Kliatba vlkolaka

Dobrých vlkolačích kníh je máličko. Oproti svojim známejším príbuzným upírom to je priam bieda. Takže radšej ani nebudem príliš porovnávať klasiky pojednávajúce o tak rozdielnych a predsa v hrôzostrašných fantáziách, čo sa rodia v mysliach ľudí, takmer neoddeliteľne spätých monštier - detí noci. Zistili by sme totiž, a musím to s ľútosťou konštatovať, že vlkolaci nemajú svojho "Draculu". Skrátka román, ktorý by bol synonymom vlkolačieho mýtu, knihu, ktorú by ste si predstavili akonáhle niekto vysloví to desivé, obávané slovo vlkolak. Mňa osobne to mrzí dvakrát tak ako bežného žánrového fanúšika, lebo od detstva som bol chorobne, doslova patologicky týmito bytosťami fascinovaní. A v útlejšom veku som sa dokonca túžil vlkom stať...
Ale dosť bolo romanticko-morbídnych spomienok. Stačilo. Venujme sa literatúre. V priebehu desaťročí vzniklo niekoľko diel, ktoré by mohli ašpirovať na post vlkolačieho Draculu. Jedným z nich je aj tento román. A snaží sa o to dosť okato. Druhá vec je či aj naozaj účinne...

Kliatba vlkolaka (Curse of the Wolfman / The Door of the Unreal) - Gerald Biss

Najskôr k mätúcemu dvojnázvu knihy - pôvodne kniha vyšla pod titulom, ktorý by sa dal preložiť ako Dvere (do) neskutočna, čo považujem za naozaj podarený názov, ktorý dáva prísľub tajomna a záhadného. Ten, ktorým sa kniha hrdí v dnešných časoch, a ktorý si za svoj zvolil aj slovenský vydavateľ (čo mu nevyčítam, aj on musí, ba práve on musí, myslieť na predajnosť) hneď všetko vyzrádza a evokuje tak nízkorozpočtový céčkový filmový horor z päťdesiatych rokov. Nie všetko bombasticky znejúce je aj nutne to lepšie... no o tom teraz reč nebude.

Hneď na sympaticky žánrovej (takmer až milo brakovej, ale v tomto prípade to odobrujem) obálke nás láka údajný Lovecraftov citát. Pokiaľ viem, je to bezostyšná reklama a Lovecraft nič také nepovedal. V štúdii Nadprirodzená hrôza v literatúre, však knihu veľmi dobre hodnotí a hovorí o nej v tom zmysle, že pomohla vybudovať vlkolačí kánon. Je to však jediná vetička v eseji a odkazuje na to, že kniha si prepožičiava draculovský koncept a jednoznačne z neho vychádza. To je iste pravda a je to veľmi dobrý postreh, ktorý musí udrieť do očí každého, kto má v žánri aspoň čo to načítané. Biss neodškriepiteľne používa Stokerov rozprávací postup a aj výstavba románu je podobná. Aby sme mu ale nekrivdili, nezachádza tak ďaleko, že by prosto upírov nahradil vlkolakmi, nejde zas o plagiát a román má svoje špecifiká. Nakoniec sa však porovnaniu nevyhneme. Kniha si to vyložene pýta. A z pomyselného zápasu nevychádza vôbec slávne. Na Draculu jednoducho ani náhodou nemá. A ja jedným dychom dodám, že nebyť tej jednej Lovecraftovej pozitívnej zmienky a faktu, že ide o jednu z mála tematických - vlkolačích kníh v hororovom žánri, bola by dnes úplne zabudnutá. Tak či tak, ide o dielo, ktoré muselo byť vydolované spod nánosov času, ktoré mu navyše dosť ubrali na (predpokladanej) pôvodnej príťažlivosti a z dnešného hľadiska je potrebné knihu čítať s istou dávkou zhovievavosti a vnímať ju z kontextu doby. Má ale potenciál osloviť aj čitateľa, ktorý sa nešpecializuje na predvojnový horor, programovo ho nevyhľadáva, nevie do čoho ide a nevyžíva sa v dobovej mentalite, ktorá sa nutne odzrkadľuje aj v literatúre? Prípadne, čo keď nie je milovník vlkolakov? U mňa je to rana na istotu, lebo spĺňam dokonale obe kritériá, myslím si, že najlepšie diela hororu boli napísané do polovice 20. storočia a vlkolak je najúžasnejšie monštrum v dejinách ľudskej fantázie, ale čo bežný žánrový čitateľ? 

Treba podotknúť, že kniha nenaplnila svoj potenciál, ktorým určite disponovala.

Ale teraz k príbehu: na anglickom vidieku dochádza k istým veľmi znepokojivým a záhadným zmiznutiam. Okolnosti sú vždy rovnaké; pri ceste nájdu prázdny automobil a po vodičovi a pasažieroch niet sebemenšej stopy. Polícia je úplne bezradná, ale to sa už k miestu činu náhodou dostáva scestovalý Američan, ktorý nie je len znalcom ľudí, ale do sféry jeho záujmu patria aj záležitosti nadprirodzené. A zdá sa, že tento prípad bude spadať práve do tejto kategórie. O jeho skutočnej povahe, zlovestnosti a hrozbe, ktorú predstavuje nielen pre jednotlivcov, ale pre celú ľudskú spoločnosť, sa postupne, po malých náznakoch dozvedáme v priebehu zdĺhavého pátrania. Hlavný hrdina nechce nič nechať na náhodu a musí si byť absolútne istý. Akú úlohu v tom celom desivom príbehu hrá geniálny vedec botanik Lycurgus Wolff, ktorý nielen menom, ale aj výzorom a zvykmi prezrádza, že je v ňom niečo vlčie? A čo jeho odpudivá a málovravná slúžka? A akú úlohu v tom zohráva profesorova pôvabná dcéra? Aký dopad bude mať vyšetrovanie na najlepšieho priateľa hlavného hrdinu a jeho láskavú sestru, ktorí bývajú neďaleko miesta kde došlo k poslednému zmiznutiu? Blíži sa dátum zlorečenej Walpurgis nacht, kedy majú démonické sily nezvyklú moc a je viac než jasné, že tejto noci beštia opäť zaútočí. Je to závod s časom...

Takto to vyzerá byť veľmi príťažlivé, žiaľ, autor to nedokázal dobre podať. Gerald Biss bol vo svojej dobe pomerne úspešným spisovateľom, špecializoval sa na detektívne príbehy, živil sa ako žurnalista a bol veľkým fanúšikom motorizmu a rád si doprial dobré jedlo či pohárik (čo mu i výrazne skrátilo život). V tejto knihe, mimochodom jediného diela s fantastickými prvkami, ktoré napísal, sa všetky tieto spomenuté autorove menovatele stretávajú a vyniknú. Záľuba v automobiloch, cigarách či whisky našich knižných protagonistov nie sú pre literárne hľadisko príbehu nijak podstatné, ale dotvárajú pomerne komornú, až salónnu atmosféru knihy, kde sa starý svet stretáva s novým, prastaré zlo zasiahlo do pohodlného, komfortného sveta moderných výdobytkov a racionálneho uvažovania. O to lepšie potom pôsobí originálny názov "Dvere do neskutočna". Dôležitejší je Bissov novinársky štýl. Ten dominuje románu len spočiatku, kedy čítame údajne autentické vyhlásenia svedkov a dôležitých zúčastnených v tomto hroznom dobrodružstve. Autor tak navodzuje pocit, že to, čo píše, je vlastne dokument o tom, čo sa naozaj stalo a nie fikcia, a aj keď znie autenticky robí to za cenu istej úradníckej chladnosti a odťažitosti. Keď sa konečne forma zmení na konvenčnejšie rozprávanie, nedokáže byť zas dosť presvedčivý. Iste, veľmi pozvoľným odhaľovaním podstaty hrozby, ktorej čelia naši hrdinovia a následným pripravovaním sa na to, ako sa s ňou vysporiadajú, dokáže sem-tam navodiť v čitateľovi nepríjemné obavy, či dokonca záchvev strachu, to keď sa Dvere do neskutočna napokon pootvoria, ale po väčšinu času sa skrátka nič nedeje, alebo aspoň nič závažné a hodné zapamätania. Úvod je azda priveľmi neučesaný, pôsobí zbrklo a neprehľadne, je to zmäť svedectiev a novinových článkov, ale zaujme a veľa sľubuje. Záver je výborný. No medzi tým je... najmä fádna vata. Postavy len rečnia, pobiehajú, zase rečnia a pobiehajú... a dokopy sa nič nestane. Tých pár strán, kde sa vlkolak vyskytne, či kde sa vyskytne rozprava o lykantropii nepostrádajú spád, napätie a skutočné tajuplno, je to však len pár strán. Ja som síce skôr minimalistom a to najmä v strašidelnej literatúre, ale toto je už extrém. Absencia zreteľnej dejovosti s gradáciou, a absencia dobrého rozprávačského umu, je najväčším a obrovským nedostatkom románu.

Ak by sa toho chopil šikovnejší spisovateľ a postupoval by inak, tak možno by kniha naplnila očakávania, ale takto sa rozhodne nestala vlkolačou bibliou a ani sa nemohla stať. Na to je tam príliš málo vlkolakov a príliš veľa neochutenej a mdlej omáčky okolo. Škoda preškoda, lebo kniha má isté dobré momenty a dokáže zaujať trpezlivejšieho čitateľa, ktorý si tam nájde to svoje. 

Aj tak je zrejme najnádejnejší kandidát na titul vlkolačí Dracula román Parížsky vlkolak (The Werewolf of Paris) od bestsellerového autora menom Guy Endore, ktorý nebol dosiaľ preložený do češtiny ani slovenčiny...

Od čítania vás však neodrádzam, práve naopak, povzbudzujem vás k nemu, možno práve vás román dokáže osloviť a nebudete sa už na mesiac dívať s takým básnickým sentimentom, ale s hrôzou v očiach.

Avšak frázy v doslove o pilieroch a základných kameňoch žánru a pod. sú nemiestne a nepravdivé. S takýmito vyhláseniami treba byť zvlášť opatrný. Inak je doslov doslova výborný! Presne tak ako to v knihách z vydavateľstva Európa - a predovšetkým u tých od Uličného - býva dobrým zvykom. Uličný tu poukazuje aj na Bissov zaujímavý inšpiračný zdroj o vlkolakoch. Bola ním kniha Elliotta O´ Donnella (v desiatych a dvadsiatych rokoch nesmierne populárneho spisovateľa píšuceho o nadprirodzených javoch, samozvaného lovca duchov a údajnú autoritu v záležitostiach paranormálnych), ktorá niesla jednoducho názov Wervolves. Mýli sa ale v tom, že si týto dvaja výtečníci podávali kľučku v redakcii slávneho magazínu Weird Tales. Gerald Biss zomrel dva roky pred publikovaním prvého čísla... 

Aby som ale nebol hnidopich, Kliatba vlkolaka je tak či tak fascinujúcim výletom do doby, kedy mal vlkolak iné atribúty a inú podobu, než je dnes známa v popkultúre, a ktorú vytvoril až film Wolfman v roku 1941. Naša kniha je z roku 1919. 

Ak chcete zistiť aké boli charakteristiky predfilmového vlkolaka, prečítajte si knihu a otvorte Dvere do neskutočna...

(kniha vyšla vo vydavateľstve Európa v roku 2015)

(tu môžete vidieť prebal pôvodného vydania)