Pikestaffov prípad

Algernon Blackwood je veľmi zvučné meno. Už ste ho stihli vysloviť nahlas? Tak mi dáte za pravdu. Znie to ako meno tajuplného excentrického horrorového autora, že? Nejakého poriadne temného hlavného hrdinu horrorovej poviedky, ktorý koketuje s neznámymi silami a nedopadne práve najlepšie, ale celkom iste tak, že na to len tak ľahko nezabudnete... Z toho mena dýcha taká aura tajomna, že si musíte nevdojak položiť otázku - čo keby bol ten hrdina rovno mágom? Čokoľvek obyčajnejšie je neúctivé, nehodné takého mena...
Ale je to meno, ktoré nepochádza zo žiadnej fikcie, a čo viac, nie je to pseudonym. Volal sa takto jeden z najlepších a najvplyvnejších autorov strašidelnej literatúry. Ten, komu Lovecraft vo svojej štúdii Nadprirodzená hrôza v literatúre venuje samostatnú stať, ten, o kom S. T. Joshi, zrejme najväčší súčasný znalec tohto druhu literatúry hovorí, že (parafrázujem): "jeho dielo sa najviac zaslúžilo o vývoj weird fiction, snáď s výnimkou diela Dunsanyho".
A predsa je u nás prakticky neznámy. To samozrejme neznamená nič iné len to, že kvôli tomu, že je z jeho diela preloženého tak málo, s ním náš čitateľ nie je oboznámený. Nevypovedá to nič o jeho kvalitách, iba o ignorantstve vydavateľstiev voči veľkým postavám žánru. Ak natrafíte na niektoré jeho prózy skromne rozhodené po poprevratových antológiách, udrú vám do očí svojimi literárnymi - žánrovými kvalitami. Pochopíte prečo Lovecrafta (a mnohých iných) tak nadchli, tak udivovali, a tak inšpirovali... Blackwood s imaginatívnosťou ako málokto píše o dotyku s nezemským, nadprirodzeným, nepoznaným, nepoznateľným a nesprostredkovateľným pre našu fyzickú, hmotnú skúsenosť a podstatu. Blackwood dokáže priblížiť našim zmyslom to, čo sa vymyká bežným zážitkom človeka, to, čo je dokonale cudzie tomuto svetu a tejto realite a dokáže to privolať až do takej blízkosti, až sa vám bude zdať, že stačí nadvihnúť oponu a... neurobíte to, pretože priamy pohľad na niečo tak desivé, niečo natoľko odlišné a nepochopiteľné rozumom, by spôsobil, že by zaútočilo na váš mozog, na vašu dušu, a zbavilo by vás to príčetnosti.
Dnes si predstavíme prvý, a dosiaľ jediný výber autorových poviedok, ktorý u nás vyšiel, a čo viac; bolo to na Slovensku. Síce je to miniatúrny rez naprieč jeho tvorbou, maličká zbierka obsahujúca len päticu próz, knižka, ktorá má už vyše dvadsať rokov, ale upomína na doby, kedy sa isté vydavateľstvo snažilo o spropagovanie významných mien weird fiction, a ako je možné usudzovať z nikdy nenaplneného edičného plánu, zamýšľali sa pustiť aj do okultnej a ezoternej literatúry... Z tohto pohľadu ide o výnimočný a odvážny počin.

Pikestaffov prípad - Algernon Blackwood

Obeť hyperpriestoru (A Victim of Higher Space)

Tento prípad bude pre dr. Johna Silence obzvlášť podivný. A to je jeho kariéra lemovaná samými podivuhodnými prípadmi! Jeho najnovší klient sa mimovoľne prepadáva do ďalšieho rozmeru a doktor, ktorý si vybudoval reputáciu svojimi neštandardnými postupmi je jeho poslednou nádejou...

Ide o jeden z Blackwoodových príbehov, ktoré spája spoločný menovateľ - postava takého trochu iného doktora, než na akého ste zvyknutý. Doktora, ktorého predobrazom je Abraham van Helsing či Martin Hesselius. Doktora, ktorý je podkutý vo všetkých možných okultných náukach a svoje bohaté vedomosti využíva pri tých najroztodivnejších prípadoch, s akými sa stretáva. Je nutné podotknúť, že mnohé z týchto prípadov majú, ako ináč, nadprirodzený charakter. Tzv. okultné detektívky, bol podžáner, respektíve miešaný žáner strašidelnej fantastickej a detektívnej prózy, ktorý sa hlavne v začiatkoch 20. storočia tešil istej obľube, ale jeho ozveny sú patrné dodnes. V ňom sa postava vyšetrovateľa púšťala do zápasu s nadprirodzenými silami a nezriedka tieto nadprirodzené sily i využívala vo svoj prospech pri vyšetrovaní. Príbehy dr. Johna Silence patria k typickým a najznámejším príbehom tohto druhu literatúry. Konkrétne však táto poviedka ale spadá pod takú kategóriu, ktorú ja zvyknem označovať za "viac zaujímavé než skutočne dobré". Zaujímavé je to mimoriadne, o tom niet sporu, spracovanie ale pokrivkáva. Nápad už dnes nikomu nepríde tak revolučný ako pred sto rokmi, aj tak ale patrí k výrazným proto sci-fi príbehom svojej doby.  

Varovanie (Special Delivery)

Na jednu noc sa zastavíme na nocľah v pokojnom hostinci obklopenom mohutnými končiarmi vrchov. V noci sa tu však udeje niečo čudné...

Poviedka, ktorá je niečím iným, než sa spočiatku tvári byť. Sprvoti som sa nazdával, že je to jeden z ďalších príbehov o dome, v ktorom straší, ale, hoci nadprirodzeno zohrá svoju úlohu, a my sa aj náležite vystrašíme, postupne zisťujeme, že tu ide o niečo celkom iné, a že strach v strašidelnej poviedke nemusí protagonistu len samoúčelne vydesiť, ale môže poslúžiť aj odlišným účelom; ako je varovanie. To, čo sa javí ako zlovestné, je napokon vlastne spásne. Zaujímavý prístup, ktorý možno nebude každému čitateľovi po chuti, ale všetci musia priznať, že autor vie znamite narábať s atmosférou.

Muž, ktorý bol Milligan (The Man Who Was Milligan)

Nezdravá zaujatosť jedným zvláštnym obrazom môže mať pre pozorovateľa naozaj ďalekosiahle následky. Slovný obrat "bol pohltený umeleckým dielom" nebolo potrebné ešte nikdy vnímať doslovne...

V tejto poviedke konečne bez akýchkoľvek výhrad Blackwood dostojí svojej povesti majstra. Senzačný nápad, ktorý sa vám zavŕta do myšlienok a nenechá vás na pokoji. Nie je to vyložene strašidelná próza, viacej by sa hodilo označenie magická či čarodejná, no bezpečne nabúrava váš zmysel pre racionalitu, na to, čo je možné a nemožné. A priznajme si to, predsa len prináša (ne)príjemné zimomriavky.

V Dome minulosti (The House of the Past)

Snový náhľad do minulosti, do podstaty toho, čo bolo, čo odišlo, a čo sa už nevráti.

Krátka próza, ktoré je pre svoj ornamentálny poetický jazyk mimoriadnym zážitkom. Ale keďže ju vlastne nemôžeme klasifikovať ako poviedku, je to väčšmi než čokoľvek akési podobenstvo alebo alegória, aj sa ťažšie číta a neprináša to bytostné zaujatie, aké vie vytvoriť len príbeh.

Pikestaffov prípad (The Pikestaffe Case)

Vyššia matematika vás môže priviesť aj niekde inde ako k číslam a abstraktným ideám. Potom môže byť veľké zrkadlo vo vašej izbe vstupným portálom do... sveta mimo čas a priestor.

Posledná poviedka, najdlhšia, je aj najlepším príbehom. Je napísaná s veľkou mierou šikovnosti, so zmyslom pre atmosféru, v tomto prípade atmosféry kontaktu s niečím, čo leží mimo priestor a čas a našu všednú skúsenosť, mimoriadne musím taktiež vyzdvihnúť náznakovosť, pozvoľné a predsa nemilosrdne postupujúce budovanie pocitu hrôzy a v neposlednom rade i myšlienku, ktorá je dobrým rozpracovaním a rozvinutím nápadu z úvodnej poviedky. Námet, jeho spracovanie, atmosféra, jazyk, gradácia a vyvrcholenie, a k tomu blackwoodovská esencia, áno, takto to malo byť už od začiatku... Tu všetko funguje tak, ako sa patrí a všetky prvky vytvárajú účinný elixír hrôzy. Nakoniec treba ale zmieniť aj to, že nejde o horor v pravom zmysle slova. 

Prvá a zatiaľ jediná zbierka Blackwoodových príbehov dopadla dosť neurčito... Je tu cítiť snahu vybrať z jeho bohatého a rozmanitého diela čo najviac zástupcov všetkých odtieňov a podôb, pritom sa však pokúsiť o akúsi súrodú charakteristiku... Také čosi je ale pri púhych piatich poviedkach nemožné. Tejto zbierke sa teda podarilo jediné: navnadiť čitateľa. Nabudúce sa dozvieme, či môže byť záujemca o autorovo dielo aj naozaj uspokojený. Nedávno totiž vyšla jedna útla knižka, ktorá je ale zásadná! Viac ale pri ďalšom stretnutí.

(kniha vyšla v roku 1998 vo vydavateľstve Formát)