Algernon Blackwood

Algernon Blackwood (1869 - 1951) 

Kedysi obľúbený a úspešný autor, dnes oveľa menej známy, než by si svojím prínosom pre žáner, ktorý výrazne ovplyvnil, zaslúžil. U nás je dokonca úplne neznámy. Pritom pre strašidelnú literatúru, konkrétne to, čo sa postupne vyprofilovalo a potom figurovalo pod označením weird fiction, je jeho dielo nezastúpiteľné. Taký výrazný, inovatívny a plodný spisovateľ by mal ostať v širšom čitateľskom povedomí, nie len tešiť sa úcte úzkeho okruhu milovníkov žánru. No na druhej strane, tí sú aspoň verní a skutočne si vedia vážiť významné postavy svojho temného panteónu, ku ktorému vzhliadajú. Napokon, tento druh literatúry nie je pre každého, až na absolútne výnimky nemá šancu zaujať čitateľské masy, a to ani v nečastých obdobiach krátkodobo zvýšenej popularity; a to je vlastne len dobre. Subkultúra, hoci je niekedy fanatická, nekritická a správa sa ozaj nevkusne (viď. Lovecraftov kult), vie na rozdiel od spotrebiteľov hlavného prúdu skutočne ľúbiť, hoci teda svoju lásku prejavuje často ozaj nevyberaným spôsobom. Čomu ale nijako nerozumiem je to, že tento autor nie je dnes považovaný za kultového. To je mi záhadou, lebo spĺňa, ba vrchovato napĺňa všetky k tomu potrebné predpoklady a jeho charizma (ktorú je cítiť aj spoza jeho textov), k tomu vyložene predurčuje. Buď ako buď, aspoň sa vyhol tomu trápnemu lovecraftovskému kultizmu. Pretože je niečo iné byť očarený Lovecraftovými príbehmi, (to veru som, a do veľkej miery!) a niečo iné je pozérsky sa zaklínať Cthulhuom a kresliť ho na školské lavice, či domácu nástenku. Predsa každý uvedomelý mladý súdruh vie, že tam patrí Gagarin a Meresjev!

Životopis:

Algernon Blackwood sa narodil v Shooter´s Hill v Anglicku do váženej šľachtickej rodiny. Algernon Blackwood! Ak niekto dostane do vienka takéto meno (pozor, naozaj nejde o pseudonym!), je priam predurčený k tomu, aby sa stal autorom strašidelných príbehov - hlavne, keď má ešte k tomu aj literárny talent! - alebo dokonca nejakým mágom či čosi podobné (a ani od tohto nemal ďaleko!). Spočiatku však nič nijako výrazne nenaznačovalo budúcu úspešnú literárnu kariéru. Citlivý a zasnený chlapec sa búril proti milujúcemu, no bigotnému otcovi, a zrejme i preto mu už v pomerne skorom veku učarovala východná filozofia a náboženstvá, konkrétne budhizmus a hinduizmus - keď objavil v rodičovskom dome príslušnú literatúru, ktorá tam ostala nedopatrením zabudnutá. Tento záujem sa neskoršie ďalej rozvíjal; začal sa zaberať teozofiou (vtedy veľmi populárne synkretické duchovné hnutie, ktoré v sebe spája západný ezoterizmus a východné náuky, na ktoré je daný veľký zreteľ), stáva sa členom Teozofickej spoločnosti a je dokonca jedným zo zakladajúcich členov pobočky v Toronte. Živo sa zaujíma i o okultizmus a rosenkruciánstvo. Vstupuje do legendárnej lóže Hermetického rádu Zlatého úsvitu. V tých časoch nebolo, aspoň v umeleckých kruhoch, členstvo v tajných spoločnostiach ničím neobvyklým, záujem o mystiku a mysticizmus všemožného druhu bol dokonca módny, ale Blackwood dlhšie nepísal nič ambicióznejšie než príležitostné články či eseje, hoci neskôr pravidelne prispieval i do novín, no nepovažoval sa, a vonkoncom ho nebolo možné ešte považovať, za spisovateľa, ani za umelca. Treba tiež podotknúť, že na rozdiel od mnohých iných zberateľov kurióznych titulov a členstiev v exoticky a tajuplne pôsobiacich spoločenstvách, bol jeho záujem o spirituálnu sféru bytia živý a úprimný. Mnohí autori strašidelnej literatúry a príbuzných spriaznených žánrov a podžánrov sú fascinovaní tajomnom, nevysvetliteľnými úkazmi a podobne, ostávajú však skeptikmi, ale Blackwood naozaj veril v nadprirodzeno. Nikoho už neprekvapí, že sa prihlásil i do dodnes existujúcej organizácie, mimochodom najstaršej svojho druhu, The Ghost Club, či tej asi najprestížnejšej v tejto oblasti - Spoločnosti pre psychický výskum. Obe boli zamerané na vyšetrovanie paranormálnych javov. Svoje nepreberné okultné a záhadologické znalosti neskôr bohato zúročí pri písaní beletrie. Spája ho kamarátsvo s ľuďmi ako je Gurdžijev či Uspenskij.
To ale predbiehame. Momentálne má 21 rokov, počas svojho mladého života vystriedal päť súkromných škôl a získal diplom bakalára medicíny, no prerušuje štúdium a odchádza za Veľkú mláku do Kanady. To už má za sebou viaceré cesty a pobyty v zahraničí. Napríklad Švajčiarsko či už spomínanú Kanadu, teraz ho však čaká niekoľkoročný, viac-menej neúspešný, na udalosti ale neuveriteľne bohatý pobyt na Americkom kontinente, než mu dá definitívne zbohom a vráti sa do rodnej Británie, kde sa na neho usmeje šťastie a začne sa živiť písaním.
Na túto dobu spomína: "Moja neznalosť sveta, dokonca v 21 rokoch, bola neuveriteľná. Nielenže som nikdy neskúsil fajčiť a ani som len neokúsil alkohol, ale moja noha nikdy ani nevstúpila do divadla, nikdy som nevidel preteky, nedržal som biliardovú guľu, ani len som sa nedotkol kariet." Jeho život je však bohatý v inom smere a bude ešte bohatší, nehovoriac, že spozná aj tú odvrátenú stranu a napríklad vyskúša morfium.
V Amerike sa pretĺkal všelijako, keď mu nevyšiel pôvodný plán stať sa farmárom. Potom vystriedal celý rad zamestnaní, vrátane tých najmenej pravdepodobných, len si ich preleťme: osobný sekretár zazobaného bankéra, reportér, učiteľ hry na husle (husle a morfium? - podobnosť so Sherlockom Holmesom čisto náhodná), hoteliér, barman a dokonca príležitostne, keď bol na tom finančne najhoršie, robil modela maliarovi, ktorý sa priatelil s Robertom W. Chambersom, zhodou náhod vplyvným americkým autorom podivných a strašidelných príbehov. Stíhal ho jeden neúspech za druhým, ale zakaždým sa postavil, otrepal a skúsil to znovu. Vďaka tomu nemal núdzu o zaujímavé zážitky. Po tom, čo mu nevyšlo farmárčenie a podnikanie v hotelovej sfére, opúšťa Kanadu a skúša to v New Yorku. Stane sa obeťou podvodu a zlodejských praktík, je dokonca neprávom obvinený z podpaľačstva, trie biedu, ochorie, v horúčke má halucinácie, takmer umrie. Človeka, čo ho okradol, vystopuje a nechá zatknúť. Veľkomesta má ale po krk. Blackwood miluje krásu a prírodu, z New Yorku je rozčarovaný (presne ako neskôr Lovecraft). Vracia sa do Anglicka, kde plánuje zakotviť.
Ale... neodvolateľne mu učarujú neznáme miesta a dobrodružstvo. Veľa cestuje, podniká výlety do divočiny, bez preháňania sa stáva dobrodruhom a tým, čo by sme dnes nazvali survivalista. Či už sú to kanadské lesy, švajčiarske hory, Čierny les v Nemecku, povodie rieky Dunaj v Rakúsko-Uhorsku, ale aj Egypt, Kaukaz... Zážitky a skúsenosti z ciest dokáže šikovne zakomponovať do svojich príbehov. Toto rané "predspisovateľské" obdobie svojho života opisuje sám autor v autobiografickej knihe Episodes Before Thirty.
Blackwood sa stáva profesionálnym spisovateľom na plný úväzok v čase, kedy mu už ťahá na štyridsiatku. Dovtedy sa okrem žurnalistiky nevenuje programovo písaniu a na územie beletrie až na pár výnimiek takmer nevstúpi. Jeden z jeho priateľov, po tom, čo objaví u neho doma zásuvku plnú zvláštnych príbehov, ho posmelí k tomu, aby rukopis svojich poviedok ponúkol vydavateľovi. Blackwood je dobrý rozprávač, jeho príbehy sú jedinečné a je to niečo nové, okamžite zaujmú. Pomerne skoro od začiatku svojej literárnej kariéry je vnímaný ako jeden z najvýznamnejších autorov ghost stories. Hoci duchárske príbehy či čisté horory tvoria len časť jeho veľkého diela, väčšina z nich sa zaoberá nadprirodzenom a v takej či onakej miere narába so strachom. Veľkej obľube u čitateľov sa tešia jeho okultné detektívky, kde vystupuje doktor John Silence, veľký znalec tajných náuk (napokon podobne ako i jeho stvoriteľ). Aj keď jeho doménou sú kratšie útvary; napísal okolo dvesto poviedok, je doma aj v románoch, divadelných hrách a... čuduj sa svet, vytvoril viacero, vo svojej ére úspešných a čitateľskou verejnosťou veľmi kladne prijatých kníh pre deti (je zaujímavým fenoménom, že viacerí autori strašidelnej literatúry píšu naozaj kvalitné rozprávky, ale platí to aj opačne a autori, ktorí sa preslávili tvorbou pre deti si to občas radi vykompenzujú dávkou napätia a strachu). Ak by sme chceli na jeho príbehy použiť škatuľku a zdá sa nám, že označenie weird fiction je príliš voľné a široké, tak sú to určite prívlastky ako mysteriózne, mystické, magické. Tieto atribúty dokonca asi najlepšie vystihujú jeho prózy a nezriedka stoja v popredí pred samotnou strašidelno-hororovou zložkou.
Európa sa vtedy otriasa pod hrôzami iného druhu, je Prvá svetová vojna a Blackwood kontaktuje Červený kríž, aby pomohol. Potom sa nechá zlákať tajnou službou a pracuje ako špión. Znalosť viacerých cudzích jazykov a dobrodružná nátura ho k tomu priam predurčujú. Nikdy sa neožení, podľa spomienok jeho priateľov je samotárom, ktorý však dokáže byť výborným spoločníkom.
Svoj tvorivý život zakončuje pôsobením vo veľmi modernej sfére. V tridsiatych rokoch si získava početných fanúšikov - poslucháčov, keď vystupuje v rádiu. Pamätným sa stáva najmä program Algernon Blackwood rozpráva čudesné príbehy, kde podmanivým hlasom číta svoje poviedky. Do BBC prispieva aj rozhlasovými hrami. Keď začnú v Británii vysielať vôbec prvý televízny program, producenti počítajú s Blackwoodom. Vďaka sile svojej osobnosti, uhrančivému pohľadu a rozprávačskému majstrovstvu sa stáva na sklonku života celebritou. Má svoju pravidelnú reláciu Saturday Night Story a prischne mu láskavo mienená prezývka The Ghost Man. Zomiera v požehnanom veku osemdesiatich dvoch rokov.
V novom miléniu sa konečne dočkáme i vyčerpávajúceho životopisu od Mike Ashleyho. Kniha nesie príznačný a poetický názov Starlight Man: The Extraordinary Life of Algernon Blackwood, čiže Muž hviezdneho svitu: Neobyčajný život Algernona Blackwooda.

fotogaléria:

 

Vrby

Prednedávnom vyšla pozoruhodná malá knižka, žiada sa mi povedať bibliofília, obsahujúca jednu dlhšiu poviedku sprevádzanú ilustráciami (na môj vkus príšernými a nevkusnými infantilnými pseudoumeleckými mazanicami). To by nebolo samé osebe nič tak svetoborné, keby... no keby to nebol jeden z najslávnejších textov Algernona Blackwooda. Samotná poviedka je totižto skutočným umeleckým zážitkom a už po pár riadkoch aj ten najväčšmi podozrievavý skeptik, či priamo neverec, musí dielu pripustiť nevšedné literárne kvality. V spojitosti s rozmerom a akosťou hrôzy, ktorú kniha ponúka, konkrétne blízkym stretnutím s nefalšovaným nadprirodzeným desom, rýchlo pochopíme, prečo je táto poviedka považovaná za klasiku a súčasne i vrchol strašidelnej prózy a weird fiction. Pochopíme, prečo ju tak velebil Lovecraft a ostatní významní žánroví autori. Dlh voči českému a slovenskému čitateľovi je konečne čiastočne splatený!

Vrby (The Willows) - Algernon Blackwood

Dvaja priatelia, dobrodruhovia, sa vydávajú na člne splaviť Dunaj. Medzi Bratislavou a Budapešťou sa dostanú do divokého vyľudneného kraja, kde sa stávajú terčom útoku nadprirodzených síl personifikovaných nepriateľskými a pochmúrnymi vŕbami. Toľko k deju. Pre slovenského čitateľa tu bude prítomný jeden aspekt familiárnosti: príbeh sa odohráva vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, bližšie na dnešnom slovensko-maďarskom pohraničí. Kto tam bol, vie aký ráz má táto krajina a aké čaro v sebe uchováva. O čo nedotknutejšie, o čo divokejšie to muselo byť pred vyše sto rokmi? Podľa verného opisu, a autorov životopis nám naše úvahy potvrdzuje, je očividné, že musel v týchto končinách osobne byť. Je to magický kraj, kde sa rieka rozvetvuje v mnohé ramená, miesto, kde vznikajú a zas zanikajú piesočné ostrovy, premenlivé ostrovčeky s krátkym životom. Je to kráľovstvo smutných vŕb, ktoré akoby žili vlastným životom... Fantastická krajina nepochybne vylúpnutá z ópiového sna, ktorá s príchodom noci nadobúda hrozivý, nepriateľský charakter. Práve počas obdobia záplav, obdobia, kedy sa nebezpečne dvíha hladina rieky, sa rozhodnú naši cestovatelia prenocovať na jednom zo zmenšujúcich sa ostrovov. Vtedy sa začína ten pravý koncert hrôzy! Avšak prelúdium k nemu sa rozohrávalo už od prvej stránky, už od prvej vety. 

Skúsený, a najmä vnímavý čitateľ sa nechal strhnúť vírom rozprávania sotva otvoril knihu! Blackwood narába s jazykom a atmosférou skutočne famóznym, ojedinelým spôsobom. Preciťuje a spoľahlivo prenáša svoj vhľad, svoj citový ponor do deja na čitateľa. A jediné, čo k tomu potrebuje, jedinú ingredienciu, ktorú potrebuje preto, aby stvoril dokonalé kúzlo, je opis prostredia! V dobe, kedy je možné v próze nájsť toľko dialógov, až text väčšmi pripomína scenár, než poviedku, v dobe, kedy je v literatúre módne používanie takmer filmovej techniky rýchleho strihu a predynamizovaného striedania akčných sekvencií, pôsobí táto metóda blahodárne, skoro ako zjavenie. Je nám takto pripomienkou toho, čo všetko sa dá dosiahnuť "prostým" opisom, skutočnosťou, že pre vykreslenie atmosféry je opis nielenže nepostrádateľným, ale je to ten najsilnejší a najspoľahlivejší prostriedok pre jej navodenie. Je zrejmé, že aj u Blackwooda a práve u neho, sa učil Lovecraft pracovať s atmosférou. Atmosféra je kľúčom k dobrému strašidelnému príbehu. Tu sa tento fakt opäť raz a s nebývalou silou pripomína. Jasné, dočkáme sa aj dialógov, autor na ne nie je skúpy, tam, kde sa hodia, tam, kde je potrebné ich použiť, ich aj použije a budia dojem realistickosti a živosti, autor sa nebojí siahnuť ani k dramatickejším postupom a nevyhýba sa ani akcii, ale robí to úsporne, s vkusom, a len keď je to nevyhnutné, nezamieňa horor či weird fiction za dobrodružný žáner. Lovecraft na adresu poviedky uvádza: "Zde dosahují umění a zdrženlivost nejvyššího stupně a trvalý pronikavý dojem vzniká bez jediné násilné pasáže nebo jediného falešného tónu."

I riekol majster. Čo viac k tomu napísať? Azda ešte pripomeniem, že Blackwoodovi sa ako málokomu darí presvedčiť čitateľa o tom, že existujú aj iné úrovne bytia, miesta tak nepochopiteľné a obývané formami života človeku natoľko odlišnými, že jeho limitovaná ľudská myseľ to nie je schopná obsiahnuť vo všetkej úplnosti. Nemusím už ani dodávať, že pri prekročení hranice, ktorá je na istých podivných miestach na zemi veľmi tenká, hrozí človeku strašné nebezpečenstvo...

Áno, do istého momentu ponúka autor aj racionálne vysvetlenia všetkých zvláštnych javov, s ktorými sa hrdinovia príbehu stretnú, alternatívou a to úľavne materialistickou môže byť presviedčanie samého seba, že za všetko môžu len, či už zdanlivo alebo skutočne, voči človeku nepriaznivo naklonené prírodné sily a rozjatrená ľudská fantázia, ale autor s nami nehrá takúto pochabú dvojitú a nečestnú hru. Nie, toto je priamy kontakt s nepoznaným a nevysvetliteľným! Kontakt sprostredkovaný s mimoriadnym talentom a vkusom.

(Kniha vyšla vo vydavateľstve Vyšehrad v roku 2018.

A ja dúfam, že po tomto počine budú konečne na programe dňa aj ďalšie autorove diela. Patrilo by sa, vážení vydavatelia!!!)

Pikestaffov prípad

Algernon Blackwood je veľmi zvučné meno. Už ste ho stihli vysloviť nahlas? Tak mi dáte za pravdu. Znie to ako meno tajuplného excentrického horrorového autora, že? Nejakého poriadne temného hlavného hrdinu horrorovej poviedky, ktorý koketuje s neznámymi silami a nedopadne práve najlepšie, ale celkom iste tak, že na to len tak ľahko nezabudnete... Z toho mena dýcha taká aura tajomna, že si musíte nevdojak položiť otázku - čo keby bol ten hrdina rovno mágom? Čokoľvek obyčajnejšie je neúctivé, nehodné takého mena...
Ale je to meno, ktoré nepochádza zo žiadnej fikcie, a čo viac, nie je to pseudonym. Volal sa takto jeden z najlepších a najvplyvnejších autorov strašidelnej literatúry. Ten, komu Lovecraft vo svojej štúdii Nadprirodzená hrôza v literatúre venuje samostatnú stať, ten, o kom S. T. Joshi, zrejme najväčší súčasný znalec tohto druhu literatúry hovorí, že (parafrázujem): "jeho dielo sa najviac zaslúžilo o vývoj weird fiction, snáď s výnimkou diela Dunsanyho".
A predsa je u nás prakticky neznámy. To samozrejme neznamená nič iné len to, že kvôli tomu, že je z jeho diela preloženého tak málo, s ním náš čitateľ nie je oboznámený. Nevypovedá to nič o jeho kvalitách, iba o ignorantstve vydavateľstiev voči veľkým postavám žánru. Ak natrafíte na niektoré jeho prózy skromne rozhodené po poprevratových antológiách, udrú vám do očí svojimi literárnymi - žánrovými kvalitami. Pochopíte prečo Lovecrafta (a mnohých iných) tak nadchli, tak udivovali, a tak inšpirovali... Blackwood s imaginatívnosťou ako málokto píše o dotyku s nezemským, nadprirodzeným, nepoznaným, nepoznateľným a nesprostredkovateľným pre našu fyzickú, hmotnú skúsenosť a podstatu. Blackwood dokáže priblížiť našim zmyslom to, čo sa vymyká bežným zážitkom človeka, to, čo je dokonale cudzie tomuto svetu a tejto realite a dokáže to privolať až do takej blízkosti, až sa vám bude zdať, že stačí nadvihnúť oponu a... neurobíte to, pretože priamy pohľad na niečo tak desivé, niečo natoľko odlišné a nepochopiteľné rozumom, by spôsobil, že by zaútočilo na váš mozog, na vašu dušu, a zbavilo by vás to príčetnosti.
Dnes si predstavíme prvý, a dosiaľ jediný výber autorových poviedok, ktorý u nás vyšiel, a čo viac; bolo to na Slovensku. Síce je to miniatúrny rez naprieč jeho tvorbou, maličká zbierka obsahujúca len päticu próz, knižka, ktorá má už vyše dvadsať rokov, ale upomína na doby, kedy sa isté vydavateľstvo snažilo o spropagovanie významných mien weird fiction, a ako je možné usudzovať z nikdy nenaplneného edičného plánu, zamýšľali sa pustiť aj do okultnej a ezoternej literatúry... Z tohto pohľadu ide o výnimočný a odvážny počin.

Pikestaffov prípad - Algernon Blackwood

Obeť hyperpriestoru (A Victim of Higher Space)

Tento prípad bude pre dr. Johna Silence obzvlášť podivný. A to je jeho kariéra lemovaná samými podivuhodnými prípadmi! Jeho najnovší klient sa mimovoľne prepadáva do ďalšieho rozmeru a doktor, ktorý si vybudoval reputáciu svojimi neštandardnými postupmi je jeho poslednou nádejou...

Ide o jeden z Blackwoodových príbehov, ktoré spája spoločný menovateľ - postava takého trochu iného doktora, než na akého ste zvyknutý. Doktora, ktorého predobrazom je Abraham van Helsing či Martin Hesselius. Doktora, ktorý je podkutý vo všetkých možných okultných náukach a svoje bohaté vedomosti využíva pri tých najroztodivnejších prípadoch, s akými sa stretáva. Je nutné podotknúť, že mnohé z týchto prípadov majú, ako ináč, nadprirodzený charakter. Tzv. okultné detektívky, bol podžáner, respektíve miešaný žáner strašidelnej fantastickej a detektívnej prózy, ktorý sa hlavne v začiatkoch 20. storočia tešil istej obľube, ale jeho ozveny sú patrné dodnes. V ňom sa postava vyšetrovateľa púšťala do zápasu s nadprirodzenými silami a nezriedka tieto nadprirodzené sily i využívala vo svoj prospech pri vyšetrovaní. Príbehy dr. Johna Silence patria k typickým a najznámejším príbehom tohto druhu literatúry. Konkrétne však táto poviedka ale spadá pod takú kategóriu, ktorú ja zvyknem označovať za "viac zaujímavé než skutočne dobré". Zaujímavé je to mimoriadne, o tom niet sporu, spracovanie ale pokrivkáva. Nápad už dnes nikomu nepríde tak revolučný ako pred sto rokmi, aj tak ale patrí k výrazným proto sci-fi príbehom svojej doby.  

Varovanie (Special Delivery)

Na jednu noc sa zastavíme na nocľah v pokojnom hostinci obklopenom mohutnými končiarmi vrchov. V noci sa tu však udeje niečo čudné...

Poviedka, ktorá je niečím iným, než sa spočiatku tvári byť. Sprvoti som sa nazdával, že je to jeden z ďalších príbehov o dome, v ktorom straší, ale, hoci nadprirodzeno zohrá svoju úlohu, a my sa aj náležite vystrašíme, postupne zisťujeme, že tu ide o niečo celkom iné, a že strach v strašidelnej poviedke nemusí protagonistu len samoúčelne vydesiť, ale môže poslúžiť aj odlišným účelom; ako je varovanie. To, čo sa javí ako zlovestné, je napokon vlastne spásne. Zaujímavý prístup, ktorý možno nebude každému čitateľovi po chuti, ale všetci musia priznať, že autor vie znamite narábať s atmosférou.

Muž, ktorý bol Milligan (The Man Who Was Milligan)

Nezdravá zaujatosť jedným zvláštnym obrazom môže mať pre pozorovateľa naozaj ďalekosiahle následky. Slovný obrat "bol pohltený umeleckým dielom" nebolo potrebné ešte nikdy vnímať doslovne...

V tejto poviedke konečne bez akýchkoľvek výhrad Blackwood dostojí svojej povesti majstra. Senzačný nápad, ktorý sa vám zavŕta do myšlienok a nenechá vás na pokoji. Nie je to vyložene strašidelná próza, viacej by sa hodilo označenie magická či čarodejná, no bezpečne nabúrava váš zmysel pre racionalitu, na to, čo je možné a nemožné. A priznajme si to, predsa len prináša (ne)príjemné zimomriavky.

V Dome minulosti (The House of the Past)

Snový náhľad do minulosti, do podstaty toho, čo bolo, čo odišlo, a čo sa už nevráti.

Krátka próza, ktoré je pre svoj ornamentálny poetický jazyk mimoriadnym zážitkom. Ale keďže ju vlastne nemôžeme klasifikovať ako poviedku, je to väčšmi než čokoľvek akési podobenstvo alebo alegória, aj sa ťažšie číta a neprináša to bytostné zaujatie, aké vie vytvoriť len príbeh.

Pikestaffov prípad (The Pikestaffe Case)

Vyššia matematika vás môže priviesť aj niekde inde ako k číslam a abstraktným ideám. Potom môže byť veľké zrkadlo vo vašej izbe vstupným portálom do... sveta mimo čas a priestor.

Posledná poviedka, najdlhšia, je aj najlepším príbehom. Je napísaná s veľkou mierou šikovnosti, so zmyslom pre atmosféru, v tomto prípade atmosféry kontaktu s niečím, čo leží mimo priestor a čas a našu všednú skúsenosť, mimoriadne musím taktiež vyzdvihnúť náznakovosť, pozvoľné a predsa nemilosrdne postupujúce budovanie pocitu hrôzy a v neposlednom rade i myšlienku, ktorá je dobrým rozpracovaním a rozvinutím nápadu z úvodnej poviedky. Námet, jeho spracovanie, atmosféra, jazyk, gradácia a vyvrcholenie, a k tomu blackwoodovská esencia, áno, takto to malo byť už od začiatku... Tu všetko funguje tak, ako sa patrí a všetky prvky vytvárajú účinný elixír hrôzy. Nakoniec treba ale zmieniť aj to, že nejde o horor v pravom zmysle slova. 

Prvá a zatiaľ jediná zbierka Blackwoodových príbehov dopadla dosť neurčito... Je tu cítiť snahu vybrať z jeho bohatého a rozmanitého diela čo najviac zástupcov všetkých odtieňov a podôb, pritom sa však pokúsiť o akúsi súrodú charakteristiku... Také čosi je ale pri púhych piatich poviedkach nemožné. Tejto zbierke sa teda podarilo jediné: navnadiť čitateľa. Nabudúce sa dozvieme, či môže byť záujemca o autorovo dielo aj naozaj uspokojený. Nedávno totiž vyšla jedna útla knižka, ktorá je ale zásadná! Viac ale pri ďalšom stretnutí.

(kniha vyšla v roku 1998 vo vydavateľstve Formát)