Hora lebek

Existuje jedno pozoruhodné české vydavateľstvo Volvox Globator, a toto vydavateľstvo vedie ešte pozoruhodnejšiu edíciu s názvom "Alrúna". Ten názov si prepožičali z rovnomennej Ewersovej knihy (ktorá, ako inak, bola v rámci edície publikovaná) a celá edícia, jednak voľbou samotných titulov - nájdeme tu nielen strašidelné prózy, ale i pravdepodobne prvý fantasy román na svete, slávne dielo magického realizmu, špiritistický román, okultný román, dekadentný román - tak aj prevedením výtvarnej stránky - charakteristická čierna obálka bez prebalu s nálepkou, kde sa vždy nachádza nejaký symbol a expresívnymi grafikami na prvých listoch knihy - je rovnako nevšedná, rovnako magická ako i samotné vydvateľstvo...
A jedným z titulov edície je aj

Hora lebek: V Japonsku plném duchů (In Ghostly Japan) - Lafcadio Hearn

Anotácia sľubovala zbierku tradičných japonských strašidelných príbehov a ja som sa nesmierne tešil. Keď človek nedostane to, po čom túži, a to, čo si vysníva má napokon inú podobu, zriedka nebýva sklamaný. Ja sklamaný nie som. Ale priznajme si rovno, že názov čitateľa zavádza. To by sme mali vyčítať samotnému autorovi, lenže ten je už vyše sto rokov mŕtvy a my sa nechceme stať obeťou jeho hladného ducha, preto poďme radšej odriekať modlitbu za uzmierenie a hybajme do budhistickému chránu zapáliť nejaké vonné tyčinky. 

Nemôžem si pomôcť, aj tak ma to trochu mrzí, keďže viem, že Hearn naozaj knižne zozbieral a knižne vydal rozprávky a povesti starého Japonska, ktoré žánrovo definuje ich strašidelný charakter, no v tomto diele tvoria iba zlomok z próz, ktoré nám predkladá. Japonsko je skutočne studnicou hrôzostrašných príbehov a špeciálne, čo sa duchárskych príbehov týka, tie majú v krajine naozaj dlhú tradíciu a v obľúbenosti sa skoro doťahujú na tie, čo pochádzajú z tematickej veľmoci č. 1, ktorou je, samozrejme, staré dobré, hmlou zahalené Anglicko.

No neponosujem sa a ak, tak iba máličko, pretože kniha je fascinujúcim výletom v čase i priestore do exotickej Krajiny vychádzajúceho slnka, do dôb plných nadprirodzeného, ktoré sa už dávno pominuli a nebyť nadšencov, ktorí tie časy zaznamenali, neostali by ani v spomienkach. Hearn bol takýmto kronikárom čarovného. A podarilo sa mu to spraviť s takým zmyslom pre magično, s takým citom pre ducha vtedajšieho, už navždy strateného Japonska, že dodnes, a možno o to viac práve dnes, uchvacuje západnú myseľ a strháva do víru vzrušenia západnú imagináciu. Nebol len precíznym a zapáleným folkloristom, ale bol aj vyspelým umelcom, talentovaným literátom, preto sú jeho prózy tak citlivé a natoľko poetické. To nutne vychádza a vyplýva z jeho videnia sveta. Už na prvých stránkach vidno, že autor bol dušou romantik. 

Ale kto to je? Kým bol vlastne tento autor? Pretože pri vyslovení jeho mena, či už počujeme na Lafcadio Hearn alebo Jakumo Kojzumi, sa s úctou, aspoň v duchu, pokloní každý japanista a japanológ a aj každý správny japanofil, akonáhle zistí, že Japonsko to nie je len manga a anime, ale pre ostatných našincov bude zrejme jeho meno neznáme. 

Lafcadio Hearn mal írsko-grécky pôvod, francúzske vzdelanie a písal v angličtine. Odišiel žiť do USA, kde pracoval ako novinár. Jeho cesty ho zaviedli až do Japonska, ktoré mu okamžite učarovalo a kde ostal žiť. Získal japonské občianstvo, prijal japonské meno a oženil sa so ženou pochádzajúcou zo starého samurajského rodu. Vyučoval  na Tokijskej univerzite anglický jazyk a tešil sa medzi miestnymi ľuďmi veľkej úcte. Hearn si zamiloval japonskú kultúru a bol jedným z prvých ľudí západného sveta, ktorí autenticky a detailne opísali vo svojich dielach japonské reálie. Či už to boli správy o živote prostého vidieckeho ľudu, alebo zvláštne zvyky a tradície, či jemné a ušľachtilé podoby umenia tak odlišného od toho, ktoré poznal západný človek, Európa i Amerika mu vďačí za to, že verne a umelecky hodnotne zachytil rýchlo miznúcu tradičnú spoločnosť, ktorá sa westernizovala. Zatiaľ čo vtedajší Japonec takmer nekriticky hltal všetko to pokrokové z vyspelého Západu, západný človek bol zas okúzlený exotikou, estetikou a tajomnom ďalekého Orientu. Aj vďaka Lafcadio Hearnovi mohla kultúrna výmena prebehnúť na takej úrovni.

Keď otvoríte túto knihu, budú na vás čakať črty, prozaické čriepky a fresky, z ktorých si môžete poskladať krásny a príťažlivý obraz zaniknutého sveta, z ktorého na vás dýchne ohromná nostalgia. Aj keď sa z literárneho hľadiska nejedná o "vyššie" beletristické žánre, ale dali by sa opísať ako zlomky rozprávaní prechádzajúce do úvah a zamyslení prepojené s prerozprávaním budhistických ľudových príbehov, niekedy strašidelnej a mravoučnej povahy, je to historicky cenná a miestami naozaj fascinujúca výpoveď. Lafcadio Hearn je kríženec medzi ďalekovýchodným Dobšinským, nadšencom a cestopiscom, reportérom, etnografom, esejistom a básnikom v próze.

Oboznámime sa s budhistickými prísloviami, porekadlami a ponaučeniami, navštíme budhistické chrámy, liaheň priadky morušovej, pozrieme sa bližšie na japonskú minimalistickú poéziu, autor nás oboznámi s niektorými rituálmi a zvyklosťami, ktoré sprevádzajú použitie kadidiel a navrch dostaneme zopár mierne strašidelných príbehov. Ak to nie je pre vás to pravé, pochopím to, ale možno to vravíte len preto, že ste nič také ešte nikdy nečítali... ale nechcete sa nechať opantať tajomnom tak ďalekého a tak dávneho Japonska, že sa až zdá, akoby to bol celkom iný svet (a on to svojím spôsobom bol celkom iný svet), nechcete to aspoň skúsiť?

(kniha vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Volvox Globator)