Táto zbierka obsahuje tie vôbec najznámejšie Lovecraftove diela. Sú to štyri poviedky a dve novely. Všetky príbehy, chronologicky radené podľa roku, kedy boli napísané, tvoria nosnú konštrukciu toho, čím sa autor najväčšmi preslávil. Hovorím o tom, čo dostalo označenie "mýtus Cthulhu". Ide o veľmi voľne prepojené, často len odkazmi, poviedky a novely, ktoré sa držia istej línie, spočiatku iba veľmi letmo načrtnutej autorom. A o čo konkrétne v tomto myšlienkovom koncepte išlo? Slovami samotného autora:
"Všetky moje poviedky, akokoľvek spolu nesúvisia, sú založené na mýte alebo legende, podľa ktorej našu Zem kedysi obývali iné bytosti, ale keďže sa zaoberali čiernou mágiou, boli vyhostené. Žijú niekde mimo nášho priestoru a sú pripravené kedykoľvek sa znovu zmocniť Zeme."
Pochopiteľne, v priebehu rokov, ako pribúdali ďalšie príbehy, Lovecraft svoje nápady rozvíjal a menil aj ich vyznenie. V popredí bol samozrejme vždy strašidelný aspekt, ale ak sa prvé klonili väčšmi k fantasy, ťažisko neskorších sa posúva už k sci-fi. A to, čo bolo prv (ne)vysvetlené pomocou mágie, dostáva potom väčšmi "racionálne" zdôvodnenie. No úvodzovky sú namieste, lebo tým myslím len posunutú polohu v smere k vysvetleniu či skôr osvetleniu Lovecraftovho univerza, ale zameranie na zvláštnosť, podivuhodnosť, tak či tak ostáva v popredí. Autorove myšlienky a nápady potom rozvíjali, ale aj kopírovali, mnohí ďalší spisovatelia. Ostatne, tak to bolo už za Lovecraftovho života. Nejeden sa snažil napodobniť jeho štýl a radi si od neho prepožičali viaceré reálie. Potom na oplátku, väčšmi však z priateľstva - však sa títo autori väčšinou navzájom poznali - než z potreby či núdze, tak občas učinil aj v opačnom poradí sám Lovecraft. Veď napokon, ani on, už pre mnohých súčasníkov silný inšpiračný zdroj, netvoril vo vzduchoprázdne, a keď sa začínal rozbiehať na svojej spisovateľskej dráhe, jednoznačne mal pred sebou obraz Poea či Dunsanyho. Všetko ale vyvrcholilo o niečo neskôr, keď sa okolo Lovecrafta, či teda už skôr okolo jeho diela, vytvoril doslova kult. A najuctievanejšou relikviou bol práve mýtus Cthulhu.
Existuje hádam nepreberné množstvo Lovecraftových nasledovníkov či napodobňovateľov, no aj takých, ktorí sa rozhodli uberať vlastnou cestou, ale boli jednoznačne ovplyvnení svojím vzorom. A sú medzi nimi slávne mená strašidelnej literatúry. Clark Ashton Smith, R. E. Howard, Henry Kuttner, Robert Bloch, August Derleth, Brian Lumley či trebárs aj Stephen King. Mánia začala už v okruhu jeho známych a kamarátov a neskončila doteraz, pokračovatelia sú ľudia, ktorí ho už nemali možnosť spoznať osobne, no jeho dielo ich napriek tomu silno láka a priťahuje. Nie je práve toto dôkazom nadčasovosti, alebo použime Lovecrafovu terminológiu, bezčasovosti, jeho najlepších próz? Oslovujú dnešného čitateľa stále rovnako aj preto, že nie sú ukotvené v tom našom dobre známom, pozemskom, bežnom, ale ich ťažisko leží v sne. Dodávam, že v ťaživom sne na rozhraní nočnej mory a halucinácie.
Poďme sa na tieto príbehy pozrieť bližšie:
V horách šílenství - H. P. Lovecraft
Dagon (Dagon)
Veľmi zaujímavé je zasadenie deja do obdobia Prvej svetovej vojny (v tom čase bola ale poviedka napísaná), vtedy je zásobovacia loď zajatá nemeckým prepadovým plavidlom a osamotený námorný dôstojník zo zabavenej lode sa po tomto incidente plaví v člne po otvorenom mori. Napokon predsa len narazí na súš, zrejme nedávno vyzdvihnutú z morského dna sopečnou činnosťou. Pri prieskume pevniny narazí na dávne hrôzy, ktoré mali ostať navždy ukryté pred svetom a pred ľuďmi. Prežité skúsenosti z neho spravia trosku závislú na morfiu.
Raná Lovecraftova poviedka a zrejme prvá, ktorá nám predstavuje nosné idey toho, čo sa vyvinulo do mýtu Cthulhu. Konkrétne nápad, že Zem bola v pradávnych dobách obývaná neľudskou rasou, ktorej pozostatky dodnes číhajú na odľahlých miestach sveta, prípadne môžu byť povolané z oblastí mimo priestoru, a pre človeka predstavujú hrozbu. Poviedka je ešte len prísľubom toho, s čím Lovecraft vyrukuje neskôr, ale už v nej dokázal vykúzliť úžasnú atmosféru izolácie, bezvýznamnosti a bezmocnosti zoči voči sféram neskutočna. Práve preniknutie fantazmagorického výjavu do reality, to je priamo útok na zdravú myseľ, zažité skutočnosti a to, čo vnímame ako ustálený poriadok či rád sveta. Presne pre toto dokáže Lovecraft tak znepokojovať. Naozaj sľubný úvod zbierky.
Slavnost (The Festival) Rozprávač príbehu je prvý raz na návšteve v jednom rázovitom meste a stretáva sa so svojimi podozrivo pôsobiacimi príbuznými. Zakrátko je vtiahnutý do víru čarodejníctva a netušených hrôz. Prichádza do kontaktu aj s obávanou čiernomagickou knihou, zapovedaným Necronomiconom! Táto skúsenosť je natoľko odlišná a desivá od všetkého, čo dosiaľ zažil, že prevráti jeho život naruby.
Poviedka je trochu iného razenia než predošlá, zakladá sa na trochu inom prístupe k navodeniu strašidelna, pričom autor varí z trochu iných ingrediencií, príbehový sujet je tiež odlišný, no výsledný efekt je zhruba rovnako silný. Je to dobrý, poctivý kus lovecraftovskej z neznáma prichádzajúcej, imaginatívnej hrôzy, ktorý rozjatrí Vašu predstavivosť.
Volání Cthulhu (The Call of Cthulhu) Rozprávač príbehu pátra po čriepkach informácií, ktoré postupne skladá do neuveriteľného a monštruózneho odhalenia. Ako spolu súvisia zápisky jeho prastrýka s nedávnymi čudesnými udalosťami? Existuje nejaké prepojenie medzi nebezpečnou sektou, šialenými snovými výjavmi istého pozornosť budiaceho umelca, záchvatmi masovej hystérie a pradávnymi zmienkami o podivnom meste v mori, kde údajne večne spí obrovská nestvorná bytosť menom Cthulhu? A je možné, že táto titanská zlovoľná entita sa jedného dňa prebudí?
Veľmi výrazná, strhujúca a pre mýtus, ktorému aj prepožičala pomenovanie, dôležitá poviedka dlhšieho rozsahu. Lovecraft tu používa svoj obľúbený fragmentárny spôsob rozprávania, kde sa miešajú výpovede priamych či nepriamych svedkov a účastníkov životu nebezpečných a príšerných udalostí, denníkových zápisov a novinových správ. Je to komplikované, je to zamotané, je to vo výsledku naozaj pôsobivé. Sme ako archelógovia či detektívi, ktorí odkrývajú stopy a získavajú indície a dôkazy, aby si napokon poskladali skladačku príšerností, ktoré neohrozujú len jednotlivých aktérov, ale, a v tomto prípade to platí úplne, možno budúcnosť celej ľudskej rasy. Škoda, nie všetky state sú rovnako zaujímavé, nie vždy dokáže spisovateľ udržať pozornosť čitateľa, ale potom prídeme zas k pasážam, ktoré naozaj vedia strhnúť. Veru, vyvrcholenie príbehu je ozaj strhujúce a úžasné. Celková koncepcia je veľmi originálna, autor prišiel naozaj s niečím novým a viem si predstaviť ako mohla poviedka zapôsobiť na vtedajšieho čitateľa. Verím však, že podobný účinok dosiahne aj dnes.
Hrůza v Dunwichi (The Dunwich Horror)
Ponoríme sa do tajomstva neslávne známeho rodu obývajúceho zapadnutú obec Dunwich a zistíme, že za čudáckym správaním, tajnostkárstvom a podivnými praktikami je viac ako izolovanosť, šialenstvo a degenerácia. Áno, uhádli ste, sú to desivé čarodejné praktiky, ktoré vyslobodia nepomenovateľné hrôzy a besy. A má miznutie dobytka a neskôr aj ľudí, na svedomí naozaj človek, alebo je to niečo abnormálnejšie, niečo desivejšie, než môže byť ten najhorší pomätenec?
Možno jeden z najslávejších hororov histórie je považovaný aj za jeden z najlepších Lovecraftových textov. Dunwichská hrôza prináša miestami naozaj excelentnú porciu desu a skutočne makabrózny zážitok. A aj poriadne morbídny. Nekompromisné odhaľovanie a potvrdenie strašných skutočností, o ktorých existencii si je čitateľ už dopredu dávno istý, no protagonisti príbehu sa k nim prepracúvajú len veľmi pozvoľna, je naozaj účinnou metódou vzbudzovania husej kože a ľadových dotykov v zátylku. O poviedke sa dá s trochou nadsádzky uvažovať i ako o lepšie a presvedčivejšie zvládnutom románe Prípad Charlesa Dextera Warda. V istých vypätých momentoch však pôsobí prehnane, mám pocit, že Lovecraft príliš "tlačil na pílu" a aj klimaktický záver je zbytočne nadnesený. Myslím si, že menej by bolo viac... Je to veľmi pôsobivá, dobrá, sčasti veľmi dobrá próza, ale ja osobne ju nepovažujem za bezchybnú. Lovecraft dokázal byť ešte pôsobivejší, to, čo vyniklo vo Volaní Cthulhu - tá záverečná kataklyzma, tu na mňa pôsobila skôr rušivo a nepatrične. Napriek tomu je to skutočne des budiaci príbeh.
V horách šílenství (At the Mountains of Madness)
Pred čitateľom sa postupne odhalí tajomstvo príčin neúspechu, či iba čiastočného úspechu polárnej vedeckej expedície. Prieskumníci narazia v Antarktíde na záhadné stavby zjavne neľudského pôvodu. Tí, čo prežili, prinášajú opis výpravy, ktorý sa nedostal do oficiálnych správ...
Titulná legendárna novela je veľmi nevyvážená, no predsa je to fascinujúci zážitok. Niekomu môže prekážať naozaj pomalý rozjazd, i to, že dlho sa nič dramatické neudeje, ale keď sa už prelomia ľady (vzhľadom na prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva si neviem odpustiť túto metaforu), je to už naozaj jazda, alebo skôr pád, ktorý Vás opantá. Vzdávam hold autorovej imaginácii. Postupné prenikanie do hĺbky Antarktického kontinentu je priamo úmerné stupňovaniu gradácie a narastaniu intenzity, ktoré kulminuje, ako sa príbeh blíži ku koncu. Mňa osobne úvodné pomalé tempo práveže navnadilo a dostatočne povzbudilo k napredovaniu v čítaní, zaujal ma i útržkovitý denníkový spôsob rozprávania a mimoriadne oceňujem zasadenie deja do antarktických pustín. To muselo pôsobiť, v ére kedy nebol tento kontinent ešte prebádaný, veľmi podnetne a znepokojujúco. Určite sa nejeden čitateľ pýtal, a pýtam sa aj ja teraz... čo leží pod nánosom ľadu? Sú už všetky tajomstvá tejto pustej, odľahlej krajiny prebádané? Zaujímavý je aj príklon k sci-fi, čo bolo dovtedy u Lovecrafta v takejto miere, hoci sem-tam koketoval aj s témami vlastnými vedecko-fantastickej literatúry, hoci významne pozmenené a poznačené jeho osobitým vnímaním sveta, nevídané. A tak jediné, čo mi na novele naozaj vadilo, je paradoxne aj jeden z tých prvkov, ktoré ju robia takou unikátnou, a to je prílišné popustenie uzdy fantázie. V závere je to už skutočne nadsadené, a to, akým spôsobom a ako sa do detailu odkrývajú dejiny neľudskej rasy, či neľudských rás, je skôr kontraproduktívne. Lovecraft si aj tak necháva priestor na manévrovanie a čitateľ na dohady a domnienky, nebude poskytnutá odpoveď na všetko a niečo si ponechá pekne v zálohe, ale rozhodne by príbehu prospelo, keby vyzradil menej, keby bol skromnejší. Opakujem ale, že v rámci hororu a v menšej miere aj science fiction, je to jeden zo základných stavebných kameňov žánru. A nie hocijaký kameň, ale rovno poriadny a tajuplný monolit, ktorý je zasadený v pôde, ktorú skypril už veľký E. A. Poe vo svojom jedinom románe Dobrodružstvá Arthura Gordona Pyma, a na ktorý sa táto novela odvoláva.
Stín z hlubin času (The Shadow Out of Time)
Hlavný hrdina bol niekoľko rokov svojej pozemskej existencie niekým iným... Akoby jeho vedomie ovládla nejaká cudzia inteligencia. Bol to prejav ťažkej a zvláštnej duševnej choroby alebo je za tým niečo desivejšie? Odpoveď leží v srdci austrálskej púšte. Pod nánosmi piesku sa možno nachádzajú rozvaliny pravekého mesta, ktoré neobývali ľudské bytosti.
Tento text vnímam ako variáciu na predchádzajúcu novelu a tiež rozpracovanie istých tém, ktoré Lovecrafta fascinovali, do nebývalých rozmerov. Výmena tiel, teda vlastne mysle, vedomia, čo v tele prebýva, zmena charakteru hlavného hrdinu, ktorá môže byť spôsobená šialenstvom, ale aj niečím horším, ďalej pôsobenie snov a celkovo fascinácia snami, myšlienka, že náš svet bol kedysi osídlený, a doteraz do neho prenikajú nepozemské či mimozemské entity, atď. Zrejmý je aj definitívny odklon od hororu k vedecko-fantastickej (či skôr pavedeckej) literatúre. To označenie "pavedeckej" preto, lebo Lovecraftovi nejde o vedu a techniku ako takú, v prvom rade je mu podstatné vykreslenie atmosféry cudzosti, podivna. Z toho práve tá atmosféra vychádza, a tak autor rozohráva, a niekedy naozaj revolučne, určité námety, tak obľúbené v tomto žánri. Takisto mu ani za mak nezáleží na vykreslení budúcnosti ľudstva, ako prevažnej väčšine sci-fi autorov, zaujímajú ho skôr možné budúce hrozby pre ľudstvo a konfrontácia s nimi. Hrozivých prvkov ale tentokrát naozaj badateľne ubudlo na úkor autorovej záplavy bizarných nápadov a dočkáme sa ich až v závere. Záverečný prieskum ruín mesta ukrytého v púšti a nevybudovaného ľudskou rukou, je už ale tradične sugestívny a čitateľ pocíti závan desu.
Veľmi zaujímavé je zasadenie deja do obdobia Prvej svetovej vojny (v tom čase bola ale poviedka napísaná), vtedy je zásobovacia loď zajatá nemeckým prepadovým plavidlom a osamotený námorný dôstojník zo zabavenej lode sa po tomto incidente plaví v člne po otvorenom mori. Napokon predsa len narazí na súš, zrejme nedávno vyzdvihnutú z morského dna sopečnou činnosťou. Pri prieskume pevniny narazí na dávne hrôzy, ktoré mali ostať navždy ukryté pred svetom a pred ľuďmi. Prežité skúsenosti z neho spravia trosku závislú na morfiu.
Raná Lovecraftova poviedka a zrejme prvá, ktorá nám predstavuje nosné idey toho, čo sa vyvinulo do mýtu Cthulhu. Konkrétne nápad, že Zem bola v pradávnych dobách obývaná neľudskou rasou, ktorej pozostatky dodnes číhajú na odľahlých miestach sveta, prípadne môžu byť povolané z oblastí mimo priestoru, a pre človeka predstavujú hrozbu. Poviedka je ešte len prísľubom toho, s čím Lovecraft vyrukuje neskôr, ale už v nej dokázal vykúzliť úžasnú atmosféru izolácie, bezvýznamnosti a bezmocnosti zoči voči sféram neskutočna. Práve preniknutie fantazmagorického výjavu do reality, to je priamo útok na zdravú myseľ, zažité skutočnosti a to, čo vnímame ako ustálený poriadok či rád sveta. Presne pre toto dokáže Lovecraft tak znepokojovať. Naozaj sľubný úvod zbierky.
Slavnost (The Festival)
Poviedka je trochu iného razenia než predošlá, zakladá sa na trochu inom prístupe k navodeniu strašidelna, pričom autor varí z trochu iných ingrediencií, príbehový sujet je tiež odlišný, no výsledný efekt je zhruba rovnako silný. Je to dobrý, poctivý kus lovecraftovskej z neznáma prichádzajúcej, imaginatívnej hrôzy, ktorý rozjatrí Vašu predstavivosť.
Volání Cthulhu (The Call of Cthulhu)
Veľmi výrazná, strhujúca a pre mýtus, ktorému aj prepožičala pomenovanie, dôležitá poviedka dlhšieho rozsahu. Lovecraft tu používa svoj obľúbený fragmentárny spôsob rozprávania, kde sa miešajú výpovede priamych či nepriamych svedkov a účastníkov životu nebezpečných a príšerných udalostí, denníkových zápisov a novinových správ. Je to komplikované, je to zamotané, je to vo výsledku naozaj pôsobivé. Sme ako archelógovia či detektívi, ktorí odkrývajú stopy a získavajú indície a dôkazy, aby si napokon poskladali skladačku príšerností, ktoré neohrozujú len jednotlivých aktérov, ale, a v tomto prípade to platí úplne, možno budúcnosť celej ľudskej rasy. Škoda, nie všetky state sú rovnako zaujímavé, nie vždy dokáže spisovateľ udržať pozornosť čitateľa, ale potom prídeme zas k pasážam, ktoré naozaj vedia strhnúť. Veru, vyvrcholenie príbehu je ozaj strhujúce a úžasné. Celková koncepcia je veľmi originálna, autor prišiel naozaj s niečím novým a viem si predstaviť ako mohla poviedka zapôsobiť na vtedajšieho čitateľa. Verím však, že podobný účinok dosiahne aj dnes.
Hrůza v Dunwichi (The Dunwich Horror)
Ponoríme sa do tajomstva neslávne známeho rodu obývajúceho zapadnutú obec Dunwich a zistíme, že za čudáckym správaním, tajnostkárstvom a podivnými praktikami je viac ako izolovanosť, šialenstvo a degenerácia. Áno, uhádli ste, sú to desivé čarodejné praktiky, ktoré vyslobodia nepomenovateľné hrôzy a besy. A má miznutie dobytka a neskôr aj ľudí, na svedomí naozaj človek, alebo je to niečo abnormálnejšie, niečo desivejšie, než môže byť ten najhorší pomätenec?
Možno jeden z najslávejších hororov histórie je považovaný aj za jeden z najlepších Lovecraftových textov. Dunwichská hrôza prináša miestami naozaj excelentnú porciu desu a skutočne makabrózny zážitok. A aj poriadne morbídny. Nekompromisné odhaľovanie a potvrdenie strašných skutočností, o ktorých existencii si je čitateľ už dopredu dávno istý, no protagonisti príbehu sa k nim prepracúvajú len veľmi pozvoľna, je naozaj účinnou metódou vzbudzovania husej kože a ľadových dotykov v zátylku. O poviedke sa dá s trochou nadsádzky uvažovať i ako o lepšie a presvedčivejšie zvládnutom románe Prípad Charlesa Dextera Warda. V istých vypätých momentoch však pôsobí prehnane, mám pocit, že Lovecraft príliš "tlačil na pílu" a aj klimaktický záver je zbytočne nadnesený. Myslím si, že menej by bolo viac... Je to veľmi pôsobivá, dobrá, sčasti veľmi dobrá próza, ale ja osobne ju nepovažujem za bezchybnú. Lovecraft dokázal byť ešte pôsobivejší, to, čo vyniklo vo Volaní Cthulhu - tá záverečná kataklyzma, tu na mňa pôsobila skôr rušivo a nepatrične. Napriek tomu je to skutočne des budiaci príbeh.
V horách šílenství (At the Mountains of Madness)
Pred čitateľom sa postupne odhalí tajomstvo príčin neúspechu, či iba čiastočného úspechu polárnej vedeckej expedície. Prieskumníci narazia v Antarktíde na záhadné stavby zjavne neľudského pôvodu. Tí, čo prežili, prinášajú opis výpravy, ktorý sa nedostal do oficiálnych správ...
Titulná legendárna novela je veľmi nevyvážená, no predsa je to fascinujúci zážitok. Niekomu môže prekážať naozaj pomalý rozjazd, i to, že dlho sa nič dramatické neudeje, ale keď sa už prelomia ľady (vzhľadom na prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva si neviem odpustiť túto metaforu), je to už naozaj jazda, alebo skôr pád, ktorý Vás opantá. Vzdávam hold autorovej imaginácii. Postupné prenikanie do hĺbky Antarktického kontinentu je priamo úmerné stupňovaniu gradácie a narastaniu intenzity, ktoré kulminuje, ako sa príbeh blíži ku koncu. Mňa osobne úvodné pomalé tempo práveže navnadilo a dostatočne povzbudilo k napredovaniu v čítaní, zaujal ma i útržkovitý denníkový spôsob rozprávania a mimoriadne oceňujem zasadenie deja do antarktických pustín. To muselo pôsobiť, v ére kedy nebol tento kontinent ešte prebádaný, veľmi podnetne a znepokojujúco. Určite sa nejeden čitateľ pýtal, a pýtam sa aj ja teraz... čo leží pod nánosom ľadu? Sú už všetky tajomstvá tejto pustej, odľahlej krajiny prebádané? Zaujímavý je aj príklon k sci-fi, čo bolo dovtedy u Lovecrafta v takejto miere, hoci sem-tam koketoval aj s témami vlastnými vedecko-fantastickej literatúry, hoci významne pozmenené a poznačené jeho osobitým vnímaním sveta, nevídané. A tak jediné, čo mi na novele naozaj vadilo, je paradoxne aj jeden z tých prvkov, ktoré ju robia takou unikátnou, a to je prílišné popustenie uzdy fantázie. V závere je to už skutočne nadsadené, a to, akým spôsobom a ako sa do detailu odkrývajú dejiny neľudskej rasy, či neľudských rás, je skôr kontraproduktívne. Lovecraft si aj tak necháva priestor na manévrovanie a čitateľ na dohady a domnienky, nebude poskytnutá odpoveď na všetko a niečo si ponechá pekne v zálohe, ale rozhodne by príbehu prospelo, keby vyzradil menej, keby bol skromnejší. Opakujem ale, že v rámci hororu a v menšej miere aj science fiction, je to jeden zo základných stavebných kameňov žánru. A nie hocijaký kameň, ale rovno poriadny a tajuplný monolit, ktorý je zasadený v pôde, ktorú skypril už veľký E. A. Poe vo svojom jedinom románe Dobrodružstvá Arthura Gordona Pyma, a na ktorý sa táto novela odvoláva.
Stín z hlubin času (The Shadow Out of Time)
Hlavný hrdina bol niekoľko rokov svojej pozemskej existencie niekým iným... Akoby jeho vedomie ovládla nejaká cudzia inteligencia. Bol to prejav ťažkej a zvláštnej duševnej choroby alebo je za tým niečo desivejšie? Odpoveď leží v srdci austrálskej púšte. Pod nánosmi piesku sa možno nachádzajú rozvaliny pravekého mesta, ktoré neobývali ľudské bytosti.
Tento text vnímam ako variáciu na predchádzajúcu novelu a tiež rozpracovanie istých tém, ktoré Lovecrafta fascinovali, do nebývalých rozmerov. Výmena tiel, teda vlastne mysle, vedomia, čo v tele prebýva, zmena charakteru hlavného hrdinu, ktorá môže byť spôsobená šialenstvom, ale aj niečím horším, ďalej pôsobenie snov a celkovo fascinácia snami, myšlienka, že náš svet bol kedysi osídlený, a doteraz do neho prenikajú nepozemské či mimozemské entity, atď. Zrejmý je aj definitívny odklon od hororu k vedecko-fantastickej (či skôr pavedeckej) literatúre. To označenie "pavedeckej" preto, lebo Lovecraftovi nejde o vedu a techniku ako takú, v prvom rade je mu podstatné vykreslenie atmosféry cudzosti, podivna. Z toho práve tá atmosféra vychádza, a tak autor rozohráva, a niekedy naozaj revolučne, určité námety, tak obľúbené v tomto žánri. Takisto mu ani za mak nezáleží na vykreslení budúcnosti ľudstva, ako prevažnej väčšine sci-fi autorov, zaujímajú ho skôr možné budúce hrozby pre ľudstvo a konfrontácia s nimi. Hrozivých prvkov ale tentokrát naozaj badateľne ubudlo na úkor autorovej záplavy bizarných nápadov a dočkáme sa ich až v závere. Záverečný prieskum ruín mesta ukrytého v púšti a nevybudovaného ľudskou rukou, je už ale tradične sugestívny a čitateľ pocíti závan desu.
(obálka verzie z roku 2002, ktorá vyšla vo vydavateľstve Aurora)
(ďalšie vydanie potom uzrelo svetlo sveta v roku 2014 vo vydavateľstve Laser books, viď. obálka hore, nad recenziou)
(najnovšia verzia (2017) pod názvom Zjevení Cthulhu vyšla vo vydavateľstve Carcosa)
Túto zbierku treba vlastniť. Preto, aby ste pochopili význam Lovecrafta pre vývoj žánru, ale aj jednoducho pre čitateľský pôžitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára