proměním.

Víno tě sladce ukolébá a já

vysaju z tvých krásných lící

čerstvý, svěží purpur.

Když se pak úlekem probereš

a já tě políbím,

políbím tě jako vampýr;

až se celá roztřeseš

a vláčná mi klesneš do náručí,

podobna duši zemřelé,

pak se tě zeptám:

Je má věrouka lepší

než víra tvé dobré matky?

(Heinrich August Ossenfelder)

Táto báseň je zrejme prvou na svete, kde sa spomína vampír. Pochádza už z roku 1748(!).

Upír tu vystupuje ako symbol dravej orgiastickej sexuality a hedónistického života. V protiklade k slušnému kresťanskému žitiu, v ktorom si človek odopiera bezuzdné slasti. Hrdina sa na konci pýta, a pýta sa hlavne samého seba cez otázku kladenú vlastne čitateľovi, či nie je lepšie nebrániť sa telesným rozkošiam, čo prináša neviazaný život. Upír je však v tejto básni v metaforickom zastúpení žiadostivý muž, ktorý ukradne dievčaťu nevinnosť, pripraví ju o panenstvo. Je to zvodca, zhýralec... ako vidíme, vampirizmus sa zrejme od počiatkov spájal so živočíšnou sexualitou. Poživačný človek bez zábran je prirovnávaný k príšere z legiend a povestí. Báseň dokladá aj to, že za domovinu upírov bolo považované Uhorsko, príp. Rumunsko.

Ďalšia ukážka pochádza zo slávnej a prelomovej zbierky Kvety zla:

Upír

Ty, která jako zabiják

v mé bědné srdce vnikla jsi mi,

ty, která - mocí silná tak

jak horda běsů s čáry svými -

se v pokořeném duchu mém

teď roztahuješ se svou vládou,

ty, bídnice, s niž spoután jsem

jak odsouzenec se svou kládou,

jak se hrou umíněný hráč,

jak tupý pijan se sklenicí,

jak s červy mrcha v šachtě tlící,

buď zatracena, mrtva radš!

Já meči říkal, aby, hbitý,

mi pomoh´volnost získat zpět,

a v zbabělosti, zapřev city,

jsem o to prosil i ten jed.

Žel, meč a jed se zamračily

a s pohrdáním řekly jen:

"Ty nejsi hoden, pobloudilý,

být z toho jařma vymaněn.

I kdyby tě snad naše síly

upíra tvého zbavily,

tvé polibky by za chvíli

tu jeho mrchu oživily!"

(Charles Baudelaire)

V tejto básni zas predstavuje pre nešťastne zaľúbeného a márne túžiaceho muža upíra žena. Je to jeho nedosiahnuteľný objekt lásky a túžby. Neopätovaná láska a šialená túžba, ktorú k nej pociťuje z neho akoby vysávala život. Tá femme fatale je jeho súkromným upírom a nevie sa z jej moci vymaniť. Pomyslenie na ňu ho zraňuje a ničí natoľko, že uvažuje dokonca nad vraždou. Chce sa uvoľniť z pút otroctva vášne a túži po slobode, vie však, že ani vražda by mu nijako nepomohla, pretože túžbu živenú jeho predstavami nedokáže oslabiť ani smrť, a pretože bez nej ani nedokáže žiť. Je to bezvýchodiskový stav, z ktorého niet úniku. Táto báseň je výborným príkladom osudovej ženy, ktorá má moc pohltiť a stráviť svoju obeť. A nakoniec sa nedá hovoriť ani o láske ako takej, ale o šialenej posadnutosti.

A ešte jedna zo zbierky, v podobnej tónine:

Proměny Upírovi

Ta žena, jako had na roštu zmítajíc se

a ňadra v korsetu si dráždic o kostice,

chrlila ze svých úst dvou jahodových rtů

proud těchto horkých slov se čpěním mošusu:

- "Ó, já mám vlhké rty a znám se v dovednosti,

jak všeho svědomí se člověk v lůžku sprostí.

Vysuším každý pláč na prsou vítězných

a starcům vyloudím na tváři dětský smích.

Ten, kdo v mé nahotě mě vzhlédne bez závoje,

má ve mně nebesa, lunu a slunce svoje.

Já tolik z rozkoše, můj drahý znalče, znám,

že v tom, když v náručí již muže objímám,

či dávám zubům v plen svá ňadra v slastné chvíli,

cudná a nestoudná, slabá a plna síly,

jsou s to v té posteli, vší vášní zemdlelé,

se pro mne zatratit i sami andělé!"

A když mi vyssála již morek ze všech kostí

a já se stočil k ní, pln děsné ochablosti,

chtě vděčne zlíbat ji po jejich něžnostech,

neviděl jsem tu nic, než hnisem slizký měch!

Jat hrůzou, zavřel jsem hned oči v rozechvění,

a když jsem po chvíli je pootevřel zření,

ležely na místě té loutky, z níž šel strach,

jež měla na pohled spoušť krve v zásobách,

jen zbytky kostlivce, jež v zmatku kmitajíce

skřípaly jako štít či jako korouhvice,

houpané sem a tam zlým vichrem na tyči,

když v zimě za noci v tmách náhle zafičí. 

(Charles Baudelaire)

Aj v tejto básni je upír synonymom pre dravý sexus. A práve na tejto básni si môžeme uvedomiť, že rozdiel medzi ženou vampom a vampírom sa naozaj stiera.

Podobne pôsobivých básní existuje však viac... Možno zas niekedy nabudúce!

(autor ilustrácie, ktorá sa volá jednoducho a výstižne Upír je Philip Burne-Jones)

Howard Phillips Lovecraft

H(oward) P(hillips) Lovecraft (1890 - 1937)

Nie je možné zaoberať sa strašidelnou literatúrou a nenaraziť pri tom na toto meno. Ak niekto povie, že strašidelná literatúra by bez Lovecrafta nebola kompletná, ďalší hneď doplní, že bez tohto autora si nevie predstaviť modernú podobu hororu a jedným dychom ešte dodáva, že by to jednoducho vôbec, ale vôbec nebolo ono... 

Lovecraft je naozaj jedným z najvplyvnejších autorov hrôzostrašnej prózy. 

A pravdepodobne najvplyvnejším. 

Nebol dokonalým spisovateľom, ale bol natoľko odlišný a natoľko výrazný, a jeho príbehy sú tak svojské, a spôsob, akým ich podal tak zarážajúco intenzívny, znepokojivý a zvláštny, že je o jeho tvorbe možné uvažovať ako o prelomovej. Dnes je v obľube používať prídomok kultový, až tak, že každý druhý spisovateľ minulosti je považovaný za kultového autora. Lenže o Lovecraftovi sa ani inak vyjadriť nemožno. Tento nadužívaný prívlastok je u neho namieste. Napokon, okolo jeho osoby a diela sa skutočne vytvoril akýsi kult. Taký, ktorý skoro presahuje fanúšikovskú obec a začína napĺňať reálny význam toho termínu. Príznačný u literáta opradeného legendami je aj ďalší mýtický atribút, ktorý sa stal až akýmsi klišé u velikánov oceňovaných (a docenených) posmrtne. Presne tak; je to posmrtná sláva. Pretože hoci Lovecraft bol obľúbeným, ba aj rešpektovaným autorom už počas života, bolo to len v okruhu čitateľov fantastiky a v rámci úzkej skupiny príbuzne zameraných kolegov spisovateľov. Teda to bolo len na poli prísne žánrovom a veľmi okrajovom od hlavného literárneho prúdu. Širšieho uznania sa mu nedostalo a komerčne jeho diela prerazili až o mnoho rokov neskôr po jeho skone. Preto, ak sa niekde dočítate, že umrel prakticky neznámy a na pokraji chudoby, je to svojím spôsobom trpká pravda. A je to paradoxné a kruto ironické o to viac, že jeho príbehmi sa inšpirovali, alebo ich aj okopírovali, priznane i nepriznane, hrdo i podlo, nielen ďalší spisovatelia, amatéri i profesionáli, ale aj filmári, tvorcovia počítačových či spoločenských hier, maliari, ilustrátori, hudobníci... Naozaj málokto mal a stále má taký dosah na populárnu kultúru. A nie je veľa tých, čo sa tešia takej obľube. 

Milovaný a uctievaný Lovecraft... čo by si asi povedal na túto situáciu? Iste by si bol šťastný a pyšný na to, že mýtus, ktorého prvé vzory si utkal je zapracovaný do gigantickej tapisérie, čo sa stále zväčšuje a rozširuje. Cthulhu žije. Žije už vlastným životom a už dávno nespí. Už však ani tak nedesí. Ak sa chceme báť, musíme ísť teda opäť k tebe, k počiatkom príbehov.

Myslím si, že by si sa ale tiež ironicky usmieval nad našou stádnosťou, nad trendami, ktoré človek nasleduje, nad tým, ako sa vie masa nadchnúť, aby vzápätí zas záujem ochladol. Pri svojej skromnosti by si i neveriacky krútil hlavou nad trónom, ktorý ti fanúšikovia vystavali a určite by si rázne zaťukal prstom na čelo, keby si bol svedkom toho, ako sa nejeden horlivý a naivný okultista snaží skutočne dopátrať mocného grimoáru zvaného Necronomicon, artefaktu, ktorý si ty sám vymyslel pre potreby svojich príbehov.

Chaotické, groteskné a kruté sú dejiny. A to aj dejiny literatúry.

Životopis:

Howard Phillips Lovecraft sa narodil v Providence v štáte Rhode Island. 

Hovorí sa, že korene všetkého treba hľadať v detstve. Lovecraft rozhodne nemal typické detstvo. Ešte keď bol Lovecraft v útlom veku, prekonal jeho otec psychotickú príhodu a o pár rokov neskôr zomrel v sanatóriu. Pravdepodobnou príčinou smrti bol ale syfilis. 

Malý Lovecraft vyrastal v prehnanej starostlivosti matky, ktorá ho síce mala veľmi rada, na jednej strane ho rozmaznávala, ale na druhej strane sa občas voči synovi prejavovala i chladne až nepriateľsky. Je možné, že matka nebola už vtedy psychicky celkom v poriadku. Osobou, ktorá mala na neho veľký a skutočne formujúci vplyv, bol jeho starý otec, ktorý mu rozprával podivné príbehy a opantal ho kúzlom tajomna. 

Lovecraft bol veľmi inteligentným a nadaným, dalo by sa povedať, že skoro až zázračným dieťaťom. Vo veku troch či štyroch rokov už čítal, písať sa naučil len o málo neskôr. Netrvalo dlho kým začal písať tvorivo. Ovplyvnený exotickými Príbehmi tísíc a jednej noci či makabróznymi poviedkami E. A. Poea, svojho literárneho vzoru, už jeho detské práce bezpečne spadajú pod weird fiction, teda podivnú, podivuhodnú fikciu. Je to malý intelektuál, samotár, zasnívaný, zadumaný introvert a už v tom nízkom veku čudák. Má však vlastné svety, ktoré pre seba objavuje. Takto objavil v sebe tiež nadšenie pre ďalšie veľké hobby, ktoré mu učarovalo - astronómiu. Onedlho bol ňou priam posadnutý a ako amatérsky astronóm publikoval aj oficiálne články na danú tematiku. Zaujíma ho i chémia, hoci v o niečo menšej miere. Je zhnusený modernou súčasnosťou, fascinuje ho minulosť a prechováva lásku k uplynulej ére, ktorú ani sám nezažil. Priťahujú ho staré domy a doslova zbožňuje architektonické slohy minulých dôb.   

Viaceré osobné tragédie ho poznačili ako v detskom veku, tak i v období dospievania. Bolo to napríklad úmrtie milovaného starého otca, finančná situácia rodiny, ktorá sa zhoršovala, a ktorá ich donútila vysťahovať sa z dobre známeho prostredia do podstatne skromnejších pomerov, a ďalej to bol fakt, že nedokončil strednú školu a musel sa vzdať svojho sna stať sa astronómom. Lovecraft dokonca narukoval v období I. svetovej vojny, ale do armády ho nevzali. Ďalšou veľkou ranou bola hospitalizácia jeho matky pre psychické problémy. V liečebni potom ostala až do svojej predčasnej smrti. Lovecraft nie raz pomýšľal na samovraždu a prepadal depresiám. Už predtým sa nervovo zrútil, trápia ho bolesti hlavy, nespavosť, máva zlé sny, dokonca nočné mory, stráni sa ostatných ľudí, žije samotársky. Viaceré z jeho zdravotných ťažkostí majú zrejme psychosomatickú príčinu. Aj v detstve je často nevysvetliteľne chorý a vynecháva školu. Do veľkej miery sa vzdeláva sám. A vždy píše. Verše, zvláštne príbehy, ale aj eseje, polemiky a odborné články. A publikuje. V rôznych periodikách svojej doby. Najskôr v tých lokálneho charakteru, neskôr aj významnejších. Píše si s množstvom autorov. Vzniká čulá korešpondencia obsahujúca tisíce listov. Vytvára príbehy žánru weird fiction, príbehy, ktoré mu zaisťujú určitý ohlas a pôsobia, v istých pomerne uzavretých, čitateľských a spisovateľských kruhoch, rozruch. Uverejňujú ich aj viaceré "pulpové" (žánrovým zameraním striktne vymedzené časopisy senzačného charakteru určené pre široké vrstvy obyvateľstva a kvalitou variujúce od braku až po kvalitnú zábavu) magazíny, ktoré boli čitateľským fenoménom tej doby, vrátane legendárneho Weird Tales, periodika orientujúcim sa na fantastiku, najmä horor, a ktorý sa pre Lovecrafta stáva hlavným odbytiskom. Dokonca sa ožení a sťahuje sa do New Yorku. Spočiatku je uchvátený, no veľkomesta sa pomerne rýchlo preje a dá sa povedať, že ho znenávidí. Potrvá však ešte dosť dlho, kým sa vráti do milovaného rodného Providence. Aj to, čo sa najskôr javí ako idylické spolužitie dostáva vážne trhliny. Jeho manželstvo vydrží len dva roky. Z takých či onakých príčin je Lovecraft asexuál, fyzická intimita ho väčšmi odpudzuje než priťahuje.

Prispievatelia pulpových časopisov nie sú ktovieako platení a Lovecraft postráda obchodného ducha. O viacerých svojich dielach nemá valnú mienku a nie je dostatočne dravý ani šikovný, aby sa presadil a naučil sa chodiť vo svete, kde sa kšeftuje s písaným slovom. A tak tento nepraktický podivín a "snílek" upadá do finančných ťažkostí. Viaceré poviedky píše aj v spoluautorstve, respektíve ich po druhých prerába a dokončuje. Venuje sa dokonca ghost writingu, čiže píše na zakázku v mene niekoho druhého. Známa je takto jeho spolupráca s Harry Houdinim, najslávnejším kúzelníkom-iluzionistom svojej doby, ktorého vystúpenia uchvacovali celú vtedajšiu spoločnosť. Sľubne sa rozvíjajúcu spoluprácu však prekazila eskamotérova predčasná smrť.
Napriek, alebo práve kvôli svojej podivínskosti a čudáctvu, bol Lovecraft silnou osobnosťou a tak sa okolo neho zoskupuje okruh spisovateľov weird fiction a tým mladším z nich je akýmsi mentorom. Neformálne budú potom známi ako Lovecraftov krúžok. Spoločne sa obohacujú myšlienkami, radia si pri písaní a prispievajú nápadmi do fiktívneho sveta hrôz, ktorého duchovným otcom je práve Lovecraft. Je to obojstranná a vzájomne prospešná výmena, ale inšpirácia prúdi najmä smerom od Lovecrafta. Prispievatelia do pulpových magazínov sú jednoznačne ovplyvnení jeho príbehmi. Nejeden z autorov sa snaží s väčším či menším úspechom písať v Lovecraftovom štýle. Medzi jeho blízkych priateľov a tiež kolegov patrí Clark Ashton Smith, mimoriadne talentovaný romanticko-dekadentný básnik, ktorý na Lovecraftov popud začne písať prózu a je to práve weird fiction, vďaka ktorej sa stane najznámejším, a v ktorej, podobne ako jeho o tri roky starší kolega, dosahuje závratné výšiny neskutočna, a Robert E. Howard, mimoriadne šikovný rozprávač drsných dobrodružných príbehov a tvorca akčnej, naturalistickej fantasy typu "meč & mágia", ktorého neskôr celosvetovo preslávi (opäť však až posmrtne) jeho najslávnejší výtvor: dobrodruh a barbarský bojovník menom Conan. Spolu tvoria triádu najvýraznejších domovských autorov už spomínaného magazínu Weird Tales, hoci publikujú aj v iných časopisoch.
Významnejšieho uznania v širšej čitateľskej obci sa ale Lovecraft nedožije. Umiera v bolestiach na rakovinu. Až do poslednej chvíle si vedie denník.
Koncom tridsiatych rokov zakladajú jeho priatelia v obavách, že autorovo nevšedné dielo upadne do zabudnutia vydavateľstvo Arkham House. Napriek viacerým ťažkostiam, ktorým v priebehu času čelí, existuje dodnes a postupne začína aj prosperovať. Medzi čitateľmi získa vydavateľstvo pomyselnú nálepku "prestížne". Vydavateľské úsilie neúnavného Donalda Wandreia a hlavne Augusta Derletha stojí za obnoveným, a teraz už masovým záujmom o Lovecraftov literárny odkaz. Píšu sa však už šesťdesiate roky.
A ako je na tom Lovecraftove dielo dnes? Tak dobre ako nikdy predtým, stačí si zadať do internetového prehliadača príslušné heslá a presvedčte sa sami.
Čas je niekedy predsa len spravodlivý, jeho problém je ale ten, že má podstatne viac času ako smrteľníci... S výnimkou nesmrteľných autorov, samozrejme. A tým Lovecraft nepochybne je.

Ak sa chcete o špecifikách Lovecraftovej tvorby dozvedieť viac, prečítajte si aj moje predchádzajúce články.


fotogaléria:

zaujímavosti:

K branám Stříbrného klíče

Veľký guru strašidelnej literatúry nepísal len horory, hoci hrôzostrašné prvky do istej miery, a často významne, prenikajú celou jeho tvorbou. Venoval sa aj krásnej, prekrásnej, snivej, poetickej fantasy. Celá Lovecraftova tvorba je vzájomne pospájaná jemnými nitkami postáv, artefaktov, reálií a odkazov, ale je pri nej možné hovoriť o dvoch veľkých tematických a mýtotvorných okruhoch. O jednom, známejšom, sme si povedali už minule a je to takzvaný "Mýtus Cthulhu". Teraz sa poďme pozrieť, hoci podstatne zbežnejšie, na to, čo sa zvykne označovať ako "Snový cyklus". Pretože hoci je tento blog zasvätený strašidelnej literatúre, nech dnešný článoček potvrdzuje výnimku z pravidla. A možno nie až takú výnimku, veď nejedna Lovecraftova fantasy je prerastená hororovými elementami, ako som uviedol už na začiatku, takže by bolo veľkou chybou obísť túto, nemalú časť jeho diela. Verte a vedzte, že i fantazijná tvorba autora spĺňa kritériá Čiernej knižnice. A ak si náhodou, vo svojej domýšľavosti myslíte, že po prečítaní niektorých autorových prác už viete ako vyzerá nevšedná, podivná literatúra, tak si buďte istý, že zatiaľ neviete zhola nič.

"Mudrci sa snažia rozlúštiť zmysel snov, a bohovia sa im smejú." (Lovecraft)

Lovecraft bol posadnutý snami a bol to pre neho najhlavnejší inšpiračný zdroj pre samotný proces tvorby. Nebol ale zaujatý ani tak výkladom snov a ich interpretácie (či dezinterpretácie) vyskloňovanej podľa vzoru psychológia, čo sa práve počas jeho života a spisovateľskej kariéry stávalo až módnou záležitosťou, jeho naopak okúzľovali pračudesné, nevysvetliteľné, nepomenovateľné, nadpozemské kvality sna, a to sna najmä takého, kde sa vzájomne stretá nevýslovná nádhera, subtílnosť, ireálnosť s ťaživou naliehavosťou nočnej mory. U Lovecrafta akoby tieto dva atribúty neboli opačnými pólmi. A aj pri tom najpôvabnejšom zasnívanom fantazijnom príbehu môžeme tušiť skrytú, vyčkávavú prítomnosť nejakého zla či aspoň nebezpečia. "Snový cyklus" je tvorený pomerne veľkým množstvom próz (hoci to je relatívne, lebo Lovecraft nebol nijako prehnane plodný autor), my si teraz predstavíme tie tri najdôležitejšie, tie, čo mapujú osudy hlavného protagonistu Randolpha Cartera, ktorého je možno do istej miery chápať ako literárne alter ego samotného spisovateľa - jeho tvorcu, a ktoré vyšli u nás spolu v jednom zväzku pod názvom:

K branám Stříbrného klíče - H. P. Lovecraft

Výpověď Randolpha Cartera (The Statement of Randolph Carter)

Dvaja priatelia a okultní bádatelia sa vydávajú preskúmať zradné hlbiny pod tajomnou kryptou, aby prišli na to, čo ukrývajú.

