(obraz namaľoval Arnold Böcklin v roku 1849)
Možno to bude znieť ako úplné klišé, dávať prvenstvo svojmu obľúbenému žánru, ale strašidelné príbehy sú jednou z najstarších, ak nie úplne najstaršou formou epického rozprávania. V písomnej podobe sú neodmysliteľnou súčasťou starovekých hrdinských eposov, teda tých najranejších literárnych pamiatok, a je možné ich zaradiť k prvotným prínosom do kultúrneho dedičstva ľudstva. A to im ešte predchádza ústna tradícia. Len sa opýtajte Vašich prastarým mám, ak ešte žijú, na páračky na dedine a na hrôzostrašné historky, ktoré sa pri nich šeptom odovzdávali mladším generáciám. Čo im predchádzalo? Kde ležia korene našich povestí a rozprávok? Toho nemála z nich, čo sú regulérnym hororom (ak niekto pozná bližšie našu ľudovú slovesnosť, dobre vie, aké veľmi hrozivé vedeli byť rozprávky a povesti vo svojej pôvodnej necenzurovanej podobe). A vieme do čoho sa pretransformujú, aká bude ich evolúcia? Lebo strašidelný príbeh je podivuhodne trvácny, forma sa modifikuje len pramálo a obsah ešte menej. Príbehmi o duchoch sa budú deti desiť aj na iných planétach, ktoré jedného dňa azda bude človek osídľovať.
Pýtam sa ako dlho si odovzdávali naši predkovia v šerom dávnoveku, v predhistórii a potom, na úsvite dejín, príbehy o hrôzach noci, než boli ich ozveny zaznamenané písmom? Čo si myslíte, o čom sa pri ohňoch rozprávali dávni lovci? Aj o tieňoch, ktoré ležia za hranicou svetla a číhajú...
A analogicky tomu napríklad dnešní skauti a trampovia sediaci okolo táborového ohňa počúvajú podobné príbehy. Mnohé sa mení, no strach ostáva. Aj racionálny človek 21. storočia sa bojí duchov. Aj tomu najväčšiemu a najväčšmi nebojácnemu skeptikovi začne tuhnúť krv v žilách, keď sa ocitne sám počas bezhviezdnej noci v tmavom lese, schátranej budove, opustenom starom cintoríne... Neveríte na príšery? Možno. Ale len dokiaľ svieti žiarovka. Ak vyhasne tento elektrický oheň, opäť podstupujeme metamorfózu z moderného racionalistu na ustráchaného pračloveka s magickým myslením, ktorý vidí v tme prízraky a desí sa každého zvuku. Nerovný zápas medzi človekom a silami temnoty a zla je totiž archetypálny a zakorenený možno hlbšie než leží prameň ľudského ega. Je to niečo atavistické, večne driemajúce, nevykoreniteľné. Pretože hrozbe možno čeliť, možno s ňou bojovať, ale zoči voči nadprirodzenému, či skôr by sa hodilo povedať neprirodzenému, je človek sám bezmocný a môže si len zúfať. Ostáva sa iba modliť... V horore sa pálčivo, nesmierne zreteľne prejavuje odveká dualistická konfrontácia medzi dobrom a zlom a na rozdiel od iných žánrov, v horore, azda ako jedinom, dobro zriedka vyhráva. Je to veľmi znepokojivý koncept, ktorý akoby narúšal zákonitosti univerza, no pritom až nepríjemne reflektuje každodennú realitu. Horor tiež odkrýva starostlivo skrývané, zatemnené zákutia ľudskej psyché, kam nedovidíme a kam dovidieť ani nechceme, lebo taký pohľad prezrádza ľudskú slabosť a náchylnosť k zlému, odklon od ľudskej (božskej) podstaty a inklináciu k démonickému a hovorí o možnej metafyzickej príčine zla, ktorej však otvárajú dvere do materiálneho sveta zas len ľudské slabosti a vášne. Ak nám má horor nastaviť to pomyselné zrkadlo, je to zrkadlo čarodejné a je to zrkadlo čierne. Nie je však slepé, vidno cezeň do hlbočizných hĺbok nevedomia, ba ešte ďalej. Do Priepasti. Tu je na mieste si pripomenúť, čo napísal Nietzsche: "Ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba." Teda pozor, aby ste sa nedívali pridlho, aby ste nezašli priďaleko - prihlboko! Toto vyhlásenie ale doplním a presvetlím ďalším výrokom, ktorý je pripisovaný Pascalovi: "V každom človeku je priepasť, ktorú môže naplniť iba Boh."
Hororová literatúra nemá na ružiach ustlané, a to ani na tých bielych, smútočných. Hoci je aspoň v istých kruhoch pomerne obľúbená, prinajmenšom má stálu členskú základňu oddaných fanúšikov, väčšina potenciálnych čitateľov sa na ňu pozerá skrz prsty. Čitateľská verejnosť si pred ňou len jednoducho rukou zakrýva oči. Stredný prúd sa jej dlho vyhýbal presne preto, prečo ju subkultúra istých čitateľov odjakživa vyhľadávala. Niekto sa skrátka nerád bojí, a to mu nemožno vyčítať. Horšie je to s kritikmi, alebo to poviem takto: s učenou obcou literárnou... Tí sa dodnes dívajú na tento žáner zhora a odsudzujú ho. Špeciálne za socializmu bol horor vnímaný ako niečo úpadkové, a bolo to spájané s dekadentným, kultúrne spiatočníckym západom. Bohužiaľ, často i oprávnene. A predsa z tej doby pochádza hneď niekoľko výborných antológií. Keď už raz za uhorský rok niečo vyšlo, bolo to aspoň naozaj kvalitné. Tu stojí za zmienku, že k hororu si neraz radi odskočili i autori zvučných mien, skutoční klasici, spisovatelia, ktorí veru so žánrom nie sú nijako spájaní, skôr ich máme zapamätaných ako velikánov dejín literatúry, a pritom sú autormi jedných z najpôsobivejších hororových príbehov. Charles Dickens, Guy de Maupassant, Henry James. A takto by sa ešte nejaký čas dalo pokračovať...
Je síce pravda, že zriedkakedy si autori hororu dajú za cieľ aj niečo iné než len vystrašiť čitateľa, ale existujú aj výnimky. Dom na kopci Shirley Jacksonovej či Volanie netvora Patricka Nessa sú diela, ktoré nielen desia a znepokojujú, ale aj myšlienkovo obohacujú. A nie sú zďaleka jediné.
Dnes, kedy má na hrôzu a strach monopol film a začína sa naň doťahovať herný priemysel, teda médiá založené na vizuálnych podnetoch, respektíve ľahkom a okamžitom vťahovaní do deja, v prípade videohier do istej miery i aktívnej spoluúčasti na príbehu, môže sa horor v knižnej forme, ako forma zábavy, javiť archaicky. Iste je to neporovnateľne ťažšia cesta ako navodiť pocit hrôzy, spisovateľ sa nemôže spoliehať na lacné "ľakačky", nemôže čakať pomoc od hudobného sprievodu, nemôže ponúknuť ovládanie hlavnej postavy vo virtuálnom priestore. Musí všetko staviť na atmosféru. Musí dúfať, že čitateľ má rozvinutú obrazotvornosť. A jeho jediným nástrojom je slovo. Ten najstarší a najviac osvedčený druh komunikácie medzi tvorcom a prijímateľom diela. Úspech spočíva vo vzájomnej kooperácii spisovateľa a čitateľa. Ak nie je čitateľ správne naladený, prípadne mu tento žáner nič nehovorí, darmo bude autor rozprávačským majstrom a štylistickým kúzelníkom. Do istej miery je účinok čítania strašidelnej prózy závislý na vonkajších faktoroch. Veľa robí prostredie. Teda čas a miesto. Je veľký rozdiel medzi veternou bezhviezdnou nocou, kedy ste doma sami a jediným Vaším spoločníkom je sliepňajúca nočná lampa a knižka hororových poviedok a trebárs obednou pauzou na pracovisku, kde sa zúfalo snažíte ukradnúť si na chvíľu kúsok súkromia. Pre mňa je horor v literárnej podobe rozhodne najzaujímavejším. Ja, ako človek, ako nositeľ fantázie, som totiž vždy spoluatorom toho ktorého diela, a keďže ja osobne mám k literatúre a k písanému slovu najbližšie zo všetkých druhov umenia, je tento vzťah očakávateľným, celkom logickým. A pre tých, ktorí nemajú špeciálny vzťah k písanému prejavu, k textu, odkazujem: zaznamenávať pocity, myšlienky, zážitky, ale i fabulovať fiktívny dej iba pomocou slov, a potom pretaviť slová do symbolov, do písmen, je skutočne magický úkon. A slovo čítané, prednesené nahlas, či hoci len v duchu, to je až rituál. Akt oživovania myšlienok. Preto má takú obrovskú moc dobrá báseň, a preto vie desiť hororový príbeh. A ruku na srdce; nechcete sa stať na chvíľu čarodejom? Pretože tieto kúzla celkom určite fungujú.
Často používam a kvôli tomu, že to je zavedené a akceptované naprieč celým spektrom, aj v budúcnosti budem používať termín horor, alebo aký je pôvodný cudzojazyčný tvar tohoto slova - horror, teda so zdvojeným r, čo v preklade z angličtiny neznačí nič iné, než vypätú hrôzu, zdesenie. Lenže tento výraz je nadužívaný a zneužívaný a evokuje brutálnu (a brutálne primitívnu) a často brakovú podobu žánru. Radšej hovorím o strašidelnej literatúre. Takú ghost story, teda duchársku poviedku / príbeh o duchoch nie je možné vždy označiť za horor. Minimálne nie za horor čistokrvný. A vtesná sa do tejto škatuľky tzv. weird fiction, čiže doslovne podivná fikcia? Tá sa akýmkoľvek vymedzeniam vzpiera, a pritom práve tá na čitateľa neraz priamo útočí nápormi - ako by jej hlavný predstaviteľ, sám legendárny Lovecraft, prízvukoval - "kozmickej hrôzy". Do takto vymedzeného rámca budú teda v mojom blogu zahrnuté všetky strašidelné príbehy, nech už to bude akýkoľvek prozaický útvar, prípadne i poézia. A čo sa jednotlivých podžánrov týka, rád predstavím čokoľvek od gotického románu až po splatterpunk, ak bude samozrejme spĺňať isté literárne kritériá.
Vždy budem ale raziť predpoklad, že strašidelná literatúra má v prvom rade strašiť, nie znechucovať či šokovať. Detailne opisný naturalizmus, s absolútnymi výnimkami, ako sú povedzme niektoré diela Clive Barkera je v drvivej väčšine prípadov len samoúčelná perverzia na míle vzdialená pravému strašidelnému príbehu. Tézu, že skutočný des má väčšmi subtílnejší charakter, že sa musí dostať viac pod kožu, než úchylné eskapády alá divadlo Grand Guignol, ktoré sa zameriavalo na grafické stvárnenie extrémneho násilia, a že ho treba dávkovať postupne, odkrývať po troškách a nikdy neukázať v plnej "nahote", jasne sformuloval už reštaurátor, popularizátor a možno najvýznamnejší predstaviteľ tradičnej ghost story M. R. James. Opäť sa potvrdzuje platnosť teórie, že menej je viac, a že nevypovedané, teda to, čo je ponechané na dotvorenie čitateľovej predstavivosti je väčšinou účinnejšie ako to, čo je vykreslené do tých najposlednejších morbídnych podrobností. Čitateľ by si mal sám postupne zložiť mozaiku hrôzy, nie dostať ju naservírovanú na podnose. Je to podobný postup, aký sa používal v klasickej detektívke, kde sa zbierali indície, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, s tým rozdielom, že tu sa odhaľuje rubáš zakrývajúci hrôzostrašnú vidinu. A ten je potrebné zdvíhať pomaly ako oponu a tesne pred finálnym odhalením zhasnúť svetlá. Samozrejme, výnimky existujú, ale tieto výnimky potvrdzujú pravidlo.
Platilo to v prvej polovici 20. storočia, kedy, mimochodom, vznikli pravdepodobne najlepšie žánrové diela, no rovnako to platí i teraz.
Stále platí i to, že horor realistický, či inými slovami pravdepodobne možný, ktorý ostatne niekedy splýva s thrillerom, je (česť výnimkám potvrdzujúcim pravidlo) inferiórny voči hororu nadprirodzenému. Ten je napokon jednou veľkou vetvou na strome fantastiky. A práve v tom spočíva kúzelníkov trik - že sa iluzórne javí reálnym. Ak Vás dokáže autor presvedčiť o existencii prízrakov a strašidiel, ak pristúpite na jeho hru, pomerne rýchlo zistíte v čom je odlišný strach z iracionálneho voči takmer hmatateľnému, bežnému, pudovému strachu z fyzického ohrozenia. V neuchopiteľnosti, v deštruktívnej tendencii ničiť pokojný a ustálený svetonázor a obraz o racionálnom svete s jasnými pravidlami, tým, že ohrozuje zdravý rozum a konečne... v intenzite! Pamätáte si ten strašný strach, ktorým ste trpeli ako deti? Rodičia Vám hovorili, že príšery nejestvujú, ale Vy ste vedeli svoje. Taký Stephen King nezabudol na to, aké to bolo a rád Vám ten pocit pripomenie. A Vy sa opäť budete dívať pod posteľ a do skríň, aby ste sa presvedčili, že... a vzápätí sa sami nad sebou zasmejete, no lampu pre istotu necháte aj tak rozsvietenú. Nie je náhodou, že tento pán sa dokázal písaním hororov nielen celosvetovo presláviť, ale aj nevýslovne zbohatnúť. A to asi ako jediný autor v dejinách literatúry. Niekoho jeho bestsellery dráždia, mnohí jeho knihy hlcú, nikto však nepoprie, že vo svojej najlepšej forme je skvostný a zoznámi Vás s nezabudnuteľným desom, na ktorý budete chcieť zabudnúť. Patrí takisto k tým nemnohým z autorov, ktorí dokážu dobre spracovať strašidelný príbeh v románovej podobe, je síce aj zdatný poviedkár, avšak dlhšie formy mu svedčia viac. Horor je totiž vyložene stavaný na kratšiu prózu, nielenže sa pri nej skutočne ukáže ako vie spisovateľ, a či vôbec vie, vystavať dej, vyrozprávať príbeh, predstaviť na malom priestore jednotlivé charaktery, pohrať sa so psychológiou postáv a prekvapiť pointou, no intenzita strachu má tendenciu gradovať a nepoľaviť, na rozdiel od románov, ktoré sú často (musia byť pre svoju dĺžku), vyplnené vatou a účinok starostlivo budovaného napätia sa tak rozptyľuje a oslabuje.
Na tomto blogu Vám predstavím to najlepšie zo strašidelnej literatúry, ktorú som čítal. Tak ako existovali edície zelená knižnica a červená knižnica a neskôr sa tieto označenia začali vzťahovať aj na celú odnož literatúry, konkrétne detektívnu / kriminálnu a ľúbostnú, ja som vždy túžil po edícii hororu. Takže si predstavíme takú pomyselnú edíciu s názvom Čierna knižnica. Od toho aj samotný názov blogu a tohto článku.
To, k čomu z estetického hľadiska v rámci strašidelnej literatúry inklinujem najväčšmi, sa dá označiť ako temný či čierny romantizmus. Je to odvrátená, no nedeliteľná súčasť romantizmu. Je to spln mesiaca, je to jeho svit prebleskujúci temným lesom a dopadajúci na prastaré ruiny.
A analogicky tomu napríklad dnešní skauti a trampovia sediaci okolo táborového ohňa počúvajú podobné príbehy. Mnohé sa mení, no strach ostáva. Aj racionálny človek 21. storočia sa bojí duchov. Aj tomu najväčšiemu a najväčšmi nebojácnemu skeptikovi začne tuhnúť krv v žilách, keď sa ocitne sám počas bezhviezdnej noci v tmavom lese, schátranej budove, opustenom starom cintoríne... Neveríte na príšery? Možno. Ale len dokiaľ svieti žiarovka. Ak vyhasne tento elektrický oheň, opäť podstupujeme metamorfózu z moderného racionalistu na ustráchaného pračloveka s magickým myslením, ktorý vidí v tme prízraky a desí sa každého zvuku. Nerovný zápas medzi človekom a silami temnoty a zla je totiž archetypálny a zakorenený možno hlbšie než leží prameň ľudského ega. Je to niečo atavistické, večne driemajúce, nevykoreniteľné. Pretože hrozbe možno čeliť, možno s ňou bojovať, ale zoči voči nadprirodzenému, či skôr by sa hodilo povedať neprirodzenému, je človek sám bezmocný a môže si len zúfať. Ostáva sa iba modliť... V horore sa pálčivo, nesmierne zreteľne prejavuje odveká dualistická konfrontácia medzi dobrom a zlom a na rozdiel od iných žánrov, v horore, azda ako jedinom, dobro zriedka vyhráva. Je to veľmi znepokojivý koncept, ktorý akoby narúšal zákonitosti univerza, no pritom až nepríjemne reflektuje každodennú realitu. Horor tiež odkrýva starostlivo skrývané, zatemnené zákutia ľudskej psyché, kam nedovidíme a kam dovidieť ani nechceme, lebo taký pohľad prezrádza ľudskú slabosť a náchylnosť k zlému, odklon od ľudskej (božskej) podstaty a inklináciu k démonickému a hovorí o možnej metafyzickej príčine zla, ktorej však otvárajú dvere do materiálneho sveta zas len ľudské slabosti a vášne. Ak nám má horor nastaviť to pomyselné zrkadlo, je to zrkadlo čarodejné a je to zrkadlo čierne. Nie je však slepé, vidno cezeň do hlbočizných hĺbok nevedomia, ba ešte ďalej. Do Priepasti. Tu je na mieste si pripomenúť, čo napísal Nietzsche: "Ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba." Teda pozor, aby ste sa nedívali pridlho, aby ste nezašli priďaleko - prihlboko! Toto vyhlásenie ale doplním a presvetlím ďalším výrokom, ktorý je pripisovaný Pascalovi: "V každom človeku je priepasť, ktorú môže naplniť iba Boh."
Hororová literatúra nemá na ružiach ustlané, a to ani na tých bielych, smútočných. Hoci je aspoň v istých kruhoch pomerne obľúbená, prinajmenšom má stálu členskú základňu oddaných fanúšikov, väčšina potenciálnych čitateľov sa na ňu pozerá skrz prsty. Čitateľská verejnosť si pred ňou len jednoducho rukou zakrýva oči. Stredný prúd sa jej dlho vyhýbal presne preto, prečo ju subkultúra istých čitateľov odjakživa vyhľadávala. Niekto sa skrátka nerád bojí, a to mu nemožno vyčítať. Horšie je to s kritikmi, alebo to poviem takto: s učenou obcou literárnou... Tí sa dodnes dívajú na tento žáner zhora a odsudzujú ho. Špeciálne za socializmu bol horor vnímaný ako niečo úpadkové, a bolo to spájané s dekadentným, kultúrne spiatočníckym západom. Bohužiaľ, často i oprávnene. A predsa z tej doby pochádza hneď niekoľko výborných antológií. Keď už raz za uhorský rok niečo vyšlo, bolo to aspoň naozaj kvalitné. Tu stojí za zmienku, že k hororu si neraz radi odskočili i autori zvučných mien, skutoční klasici, spisovatelia, ktorí veru so žánrom nie sú nijako spájaní, skôr ich máme zapamätaných ako velikánov dejín literatúry, a pritom sú autormi jedných z najpôsobivejších hororových príbehov. Charles Dickens, Guy de Maupassant, Henry James. A takto by sa ešte nejaký čas dalo pokračovať...
Je síce pravda, že zriedkakedy si autori hororu dajú za cieľ aj niečo iné než len vystrašiť čitateľa, ale existujú aj výnimky. Dom na kopci Shirley Jacksonovej či Volanie netvora Patricka Nessa sú diela, ktoré nielen desia a znepokojujú, ale aj myšlienkovo obohacujú. A nie sú zďaleka jediné.
Dnes, kedy má na hrôzu a strach monopol film a začína sa naň doťahovať herný priemysel, teda médiá založené na vizuálnych podnetoch, respektíve ľahkom a okamžitom vťahovaní do deja, v prípade videohier do istej miery i aktívnej spoluúčasti na príbehu, môže sa horor v knižnej forme, ako forma zábavy, javiť archaicky. Iste je to neporovnateľne ťažšia cesta ako navodiť pocit hrôzy, spisovateľ sa nemôže spoliehať na lacné "ľakačky", nemôže čakať pomoc od hudobného sprievodu, nemôže ponúknuť ovládanie hlavnej postavy vo virtuálnom priestore. Musí všetko staviť na atmosféru. Musí dúfať, že čitateľ má rozvinutú obrazotvornosť. A jeho jediným nástrojom je slovo. Ten najstarší a najviac osvedčený druh komunikácie medzi tvorcom a prijímateľom diela. Úspech spočíva vo vzájomnej kooperácii spisovateľa a čitateľa. Ak nie je čitateľ správne naladený, prípadne mu tento žáner nič nehovorí, darmo bude autor rozprávačským majstrom a štylistickým kúzelníkom. Do istej miery je účinok čítania strašidelnej prózy závislý na vonkajších faktoroch. Veľa robí prostredie. Teda čas a miesto. Je veľký rozdiel medzi veternou bezhviezdnou nocou, kedy ste doma sami a jediným Vaším spoločníkom je sliepňajúca nočná lampa a knižka hororových poviedok a trebárs obednou pauzou na pracovisku, kde sa zúfalo snažíte ukradnúť si na chvíľu kúsok súkromia. Pre mňa je horor v literárnej podobe rozhodne najzaujímavejším. Ja, ako človek, ako nositeľ fantázie, som totiž vždy spoluatorom toho ktorého diela, a keďže ja osobne mám k literatúre a k písanému slovu najbližšie zo všetkých druhov umenia, je tento vzťah očakávateľným, celkom logickým. A pre tých, ktorí nemajú špeciálny vzťah k písanému prejavu, k textu, odkazujem: zaznamenávať pocity, myšlienky, zážitky, ale i fabulovať fiktívny dej iba pomocou slov, a potom pretaviť slová do symbolov, do písmen, je skutočne magický úkon. A slovo čítané, prednesené nahlas, či hoci len v duchu, to je až rituál. Akt oživovania myšlienok. Preto má takú obrovskú moc dobrá báseň, a preto vie desiť hororový príbeh. A ruku na srdce; nechcete sa stať na chvíľu čarodejom? Pretože tieto kúzla celkom určite fungujú.
Často používam a kvôli tomu, že to je zavedené a akceptované naprieč celým spektrom, aj v budúcnosti budem používať termín horor, alebo aký je pôvodný cudzojazyčný tvar tohoto slova - horror, teda so zdvojeným r, čo v preklade z angličtiny neznačí nič iné, než vypätú hrôzu, zdesenie. Lenže tento výraz je nadužívaný a zneužívaný a evokuje brutálnu (a brutálne primitívnu) a často brakovú podobu žánru. Radšej hovorím o strašidelnej literatúre. Takú ghost story, teda duchársku poviedku / príbeh o duchoch nie je možné vždy označiť za horor. Minimálne nie za horor čistokrvný. A vtesná sa do tejto škatuľky tzv. weird fiction, čiže doslovne podivná fikcia? Tá sa akýmkoľvek vymedzeniam vzpiera, a pritom práve tá na čitateľa neraz priamo útočí nápormi - ako by jej hlavný predstaviteľ, sám legendárny Lovecraft, prízvukoval - "kozmickej hrôzy". Do takto vymedzeného rámca budú teda v mojom blogu zahrnuté všetky strašidelné príbehy, nech už to bude akýkoľvek prozaický útvar, prípadne i poézia. A čo sa jednotlivých podžánrov týka, rád predstavím čokoľvek od gotického románu až po splatterpunk, ak bude samozrejme spĺňať isté literárne kritériá.
Vždy budem ale raziť predpoklad, že strašidelná literatúra má v prvom rade strašiť, nie znechucovať či šokovať. Detailne opisný naturalizmus, s absolútnymi výnimkami, ako sú povedzme niektoré diela Clive Barkera je v drvivej väčšine prípadov len samoúčelná perverzia na míle vzdialená pravému strašidelnému príbehu. Tézu, že skutočný des má väčšmi subtílnejší charakter, že sa musí dostať viac pod kožu, než úchylné eskapády alá divadlo Grand Guignol, ktoré sa zameriavalo na grafické stvárnenie extrémneho násilia, a že ho treba dávkovať postupne, odkrývať po troškách a nikdy neukázať v plnej "nahote", jasne sformuloval už reštaurátor, popularizátor a možno najvýznamnejší predstaviteľ tradičnej ghost story M. R. James. Opäť sa potvrdzuje platnosť teórie, že menej je viac, a že nevypovedané, teda to, čo je ponechané na dotvorenie čitateľovej predstavivosti je väčšinou účinnejšie ako to, čo je vykreslené do tých najposlednejších morbídnych podrobností. Čitateľ by si mal sám postupne zložiť mozaiku hrôzy, nie dostať ju naservírovanú na podnose. Je to podobný postup, aký sa používal v klasickej detektívke, kde sa zbierali indície, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, s tým rozdielom, že tu sa odhaľuje rubáš zakrývajúci hrôzostrašnú vidinu. A ten je potrebné zdvíhať pomaly ako oponu a tesne pred finálnym odhalením zhasnúť svetlá. Samozrejme, výnimky existujú, ale tieto výnimky potvrdzujú pravidlo.
Platilo to v prvej polovici 20. storočia, kedy, mimochodom, vznikli pravdepodobne najlepšie žánrové diela, no rovnako to platí i teraz.
Stále platí i to, že horor realistický, či inými slovami pravdepodobne možný, ktorý ostatne niekedy splýva s thrillerom, je (česť výnimkám potvrdzujúcim pravidlo) inferiórny voči hororu nadprirodzenému. Ten je napokon jednou veľkou vetvou na strome fantastiky. A práve v tom spočíva kúzelníkov trik - že sa iluzórne javí reálnym. Ak Vás dokáže autor presvedčiť o existencii prízrakov a strašidiel, ak pristúpite na jeho hru, pomerne rýchlo zistíte v čom je odlišný strach z iracionálneho voči takmer hmatateľnému, bežnému, pudovému strachu z fyzického ohrozenia. V neuchopiteľnosti, v deštruktívnej tendencii ničiť pokojný a ustálený svetonázor a obraz o racionálnom svete s jasnými pravidlami, tým, že ohrozuje zdravý rozum a konečne... v intenzite! Pamätáte si ten strašný strach, ktorým ste trpeli ako deti? Rodičia Vám hovorili, že príšery nejestvujú, ale Vy ste vedeli svoje. Taký Stephen King nezabudol na to, aké to bolo a rád Vám ten pocit pripomenie. A Vy sa opäť budete dívať pod posteľ a do skríň, aby ste sa presvedčili, že... a vzápätí sa sami nad sebou zasmejete, no lampu pre istotu necháte aj tak rozsvietenú. Nie je náhodou, že tento pán sa dokázal písaním hororov nielen celosvetovo presláviť, ale aj nevýslovne zbohatnúť. A to asi ako jediný autor v dejinách literatúry. Niekoho jeho bestsellery dráždia, mnohí jeho knihy hlcú, nikto však nepoprie, že vo svojej najlepšej forme je skvostný a zoznámi Vás s nezabudnuteľným desom, na ktorý budete chcieť zabudnúť. Patrí takisto k tým nemnohým z autorov, ktorí dokážu dobre spracovať strašidelný príbeh v románovej podobe, je síce aj zdatný poviedkár, avšak dlhšie formy mu svedčia viac. Horor je totiž vyložene stavaný na kratšiu prózu, nielenže sa pri nej skutočne ukáže ako vie spisovateľ, a či vôbec vie, vystavať dej, vyrozprávať príbeh, predstaviť na malom priestore jednotlivé charaktery, pohrať sa so psychológiou postáv a prekvapiť pointou, no intenzita strachu má tendenciu gradovať a nepoľaviť, na rozdiel od románov, ktoré sú často (musia byť pre svoju dĺžku), vyplnené vatou a účinok starostlivo budovaného napätia sa tak rozptyľuje a oslabuje.
Na tomto blogu Vám predstavím to najlepšie zo strašidelnej literatúry, ktorú som čítal. Tak ako existovali edície zelená knižnica a červená knižnica a neskôr sa tieto označenia začali vzťahovať aj na celú odnož literatúry, konkrétne detektívnu / kriminálnu a ľúbostnú, ja som vždy túžil po edícii hororu. Takže si predstavíme takú pomyselnú edíciu s názvom Čierna knižnica. Od toho aj samotný názov blogu a tohto článku.
To, k čomu z estetického hľadiska v rámci strašidelnej literatúry inklinujem najväčšmi, sa dá označiť ako temný či čierny romantizmus. Je to odvrátená, no nedeliteľná súčasť romantizmu. Je to spln mesiaca, je to jeho svit prebleskujúci temným lesom a dopadajúci na prastaré ruiny.
MĚSTO V MOŘI (úryvok)
"Trůn smrti ční bez svatozáře hvězd
v nejpochmurnějším městě ze všech měst,
kde táhnou černé mraky od pólů
a kde při míruplném hlaholu
je zlo i dobro věčně pospolu.
Stráž věží, oltář, staré opery,
(čas neotřásl žádnou, jaký div!)
jsou plny démonické nádhery
a vítr neubral jim temných zdiv -
tam pod nebem, kde mají tajný vchod
jsou zbytky chmurných, elegických vod."
(E. A. Poe)
(obraz namaľoval Georg Emil Libert (1820 - 1908))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára