Přeludy a přízraky

 

Ďalšia antológia klasickej strašidelnej literatúry - čiernoromantických, gotických, duchárskych a okultných príbehov z 19. storočia! Tentoraz už antológia poprevratová. Čím je výnimočná? Samotným výberom próz! Tentokrát zostavovateľ načrel do národných literatúr a spravil tak sondáž do dobovej temnej fantastiky a vtedajšieho nadprirodzeného hororu (i toho realistického, no využívajúceho fantazijných motívov a z toho vyplývajúcej atmosféry). Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Španielsko, ale i, a teraz sa podržte, Česko! Ponúka tak nielen pestrý a bohatý výber z európskych literatúr, ale aj niečo naozaj výnimočné a zvláštne - v prekrásnej, poetickej starej češtine písané hrôzostrašné poviedky. To sa len tak nevidí! A ako zistíte, tento vzácny prozaický endemit si v ničom nezadá so slávnejšou konkurenciou.

Redakčná práca je kvalitná, kniha obsahuje i pôsobivé a expresívne ilustrácie, ale doslov je vágny a kratučký a medailóniky autorov sú chudobné a kusé, ale nič to, ide nám o poviedky samotné a tie nesklamú. Poďme sa na ne pozrieť zblízka...

 

Predtým ale zdôrazním, že antológia sa nesie v znamení romantizmu a toto slovo budem akiste v recenzii viackrát skloňovať. Viaceré poviedky sú dokonalou ukážkou tohto umeleckého smeru a myšlienkového hnutia. Podľa nich by sme vedeli podrobne a priam učebnicovo zadefinovať celé jedno obdobie. Sú totiž nositeľmi typických znakov svojej doby a sotva by sme v literárnom umení našli niečo príznačnejšie, niečo symptomatickejšie. Zdanlivý rozpor sna a skutočnosti, tu skôr prelínanie ústiace do spoločnej (s)novej reality, je charakteristické pre celú knihu. A to všetko zabalené do pôvabného, lyrického jazyka. Názov tohto výberu je teda viac ako len výstižný. Je vyložene "erbový". Vitajte v ríši fantómov a vidín!

Přeludy a přízraky

 

Don Juan (Don Juan) - E. T. A. Hoffmann

Milovník dobrej hudby, a špeciálne opery, sa príde pozrieť na miestne predstavenie Dona Juana. Stretne sa aj s predstaviteľkou významnej roly a bude to veru neobyčajné stretnutie.

 

Táto poviedka patrí medzi Hoffmannove tzv. hudobné prózy, a výrečne dokazuje, že tento významný autor romantických a strašidelných (a romanticko-strašidelných) príbehov miloval hudbu aspoň tak náruživo, vášnivo a celou svojou bytosťou, ako hlavný protagonista poviedky. Avšak nanešťastie pre čitateľa nie je pútavo štruktúrovaná. Veľkú časť zaberá opis deja opery a autorove názory naň a jeho výklady. Lenže je tu aj ten romantizmus. Romantizmus s veľkým "R". A ako Cvetajevová povedala - Romantizmus, to je duša! Je to prahnutie po kráse a láske a preciťovanie týchto veličín duše. Je to vzývanie toho najkrajšieho citu. Prítomný je aj subtílny a smutný nadprirodzený element, ktorý je dôležitou súčasťou príbehu, a ktorým vrcholí... tá prchavá a pritom večná - a večne unikajúca KRÁSA... ach, prečo len, prečo... musel nastúpiť vek racionalizmu a skepticizmu. Romantizmus je o toľko krajší a vzrušujúcejší!

"Ty nemáš srdce!" - Jan Neruda

Hrobár má prekrásnu dcéru, ktorá je však, ešte viac ako otec, bez kúska citu. Zlomila srdce už niekoľkým mladíkom, ktorí zo žiaľu dobrovoľne ukončili svoj život. Je možné, aby sa vôbec zamilovala, alebo je láska niečo, čo nikdy nespozná?

Táto poviedka nespadá pod fantastiku, ale svojou výstavbou a "kulisami", je možné ju smelo priradiť pod hlavičku gotických príbehov. Zaujme predovšetkým prekrásny, kultivovaný a básnický jazyk archaickej češtiny a tiež záver, ktorý ma "dostal", hoci nebol až tak nečakaný. Myslím, že vo svojej dobe to muselo pôsobiť nielen veľmi senzačne, ale aj šokujúco. Nebudem nič prezrádzať. Bozk smrti si vychutnajte sami...

Jana Nerudu netreba azda predstavovať. Autor je to veľmi známy, ale čo už nie je známe českým, či dokonca aj našim školákom, ktorí sa o ňom tiež učia, je fakt, že vo svojej tvorbe venoval miesto i takémuto druhu prózy.

 

Strašidelný dům (The Haunted and the Haunters) - Edward-Bulver Lytton

Väčšina ľudí sa domu, o ktorom sa povráva, že v ňom straší, oblúkom vyhne. Ale sú i takí, a k nim patrí náš hrdina, ktorí sa bez meškania rozbehnú, celí rozpálení vzrušením, záležitosť preskúmať.

Prvú časť poviedky by sme mohli označiť ako konvenčnú, dokonca odmeniť nelichotivou nálepkou "klišé", čo by príliš nevadilo, veď už má próza nejaký ten piatok a to, že je niečo "opozerané", ešte nemusí znamenať, že je to nedostatočné, lenže tých duchárskych rekvizít je použitých toľko naraz a autor nás nimi zasype bez akejkoľvek prípravy a akoby sa nechumelilo, že to spoľahlivo zabije akékoľvek napätie, no potom zrazu znenazdajky pritlačí na pílu a nielenže prichádza na scénu originálne, ale aj naozaj desuplné strašenie. Čo ma ale prekvapilo, je vysvetlenie nadprirodzených javov. Iste, je to z dnešného pohľadu poriadne pavedecké a, buďme úprimní, okultné, veď Bulwer-Lytton nebol známy len svojimi historickými románmi, ale aj svojím bádaním na poli okultizmu (čo mu ja osobne plne schvaľujem, nikdy som netvrdil, že som v tejto oblasti skeptik). Nečakané rozuzlenie nás tak prinúti zamyslieť sa či za tzv. strašidelnými úkazmi - ak teda prijmeme ich existenciu - nemôže stáť niečo také, ako spisovateľ naznačuje... Nakoniec som bol veľmi spokojný.

Na tomto mieste musím však podotknúť, že verzia, ktorá je uverejnená v antológii Strašidla, duchové & spol. je skrátená o dôvetok!!! A nie je to len tak nejaký "dôvetok", ale ukončenie celého príbehu na niekoľko strán! Až toto je teda kompletná verzia.

První noc u mrtvoly - Jakub Arbes

Mladá rehoľná sestra dostane úlohu: bdieť podľa starých dobrých a bohabojných zvykov pri zosnulej. Táto noc bude veľmi dlhá i pre zbožnú a pravovernú kresťanku.

 

Poviedka neobsahuje ani zrniečko nadprirodzena, ale vo veľkom využíva rozprávacie prvky a techniky vtedajších temnoromantických a hrôzu budiacich próz. Máme tu tajuplnú atmosféru, ktorej dominuje prostredie izbice s mŕtvou a sviecami, korunované vskutku desivou búrkou. Čo je pre temný romantizmus vďačnejšie než zúrenie živlov? Ale na pozadí pôsobivých kulís sa odohráva ľudská dráma. Jednej mŕtvej a druhej živej... Veľkým nedostatkom poviedky je jej rozvláčnosť a príliš detailný opisný štýl. Alebo skôr popisný, hodilo by sa povedať, pretože autor popisuje doslova každý pohyb hrdinky. Poviedka je tak zbytočne dlhá a naviac hrozne statická. Nevyhnutne sa autor opakuje a jeho štýl, napriek pôsobivej atmosfére, ktorá to ale nemá šancu zachrániť a tak vyniknúť, ubíja a nudí. Táto poviedka je syntézou všetkých slohových postupov a rozprávačských prístupov, ktoré neradno používať, ak nechcete svojho čitateľa odradiť!

Jakub Arbes bol svojrázny a legendárny autor, ktorý je považovaný za akéhosi praotca českej science-fiction a vo svojich dielach sa nevyhýbal ani záhadnému a mysterióznemu.  

Horla (Le Horla) - Guy de Maupassant

Hlavný hrdina má od istej doby nepríjemné nočné mory a budí sa vždy veľmi vysilený. Čoskoro na to zisťuje, že jeho dom obýva neviditeľný návštevník. Bytosť, ktorá sa živí mliekom, vodou, no najmä ľudskou vitalitou a jej úmysly nie sú priam priateľské...

Dnes už legendárny strašidelný príbeh veľkého francúzskeho prozaika. Autor v poviedke psychologizuje, nebojí sa rozpitvať duševné pochody hlavného hrdinu a šikovne vykresľuje jeho zhoršujúci sa stav. Mimoriadne sa mu tak darí hrať i so psychikou čitateľa. Atmosféra nedôvery, paranoje a desivého, takmer metafyzického, no tiež až nepríjemne reálneho dotyku z iných sfér obzvlášť nadchli Lovecrafta. A nadchnú aj vás. Výborná poviedka písaná denníkovou formou, aj v súčasnosti pôsobivá, znepokojujúca a nadmieru originálna je jedným z najsilnejších príspevkov do tejto antológie. 

Ligeia (Ligeia) - E. A. Poe

Aké musí byť pre milujúceho muža ťažké, keď naveky stratí svoju milovanú? Milovanú, ktorá bola výnimočnou ženou, výnimočnou a jedinečnou bytosťou, podmanivou, úchvatnou, nesúcou prekrásne meno Ligeia? Ale azda nadľudská vôľa dokáže pretrhnúť i okovy smrti...

Do istého bodu je to klasický duchársky príbeh. No, nie celkom klasický, lebo to by ho nemohol písať veľmajster Poe. Pre jeho úžasný a nezameniteľný sloh, a náladu, ktorú dokáže vďaka nemu vykúzliť, a aj pre skvostnú báseň, ktorú poviedka obsahuje, je to niečo odlišné, iné. Ale skutočný zvrat prichádza práve v tom bode obratu. Premisa poviedky a jej záver, ktorý je zároveň i jej vrcholom, je skvelý. Poe nesklamal, ale na rovinu poviem, že má vo svojom repertoári ešte silnejšie kúsky.

Mumie č. 249 (Lot No. 249) - A. C. Doyle

Medzi vysokopostavenými študentmi na prestížnej univerzite je i jeden s neblahou povesťou. Je zapálený orientalista a egyptológ a priamo v jeho izbe sa nachádza odpudzujúci artefakt - staroegyptská múmia. Odkedy k nej prišiel, na univerzitnej pôde sa začnú diať podivné a hrozivé veci.

 

Poviedka spadá do obdobia, kedy bola Európa, a zvlášť Anglicko, posadnuté egyptológiou. Doyle do textu prenáša dobové okúzlenie Orientom, jeho exotikou, jeho kultúrnou odlišnosťou a jeho mystikou. A taktiež starobylosťou, záhadnosťou dávnej nílskej civilizácie, ktorá dodnes priťahuje pre svoje magické atribúty. Čitateľmi do dnešných dní zbožňovaný Doyle bol znamenitý rozprávač, skvelý prozaik, ktorý vedel príkladne do svojich príbehov zakomponovať tajomno, napätie i strach. Tu si všetkého užijeme vrchovatou mierou. Škoda len, že v hororovom panteóne nemajú múmie prestížnejšie miesto, zaslúžili by si obsadiť vyššiu priečku. Mimovoľne sa mi pri čítaní pred očami vynoril i zaujímavý Stokerov príbeh  Klenot siedmych hviezd, ktorý môžem tiež odporúčať, a ktorá má podobnú tematiku.

Vánoční povídka - Julius Zeyer

Pri Štedrej večeri kedysi ľudia siahali k rýdzo anglickému zvyku, ako je rozprávanie strašidelných príhod, a to i v krajoch českých... toto rozprávanie bude pojednávať o zrade, nenávisti, vernosti, odpustení, najmä však láske.

Próza je písaná krásnym a bohatým jazykom a strašidelných pasáží je v nej neúrekom, a čo je dôležitejšie, nemajú len dajakú alegorickú funkciu, nie sú ani vypočítavou ozdobou, ale sú autentické. Miestami sú síce až príliš okato fantastické, ale to preto, lebo autor siaha po tradícii ľudovej slovesnosti a vychádza zo strašidelných ľudových povestí, čo ale príbehu nijako neuberá na pôsobivosti, naopak, dodáva mu svojskú príchuť. Miestami mi dielko pripomínalo až balady.

Zeyerove diela majú vysoké estetické kvality, a pre fanúšika žánru je iba škoda, že zo strašidelných námetov nečerpal častejšie.

Černý mnich (Čornyj monach) - A. P. Čechov

Náš hrdina sa po nervovej chorobe prichádza zotaviť na vidiek. Tu sa stretáva s krásnou mladou ženou, ale zhmotňuje sa mu pred očami i hlavný účinkujúci z akejsi báje či legendy - putujúci čierny mních.

Tak toto je vyššia literatúra. Stará ruská klasika. Spracúva veľmi podnetnú tému šialenstva. Áno, rovno to poviem, napokon, ani autor sa s tým netají - prízrak čierneho mnícha je len hrdinovou halucináciou, výplodom jeho mozgu. V takomto prípade je žánrový čitateľ ukrátený o prvok tajuplna a nadprirodzena. Nepomáha ani to, že koncepčne je poviedka nevyvážená. Prvá časť je pre dej a plynutie príbehu pridlhá a úplne nepodstatná, autor buduje, buduje, stavia... a nakoniec pre nič. Druhá časť je oveľa zaujímavejšia, filozoficko-psychologická, a ako hovorím, mimoriadne podnetná. Zaoberá sa otázkou, a veľmi provokujúcou, či je istý stav šialenstva - alebo aspoň pokriveného vnímania reality, skutočne negatívny, a či je potrebné ľudí, ktorí do takého stavu upadnú potrebné liečiť, a čo vlastne to "liečenie" znamená. Je to hodnotná próza, ale, priznajme si, oproti iným príspevkom v tejto antológii, aj pomerne nezáživná.

 

Paprsek luny (El Rayo de luna) - G. A. Bécquer

Náš hrdina je zosobnením zúfalého a totálneho romantika, rojka, "snílka", s hlavou nie v oblakoch, ale už kdesi pri hviezdach. Keď jedného dňa počas svojich potuliek zahliadne šat niekoho, koho si vo vlastnej fantázii vyfabuluje ako svoju éterickú vyvolenú, je jeho osud spečatený. Odvtedy sa umára, hľadá ju a žije len pre stretnutie s ňou. Ak ju však raz naozaj nájde, splní sa skutočne jeho sen? Pretože náš hrdina žije predovšetkým pre sen...

Bécquer je nazývaný aj španielsky Poe, pri čítaní jeho diel pochopíte prečo. Je síce menej temný, ale je oveľa viac romantikom. Ale akým romantikom! Konkrétne táto poviedka je tresťou romantizmu a romantiky. Nech vás to neodradí, nech vás to naopak pritiahne. Podotýkam, že je to azda najkrajšia, ale svojím spôsobom i najcynickejšia poviedka v knihe. 

 

Rostliny Dr. Cinderelly - Gustav Meyrink

Hrdina navštívi v stovežatej Prahe dom hrôzy, dom, v ktorom čudesný doktor pestuje ľudské oči!

Táto próza, napriek jej zvláštnosti a nezaraditeľnosti (a práve pre ne) a niektorým prvkom, ktoré považujem za mätúce a nadbytočné, je najbizarnejšou, najviac makabróznou, surrealistickou a hororovou poviedkou v zbierke. Je jednoducho skvostná! Takéto dačo by sa naozaj zaskvelo na stránkach magazínu Weird Tales! Keby o tejto poviedke tušil Lovecraft, tak sa mu hlava zatočí! Hej, toto je weird fiction bez toho, že by o tom sám autor vedel. A sugestívnejšia, než keby sa vedome usiloval žánrovo zaradiť.

Meyrink bol mystikom a praktizujúcim mágom a famóznym spisovateľom. Žil v Prahe, do ktorej sú viaceré jeho diela situované. Niektoré jeho magické romány nemajú vo svetovej literatúre obdobu.

 

On? (Lui ?) - Guy de Maupassant

Hlavný hrdina sa bojí. Príšerne sa bojí... Nemôže v noci ostávať sám. Z čoho má taký strach? Kde pramení?

Velikán svetovej literatúry si rád spravil odbočku k hrôzostrašnej próze. Jeho príspevok k žánru je inteligentný, formálne i obsahovo vyspelý a naozaj hrozivý. Oproti Horle je to len krátka poviedka, s potlačeným dejom, ktorá akoby predznamenávala psychické problémy, s ktorými sa neskôr bude boriť sám autor, ale aká je len intenzívna! Niet jedinej výhrady. O tejto poviedke sa môžem vyjadriť, že je to precízna pitva ľudských strachov a fóbií.

Věra (Véra) - Villiers de l´Isle-Adam

Ak je láska taká silná, že sa nemožno zmieriť s odchodom milovanej bytosti, ak je skutočnosť taká ubíjajúca, že bolí každý nádych po nezmieriteľnej strate, je tu jedna cesta von: skutočnosť nie je nutné akceptovať.

 

Autor bol významným francúzskym poetom, prozaikom a dramatikom, radí sa k prekliatym básnikom a jeho krátke prózy boli veľmi ovplyvnené E. A. Poeom. Z jeho Ligei vychádza aj táto poviedka. Inšpirácia sa nedá poprieť, dalo by sa povedať, že z nej priamo čerpá a je akousi variáciou na tému stratenej lásky. Ako privolať milovanú naspäť? Pretrvá láska aj smrť? A je možný návrat do života? Táto poviedka, ak sa to vôbec dá, je ešte strhujúcejšia než je predobraz - samotná Poeova Ligeia. Aj keď treba poznamenať, že nie je také ťažké doskočiť vyššie, ak sa odrazíte z pliec vášho priekopníckeho predchodcu. Je to prekrásne napísaná a veľmi smutný dojem navodzujúca ukážka novoromantizmu.

(kniha vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Mladá fronta)

Stráž u mrtvého

V období socializmu vyšlo len zopár hororových antológií. A aj pri obrovských knižných nákladoch, aké boli vtedy bežné, sú daktoré celkom vzácnosťou, ktorej sa každý správny, pravý, verný a najlepšie pravoverný fanúšik poteší. Keď už totiž nejaká vyšla, zakaždým mala svoju úroveň, čo znamená, že tá uroveň nebola práve malá. Či už to bol tematický Rej upírů, modernejšie pojatá Tichá hrůza alebo Lupiči mrtvol so svojimi výraznými literárnymi ambíciami. V slovenskom jazykom prostredí sme tu mali zas sugestívne nazvanú knihu Pod pekelným stromom, išlo o preklad antológie so súčasnými (vlastne vtedajšími) literárnymi príspevkami anglických autorov a potom na klasiku orientovanú antológiu jednoducho nazvanú Príšery. Na sklonku osemdesiatych rokov sa ešte objavil rôznorodo koncipovaný titul s veľkorysým záberom a podmanivým názvom Volanie o pomoc. Ale vymenúvanie a vyratúvanie sa ešte zďaleka neskončilo. Dnes nám do sekcie recenzií pribudne ďalší znamenitý prírastok. Tentokrát je antológia zameraná výlučne na tradičnú strašidelnú poviedku, prevažne z radov gothic fiction a ghost stories. A výlučne od angloamerických autorov. Lebo v USA, ale najmä v Británii majú tieto typy príbehov mimoriadne dlhú a ctenú tradíciu, zaznamenali tu najväčší výskyt, a z toho vyplýva, že zrejme (lebo čím viac ľudí v rámci jedného národa/štátu sa niečomu venuje, tým je väčší predpoklad, že v tej ktorej kultúre, zapustí ich úsilie korene a prinesie to najšťavnatejšie ovocie) dosiahli i najväčšie kvality.

Antológiu dopĺňa i milý, informatívny a dobovo podmienený doslov, kde je ešte tendencia vysvetľovať a hájiť tento druh literatúry pred kritikmi a zástancami vyššieho umenia (t.j. často len "akvizítorov" nevýslovne nudných spoločenských románov, a čo horšie - spoločensky angažovaných) a pomerne dobre spracované medailóniky autorov. Teraz už ale k jednotlivým príbehom obsiahnutým v knihe:

Stráž u mrtvého  (a jiné hrůzostrašné povídky)

Rappacciniho dcera (Rappaccini´s Daughter) - Nathaniel Hawthorne

Taliansky študent sa zaľúbi do tajuplnej dcéry istého excentrického liečiteľa, ktorá žije v izolácii pred svetom a vída ju len v bujnej záhrade plnej exotických kvetín.

Americký autor, ktorý sa zapísal do dejín sverovej literatúry si spravil odbočku k gotickému romantizmu v tejto poviedke, ktorá hovorí o sile lásky a nenávisti a o tom, aká je medzi týmito dvoma citmi a vášňami v skutočnosti tenká hranica. Veľmi lákavú tému dokázal podmanivo spracovať. Čitateľa zaujme motív lekára, ktorý vychádza zo starých mágov a alchymistov, ale už predznamenáva typ chladného, odťažitého vedca, čo sa v záujme výskumov neštíti ničoho. Motív smrtiacej kvetiny i smrť prinášajúceho dychu/bozku príbeh ešte ozvláštňuje.

Smuteční závoj (The Black Veil) - Charles Dickens

Mladý a začínajúci lekár získal svojho prvého pacienta. Na tohto klienta bude spomínať až do konca života.

Charles Dickens ukazuje a dokazuje, a pritom bez pátosu a sentimentality, že bol skutočný filantrop, moralista a dobrák. Je to "pekná" (ťažko mi použiť toto slovo pre tragické udalosti, o ktorých príbeh pojednáva) próza, ktorá umne používa reálie strašidelného príbehu, ale o strašidelnom príbehu ako takom nemožno hovoriť. Nechcem však nič viac už naznačovať, lebo by som vyzradil autorov zámer. A koniec, aj keď ho už zrejme budete dopredu tušiť, je písaný s takým úmyslom, aby prekvapil, a tak umocnil silu vypovedaného.

Historka šumaře Willieho (Wandering Willie´s Tale) - Walter Scott

Poddaný si musí požičať väčší finančný obnos, aby mohol vyplatiť svojho feudálneho pána... lenže ten umrie a jeho nástupca, nový pán zámku, tlačí na nášho hrdinu ešte viac. Na koho sa obrátiť, keď už ani sused nepožičia?!

Táto próza veľkého škótskeho románopisca je súčasťou knihy Redgauntlet a pojednáva o návšteve pekla hlavným hrdinom. Alebo sú to len jeho fantázie, prípadne podporené ešte nejakým tým dúškom whisky? To je už na čitateľovi, ale odľahčený ráz ľudového rozprávania, hovorový štýl, nadsádzka bezmála prechádzajúca až do absurdnej komédie nám poskytuje príjemný a zábavný čitateľský zážitok, no báť sa nebudeme. Viac sa totiž blíži folklórnym tradíciám ľudových kvázistrašidelných historiek. Každopádne niekto by si pre peniaze nechal i koleno vŕtať, iný sa odhodlá i celou suitou duchou obklopiť a na bránu zásvetia zaklopať.

Skokan (Hop-Frog) - Edgar Allan Poe

Na ktoromsi anonymnom, hlavne však fiktívnom, európskom dvore sledujeme utrpenie šikovného trpaslíka-šaša, ktorý sa stáva terčom trápenia svojho panovníka a jeho zhýralých radcov. Po jednej udalosti, ktorá prekročí tú pomyslenú červenú čiaru, sa ale rozhodne svojich trýzniteľov kruto potrestať.

Poe bol majster. Čo majster, veľmajster to bol, a predsa mu tieto burleskné príbehy, v zásade naturalistické a tvrdé, okorenené čiernym, či skôr morbídnym humorom, až tak nepasujú. Alebo nepasujú až tak mne? Viac sa žánrovo priblížil rozprávke či skôr (umelej) povesti a hrôza je tu celkom iného druhu... ale aj tak sa mi tento príbeh hroznej odplaty páčil. Radšej mám od neho ale tie skutočne strašidelné a atmosférické.

Co vyprávěla stará chůva (The Old Nurse´s Story) - Gaskellová

Po smrti svojej matky sa malé dievčatko sprevádzané pestúnkou sťahuje na sídlo svojho poručníka, kde sa postupne začnú diať čudné veci.

Absolútne typický, najtypickejší príklad anglického duchárskeho príbehu. Plný klišé, povedali by sme, ale boli by sme nefér, lebo práve od tohto príbehu a od príbehov jemu podobnému, čo pochádzajú z tej dávnej éry, sú odvodené tie klišé. Ale ja na klišé nenadávam! Veď čože by bez nich poctivá "ghost story" robila? Čo by si bez nich počala? A tak sa postupne pred čitateľovými očami odkrýva dávna tragická udalosť vo vznešenej rodine, ktorá uvrhla tieň, ba prekliatie na generácie dopredu. Máme tu ducha, máme tu prízračnú udalosť, čo sa prehráva i po rokoch, máme tu sluchové i zrakové prejavy strašenia. A to všetko sa deje na veľkom panskom sídle a je podané formou nenúteného spomínania starej prostej ženy... Elizabeth Gaskellová ostane vďaka tomuto príbehu už raz a navždy nesmrteľnou.

Vyprávění o síle odpudivé (A Tale of Negative Gravity) - Frank R. Stockton

Hrdina príbehu zostrojí prístroj, ktorý produkuje antigravitačnú silu. Keďže je telom i dušou vedec, ale predovšetkým rodinný typ človeka a  nijako sa netúži stať slávnym, lebo by prišiel o stratu súkromia, rozhodne sa svoj vynález nechať si pre seba a využívať ho len pre rýdzo osobné a praktické účely.

Treba podotknúť, že tento príbeh tu vôbec nepatrí, priznáva to nakoniec i zostavovateľ antológie, ale nijako si to u mňa neobháji... Ide o humoristickú proto sci-fi s vynikajúcim nápadom a výborným spracovaním. A aj keď je to jeden z najlepších poviedkových exponentov v knihe, nemá tu čo robiť... Ale tak čo, číta sa to skvelo a JE to skvelé. Tak aspoň tak. Autor sa inak špecializoval na veselú prózu, v ktorej bol údajne majstrom. Po tejto poviedke tomu celkom verím.

Vlkodlak (The Werewolf / The White Wolf of the Hartz Mountains) - Frederick Marryat

Jedna z postáv si spomína na svoje detsvo, neuveriteľnú a hroznú udalosť, ktorou bolo poznačené a na kliatbu, ktorá ho odvtedy sprevádza.

Toto rozprávanie je kapitolou knihy Prízračná loď a čitateľovi predstavuje  (pravdepodobne) prvú prózu so ženským vlkolakom v literatúre. Je to drsný, temný, smutný, bezútešný a fatalistický príbeh, ktorý trochu zráža prílišná "hmatateľnosť" nadprirodzena v poslednej pasáži líčenia dávnej udalosti. Je to až príliš rozprávkový, dnes by sme povedali "fantasy" prvok. Inak to bolo určite fajn a odo mňa veľké plus za vlkolaka, pretože pre tento druh bytostí mám odmalička obrovskú slabosť, ba dalo by sa povedať, že som nimi priam fascinovaný.

Markheim (Markheim) - Robert Louis Stevenson

Istý muž sa odhodláva k zločinu zo zištných pohnútok, stáva sa však čosi nečakané...

Táto brilantná poviedka, pravdepodobne najlepšia a najpôsobivejšia v antológii, nielen, že prináša poznanie hrôzy, a núti nás i spoznať naše temné ja, pozrieť sa pravde (sebe) do očí, rozpracováva i významné a zložité morálne a filozofické otázky. A robí to na pozadí palety plnej symbolov. Je tu téma dvojníka, ale i pekelného návštevníka, pokušiteľa i sudcu a jedná sa tak vskutku o modernú faustiádu. Ak poviem, že je to taký krátky a strašidelný anglický Zločin a trest, nebudem ďaleko od pravdy. Výrazná je aj psychologická rovina príbehu. Nakoniec nesmiem opomenúť Stevensonov úchvatný sloh a strhujúce rozprávačstvo. Joj, vedieť tak písať ako tento pán... ! Mal ohromný dar!

Neodbytný duch (The Familiar) - Joseph Sheridan Le Fanu

Protagonistovi príbehu sa zdá, že počuje kroky, ktoré ho prenasledujú, neskôr i začne vídať svojho pozorovateľa... Sú to ozveny minulosti? Prenasleduje ho nejaká dávna hrozná spomienka, ktorú už dávno zapudil? Stal sa obeťou krutého žartu či pomsty? Alebo azda sa u neho objavujú prvé príznaky šialenstva?

Pôvodne poviedka s iným názvom, ktorú prepracovanú, tento významný írsky autor strašidelných príbehov, zahrnul do svojej preslávenej zbierky V temnom zrkadle. Dynamiku poviedky brzdí jej rozťahanosť a staršia, príliš popisná dikcia, ale mne to nevadí, naopak ma to spoľahlivo prenáša do doby, kedy sa písalo i žilo inak. Pomalšie a precítenejšie. Nebudem chodiť okolo ohňa, rovno poviem, že je to veľmi dobrý príbeh a dokáže znepokojiť i dnes natoľko, že v čitateľovi vyvolá miernejšiu paranoju, bude sa otáčať za zvukmi a zvuky bude počuť i tam, kde nie sú... Hovorí o tom, že prílišná zvedavosť sa nevypláca, najmä však o tom, že každý raz za svoje hriechy zaplatí. Pre neveriacich čitateľov podáva snáď i prirodzené vysvetlenie úkazov, ale my predsa aj tak dobre vieme ako to bolo... a že duch je niekedy rovnako neodbytný ako výčitky. Túto poviedku neváham označiť za úplnú klasiku v žánri.

Žena ze snu (The Dream Woman) - William Wilkie Collins

Pred čitateľom sa postupne odkrýva životný príbeh jedného poctivého prosťáčika so srdcom na pravom mieste, avšak ohromného smoliara. Prenasleduje ho ťaživý sen, v ktorom mu jedna krásna žena usiluje o život.

Wilkie Collins bol protežant samotného Dickensa a počas svojho života nadmieru čítaný autor tzv. románov mravov, niekedy označovaných aj ako senzačné romány, farbisto opisujúce život vo vtedajšom viktoriánskom Anglicku, pričom niektoré sú spätne vnímané ako predchodcovia detektívneho žánru. Autor sa ale venoval aj strašidelným príbehom a tie z dnešného pohľadu oscilujú niekde medzi thrillerom a horrorom, treba ich však samozrejme vnímať v dobovom kontexte. Zaujímavé na tejto poviedke je to, že hoci tu sú použité nadprirodzené prvky, nejedná sa o duchársky príbeh, ako sa spočiatku zdá. Nápad považujem za dobrý, spracovanie je veru pomerne slušné a staromilci, ako som napríklad i ja, ocenia atmosféru tej éry, ktorá na vás dýchne zo stránok. Istá repetitívnosť vo vetnej skladbe a na súčasné pomery zbytočná rozvláčnosť, zabraňujú tomu, aby bol text ešte pôsobivejším. Tak či tak, je to poctivý "strašiak" z devätnásteho storočia.

Stráž u mrtvého (A Watcher by the Dead) - Ambrose Bierce

Na začiatku príbehu stál zas raz ten otravný skepticizmus a ešte otravnejšia stávka. Keď sa takéto niečo vyskytne v hororovom príbehu, je jasné, kam to všetko povedie! V Biercovej poviedke má jeden racionálne zmýšľajúci odvážlivec stráviť noc pri mŕtvole.

Pri tomto kultovom americkom autorovi, ktorého koniec je zahalený tajomstvom, si treba zvyknúť na to, že nič nie je také, aké sa nám sprvoti javí. Bol totiž odborníkom na to, čomu sa teraz s obľubou vraví "plot twist". Skrátka, vyžíval sa v nečakanej pointe, šokujúcom závere a odhalení a najmä v zaujímavých dejových zvratoch. A často aj v tom, čo by sme mohli označiť za zvrat v zvrate. Poviedke z formálneho hľadiska niet čo vytknúť, má dobrú atmosféru i pableskujú v nej temné svetlá hrôz, ale jej sila pôsobí v niečom inom. V samotnom nápade a v rozuzlení príbehu. Je to pôsobivý hororový príbeh, hoci v ňom niet štipky paranormálna. Niekedy takáto poviedka sklame, čitateľ si príde zavádzaný, ťahaný za nos, ale v tomto prípade udrel autor klinec po hlavičke. Ukazuje, že niektoré realistické príbehy môžu dokonca silnejšie než tie nadprirodzené. Sem-tam... zriedka... ale je to možné!

Příšerný ženich (The Spectre Bridegroom) - Washington Irving

Dva šľachtické rody plánujú spojiť svoju krv v plánovam sobáši svojich potomkov. K veľkému žiaľu mladučkej nevesty ale ženích tesne pred svadbou umiera...

Prezradím, že i v tejto poslednej, roztomilej, humornej a jednoznačne šikovne napísanej poviedke chýba nadprirodzeno. To, čo je spočiatku pokladané za dotyk záhrobia, je napokon vysvetlené reálne. Pre svoj milý tón, šťastný koniec, ale najmä úctu a lásku, ktorú autor prejavuje strašidelným príbehom (a s ohromnou zručnosťou ich paroduje), to však vôbec nevadí a próza dostáva nádych ľahučkej komédie, čo pohladí a rozveselí. Irving bol významným americkým autorom a pre jeho Legendu Ospalej diery a ikonického jazdca bez hlavy je pokladaný i za jedného zo zakladateľov americkej gotiky. Na tejto poviedke, ktorá je súčasťou zbierky jeho próz, sa ukazuje, ako mal ku čiernemu romantizmu blízko, ale i to, že mu vôbec nebol cudzí vtip a irónia, ba práve naopak. A dokázal to pekne spojiť do jedného. Na príbehu je napokon zaujímavé i jeho zasadenie do nemeckých reálií a to, že práve Nemecko považovali kedysi autori ostatných krajín, a to i tí anglicky píšuci, za domovinu a veľmoc strašidelných príbehov. O tom, ale i o dobe, kedy im žezlo z ríše podsvetia a hrôzy prevzalo ostrovné kráľovstvo, si určite povieme niekedy nabudúce...

 (kniha vyšla v roku 1969 vo vydavateľstve Mladá fronta)

Básnické intermezzo X

 

Vladimír Roy bol azda naším prvým výsostným (a bytostným) lyrikom. Jeho tklivé nokurnálie mocne pôsobia na žiaľne duše i dnes, a práve dnes, kedy je módny trend v slovenskej poézii mať takmer amorfnú formu a sterilný obsah. Kto by si pomyslel, že tento klasik, ktorého poznáme možno skôr z národne ladených veršov, mal i takúto clivú polohu, že sa vyjadroval v molovej tónine a s takouto temnou sugestivitou? Ba, že takáto rovina uvažovania, cítenia a vyjadrovani mu bola vlastná? 

Do veľkej miery tá príťažlivosť a sila jeho poézie vychádza z nežne smutného zafarbenia básní, z melanchólie a tesknoty. Je ťažké povedať, prečo majú jeho básne práve takýto charakter, lebo až na koniec života sužovaný zdĺhavou chorobou, ktorá bola i príčinou autorovej smrti, nezažil Vladimír Roy nič tragické a nemal objektívny dôvod na tesknotu a pesimizmus. No z básní i autorových doznaní je zrejmé, že dlhodobo pociťoval akúsi tragiku života, vnútornú rozpoltenosť, rozháranosť a nepokoj, ktorý nijako nevedel utíšiť. A tak ho vtelil aspoň do nesmierne strhujúcich básní. Nech sa páči, tu je ukážka:

JAK KEBYCH DVOJE DUŠÍ MAL

Jak kebych dvoje duší mal...

Z nich jedna tichá, pokorná, mäkká je,

jak vosku kúsok v slnci rozohriaty,

citlivá ako tenký stĺpec rtuti,

odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote.

A druhá ako čierna, horúca krv,

- milenka hriechu - divoko čo prúdi,

náruživosti iskrou podpálená,

ve nej kainovská vášeň placho kolotá.

Jak kebych dvoje duší mal...

Skvost perly z nebies brány apokalyptickej -

a žiaru ohňa z pekla pahreby.

VYZNÁVAM LÁSKU TEMNEJ PANNE NOCI

Zem dýcha vôňou materinej dúšky,

nad ňou sa chvejú svätojánske mušky.

Sad vlhký skvie sa sviežo padlou rosou,

noc chladná trávou kráča nohou bosou.

Krás predpolnočných závoj z pary tkaný

lúč luny balí, šepcú vonné vany.

Hviezd inovať sa blýska v rieky šere

a hora tôňu vo vlnách jej pere.

Všemohír večný zrkadlí sa nocou

v tom čujnom tichu neobjatnom mocou.

Ó, noc, ty viac máš vnád jak svetlo denné,

ó, noc, ja rád tie zelenkasté tiene.

Ty srdce máš, čo tepe pulzom vrelým,

ja milujem ťa bytím svojím celým! 

(autor obrazu: Izák Levitan)

Strašidla, duchové & spol.

 

Konečne sa mi podarilo zohnať aj poslednú (či skôr prvú podľa dátumu vydania) antológiu editovanú Ondřejom Müllerom. Ako aj pri predošlých knihách Upíři, démoni & spol. a Přízraky, zázraky & spol., aj v tomto prípade sa k čitateľovi dostáva pomerne vyhranený tematický výber klasického (proto)hororu, špeciálne v tomto prípade skôr gotických a čiernoromantických príbehov. Prózy majú rôzny rozsah i obsah, napriek úzkemu žánrovému zameraniu strašidelnej (a čudesnej - makabróznej) poviedky, a zostavovateľovi sa podarilo obsiahnuť dosť široké motivické spektrum. Nebojte sa preto monotónnosti. V tradičnej podobe aká dnes neodmysliteľne patrí do okruhu literatúry, ktorej cieľom je čitateľovi privodiť príjemné zimomriavky a bezpečne ho vydesiť v pohodlí domova, nás čakajú stretnutia so zjaveniami, duchmi a znepokojivými predtuchami a vidinami, strávime predlhú noc v desivej izbe či ešte lepšie v strašidelnom dome, ale budeme čeliť i netvorovi zo zvieracej ríše, no zistíme, že azda najhrozivejším je život so svojím dvojníkom, lebo konfrontácia so sebou samým, s naším odvráteným, temným ja a výčitkami a hlasom svedomia, býva často definitívna a zničujúca. Editor si dal záležať, aby sme spoznali korene žánru, aby sme si uvedomili, kde sú teraz tie toľko používané, nadužívané a zneužívané, donekonečna sterilne a bez nápadu recyklované motívy, ukotvené. Vitajte priamo pri zdroji! Buďte svedkami toho, ako sa formoval celý jeden žáner...

Áno, podaktoré príbehy sú naozaj staré, nešetrne na nich hlodal zub času, a nielen, že zostarli, ale aj zastarali, dnes už nevydesia, pri otrlejšom a skúsenejšom fanúšikovi strašidelna skôr vyvolajú účastné prikyvovanie hlavou a zhovievavý úsmev na tvári, ale sú pozoruhodné z vývojovo-vývinového hľadiska zábavnej (populárnej) literatúry, neoceniteľné z historického hľadiska pri zobrazovaní doby a vykreslení ducha doby doslova z prvej ruky, čiže priameho účastníka a zapisovateľa plniaceho úlohu akéhosi "kronikára fikcie", čo nie je nik iný, ako náš milý autor, a v neposlednom rade nám prinášajú i romantiku, ktorú dávno odvial nemilosrdný vietor minulosti. A tá sa už nedá replikovať modernými snahami o návrat, nech si milovníci "retra" hovoria, čo chcú. Vtedajšiu mentalitu a vôbec atmosféru nie je možné reprodukovať, aj keď niektorí, hoci nemnohí, spisovatelia sa tomu dokážu priblížiť. Všetko plynie a všetko sa neustále mení, ale literatúra funguje ako pomerne spoľahlivý stroj času. 

A poznámka na okraj pre milovníkov mrazenia v zátylku, ľadových prstov strachu, čo prebehnú po chrbte, tuhnutia krvi v žilách, husej koži a zástav srdca; žiaden strach, aj strach príde! Číha na vás i zopár poviedok, pri ktorých sa budete báť, ešte dlho nezažmúrite oka a pocit nepokoja vás nebude prechádzať až do skorého rána, kedy vás konečne premôže únava a vy... sa budete pokúšať prebudiť z nočnej mory, lenže to nebude možné, budete si to musieť celé krásne odtrpieť! Inými slovami: budete spokojní!

Ďalšia poznámka pod okraj: tento výber obsahuje aj informatívne portréty autorov, bibliografickú poznámku, súpis odporúčaných, duchovne spriaznených diel, sprievodný text uvádzajúci jednotlivé príbehy a samozrejme aj predhovor, ktorý nás navnadí a uvedie do krajiny hmly a noci...

Strašidla, duchové & spol.

Příběh o zjevení ducha paní Vealové (The True Relation of the Apparition of One Mrs. Veal) - Daniel Defoe

Príbeh, ktorý vyšiel anonymne, ale pri ktorom sa literárni historici svorne zhodujú, že ho napísal autor slávneho Robinsona Crusoea, opisuje stretnutie s duchom, ktoré je tu podané ako skutočné svedectvo.

Próza má už viac ako tristo rokov a je to poznať. Z dnešného pohľadu je to skoro nečitateľné. Štýl písania je tak "prkenný", až to udiera do očí. A potom - poviedka nás nechce vystrašiť, ale umravniť. Nemám to autorovi za zlé, no predsa len... takto ju je možné vnímať len ako historickú kuriozitku, ide totiž o prvý prípad "ghost story" v dejinách literatúry. Teda aspoň tej západnej, v tomto ohľade by nebolo od veci preskúmať napríklad čínsku literatúru... 

Anakonda (The Anaconda) - Matthew Gregory Lewis

Obyvatelia istej usadlosti sú terorizovaní obrovským hadom.

Autorovi slávneho gotického románu Mních dnes môže kdekto vytknúť základné zoologické neznalosti a všetci herpetológovia si pri čítaní musia trhať vlasy, z anakondy spravil bájne monštrum div nie nepodobné nejakému drakovi, ale buďme tolerantní s prihliadnutím na dobu vzniku. Dobový trend písania je zodpovedný aj za zdĺhavosť, urozprávanosť a patetickosť, ale miestami je to kúzelne roztomilé a za žiadnych okolností nemožno autorovi uprieť zmysel pre humor, to sa prejavuje hlavne na začiatku, ale ani schopnosť napísať napínavý text, čo sa ukáže neskôr.

Na hradě leixlipském (Leixlip Castle) - Charles Robert Maturin

Za nešťastnú históriu jedného manželstva môžu nadprirodzené sily. Zaujímavé na príbehu je i to, že autor tvrdí: toto nie je fikcia, ale fakt (hoci dramatizovaný). Dokonca vydáva svoje rozprávanie za anekdotálnu príhodu, ktorá kolovala v jeho rodine. Môžeme mu veriť, nemusíme, pravdu sa dnes aj tak už nedozvieme...

Pravdepodobne jediná kratšia próza, ktorá sa dochovala, či azda jediná, ktorú vôbec napísal známy autor gotických románov (Pútnik Melmoth), nie je vôbec slabá a čitateľa celkom určite zaujme aj dnes. Čary, zlé proroctvo, naplnená veštba, kroky osudu, ktoré dostihnú previnilca, to sú vďačné atribúty dávnych strašidelných príbehov, ktoré aj keď súčasného čitateľa nebudú desiť, určite mu prichystajú pútavé čítanie. 

William Wilson (William Wilson) - Edgar Allan Poe

Sledujeme vzostup a pád mladíka, ktorý sa bude musieť postaviť tvárou v tvár vlastným démonom. Od školských čias ho sprevádza jeho kamarát, ktorý mu je tak podobný a predsa nepodobný v mnohých ohľadoch. Z času na čas ho navštívi a zapôsobí tak ako isté memento. Aký je ich skutočný vzťah a čo mu chce?!

Poe bol génius. To je bez debaty. To, ako dokázal narábať so slovami je neuveriteľné. A to, akú atmosféru dokázal vykúzliť... nuž, áno, to je čistá mágia. Bravúrna poviedka od velikána žánru a literatúry všeobecne, ktorú zhltnete, a ktorá zaručene pohltí aj vás. Len aby nie doslova... symbolika a psychologická interpretácia, ktorá sa vyložene ponúka, ju stavajú do celkom iného svetla (a či pološera) než je obyčajná žánrová práca. pozrite sa do zrkadla a postavte sa čelom k samému sebe. Dokážete čeliť samému sebe? Kto dokáže uniesť pravdu o sebe? Téma dvojníka pravdepodobne nebola nikdy spracovaná s tak desivou úprimnosťou a nekompromisnosťou.

Cestovatelovo vyprávění o děsivě podivné posteli (The Traveller´s Story of a Terribly Strange Bed) - Wilkie Collins

Po prehýrenej noci a s balíkom vyhraných peňazí sa hrdina príbehu rozhodne prespať v priestoroch samotnej herne. Je už neskoro na to, aby sa pokúšal vrátiť domov, no len či nie je neskoro... len či už nie je NESKORO!

Nenechajte sa odradiť pitoreskným názvom. Protežant samotného Dickensa sa nebál svojich čitateľov strašiť a robil to dobre. Písalo mu to. Táto poviedka je niečo iné než sa spočiatku tvári a aj keď nejde o žánrový skvost, sklamaný nebudete. Oceňujem nápad a atmosféru. Tá stojí za to!

Strašidelný dům (The Haunted and the Haunters) - Edward Bulwer-Lytton

Väčšina ľudí sa domu, o ktorom sa povráva, že v ňom straší, oblúkom vyhne. Ale sú i takí, a k nim patrí náš hrdina, ktorí sa bez meškania rozbehnú celí rozpálení vzrušením záležitosť preskúmať.

Prvú časť poviedky by sme mohli označiť ako konvenčnú, dokonca odmeniť nelichotivou nálepkou "klišé", čo by príliš nevadilo, veď už má próza nejaký ten piatok a to, že je niečo "opozerané", ešte nemusí znamenať, že je to nedostatočné, lenže tých duchárskych rekvizít je použitých toľko naraz a autor nás nimi zasype bez akejkoľvek prípravy a akoby sa nechumelilo, že to spoľahlivo zabije akékoľvek napätie, no potom zrazu znenazdajky pritlačí na pílu a nielenže prichádza na scénu originálne a naozaj desuplné strašenie. Čo ma ale prekvapilo je vysvetlenie nadprirodzených javov. Iste, je to z dnešného pohľadu poriadne pavedecké a, buďme úprimní, okultné, veď Bulwer-Lytton nebol známy len svojimi historickými románmi, ale aj svojím bádaním na poli okultizmu (čo mu ja osobne plne schvaľujem, nikdy som netvrdil, že som v tejto oblasti skeptik). Nečakané rozuzlenie nás tak prinúti zamyslieť sa či za tzv. strašidelnými úkazmi - ak teda prijmeme ich existenciu - nemôže stáť niečo také, ako spisovateľ naznačuje... Nakoniec som bol veľmi spokojný.

Musím však upozorniť, že poviedka, aj keď to zostavovateľ spravil s takým citom, že čitateľ nič nespozná, má amputovaný záver... v plnom rozsahu si ju prečítate v tejto zbierke.  

Germelshausen (Germelshausen) - Friedrich Gerstäcker

Rojčivý maliar, korý ako by vypadol z dobových pamfletov o romantizme, narazí počas svojich zasnívaných potuliek na spanilú devu. Nielenže je krásna, ale je aj tak správne romanticky éterická a záhadná. Zavedie ho do najbližšej dediny - svojej rodnej obce. Tá je tiež, samozrejme, akási čudná a záhadná.

Určite nie desivý, ale rozhodne tragický a prekrásny príbeh! Literárny romantizmus vedel byť tak nádherný! Autorov sloh a nálada, ktorú vedel vykúzliť... ach, jeden by sa naozaj aj zamiloval a spravil tú chybu, že by v dedinke ostal i po polnoci... Pôsobivý text od slávneho autora dobrodružných príbehov!

Dům pana Bulemanna (Bulemanns Haus) - Theodor Storm

Obyvatelia mesta poznajú jeden dom, ktorý je celkom opustený. My sa vydáme preskúmať jeho pohnutú históriu a spoznáme i nevrlého a zlého majiteľa. Je tento dom naozaj tak opustený, ako vyzerá?

Vianočná koleda, ktorá je prevrátená naruby, takto jednoducho by sa dala poviedka charakterizovať. Dalo by sa aj konštatovať, že podobným spôsobom by mohol Dickens spracovať svoj slávny príbeh, ak by ho chcel spraviť strašidelným. Pritom poviedka disponuje, a najmä na konci to je očividné, istou rozprávkovosťou. Možno i trochu väčšou, než je mi pri strašidelných príbehoch milé. Napriek tomu má skvelú atmosféru a je naozaj schopne napísaná. Istej poučnosti a mravokárnosti sa nevyhneme, ale tu to malo svoje miesto. Ako mačkofila ma, samozrejme, upútal motív mstiaceho sa zvieraťa, ktorý je tu i akýmsi vykonávateľom nadprirodzenej spravodlivosti. Theodor Storm bol významnou postavou nemeckej literatúry a ja už len dodám, že mám teraz chuť viac zmapovať nemeckú literatúru a vyhrabať odtiaľ zabudnuté "žánrovky". 

Poslední vůle pana Tobyho (Squire Toby´s Will) - Joseph Sheridan Le Fanu

Keď umrie hrmotný a impulzívny pán domu, nastane spor o dedičstvo. Nevraživosť medzi bratmi sa zmení na nenávisť a vznikne medzi nimi otvorený boj. Ten sa neskončí ani po smrti jedného z bratov...

V dobrom i zlom slova zmysle ide o typický strašidelný príbeh z 19. storočia. Dobrý je v tom, že čitateľ dostane presne to, čo žiada, jeho nedostatky sú ale zas v tom, že pre sčítaného fanúšika už pôsobí stereotypne. Nepoteší ani trochu archaická dikcia. Ale autorovi by sme krivdili, prózu treba vnímať v kontexte vzniku, veď Le Fanu bol významným autorom strašidelných príbehov a v niektorých dosiahol majstrovstvo, viď jeho Carmilla, ktorú pokladám za výnimočne živé a strhujúce dielko gotického romanticizmu. Strašidelný dom s tajným priestorom, kde sa ukrýva dôležitý dokument, ba ani samotný priebeh strašenia, to nebolo, ako verím, nič nového ani v dobe vzniku, ale prekvapivý a ozvláštňujúci je tu motív hrôzu naháňajúceho psa - psa, ktorý možno nie je obyčajným psom.

Horla (Le Horla) - Guy de Maupassant

Hlavný hrdina má od istej doby nepríjemné nočné mory a budí sa vždy veľmi vysilený. Čoskoro na to zisťuje, že jeho dom obýva neviditeľný návštevník. Bytosť, ktorá sa živí mliekom, vodou, no najmä ľudskou vitalitou a jej úmysly nie sú priam priateľské...

Dnes už legendárny strašidelný príbeh veľkého francúzskeho prozaika. Autor v poviedke psychologizuje, nebojí sa rozpitvať duševné pochody hlavného hrdinu a šikovne vykresľuje jeho zhoršujúci sa stav. Mimoriadne sa mu tak darí hrať i so psychikou čitateľa. Atmosféra nedôvery, paranoje a desivého, takmer metafyzického, no tiež až nepríjemne reálneho dotyku z iných sfér obzvlášť nadchli Lovecrafta. A nadchnú aj vás. Výborná poviedka písaná denníkovou formou, aj v súčasnosti pôsobivá, znepokojujúca a nadmieru originálna je jedným z najsilnejších príspevkov do tejto antológie.

Pruhovaná truhlice (That Little Square Box) - Arthur Conan Doyle

Posádka lode si všimne opustený vrak, ktorý je naverímboha unášaný vlnami na šírom mori. Na palube nájdu jedného zabitého muža a jednu zvláštnu truhlicu...

Prozaická "jednohubka", ale bavila a dobre sa čítala. Na tejto poviedke, hoci zručne napísanej, ako inak pri slávnom Doyleovi, nie je nič zas také pamätné a zapamätaniahodné nebyť... predmetu, ktorý už obsahuje aj samotný názov. Takže napokon ssa vám predsa len otlačí do mysle a možno už odteraz budete pri otváraní skrinky, a to aj obyčajnej malej šperkovnice, obzvlášť obozretní a opatrní. V dnešnej dobe by to už nebolo na samostatný príbeh, skôr si to viem predstaviť ako nejaký vedľajší motív, ale pravdepodobne práve k tejto próze sa viaže téma nebezpečného artefaktu, ktorý nie je tým, čím na prvý pohľad vyzerá. Mačka vo vreci... pokušenie nahliadnuť je priveľké, ale čo tam nájdete?!

Smrt Halpina Fraysera (The Death of Halpin Frayser) - Ambrose Bierce

Čo sa stane s mužom, ktorého minulosť je zahalená tmou zabudnutia? Aký ho postihne koniec a je možné dopátrať sa hriechov a hrôz jeho predchádzajúceho života?

Poviedka je štruktúrovaná podobne ako i jeho Cesta zalitá měsícem, má podobnú premisu a podobný koncept, spája sa v nej zvláštny zmysel pre morbídny humor a záchvevy skutočnej, neriedenej hrôzy. Bierce bol svojrázny patrón, spisovateľ, ku ktorému sa hodí prívlastok kultový, ale aj nevšedný, svojský, záhadný. Svoje povahové vlastnosti, tú auru, čo ho obostierala, prenášal i do svojich próz. Ale v tejto poviedke jej fragmentárnosť, skákanie v deji, rozdelenie na kapitoly, hru s čitateľom (či čitateľovo zavádzanie), aby mohol šokovať, občas nejaká tá nelogickosť a podobne, dosť zrážajú jej úroveň a pôsobia až prílišnú zmätočnosť. Áno, z poviedky si odnášate nepríjemný pocit a pôsobivé vylíčenie nadprirodzenej hrôzy v jej prvej časti, ale patrí skôr do kategórie "väčšmi zaujímavá než skutočne dobrá".

Přátelé přátel (The Friends of the Friends) - Henry James

Rozprávačka príbehu hovorí o svojich dvoch nevšedných priateľoch, ktorí v mladosti zažili stretnutie s nadprirodzenom, konkrétne videli ducha svojho blízkeho príbuzného. Rozhodne sa zoznámiť ich, keďže navzájom sa ešte nepoznajú. Plánovanému stretnutiu sa ale stavajú do cesty najrozmanitejšie prekážky...

Skvostná poviedka, mimoriadne sa mi páčila. Duch je síce hlavným motívom, ale nie je pritom ústrednou témou. Tou je osudová láska a jej nenaplnenie. Alebo azda naplnenie až v onom živote? Nie je z rodiny desivých príbehov, patrí do nevšednej romantickej prózy a spokojne ju môžeme zaradiť aj k psychologickej poviedke. Henry James, veľký americký autor, využíval duchov na to, aby sa dokázal spolu s čitateľom dostať svojim postavám skutočne pod kožu a roz(k)ryť ich duševné vrstvy. Nestrašil, ale kládol otázky, a to i tie, ktoré sa bojíme nahlas opýtať, aby sme si nebodaj nenastavili vnútorné zrkadlo. Skláňam sa, maestro, bravó. 

Opičí tlapka (Monkey´s Paw) - William Wymark Jacobs

Členovia jednej rodiny sa dostanú k očarovanému predmetu z ďalekých krajín - mumifikovanej opičej labke, tá má údajne splniť tri priania, vraj sa ale zakaždým dôsledky splneného priania obrátia proti tomu, kto ich vyslovil...

Možno najsilnejší príbeh v knihe. A je to príbeh tak legendárny, že zatienil všetky ostatné strašidelné príbehy W. W. Jacobsa, o ostatných jeho dielach ani nehovoriac. Nie je to spravodlivé, ale história, a to aj tá literárna, býva zriedkakedy spravodlivá. A tak každý milovník žánru dobre vie, že tento pán napísal brilantnú Opičiu labku, ale veľmi pochybujem, že čítali aj niečo iné od neho (snáď s výnimkou skvelého Výběrčího domu) - ja napokon tiež nie... A pochybujem aj, že sa iných príbehov dočkáme... bohužiaľ ostali zabudnuté pod nánosom času. No ale teraz k príbehu. Čím je taký jedinečný? Lebo remeselne je spracovaný výborne, z literárneho hľadiska tomu niet čo vytknúť, ale dobre, zručne napísaných poviedok je neúrekom, to by samé osebe nestačilo. Je to predovšetkým spôsob, s akým narába s tradičnou rozprávkovou tematickou látkou splneného želania. Lenže, keď si niečo prajeme, málokedy sa zamyslíme do všetkých dôsledkov, aké prinesú naše splnené túžby. City prevládnu nad rozumom a to najväčšie vysnívané šťastie sa môže ukázať v celkom inom svetle, keď sa napokon realizuje. A tu sa "rozprávka" zrazu mení na čistokrvný horor. Autor sa tu riadi heslom, že nesmie ukázať objekt hrôzy, že teda skutočným zdrojom hrôzy je to nevidené, to, čo si napokon sformuje čitateľova, výbornou atmosférou rozjatrená, obrazotvornosť. Samotný ústredný námet je veľmi zosobňujúci - nemyslím si, že sa nájde čitateľ, ktorý by si to nevztiahol na seba, ktorý by sa nestotožnil z citovým pohnutím hrdinov príbehu. Keby ste stratili milovanú osobu, nesnažili by ste sa ju privolať späť? Hoci i z "druhej strany"? 

Hlas z temnot (The Voice in the Night) - William Hope Hodgson

K námorníkom na lodi sa pod rúškom noci priblíži čln. Očividne zamieril z neďalekého neobývaného ostrova. Dotyčný nechce ísť na palubu a drží sa mimo dopadajúceho svetla, prosí iba o zásoby. Postupne im rozpovie hroznú históriu stroskotania a to, že na ostrove číha hrozba, ktorá sa nemôže dostať do sveta ľudí...

Autor je v istom zmysle pionierom v strašidelnej literatúre. Preslávil sa strašidelnými poviedkami z námorníckeho prostredia, ako v tomto prípade, písal i pútavé príbehy s detektívom-okultistom, či prelomovú weird fiction Dom na rozhraní (The house on the Borderland) a Nočná zem (The Night Land). Občasné štylistické nedostatky prekrýva sugestivita jeho diel, zvláštna podmanivá atmosféra a výborné originálne nápady. Autorove príbehy sú mimoriadne zaujímavé, aspoň tak, ako bola zaujímavá aj jeho osoba, a za to, že nemá doslova výsostné postavenie v rámci strašidelnej literatúry môže len jeho predčasná smrť v zákopoch I. svetovej vojny, pretože inak by toho stihol určite napísať oveľa, oveľa viac. Táto výborná poviedka vás zhnusí a znepokojí a zároveň nadchne. Zreteľne poslúžila ako neskrývaná inšpirácia Lumleyho príbehu Plodnice. Raný "body horror", ktorý vás prinúti nakúpiť aspoň galón čistiacich prostriedkov...

Vřeštící lebka (The Screaming Skull) - Francis Marion Crawford

Autor v poznámke na konci poviedky sám priznáva, že sa voľne inšpiroval strašidelnou legendou, ktorá sa viaže na skutočný artefakt - reálne jestvujúcu lebku, ktorá vraj vydáva krv mraziaci výkrik. Je to pekne nepríjemná a hrôzostrašná historka, ktorú spisovateľ pútavo spracoval, obotkal ju pôsobivým príbehom a popustil opraty svojej fantázie a naozaj sa mu podarilo nás vydesiť. Príbeh o kričiacej lebke, ktorej sa majiteľ nemôže zbaviť a ktorá prináša svojmu vlastníkovi záhubu, je patrične morbídny a zaraďuje sa medzi jeho najznámejšie.

V poviedke autor, ktorý má na konte nejednu perlu a perličku žánru, zvolil veľmi nápaditú formu. Ide o dialóg zapísaný len formou monológu, teda rozhovor, kde sú otázky či odpovede rozprávačovho priateľa zamlčané. Je to veľmi zaujímavý formát, ktorý má však i isté obmedzenia, a tak, keď sa naši dvaja hrdinovia stanú priamymi účastníkmi, nechcenými aktérmi v samotnom strašení, nuž... práve vtedy tento pôsobivý rozprávací štýl stráca na pôsobivosti a poviedka na strašidelnosti... Škoda, ale napriek tomu sa stále jedná o viac ako slušný kúsok, ktorý je právom preslávený.

Na cestě do Brightonu (On the Brighton Road) - Richard Middleton

Na potulkách môžete stretnúť kdekoho... A možno aj zistíte, že táto cesta nie je ako tie predošlé, na ktoré ste zvyknutý, ale bude to cesta posledná...

Čiernohumorná, a azda i trochu sarkastická, krátka poviedka s pointou dáva tušiť, aký nevšedný spisovateľ sa to formoval z mladého literáta, ktorý sa predstavil svojimi básňami, esejami i poviedkami a nestihol celkom rozvinúť svoj potenciál, pretože predčasne ukončil svoj život vlastnou rukou. Táto poviedka vás celkom iste nevystraší, ale podobne ako jeho známejšia Přízračná loď, sa o to sa ani nepokúša, skôr vzbudí súcitný, ale i trochu prezieravý úsmev. Veď nie je život tak trochu tragikomédia? Prečo by malo byť tomu inak po smrti?

(kniha vyšla v roku 2001 vo vydavateľstve Albatros)

Brian Lumley

Brian Lumley (1937)

Zďaleka nie každý autor získa slávu a dosiahne uznanie už počas života. A o málokom je možné, v rámci žánrovej literatúry, povedať, že je veľmajster. Brian Lumley je už žijúcou legendou a ešte žijúcim klasikom. Áno, o jeho najlepších dielach sa dá povedať, že je to moderná klasika. A čo označenie "veľmajster"? Nie je to trochu prehnané, azda príliš nabubrené? Lenže on sa tým titulom honosí oficiálne! Takže Veľmajster s veľkým "V"! Titul získal v roku 1998 a ocitol sa tak v milej spoločnosti ďalších korunovaných spolu s Robertom Blochom, Stephenom Kingom, Anne Riceovou či Clive Barkerom a ďalšími zvučnými menami.

A čo ostatné úspechy a ocenenia? Nominácia na Svetovú cenu fantasy za najlepšiu poviedku a udelenie ceny za životné dielo, nomináciu na Cenu Brama Stokera za najlepšiu zbierku poviedok a udelenie ceny za celoživotný prínos pre žáner a niekoľkonásobnú nomináciu na Britskú cenu fantasy. Trikrát za poviedku, dvakrát za román a jedenkrát za zbierku poviedok, pričom raz sa mu podarilo nomináciu za najlepšiu poviedku premeniť i na výhru. Nehovoriac o tom, že zastával i funkciu prezidenta Asociácie hororových autorov. Čo viac si môže spisovateľ oddaný strašidelnej literatúre a weird fiction priať? Azda už len to finančné zabezpečenie na staré kolená. Aj milovník slova a makabrózna musí predsa z niečoho žiť a odvrhnúť úplne hmotné statky predsa len v materialistickom svete nie je rozumné. Ale aj v tomto smere dostal ocenenie, teraz už nielen vďačný potlesk publika na nejakom cone, no aj finančné, a vo vrchovatej miere, keď sa viaceré jeho knihy predávali nad očakávanie dobre. 

Áno, občas je spravodlivosti učinené zadosť. Našťastie už dávno pominuli tie doby obskúrnych autorov, ktorí prežívali a doslova živorili, a ktorých podivuhodné diela museli objaviť, oprášiť a z temnoty na svetlo vyniesť húfy ich obdivovateľov, no žiaľ, už dávno po smrti týchto prekliatych prozaikov.

Životopis:

Brian Lumley sa narodil v dedine Horden v grófstve (čo nie je nič iné, ako vznešene archaické označenie pre kraj v Anglicku, ako administratívnu a územnú jednotku) Durham. Ak by som veril na náhody (na ktoré, samozrejme, neverím, lebo len máločo je skutočnou náhodou) povedal by som, že rok jeho narodenia je krásnou náhodou. Náš budúci slávny autor sa prvýkrát nadýchol pozemského vzduchu len o pár mesiacov neskôr, ako skonal jeho neskorší veľký literárny vzor; človek, ktorého dielo ho priviedlo k strašidelnej próze a k slobodnému povolaniu spisovateľa. Nehovorím o nikom inom ako o samotnom H. P. Lovecraftovi. Ten na dlhé roky určil jeho spisovateľkú dráhu, ale dá sa povedať, že ovplyvnil i celý jeho osud. Ale trochu predbieham. Najskôr tu boli iné knihy a iné záujmy, väčšmi science fiction než horor. Napokon svoj príklon k sci-fi sám po mnohých rokoch zúročí v niektorých svojich knihách. No opäť predbieham. V tých časoch násťročných liet ešte Lumley nepíše, len číta. A veľmi rád! Po tom, ako naďabí na poviedku napísanú v štýle Lovecrafta a na jeho počesť, od veľkého Roberta Blocha, učaruje mu i tento druh literatúry. To je jeho prvé stretnutie s Lovecraftom, kozmickou hrôzou, mýtom Cthulhu a i weird fiction ako takou. Na niekoľko rokov je to však stretnutie jediné. Môžeme však už hovoriť o zásnubách. Bol zasľúbený temnote a oddať sa jej mal naplno, keď natrafil na knihu, ktorá pochádzala už priamo z Lovecraftovho pera. Zbierka poviedok ho natoľko uchvátila, že začal postupne zbierať celé maestrovo dielo. Niektoré prózy však stále nevedel zohnať, nečudo, bola iná doba a podaktoré knihy vzdorovali pátračskému úsiliu tvrdošijnejšie než iné. To, čo nemohlo vyriešiť pár kliknutí v internetovom prehliadači, dokázalo odhodlanie a jeden list. Lumley napísal priamo Augustovi Derlethovi, nakladateľovi Arkham House, a tiež spisovateľovi - Lovecraftovom neúnavnom pokračovateľovi, vďaka ktorému chápadlá hrozivého Cthulhu postupne oblapili celý svet. Ten nielenže chýbajúce knihy mladému nadšencovi poskytol, ale inicioval tak aj plodnú diskusiu na diaľku. Obaja horeli rovnakou láskou k čudesným príbehom a boli zaľúbení do Lovecaftových próz, nečudo, že si dobre porozumeli. Derleth bol ale neúnavný hľadač nových talentov, ktorých potreboval do svojej autorskej stajne. V mladom Britovi vytušil literárne nadanie. Vzápätí prišla ponuka. Znela asi nejako takto: zostavujem antológiu v duchu H. P. L., nechceli by ste prispieť? A tak sa začala jedna kariéra...

A Lumley písal. Písal čoraz viac a čoraz lepšie. Bol koniec 60. rokov, Lovecraftova vychýrenosť sa šplhala k pomyselnému vrcholu a stále stúpala (kam až?) a hlad po tomto type príbehov neslabol.  Najprv to boli pastiše na maestrove diela, neskôr sa ale píšucemu anglickéhu fanúšikovi podarilo nevídané a predbehol tak mnohých iných. Vytvoril si vlastný štýl a hoci boli tie prózy i "tradicionalistické" a skrz-naskrz "lovecraftoidné" (napokon tak sa i žiadalo), neuspokojil sa len s napodobňovaním, nech aj akokoľvek šikovným, ale vniesol do toho niečo vlastné... vydal sa svojou vlastnou autorskou cestou a postupoval nezadržateľne vpred. Najskôr to boli jednotlivé poviedky v antológiách a časopisoch, potom prišli vlastné zbierky a napokon i romány. Veľa, veľa poviedok a nemalé množstvo románov. Ak sa tie prvé niesli v znamení Lovecrafta, tie neskoršie sa nachádzali už v znamení Lumleyho. Lumley vie byť ako originálny a pôvodný, tak aj oddane verný svojmu prvotnému vzoru a idolu. Je na jednej strane úctyhodne klasický, na strane inej zas odvážne moderný. 

Takto to znie jednoducho: ale dlhú cestu som vtesnal na pár riadkov. Lumley sa totižto upísal armáde, slúžil v radoch vojenskej polície a vyslúžil si hodnosť. Až po "odkrútení" 22 rokov zavesil uniformu nadobro na vešiak a stal sa profesionálnym spisovateľom. Už bol dávno etablovaným autorom. Ale je niečo celkom iné pokúsiť sa písaním živiť. Úspech prišiel s prelomovým Nekroskopom. Novátorskou hororovou sériou, ktorá kombinuje parapsychickú a upírsku tematiku do príťažlivého koktejlu hrôzy a napätia. To, čo malo byť pôvodne trilógiou sa rozrástlo na pentalógiu a postupne pribúdali ďalšie a ďalšie nadväzné série, takže nakoniec má sága 18 (!) kníh. Šestnásť románov a dve zbierky poviedok. Už v Británii zaznamenala séria úspech, ale s americkým vydaním, ktoré sa vyšplhalo na rebríčky bestsellerov, si mohol autor konečne vydýchnuť a povedať si - som za vodou! Odteraz píšem hlavne pre radosť!!! A niežeby som tak vlastne nerobil aj doteraz! Nekroskop je dodnes takou autorovou známkou či značkou, pojem na poli žánrovej literatúry a napokon už aj malou legendou. Ak niekde uvidíte pochmúrno-pitoreskné obálky týchto kníh, pochopíte, prečo majú takú nezameniteľnú auru. Ale to nie je, samozrejme, všetko. Bohatá autorova bibliografia sa skladá z viacerých významných príspevkov nielen do "mýtu Cthulhu", ale aj do ďalšieho Lovecraftovho zaujímavého, hoci menej známeho konceptu či univerza, ak chcete - tzv. "snového cyklu", ktorý má bližšie k fantasy, ale desivých prvkov sa nevzdáva. Jedným z jeho najvýraznejších príspevkov do lovecraftovskej knižnice je sympatická a výrazná postava menom Titus Crow,  ktorého autor uvrhne do víru kozmických hrôz. V jeho príbehoch sa snúbi hororová a dobrodužná próza do podmanivej žánrovej zmesi. A ako sám Lumley poznamenáva: (na rozdiel od Lovecraftových)"Moji hrdinovia bojujú. A neboja sa popritom aj zasmiať." Ale týmto sa počet nekončí. Knižných sérií je viac, samostatných románov takisto a netreba ani zabúdať na skvelé poviedky, ktoré sú zozbierané a prezentované hneď niekoľkými knižnými vydaniami. Lumley nie je konzistentný autor, je to plodný autor hýriaci bizarnými nápadmi, pohybujúcim sa naprieč všemožnými fantastickýmí žánrami a podžánrami, jednou nohou ale vždy pevne stojaci na pôde strašidelnej krajiny. Nie všetko je na rovnakej úrovni a o literárnej kvalite niektorých diel sa dá s úspechom pochybovať, ale vždy prináša strach... a kopec zábavy! A v tých najlepších prácach, kedy dokazuje, že je naozaj výborným spisovateľom, zaznievajú ozveny, echá skutočného desu. Vidno, že je to autor, ktorý k téme pristupuje s láskou. Čo viac si môže čitateľ želať?

A čo viac si môže želať autor, než priazeň - ako on volá svojich fanúšikov - "oddaných čitateľov"?

Už len dopriať si cesty po Európe. Lumley cestuje veľmi rád a pokiaľ je vašou obľúbenou dovolenkovou destináciou Stredozemné more, špeciálne grécke ostrovy, môže sa vám stať, že narazíte na svojrázneho starého pána s jeho neodmysliteľnou viazankou (stavím sa, že ju neskladá ani na plážovom rezorte a stavím sa s vami, že i v tomto pokročilom veku si nasadzuje plutvy a potápačské okuliare). Len dajte pozor, ak sa s ním vydáte potápať. Možno posledné dojmy vo vašom živote potom budú len slnko, more a... tichý výkrik!

Veľmajstre, želám Vám ešte aspoň zopár pokojných a bezstarostných rokov a nezabudnite, že aj nejaká nová knižka by bodla!

fotogaléria:

A len tak na okraj, Lumley miluje mačky - ostatne, ako i kedysi Lovecraft... (mal svojho kocúra Jaspera, ktorý sa dožil krásnych 17 rokov).

Nekros a jiné noční můry

 

To, že je Brian Lumley jedným z veľmajstrov horroru a weird fiction, potvrdzuje táto výborná zbierka poviedok. A potvrdzuje tiež to, že je minimálne rovnako dobrý poviedkar ako románopisec. Ba lepší. Nekroskop je nepochybne pútavý a celá séria je pojmom na poli žánru, no má svoje chyby a to chyby výrazné, oproti tomu ale, poviedky zaradené do tejto zbierky sú brilantné a aj tá najslabšia z nich je rozhodne výrazne nadpriemerná (dobre, je tu jedna priemerná poviedka, ale je podaná natoľko pôsobivo, že dojem, ktorý z nej prevláda, ju stavia do lepšieho svetla, než aká je v skutočnosti, a napokon teda aj to poukazuje na veľkú autorovu zručnosť v rozprávačstve). Jedna z próz, ktoré si predstavíme, bola napríklad nominovaná na prestížnu World Fantasy Award, ďalšia vyhrala síce v užšom, no nemenej prestížnom literárnom zápolení a získala cenu, ktorá je známa ako British Fantasy Award. A zas ďalšia spokojne vyhrať mohla, keby už autor neobsadil prvú priečku s iným svojím textom. Veľký okruh tém a motívov, rozdielny prístup k príbehovej látke, no vždy mimoriadne pútavé spracovanie; to je to, čo nám autor ponúka. Od lovecraftovských strašidelných príbehov, ktorými anglický spisovateľ začínal, a silne ovplyvnený svojím vzorom dlho v tejto tradícii pokračoval, až po výsostne vlastné námety, tu máme pestrú tematickú paletu a širokú škálu ideí. Od takmer klasického poňatia nadrirodzenej hrôzy až po drsný a verne a realisticky pôsobiaci moderný horor. Od fantastického desu až po striktne racionálnu hrôzu. Či sa ale zlo manifestuje prostredníctvom prízrakov a netvorov, alebo sa skrýva v ľuďoch z mäsa a kostí, autor si vždy dáva záležať na tom, aby bavil a aby dokázal vystrašiť. Každú poviedku zabezpečil sprievodným slovom na úvod, čím odhalil pozadie jej vzniku a vyzbrojil nás i predhovorom, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas a nechuť s dobovým trendom v horore. Narážal na vtedy tak populárnu nálepku "splatterpunku" pod ktorou sa ukrýva (a následne rada stavia na obdiv) surová tvár hrôzostrašnej literatúry, čo borí všetky tabu a spoločenské konvencie. Splatterpunk bol obľúbený na prelome 80. a 90. rokov a autor štýlu predpovedá skorý zánik. Má pravdu. Splatterpunk is dead. Či už je to dobre alebo zle, v druhej polovici posledného desaťročia starého milénia bol už prakticky mŕtvy. Pritom Lumley vie byť šokujúci a vôbec sa nebráni naturalizmu, ale nerobí to samoúčelne. To na margo jeho oprávnenej kritiky tohto smeru či podžánru. Teraz náš už však čakajú jednotlivé poviedky!

Nekros a jiné noční můry - Brian Lumley

Plodnice (Fruiting Bodies)

Náš protagonista je fascinovaný vskutku fascinujúcim miestom: opustenou pobrežnou osadou, z ktorej postupne ukrajuje príboj a každým rokom ďalšie a ďalšie domy pohlcuje postupujúce more. Počas svojej návštevy sa zoznámi so samotárskym podivínom, ktorý tu žije ako posledný obyvateľ, a ktorý mu rozpovie čudný príbeh. Zdá sa, že dedinka je zvláštna i čímsi úplne iným a mimoriadne zlovestným...

V hororových príbehoch polovicu z celkovej atmosféry vytvára prostredie. Voľba lokality, kam umiestnil autor dej je nebývale šikovná a sugestívna. A aj spôsob, akým ju opísal. Podotknem, že poviedka je to veľmi znepokojujúca, nechutná, možno až perverzná, pritom tu nie sú hektolitre krvi, ba vlastne vôbec žiadna krv. Zapôsobila na mňa a zapôsobila na mňa veľmi znepokojivým spôsobom. Nebudem vyzrádzať viac, než by som mal, mimovoľne som si spomenul na Hodgsonov Hlas v tme. Poviedka je ním viditeľne inšpirovaná, možno je to až akási forma pocty autorovi. Spomeniem už len, že huby a plesne sú skutočne odpornou formou života.

Zadní řada (Back Row)

Starec si chce oživit spomienky na mladosť a na manželku, s ktorou kedysi zvykli spoločne zájsť do kina. Na predstavení je vrátane neho len zopár ľudí. A celkom dozadu si sadne zvláštny a nesúrodý pár...

Krátka poviedka založená na momente prekvapenia a záverečnom zvrate. Je schopná, ale nijako výnimočná. Autor však opäť boduje tým, že si zvolil zaujímavé prostredie kina a príťažlivý námet randenia i možno osobných erotických zážitkov, ktoré sa nevdojak i nejednému čitateľovi pri tom vynoria v mysli.

Druhé přání (The Second Wish)

So starnúcou, ale stále atraktívnou, no najmä veľmi bohatou ženou sa vydáva na dovolenku jej nastávajúci, ktorý je v prvom rade oportunista, ba zlatokop. O žiadnej láske sa nedá hovoriť, ale obom vzťah vyhovuje. V Maďarsku sa však stane niečo, čo im do toho vstúpi akonáhle oni vezmú odvahu vstúpiť do zvláštneho chrámu.

Motív prianí, ktoré by sme si radšej priať nemali, je v aj v strašidelnej literatúre pomerne rozšírený a práve v nej naberá špecifické a veľmi nepríjemné odtiene. Len si pripomeňme Šieste prianie a najmä legendárnu Opičiu labku, ktorú spomína i sám autor. V tejto poviedke svojským spôsobom využíva aj mýtus Cthulhu a lovecraftovský, presnejšie howardovský horor Čierny kameň, podľa mňa ale nevyužíva potenciál svojho inšpiračného zdroja. Je to vlastne len akási štafáž, ktorá ale pre samotný príbeh nie je dôležitá. Ocenia a užijú si ju milovníci Lovecrafta, pre ostatných ale nebude mať taký náboj, aký by mať mohla. Jedinú slabšiu t.j, priemernú poviedku zbierky vyzdvihuje ale autorov nesmierne pútavý, na jednej strane akoby "odľahčený", zároveň však aj emotívny a veľmi dobrý a štylisticky vycibrený štýl.

Umouněnec (The Pit-Yakker)

Mladosť je krásna vec. Prvé vážne chodenie a tiež aj prvé sexuálne zážitky. Ak je však jedno dievča a dvaja chlapci, je jasné, že jeden z nich zjavne prevyšuje.

Ukážka toho, že skutočné zlo drieme v ľuďoch a ukážka takého realistického typu hororu, ktorý sa minimálne vyrovná tým príbehom, čo používajú nadprirodzený motív. Aj keď bez strašidla či prízraku,  nestráca tým na sile a pôsobivosti. Nepreferujem tento typ žánrovej literatúry, predsa len ma najväčšmi zaujíma tá fantastická zložka, ale musím uznať, že dobrá próza je dobrou prózou. A je to príjemná zmena. Teda, zaujímavá, veruže vôbec nie príjemná... príjemné zimomriavky sa vyskytujú tak možno v dobovej "gothic fiction", Lumleyho prózy sú všetkým, len nie príjemným zážitkom, ale to je dobre, masochistický hororový čitateľ potrebuje presne toto.

Hadlokářův syn (Snarker´s Son)

Policajt občas rieši prípady, kedy k nim zavíta dieťa, ktoré sa stratilo. To v metropole, ako je Londýn,  nie je nič výnimočné. Ale tento chlapec rozpráva nejaké čudné veci... Stáva sa vôbec niekedy, že v rodnom meste sa napokon stratí aj sám policajt?

Skvostná kombinácia science fiction (fantasy?) a hororu. V podstate banálna zápletka sa zmení v niečo navýsosť originálne. Toto je veľmi neopozerané a desivé, so skvostnou atmosférou, ktorá na čitateľa pôsobí tak, že mu veru nie je všetko jedno. Príbehy o náhodnom prechode do inej dimenzie či reality, paralelných svetoch a podobne, to je stará známa vec, ale spravte to tak ako Lumley a výsledok je novátorský a znamenitý. A vôbec si nelámte hlavu s názvom, to je neologizmus, pôvabný výmysel datujúci sa ešte do dôb Lewisa Carrolla.

Viadukt (The Viaduct)

Dvaja chlapci, dobrí priatelia, majú pred sebou obrovskú výzvu svojej odvahy. Prerúčkovať celú dĺžku železničného mosta. Je to náročná úloha, ale nemala by byť vo svojej podstate príliš nebezpečná, je to skôr o prekonaní strachu. Ale ako to už býva, nič nejde hladko a niečo sa poriade pos...

Dobrý spisovateľ musí byť nielen dobrým pozorovateľom ľudského správania, je tak trochu aj psychológ. A ku psychológii chlapčenstva, dobrodružstva, a vôbec k téme odvahy a zbabelstva, pristupuje naozaj znalecky. Ak nemáte radi výšky, či ak sa ich priam bojíte, budete pri čítaní tŕpnuť. Akcia je tu mimoriadne štýlovo podaná, miestami by sa vo mne krvi nedorezal. A áno, v tomto prevedení sa skutočne jedná o horor, nie o dobrodružný príbeh. Príbeh neobsahuje síce nič fantazijné, ale je znamenitý.

Nekros (Necros)

Na dovolenke sa hrdina príbehu zadíva do krásnej dievčiny, ktorú sprevádza podivný starý muž. Dostane sa mu varovania, keď sa dozvie miestnu povedačku o "nekrosovi", stvorení, ktoré si predlžuje život na úkor druhých.

Na začiatok treba uviesť, že príbeh nemá s Nekroskopom nič spoločné. Je to len zhoda v názve. Nečakajte parapsychológiu ani upírov. No, azda by sa dalo uvažovať o tom, že poviedka je dosť inovatívnou a aj dosť vydarenou variáciou na tému vampirizmu, tu v ešte trochu symbolickej rovine. Symbolickej? Možno... ale aj desivo konkrétnej. Ďalšie pravidlo dobrého, fungujúceho hororu je to, že aj najneuveriteľnejšie autorovi uveríte. A verte, že takúto známosť na dovolenke by ste zažiť nechceli.

Šeptač (The Whisperer)

Odpudivý páchnuci mužík s veľkou hypnotickou silou sa nášmu hrdinovi pripletie do cesty vždy v tých najmenej vhodných chvíľach a rozhodne sa, že ho bude dômyselným spôsobom šikanovať.

Táto poviedka mi pripomína trochu Bradburyho aleho Roalda Dahla. Je absurdná, nadsadená, je o prieniku toho najbláznivejšieho a nepredstaviteľného do našej každodennej reality. A my, hoci sa spočiatku zdráhame uveriť, vzápätí musíme pripustiť existenciu niečoho, čo by existovať nemalo. Na jednoduchej fabule je postavené jednoduché priamočiare rozprávanie, ktoré je ale mimoriadne účinné. Samovoľne vám po prečítaní napadne absurdná myšlienka: čo keby sa takéto niečo stalo vám?!

Slunce, moře a tichý křik (The Sun, the Sea, and the Silent Scream)

Aj ten najydilickejší grécky ostrov, ktorý je mimo dosah hlavného náporu turistov, sa môže zmeniť na smrteľne nebezpečné miesto. Spomienka naň, ak budete mať to šťastie a zachránite si aspoň holý zadok, vás bude strašiť po zvyšok života.

Asi najstrašnejšia poviedka celej knihy. Strašná v zmysle hrôzy, ktorou vás obostrie, lebo napísaná je výborne. Je odporná, hnusná, neskutočne nepríjemná... je výborná! Čo dodať? Naskakovala mi z nej husia koža a mrzla krv v žilách. Preháňam? A  veru ani veľmi nie... Viac sa rozpisovať nemá zmysel. Toto si treba prečítať.

Tencí lídé (The Thin People)

Je jedna zapadnutá štvrť vo veľkomeste, v ktorej údajne býva čudesný druh (ne)ľudí, ktorí si úzkostlivo strážia svoje súkromie a ak majú pocit, že sú ohrození, nezastavia sa pred ničím. Tak to aspoň rozpráva hlavnému hrdinovi jeho priateľ. Lenže je to alkoholik. No čo ak sú jeho historky viac než len blúznením?

Podľa mňa možno najlepšia poviedka zbierky. Groteskný až fraškovitý nápad je spracovaný tak uveriteľne, že sa vôbec nebudete smiať, ani len usmievať, ale v napätí ju prečítate na jeden záťah. Tajuplný pocit a paranoidná atmosféra, čo ju charakterizujú, sú o to silnejšie, že sa dej odohráva v meste, medzi ľuďmi a predsa máte pocit osamelosti, odcudzenosti a vedomie, že vám nik nepomôže a že zlo sídli hneď za rohom.

Kyperská lastura (The Cyprus Shell)

Záujem o lastúrniky a ulitníky je pomerne zriedkavý avšak neškodný koníček, ak ale prerastie do posadnutosti, môže mať pre aktéra ďalekosiahle následky.

Kratšia poviedka je písaná formou listu a, ako i iné v tejto zbierke, jej ťažisko je v nápade. Samozrejme, spracovanie nezaostáva, hoci sa jedná o skoré autorovo dielko. Lumley vie podať svoje príbehy tak, že veľmi zaútočia na vaše zmysly a ostáva po nich takmer "hmatateľná" stopa vo vašej pamäti.

Hlubokomořská ulita (The Deep-Sea Conch)

Po objavení zrejme celkom nového druhu hlbokomorského živočícha, sa dvaja priatelia rozhodnú, že zbavia zvláštnu ulitu svojho obyvateľa, aby si ju mohli nechať v zbierke. Spravia veľmi zlé rozhodnutie...

Poviedka nadväzuje na predchádzajúcu, spracúva takmer identickú tému, ale, aj keď sa, slovami samotného autora, jedná o diptych, nie je to variácia na už videné. Kvalitatívne je asi na rovnakej úrovni ako predošlá, nepracuje s až tak interesantným námetom, ale koniec, ten koniec je teda poriadne nechutný...

Ten, jenž kráčí s větrem (Born of the Winds)

Meteorológ si vypočuje neuveriteľnú históriu istého antropológa, ktorého postretol v severskej divočine tragický koniec. Ten pátral po mýtoch o zláštnom bohovi, ktorý údajne prichádzal na Zem z medzihviezdnych priestorov, a ktorého uctievali Eskymáci. Ešte netuší, že sa sám stane priamym účastníkom jednej takejto desivej výpravy.

Posledná poviedka je najdlhšia a je to aj najtypickejší možný príklad lovecraftovského hororu. Je písaná podobným slohom, aký používal sám veľmajster a výstavba a skladba prózy je tiež ako vystrihnutá z Lovecrafta. Budete mať príjemný pocit návratu k obľúbeným príbehom - aspoň pri predpoklade, že máte Lovecrafta radi. Ja osobne na poviedke ale najviac oceňujem to, že aj keď je Lovecraftovi tak veľmi verná, nie je to plagiát. Dokáže byť svoja. Autor sa pohybuje na tenkej hranici, ale ustojí to, nespadne. Má veľký zmysel a cit pre rovnováhu. A to je podľa mňa výkon. Poviedka je sama osebe dobrá, pre fanúšikov weird fiction bude mať ale ešte pridanú hodnotu. Trpí niečím iným, ostatne, to i podaktoré príbehy samotného Lovecrafta. Koniec je už, na môj vkus, príliš fantazijný a príliš grandiózny.

Verdikt: nech sa na to pozeráme z ktorejkoľvek strany a nech sú naše preferencie, v žánri i mimo jeho okruh, akékoľvek, je to znamenitá zbierka a Lumley ňou potvrdzuje svoje postavenie zručného spisovateľa a kráľa hrôzy.

Nakoniec treba už len vyzdvihnúť obálku Boba Eggletona a klasicky dať, že: (kniha vyšla vo vydavateľstve Polaris v roku 1999 a opäť v roku 2014)

Nekroskop

 

Nekroskop?! Čo to je? To je autorov myšlienkový "vynález"... termín, ktorý označuje človeka, čo dokáže komunikovať s mŕtvymi.

A potom je to ešte názov významnej knižnej série, pričom práve úvodný diel nesie tento príťažlivý slovný novotvar. Týmto románom Lumley priniesol do upírskeho hororu celkom nový závan. Svieži vietor začal v upírskej tematike v 80. rokoch podúvať do zatuchlých krýpt so stojatým nevetraným vzduchom. Výrazne kvalitných, zaujímavých a klišé boriacich diel bolo hneď niekoľko. Spomeňme za všetky len Ríšu strachu či nemenej významnú knihu Silou svojho zraku. A renomovaný autor desivých príbehov rozrazil dvere hrobky dokorán, spravil si touto ságou meno, on už síce v literárnej scéne strašidelnej fantastiky niečo znamenal aj predtým, ale týmto svoje postavenie jednoznačne upevnil. Nekroskop je pojem. Dnes už skoro značka. Má trvalé miesto v temnom panteóne slávnych žánrových diel. Poďme si predstaviť toto hrozivé duchovné dieťa veľmajstra žánru.

Nekroskop (Necroscope) - Brian Lumley

Hneď na nás vyskočí morbídne príťažlivá a pôsobivá obálka od Ciruelo Cabrala, ktorá knihe sadne ako bozk upíra na krk krásnej filmovej herečke! A čo viac, čitateľ skutočne dostane to, čo hlása anotácia aj upútavka na prebale knihy. Je to naozaj šokujúce, nepredvídateľné a inovatívne dielo. Dočkáme sa nekromancie, vampirizmu, parapsychológie a metafyziky. Čaká nás akcia, napätie, hrôza aj hnus a pozoruhodný záver. Ak ste navnadený, je to skvelé! Ale nepodliehajte ilúzii, nie je to dokonalé dielo. Má okrem kladov aj slabšie, ba slabé miesta a nevdojak som si spomenul na ďalšiu modernú upírsku klasiku s názvom Pevnosť, s ktorou má spoločné niektoré rysy. Obe sa môžu navyše popýšiť tým, ako nevídane atraktívne a špecificky pristupujú k prastarému a už do značnej miery kodifikovanému upírskemu kánonu, ale taktiež aj tým, ako disponujú prekvapivo podobnými nedostatkami. O plusoch a mínusoch knihy ale až neskôr, teraz niečo k príbehu a charakteristike jeho špecifík.

Presuňme sa do obdobia Studenej vojny, kedy obe strany vedú nezmieriteľný boj na všetkých frontoch a sú pri tom schopné použiť akékoľvek prostriedky; dokonca aj vynaliezavé tajné služby siahnu po maximálne nekonvenčných taktikách. Áno, je to tak trochu i špionážny román, ale zabudnite na MI6 a KGB. Tieto supertajné sekcie vedú zničujúcu vojnu pomocou parapsychických síl. A nepôjde len o telepatiu alebo jasnovidectvo, budú nám predstavené aj omnoho zriedkavejšie a bizarnejšie schopnosti. Každá strana verbuje tie najväčšie talenty. Briti majú v hľadáčiku mladíka, ktorý dokáže komunikovať so zosnulými a dokáže sa od nich čokoľvek potrebné naučiť, môže vystupovať i ako médium a nechať skrz seba jednať mŕtvych. Na západ od Železnej opony nie je nikto s takým obrovským, takmer nekonečným metapsychickým potenciálom ako je Harry Keogh. Lenže proti nemu stojí cynický a chladný Rumun Boris Dragosani, ktorý nemá vonkoncom žiadne zábrany a jediné, čo ho poháňa, je túžba po temnom poznaní a po absolútnej moci. Dragosani je nekromant, ktorý sa nanajvýš nepríjemným spôsobom - veľmi fyzicky (aj keď kniha nie je priamo "gore", teda zameraná na grafické zobrazenie násilia a detailné opisy ohavností, čaká nás niekoľko explicitných a negustióznych scén) dokáže nabúrať do mysle mŕtvych a tak pred ním neostane žiadne tajomstvo skryté. Po tom, čo v rodnom Valašsku príde na stopu existencie upírov a tak sa mu odhalia netušené možnosti, je jasné, že jeho ambície porastú do takej miery, že by s nimi nesúhlasili ani tí najväčšmi bezškrupulózni súdruhovia zo Sovietskeho zväzu. Je to teda kto z koho a v stávke je toho veľmi veľa...

Z predchádzajúcich riadkov budete pravdepodobne ohúrení. Znie to až fascinujúco (a kniha fascinujúca nepochybne je). Ale znie to aj príliš senzačne (a kniha sa, žiaľ, veľmi snaží pôsobiť senzačne a dosť sa jej to darí, čo ja ale osobne považujem za lacný trik a nie som z toho nadšený). Úvod každého navnadí, už z prvých riadkov je očividné, že je autor skvelým rozprávačom, skvelým štylistom a prišiel so skvelým príbehom. Aj keď trošku povytiahnete obočie nad prehnaným prvkom, ktorý tam autor použil - a to je ostatne vlastné celej knihe; je tam skrátka príliš veľa nadsadených momentov, takže miestami skĺza kniha až do sféry fantasy. Ibaže potom príde prvá "rozohrávka", a tá je ako vystrihnutá z brakového dobového filmu... určite upúta, jednoznačne baví, ale popritom aj zhadzuje úroveň a aspoň zdanie serióznosti diela a takých momentov tam bude viac. O veľkom finále, ktoré je "prepálené" až tak, že to bolí, radšej pomlčím. Potom však príde skvelý záver. Taký je ale všetok text: sú to vrchy a údolia. Momenty, ktoré sú ako z B-éčkového filmového hororu tu striedajú oveľa prepracovanejšie, premyslenejšie a naozaj solídne spracované pasáže. Bohužiaľ však... nevyhneme sa dokonca ani zbytočnému naťahovaniu, a hoci som sa nenudil, tempo miestami skutočne viazlo. Za najvydarenejšie považujem oboznamovanie sa s dvoma protivníkmi, nekroskopom a nekromantom, Harrym a Borisom. Stretávame sa s nimi prvý raz ako s deťmi, spoznávame ich život, ich strachy a traumy, pochopíme ich motivácie, sme svedkami nadobudnutia i zveľaďovania ich parapsychického talentu. Akurát mi vadila jedna vedľajšia a úplne nepodstatná odbočka, povedal by som, že to je totálne zbytočné sexuálne odbočenie v deji, ktoré tam bolo len preto, aby tam mal autor nejaký ten sexík-keksík. Tomu sa  hovorí samoúčelnosť. Načo? Všetko pre pripútanie si čitateľa? Zas tá senzačnosť... Ale ich charaktery, a to ako sú vykreslené, ba i stvárnenie vedľajších postáv, to je na vysokej úrovni. Nikto tam nie je plochou karikatúrou klaďasa či záporáka. Harry, aj keď sympaťák, je do veľkej miery poháňaný pomstou. Boris, aj keď arcilotor, je obeťou nešťastného detstva a... upíra. Vôbec, všetky postavy sú živé a to je dôležité.

A teraz sa dostávame k jadru. Aj keď je tak prezentovaný, a zrejme ho sám autor takto zamýšľal, Nekroskop nie je vlastne tak úplne upírskym hororom. A napriek zjavnej originalite bude práve nejedno čitateľské očakávanie nenaplnené. Pominiem, že v zobrazení podstaty a povahy upíra zašiel autor v snahe o novátorstvo až tak ďaleko, že vampýrov jeho bytosti pripomínajú len vzdialene (chcete detaily? Nič neprezradím, obral by som vás o moment prekvapenia a ten "wow efekt"). Áno, upíri tu síce sú a zohrávajú významnú, snáď aj reprezentatívnu funkciu v tomto románe, lenže príbehová fabula je v prvom rade o niečom inom. Špionáž, tajné služby, nadprirodzené schopnosti, (ne)možnosť zmeniť svoju budúcnosť a teda i osud... to je na prvom mieste. A potom ešte autorove strelené nápady, pri ktorých občas zachádza až priďaleko. Je to iste zaujímavé, ale najsilnejšou devízou hororu je snaha o uveriteľnosť toho, čo sa okolo vás deje, čoho ste súčasťou. Dobrý horor vie pokriviť, deformovať vašu optiku, ktorou nazeráte na svet, dokáže nabúrať vašu istotu ohľadne toho, čo je reálne a čo nie, má navodiť šokujúce zistenie, že to, čo ste pokladali za nemožné sa stáva možným. Tu však ide autor až tak ďaleko - jeho teória o záhrobí alebo časopriestore - že presahuje z hororu do akéhosi science fantasy. Nič proti kombinovaným žánrom, ale tu sa to, podľa mňa, nehodilo. Paradoxne stačilo menej, aby kniha pôsobila strhujúcejšie, ešte desivejšie a hlavne realistickejšie. Lenže Lumley chcel viac a viac a viac...

Menej je viac! - to je základné pravidlo hororu.

Ako túto knihu teda hodnotiť? Nepochybne nadpriemerne. Je to, samozrejme, aj veľká zábava, a hlavne veľká zábava, chápem, prečo sa to stalo kultom. Ale na všetky klady sa dá nájsť aj nejaký ten zápor. Preto, a aj preto, lebo kniha je de facto uzavretá (jasné, je tu čo dovysvetliť a veľa vecí sa dá rozvinúť), nebudem v sérii pokračovať. Vraj, a ja tomu verím, si všetky knihy udržiavajú svoju kvalitu, ale predsa len, ak správne počítam, 18(!) kníh, z ktorých v Česku vyšlo hlavných šestnásť, rozdelených do niekoľkých sérií (dve doplnkové knihy ešte chýbajú), to poukazuje predovšetkým na to, že autor nadstavuje a nadstavuje a stáva sa obeťou vlastných nápadov a pohlcuje ho jeho vlastný svet, ktorý si nedokáže ustriehnuť.

Možno sa ale vy necháte "namotať". A väčšina čitateľov sa nesťažuje. 

(kniha vyšla v roku 2005 a druhýkrát v roku 2012 vo vydavateľstve Polaris (a kedysi v 90. rokoch ju vydalo ešte malé vydavateľstvo Leonardo)