Prvá poviedka je ešte čistým fantastickým hororom a ako rané spisovateľovo dielo predznamenáva jeho neskoršiu tvorbu, v ktorej rozvíja motívy tu použité. Čaká na nás stieranie predelu medzi snom a realitou, zostup do tajuplných a desivých podzemných priestorov, okultná tematika, neopísané a nevypovedané hrôzy, ktoré sú len naznačené a ponechané tak rýdzo na čitateľovej predstavivosti. Randolph Carter, hoci rozprávač a hlavný protagonista, je tu de facto len vedľajším hrdinom a preberá úlohu kronikára, do katakomb pod hrobkou zostupuje jeho skúsenejší a odvážnejší spoločník Warren. Príbeh je to zaujímavý, pútavý a patrične "lovecraftovský". Originálne, progresívne a nápadité je funkčné použitie moderného (vtedy) predmetu, akým je poľný telefón, cez ktorý sa dvaja muži na diaľku dorozumievajú. Keďže dej nie je "videný"  - nie je graficky opísaný priamym účastníkom hrôz Warrenom, zaznamenáva ho Carter prostredníctvom slov vyrieknutých svojím partnerom. Tu Lovecraft využíva svoju, neskôr pre neho tradičnú "dištančnú" metódu, ktorá priamo nevizualizuje strašidelno, no pri predpoklade rozvinutej čitateľovej imaginácie, tak môže paradoxne dosiahnuť oveľa účinnejšiu atmosféru neznáma a hrôzy.

Snové putování k neznámému Kadathu (The Dream-Quest of Unknown Kadath)

Spolu s Randolphom Carterom sa vydávame na púť po fantastickej krajine a pátrame po prenádhernom zlatom meste, ktoré sa mu zdá v snoch a nedolateľne ho tá vidina vábi a priťahuje.

Pre pochopenie Lovecraftovho diela, ale i jeho osobnosti, a v rámci dejín fantasy literatúry, veľmi dôležité dielo. Sugestívne, impresívne, fascinujúce. Uhrančivé a kúzelné. Tu vo všetkej otvorenosti a do všetkých dôsledkov vynikne Lovecraftov ťažkopádny, no hlavne rozvitý a kvetnatý jazyk a zložitý, ale aj lyrický a atmosférický štýl. Pre toto bude polovica čitateľov, a to aj Lovecraftových obdivovateľov túto novelu nenávidieť a druhá zas zbožňovať. A málokto máločo medzi týmito dvoma krajnými polohami. Priznávam sa, že sa mi čítala ťažšie a sem-tam som sa musel do toho i nútiť, ale bohato sa mi odmenila... A radím ju k najzvláštnejším a najúžasnejším čitateľským zážitkom, aké ma kedy postretli. Hoci je to dlhší a súvislý text neohraničený nijakými kapitolami či predelmi, pohltí Vás, ak mu dáte tú možnosť. Poskytnite mu tú šancu. Vy si to zaslúžite. Potom Vás Lovecraft vezme za ruku a prevedie Vás svetom svojich bizarných snov. A čo viac, ukáže Vám silu a krásu snívania. Možno si raz vytvoríte svet vlastný a vyberiete sa ho preskúmať...

Vďaka majstre, veľká vďaka! 

Sám sa vydávam hľadať zlaté mesto, a nevzdávam sa, napriek tomu, že mi stále uniká. 

Stříbrný klíč (The Silver Key)

Ako Randolph Carter starne, stráca schopnosť putovať po krajine snov.

Vydáva sa teda hľadať legendárny Strieborný kľúč, čarovný predmet, ktorý mu pomôže znovu nadobnúť svoje bolestne stratené schopnosti.

Dôstojné uzavretie tejto malej, no podmanivej a fascinujúcej ságy. Pre mňa to bola nevídaná (a nečítaná) skúsenosť, takmer neopakovateľná (je len pár ľudí na svete, ktorí dokážu sprostredkovať čitateľovi to, čo sa podarilo Lovecraftovi) a dokonale magická. Áno, toto je kúzlo a prechádzka exotickými, ľúbeznými, ale i strašidelnými a dych berúcimi krajinami Vašej duše. 

(vyšlo v roku 1991 vo vydavateľstve Zlatý kůň)

Tieto príbehy, to je skúsenosť tak odlišná a natoľko živšia, než je skutočný svet, že sa Vám možno už nikdy nebude chcieť do neho prebudiť. To je riziko čítania, riziko prežívania toho pravého fantastického zážitku. Ale Lovecraft, hoci ideovo a svetonázorovo na opačnom konci než jeho spolupútnici ríšami fantázie, ako boli Tolkien či Lewis, dospieva prakticky k totožnému presvedčeniu, že nie je dobré snažiť sa celkom ujsť, uniknúť z reality, ale len si prísť oddýchnuť do sveta sna, aby sme tam načerpali silu a vitalitu, tak potrebnú pre pobyt vo svete skutočnosti.

(surrealisticky pôsobivá a nádherná obálka amerického vydania)