Nekroskop

 

Nekroskop?! Čo to je? To je autorov myšlienkový "vynález"... termín, ktorý označuje človeka, čo dokáže komunikovať s mŕtvymi.

A potom je to ešte názov významnej knižnej série, pričom práve úvodný diel nesie tento príťažlivý slovný novotvar. Týmto románom Lumley priniesol do upírskeho hororu celkom nový závan. Svieži vietor začal v upírskej tematike v 80. rokoch podúvať do zatuchlých krýpt so stojatým nevetraným vzduchom. Výrazne kvalitných, zaujímavých a klišé boriacich diel bolo hneď niekoľko. Spomeňme za všetky len Ríšu strachu či nemenej významnú knihu Silou svojho zraku. A renomovaný autor desivých príbehov rozrazil dvere hrobky dokorán, spravil si touto ságou meno, on už síce v literárnej scéne strašidelnej fantastiky niečo znamenal aj predtým, ale týmto svoje postavenie jednoznačne upevnil. Nekroskop je pojem. Dnes už skoro značka. Má trvalé miesto v temnom panteóne slávnych žánrových diel. Poďme si predstaviť toto hrozivé duchovné dieťa veľmajstra žánru.

Nekroskop (Necroscope) - Brian Lumley

Hneď na nás vyskočí morbídne príťažlivá a pôsobivá obálka od Ciruelo Cabrala, ktorá knihe sadne ako bozk upíra na krk krásnej filmovej herečke! A čo viac, čitateľ skutočne dostane to, čo hlása anotácia aj upútavka na prebale knihy. Je to naozaj šokujúce, nepredvídateľné a inovatívne dielo. Dočkáme sa nekromancie, vampirizmu, parapsychológie a metafyziky. Čaká nás akcia, napätie, hrôza aj hnus a pozoruhodný záver. Ak ste navnadený, je to skvelé! Ale nepodliehajte ilúzii, nie je to dokonalé dielo. Má okrem kladov aj slabšie, ba slabé miesta a nevdojak som si spomenul na ďalšiu modernú upírsku klasiku s názvom Pevnosť, s ktorou má spoločné niektoré rysy. Obe sa môžu navyše popýšiť tým, ako nevídane atraktívne a špecificky pristupujú k prastarému a už do značnej miery kodifikovanému upírskemu kánonu, ale taktiež aj tým, ako disponujú prekvapivo podobnými nedostatkami. O plusoch a mínusoch knihy ale až neskôr, teraz niečo k príbehu a charakteristike jeho špecifík.

Presuňme sa do obdobia Studenej vojny, kedy obe strany vedú nezmieriteľný boj na všetkých frontoch a sú pri tom schopné použiť akékoľvek prostriedky; dokonca aj vynaliezavé tajné služby siahnu po maximálne nekonvenčných taktikách. Áno, je to tak trochu i špionážny román, ale zabudnite na MI6 a KGB. Tieto supertajné sekcie vedú zničujúcu vojnu pomocou parapsychických síl. A nepôjde len o telepatiu alebo jasnovidectvo, budú nám predstavené aj omnoho zriedkavejšie a bizarnejšie schopnosti. Každá strana verbuje tie najväčšie talenty. Briti majú v hľadáčiku mladíka, ktorý dokáže komunikovať so zosnulými a dokáže sa od nich čokoľvek potrebné naučiť, môže vystupovať i ako médium a nechať skrz seba jednať mŕtvych. Na západ od Železnej opony nie je nikto s takým obrovským, takmer nekonečným metapsychickým potenciálom ako je Harry Keogh. Lenže proti nemu stojí cynický a chladný Rumun Boris Dragosani, ktorý nemá vonkoncom žiadne zábrany a jediné, čo ho poháňa, je túžba po temnom poznaní a po absolútnej moci. Dragosani je nekromant, ktorý sa nanajvýš nepríjemným spôsobom - veľmi fyzicky (aj keď kniha nie je priamo "gore", teda zameraná na grafické zobrazenie násilia a detailné opisy ohavností, čaká nás niekoľko explicitných a negustióznych scén) dokáže nabúrať do mysle mŕtvych a tak pred ním neostane žiadne tajomstvo skryté. Po tom, čo v rodnom Valašsku príde na stopu existencie upírov a tak sa mu odhalia netušené možnosti, je jasné, že jeho ambície porastú do takej miery, že by s nimi nesúhlasili ani tí najväčšmi bezškrupulózni súdruhovia zo Sovietskeho zväzu. Je to teda kto z koho a v stávke je toho veľmi veľa...

Z predchádzajúcich riadkov budete pravdepodobne ohúrení. Znie to až fascinujúco (a kniha fascinujúca nepochybne je). Ale znie to aj príliš senzačne (a kniha sa, žiaľ, veľmi snaží pôsobiť senzačne a dosť sa jej to darí, čo ja ale osobne považujem za lacný trik a nie som z toho nadšený). Úvod každého navnadí, už z prvých riadkov je očividné, že je autor skvelým rozprávačom, skvelým štylistom a prišiel so skvelým príbehom. Aj keď trošku povytiahnete obočie nad prehnaným prvkom, ktorý tam autor použil - a to je ostatne vlastné celej knihe; je tam skrátka príliš veľa nadsadených momentov, takže miestami skĺza kniha až do sféry fantasy. Ibaže potom príde prvá "rozohrávka", a tá je ako vystrihnutá z brakového dobového filmu... určite upúta, jednoznačne baví, ale popritom aj zhadzuje úroveň a aspoň zdanie serióznosti diela a takých momentov tam bude viac. O veľkom finále, ktoré je "prepálené" až tak, že to bolí, radšej pomlčím. Potom však príde skvelý záver. Taký je ale všetok text: sú to vrchy a údolia. Momenty, ktoré sú ako z B-éčkového filmového hororu tu striedajú oveľa prepracovanejšie, premyslenejšie a naozaj solídne spracované pasáže. Bohužiaľ však... nevyhneme sa dokonca ani zbytočnému naťahovaniu, a hoci som sa nenudil, tempo miestami skutočne viazlo. Za najvydarenejšie považujem oboznamovanie sa s dvoma protivníkmi, nekroskopom a nekromantom, Harrym a Borisom. Stretávame sa s nimi prvý raz ako s deťmi, spoznávame ich život, ich strachy a traumy, pochopíme ich motivácie, sme svedkami nadobudnutia i zveľaďovania ich parapsychického talentu. Akurát mi vadila jedna vedľajšia a úplne nepodstatná odbočka, povedal by som, že to je totálne zbytočné sexuálne odbočenie v deji, ktoré tam bolo len preto, aby tam mal autor nejaký ten sexík-keksík. Tomu sa  hovorí samoúčelnosť. Načo? Všetko pre pripútanie si čitateľa? Zas tá senzačnosť... Ale ich charaktery, a to ako sú vykreslené, ba i stvárnenie vedľajších postáv, to je na vysokej úrovni. Nikto tam nie je plochou karikatúrou klaďasa či záporáka. Harry, aj keď sympaťák, je do veľkej miery poháňaný pomstou. Boris, aj keď arcilotor, je obeťou nešťastného detstva a... upíra. Vôbec, všetky postavy sú živé a to je dôležité.

A teraz sa dostávame k jadru. Aj keď je tak prezentovaný, a zrejme ho sám autor takto zamýšľal, Nekroskop nie je vlastne tak úplne upírskym hororom. A napriek zjavnej originalite bude práve nejedno čitateľské očakávanie nenaplnené. Pominiem, že v zobrazení podstaty a povahy upíra zašiel autor v snahe o novátorstvo až tak ďaleko, že vampýrov jeho bytosti pripomínajú len vzdialene (chcete detaily? Nič neprezradím, obral by som vás o moment prekvapenia a ten "wow efekt"). Áno, upíri tu síce sú a zohrávajú významnú, snáď aj reprezentatívnu funkciu v tomto románe, lenže príbehová fabula je v prvom rade o niečom inom. Špionáž, tajné služby, nadprirodzené schopnosti, (ne)možnosť zmeniť svoju budúcnosť a teda i osud... to je na prvom mieste. A potom ešte autorove strelené nápady, pri ktorých občas zachádza až priďaleko. Je to iste zaujímavé, ale najsilnejšou devízou hororu je snaha o uveriteľnosť toho, čo sa okolo vás deje, čoho ste súčasťou. Dobrý horor vie pokriviť, deformovať vašu optiku, ktorou nazeráte na svet, dokáže nabúrať vašu istotu ohľadne toho, čo je reálne a čo nie, má navodiť šokujúce zistenie, že to, čo ste pokladali za nemožné sa stáva možným. Tu však ide autor až tak ďaleko - jeho teória o záhrobí alebo časopriestore - že presahuje z hororu do akéhosi science fantasy. Nič proti kombinovaným žánrom, ale tu sa to, podľa mňa, nehodilo. Paradoxne stačilo menej, aby kniha pôsobila strhujúcejšie, ešte desivejšie a hlavne realistickejšie. Lenže Lumley chcel viac a viac a viac...

Menej je viac! - to je základné pravidlo hororu.

Ako túto knihu teda hodnotiť? Nepochybne nadpriemerne. Je to, samozrejme, aj veľká zábava, a hlavne veľká zábava, chápem, prečo sa to stalo kultom. Ale na všetky klady sa dá nájsť aj nejaký ten zápor. Preto, a aj preto, lebo kniha je de facto uzavretá (jasné, je tu čo dovysvetliť a veľa vecí sa dá rozvinúť), nebudem v sérii pokračovať. Vraj, a ja tomu verím, si všetky knihy udržiavajú svoju kvalitu, ale predsa len, ak správne počítam, 18(!) kníh, z ktorých v Česku vyšlo hlavných šestnásť, rozdelených do niekoľkých sérií (dve doplnkové knihy ešte chýbajú), to poukazuje predovšetkým na to, že autor nadstavuje a nadstavuje a stáva sa obeťou vlastných nápadov a pohlcuje ho jeho vlastný svet, ktorý si nedokáže ustriehnuť.

Možno sa ale vy necháte "namotať". A väčšina čitateľov sa nesťažuje. 

(kniha vyšla v roku 2005 a druhýkrát v roku 2012 vo vydavateľstve Polaris (a kedysi v 90. rokoch ju vydalo ešte malé vydavateľstvo Leonardo)