Portrét

Veľmi dobre viem, hoci to v škole pred nami radi zatajujú (popravde, ani nie, ibaže učitelia o tom sami nevedia), že mnohí velikáni svetovej literatúry, autori o ktorých sa učíte, a s ktorými nás obťažujú v rámci povinného čítania s ich siahodlhými, zastaranými, nudnými románmi (ale vďaka bohu za to, svojím spôsobom a napriek všetkému, sú to často fascinujúce diela), písali po večeroch s obľubou aj strašidelné príbehy. Už som to na svojom blogu spomínal. Pripomeňme si, že medzi takýmito autormi nechýbajú mená ako Dickens či Maupassant, či Goethe. Ale tradícia strašidelnej literatúry sa nerozvíjala len v Anglicku, Francúzsku alebo Nemecku. Udomácnila sa aj v slovanských krajinách. Kto by si bol pomyslel, že si k takému niečomu radi, a s nezameniteľnými postupmi im vlastnými, umelecky, lyricky, so svojou "širokou dušou", odskočili aj ruskí klasici. Ale ak si spomeniete na obsah upírskych antológií, ktoré sme tu rozoberali, vyvstane vám opäť na myseľ Turgenev a Tolstoj (Alexej). Dnes si priblížime kratšiu novelku skladajúcu sa z dvoch voľne prepojených statí pochádzajúcu z pera veľkého a významného spisovateľa:

Podobizna (Portret) - Nikolaj Vasiljevič Gogoľ

Mladý talentovaný maliar úplnou náhodou natrafí na zvláštny portrét, na ktorom je čosi zlovestné. Zakúpi ho a netrvá dlho a začnú ho trápiť zlé sny, v ktorých sa mu zdá, že portrétovaný človek z obrazu vystupuje. Táto príhoda stojí na počiatku osudovej zmeny v živote chudobného umelca. Zázračne rýchlo rozprávkovo zbohatne, ale za cenu toho, že zaprie svoje zásady a obráti sa chrbtom ku všetkému, v čo veril.

Tak ako pri predošlej novele Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, aj tu máme na vcelku malom priestore povedané veľa. A ak Jekyll a Hyde vykročil z tieňa žánrovej literatúry a zaradil sa medzi slávne diela svetovej beletrie, tak Portrét / Podobizeň je zas od začiatku zamýšľané ako dielo "vysokej" literatúry, ktoré pre zvýšenie efektu a dramatizáciu využíva strašidelné prvky. Keď sa tam vyskytnú, sú vynikajúce, je ich tam ale bohužiaľ málo, primálo. Fantastické atribúty v diele slúžia hlavne na to, aby lepšie vynikli autorove tézy, a aby aby bolo podčiarknuté a umocnené smerovanie príbehu. Keďže som však zástancom príslovia "menej je niekedy viac", myslím si, že to napokon nič neuberá na pôsobivosti diela, možno práve naopak.
Hlavne výpoveď textu je veľmi silná. Jeho posolstvo ide tiež omnoho hlbšie, než by sa mohlo na prvý pohľad javiť. Autorovi vonkoncom nejde o prvoplánové strašenie čitateľa, a predsa dokázal do textu preniesť veľmi pochmúrnu, ponurú atmosféru, ktorá vo vás nadlho zakotví. Zhustený dej a hutná atmosféra, takto by sme mohli vystihnúť dojem z diela. Bolo by to však veľmi laxné konštatovanie, pretože novela nie je nijako zvlášť dejová, jej os je postavená na filozofii a do menšej miery i na psychológii. V tom aj tkvie jej moc. Trochu zjednodušene môžeme povedať, že ide o autorove zamyslenie, dokonca možno traktát obalený do príbehu, ktorý pojednáva o poslaní a povahe maliarstva. Pôsobivý príbeh však robí z novely viac než iba zaujímavú úvahu. Bez preháňania môžem povedať, že je to naozaj autentické umelecké dielo. Umelecké dielo, ktoré sa zaoberá účelom a funkciou pravého umenia. Samozrejme, nielen maliarstva, ktoré tu slúži ako príklad, ale aj trebárs takej literatúry. Gogoľovi sa podarilo jatrivo a veľmi presne uchopiť túto nepostihnuteľnú, prchavú pravdu a krásu, ktorá je jadrom každého dobrého umeleckého diela. Ale nie je to pokus o vedeckú analýzu, je to nazeranie srdcom na podstatu, ktorá je odraná až na dreň. Zbavená akéhokoľvek balastu. Príbehu vôbec nevadí, že jeho dej je málo rozvinutý, nijako nevadí ani kratší rozsah, pretože tam niet nijakej vaty a pocit, čo si po prečítaní odnesiete, bude budiť dojem oveľa rozsiahlejšieho diela, ktoré vás pravdepodobne obohatí viac než väčšina oveľa, oveľa objemnejších kníh. Nezahadzujte svoj talent a nikdy sa nespreneverte svojmu poslaniu. Nikdy nevymeňte ideály za slávu a materiálne (pa)hodnoty. To je ideou diela, jej poslaním. Prinášať pravdu a ukazovať krásu, to je poslaním umenia. Toto dielo jednoznačne umením je, a ak desí, tak je to len dobre, pretože vás varuje pred vykročením zlým smerom.

(Novela je pôvodne súčasťou zbierky Arabesky, niekedy je však vydávaná vo výbere spolu s inými autorovými poviedkami a nezriedka sa dočkala aj samostatnej publikácie. V článku môžete vidieť jej samostatné vydanie z roku 1972 vo vydavateľstve Práca.)

Tento blog je venovaný literatúre, do iných odvetví umenia zabŕdne len zriedka, tu si však neodpustím spomenúť sugestívne rovnomenné české filmové spracovanie z roku 1947. Je to klenot československej kinematografie, pavdepodobne jeden z najpôsobivejších filmov, ktoré v ČSSR vznikli.