sobota 4. januára 2020

Krvavá komnata


Máte chuť na niečo naozaj netradičné? Čo tak dať si rozprávky pre dospelých, kde je akcentovaná ich strašidelná zložka? Napríklad taká Kráska a zviera v hororových šatách...

Angela Carter je autorka, ktorá má v istých literárnych kruhoch takmer kultový status. Veľmi výrazná feministická (nezľaknite sa, teraz jej ideové "podhubie" nie je na škodu) autorka píšuca svojrázne príbehy mimoriadne kvetnatým štýlom. Aj keď zomrela pomerne mladá, zanechala v literatúre, a to určite nie len žánrovej, nezameniteľnú stopu. Nehovoriac o tom, že na motívy jej próz - áno, próz obsiahnutých práve v tejto knihe - vznikol desivo-malebný film Spoločenstvo vlkov (The Company of Wolves), ktorý je zážitkom ako nijaký iný...
Carterová vychádza z ľudových rozprávok, ale tradičným príbehom dáva modernú formu bez toho, aby porušila ich archaický, či skôr archetypálny charakter (a to i napriek tomu, že sa o to výdatne snaží). Kúzlo sa tak nevytráca, ale mení a násobí. Musím ale upozorniť na to, že aby ste jednotlivé poviedky, či skôr prozaické útvary, pretože v niektorých prípadoch nemôže byť o poviedke ako literárnej forme reči, ocenili a naozaj si ich vychutnali, musíte poznať ich pôvodnú podobu. To by nemal byť problém, niektoré sú notoricky známe. Ako trebárs Snehulienka, Kráska a zviera, Červená čiapočka, ktorých mnohé verzie a modifikácie pozná celý svet a obľúbené sú aj u nás. Horšie to je s takým Modrofúzom. Sériový vrah žien, ktorý sa postupne zbavoval svojich manželiek možno strašil francúzske deti už od čias rozprávkára Charlesa Perraulta, ba i skôr, naše dietky však boli poväčšine tejto desivej historky ušetrené. Nápad pretvoriť rozprávky do podoby hororu nie je isto nový, veď už originálne znenie množstva rozprávok nie je vo svojej podstate nič iné, než strašidelná story a občas i pekne drsná, žiadne bu-bu-bu, ale hlavička sem, ručička tam a všade plno krvi, lenže Carterová bola jedna z prvých, ktorí sa o takúto spätnú transformáciu v dobe, kedy sú rozprávky takmer kategoricky určené mladým čitateľom a neustále zjemňované a okresávané o grafické prvky, pokúsili, a spravila to tak pôsobivo, že kniha sa stala takmer legendárnou. Nečakajte ale iba strašidelné príbehy s dôrazom na explicitnú stránku a zreteľne podfarbené neopakovateľným dojmom, čo si odnesiete z čítania, kde sa spája temné, krásne i tajomné v jeden prienik, ktorý dokáže sprostredkovať protikladné drsné i nežné pocity zo stretnutia s čudesným kúzelnom. Mnohé príbehy sú skôr makabrózneho či pitoreskného charakteru. A ležia na pomedzi dekonštruovanej rozprávky, fantasy, hororu, magického realizmu, či pikareskných dobových príbehov. Tu treba ešte zdôrazniť, že ich podoba sa líši nielen od prózy k próze, ale mení sa napríklad i v rámci jediného príbehu. Samozrejme, nenájdeme tu len des a násilie, ale, a to predovšetkým, jemnú krásu. A to ako v autorkinom jazyku, ktorý nemožno označiť inak ako maximálne estetický, barokovo zdobný, ornamentálny, tak i v zasnenej, skutočne rozprávkovej atmosfére, ktorá z próz vanie. Niekomu možno spisovateľkin štýl vyjadrovania a skladba viet sedieť nebude, ale ak sa naladíte na jej príjem, je pôžitok to čítať. Ja osobne rozhodne preferujem, keď má beletria, teda krásna literatúra, naozaj krásnu podobu, pred tým, keď sa mi do rúk dostane novinárska "suchárina". A je pravda, že zbierka robí označeniu "beletria" česť. Ešte v niečom je ale zbierka špecifická; svojím dôrazom na erotiku. Konkrétne ženskú erotiku. Ja osobne ju vnímam ako oslavu prebúdzajúcej sa a odpútanej - oslobodenej ženskej sexuality.

Tak, to by bolo také malé sumárum. Je to určite charakteristika plná kladov. Ale beda, Carterovej prístup má aj slabé miesta a kniha má iste svoje mínusy. To, že tam zaznieva odľahčený tón väčšinou neumožní to, aby ste sa skutočne báli. Aj pohľad na rozprávky ako východiskový bod jej rozprávania, ako jadro, z ktorého vychádza jej naratív, a ktorý potom jej fantázia ohýba do ešte fantastickejších a zaujímavejších rovín, než z akých vychádzajú, je skôr nadhľadom, než vhľadom. Mám dojem, že sa na ne akosi prezieravo díva zvrchu a je "nad vecou". To jej iste umožňuje popustiť uzdu tvorivosti a nijako jej to nezväzuje ruky, ale podľa mňa to viac škodí, než pomáha. Carterová neberie rozprávky dostatočne vážne, nemá úctu k mytologickej látke, z ktorej vyrastajú. Neváži si mytologémy a dokonca sa necháva počuť, že pre ňu to nie je nič viac než zaujímavé príbehy, ktoré obmedzujú človeka a ona sa ohlasuje ako rebelka, ktorá uniká akémusi väzeniu predpísanej ľudskej imaginácie. No to je omyl. Ak upierame týmto príbehom ich archetypálnu povahu, ich univerzálnosť i hlbokú symboliku, ktorá je v nich ukrytá, robíme hlúposť. A nemusíme byť religionistom, jungiánskym pychoanalytikom či hermetikom, aby sme si to uvedomili, stačí byť iba pozorným čitateľom...
Dobre ale, dosť bolo kecov, tu sú jednotlivé prózy knihy:

Krvavá komnata (The Bloody Chamber (and Other Stories)) - Angela Carterová 



Krvavá komnata (The Bloody Chamber)
Mladučká, naivná slečna sa zaľúbi do charizmatického zrelého šľachtica. Odchádza na jeho sídlo izolované od okolitého sveta, aby sa stala paňou a jeho manželkou. Zdá sa, že ju postretlo šťastie ako vystrihnuté z dávnych rozprávok, ale len do momentu, kedy neotvorí dvere "trinástej" krvavej komnaty, kde jej muž skrýva desivé tajomstvo.

Ak máme hodnotiť túto zbierku podľa klasických kritérií pútavého rozprávania, z hľadiska dejovosti, z hľadiska naplnenia kritérií epiky, tak hneď prvá a titulná dlhá poviedka napĺňa naše očakávania najlepšie. Má spád, je výborne napísaná, disponuje skvelou atmosférou a je skutočne desivá. Je aj uveriteľná, na rozdiel od ostatných príbehov (ktoré sa o to ale ani nesnažia), aj keď je v nej jasne rozpoznateľný duch rozprávok. Carterová nám natoľko priblížila hlavnú predstaviteľku, spravila ju natoľko "z mäsa a kostí" a venovala jej toľko priestoru, že sa bez problémov dokážete vcítiť, doslova vžiť do pocitov hrdinky. Príbeh je brilantnou modernizovanou verziou rozprávky o Modrofúzovi. 

Námluvy pana lva (The Courtship of Mr Lyon)
Keď vám uviazne auto v zime ďaleko od domova, hľadáte pomoc u hocikoho. Dokonca vás neodstraší ani veľkolepo vyzerajúce sídlo, kde sa vchodové dvere s klepadlom v tvare hlavy leva otvárajú samé od seba...

Výrazne lyrizované rozprávanie premknuté sentimentom (ale prekrásnym, to nemyslím ako negatívum) a snivou atmosférou. Prenádherná próza, ktorá originálnym spôsobom aktualizuje rozprávku o Kráske a zvierati a prekvapí vás dojímavým, pôsobivým koncom. Možno najkrajšia poviedka v zbierke, minimálne čo do zobrazenia krásy a krásna. Estetizmus v tej najúchvatnejšej podobe.

Tygrova nevěsta (Tiger´s Bride)
Hýrivý otec prehral vlasnú dcéru pri hre v karty s netvorom. Netvor však nechce nič viac, než vidieť krásku nahú.

Variácia na Krásku a zviera. Invenčnejšia, no nie až tak podarená ako predošlá poviedka. Aj tak má ale čosi do seba, a nečakaný záver a sexuálne napätie sú určite jej veľkou devízou. Jedno slovo - inverzia. Zvyšok neprezradím, musíte si to domyslieť, alebo ešte lepšie; prečítať, aby ste pochopili vyznenie poviedky.

Kocour v botách (Puss-in-Boots)
Názov hovorí sám za seba. Ale táto verzia milej rozprávky o mačacom bonvivánovi je "trochu" iná. Tu sa kocúr v čižmách a jeho pán pokúsia získať srdce jednej dámy žiarlivo stráženej starým manželom a podozrievavou slúžkou.

Rozmarná, rozšafná, roztomilá poviedka, kde si užijeme plno milostných avantúr, a na svoje si príde kocúr, ako i kocúr ľudský...
Vtipné, milé, svieže a nadšení budú i (ne)milovníci mačiek. Každý.

Král duchů (The Erl King)
Próza rozpráva o stretnutí dievčaťa s pánom lesa - zrejme inšpirovaného kráľom duchov / elfov v nemecky hovoriacich krajinách známeho ako Erlkönig.

Próza lyrizovaná tak silne, že takmer celý text zaberá opis. Nádherný, o tom niet sporu, ale text je takmer čisto lyrický, dej je úplne potlačený. Tento literárny útvar temer pripomína dlhú báseň v próze, takže na svoje si prídu milovníci krásneho slova, ale okrem nich už len málokto...

Sněhulka (The Snow Child)
Rozprávka o Snehulienke tak, ako ju nepoznáte.

Zaujímavé naturalistické prerozprávanie klasickej rozprávky, ktoré svojím zakončením šokuje, no sotva ešte dačo iné. Príliš krátke a s nevyužitím potenciálom. Je to akýsi nečistopis, väčšmi iba náčrt toho, čo by sa s témou dalo spraviť, ale ako keby sa autorke nechcelo, namiesto maľby nám dáva iba skicu, i to vyhotovenú narýchlo. Aspoň taký mám z prózy dojem.

Paní z domu lásky (The Lady of the House of Love)
Racionálny anglický mladík, produkt doby modernej, je na dovolenke a juchá si to na bicykli po tajomnej prastarej divočine Rumunska. Zatiaľ nestarnúca upíria princezná čaká na svoju novú korisť. Toto stretnutie však nebude ako tie predošlé, mladík má všetky predpoklady na to, aby neskončil ako ďalšia jej obeť.

Veľká škoda satirických a parodizujúcich prvkov. Síce sa to i vďaka nim radí k najzaujímavejším upírskym príbehom, aké som kedy čítal, ale takmer (ale len takmer) sa autorke podarilo zničiť úžasnú atmosféru zmaru, rozkladu, smútku a zatratenia, ktorá z prózy sála. Našťastie tam je stále veľmi silno prítomná a pre ňu a kvôli krásnym opisom zanedbaného, spustnutého, chátrajúceho sídla a neuveriteľne verne, neuveriteľne podmanivo vykreslenej upírke je táto poviedka vyložene fascinujúca. A možno by i mohla byť najlepšia zo zbierky, nebyť toho odľahčeného tónu, ktorý mi (aspoň tu) vadí. Uznávam ale, že súčasné a dávne je tu v takom šikovnom protiklade, že vytvára naozaj pôsobivý kontrast. Racionalita a skepticizmus nás možno robia imúnnymi pred silami zla, no vedia aj dokonale zbaviť romantiky a kúzla... Ešteže nie som vôbec racionálny typ človeka!
V poviedke sú letmé a veľmi vzdialené odkazy na rozprávku o Šípkovej Ruženke.

Vlkodlak (The Werewolf)
Červenú čiapočku poznáme všetci, ale málokto vie, ako to bolo v skutočnosti. Alebo vo fantázii Angely Carterovej?

Krátka próza, ktorá pripomína zaznamenané ľudové rozprávanie a tradičné príbehy o vlkolakoch. Žiaľ, nič pamätné sa nekoná. Aj keď je to autorkin zámer, pôsobí to na môj vkus "odfláknuto".

Mezi vlky (The Company of Wolves)
Prózu otvára zmes nesúrodých historiek o vlkoch a vlkolakoch, aby sa dej následne zameral na prerozprávanie príbehu o Červenej čiapočke. V tomto prípade s vlkolakom a sexom.

Tento text chápem ako niečo prelomové v literatúre i vo vnímaní rozprávok, ale... pozrite si famózny film, ktorý z poviedky vychádza, je to jednoducho lepšie a je lepšou platformou na hĺbanie o ľudskom a zvieracom a o tom či vlkolak nepredstavuje vlastne živočíšny sexus a Červená čiapočka zobúdzajúcu sa dievčenskú túžbu tela. 

Vlčice Alenka (Wolf-Alice)
Z pohľadu divého dieťaťa, ktoré bolo vychované medzi vlkmi sa pozrieme na to, aký je rozdiel medzi človekom a zvieraťom a čo to znamená ľudskosť.

Nie najlepšia, ale pre mňa zvrchovane najpôsobivejšia poviedka zbierky (aj keď mala niekoľkých silných konkurentov). Ak vás zaujíma fenomén detí odchovaných zvieratami, tak ako mňa, a ak máte zvieratá radi aspoň spolovice tak ako ja, prídete si na svoje. A na pozadí príbehu o dievčati odchovanom vlčicou, ktoré je ale ľudskejšie než väčšina "skutočných" ľudí a beštiálneho šľachtica, ktorý je, alebo si myslí, že je, vlkolak sa nám rozvíja nádherné pojednanie o ľudskosti. Ale počkať, je ľudskosť, teda vyššie city, výsadnou doménou človeka? A čo dokáže spasiť niekoho skrz-naskrz zlého a zdegenerovaného?
Názov poviedky je alúziou na slávne Carrollovo dielo Alica v krajine zázrakov, respektíve na pokračovanie Za zrkadlom.

(kniha vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Argo, dolu sú pôsobivé obálky zahraničných verzií)






Ak siahnete po tejto knihe, možno nebudete vo všetkých prípadoch spokojní, ale fascinovaní budete celkom určite. Nie je legendárna iba tak pre nič za nič...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára