Přeludy a přízraky

 

Ďalšia antológia klasickej strašidelnej literatúry - čiernoromantických, gotických, duchárskych a okultných príbehov z 19. storočia! Tentoraz už antológia poprevratová. Čím je výnimočná? Samotným výberom próz! Tentokrát zostavovateľ načrel do národných literatúr a spravil tak sondáž do dobovej temnej fantastiky a vtedajšieho nadprirodzeného hororu (i toho realistického, no využívajúceho fantazijných motívov a z toho vyplývajúcej atmosféry). Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Španielsko, ale i, a teraz sa podržte, Česko! Ponúka tak nielen pestrý a bohatý výber z európskych literatúr, ale aj niečo naozaj výnimočné a zvláštne - v prekrásnej, poetickej starej češtine písané hrôzostrašné poviedky. To sa len tak nevidí! A ako zistíte, tento vzácny prozaický endemit si v ničom nezadá so slávnejšou konkurenciou.

Redakčná práca je kvalitná, kniha obsahuje i pôsobivé a expresívne ilustrácie, ale doslov je vágny a kratučký a medailóniky autorov sú chudobné a kusé, ale nič to, ide nám o poviedky samotné a tie nesklamú. Poďme sa na ne pozrieť zblízka...

 

Predtým ale zdôrazním, že antológia sa nesie v znamení romantizmu a toto slovo budem akiste v recenzii viackrát skloňovať. Viaceré poviedky sú dokonalou ukážkou tohto umeleckého smeru a myšlienkového hnutia. Podľa nich by sme vedeli podrobne a priam učebnicovo zadefinovať celé jedno obdobie. Sú totiž nositeľmi typických znakov svojej doby a sotva by sme v literárnom umení našli niečo príznačnejšie, niečo symptomatickejšie. Zdanlivý rozpor sna a skutočnosti, tu skôr prelínanie ústiace do spoločnej (s)novej reality, je charakteristické pre celú knihu. A to všetko zabalené do pôvabného, lyrického jazyka. Názov tohto výberu je teda viac ako len výstižný. Je vyložene "erbový". Vitajte v ríši fantómov a vidín!

Přeludy a přízraky

 

Don Juan (Don Juan) - E. T. A. Hoffmann

Milovník dobrej hudby, a špeciálne opery, sa príde pozrieť na miestne predstavenie Dona Juana. Stretne sa aj s predstaviteľkou významnej roly a bude to veru neobyčajné stretnutie.

 

Táto poviedka patrí medzi Hoffmannove tzv. hudobné prózy, a výrečne dokazuje, že tento významný autor romantických a strašidelných (a romanticko-strašidelných) príbehov miloval hudbu aspoň tak náruživo, vášnivo a celou svojou bytosťou, ako hlavný protagonista poviedky. Avšak nanešťastie pre čitateľa nie je pútavo štruktúrovaná. Veľkú časť zaberá opis deja opery a autorove názory naň a jeho výklady. Lenže je tu aj ten romantizmus. Romantizmus s veľkým "R". A ako Cvetajevová povedala - Romantizmus, to je duša! Je to prahnutie po kráse a láske a preciťovanie týchto veličín duše. Je to vzývanie toho najkrajšieho citu. Prítomný je aj subtílny a smutný nadprirodzený element, ktorý je dôležitou súčasťou príbehu, a ktorým vrcholí... tá prchavá a pritom večná - a večne unikajúca KRÁSA... ach, prečo len, prečo... musel nastúpiť vek racionalizmu a skepticizmu. Romantizmus je o toľko krajší a vzrušujúcejší!

"Ty nemáš srdce!" - Jan Neruda

Hrobár má prekrásnu dcéru, ktorá je však, ešte viac ako otec, bez kúska citu. Zlomila srdce už niekoľkým mladíkom, ktorí zo žiaľu dobrovoľne ukončili svoj život. Je možné, aby sa vôbec zamilovala, alebo je láska niečo, čo nikdy nespozná?

Táto poviedka nespadá pod fantastiku, ale svojou výstavbou a "kulisami", je možné ju smelo priradiť pod hlavičku gotických príbehov. Zaujme predovšetkým prekrásny, kultivovaný a básnický jazyk archaickej češtiny a tiež záver, ktorý ma "dostal", hoci nebol až tak nečakaný. Myslím, že vo svojej dobe to muselo pôsobiť nielen veľmi senzačne, ale aj šokujúco. Nebudem nič prezrádzať. Bozk smrti si vychutnajte sami...

Jana Nerudu netreba azda predstavovať. Autor je to veľmi známy, ale čo už nie je známe českým, či dokonca aj našim školákom, ktorí sa o ňom tiež učia, je fakt, že vo svojej tvorbe venoval miesto i takémuto druhu prózy.

 

Strašidelný dům (The Haunted and the Haunters) - Edward-Bulver Lytton

Väčšina ľudí sa domu, o ktorom sa povráva, že v ňom straší, oblúkom vyhne. Ale sú i takí, a k nim patrí náš hrdina, ktorí sa bez meškania rozbehnú, celí rozpálení vzrušením, záležitosť preskúmať.

Prvú časť poviedky by sme mohli označiť ako konvenčnú, dokonca odmeniť nelichotivou nálepkou "klišé", čo by príliš nevadilo, veď už má próza nejaký ten piatok a to, že je niečo "opozerané", ešte nemusí znamenať, že je to nedostatočné, lenže tých duchárskych rekvizít je použitých toľko naraz a autor nás nimi zasype bez akejkoľvek prípravy a akoby sa nechumelilo, že to spoľahlivo zabije akékoľvek napätie, no potom zrazu znenazdajky pritlačí na pílu a nielenže prichádza na scénu originálne, ale aj naozaj desuplné strašenie. Čo ma ale prekvapilo, je vysvetlenie nadprirodzených javov. Iste, je to z dnešného pohľadu poriadne pavedecké a, buďme úprimní, okultné, veď Bulwer-Lytton nebol známy len svojimi historickými románmi, ale aj svojím bádaním na poli okultizmu (čo mu ja osobne plne schvaľujem, nikdy som netvrdil, že som v tejto oblasti skeptik). Nečakané rozuzlenie nás tak prinúti zamyslieť sa či za tzv. strašidelnými úkazmi - ak teda prijmeme ich existenciu - nemôže stáť niečo také, ako spisovateľ naznačuje... Nakoniec som bol veľmi spokojný.

Na tomto mieste musím však podotknúť, že verzia, ktorá je uverejnená v antológii Strašidla, duchové & spol. je skrátená o dôvetok!!! A nie je to len tak nejaký "dôvetok", ale ukončenie celého príbehu na niekoľko strán! Až toto je teda kompletná verzia.

První noc u mrtvoly - Jakub Arbes

Mladá rehoľná sestra dostane úlohu: bdieť podľa starých dobrých a bohabojných zvykov pri zosnulej. Táto noc bude veľmi dlhá i pre zbožnú a pravovernú kresťanku.

 

Poviedka neobsahuje ani zrniečko nadprirodzena, ale vo veľkom využíva rozprávacie prvky a techniky vtedajších temnoromantických a hrôzu budiacich próz. Máme tu tajuplnú atmosféru, ktorej dominuje prostredie izbice s mŕtvou a sviecami, korunované vskutku desivou búrkou. Čo je pre temný romantizmus vďačnejšie než zúrenie živlov? Ale na pozadí pôsobivých kulís sa odohráva ľudská dráma. Jednej mŕtvej a druhej živej... Veľkým nedostatkom poviedky je jej rozvláčnosť a príliš detailný opisný štýl. Alebo skôr popisný, hodilo by sa povedať, pretože autor popisuje doslova každý pohyb hrdinky. Poviedka je tak zbytočne dlhá a naviac hrozne statická. Nevyhnutne sa autor opakuje a jeho štýl, napriek pôsobivej atmosfére, ktorá to ale nemá šancu zachrániť a tak vyniknúť, ubíja a nudí. Táto poviedka je syntézou všetkých slohových postupov a rozprávačských prístupov, ktoré neradno používať, ak nechcete svojho čitateľa odradiť!

Jakub Arbes bol svojrázny a legendárny autor, ktorý je považovaný za akéhosi praotca českej science-fiction a vo svojich dielach sa nevyhýbal ani záhadnému a mysterióznemu.  

Horla (Le Horla) - Guy de Maupassant

Hlavný hrdina má od istej doby nepríjemné nočné mory a budí sa vždy veľmi vysilený. Čoskoro na to zisťuje, že jeho dom obýva neviditeľný návštevník. Bytosť, ktorá sa živí mliekom, vodou, no najmä ľudskou vitalitou a jej úmysly nie sú priam priateľské...

Dnes už legendárny strašidelný príbeh veľkého francúzskeho prozaika. Autor v poviedke psychologizuje, nebojí sa rozpitvať duševné pochody hlavného hrdinu a šikovne vykresľuje jeho zhoršujúci sa stav. Mimoriadne sa mu tak darí hrať i so psychikou čitateľa. Atmosféra nedôvery, paranoje a desivého, takmer metafyzického, no tiež až nepríjemne reálneho dotyku z iných sfér obzvlášť nadchli Lovecrafta. A nadchnú aj vás. Výborná poviedka písaná denníkovou formou, aj v súčasnosti pôsobivá, znepokojujúca a nadmieru originálna je jedným z najsilnejších príspevkov do tejto antológie. 

Ligeia (Ligeia) - E. A. Poe

Aké musí byť pre milujúceho muža ťažké, keď naveky stratí svoju milovanú? Milovanú, ktorá bola výnimočnou ženou, výnimočnou a jedinečnou bytosťou, podmanivou, úchvatnou, nesúcou prekrásne meno Ligeia? Ale azda nadľudská vôľa dokáže pretrhnúť i okovy smrti...

Do istého bodu je to klasický duchársky príbeh. No, nie celkom klasický, lebo to by ho nemohol písať veľmajster Poe. Pre jeho úžasný a nezameniteľný sloh, a náladu, ktorú dokáže vďaka nemu vykúzliť, a aj pre skvostnú báseň, ktorú poviedka obsahuje, je to niečo odlišné, iné. Ale skutočný zvrat prichádza práve v tom bode obratu. Premisa poviedky a jej záver, ktorý je zároveň i jej vrcholom, je skvelý. Poe nesklamal, ale na rovinu poviem, že má vo svojom repertoári ešte silnejšie kúsky.

Mumie č. 249 (Lot No. 249) - A. C. Doyle

Medzi vysokopostavenými študentmi na prestížnej univerzite je i jeden s neblahou povesťou. Je zapálený orientalista a egyptológ a priamo v jeho izbe sa nachádza odpudzujúci artefakt - staroegyptská múmia. Odkedy k nej prišiel, na univerzitnej pôde sa začnú diať podivné a hrozivé veci.

 

Poviedka spadá do obdobia, kedy bola Európa, a zvlášť Anglicko, posadnuté egyptológiou. Doyle do textu prenáša dobové okúzlenie Orientom, jeho exotikou, jeho kultúrnou odlišnosťou a jeho mystikou. A taktiež starobylosťou, záhadnosťou dávnej nílskej civilizácie, ktorá dodnes priťahuje pre svoje magické atribúty. Čitateľmi do dnešných dní zbožňovaný Doyle bol znamenitý rozprávač, skvelý prozaik, ktorý vedel príkladne do svojich príbehov zakomponovať tajomno, napätie i strach. Tu si všetkého užijeme vrchovatou mierou. Škoda len, že v hororovom panteóne nemajú múmie prestížnejšie miesto, zaslúžili by si obsadiť vyššiu priečku. Mimovoľne sa mi pri čítaní pred očami vynoril i zaujímavý Stokerov príbeh  Klenot siedmych hviezd, ktorý môžem tiež odporúčať, a ktorá má podobnú tematiku.

Vánoční povídka - Julius Zeyer

Pri Štedrej večeri kedysi ľudia siahali k rýdzo anglickému zvyku, ako je rozprávanie strašidelných príhod, a to i v krajoch českých... toto rozprávanie bude pojednávať o zrade, nenávisti, vernosti, odpustení, najmä však láske.

Próza je písaná krásnym a bohatým jazykom a strašidelných pasáží je v nej neúrekom, a čo je dôležitejšie, nemajú len dajakú alegorickú funkciu, nie sú ani vypočítavou ozdobou, ale sú autentické. Miestami sú síce až príliš okato fantastické, ale to preto, lebo autor siaha po tradícii ľudovej slovesnosti a vychádza zo strašidelných ľudových povestí, čo ale príbehu nijako neuberá na pôsobivosti, naopak, dodáva mu svojskú príchuť. Miestami mi dielko pripomínalo až balady.

Zeyerove diela majú vysoké estetické kvality, a pre fanúšika žánru je iba škoda, že zo strašidelných námetov nečerpal častejšie.

Černý mnich (Čornyj monach) - A. P. Čechov

Náš hrdina sa po nervovej chorobe prichádza zotaviť na vidiek. Tu sa stretáva s krásnou mladou ženou, ale zhmotňuje sa mu pred očami i hlavný účinkujúci z akejsi báje či legendy - putujúci čierny mních.

Tak toto je vyššia literatúra. Stará ruská klasika. Spracúva veľmi podnetnú tému šialenstva. Áno, rovno to poviem, napokon, ani autor sa s tým netají - prízrak čierneho mnícha je len hrdinovou halucináciou, výplodom jeho mozgu. V takomto prípade je žánrový čitateľ ukrátený o prvok tajuplna a nadprirodzena. Nepomáha ani to, že koncepčne je poviedka nevyvážená. Prvá časť je pre dej a plynutie príbehu pridlhá a úplne nepodstatná, autor buduje, buduje, stavia... a nakoniec pre nič. Druhá časť je oveľa zaujímavejšia, filozoficko-psychologická, a ako hovorím, mimoriadne podnetná. Zaoberá sa otázkou, a veľmi provokujúcou, či je istý stav šialenstva - alebo aspoň pokriveného vnímania reality, skutočne negatívny, a či je potrebné ľudí, ktorí do takého stavu upadnú potrebné liečiť, a čo vlastne to "liečenie" znamená. Je to hodnotná próza, ale, priznajme si, oproti iným príspevkom v tejto antológii, aj pomerne nezáživná.

 

Paprsek luny (El Rayo de luna) - G. A. Bécquer

Náš hrdina je zosobnením zúfalého a totálneho romantika, rojka, "snílka", s hlavou nie v oblakoch, ale už kdesi pri hviezdach. Keď jedného dňa počas svojich potuliek zahliadne šat niekoho, koho si vo vlastnej fantázii vyfabuluje ako svoju éterickú vyvolenú, je jeho osud spečatený. Odvtedy sa umára, hľadá ju a žije len pre stretnutie s ňou. Ak ju však raz naozaj nájde, splní sa skutočne jeho sen? Pretože náš hrdina žije predovšetkým pre sen...

Bécquer je nazývaný aj španielsky Poe, pri čítaní jeho diel pochopíte prečo. Je síce menej temný, ale je oveľa viac romantikom. Ale akým romantikom! Konkrétne táto poviedka je tresťou romantizmu a romantiky. Nech vás to neodradí, nech vás to naopak pritiahne. Podotýkam, že je to azda najkrajšia, ale svojím spôsobom i najcynickejšia poviedka v knihe. 

 

Rostliny Dr. Cinderelly - Gustav Meyrink

Hrdina navštívi v stovežatej Prahe dom hrôzy, dom, v ktorom čudesný doktor pestuje ľudské oči!

Táto próza, napriek jej zvláštnosti a nezaraditeľnosti (a práve pre ne) a niektorým prvkom, ktoré považujem za mätúce a nadbytočné, je najbizarnejšou, najviac makabróznou, surrealistickou a hororovou poviedkou v zbierke. Je jednoducho skvostná! Takéto dačo by sa naozaj zaskvelo na stránkach magazínu Weird Tales! Keby o tejto poviedke tušil Lovecraft, tak sa mu hlava zatočí! Hej, toto je weird fiction bez toho, že by o tom sám autor vedel. A sugestívnejšia, než keby sa vedome usiloval žánrovo zaradiť.

Meyrink bol mystikom a praktizujúcim mágom a famóznym spisovateľom. Žil v Prahe, do ktorej sú viaceré jeho diela situované. Niektoré jeho magické romány nemajú vo svetovej literatúre obdobu.

 

On? (Lui ?) - Guy de Maupassant

Hlavný hrdina sa bojí. Príšerne sa bojí... Nemôže v noci ostávať sám. Z čoho má taký strach? Kde pramení?

Velikán svetovej literatúry si rád spravil odbočku k hrôzostrašnej próze. Jeho príspevok k žánru je inteligentný, formálne i obsahovo vyspelý a naozaj hrozivý. Oproti Horle je to len krátka poviedka, s potlačeným dejom, ktorá akoby predznamenávala psychické problémy, s ktorými sa neskôr bude boriť sám autor, ale aká je len intenzívna! Niet jedinej výhrady. O tejto poviedke sa môžem vyjadriť, že je to precízna pitva ľudských strachov a fóbií.

Věra (Véra) - Villiers de l´Isle-Adam

Ak je láska taká silná, že sa nemožno zmieriť s odchodom milovanej bytosti, ak je skutočnosť taká ubíjajúca, že bolí každý nádych po nezmieriteľnej strate, je tu jedna cesta von: skutočnosť nie je nutné akceptovať.

 

Autor bol významným francúzskym poetom, prozaikom a dramatikom, radí sa k prekliatym básnikom a jeho krátke prózy boli veľmi ovplyvnené E. A. Poeom. Z jeho Ligei vychádza aj táto poviedka. Inšpirácia sa nedá poprieť, dalo by sa povedať, že z nej priamo čerpá a je akousi variáciou na tému stratenej lásky. Ako privolať milovanú naspäť? Pretrvá láska aj smrť? A je možný návrat do života? Táto poviedka, ak sa to vôbec dá, je ešte strhujúcejšia než je predobraz - samotná Poeova Ligeia. Aj keď treba poznamenať, že nie je také ťažké doskočiť vyššie, ak sa odrazíte z pliec vášho priekopníckeho predchodcu. Je to prekrásne napísaná a veľmi smutný dojem navodzujúca ukážka novoromantizmu.

(kniha vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Mladá fronta)