Básnické intermezzo X

 

Vladimír Roy bol azda naším prvým výsostným (a bytostným) lyrikom. Jeho tklivé nokurnálie mocne pôsobia na žiaľne duše i dnes, a práve dnes, kedy je módny trend v slovenskej poézii mať takmer amorfnú formu a sterilný obsah. Kto by si pomyslel, že tento klasik, ktorého poznáme možno skôr z národne ladených veršov, mal i takúto clivú polohu, že sa vyjadroval v molovej tónine a s takouto temnou sugestivitou? Ba, že takáto rovina uvažovania, cítenia a vyjadrovani mu bola vlastná? 

Do veľkej miery tá príťažlivosť a sila jeho poézie vychádza z nežne smutného zafarbenia básní, z melanchólie a tesknoty. Je ťažké povedať, prečo majú jeho básne práve takýto charakter, lebo až na koniec života sužovaný zdĺhavou chorobou, ktorá bola i príčinou autorovej smrti, nezažil Vladimír Roy nič tragické a nemal objektívny dôvod na tesknotu a pesimizmus. No z básní i autorových doznaní je zrejmé, že dlhodobo pociťoval akúsi tragiku života, vnútornú rozpoltenosť, rozháranosť a nepokoj, ktorý nijako nevedel utíšiť. A tak ho vtelil aspoň do nesmierne strhujúcich básní. Nech sa páči, tu je ukážka:

JAK KEBYCH DVOJE DUŠÍ MAL

Jak kebych dvoje duší mal...

Z nich jedna tichá, pokorná, mäkká je,

jak vosku kúsok v slnci rozohriaty,

citlivá ako tenký stĺpec rtuti,

odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote.

A druhá ako čierna, horúca krv,

- milenka hriechu - divoko čo prúdi,

náruživosti iskrou podpálená,

ve nej kainovská vášeň placho kolotá.

Jak kebych dvoje duší mal...

Skvost perly z nebies brány apokalyptickej -

a žiaru ohňa z pekla pahreby.

VYZNÁVAM LÁSKU TEMNEJ PANNE NOCI

Zem dýcha vôňou materinej dúšky,

nad ňou sa chvejú svätojánske mušky.

Sad vlhký skvie sa sviežo padlou rosou,

noc chladná trávou kráča nohou bosou.

Krás predpolnočných závoj z pary tkaný

lúč luny balí, šepcú vonné vany.

Hviezd inovať sa blýska v rieky šere

a hora tôňu vo vlnách jej pere.

Všemohír večný zrkadlí sa nocou

v tom čujnom tichu neobjatnom mocou.

Ó, noc, ty viac máš vnád jak svetlo denné,

ó, noc, ja rád tie zelenkasté tiene.

Ty srdce máš, čo tepe pulzom vrelým,

ja milujem ťa bytím svojím celým! 

(autor obrazu: Izák Levitan)