Klenot sedmi hvězd

Bram Stoker nie je i je mužom jedinej knihy. Hodí sa na neho táto nálepka, pretože skutočne patrí k autorom, ktorí majú jediné svetovo preslávené dielo. Dracula je jednoznačne jeho najznámejšou knihou (a určite najlepšou), vlastne, jedinou známou. Ale spisovateľ toho za svoj život stihol ďaleko viac. Nás, prirodzene, zaujímajú tie prózy, ktoré spadajú do žánru strašidelnej literatúry. Aj v našom záujmovom okruhu ich je viacero. Postupne sa na ne pozrieme bližšie. Náš dnešný román je zrejme jeho druhým najznámejším dielom, no dosiahol neporovnateľne menšieho ohlasu než slávny upírsky príbeh, a preto ste o ňom zrejme nikdy nepočuli. Pre vývoj strašidelnej literatúry má ale význam, ktorý je nepopierateľný - aspoň tematicky a motivicky, a aj keď pokrivkáva spracovaním, nie je to zlá kniha, má svoje silné miesta i nesporné kúzlo. Má prekrásny poetický začiatok a taký je i jej názov. Ten znie:

Klenot sedmi hvězd (The Jewel of Seven Stars) - Bram Stoker

Hlavného hrdinu za zvláštnych okolností, nečakane, úplne znenazdajky, požiada mladá žena, do ktorej sa stihol zaľúbiť, aby jej pomohol pri ťažkej a hroznej životnej okolnosti. Jej otec, egyptológ a zberateľ starobylých kuriozít upadol do zvláštneho a nevysvetliteľného stavu pripomínajúceho kómu, pričom je vystavený veľkému nebezpečenstvu, ktorého zdroj sa nedarí vypátrať - jeho osobu niekto, alebo niečo ohrozuje! Pritom zanechal veľmi direktívny odkaz, kde vyslovene žiada, aby nebol v prípade, že upadne do katatonického spánku, za nijakých okolností budený. Naši hrdinovia, dokonca i prizvaný detektív, sú zúfalí. Ako vodítko im môže poslúžiť záhadný denník obsahujúci fantastické zápisky. Čitateľ sa dozvedá o mocnej kráľovnej menom Tera, ktorá vládla nielen dávnemu Egyptu, ale i magickým silám neuveriteľných rozmerov, a ktorá svoju moc preniesla do podivného drahokamu známeho ako Klenot siedmich hviezd. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, zdá sa, že duša pradávnej faraónky sa snaží pomocou mocnej prastarej mágie inkarnovať do súčasnej epochy.

Medzi týmto románom a slávnejším Draculom je viacero prienikov a podobností. Máme tu takisto mocného antagonistu z doby minulej a z exotickej a vzdialenej krajiny (tu ženu, a nie bytosť vyslovene zlú, ako je Dracula, no ambicióznu a egocentrickú, takú, ktorá bude chcieť za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ bez ohľadu na druhých), je tu jasný konflikt medzi minulým a súčasným, dávnym a moderným, "domáckym" a exotickým. Máme tu nesúrodú skupinku ľudí, ktorá musí spojiť svoje sily, aby sa pokúsili postaviť dávnej hrozbe, ktorá vládne nadprirodzenými schopnosťami a pod. Paralel je celý rad. Raz darmo, je to skvelý recept, ktorý zaručene funguje, a dá sa s obmenami používať prakticky donekonečna, stačí ingrediencie občas premiešať a sem-tam zameniť.

Táto kniha je priam reliéfnou mapou, ktorá doslova výstavne - detailne a plasticky zobrazuje jeden fenomén svojej doby. Anglická spoločnosť (a nielen tá) bola na prelome storočí posadnutá Egyptom. Starovekým Egyptom. Nebudem nadsadzovať, ak to pomenujem mániou. No a táto egyptománia zasiahla i literatúru. A nie iba odbornú. No nemám na mysli okultné a ezoterné a všelijaké mystické i pseudomystické pojednania (a často i zlátaniny). Beletria to, samozrejme, reflektovala tiež. Stokerov román nie je prvým príkladom použitia staroegyptského prostredia a prvkov z neho vychádzajúcich v literárnej fantastike, veď táto epocha, tak dávna a vzdialená, zastrená závojom tajuplna, neprestáva fascinovať ľudstvo od doby, kedy sa podarilo rozlúštiť hieroglyfy a svet sa oboznámil s magickým, ťažko uchopiteľným a zreteľne symbolickým charakterom náboženstva civilizácie povodia Nílu. Náš román však tak urobil lepšie než všetky dovtedajšie prózy, s väčším sugestívnym účinkom a znamenite pri tom využil všetko, čo sa mu naskýtalo. Senzáciu, dobrodružstvo, mystiku a predovšetkým strašidelnú atmosféru. Žiaľ, Stoker, hoci človek priamo od divadla, a teda by sa vyložene pýtalo, aby sa inšpiroval výstavbou drámy, a preniesol to do svojich románov, čiže mal zvládnuté základy dynamiky a gradácie deja, akosi nikdy nevedel udržať plynulý chod príbehu, zabezpečiť jeho hladkú kontinuitu, dosiahnuť, aby kvalitatívne boli všetky pasáže na rovnakej úrovni, alebo aspoň približnej a nekolísavej, aby sa takrečeno všetky scény svojou výstavbou dali označiť za silné, či aspoň zvládnuté. Korpus príbehu sa mu v istom okamihu začína rozpadať, mrviť pod rukami, či pod perom, ak chcete. A konkrétne? Aká je príbehová dejová kostra knihy?
Úvod je úžasný. Úžasný. Prekrásny, poetický, snivý. Áno, veď aj ide o záznam sna. Prvá časť knihy, a nie je to nemalá časť, je potom výborná, udrží vás v napätí, v temnote nevedomosti len pomaly osvetľovanou, v neistote, ba i strachu. A je to strach z nepoznaného, a možno i nepoznateľného. Klaustrofobické prostredie profesorovho domu, ktorý vyzerá ako egyptské múzeum, kde z tieňov podchvíľou vystupujú obrysy archeologických artefaktov, ataky neznámych, zrejme nadprirodzených síl, to je niečo, z čoho by sa mohli podučiť i mnohí dnešní autori hororu. Neskôr sa však rozprávanie zmení, autor zas použije v rozprávaní svoje obľúbené denníkové záznamy. Kniha naberá celkom iné rysy, a začína skĺzavať do iného žánru. Nie je to nutne na škodu. Naopak, vnímam to ako ozvláštnenie, hoci ma taký skok vskutku zaskočil. Román začne mať charakter dobrodružného príbehu a objavenie exotického, tajomstvom presiaknutého údolia kdesi v Egypte, ktorému sa miestni obyvatelia radšej vyhýbajú ako čert krížu, kde sní svoj posmrtný sen kráľovná Tera, a následný prieskum hrobky na vás dýchne atmosférou ako vystrihnutou z Indiana Jonesa. Zatlieskal by som, žiaľ, jedná sa o spomienkové rozprávanie a vtedy sa znižuje miera nervozity a vzrušenia, ktorú by v plnosti mohlo líčenie udalostí dosiahnuť, keby sa odohrávalo, z hľadiska dejovej chronológie, v časovej súčasnosti románu. Posledná tretina knihy je však už výrazne slabšia, povedal by som, že až slabá. Pozostáva z príprav na veľký experiment - na evokáciu kráľovnej Tery, na jej vtelenie, jej príchod do Londýna začiatku 20. storočia. Je to časť zdĺhavá, zbytočne a krkolomne popisná a nezáživná. Chaotická, zmätená, neprehľadná, zamotaná, nudná. No a samotný záver? Tu som len bezmocne zalomil rukami. Je nezvládnutý, nedostatočný. Mnohé sa nerozuzlí, nevysvetlí, skoro by som povedal, že je to "poddimenzované". Nie je to ani spolovice také dramatické, ako významne sľubovali siahodlhé prípravy hrdinov knihy, a ani z tretiny tak, ako by si to zaslúžil chudák čitateľ. Netrpezlivé čakanie čitateľa nebude odmenené. Tu mi dovoľte malú odbočku: román jestvuje s dvoma koncami. Prvý, pôvodný bol dosť mätúci a dá sa o ňom hovoriť ako o negatívnom konci, dobový čitateľ musel byť v šoku. Túto verziu u nás vydalo vydavateľstvo Moba v roku 2011 (obálka hore). Pri druhom vydaní požiadal vydavateľ autora, aby prišiel radšej s happyendom. Aj táto verzia u nás vyšla, a to v roku 2015 vo vydavateľstve Čas ako dvojkniha s novelou Carmilla (obálka dole). Ten happyend síce funguje ako isté zadosťučinenie, veď po tých peripetiách, čo si hrdinovia knihy preskákali ich čaká aspoň šťastný koniec. ALE... koniec je doslova antiklimaktický a čitateľ sa nebude cítiť len ochudobnený, ale takmer podvedený. Teda, ako sa hovorí, ani z voza, ani na voz. Obrovská, obrovská škoda...

Klenot siedmich hviezd má ďaleko od súdržného, koncepčne dobre premysleného románu, ale nie je to zlá kniha. Má svoje kúzlo a mnohé časti ma veľmi bavili. Určite si zaslúži byť známejšia a to minimálne pre vyznávačov strašidelnej literatúry. Poviem to na rovinu, všemožné i tie nemožné (a to teraz myslím aj z hľadiska kvality) neskoršie horory, predovšetkým filmové, s reáliami temných chodieb faraónskych hrobiek, s kulisami sarkofágov a múmií a pradávneho proroctva a kliatby, vďačia tomuto dielu za veľa. Dokonca si myslím, že z neho odvodzujú svoj pôvod. A na to by sa nemalo zabúdať!
Ak ste ochotní (a schopní) autorovi odpustiť niektoré nedostatky, nechajte sa opantať tajomstvami (i hrôzami) dávneho mysteriózneho Egypta. Na pyramídy, sfingy a sarkofágy sa dívať nielen s bázňou, ale i obavami. Dávny Egypt so svojimi tajomstvami je na to ako stvorený.

(kniha vydalo vydavateľstvo Moba v roku 2011 a táto verzia obsahuje pôvodný, "zlý" záver (obálka hore))

(túto verziu s, autorom prerobeným, "šťastným" koncom vydalo vydavateľstvo Čas v roku 2015 ako dvojknihu s novelou Carmilla od J. S. Le Fanu. Lenže pozor, táto Carmilla nie je originál! Do istej, aj keď našťastie neveľkej, miery ju prepísal majster nevkusu Josef Snětivý)