A máme tu ďalšiu antológiu. V záplave anglocentrických zborníkov poviedok táto pre mňa predstavuje vítanú a zaujímavú zmenu. Popisok ku knižke hovorí jasne: duchovia a strašidlá v nemeckej poviedke. Bude nám predstavená žánrová próza prevažne v romantickom akcente 19. storočia. Nemecki píšuci autori, naschvál nehovorím Nemci, pretože Nemecko nebolo dlho jednotné, a teda nebolo vlastne Nemeckom tak, ako ho vnímame my dnes (okrem toho tu je i príspevok od významného rakúskeho spisovateľa), pripravili čitateľovi nádherné ukážky žánrovej prózy, ktorá presahuje (a smelo zasahuje) do vyššej literatúry. Jazykovo, koncepčne i myšlienkovo to je príklad umenia, ktoré fascinuje, nijako nenudí, a je pôžitok ho čítať. Nanešťastie ale, často stráca v tej oblasti, do ktorej verný a žiadostivý milovník tajomna a hrôzy vkladá najväčšie nádeje a očakávania - v samotnej schopnosti, či aspoň ochote, prinášať príjemné strašenie, ten lákavý slastno-desivý pocit dotyku neznáma. Nie je to preto, že by azda rekvizity strachu a napätia, prítomné v poviedkach, zostarli a zastarali, aj keď i to sa párkrát stalo, čo je vzhľadom na vek poniektorých príbehov celkom pochopiteľné, veď dnes sú taktika a metódy hry s čitateľom, i rozprávacie postupy, v mnohých ohľadoch prepracovanejšie a rafinovanejšie - aj tak nám ale ostala pôvabná atmosféra, príťažlivé dobové reálie, autorské prístupy k práci s textom, ich štýl a z toho vyplývajúca nedostižné narábanie so slovami - slovosled a vetosled a štylistika. Skôr to vyplýva z toho, že samotný tvorca si nedával za cieľ čitateľa vydesiť, ale pobaviť a prípadne i poukázať na isté spoločenské javy, preto aspekty hrôzostrašnej literatúry nie zriedka slúžia len ako pôsobivý a vďačný prostriedok k satire či irónii. Vadí? Nevadí! Niektoré z próz sú tak zvláštne a podmanivé, že to ich duchovným otcom, pre tento raz, rád odpustím.
Pred rozborom samotných poviedok sa musím ešte vyjadriť k lákavému a lákajúcemu tvrdeniu na záložke prebalu knihy: áno, v literatúrach nemecky hovoriacich krajín je tematika duchov a prízrakov a fantómov a... skrátka a tak ďalej, skutočne už dlhší čas udomácnená, ale Angličania, či mal by som skôr s prihladnutím k Írom a Śkótom povedať Briti, si už dlhodobo udržujú v tejto oblasti prvenstvo a celý svet si ich v súvislosti s ghost stories predstavuje ako nekorunovaných kráľov. Je to tak, hoci žezlo, či je to dobre alebo zle, pred nejakým časom poputovalo do USA, stále si v strašidelnej literatúre, a nezáleží na tom o aký subžáner ide - neogotický román, moderný horror alebo dačo celkom iné, držia svoje významné postavenie, a nie krátke obdobie v histórii boli anglické hmly, slatiny a vresoviská jednoducho domovom tých najskvelejších mysterióznych a priamo hrozivých príbehoch.
Ale bolo tomu vždy tak? Ešte začiatkom devätnásteho storočia si s nimi Nemci v ničom nezadali a nijako nezaostávali, azda ich dokonca i predstihovali, veď mali svojho Hoffmanna, ktorého aj s láskavým príklonom a sympatickým humorom titulovali Gespenster Hoffmann, čiže Duch(ár) Hoffmann. A tento autor, než ho zo sedla vyhodil génius Poe, najväčšmi jatril a burcoval imagináciu čitateľa so svojimi grotesknými a psychologizujúcimi fantasticky bizarnými a temnými romancami a rozprávkami. V strašidelnej fantastike literárneho romantizmu nemal do príchodu Edgara Allana až tak vážnych konkurentov... v dvadsiatom storočí niesol túto štafetu - túto čiernu pochodeň noci - zas tak sugestívny a zvláštny a kontroverzný autor ako Hanns Heinz Ewers. To už sa ale priazeň bohyne desu nadobro priklonila k angloamerickej literatúre. Zdanlivo na tom nezáleží, veď strach z nadprirodzena je všestranný a celkom iste nadnárodný, ja len nemám rád, keď má niekto monopol, a ešte menej mám v láske, keď sú národné literatúry prehliadané pre jazykové bariéry a tendencie globalizmu, ktorý je úzko prepojený s (zbastardenou, zjednodušenou) angličtinou, ako znakom všeobecnej simplifikácie a konzumnej jalovosti. A napokon je veľmi zaujímavé porovnať trendy v žánri, komparáciou vysledovať ktoré námety sú univerzálne, ktoré témy sa naopak tešia lokálnej obľube a zistiť i to, nakoľko domácu pôdu tej ktorej krajiny obohatila prekladová tvorba. Ale dosť filozofovania, teraz nás už čaká "dostaveníčko" s (ne)mŕtvymi! Zatancujete si tento danse macabre, pardon, totentanz?
Mrtví jsou nenasytní (Die Toten sind unersättlich)
Je nám viac ako jasné, že keď sa pútnik rozhodne prenocovať na zámočku, navyše takom, kde vraj straší, namiesto toho, aby zložil svoju hlavu v hostinci, vzíde z toho určite zaujímavý príbeh.
Prvý príspevok nie je z literárneho hľadiska skutočne nijako pozoruhodný. Je to skôr ešte také ľudové, kalendárové rozprávanie (autor napokon aj vydával kalendár, do ktorého prispieval svojimi kratšími príbehmi) než plnohodnotná poviedka, ktorá sa rozvinula na svojbytný literárny útvar. Zaujme ale použitý humor a racionálne vysvetlenie zdanlivo nadprirodzeného.
Žebračka z Locarna (Das Bettelweib von Locarno) - Heinrich von Kleist
Dozvedáme sa, prečo je dnes ruina tam, kde kedysi stával obývaný zámok. Čo bolo príčinou jeho zániku? Aký sa za tým skrýva príbeh?
Aj v tomto prípade je možné prózu charakterizovať ako anekdotálne rozprávanie, ako historku, nie ešte ako poviedku. Nachádza sa v nej však líčenie vyčíňania nadprirodzených síl a je v nej patrná snaha o autentickosť, akési navodzovanie dojmu, že sa jedná o skutočnosť. Očividný je aj mravný rozmer príbehu. Duch uskutočňuje odplatu za nepotrestané krivdy, ktorých sa mu dostalo počas života.
Kleist bol výrazný spisovateľ, ktorý tvoril na pomedzí klasicizmu a romantizmu.
Tanec mrtvých (Der Totentanz) - Johann August Apel
Po tom, ako starosta odmietne dať ruku svojej dcéry sympatickému, no, v čom je problém - nie urodzenému mladíkovi, začnú si v mestečku dávať zraz nebožtíci. Ustúpi neústupný, zatvrdený a tyranský starosta takémuto záhrobnému nátlaku?
Próza pripomína miestami až povesť. Je plná úsmevných situácií, vytvára dobrú a vtipnú náladu a zanecháva v čitateľovi rozjarenosť a uspokojenie. Tieto strašidlá veru nevystrašia, ale naisto vedia priniesť príjemný pocit. Že by i takouto schopnosťou oplývali? Nie je to to, čo som čakal, a čo očakávam od poviedky, kde sa objavuje kontakt so záhrobím, ale napokon prečo nie?
Autor písal drámy, ale i príbehy, kde si tykal s nadprirodzenom.
Živelní duch (Der Elementargeist) - Ernst Theodor Amadeus Hoffmann
Mladý vojak s výnimočne rozvinutou predstavivosťou, oveľa väčšmi vydráždenými sklonmki k duchovnu a mystike, než by jeho prozaickej profesii malo prislúchať, sa zapletie s čarodejom a zamiluje sa do ženy, ktorá nie je obyčajnou ženou, ale živlovým duchom.
Naozaj kuriózny príbeh, ktorý dáva vyniknúť bohatej imaginácii slávneho Hoffmanna a jeho zmyslu pre krásu a krásno v ponímaní v intenciách romantizmu. Svoje miesto tu má i humor a nejeden nevšedný až bizarný nápad. Bohužiaľ, tratí na tom, do čoho mal autor často tendencie sa zamotať: mnohopočetné odbočky, pridlhé úvody, utáranosť, nie práve prehľadná vetná skladba, zmätenosť v deji, za ktorú môže skákanie v rozprávaní postáv a pod. Vždy však môže garantovať zvláštnosť a inakosť svojich príbehov. Nedá sa čudovať tomu, že vo svojej dobe to bolo niečo naozaj nevídané a autor musel pôsobiť ako zjavenie. Teda... aspoň jeho príbehy, hoci povesť fantastu ho sprevádzala i v občianskom živote.
Noc v Brczwezmcislu (Die Nacht in Brczwezmcisl) - Heinrich Daniel Zschokke
Po obsadení Poľska Pruskom dostane pridelené miestečko v úradnej správe novopečený nemecký zamestnanec, včera ešte študent. Navzdory svojej neskúsenosti sa hodlá zhostiť svojej úlohy zodpovedne, lenže... najprv bude musieť prespať u kolegu. Mŕtveho. Čerstvo zamordovaného.
Opäť poviedka, ktorá oplýva humorom. V tomto prípade je ale humor nie vedľajším produktom rozprávania, čo vyznikol pre zvýšenie príťažlivosti, ale je poviedkou prestúpený, má významnú funkciu, a na komike a komediálnosti je próza postavená. Je to v prvom rade humoristická poviedka, a to prvotriedna. Skvelý kúsok, na ktorom som sa skutočne pobavil a zasmial, nie je to starosvetsky prekonané, ani úmorne silené, naopak. A je zaujímavé, že to má i dnes platný spoločenský rozmer. Azda preto, že ľudia sa nemenia, hoci dobové udalosti už, samozrejme, nie sú aktuálne. V poviedke nenájdeme šovinizmus, ako by niekto mohol predpokladať, hľadajme tam namiesto toho autorovu uvedomelosť, nadhľad, sarkazmus. Nečudo, veď autor bol vo svojej dobe známym filozofom a spisovateľom.
Germelshausen (Germelshausen) - Friedrich Gerstäcker
Rojčivý maliar, korý ako by vypadol z dobových pamfletov o romantizme, narazí počas svojich zasnívaných potuliek na spanilú devu. Nielenže je krásna, ale je aj tak správne romanticky éterická a záhadná. Zavedie ho do najbližšej dediny - svojej rodnej obce. Tá je tiež, samozrejme, akási čudná a záhadná.
Určite nie desivý, ale rozhodne tragický a prekrásny príbeh! Literárny romantizmus vedel byť tak nádherný! Autorov sloh a nálada, ktorú vedel vykúzliť... ach, jeden by sa naozaj aj zamiloval a spravil tú chybu, že by v dedinke ostal i po polnoci... Pôsobivý text od slávneho autora dobrodružných príbehov!
Dům pana Bulemanna (Bulemanns Haus) - Theodor Storm
Obyvatelia mesta poznajú jeden dom, ktorý je celkom opustený. My sa vydáme preskúmať jeho pohnutú históriu a spoznáme i nevrlého a zlého majiteľa. Je tento dom naozaj tak opustený, ako vyzerá?
Vianočná koleda, ktorá je prevrátená naruby, takto jednoducho by sa dala poviedka charakterizovať. Dalo by sa aj konštatovať, že podobným spôsobom by mohol Dickens spracovať svoj slávny príbeh, ak by ho chcel spraviť strašidelným. Pritom poviedka disponuje, a najmä na konci to je očividné, istou rozprávkovosťou. Možno i trochu väčšou, než je mi pri strašidelných príbehoch milé. Napriek tomu má skvelú atmosféru a je naozaj schopne napísaná. Istej poučnosti a mravokárnosti sa nevyhneme, ale tu to malo svoje miesto. Ako mačkofila ma, samozrejme, upútal motív mstiaceho sa zvieraťa, ktorý je tu i akýmsi vykonávateľom nadprirodzenej spravodlivosti. Theodor Storm bol významnou postavou nemeckej literatúry.
Mrtví jsou nenasytní (Die Toten sind unersättlich) - Leopold rytier von Sacher-Masoch
Na pozadí dvorenia a zásnub sa rozohráva omnoho temnejšia romanca. Po tom, ako sa snúbenec dozvie, že neďaleko leží čudesný zámok opradený čarotajnými historkami, plný divov a kúziel, rozhodne sa tam stráviť noc. Podľahne mámeniu okúzľujúcej sochy, do ktorej sa zaľúbi, a ktorá sa postupne mení na ženu, jej animovanie je ale sprevádzané tým, že ho zbavuje zdravého úsudku, vôle odporovať i životnej sily.
Fascinujúca, krásna poviedka, prinášajúca divuplné očarenie a sugestívnu atmosféru. Aj keď je nápad známy už z antických mýtov, je veľmi originálne zapracovaný do romantického fantazijného príbehu. Bol som nadšený. Autor tu použil aj známy trik, kedy na konci využíva tiež možnosť racionalizácie nadprirodzeného, alebo aspoň dáva pred čitateľa voľbu vybrať si medzi reálnym a ireálnym. Autor taktiež dostál svojmu menu, pretože ako poviedka graduje, tak sa i zvyšuje jej erotický rozmer, ktorý dostáva perverzný nádych. Na tomto príklade je ale neodškriepiteľne poznať, že Masocha nepreslávila len jeho úchylka, ale - aspoň počas jeho života - aj literárny talent.
O ubohém starém strašidle (Das arme alte Gespenst) - Heinrich Seidel
Nie každé strašidlo vzbudzuje úľak. Naše staré úbohé strašidlo vzbudzuje namiesto toho smiech a súcit.
Príbeh, hoci nie dlhý, sa začína zbytočne zoširoka a než sa konečne dostaneme k hlavnej dejovej linke, teda stretnutiu so strašidlom, musíme absolvovať enormne natiahnutý prológ. No Seidel, inžinier, ktorý neskôr opustil svoje povolanie, aby sa mohol venovať slobodnému povolaniu spisovateľskému, predsa len svoju poviedku "skonštruoval" veľmi prefíkane a dobre a píše znamenite. Záver je doslova a do slova bravúrny a veľmi milý. Tak, tak, aj táto poviedka patrí k tým, ktoré sú sústredené na humornú zložku rozprávania. V tomto prípade nie je humor nejako veľmi drsný a cynický, je práveže taký... ľudomilný a má pochopenie i pre ľudské omyly a nedostatky.
Pohřešovaný (Der Verschollene) - Ludwig Anzengruber
Po tom, ako sa bez stopy stratí majetný starší člen rodiny, rozhodnú sa jeho príbuzní najať si slávneho vyšetrovateľa, aby zistil, aký ho postretol osud a či je ešte vôbec nažive.
Mimoriadne zaujímavý príbeh, ktorý obsahuje prekvapenie: príbeh v príbehu - a ten má charakter strašidelnej anekdoty. Okrem toho sa môže pochváliť funkčným humorom a nadsádzkou. Zaujme aj motív hodiniek, ktoré možno zastali počas smrti majiteľa, čo je známy motív už zo strašidelných ľudových rozprávaní. Väčšmi raná detektívka ako duchársky príbeh dokazuje všestrannosť svojho rakúskeho tvorcu.
Krásná Abigail (Die schöne Abigail) - Paul Heyse
Počas večerného posedenia sa hovor stočí k téme, ktorú žiadna vtedajšia spoločnosť nemôže obísť: k strašidelným príbehom. Ten účastník, ktorý je najviac rezervovaným, sa môže "pochváliť" tým najväčšmi desivým rozprávaním z vlastného života. Jeho príbeh je nielen strašný, ale aj osudový a tragický.
Zápletka nie je nijako inovatívna: je to stretnutie s mŕtvou milenkou, ktoré dominovalo už v ľudových baladách. Aj jeho príbehové zázemie a zaradenie je poplatné dobe a dodnes úplne bežné - vystupuje ako súčasť rozprávania jednej z postáv ostatným zúčastneným. Koniec patrí k tým, čo nedávajú čitateľovi možnosť ukolísať sa prirodzeným vysvetlením nezvyklých javov a udalostí, ale potvrdzuje ich a potvrdením ešte umocňuje ich pôsobnosť. Tam, kde sa poviedka ale nemôže vystatovať originalitou, tam bezo zvyšku napĺňa požiadavky žánru a exceluje tak v oblasti, ktorú fanúšik najviac ocení. Môžeme ju označiť za poctivú a pôsobivú klasiku. Autorove kvality boli ovenčené Nobelovou cenou.
Pan Strašrybka a jeho strašák (Herr Pepinster und sein Popanz) - Oskar A. H. Schmitz
Nekonvenčný a maximálne neobvyklý starý mládenec sa stáva obeťou vlastného strašiaka. Áno, dobre počujete, strašiaka v poli, v ktorom sa zabýva jeden neschopný a poľutovaniahodný duch. Teraz sa zdá, že duchovi sa nakoniec predsa len začne dobre vodiť...
Oproti predchádzajúcej, je táto poviedka mimoriadne novátorská. A je rovnako dobre napísaná. Nevzbudzuje síce hrôzu, ale napokon predsa len prebúdza znepokojenie. Využíva tradičné hrôzostrašné prvky pre dosiahnutie komického účinku, objavným a neošúchaným spôsobom využíva tému dvojníka a je možné ju chápať i ako metaforu či podobenstvo. Autor bol svojráznou osobnosťou. Bohémom zbehlým v ezoterike a stúpencom psychoanalýzy.
Noční můra (Der vampir) - Hermann Löns
Preťažený študent má vidiny, v ktorých sa mu zjavuje prízrak pôvabnej dievčiny.
Pôsobivá krátka poviedka, ktorej dominuje zvláštna štruktúra a autorov podivný štýl, ktorý ale nemôžem označiť za nefungujúci. Nadnesenosť až parodickosť tu postupne dostávajú vážnejšie kontúry a koniec je až fatalistický. Ako už pôvodný názov napovedá, jedná sa o prízrak, ktorý zo svojho hostiteľa odčerpáva životnú energiu. Jeho preklad je však dobrý, lebo sa prejavuje ako nočná mora známa aj z našich tradícií. Mimochodom, v tejto dobe, kedy je téma spánkovej paralýzy populárna a kedy sa ju vedci zúrivo a krkolomne snažia raz a navždy vysvetliť a vrhnúť na ňu svetlo rozumu, aby ju víťazoslávne odstavili do ríše povier nehodných tohto úžasného a samospasiteľského veku racia je to príbeh mimoriadne príťažlivý.
Autor bol žurnalistom, románopiscom a básnikom, ktorý zahynul v 1. svetovej vojne.
Bal macabre (Bal macabre) - Gustav Meyrink
Počas jedného večierka sa rozprávač dopočuje o zvláštnom tajnom psoločenstve, ktorého členovia udržujú svoje telá v komatóznom stave a ich duchovia na seba berú pračudesné podoby, aby sa mohli oddávať pôžitkom neoddeliteľným od utrpenia.
Fantasticky napísaná temná fantastika, ktorá oslní nejedného milovníka weird fiction. Tento čudesný príbeh ale nevychádza zo semeniska amerických pulpových časopisov, ale z podhubia európskych avantgárd, ako boli symbolizmus, dekadencia či mysticizmus. Dej je v úzadí, v popredí je atmosféra, ktorá je blízka ópiovým snom a má na čitateľa halucinačný účinok. Niekedy v budúcnosti určite siahnem i po slávnych autorových magických románoch.
Jedinečná osobnosť Gustava Meyrinka, spisovateľa, okultistu a mága, neprestáva vzrušovať čitateľov a hľadačov absolútna do dnešných čias.
Osud svobodného pána von Leisenbohg (Das Schicksal des Freiherrn von Leisenbohg) - Arthur Schnitzler
Hlavný hrdina je až po uši zaľúbený do okúzľujúcej speváčky, ktorá je však nestálej a prelietavej povahy. Vždy uprednostní niekoho iného a nášmu hrdinovi ostáva len dúfať, že azda raz... Keď sa to napokon stane, vyústenie prekvapí viacerých aktérov a možno najväčšmi zasiahne jeho samého.
Romantizmus je niečo iné ako romantika, hoci takmer vždy romantizmus obsahuje i nejakú tú romancu. Niečo celkom iné je však realizmus a vzťahová próza. Tomu sa vyhýbam ako čert krížu namočenému do svätenej vody. Avšak v podaní spisovateľa svetového formátu akým Schitzler bol, sa z toho vykľuje bravúrna, bezchybná poviedka, ktorá dokáže šokovať čitateľa skoro tak, ako účastníkov jeho príbehu. V hre je kliatba umierajúceho, ale nakoľko zapôsobila ona a nakoľko sugescia či krutý osud, či dokonca krutosť človeka... ach, je rozdiel medzi zaľúbením a posadnutosťou, ktorá predstavuje bezbrehý nekritický obdiv k druhému.
Ilustráciami v knižných dielach pre dospelého čitateľa sa príliš nezaoberám, a to hoci mám rád výtvarné umenie. Väčšinou s nimi nie som spokojný, pôsobia na mňa rušivo, prinajlepšom mám k nim neutrálny postoj, ale v tomto prípade môžem povedať, že tieto zvláštne expresionistické(?) ilustrácie sa k textu takým pozoruhodne svojským spôsobom hodili. Kniha je vybavená aj fundovaným doslovom, ktorý pregnantne vystihuje genézu strašidelnej poviedky, žiaľ, neobsahuje nijaké profily autorov.
(kniha vyšla v roku 1991 v nakladateľstve Svoboda)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára