utorok 26. mája 2020

Putovní upíří show


Milujem príbehy o upíroch, netajím. Naopak, hrdím sa tým :). Ale nech to je, pri Draculových tesákoch, strašidelný príbeh! Spokojne aj trochu tej romantiky znesiem, nehorím pre ňu, ale ani pre ňu nezhorím! A nie, nemusí to byť nutne iba tá romantika temná, záhrobná, gotická. Upírska literatúra je neodmysliteľne spätá už od svojich prvopočiatkov s láskou, ba aj erotikou. Ale čítať romance, uf..., kde len preto, aby to bolo exotickejšie, sú princovia a princezné vymenení za nemŕtvych... nuž, na to mňa veru nie je. Preto, keď som objavil upírsky román, ktorý vyhral Cenu Brama Stokera (áno, to je ten pán, čo napísal najslávnejšiu upírsku "story") - čo je jedna z najprestížnejších literárnych ocenení v rámci hororu a temnej fantasy, moje srdce zaplesalo a zatúžilo vrážať kolíky do sŕdc beštií noci... Zlákala ma príťažlivá gýčová obálka a takisto nesmierne príťažlivý názov, ktorý ako keby vypadol z nejakého poriadneho béčkového fláku z osemdesiatych rokov:

Putovní upíří show (The Travelling Vampire Show) - Richard Laymon



Kingova anotácia, ak je možné tie jeho jednoslovné výkriky typu: "strhujúce!", prípadne dvojslovné: "úžasná kniha", - hoci tu sa zmohol na celú vetu! - vôbec považovať za anotácie, ma nechala chladným, chladnejším než je poriadne odležaná mŕtvola, pretože, hoci ako autor románov a poviedok je znamenitý, ako autor anotácií sa totálne zdiskreditoval a už desaťročia ho nemožno brať vážne, čo ma však skutočne zaujalo, tak to bol zostručnený obsah na zadnej strane prebalu, pre mňa naozaj neodolateľná reklama!

Čerstvo vylepené plagáty hlásajú, že do mestečka zavíta naozaj svojská atrakcia - Putovná upírska šou. Majiteľ sa hrdí tým, že obecenstvu predvádza Valériu, jedinú upírku držanú v zajatí. Sľubuje veľa krvi a veľa erotiky. Vstup len pre dospelých.
Trojica našich hrdinov, tínedžerov, ktorí nezvládajú nápor hormónov, a ktorí sú za každé bláznovstvo, čím šialenejšie, tým lepšie, si zaumieni, že na šou sa stoj čo stoj dostanú. Nezastaví ich nič, ani samotná upírka. Tá ich práveže neodolateľne láka. Aspoň teda tú mužskú časť tejto minipartie, ktorá sa skladá z tradične sympatického hlavného hrdinu a rozprávača v jednej osobe - správneho, normálneho chalana, hoci neustále poriadne nadržaného... ach, tá neskorá puberta! (alebo skôr Laymonova nezvládnutá sexualita?), jeho kamaráta, otravného a miestami zbabelého perverzáka, cynika a rýpača, ktorého začnete neznášať hneď po prvých vetách, čo vypustí z úst, a, aby dynamika vzťahových zväzkov v mikroskupinke nestagnovala, dievča, ktoré si nemôžete neobľúbiť, lebo je to skrátka nielen "správňačka", ale je aj jedinou dobre vykreslenou, plastickou postavou, maximálne zaujímavou, a... je proste sexi! Vzhľadom na blížiace sa nočné dobrodružstvo uzavrie trojica stávku. Týmto aktom sa ich osud spečatí...
Je ešte len skoré doobedie, ale už sa nevedia dočkať večera korunovaného tým najbizarnejším a najvzrušujúcejším vystúpením, aké kedy nejaká putovná spoločnosť ponúkala a predvádzala. Do večera sa však toho môže ešte veľa stať, autor rozhodne negarantuje, že prežijú všetci, a že prežijú v zdraví... a keď sa zotmie... to bude ešte len HORROR SHOW!

No odolali by ste takému niečomu a vôbec chceli odolávať? Toto je tak bláznivý, tak švihnutý, tak absurdný nápad, že ho považujem až za geniálny. Ale samotný nápad, akokoľvek zvláštny, pôsobivý a sľubný ešte nevypovedá nič o kvalitách knihy. Čo spracovanie príbehu? Poviem to takto: to by sa toho musel chopiť iný autor, schopnejší, zručnejší, talentovanejší. Trebárs ten King, alebo možno aj Koontz. Potom by z toho mohol vzniknúť jeden z najpôsobivejších prírastkov v žánri. Takto je to, žiaľ, a na môj veľký žiaľ, premárnená šanca. Napriek tomu, aj keď som miestami neveriacky krútil hlavou a dvíhal obočie nad autorovými nápadmi a štýlom, a úprimne; niekedy som sa aj za hlavu chytal, má kniha svoj "pôvab". Schválne používam úvodzovky, lebo obsah i jeho prevedenie odporuje významu slova pôvab, a nemôžem použiť ani slovo kvalita, lebo o kvalitách ako takých sa nedá ani len uvažovať, ale... azda čaro?, áno, čaro, to je ten správny výraz. Román má také miesta, sú tam také pasáže, ktoré majú náboj, majú šmrnc, takže sa nedá povedať, že by to bol vyložene premrhaný potenciál, a, budem úprimný a rád si to priznám, kniha ma bavila, veľmi ľahko a dobre sa čítala - je to ten typ knihy, ktorú prečítate na posedenie, hoci nie je práve najtenšia - pretože je naozaj pútavá. Áno, je to brak. Vyložene braková literatúra toho najhrubšieho zrna. A v súvislosti s touto knihou je až rúhavé používať termín literatúra, skôr by bolo adekvátne použiť české slovo "čtivo". Lenže čo s ňou? Nečítať ju? To vôbec nie! Strhať ju v kritike, pretože je to naozaj zle napísané dielo bez akýchkoľvek umeleckých aspektov, a aj ako remeslo je to veľmi podpriemerné, to veru treba, ale spokojne si ju prečítajte, lebo toto "čtivo" je naozaj veľmi čtivé



(obálka amerického vydania z roku 2000)


Nebudem to zaobaľovať, musím naopak prízvukovať, že tento román je ako olej do ohňa pre všetkých intelektuálnych salónnych povýšencov, ktorí tak radi zaznávajú ľahšie, oddychové žánre. A najlepšie bez toho, aby si vôbec nejakého zástupcu z tohto početného, nenávideného radu, druhu či poddruhu, aktívneho výhradne v noci a vyhýbajúceho sa obydliam slušných ľudí, prežívajúceho v biotope knižných políc milovníkov omylov a hračiek prírody, vôbec prečítali. Zlučuje v sebe všetko to, čo sa hororu vytýka. A právom vytýka. Je to dokonalé pretavenie všetkých neúctivých stereotypov do jednej knihy. Nezaslúži ani nazývať sa zábavnou literatúrou (pardon, nie literatúrou, ale textom, čítaním :)), hoci zábavná je veľmi, čiastočne úmyselne, miestami nechcene, ale nenechajte sa pomýliť, zábava neznamená v autorovom ponímaní azda nejakú humoresku, kdeže, toto je na opačnom konci spektra, vyložene sa na naše dielko hodí označenie pokleslá "literatúra". Otázka teda stojí na tom prečo tú knihu vôbec čítať, keď je tak zlá? Nuž, je tak zlá, že je až dobrá. Teda nie, nie je, ale stojí za prečítanie, a aj vyložene zlé dielo vás môže baviť a... pobaviť. Popritom vám stále nedá pokoj neodbytná túžba, aby túto príbehovú látku spracoval dobrý autor, a vy po tom budete skoro až bolestne túžiť... veď toto je materiál na bestseller!!!
Je to strašný "škvár", ktorý vás ale neprestane fascinovať.
Ako je teda možné, že tá kniha vyhrala cenu, a ako je možné, že autor má toľko fanúšikov? Je to celkom prosté, Laymon sa usiloval dlho-predlho preraziť. Neúnavne. Napísal celkom dosť poviedok a nadmerné množstvo románov. Každý rok minimálne jedna kniha. Je pokladaný za jedného z prvých autorov, ktorí prišli s extrémnou odnožou hororu, ktorý bol neskôr pomenovaný ako "splatterpunk". Horor, ktorý si dal za cieľ ísť ešte ďalej, než je ďaleko. Ktorý detailne opisoval a vyžíval sa v tom, čo sa taktne zamlčovalo, prípadne iba naznačilo. Podžáner, ktorý búral každé tabu. Veľa násilia a veľa sexu. A to často aj dokopy. Horor, ktorý sa síce nevzdal vo všetkých prípadoch strašenia pomocou sofistikovaného budovania atmosféry, ale oveľa väčší dôraz kládol na to, aby čitateľa šokoval. Najväčší problém takéhoto prístupu je ten, že niekedy už vôbec nedokáže vydesiť, iba čitateľa zhnusí. Nemusí to tak byť nevyhnutne, Barker a iní dokázali explicitným, grafickým znázornením ohavného, morbídneho naozaj vystrašiť, ale je len otázka času, kedy autor začne používať naturalizmus samoúčelne. Toto je presne Laymonov prípad. Je to naturalistické len preto, aby... to také bolo. Nehľadajte za tým žiaden významnejší úmysel. Takýto rozprávačský rámec si iste nájde okruh svojich ctiteľov, ale ani tí netvrdia, že Laymon by vedel písať... Nevie. Nevedel, keď začal tvoriť, a nikdy počas celej svojej kariéry sa to ani nenaučil. Bram Stoker Award, ktoré získal posmrtne bol akýmsi čitateľským poďakovaním a uznaním jeho neutíchajúceho úsilia. Poďme si ale teraz bližšie prebrať klady a zápory knihy. Podľa jeho neumelého, pubescentného štýlu písania som koncipoval jeden svoj článok o tom, ako (ne)písať, takže mi autor poslúžil ako nenahraditeľný študijný materiál.


Plusy:

- Námet! Koho by, prepána, napadlo vymyslieť putovnú spoločnosť, ktorá brázdi americké zapadákovy a predvádza šou s upírkou. Šou, ktorá sa zákonite občas (pravidelne) zvrhne? Absolútne dekadentný a perfektný nápad! (lenže autor nedokáže z takejto témy vyťažiť viac...)

- Využitie skupinového hlavného hrdinu. Schéma sympatického rozprávača a hlavnej postavy v jednej osobe, a jeho sekundanta, totálneho otravu a otrasáka, to je ťažká klasika, ale od istého bodu sa čitateľ začne sústrediť na hrdinku, ktorá strhne na seba váš záujem a preberá opraty a je možné práve JU označiť za skutočnú hlavnú hrdinku. (lenže iní autori by to dokázali posunúť ešte ďalej, a väčší priestor by venovali rozvíjaniu vzťahov medzi členmi partie a ich psychológii a vnútornému svetu)

- Postava Slim. Iste, je to vysnený obraz Laymonovej ženy, či presnejšie a vzhľadom na vek protagonistky, dievčaťa; je jednoducho dokonalá, ale je to postava živá, nie vyumelkovaná. Slim si nemôžete neobľúbiť, popravde, je to jedna z najskvelejších hrdiniek, s akými som mal tú česť. Silná, nezávislá, neskrotná, totálne svojská, ale pritom nie neženská postava, ani na okamih sa nestáva karikatúrou, a hoci je to prehnané, takého človeka len tak ľahko nenájdete, akýmsi zázrakom to nepôsobí neuveriteľne. Je odvážna, so zmyslom pre česť, citlivá, priateľská, ale aj nebojácna, atraktívna, vtipná... a pozor na ňu, výborná lukostrelkyňa! Lukostrelectvo a literatúra sú jej najväčšími koníčkami. Mužskí čitatelia, ešte ste sa nezamilovali?

- Dospievanie, sexuálne napätie, v partii dvaja chalani a jedno dievča, to si vyložene pýta nejakú zápletku. K tomu si pridajte prostredie malomesta a dobové kúzlo 60. rokov... (ibaže opäť to autor nedokáže dobre podať, dalo sa z toho vytrieskať nekonečne viac!)

- Koncept románu. Dej sa odohráva v priebehu jediného(!) dňa a je ozvláštnený niekoľkými retrospektívnymi vsuvkami, ktoré fungujú ako samostatné minipríbehy. To je skvelé a výskyt takejto formy je pomerne zriedkavý.

- Atmosféra. Áno, román vie byť napínavý, vie byť znepokojivý, dokáže byť strašidelný! Pri hororoch by to malo byť štandardom, nanešťastie, často nie je. Toto ale autorovi vyšlo.

- Je to pútavé a číta sa to samé. Sem-tam dokáže autor to, že dej naozaj čitateľa vtiahne. (ale pozrite nižšie na mínusy, autor veľkú časť knihy vypchal nudnou vatou, to, že sa to napriek tomu číta ľahko, a stránky sa len otáčajú, je priam zjavenie z knižných nebies)

- Nečakané zistenia a odhalenia, ešte nečakanejšie zvraty a bizarný, šokujúci, prekvapivý záver!


Mínusy:

- Autorov sloh, ktorý je príšerný. Používa takmer výhradne krátke, jednoduché, úsečné vety bez akejkoľvek invencie či zručnosti. Neustále sa opakuje. Je únavne popisný. Ohromný priestor venuje triviálnostiam nepotrebným pre dej a nezaujímavým pre čitateľa. Obrovská časť knihy je vlastne "vypchávka".

- Kniha bola zjavne písaná impulzívne, takrečeno na jeden záťah, pochybujem, že autor robil nejakú významnejšiu revíziu textu. Síce niektoré zložky príbehy do seba pekne zapadnú, no inde to škrípe. Pomohlo by prepisovanie a veľa, veľa škrtania...

- Nelogické konanie postáv.

- Nereálne a nerealistické aspekty v príbehu. Jasné, ide o fantastiku, ale jednanie ľudí a situácie, do akých sa dostávajú by nemali byť tak prehnané, tak vykonštruované, vystavané tak na efekt. Zložka realizmu i vo fantazijných príbehoch, musí pôsobiť uveriteľne, s tým si autor ale zjavne hlavu neláme.

- Samoúčelnosť. Množstvo vecí nevyplynie z príbehu, nechce čitateľovi nič povedať, neslúži nijakému účelu, ale autor to tam túži mať iba pre to samé. Za každú cenu šokovať.

- Niektoré scény sú natoľko nadsadené, že pôsobia až fraškovito a groteskne. Možno to bol autorov úmysel, ale pochybujem, že na čitateľa by to zaúčinkovalo vybičovaním emócií, skôr bude, podobne ako ja, neveriacky vypliešťať oči v údive.

- Prílišná, dej rozbíjajúca a rozprávanie prerušujúca sexualizácia. V takejto miere to je úplne nadbytočné... a vlastne i zbytočné. Pôsobí to rušivo a úchylne. Ako keby sa pubertálny či rane adolescentný chlapec pokúšal o nejaké soft porno a výsledok nie je vôbec dráždivý, ale len nevkusný.

- Niektoré záležitosti ostanú nevysvetlenými. Počkať, to by vôbec nevadilo, je len dobre, keď sú isté veci otvorené a ponechané na čitateľa, no v tomto prípade sa zdá, že ani sám autor na ne nemal odpoveď, a teda ich nechal ležať radšej tak... Z toho vyplývajú aj poniektoré nelogickosti v deji.

- Mentalita, ktorá zaznieva z príbehu a presakuje z každého riadku, a ktorá je skoro infantilná. Hororové príbehy, kde sú hlavnými postavami detskí či mládežnícki hrdinovia majú obrovskú dávku nostalgie, magickosti, familiárnosti. Jednoducho máme pri čítaní pred očami vlastnú mladosť a nielenže vidíme na mieste hlavných postáv samých seba, ale premietame si pri tom vlastné spomienky. Vydávame sa na púť nielen fantáziou, ale aj vlastnou minulosťou, niečo takéto v nás prebúdza sentiment a dostavuje sa čarovná melanchólia. Tá je v spojení so strašidelnou atmosférou zničujúco účinná. Ale tu sa to nedostaví. Toto nie je King, Simmons alebo Bradbury. Tí písali z pohľadu mentálne dospelého človeka a vyspelého autora a vracali sa do detstva a puberty, pričom nezabudli na to, aké to je, byť mladým. Je to teda veľmi účinné rozprávanie, ale Laymon má stále mentalitu nadržaného pubertiaka, ktorý sa pudovo naháňa za senzáciami a morbídnosťami.


Šedá zóna:

A čo samotný sex a násilie? Známka splatterpunku a autorove aktíva, ktoré vkladá do svojich kníh... No, niekoho poteším, iného sklamem, ale rozhodne to tento román neobsahuje v miere, kde by to bolo nestráviteľné. Až na jediný kratučký a veľmi intenzívny moment úplne na konci sa autor drží na uzde. Oproti mnohým iným žánrovým knihám je to dokonca "čajíček". Sex je scvrknutý na pubescentné, pričasté, otravujúce narážky, dvojzmysly, masturbačné fantázie, voyeuristické opisy poprsia, a pár skutočných nechutností, ktoré sú ale len veľmi letmo spomenuté. Násilie môže byť problémom pre citlivé povahy, ale sú autori, ktorí idú oveľa, oveľa ďalej, takže toto by nemal byť už vôbec nijaký problém. Problém je, ak budete, podobne ako ja, čakať upírsky príbeh. Netvrdím, že to nie je upírsky príbeh, ale... netvrdím ani, že je :D Ostanem takto zahmlievať, to aby som nič nevyzradil. Môžete byť sklamaní, ale možno vás naopak autor položí na lopatky a vybije vám dych... uvidíte sami.


Verdikt:

Kniha, ktorá mohla byť vynikajúca, ten potenciál je tam doslova hmatateľný, ostáva však prvoplánovým brakom. Napriek tomu, ak popustíte nároky, ktoré kladiete na príbeh a jeho spracovanie a oddáte sa plytkej zábave, môžete byť (aspoň relatívne) spokojní. Od Laymona toho v Česku vyšlo viac, ja si ale veru nechám zájsť chuť.


(kniha vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Classic)

piatok 8. mája 2020

Hora lebek


Existuje jedno pozoruhodné české vydavateľstvo Volvox Globator, a toto vydavateľstvo vedie ešte pozoruhodnejšiu edíciu s názvom "Alrúna". Ten názov si prepožičali z rovnomennej Ewersovej knihy (ktorá, ako inak, bola v rámci edície publikovaná) a celá edícia, jednak voľbou samotných titulov - nájdeme tu nielen strašidelné prózy, ale i pravdepodobne prvý fantasy román na svete, slávne dielo magického realizmu, špiritistický román, okultný román, dekadentný román - tak aj prevedením výtvarnej stránky - charakteristická čierna obálka bez prebalu s nálepkou, kde sa vždy nachádza nejaký symbol a expresívnymi grafikami na prvých listoch knihy - je rovnako nevšedná, rovnako magická ako i samotné vydvateľstvo...
A jedným z titulov edície je aj

Hora lebek: V Japonsku plném duchů (In Ghostly Japan) - Lafcadio Hearn



Anotácia sľubovala zbierku tradičných japonských strašidelných príbehov a ja som sa nesmierne tešil. Keď človek nedostane to, po čom túži, a to, čo si vysníva má napokon inú podobu, zriedka nebýva sklamaný. Ja sklamaný nie som. Ale priznajme si rovno, že názov čitateľa zavádza. To by sme mali vyčítať samotnému autorovi, lenže ten je už vyše sto rokov mŕtvy a my sa nechceme stať obeťou jeho hladného ducha, preto poďme radšej odriekať modlitbu za uzmierenie a hybajme do budhistickému chránu zapáliť nejaké vonné tyčinky. 
Nemôžem si pomôcť, aj tak ma to trochu mrzí, keďže viem, že Hearn naozaj knižne zozbieral a knižne vydal rozprávky a povesti starého Japonska, ktoré žánrovo definuje ich strašidelný charakter, no v tomto diele tvoria iba zlomok z próz, ktoré nám predkladá. Japonsko je skutočne studnicou hrôzostrašných príbehov a špeciálne, čo sa duchárskych príbehov týka, tie majú v krajine naozaj dlhú tradíciu a v obľúbenosti sa skoro doťahujú na tie, čo pochádzajú z tematickej veľmoci č. 1, ktorou je, samozrejme, staré dobré, hmlou zahalené Anglicko.
No neponosujem sa a ak, tak iba máličko, pretože kniha je fascinujúcim výletom v čase i priestore do exotickej Krajiny vychádzajúceho slnka, do dôb plných nadprirodzeného, ktoré sa už dávno pominuli a nebyť nadšencov, ktorí tie časy zaznamenali, neostali by ani v spomienkach. Hearn bol takýmto kronikárom čarovného. A podarilo sa mu to spraviť s takým zmyslom pre magično, s takým citom pre ducha vtedajšieho, už navždy strateného Japonska, že dodnes, a možno o to viac práve dnes, uchvacuje západnú myseľ a strháva do víru vzrušenia západnú imagináciu. Nebol len precíznym a zapáleným folkloristom, ale bol aj vyspelým umelcom, talentovaným literátom, preto sú jeho prózy tak citlivé a natoľko poetické. To nutne vychádza a vyplýva z jeho videnia sveta. Už na prvých stránkach vidno, že autor bol dušou romantik. 
Ale kto to je? Kým bol vlastne tento autor? Pretože pri vyslovení jeho mena, či už počujeme na Lafcadio Hearn alebo Jakumo Kojzumi, sa s úctou, aspoň v duchu, pokloní každý japanista a japanológ a aj každý správny japanofil, akonáhle zistí, že Japonsko to nie je len manga a anime, ale pre ostatných našincov bude zrejme jeho meno neznáme. 

Lafcadio Hearn mal írsko-grécky pôvod, francúzske vzdelanie a písal v angličtine. Odišiel žiť do USA, kde pracoval ako novinár. Jeho cesty ho zaviedli až do Japonska, ktoré mu okamžite učarovalo a kde ostal žiť. Získal japonské občianstvo, prijal japonské meno a oženil sa so ženou pochádzajúcou zo starého samurajského rodu. Vyučoval  na Tokijskej univerzite anglický jazyk a tešil sa medzi miestnymi ľuďmi veľkej úcte. Hearn si zamiloval japonskú kultúru a bol jedným z prvých ľudí západného sveta, ktorí autenticky a detailne opísali vo svojich dielach japonské reálie. Či už to boli správy o živote prostého vidieckeho ľudu, alebo zvláštne zvyky a tradície, či jemné a ušľachtilé podoby umenia tak odlišného od toho, ktoré poznal západný človek, Európa i Amerika mu vďačí za to, že verne a umelecky hodnotne zachytil rýchlo miznúcu tradičnú spoločnosť, ktorá sa westernizovala. Zatiaľ čo vtedajší Japonec takmer nekriticky hltal všetko to pokrokové z vyspelého Západu, západný človek bol zas okúzlený exotikou, estetikou a tajomnom ďalekého Orientu. Aj vďaka Lafcadio Hearnovi mohla kultúrna výmena prebehnúť na takej úrovni.

Keď otvoríte túto knihu, budú na vás čakať črty, prozaické čriepky a fresky, z ktorých si môžete poskladať krásny a príťažlivý obraz zaniknutého sveta, z ktorého na vás dýchne ohromná nostalgia. Aj keď sa z literárneho hľadiska nejedná o "vyššie" beletristické žánre, ale dali by sa opísať ako zlomky rozprávaní prechádzajúce do úvah a zamyslení prepojené s prerozprávaním budhistických ľudových príbehov, niekedy strašidelnej a mravoučnej povahy, je to historicky cenná a miestami naozaj fascinujúca výpoveď. Lafcadio Hearn je kríženec medzi ďalekovýchodným Dobšinským, nadšencom a cestopiscom, reportérom, etnografom, esejistom a básnikom v próze.
Oboznámime sa s budhistickými prísloviami, porekadlami a ponaučeniami, navštíme budhistické chrámy, liaheň priadky morušovej, pozrieme sa bližšie na japonskú minimalistickú poéziu, autor nás oboznámi s niektorými rituálmi a zvyklosťami, ktoré sprevádzajú použitie kadidiel a navrch dostaneme zopár mierne strašidelných príbehov. Ak to nie je pre vás to pravé, pochopím to, ale možno to vravíte len preto, že ste nič také ešte nikdy nečítali... ale nechcete sa nechať opantať tajomnom tak ďalekého a tak dávneho Japonska, že sa až zdá, akoby to bol celkom iný svet (a on to svojím spôsobom bol celkom iný svet), nechcete to aspoň skúsiť?


(kniha vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Volvox Globator)