Vlkodlaci/Stříbrné povídky

 

Pátranie po strašidelných príbehoch rôznych národných literatúr pokračuje... úplnou náhodou som naďabil, vlastne mi bol jednou kamarátkou, s ktorou zdieľame spoločný záujem o podivné a hororové prózy, ponúknutý titul, o ktorom som ani nevedel, a ktorý akosi až donedávna unikal mojej pozornosti. Sú to poviedky ruských autorov z 19. a začiatku 20. storočia. Na ruskú spisbu mám slabosť, má totižto často vysokú úroveň a nie inak je to aj v prípade tejto knihy. 

Ako avízuje už prebal, sú to tajomné poviedky autorov prevažne "strieborného veku" ruskej literatúry. Na to odkazuje aj samotný (dvoj)názov antológie. Do tzv. zlatého veku patria svetoznámi veľautori ako Puškin či Lermontov, no a druhý najväčší kultúrny rozmach a beletristický rozkvet v dejinách ruskej literatúry, ktorý je označovaný ako strieborný, sa datuje práve do obdobia, kedy sa zrodili príspevky našej antológie. Za zmienku určite stojí skutočnosť, že sa do istej miery prekrýva so silným literárnym smerom - ruským symbolizmom. Symbolizmus ako symbolizmus, poviete si, a áno, určite nesie všetky znaky, ktoré sú mu všeobecne pripisované pri jeho širokom cezhraničnom rozprestretí, umenie predsa nepozná štátne útvary. Ale napokon dostáva špecifické zafarbenie podľa temperamentu, mentality a jedinečných dejinne-sociálnych skúseností svojich nositeľov, a tak je i symbolizmus v Rusku čímsi unikátny, preto je k nemu uvádzaný i ten prívlastok, ktorý určuje etnicitu spisovateľov, ktorí tvorili v jeho intenciách. 

Čakajte teda pozoruhodnú autorskú, umeleckú literatúru, ktorá poskytuje bohatosť jazyka, lyriku, úžasné, skoro básnické obrazy, ktorá dáva krídla autorovej imaginácii, čitateľa obohatí jedinečnou atmosférou, krásnym a duchaplným vyjadrením myšlienok pomocou slov, no zriedkavejšie rýdzo žánrovú prózu, ktorá by chcela priniesť pocit strachu a pomocou rozprávania sprostredkovať poslucháčovi/čitateľovi zážitok hrôzy či aspoň dotyk záhadného neznáma. Symbolizmus so svojím zameraním na sféru abstrakcie, iracionálno, tajuplno, ktorý neprehovára priamo, ale skôr pomocou metafory a symboliky; hlavne ak sa zaoberá temnou stránkou ľudskej psychiky, má ale nezriedka veľmi blízko k čiernemu romantizmu a tak sa stáva, že niektoré príbehy by sa napokon skutočne dali označiť ako jemnejší arthoror. Hrozba a stretnutie s nadprirodzenom však nemá zväčša fyzickú, ba ani metafyzickú podstatu, je potrebné ich vnímať symbolicky či alegoricky. Možno to nie je práve to, čo hľadáte, ale ak sa skúsite začítať, môže sa stať, že budete príjemne prekvapení z nie práve všedného titulu a dočkáte sa vysokého estetického zážitku.

Vlkodlaci/Stříbrné povídky

Vlkodlaci - A. K. Tolstoj

Istý šľachtic si spomína na  neobvyklú, rozumom nevysvetliteľnú a hrozivú príhodu zo svojej mladosti. Vo svojom rozprávaní sa vydá na Balkán, kde sa stane priamym svedkom útoku nadprirodzených síl.

Príbeh, ktorý nám priniesol Alexej Konstantinovič Tolstoj (nemýliť si s jeho slávnejším a neskorším menovcom), je zástupcom neskorého a strašidelného romantizmu. Je to tiež jediná explicitne strašidelná poviedka v knihe, časovo predchádza ostatné a do istej miery im i vytyčuje cestu. Autor vám je možno známy z jeho dlhej poviedky Upír. K téme vampirizmu sa priamo viaže i táto próza. Je naozaj miestami desivá a má veľmi pochmúrnu atmosféru. Je to však prosté rozprávanie - spomínanie bez odbočiek, jednoduchá priamočiara próza. Imaginatívnosťou ako tá druhá tematická, vyššie spomínaná, nedisponuje a nerozvíja ani v takej miere ostatné silné stránky literárneho romantizmu. Aj tak to je veľmi zaujímavá a historicky neoceniteľná próza, lebo hoci - samozrejme - čistá fikcia, reflektuje upírsku hystériu v Srbsku, ktorá je dejinným faktom. Tiež musím spomenúť, že spadá do doby, kedy nebola jednoznačne zadelená typológia monštier, ktoré sú tak známym hororovým artiklom populárnej kultúry a ich evolúcia ešte nebola celkom dokončená. Upír, v origináli "vurdalak" je tu preložený ako vlkolak, za ktorého môže byť mylne zamenený, ako sa to i v minulosti v laickej verejnosti často dialo. Myslím, že toto je dobrá otázka pre folkloristu, a mňa by zaujímala jeho odpoveď.

Bílá psice - Fjodor Sologub

Jedna obyčajná žena, šička, si prechádza frustráciou a dnes by sme povedali syndrómom vyhorenia. Jej reakcia na nepriaznivú životnú situáciu bude vskutku svojská.

Tu je rozvíjaná už skutočne vlkolačia téma, alebo skôr psodlačia. Ale pozor, iracionálno tu naberá psychoanalytické, možno až intrapsychické kontúry, bolo by príliš primitívne vyložiť si premenu doslovne. Tu práve prichádza k slovu symbolizmus. Z atmosféry a nálady poviedky som bol očarovaný. Bolo to naozaj neobyčajné.

Autor bol podivín, čudák s čudáckou životnou filozofiou. Možno práve pečať jeho osobnosti robí jeho príbehy tak neopakovateľnými.

Larva - Fjodor Sologub

Mladé dievča rozbije predmet v domácnosti. Ak na malú beťárku neplatí telesný trest, tak psychologický zaberie celkom určite.

Ak poviem, že to je nervy drásajúci psychologický horor, obviníte ma z lacných fráz. Ale ono to tak naozaj je! Lepší prímer mi nenapadá. Skvelá štylistika, gradácia, psychologizácia, perfektne vyjadrené detské vnímanie i detské strachy, obavy a neurózy, zvláštny a nepríjemný nápad príbehu, empatia s hrdinkou, nevyhnuteľnosť neodvratného... výborná a znepokojujúca poviedka.

Večer u markýze de Seviragne - Sergej Auslender

Po Francúzskej revolúcii sa šľachta naďalej stretáva, a aby zabudla na hrôzy revolučného teroru, predstiera, že žije v minulosti, a že sa nič nestalo. To, čo musí prísť ale nemožno zastaviť tak, že to budete ignorovať.

Poviedka so zaujímavým nápadom, ktorej myšlienka je nadčasová, aj tak som ale od príbehu čakal viac.

Autor bol v rámci literatúry všestranne činný a všestranne nadaný a vo svojej dobe celkom známy. bol prozaikom, dramatikom i kritikom.

Hans Wreden - Sergej Auslender

Mladík prijíma pozvanie cára a prichádza žiť do Petrohradu. To, čo nájde ale predčí vo všetkých ohľadoch jeho očakávania.

Zvláštna, bizarná, trochu ťažkopádna satira, až by som povedal fraška, na ruské pomery, zriadenie a systém.

Dáma v modrém - Jurij Sljozkin

Hlavný protagonista si vypočuje vážnu hádku manželskej dvojice. Vzápätí sa s ním manželka rozhodne stráviť noc, hoci ho vôbec nepozná a videli sa práve po prvý raz.

Smutná poviedka, ktorá má, podľa mňa, blízko ku kritickému realizmu (autor rád kombinoval symbolizmus s novorealizmom) a rieši komplikované vzťahy medzi mužmi a ženami, a ktorá akcentuje nemožnosť skutočného ľudského porozumenia i nájdenia partnerského šťastia. Predznamenáva tak mnohé ďalšie v knihe.

Turecký šál - Jurij Sljozkin

Madučká, nestála, pochabá dievčina zmietaná vášňami, ktorá nevie, čo vlastne chce, sa zotavuje na vidieku u svojho strýka, starého mládenca. Tomu, chudákovi, riadne pomúti hlavu.

Poviedka v duchu predošlej, a aj keď ju nemožno označiť ako tragickú, rieši vážne veci, autor však nezabudol na nenútenú, prirodzenú iróniu, a tak vám nakoniec okrem povzdychnutia vykúzli i trochu trpký úsmev na tvári.

Muselo se to stát - Jurij Sljozkin

Zhýralí ruskí šľachtici, ktorí nevedia, čo oo dobroty - majú skrátka čas a priestor na to, aby sa nudili a nenachádzali v ničom zmysel - si konečne nájdu žiaduce a priam dokonalé rozptýlenie: vzájomný súboj. 

Je to zvláštne sugestívna poviedka, z ktorej vanie fatalizmus a osudovosť.

Astry - Jurij Sljozkin

Na sídlo, v ktorom v opustenosti žije dvojica sestier - starých panien, zavíta náhodou pohľadný vojenský dôstojník. Okolnosti tomu chcú tak, že v dome má stráviť jednu noc. Je isté, že k niečomu dôjde. Nebude to však predpokladaný chvíľkový románik.

Táto poviedka je skutočne ľudsky veľmi dojímavá a smutná. Svedčí o tom, že život má niekedy zvláštny zmysel pre čierny humor, ktorý veru nijako nerozosmeje.

Živí a mrtví - Zinaida Gippiusová

Dcéra správcu cintorína sa azda predsa len zaľúbi...

Máme tu štipku (ba poriadny kus) záhrobnej tematiky (a romantiky). A téma baladickej posmrtnej lásky je tu zobrazená nepríjemne realisticky, pritom ale pevne väzí v prenádhernom romantizme. Jedna z najpôsobivejších, najkrajších poviedok antológie. Fascinujúco napísané. 

Autorka bola svojráznou a uznávanou umelkyňou. Niektorí jej vytýkali nedostatočne rozvinutý sujet príbehov, iní, a k nim sa prikláňam, obdivovali básnické kvality jej textov. Mne prídu navyše veľmi zmyslové. Keď sa autorovi podarí excitovať zmysly čitateľa, aby ich ten pri čítaní zapájal a používal, - prežíval vizualizovaný vnem, ktorému dáva viacero rozmerov, ba životnosť, ak si len nepredstavuje kvetinu, ale sa jej i dotýka, prípadne ju dokonca ovoniava, tak sa podarí malý zázrak. 

Na houpačce - Zinaida Gippiusová

Dialóg dvoch zaľúbencov sa skončí nečakane. Keď sú osobná filozofia a na výslnie postavené sofizmy konfrontované s drsnou skutočnosťou, treba potom prehodnotiť svoj svetonázor.

Na rozdiel od minulej, je toto krátka poviedka, ktorá okrem stručného záveru pozostáva celá iba z rozhovoru. Napriek tomu pôsobí veľmi komplexne a silno.

Fantazie (Večerní vyprávění) - Zinaida Gippiusová

V spoločnosti sa stočí reč na osud a slobodnú voľbu na základe osobnej vôle.

Pre mňa najlepšia poviedka antológie. Strhujúca. Nie dynamikou deja, ktorý plynie pokľudným tempom, ale svojím obsahom. Má skvostný nápad, ktorý je úchvatne spracovaný. Áno, láska môže byť osudová. Nie, nikdy nechcite poznať svoju budúcnosť! Vedzte, že aj jediné rozhodnutie môže definovať celý váš život. Srdcervúci príbeh, a predsa tak zvláštne pokojný a zmierlivý.

Zítra bude hezky - Michail Kuzmin

Niekedy má jediná veta, len pár obyčajných, normálnych, ba banálnych slov, nedozerný význam v živote. Je to ako efekt motýlích krídel. Priateľ hovorí priateľovi ako dopadlo jeho manželstvo a i ďalšia známosť.

Výborná poviedka korunovaná brisknou pointou, ktorá sa zobrazí až v doslova poslednej vete. Nehovoriac, že z toho všetkého plynie nejedna múdrosť a poučenie. Učme sa teda radšej z chýb druhých, aby sme sa nemuseli poučiť z vlastných. 

Autor bol veľmi vzdelaný a sčítaný človek, ktorý mal blízko i k iným umeleckým avantgardným smerom, konkrétne k akméizmu a klarizmu.

Souhra náhod - Michail Kuzmin

Hlavný hrdina sa vypravil k veštici...

Druhá poviedka v antológii, kde sa stretávame s veštcom/veštkyňou a zameriava sa na pôsobenie veštby na život, teda osud človeka. Je to zaujímavá kratšia poviedka, ale nijako výnimočná. Najzaujímavejšie na nej (v kontexte ostatných próz) je to, že patrí k tým málo, čo majú naozaj fantazijný prvok.

Péťův večer - Michail Kuzmin

Behom jedného večera sa toho stane toľko! Chlapec ničomu nerozumie, ale vie to prijať svojou detskou "logikou".

Pozoruhodná próza, ktorá ťaží z toho, že je videná detskými očami. Na svet dospelých sa díva preto bez možnosti pochopenia, a predsa z akéhosi nadhľadu, ktorý v čitateľovi (ktorý dobre rozumie motiváciám postáv, na rozdiel od detského hrdinu) ešte umocní citovú angažovanosť. Veľmi aktuálna a vlastne sociálna próza.

Zbytečné štěstí - Michail Kuzmin

Hlavný hrdina si nahovára dievčinu svojho srdca, raz sa mu darí, inokedy nie, eufória sa strieda s depresiou. Všetko sa však akosi naťahuje a on je netrpezlivý...

Trpezlivosť dievča prináša, aj tak by sa dalo nazvať posolstvo tejto poviedky. Ale teraz vážne; buďme obozretní a nerobme unáhlené rozhodnutia, lebo všetko sa môže pokaziť. Náhoda sa riadi vlastnými zákonitosťami a nie vždy má pozitívny dopad. Na všetko dobré si treba počkať. Ako je už u autora zvykom, skutočná sila poviedky je v úplnom závere, ten ju ale pozdvihne o úroveň vyššie.

Druhý a třetí - Michail Kuzmin

Vdovec sa dozvedá, že nebol jediným mužom v živote svojej nebohej ženy.

Asi najlepšia vzťahová próza knižky. Ironicky, až sarkasticky vyznievajúca. Je to taká správna absurdná dráma života. Azda by to bola priveľká náhoda, keby sa takéto dačo stalo v realite, avšak trochu hyperbolizácie nezaškodí, všetko potom vynikne v žiarivejších farbách a je údernejšie. A chutí to o to trpkejšie... Koniec je predvídateľný, ale nestráca pre to vôbec na naliehavosti!

Mořská princezna - Georgij Čulkov

Melancholický hrdina sa ubytuje na brehu mora a tu spoznáva pravú femme fatale. Charizmatická záhadná žena, ktorá ho pozvoľna opantá, je však hrozne osamelá a nešťastná bytosť.

Krásna a naozaj smutná poviedka... Koľkýkrát už v tejto antológii? Spomedzi všetkých je táto vari najsmutnejšia. A je naozaj krásne napísaná.

Autor sa vo svojom umeleckom programe pokúsil skĺbiť literárne avantgardy s politickým radikalizmom a mysticizmom.

Tůň - Georgij Čulkov

Náš hrdina, ešte mladíček, sa vydá zaobstarať peňažný obnos, ktorý by zachránil jeho brata - revolucionára, pred popravou. Do cesty sa mu ale pripletie jedna žena...

Táto krutá poviedka vážne vyzlieka život až do naha. Faktor našich predsavzatí i vôľových predispozícií je prebitý tromfom náhody a človek je ako list zmietaný vo vetre svojej sudby, alebo rozmaru chaosu, bezbranný, nerozhodujúci prakticky o ničom.

Slunečnice - Georgij Čulkov

Starý muž si spomína svoju mladosť a na isté dávne stretnutie...

Veľmi pekná lyrická próza, ktorá nám približuje prchavosť letných lások, ale aj ich stálosť aspoň vo forme spomienky. Tiež to, že dvaja dokážu lásku prežívať na úplne inej báze a v inej intenzite. Záver poviedky sťahuje čitateľa z výšin romantizmu na zem realizmu. Áno, žiaľ, žijeme na zemi a tomu treba i svoj život prispôsobiť.

"Vešli jsme do zeleného labyrintu, kde se nám nad hlavami kolébaly zlaté číše, a tu přestal svět existovat pro nás a my pro něj."

Hlas ze záhrobí - Georgij Čulkov

Manželia sa vydajú na dovolenku do Talianska. Mužovi tam skríži cestu zvláštna žena, ktorá sa oddáva špiritizmu, a ktorej kúzlu napokon prepadne. Všetko ale má nepredvídanú dohru.

Táto poviedka má akoby dve vrstvy, jednu fantastickú, kde sa stretávame s vyvolávaním mŕtvych, sugesciou, okultizmom a návratom zo záhrobia, ktorá je zabalená do druhej, vzťahovej roviny príbehu. Próza je pravdepodobne inšpirovaná Villiersovou Vérou. Ako áno, ako nie, posledná poviedka je dôstojným ukončením výberu poviedok ruského symbolizmu. 

(kniha vyšla vo vydavateľstve Volvox Globator v roku 1999)