História upírskej tematiky v poézii je dlhá a mnohotvárna. Má aspoň toľko odtieňov, koľko bolo autorov, ktorí sa jej venovali. Zdalo by sa, že význam či použitá symbolika týchto básní musí byť veľmi limitovaná, ale opak je pravdou. Rovnaká téma, podobný obsah a približná pointa sa dá spracovať naozaj rozdielne. A aj tie básne, ktoré sú svojim vyznením temer identické, nesú samozrejme autentickú pečať autorovej individuality a často nezameniteľnosti. Je skoro neuveriteľné, akú atmosféru dokážu vteliť niektorí umelci slova do svojich veršov. Minule som predstavil vôbec prvú upírsku báseň v dejinách a potom dve slávne Baudelairove, vybrané z Kvetov zla, pričom tá druhá bola dokonca pri prvom uverejnení zbierky vyškrtnutá cenzúrou z knihy pre svoju nemravnosť! Poďme sa teraz pozrieť na báseň jedného z najväčších anglických romantikov:
La Belle Dame sans Merci
Ach, čo ťa, rytier, sužuje,
že blúdiš ako v prázdnom sne?
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie.
Ach, čo ťa, rytier, sužuje?
Z očí ti čítam zúfalosť.
Je jeseň, veverička má
už zásob dosť.
Čelo ti zrosil pot a strach
a na tvári si pobledlý.
Červené ruže na lícach
ti uvädli.
Stretol som paniu na lúkach,
s dlhými vlasmi, s krokom víl.
V jej krásnych očiach plamene
som objavil.
Uvil som pre ňu náramok,
vonný pás, venček na vlasy.
S láskou sa na mňa pozrela
a vzdychla si.
Vzal som ju k sebe na koňa
a hľadel na ňu zas a zas.
Pesničku víl mi spievala
po celý čas.
Našla mi sladké korienky,
mannu, med z práce lesných včiel.
Keď šepla: "Ľúbim ťa," jej hlas
tak cudzo znel.
A potom v malej jaskynke
jej trpký plač som počúval
a bozkami som vysušil
z jej očí žiaľ.
A tam ma vniesla do spánku,
sníval som, ach, ja úbožiak,
ten posledný zo svojich snov
na úbočiach.
Videl som kráľov, vojakov,
čo bledí varovali ma:
"To Krásavica Bezcitná
ťa v moci má."
Videl som púšte na perách,
v ich hroznom výkriku bol strach.
Keď som vstal, bol som znova tu,
na úbočiach.
A preto tadiaľ putujem
a blúdim ako v prázdnom sne.
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie.
(John Keats)
Určite ste si všimli, že v básni nevystupuje upír, ale rytierova la belle dame sans merci, čiže v preklade bezcitná krásavica, je skôr niekto (či niečo?) na spôsob víly. Ostatne, nadprirodzené bytosti sa v romantickom básnictve vyskytujú pomerne často, veď poeti boli zreteľne inšpirovaní antikou a ľudovými baladami, kde sú takýto tvorovia ako doma. Pričasto sa v upírskom kánone objavujú diela, ktoré majú len máločo, ak vôbec dačo spoločné s upírmi, a to aj keď prihliadneme na to, že v kultúre sa v priestore i čase povedomie o upíroch vyvíja a teda zákonite mení. Musíme prihliadnuť aj na to, že v poézii je deliaca čiara medzi jednotlivými netvormi veľmi nejasná a mnohé "typy" démonických bytostí splývajú. Mnohé je ale zrejme dané tým, že jednotlivé texty reálne málokto číta, zakiaľ však jeden od druhého zvesela odpisuje. Mnohé zoznamy literárnych diel údajne pojednávajúcich o upíroch obsahujú aj práce, v ktorých sa namiesto nich vyskytujú prízraky, revenanti či ghúlovia, atď. Nemusíme byť úzkoprsými hnidopichmi, ale to, o čom sa vyjadrujem, musím predsa aj poznať, inak to nejde! Povedzme si ale narovinu, že práve teraz na tom nezáleží. A to preto, lebo to je úžasná báseň, ktorá má v Čiernej knižnici svoje čestné miesto. Najlepšie básne Johna Keatsa totiž dosiahli vrchol Poézie. Jeho ďalšie dielo, ktoré býva často spomínané v súvislosti s upírmi je dlhšia básnická skladba Lamia. A opäť mylne... hoci lamie boli neskôr vnímané ako nebezpeční noční démoni, podľa niektorých zdrojov sajúci krv svojich obetí, báseň spracúva pôvodnú antickú látku - tragický príbeh z gréckej mytológie, a tam niet o upíroch ani zmienky.
Téma zhubnej závislej lásky k idealizovanej, nekonečne vzdialenej neľudskej bytosti, ktorá nemôže opätovať city, samozrejme zaujala aj maliarov. Tu sú niektoré diela inšpirované básňou La Belle Dame sans Merci:
(autorom maľby je Frank Dicksee)
(autorom tejto maľby je John William Waterhouse)
(aj autorom tejto maľby je John William Waterhouse)
(obraz namaľoval Arthur Hughes)
(autorom tohto obrazu je Frank Cadogan Cowper)
(obraz namaľoval Walter Crane)
(namaľoval Henry Meynell Rheam)
(namaľovala Isobel Lilian Gloag)
Džaur (úryvok)
Turban do prostého kamene vytesán,
sloup obrostlý plevelem divokým,
a na něm již jen stěží se přečíst dá
za mrtvé z koránu modlitba.
Takto tedy ten kus země označen byl,
kde Hassan v pustém údolí duši vypustil.
Zde snad ten nejvzornější Osman dlí,
jaký se kdy v Mekce poklonil,
vínem ze všech nejvíc opovrhoval,
otočen k svatyni nejzbožněji se modlíval.
Když mocné volání neslo se ve vzduchu,
rozléhalo se všude: "Alláhu, Alláhu!"
Avšak jeden cizinec smrt mu přivodil
i on sám cizincem ve vlastní zemi byl,
padl, když napřažen k ráně stál,
aniž by mstu krevní vykonal.
Však na jeho duši v ráji již
přesladké panny čekají,
krásnému slunci bude blíž
tam temnotu neznají.
Už se blíží - zelenými šátky mávají
polibkem hrdinu vítají!
Kdo v bitvě s džaurem život položí
si nesmrtelnost jistě zaslouží.
Ale ty, bezvěrče, měl by ses bát,
až Munkar kosou pomstu přijde vykonat,
pak v bolestech budeš bloudit zas a znova
kolem ztraceného trůnu Iblisova,
oheň neskutečný, co uhasit se nedá,
v srdci bezmocném se ti usadí,
a žádnou řečí světa nelze prozradit,
jaká muka to peklo vnitřní přivodí!
Předtím však dostaneš upíří podobu,
každé noci vstávat budeš z hrobu,
svůj rodný dům coby duch obléhat
celé rodině krev budeš sát,
v hodině půlnoční mok života pít,
sestře, ženě, dceři nedopřeješ klid.
Leč tuze odporná ti přijde tato strava,
co mrtvému zdání života dává,
avšak než naposled oběti tvé zavřou oči,
poznají, že to otec byl jejich popravčím,
proklejí tě, ty jim kletby vrátíš zpět,
uvadne a uschne tvého rodu květ.
Leč ta, co tvé prokletí ponese dál,
je ta nejmladší, kterou si nejvíc miloval,
v poslední chvíli tě "otče" osloví,
to slovo ti do srdce vžene plameny!
Své poslání však musíš dokončit,
poslední ruměnec, záblesk v očích ji vzít,
věnuje ti naposled matný pohled,
než zchladne, bez života, jako led.
Pak prokletou rukou vytrhneš jí
chumáč vlasů zlatých, kadeřavých,
které si za života v copy splétala,
pár vrkočů na památku milému dala,
avšak teď je svíráš v hrsti
coby věčnou upomínku své bolesti,
krví své nejmilejší celý zmáčený,
skřípající zuby i ret znavený.
Pak do hrobu ponurého zas se vypravíš,
s ghouly a ifrity po cestě si zařádíš,
dokud se tito v hrůze neodtáhnou
od stvůry horší, než oni sami jsou!
(George Gordon Byron)
Tak, tu už niet sporu o povahe upíra. Dokonca sa nejedná ani o alegóriu. A potom do tretice: je to jeden z prvých textov v anglickom jazyku, kde sa vyskytuje upír.
Len malý slovníček pojmov. Džaur je meno pre neverca, v tomto prípade kresťana. Munkar je niečo ako anjel smrti a Iblis je zas islamské označenie pre diabla. Ghúlovia sú noční démoni, požierači mŕtvol a ifríti takisto zlovoľní mocní démoni. Tieto bytosti sa objavujú v arabských legendách a moslimskej tradícii.
Báseň bola veľmi populárna a podnietila aj maliarov k tomu, aby vytvorili úchvatné diela. Tu sú niektoré z nich. Vyberám také, ktoré zachytávajú bitku medzi Hassanom a džaurom, ktorá predchádza citovanej pasáži.
(autorom týchto dvoch obrazov je Eugéne Delacroix)
(autorom tejto maľby je Alexandre-Marie Colin)
(obraz namaľoval Horace Vernet)
Tieto obrazy dokazujú, že Byronovo dielo bolo veľmi populárne aj vo Francúzsku. Spolu so samotnou básňou sú tiež dokladom toho, ako v Európe podporovali grécky boj za nezávislosť voči Osmanskej ríši.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára