Hora lebek

Existuje jedno pozoruhodné české vydavateľstvo Volvox Globator, a toto vydavateľstvo vedie ešte pozoruhodnejšiu edíciu s názvom "Alrúna". Ten názov si prepožičali z rovnomennej Ewersovej knihy (ktorá, ako inak, bola v rámci edície publikovaná) a celá edícia, jednak voľbou samotných titulov - nájdeme tu nielen strašidelné prózy, ale i pravdepodobne prvý fantasy román na svete, slávne dielo magického realizmu, špiritistický román, okultný román, dekadentný román - tak aj prevedením výtvarnej stránky - charakteristická čierna obálka bez prebalu s nálepkou, kde sa vždy nachádza nejaký symbol a expresívnymi grafikami na prvých listoch knihy - je rovnako nevšedná, rovnako magická ako i samotné vydvateľstvo...
A jedným z titulov edície je aj

Hora lebek: V Japonsku plném duchů (In Ghostly Japan) - Lafcadio Hearn

Anotácia sľubovala zbierku tradičných japonských strašidelných príbehov a ja som sa nesmierne tešil. Keď človek nedostane to, po čom túži, a to, čo si vysníva má napokon inú podobu, zriedka nebýva sklamaný. Ja sklamaný nie som. Ale priznajme si rovno, že názov čitateľa zavádza. To by sme mali vyčítať samotnému autorovi, lenže ten je už vyše sto rokov mŕtvy a my sa nechceme stať obeťou jeho hladného ducha, preto poďme radšej odriekať modlitbu za uzmierenie a hybajme do budhistickému chránu zapáliť nejaké vonné tyčinky. 

Nemôžem si pomôcť, aj tak ma to trochu mrzí, keďže viem, že Hearn naozaj knižne zozbieral a knižne vydal rozprávky a povesti starého Japonska, ktoré žánrovo definuje ich strašidelný charakter, no v tomto diele tvoria iba zlomok z próz, ktoré nám predkladá. Japonsko je skutočne studnicou hrôzostrašných príbehov a špeciálne, čo sa duchárskych príbehov týka, tie majú v krajine naozaj dlhú tradíciu a v obľúbenosti sa skoro doťahujú na tie, čo pochádzajú z tematickej veľmoci č. 1, ktorou je, samozrejme, staré dobré, hmlou zahalené Anglicko.

No neponosujem sa a ak, tak iba máličko, pretože kniha je fascinujúcim výletom v čase i priestore do exotickej Krajiny vychádzajúceho slnka, do dôb plných nadprirodzeného, ktoré sa už dávno pominuli a nebyť nadšencov, ktorí tie časy zaznamenali, neostali by ani v spomienkach. Hearn bol takýmto kronikárom čarovného. A podarilo sa mu to spraviť s takým zmyslom pre magično, s takým citom pre ducha vtedajšieho, už navždy strateného Japonska, že dodnes, a možno o to viac práve dnes, uchvacuje západnú myseľ a strháva do víru vzrušenia západnú imagináciu. Nebol len precíznym a zapáleným folkloristom, ale bol aj vyspelým umelcom, talentovaným literátom, preto sú jeho prózy tak citlivé a natoľko poetické. To nutne vychádza a vyplýva z jeho videnia sveta. Už na prvých stránkach vidno, že autor bol dušou romantik. 

Ale kto to je? Kým bol vlastne tento autor? Pretože pri vyslovení jeho mena, či už počujeme na Lafcadio Hearn alebo Jakumo Kojzumi, sa s úctou, aspoň v duchu, pokloní každý japanista a japanológ a aj každý správny japanofil, akonáhle zistí, že Japonsko to nie je len manga a anime, ale pre ostatných našincov bude zrejme jeho meno neznáme. 

Lafcadio Hearn mal írsko-grécky pôvod, francúzske vzdelanie a písal v angličtine. Odišiel žiť do USA, kde pracoval ako novinár. Jeho cesty ho zaviedli až do Japonska, ktoré mu okamžite učarovalo a kde ostal žiť. Získal japonské občianstvo, prijal japonské meno a oženil sa so ženou pochádzajúcou zo starého samurajského rodu. Vyučoval  na Tokijskej univerzite anglický jazyk a tešil sa medzi miestnymi ľuďmi veľkej úcte. Hearn si zamiloval japonskú kultúru a bol jedným z prvých ľudí západného sveta, ktorí autenticky a detailne opísali vo svojich dielach japonské reálie. Či už to boli správy o živote prostého vidieckeho ľudu, alebo zvláštne zvyky a tradície, či jemné a ušľachtilé podoby umenia tak odlišného od toho, ktoré poznal západný človek, Európa i Amerika mu vďačí za to, že verne a umelecky hodnotne zachytil rýchlo miznúcu tradičnú spoločnosť, ktorá sa westernizovala. Zatiaľ čo vtedajší Japonec takmer nekriticky hltal všetko to pokrokové z vyspelého Západu, západný človek bol zas okúzlený exotikou, estetikou a tajomnom ďalekého Orientu. Aj vďaka Lafcadio Hearnovi mohla kultúrna výmena prebehnúť na takej úrovni.

Keď otvoríte túto knihu, budú na vás čakať črty, prozaické čriepky a fresky, z ktorých si môžete poskladať krásny a príťažlivý obraz zaniknutého sveta, z ktorého na vás dýchne ohromná nostalgia. Aj keď sa z literárneho hľadiska nejedná o "vyššie" beletristické žánre, ale dali by sa opísať ako zlomky rozprávaní prechádzajúce do úvah a zamyslení prepojené s prerozprávaním budhistických ľudových príbehov, niekedy strašidelnej a mravoučnej povahy, je to historicky cenná a miestami naozaj fascinujúca výpoveď. Lafcadio Hearn je kríženec medzi ďalekovýchodným Dobšinským, nadšencom a cestopiscom, reportérom, etnografom, esejistom a básnikom v próze.

Oboznámime sa s budhistickými prísloviami, porekadlami a ponaučeniami, navštíme budhistické chrámy, liaheň priadky morušovej, pozrieme sa bližšie na japonskú minimalistickú poéziu, autor nás oboznámi s niektorými rituálmi a zvyklosťami, ktoré sprevádzajú použitie kadidiel a navrch dostaneme zopár mierne strašidelných príbehov. Ak to nie je pre vás to pravé, pochopím to, ale možno to vravíte len preto, že ste nič také ešte nikdy nečítali... ale nechcete sa nechať opantať tajomnom tak ďalekého a tak dávneho Japonska, že sa až zdá, akoby to bol celkom iný svet (a on to svojím spôsobom bol celkom iný svet), nechcete to aspoň skúsiť?

(kniha vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Volvox Globator)

Kľúč k temnote

Zaujímavého autora Roberta Williama Chambersa si dnešní čitatelia pripomínajú len vďaka mimoriadne vplyvnej knihe, ktorou položil základné stavebné kamene nesmierne sugestívneho hybridného podžánru fantastiky "weird fiction" - Kráľ v žltom. Ale vo svojej dobe veľmi obľúbený americký autor vytvoril obrovsky rozsiahle dielo. Napísal niekoľko desiatok poviedkových zbierok a románov. Mnohé z nich síce tematicky a motivicky siahajú po oblastiach, ktoré ma nezaujímajú, či už to sú romantické príbehy alebo spoločenské prózy, prípadne beletria zobrazujúca poľovníctvo a rybolov, ale jeho široký žánrový záber zasahuje aj do historického románu, dobrodružnej, vojnovej, mysterióznej, a samozrejme, strašidelnej literatúry. Dobovú obľubu jeho kníh dokladá aj viac ako slušný počet filmových adaptácií, dnes už zabudnutých, vtedy však úspešných. Tento frankofil, talentovaný ilustrátor a výtvarník, ktorý presedlal na dráhu spisovateľa, romanticky založený milovník krásy a umenia, no i tvrdý muž a dobrodruh by si nepochybne zaslúžil nejakú dobre spracovanú a pútavú biografiu v knižnej podobe a nechýbalo veľa, stačilo by, keby sa trošičku viac a programovejšie venoval hororu / mystery / weird fiction a už-už by som išiel spracovať jeho životopis aspoň na svojom blogu. Je to tesné, ale do panteónu-panoptika, do mauzólea velikánov žánru som sa ho nakoniec rozhodol nezaradiť. Nechýbalo však veľa! Lebo tento autor má nejednu silnú stránku. Nevšedné nápady, umelecké spracovanie, zmysel pre poetiku písaného slova, takmer básnické uchopovanie sveta a schopnosť priniesť a ukázať čitateľovi taký ten takmer prchavý, ale veľmi intenzívny dojem zázračna, nezriedka však dojem znepokojivý, kde krásu strieda des, sú jeho najväčšími kvalitami. Ale má aj slabé stránky... ostatne, ktorý autor nie?
Poďme si teraz predstaviť menší výber jeho žánrových poviedok, ktorý nedávno vyšiel pod  názvom

Kľúč k temnote - R. W. Chambers 

Kľúč k temnote (The Key to Grief)

Hlavný hrdina sa v malej komunite drevorubačov dopustí zabitia a po tom, čo ledva unikne slučke, ktorú mu ako trest vymerajú jeho kolegovia a niekdajší priatelia, zamieri pri svojom úteku na neprebádaný ostrov opradený zlovestnými povesťami. Cesta na ostrov vedie okolo skál, z ktorej najposlednejšia dostala názov Kľúč k temnote. 

Vhupneme do deja tak rýchlo, že sa budeme mať problém zorientovať, čo sa vlastne stalo. To sa ako-tak dozvieme až neskôr, keď sa začiatok, v tradícii dobrodružného naturalizmu preklopí do čohosi diametrálne odlišného. Snového, surrealistického, magického. Príbeh tak začne naberať kontúry až akéhosi mýtu. Zvláštne. Ťažko povedať či v dobrom alebo nie až tak dobrom slova zmysle... Rozhodne však prekrásne a fascinujúce. Neviem či som poviedku pochopil, a neviem ani, či sa to dá úplne pochopiť... áno, toto je naozaj "weird". Asi by som si netrúfol označiť poviedku za dobrú, ale za výnimočnú a krásnu áno.

Tretie oko (The Third Eye)

Vedec zo Zoologickej spoločnosti sa vydáva do málo známych močarísk, kde údajne žije zvláštna vývojová vetva človeka, ktorý má na temene hlavy tretie oko, a z ktorých dosiaľ žije už len nemnoho jedincov...

Čitateľovi je od začiatku jasné rozuzlenie. Ale to, že je mu to jasné, je jasné aj autorovi. Zameriava sa na teda väčšmi na to, čo vedie k rozuzleniu, než na rozuzlenie samotné. Ako i v minulej poviedke, ociteneme sa "in medias res" a zo začiatku sa budeme mať problém zorientovať. O strachu sa hovoriť nedá, trochu o napätí, väčšmi však o dobrom a celkom "uletenom" nápade, ktorý je nosný. Spolu s humorom. Ten milý druh humoru ma potešil. Niekto bude mať možno pocit, že sa nemusí k poviedke hodiť a môže i pôsobiť rušivo, ale mne tam "sadol" a zabával som sa.

Príjemný večer (A Pleasant Evening)

Ilustrátor prestížneho magazínu dostane od šéfredaktora úlohu s šibeničným termínom. Pri zhotovovaní kresieb stretne zvláštnu ženu a zapletie sa do zamotaného príbehu, v ktorom figuruje francúzsky špión a zradca a nadprirodzeno...

Škoda pridlhého úvodu. Kým sa to rozbehne a začne sa diať niečo nadprirodzené, alebo vôbec čokoľvek zaujímavé, sme už skoro za polovicou... Ale potom dostaneme originálnu "ghost story", ktorá naozaj nie je žiadnou typickou duchárčinou. Ucítime (ne)skutočný závan zo záhrobia, ktorý na nás dýchne akýmsi smútkom... Plus čakajte nádherné poetické opisy. Poviedke ale podľa mňa ublížila úplne nadbytočná dejová linka o špiónovi a záverečná prepletenosť. Načo toľko toho?

Purpurový cisár (The Purple Emperor)

Američan si užíva idylické leto v Bretónsku, ktoré trávi prechádzkami a rybačkou, dokonca sa zaľúbi do miestnej krásky, ale táto idyla je narušená, keď sa vyhrotí spor medzi dvoma domorodcami, naruživými lovcami a zberateľmi motýľov, ktorých koníček prerastie do posadnutosti, pričom sa snažia polapiť vzácny druh známy ako purpurový cisár.

Nijako zvlášť výnimočná raná detektívka obohatená o romantickú odbočku, avšak s nepochybne zaujímavým námetom. Nemá v sebe jediný strašidelný či fantastický prvok, ale priamo na ňu nadväzuje nasledúca poviedka, ktorá by bez nej nefungovala, lebo táto k nej tvorí aj akýsi úvod.

Posol (The Messenger)

Hrdina z predošlej poviedky, už šťastne ženatý, sa dostane do víru desivých udalostí, v ktorých sa zhmotňuje stredoveká legenda o Čiernom kňazovi a dávnej kliatbe.

Povedal by som, že je to výborný príklad výbornej démonickej duchárčiny. Máme tu starodávnu povesť, hrozivú kliatbu a ešte hrozivejší prízrak. Diabolskú lebku, posla smrti - nočného motýľa lišaja smrtihlava a pod. Dobrý a tradičný duchársky horor, ktorý sa odohráva v pôsobivom prostredí videckeho Bretónska. Pomerne vysokú úroveň poviedky zráža nadsadený, príliš "hmotný" a hmatateľný koniec. Opäť platí, že menej je viac. Naopak sladký romantický záver mi neprišiel nemiestny a vnímam ho ako pekné ukončenie príbehu.

Stvoriteľ mesiacov (The Maker of Moons)

Bežná poľovačka s priateľmi v divočine dostane celkom neočakávaný a bizarný spád, keď protagonista príbehu zistí, že jeho spoločník, tajný agent, využil výlet k tomu, aby prekazil činnosť gangu falšovateľov zlata, ktorí pôsobia v týchto odľahlých lesoch. Tiež musí preveriť indície, ktoré ukazujú na to, že medzi falšovateľmi sa pohybuje vodca nebezpečnej ezoterickej čínskej sekty, ktorý ovláda čiernu mágiu. Hlavný hrdina sa zrazu ocitá uprostred mysterióznych a čudesných udalostí, kedy nevie čo je snom a čo skutočnosťou, čo preludom, a čo realitou...

Mám veľmi rád miešanie žánrov, ale tento mix nie je funkčný, je to nesúrodý miš-maš. Zápletka je tak senzačná, až pôsobí aburdne a detinsky a to i sprihliadnutím na dobové paranoje zo "žltej hrozby". Viaceré elementy naozaj pôsobia extrémne vykonštruovane a čitateľ nebude ani na konci o nič múdrejší ako na začiatku. A predsa má táto dlhá poviedka i kvality, ktoré ťažko hľadajú sebe rovného. Ako celok to možno nie je zvládnuté, ale táto próza má miesta, atmosféru a nápady, ktoré sa vedia dostať pod kožu, vedia vás očarovať. Atmosférou a pocitom, ktoré v čitateľovi vzbudí sa približuje k tým najsilnejším pasážam z knihy Kráľ v žltom. A zreteľne vidno, že Chambers u Lovecrafta inšpiroval to, čo sa stalo neskôr známe ako "kozmický horor (kozmická hrôza)".

Prievozník (Passeur)

Nešťastný milenec spomína na chvíle svojho šťastia a hľadá zabudnutie...

Azda nijako objavná, ale výborná, vynikajúco napísaná krátka poviedka s výnimočne smutnou a pochmúrnou atmosférou. Ani nemusím bližšie vysvetľovať o akom prievozníkovi hovorí titul tejto prózy... Naozaj podarené zakončenie zbierky, ktorú si treba vychutnať, lebo hoci zobrané Chambersove makabrózne a fantazijné príbehy vydajú na štyri knižné zväzky, nie je veľmi pravdepodobné, že tak skoro sa dočkáme ďalšej ukážky z jeho diela, a je to škoda, lebo Chambersov vplyv na podobu žánru a jeho premeny je nepopierateľný.

"Na striebristú plytčinu sa neúnavne valili vlny. Jedna za druhou sa ako rozdrvené opály rozbíjali tam, kde si jemný piesok pospevoval šumivú pieseň morskej peny.

Kŕdle malých pobrežných vtákov sa brodili plytčinou, pohadzovali svojimi slnkom pohládzanými krídlami a cupkali do vnútrozemia, kde sa rozprestierala biela ostrovná pláž, miestami poškvrnená tieňmi lesného porastu.

Plytká voda všade vôkol bola priezračná ako krištáľ a odhaľovala žiarivý piesok poukladaný na dne do pravidelných vrúbkov. Na hladine sa vznášali fialové riasy, drobné morské tvory utekali preč, rojili sa a znovu sa zhrkovali pri každom ponore jeho vesla."

"Ponad rozľahlú lúku som dovidel na strechy výškových budov, ktoré sa nenápadne črtali nad korunami stromov. Obzor zahaľovala čoraz tmavšia fialkastá hmla. Miestami ju pretínali kostolné vežičky a kupoly, či vysoké komíny, z ktorých sa záhaľčivo krútili tenké prúžky dymu. To všetko sa postupne menilo na hrany obrúsených drahých kameňov a planúcich minaretov, plávajúcich v priesvitnom purpurovom opare. Očarenie sa pomaličky prehlbovalo, všetko to škaredé, ošúchané a zlé sa v diaľke strácalo a namiesto pachute z preľudneného mesta sa na pozadí večernej oblohy týčila upokojujúca nádhera. V prudkej páľave zapadajúceho slnka mi to pripadalo veľkolepé, pozlátené a čisté."

"Potom sa vôkol nás začali hmýriť drobné tvory a vlhký štipľavý zápach zaplnil ovzdušie. Poznal som ten smrad a všade naokolo som videl hemžiace sa pavúkoidné krabie stvorenia, ako ťahajú svoje mäkké žlté telá po vyschnutej tráve. Prichádzali ich stovky, vypúšťali do vzduchu svoj zákerný jed, hrmotali, krútili sa, liezli s ich slepými, bezústymi hlavami zodvihnutými vysoko. Zmätené vtáky v polospánku zatrepotali krídlami a odleteli kamsi do temnej diaľky, bezmocne vydesené králiky odskákali do húštiny a lasice sa okolo nás prešmykli ako letiace tiene. Všetky lesné tvory sa ako na povel zodvihli a zúfalo sa snažili tej odpornej invázii uniknúť."

"Čosi zabzučalo, udreli dve silné krídla a plameň sviečky sa zatrepotal v náhlom prievane. Bzukot zaplnil celú miestnosť, veľká mora poletovala sem a tam, udierala krídlami, bzučala pri strope a na stenách. Odhodil som knihu a vykročil vpred. Teraz sa trepotala na okennej parapete a na okamih som ju prikryl rukou. No zapišťala a ja som sa inštinktívne stiahol. Potom zrazu vyrazila cez plameň sviečky, svetlo zablikalo a zhaslo. V tej chvíli sa v tme vonku pohol tieň. Zdvihol som pohľad na okno, odkiaľ na mňa hľadela maskovaná tvár.

Len čo som sa spamätal, vytiahol som revolver a vystrelil. No tvár za oknom sa naďalej približovala a sklo sa pred ňou topilo ako hmla. Pokúsil som sa vykríkuť, no čosi ma schmatlo pod krk a ja som od úľaku spadol."

(kniha vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Európa)

Pomsta posvätného chrobáka

Koľkokrát ste už v nejakej recenzii počuli spievať ódické piesne na zabudnuté žánrové klenoty, ktoré sa vynoria z hlbín času, a vydavateľ ich potom opráši a ponúkne poctenému čitateľskému blahorodiu, aby si ten drahokam mohol celý natešený, potešený a vytešený prečítať a potom krásne vystaviť doma na poličku a ukazovať závistlivým bratom a sestrám - čitateľom a čitateľkám? (Horšie ako malomeštiacke tetky, keď sa počas prvého Československa pýšili pred susedkami nepoužívaným čajovým servisom starostlivo vystaveným v presklenej vitrínke.)
Celé to je strašná fráza, ale ja ju použijem a myslím to nanajvýš úprimne.
Táto kniha dokonale spĺňa kritériá na to, aby mohla byť označená za pozabudnutý skvost strašidelnej literatúry. Pochádza z toho istého roku ako jej príbuzný a kedysi veľký rival Dracula, teda anno Domini 1897. Dokonca ho predbehol o pár mesiacov. Doslova. O dobré dva mesiace (ak teda počítame časopisecké vydanie, ktoré vychádzalo na pokračovanie pod názvom The Peril of Paul Lessingham: The Story of a Haunted Man - čo by sa dalo preložiť ako Skaza Paula Lessinghama: Príbeh prenasledovaného (strašeného) muža, knižného vydania sa viktoriánsky čitateľ dočkal až o čosi neskôr). A dokonca v predajnosti i obľúbenosti, medzi vtedajšími čitateľmi, zatienila svojho upírskeho súpera. Román bol skutočným bestsellerom, dočkal sa i filmového (ešte nemého) spracovania a desiatky rokov sa objavovali nové vydania a dotlače. Ale ako to už býva, iba niektoré diela sú nesmrteľné, a iné, hoci vo svojej dobe i veľmi populárne, zapadnú a záujem o ne pretrváva len medzi literárnymi historikmi a maniakálnymi fanúšikmi, ktorí sa neuspokoja s nevalnou úrovňou väčšiny súčasného literárneho hororu a neutešeným stavom, čo panuje v žánri, a podnikajú pravidelné nájazdy do minulosti - do krýpt antikvariátov a mauzoléií knižníc, aby hľadali skryté knižné artefakty. Takže aj keď sláva Draculu narastala až do miery, že sa zaradil medzi najslávnejšie romány vôbec, a reputácia "Chrobáka" pomaly upadala až kým sa nedostal na úroveň takmer neznámej knižnej obskurnosti, nedávno, práve vďaka úsiliu nadšencov, sa podarilo knihu zas dostať do pozornosti. A pozornosť si zaslúži! Vynesme ju pekne na slnečné svetlo (nič to, náš Chrobák nie je upír a denné svetlo mu neškodí), čitateľsky si ju vychutnajme a spokojne i porovnajme s jeho premožiteľom obdarovaným obzvlášť vyvinutým chrupom s anomáliou zväčšených očných zubov a nadmerným apetítom na ľudskú krv.
Nech sa páči, dámy a páni, je tu svedok dávnych čias viktoriánskych strašidelných príbehov; prosím privítajte potleskom ťažkú váhu horrorovej literatúry, skúseného borca a bývalého šampióna, ktorý je známy pod nom de guerre:

Pomsta posvätného chrobáka (The Beetle: A Mystery) - Richard Marsh

Priamo do Londýna, do srdca Impéria, ktoré vládne polovici sveta, zavíta prastaré zlo z Orientu a číha na význačného štátnika Paula Lessinghama, ktorého okrem hŕstky jeho konzervatívnych politických odporcov považujú všetci za jedného z najväčších a najcharizmatickejších mužov Anglicka, a tajomný prenasledovateľ sa nezastaví, kým objekt jeho nenávisti nebude celkom pokorený a... zničený. Do jeho života však zasiahnu i ďalšie výrazné osobnosti: mladá dáma, ktorá sa stane objektom štátnikovho romantického záujmu, a ktorá voči nemu sama vzplanie náklonnosťou a tiež slávny a geniálny vedec a vynálezca, ktorý je však aj chladnokrvný cynik s horúcou hlavou (to si odporuje len zdanlivo) a stane sa mu sokom v láske.  Osudy týchto troch ľudí sa prepletú a spoločne sa budú musieť postaviť zlovestnej hrozbe, ktorá má korene v dávnom Egypte, ba možno ešte hlbšie v prehistorickej minulosti...

Tak a teraz na vás vybalím bez obalu :) verdikt: Pomsta posvätného chrobáka (ide o trochu senzačný, ale verný obsahu, a dobrý preklad názvu, lebo keby náš vydavateľ uviedol knihu pod doslovným prekladom, asi by si čitateľ myslel, že mu chce autor na stránkach svojho diela sprostredkovať utajené kapitoly zo života niektorého z členov Beatles) je skvelé čítanie! Je to bestseller ako stvorený pre oddychové, no nesmierne napínavé chvíle, ktoré s ním čitateľ strávi. Nuž áno, autor naozaj stvoril dokonalý príklad bestselleru, ktorý je vyložene určený na to aby spríjemnil (alebo krásne a zimomriavkovito znepríjemnil, veď po tom prahne a piští dušička každého milovníka hrôzy) každému čitateľovi večery strávené pri tomto tajuplnom, záhadnom, strašidelnom, provokujúcom a mimoriadne pútavom diele. Som bezvýhradne presvedčený, že keby kniha vyšla dnes, samozrejme, zasadená do súčasného sveta a sktuálnych podmienok - pretože väčšinový pohodlný čitateľ, aby sa vedel ľahšie zžiť a stotožniť s dielom, potrebuje skôr niečo aktuálne, či aspoň zasadené do moderného prostredia - bol by to rovnaký bestseller ako kedysi. Áno, i dnes. Kniha je až tak príťažlivá a číta sa (zas ďalšia superlatívna fráza) jedným dychom. Čo ešte k jej pútavosti dodať? Že sa od nej neodtrhnete, kým ju nebudete mať prečítanú celú? Že ju zvládnete na jeden nádych (a to nie je práve tenký románčok)? Že budete tak rýchlo strany obracať až bude počuť len šušťanie papiera? Neznášam, doslova neznášam také blbučké frázy, ktorými sú doslova (a do písmena!) zahltené blogy venované knižným recenziám. A najmä, keď to je na každú druhú tuposť, ktorá príde "recenzentovi" pod ruku. Ale v tomto prípade je to pravda. A tie frázy sú nadmieru výstižné. Nebudem teda vytvárať neologizmy a nebudem sa z nich pokúšať vyrobiť frazeologizmy, vystačím si s tými, ktoré som vymenoval, nech sú aj akokoľvek trápne a ostanem pri nich. Ak tým dosiahnem to, že vo vás prebudím záujem a dostanem toto dielo do vašej pozornosti, budem spokojný. Veď o to sa vlastne usilujem celý čas (a nie, vydavateľstvo Európa, ktoré pre ich redakčné počiny zbožňujem, ma skutočne neplatí, nič s nimi nemám).

(obálka pôvodného vydania)

Zahrajme sa trošku na (pseudo)vedátorov a v rámci literárnej komparatistiky vedľa seba dajme Chrobáka a Draculu a pozrime sa im na zúbok, - či na kusadlá?. Zvážme a zmerajme ich pred zápasom. Vzájomným porovnaním vám odkryjem aj viac detailov románu Pomsta posvätného chrobáka.

Richard Marsh a Bram Stoker si boli povahovo a ľudsky veľmi nepodobní, ich dve najznámejšie  diela sa ale na seba ohromne ponášajú. Toho, kto má len povrchné informácie o autoroch by si mohol myslieť, že jeden od druhého doslova odpisoval a ja by som takéto podozrenie chápal a považoval za opodstatnené. Ale nie je to tak, akákoľvek, i čo len letmá inšpirácia je vylúčená. Tradične skvelý a zasvätený doslov Tomáša Horvátha k Marshovmu dielu, odvolávajúc sa na zahraničné štúdie a hojne citujúc svoje zdroje, hovorí, že to spôsobila doba a východiská tej doby a spoločnosti, ktorá ju utvárala, takže oba romány sú len logickým vyústením vnútorných pohybov v rámci britského fin de siècle. Áno, je to nepopierateľná pravda, ale takéto racionalizovanie, i keď nie nesprávne, veci len paradoxne zahmlieva a prináša iba čiastkové vysvetlenie. Moja teória je možno ezoterná, ale vychádza z odpozorovaných skutočností a skúseností a môžem ju podložiť viacerými príkladmi. Pričasto sa stáva, že dochádza k akejsi umeleckej synchronicite, pričom nemôže ísť o náhodu, no náhoda to predsa len je, ktorá vyústi do vzniku dvoch veľmi podobných diel, ktoré vznikli v identickom čase, no okrem toho medzi nejestvuje nijaké prepojenie a už vôbec nie prostredníctvom osôb ich autorov. Akoby vytvorenú ideu naraz, no nazávisle na sebe uchopili dvaja rôzni umelci... A zhmotnili ju v podobe umeleckého diela.

Richard Marsh bol beťár, ktorý si i pobudol vo väzení za finančné podvody, ale inak mimoriadne plodný a čítaný autor, ktorého čitateľmi obľúbené diela, podobne ako pri Stokerovi siahli do vôd romantiky i hororu, a vo svojich románoch oba žánre dokázal spojiť do funkčného a lákavého knižného titulu. Zaujímavosťou je, že popularitu si získal už ako autor dobrodružných chlapčenských príbehov, ktorými začínal, a na ktorých si zjavne dobre nacvičil tempo a dynamiku príbehu a naučil sa, ako čo najefektívnejšie podať dej. Vo svojej najznámejšej knihe, ako máte možnosť zistiť, nastrádané skúsenosti bohato zúročil. Postkoloniálne literárne štúdie obe knihy radi využívajú pre svoje psychoanalytické výklady. Hovoria o rasovej či genderovej identite, rozoberajú psychosexuálne motívy v týchto dvoch románoch, kladú dôraz na imperiálne túžby i strachy, ktoré sa v nich objavujú. Je jednoduché sa len uškrnúť nad freudovskými teóriami a diskurzami v intenciách súčasnej feministickej filozofie. Pričasto sa totiž nevhodne aplikujú a má to nezriedka za následok vznik vyložene úsmevných článkov. Ale v tomto prípade je to trefné. V oboch románoch sú tieto aspekty skutočne zjavné. A v Chrobákovi možno ešte viac než v Draculovi. Ale psychologický rozbor diela prenechajme radšej študírovaným psychošom. Počestného žánrového fanúšika a i bežného čitateľa bude najviac zaujímať, či sa bude chvieť nervozitou a strachom a či ho kniha bude baviť. Odpoveď je kladná. Veľmi, veľmi kladná. Náš Chrobák nie je natoľko výrazný a ikonický ako Dracula, je to pravdepodobne i preto, že ústredné monštrum je väčšmi "premenlivé", viac "nestále", a ozaj akoby i metaforické než je nemŕtvy gróf, to však neznamená, že náš chrobák je menej desivý než upír, a snáď je román ešte viac pútavý a napínavý! A to bol Dracula značne pútavý a napínavý... Ale hlavne je Chrobák k súčasníkovi vrúcnejší. Marsh bol totiž lepším rozprávačom než Stoker. Musím podotknúť, že naozaj mimoriadne šikovným rozprávačom (hoci usudzujem iba na základe jedného diela)! Vie poľahky zaujať aj súčasného čitateľa, ba dokáže na neho i zapôsobiť, a to napriek tomu, že ten dnešný čitateľ má ďaleko väčší prehľad, skúsenosti, a aj prah citlivosti voči dotyku tajomného a hrozivého má posunutý podstatne ďalej ako jeho dobový náprotivok. Dielo pôsobí prekvapivo moderne pre svoju nepretržitú gradáciu a dejovosť, výborné, časté a živé, dialógy, naozaj hutnú atmosféru, ozaj strašidelné scény, ktoré sa vám dostanú pod kožu, ktorých je možno poskromne, no to je v tomto prípade dobre, lebo keby toho bolo viac, azda by to stratilo svoju účinnosť pre desivú perverzitu, ktorá je však v medziach vtedajšej morálky vkusne stajená, nie prehnane explicitne popisná - avšak kniha je presiaknutá expresívnosťou, na to sa pripravte. Ale napriek tomu si zachováva kúzlo starých dôb vyplývajúce z charakteru vtedajších literárnych postupov, no i spoločenských reálií. Áno, nemalý priestor je tu venovaný i romantike. Možno nie tak pôvabne vykreslenej, no určite aj oveľa menej melodramatickej než v Draculovi. 

V oboch prípadoch sa knihy tvária ako zaznamenané výpovede očitých svedkov neuveriteľných a hrôzostrašných udalostí, vymykajúcich sa každodennej skúsenosti a obe sa vydávajú ako autentický záznam skutočných udalostí. Obe sú tvorené zápiskami jednotlivých aktérov, pričom ich očami je príbeh vyrozprávaný. V jednom i druhom, až na malé odbočky, pozastavenia sa a zriedkavého vrátenia v deji, plynie rozprávanie lineárne dopredu, pričom rôzne postavy si predávajú rozprávačskú štafetu. Štruktúra je veľmi podobná, ale v Chrobákovi nie je tak prekombinovaná, je jednoduchšia, prehľadnejšia a os príbehu je pevnejšie vystavaná. Až na jednu retrospektívu dej zaberá kratší časový úsek, je súdržnejší, vystupuje v ňom menší počet postáv, je svižnejší a nemá hluchých miest. Škoda len, že postava geniálneho vedca a vynálezca, ktorý sa ukáže byť aj mužom činu a je jedným z hlavných hrdinov, a to výrazných a zaujímavých, sa mi javí ako krajne nesympatická a mal som problém sa s ním identifikovať. Veľká škoda tiež antiklimaktického záveru, ktorému predchádza naozaj strhujúce prenasledovanie, vyložene až naháňačka spojená s pátracou akciou, podobne ako v Draculovi. Lenže Dracula mal aj skutočne epické a dojímavé finále dôstojné veľkého príbehu. Viem o čo išlo Marshovi: nechcel všetko vypovedať, chcel tam zachovať istú nejednoznačnosť a tiež aspoň stopu pretrvávajúcej prítomnosti hrozby, ale u mňa sa to minulo účinkom a mal som pocit predčasne useknutého a nanaplneného konca. Zakiaľ ale epilóg, ako dodatok ku príbehu, bol skvelý a ešte podčiarkol dusnú atmosféru.

Dracula mal však aj "rumunskú" pasáž a táto jeho prvá časť má úžasnú a nedostižnú gotickú atmosféru.

Takže máme tu odvetný zápas po stodvadsiatich troch rokoch - Dracula vs Pomsta posvätného chrobáka. Kto vyjde z boja víťazne? 

Je to remíza! Východiská sú rovnaké, výstavba diela veľmi podobná, spracovanie odlišné. Každé dielo má svoje slabšie i silné stránky. Jedno i druhé je zhruba rovnako dobré. Čo značí vynikajúce!

Pomstu posvätného chrobáka by si mal prečítať každý milovník staršej literatúry a určite by ju nemal minúť milovník strašidelných príbehov. Fanúšik klasickej strašidelnej literatúry si ju ale jednoducho MUSÍ prečítať. Ak obíde takúto knihu, je to potom len ignorant a čitateľský diletant a nechal by som ho za trest sa naspamäť naučiť celé René mláďenca príhoďi a skúsenosťi! A odzadu!!!

(kniha vyšla v slovenčine v roku 2017 vo vydavateľstve Európa)

P.S. ako malý bonus stručný opis Chrobáka - nášho milého monštra. Je to zvláštna bytosť nejednoznačného pohlavia, ktorá vládne silnými hypnotickými schopnosťami a možno i nadprirodzenými silami... no vlastne to celkom iste, lebo sa dokáže premeniť na nestvorného skarabea... ak má čitateľ fóbiu z chrobákov, táto kniha ju určite posilní! Ale ktovie, možno liečba šokom funguje... treba vyskúšať!

Básnické intermezzo VII

Poézia E. A. Poea (samozrejme, i jeho próza) mimoriadne ovplyvnila francúzsku literatúru, predovšetkým básnictvo. Neskorý romantizmus, ale aj symbolizmus a dekadencia sa formovali v intenciách tvorby temného básnika. Alebo aspoň v tom duchu, akom ho interpretovali - ako ho uchopili a vykladali si ho francúzski poeti. Samozrejme, netreba nič nadsadzovať, jasné, že vychádzali predovšetkým z domácich zdrojov a nedostižná podoba francúzskej poézie 19. storočia vyplýva najmä z osobitého ducha doby a duševných pnutí vnútorne rozorvaných géniov - samotných autorov, ale Poeov vplyv je jednoducho neprehliadnuteľný a nezanedbateľný. Prvý kto ho objavil pre svoju národnú literatúru bol Charles Baudelaire. Ten ho uviedol (a previedol) do francúzskeho jazykového prostredia. A po ňom mnohí ďalší pokračovali v tejto tradícii. Napríklad Villiers de l´Isle Adam a samozrejme, aj možno najväčší francúzsky symbolista a jeden z najosobitejších básnikov vôbec - "prekliaty" Stéphanne Mallarmé.

Tu je jeho hold, ktorý vzdal svojmu literárnemu vzoru:

NÁHROBEK E. A. POEA

Sám v sebe konečně věčností proměněn

ten básník děsí teď svou nahou čepelí

zbabělé století, v němž sotva slyšeli

smrt vždycky vítěznou v tom hlase kouzelném.

Protože hydra, temná tvář anděla,

slovům od kořene čistší smysl dává,

valily se nadávky jak láva

z úst, jež černá síla jedu spálila.

Z hlíny a mraků zlých, ó bolestný!,

když naše myšlenka relief nevysní,

jenž pyšnou hrobku Poeovu by ozdobil

Kéž balvan ledový svržený rukou zkázy

svou tvrdostí tam hranicí by byl,

kde černá křídla Rouhání k příštímu cestu razí.

(na obrázkoch vidno dva náhrobky (horný obrázok starý, dolný zas nový) E. A. Poea)

Bram Stoker

Abraham "Bram" Stoker (1847 - 1912)

Kto by nepoznal meno jedného z najslávnejších spisovateľov, ktorý napísal jednu z najslávnejších kníh v histórii? Ale je to pravá sláva? Pretože hneď jedným dychom dodávam, že takáto sláva je dvojtvárna a veľa svojmu spisovateľovi neprinesie. Aspoň nie počas jeho života. A načo mu je potom? Navyše, keď sa nechal náš spisovateľ spopolniť... takto sa nemôže stať ani upírom a trochu si toho záhrobného uznania vychutnať...

Ako som už napísal pri recenzii povestného Draculu, Bram Stoker je (nie je, ale... vlastne je!) autorom jednej knihy. Čo tým konkrétne myslím? Toto musím upresniť, pretože toho napísal pomerne dosť, ale väčšina ľudí, drvivá, skutočne drvivá väčšina čitateľov o jeho iných dielach, než je legendárny upírsky román, ani len nepočula, nieto ešte, že by ich čítala... Ak napíšete niečo tak výrazné, dačo tak ikonické, môžete počítať s tým, že sa vám už nepodarí prekonať, hoci sa o to i zúrivo snažíte a všetky vaše práce, ktoré napíšete po svojom opus magnum, nehovoriac o tých, čo boli napísané pred ním, jednoducho ostanú v tieni. A pravdepodobne ostanete v tieni vlastného diela i vy, ako autor. Stanete sa do veľkej miery obeťou vlastného úspechu. O to viac tragicky pôsobí fakt, že skutočný úspech, skutočná sláva sa dostaví až posmrtne...  Ale to sa v umení, a literatúra je zvlášť okatým príkladom, stáva a hlavne stávalo mimoriadne frekventovane. Ironicky, až sarkasticky (múzy majú divný zmysel pre humor a nepekne si vedia vystreliť zo svojich zverencov) potom vyznieva to, že Stoker veľmi túžil preraziť, byť naozaj uznávaným a obľúbeným spisovateľom. Napokon sa síce vytúžená sláva dostavila, ale, ehm, akosi neskoro...

Svetská sláva, poľná tráva, tak znie to príslovie. Metafory odložme bokom vo chvíli, keď sa slová stanú skutočnosťou. Čo tam po ľudovej múdrosti, keď sa vám naozaj tá tráva klenie nad hrobom?!

Nuž, nie celkom... nakoniec autor predsa len dosiahol svoj cieľ. Spätne sa aj ostatné jeho diela znovu vydávajú, je čítaný a medzi čitateľmi sa objavuje záujem i o jeho osobu. Chcú sa niečo bližšie dozvedieť o literátovi, ktorý stvoril najznámejší horor v dejinách literatúry! Vznikajú životopisy a ľudí začína zaujímať Bram Stoker jednoducho ako... človek.

A na dôvažok: jeho meno trávou nikdy nezarastie - veď som už spomínal, že je spopolnený (a urna je uložená v interiéri), preto sa vykašlime na insitné múdra, i akokoľvek múdre, a pozrime sa bližšie na osobnosť niekoho, o kom môžeme pravdivo vyhlásiť, že vďaka celosvetovo slávnej knihe, ktorá do populárnej kultúry vniesla jednu z jej ikon: postavu grófa Draculu, čo určil podobu upíra na sto rokov dopredu (minimálne), je jej autor skutočne nesmrteľný. Nechcem rovno použiť termín nemŕtvy :)

Životopis:

Abraham Stoker sa svojim rodičom narodil ako tretie zo siedmych detí v meste Clontarf, ktoré sa nachádza na severe Írska. Živé dieťa bolo v skorom veku pre záhadnú chorobu ale prakticky na niekoľko rokov upútané na ložko. Zdravotne sa mu polepšilo až v čase, kedy ho čakala školská dochádzka. Ako chlapec mal bujnú predstavivosť a keďže jeho neutešený zdravotný stav pre neho vlastne znamenal nedobrovoľné domáce väzenie, tak rozvíjal aspoň svou imagináciu. Hojne kŕmenú rozprávkami a povesťami, ktoré mu rozprávala jeho milujúca a obetavá matka. Nemusím ani dodávať, že nejedna z nich bola strašidelná... írske legendy a tradičný írsky folklór z nich vyplývajúci vie byť veru nadmieru "šťavnatý".

Choroba sa už našťastie nikdy nevrátila a mladý Stoker sa snažil aj fyzicky dohnať zameškané. Postupne sa vypracoval na zdatného športovca s postavou pravého atléta. Jeho akademické a športové úspechy mu na univerzite dopomohli k statusu populárneho študenta. Samozrejme, že za tým stáli i jeho povahové črty. Stoker navštevoval Trinity College a exceloval. Či už išlo o matematiku, študentské debaty alebo hovoríme o skoku do výšky i diaľky a vzpieraní. S úspechom sa venoval mnohým športom a bol hrdý, keď získal titul športového šampióna Dublinskej univerzity. Prišli i študijné úspechy, najprv získal BA (Bachelor of Arts) a neskôr i titul MA (Master of Arts). Bol mimoriadne činný i v iných aspektoch študentského života, a nie, teraz nemám na mysli nočné hýrenie. Bol častým poslucháčom a členom univerzitnej historickej spoločnosti a dokonca sa stal predsedom filozofickej spoločnosti.

Zamestnal sa ako úradník na Dublinskom hrade. A hoci bol šikovným zamestnancom, ktorý dokonca publikuje manuál pre úradníkov, tak sa neskôr v okamihu rozhodne opustiť prísny svet predpisov a pravidiel a rozhodne sa pre svet umenia. Ale to už predbiehame. Aj keď je jeho knižne publikovaným debutom dielo odbornej literatúry, prevažná väčšina jeho ďalších diel už bude beletristického charakteru; Stoker sa ponáhľa splniť svoj mladícky sen o spisovateľstve. Ešte ako úradníkovi mu občasne uverejnia poviedku či kratšiu prózu, ale vyskúša si i dlhší žáner, ktorý mu učaruje viac, keď v časopise na pokračovanie vychádza jeho prvý román. To ide ešte o priamočiary moralizujúci príbeh o neblahých následkoch alkoholizmu, no to je stále ešte len začiatok, postupne toho príde oveľa viac a pribudnú diela oveľa zaujímavejšie. Avšak ku krásnej literatúre priberá Stoker do svojho života ďalšiu - odpusťte mi úradnícky tón - významnú zložku. A síce divadlo. Je z neho veľký fanúšik tohto pohlcujúceho, a vtedy tak obľúbeného, druhu umenia. Periodiká bombarduje svojimi kritikami a recenziami hier, ktoré zhliadne. Jeho erudované komentáre a trefné postrehy čitateľov zaujmú a ich autor si vyslúži uznanie. Jeden z najväčších hercov svojej doby, neskorší sir - mimochom prvý herec, ktorý sa dostane k šľachtickému titulu pre svoj dramatický výkon (teraz mi zas odpusťte slovíčkarenie a nemiestny sarkazmus) - Henry Irving si prečíta nadšenú a fundovanú reakciu na Hamleta, ktorého, ako inak, v hre stvárnil práve on. Zaumieni si, že sa s mladým recenzentom musí stretnúť...

Tak sa i stane. A neostane iba pri jednom stretnutí. Z úradníka ašpirujúceho na spisovateľa a shakespearovského herca vysokých charakterových úloh sa stanú priatelia. Je to i počiatok ich pracovného vzťahu. Stoker spraví, podľa mnohých, riskantný a neuvážený krok a bezpečné a vážené, no nudné, miesto opúšťa, aby sa pripojil k nestálemu a pochybnému svetu divadla... svetu, kde dosky znamenajú svet... Stoker si zvolí neistú, no lákavú a vzrušujúcu budúcnosť a sťahuje sa do Londýna. Stáva sa z neho manažér prestížneho divadla Lýceum, ktoré je zároveň domovským pôsobiskom zrejme najznámejšieho anglického herca svojej doby, už spomínaného H. Irvinga. Oficiálne bol Stoker manažérom, ale k tomu mu prischla i nevďačná rola osobného asistenta a sekretára veľkej hereckej hviezdy. Vzťah medzi Stokerom a Irvingom, ktorý trval takmer tri desiatky rokov bol nejednoznačný a hoci spočiatku mimoriadne vrelý a priateľský, neskôr dostával vážne trhliny a nepríjemnú príchuť. Irving bol údajne "superstar" s maniermi, spolupráca s ním bola zložitá a vedel byť priam neznesiteľný. Jeho charizma a manipulatívne správanie vedie viacerých vykladačov románu Dracula k tomu, že Irvinga pokladajú za, aspoň podvedomú, inšpiráciu pre postavu upírskeho grófa. Buď ako buď, prostredníctvom svojej práce a stykom s Irvingom sa Stoker spoznáva s velikánmi vtedajšej literatúry a získava potrebné kontakty. Stretáva sa s Arthurom Conanom Doyleom, Alfredom Tennysonom a počas návštevy Ameriky s Markom Twainom, či svojím obľúbencom, ktorého verše doslova miluje, básnikom Waltom Whitmanom.

Zhruba v rovnakom období, kedy tak radikálne mení svoju profesiu, prichádza i ďalší veľký životný zlom. Stoker sa žení. A jeho manželkou sa nemá stať nik iný ako Florence Balcombeová, ospevovaná kráska, o ktorú sa uchádzal samotný Oscar Wilde. Ona si však vybrala Stokera. A vzhľadom na Wildeove homosexuálne sklony a budúce aféry spravila rozumný krok. Lenže ani manželstvo so Stokerom nebolo príliš šťastné. Bolo požehnané jediným dieťaťom a viacerí sa domnievajú, že za tým mohla byť Stokerova odlišná sexualita, alebo na druhej strane manželkina odťažitosť a chlad. Ako to však bolo naozaj, to sa už dnes nedozvieme, a aj keď sa dnešná doba, hádam viac ako kedykoľvek predtým, vyžíva v pitvaní súkromia a senzáciách, určite nechcem, aby tento článok nadobudol stupídny bulvárny charakter a najmä nie pre vágne, neoverené a neoveriteľné domnienky. Isté je len to, že názory i samotné výpovede o ich manželskom spolužití sa veľmi rozchádzajú.

Postupom času sa Stoker vypracoval na pomerne čítaného autora, pričom najlepšie prijímaným a najznámejším titulom spomedzi všetkých bol jednoznačne Dracula. Nikdy ale nedosiahol štatút rešpektovaného a vyhľadávaného spisovateľa, aký si vysníval. Knihy, ktoré napísal majú mimoriadne široké žánrové rozpätie a nájdeme medzi nimi ako rozprávku, tak i dobrodružný či romantický príbeh, alebo, čím sa najväčšmi preslávil, i horor, ktorému sa venoval priebežne počas celého svojho tvorivého obdobia a pravidelne sa k nemu vracal. Ako názornú ukážku prikladám prílohu, ktorú tvorí kompletná autorova bibliografia pozostávajúca z vydaných kníh (vynechávam kratšie časopisecky publikované prózy a články, tiež básne či drámy, ktoré sa ale nikdy neuvádzali).

V roku 1905 umiera Henry Irving a končí sa tak celá jedna epizóda Stokerovho života. Svoj život ale naďalej spája s divadlom. O rok neskôr však dostane prvú zo série mozgových porážok. K mŕtvici sa pridružujú ďalšie zdravotné ťažkosti a záver autorovho života sa nápadne podobá i jeho začiatku. Počas rapídne sa zhoršujúceho Stokerovho stavu sa o neho obetavo, priam matkovsky stará jeho manželka. To už je zas odkázaný na lôžko. A nedochádza len k zhoršeniu zdravotného stavu, ale aj finančného. V roku 1912 Stoker napokon umiera. Niektorí tvrdia, že na zlyhanie organizmu. Ale na čo zlyhal? Poniektorí hovoria, že príčinou bol syfilis. To ale nie je isté a my zas skĺzavame k bulvárnym teóriám, ktoré sú neveľmi dobre podložené.

Životný príbeh Brama Stokera sa však nekončí. Pokračuje s Draculom, ktorého sláva postupne narastá. Manželka, teraz už vdova, môže priamo i nepriamo za priebežne stúpajúci záujem o Draculu a prostredníctvom románu i o jej zosnulého manžela. Najprv posmrtne vydá zbierku strašidelných poviedok, ktoré počas svojho života napísal, a z ktorých viaceré neboli dovtedy publikované. Kniha sa volá Draculov hosť. A neskôr... no, neskôr sa súdi, a úspešne, s nemeckou filmovou spoločnosťou, ktorá nakrúti neoficiálnu adaptácu Draculu. Film je uvedený pod názvom Nosferatu a je dnes považovaný za jeden z najlegendárnejších filmových hororov všetkých čias. Súdom je nariadené zničenie všetkých kópií filmu i negatívov, no našťastie, pre diváka a pre svet, sa niektoré podarí zachovať. Vdova však povolí divadelné spracovanie románu, ktoré sa stane hitom a všimnú si ho hollywoodski producenti a to už priamo vedie k blockbusterovému trháku z dielne filmového štúdia Universal. Predaj práv na sfilmovanie zaručí Florence dožitie v blahobyte.

Dracula sa stal (aspoň v západnom svete) postavou, ktorá sa objavila v najväčšom počte filmových a televíznych spracovaní v dejinách...

Čo by na to asi tak povedal Bram Stoker, jeho stvoriteľ? Nevedno.

Ale ja sa opýtam: čítali ste od autora aj niečo iné?

Jedna z najprestížnejších literárnych cien venovaná horroru a temnej fantasy nesie autorovo meno. Volá sa Bram Stoker Award. To hovorí za všetko.

Autorova bibliografia (radené chronologicky):

• University of Dublin. College Historical Society. Address - politická prednáška / referát 

• The Primrose Path - krátky moralizujúci román (počas autorovho života vyšlo dielo len časopisecky)

• The Duties of Clerks of Petty Sessions in Ireland - príručka pre úradníkov

• Under the Sunset - zbierka rozprávok (dostupné v slovenčine ako Súmrak dňa)

• A Glimpse of America: A Lecture given at the London Institution - prednáška / referát o autorových dojmoch z návštevy Ameriky

• The Snake´s Pass - romanticko-dobrodružný román 

• Seven Golden Buttons - počas Stokerovho života román nevyšiel, neskôr ho prepracoval a tak vznikla kniha Miss Betty 

• The Watter´s Mou´ - romanticko-dobrodružný román

• The Shoulder of Shasta - romantický román

• Dracula - hororový román (dostupné v slovenčine i češtine ako Dracula)

• Miss Betty - historický ľúbostný román

• The Mystery of the Sea - mysteriózny román / thriller

• The Jewel of Seven Stars - hororový román (dostupné v češtine ako Klenot sedmi hvězd)

• The Man (The Gates of Life - pod týmto názvom bola kniha publikovaná v Amerike) - romantický román

• Personal Reminiscences of Henry Irving - životopisná / memoárová literatúra

• Lady Athlyne - romantický román

• Snowbound. The Record of a Theatrical Touring Party - zbierka poviedok

• The Lady of the Shroud -  román - žánrový mix: mysteriózny / dobrodružný / romantický / thriller s prvkami sci-fi (dostupné v slovenčine ako Dáma v rubáši)

• Famous Impostors - literatúra faktu mapujúca prípady slávnych podvodov a podvodníkov v dejinách

• The Lair of the White Worm - hororový román (dostupné v češtine ako Hadí zámek / Doupě bílého červa)

• Dracula´s Guest and Other Weird Stories - zbierka hororových a mysterióznych poviedok (dostupné v češtine a v slovenčine ako Draculov hosť a iné príbehy)

fotogaléria:

Draculov hosť a iné príbehy

Bram Stoker sa venoval aj kratším žánrom a práve na príklade jeho poviedok vidno, že bol naozaj talentovaným, dobrým spisovateľom. Ak si aj mnohí myslia, že nebol zvlášť šikovný autor, ktorému sa podarila len jedna náhodná strela do čierneho v podobe Draculu, potom nečítali jeho kratšie prózy, lebo tam by uvideli, ako veľmi sa mýlia.
Zbierka strašidelných poviedok s lákavým názvom:

Draculov hosť a iné príbehy (Dracula´s Guest and other Weird Stories) - Bram Stoker

prináša trinásť kratších i dlhších poviedok, v ktorých sa Stoker predstaví nielen ako zdatný prozaik, ale aj ako neodškriepiteľný znalec temných zákutí fantázie. Niektoré príbehy predstavujú nadprirodzený horor, iné realistický, ďalšie sa tvária ako jedno či druhé menované, ale potom sa ukážu v inom svetle, pri ešte ďalších máte na výber - prijmete nadprirodzené či prirodzené vysvetlenie?, no a niektoré sú len a skrátka a dobre čudesné, takže spadnú do veľmi voľnej priehradky so štítkom "weird", ako už samotný podnázov upozorňuje, a ako ich i predstavuje. Poviedky charakterizuje tematická pestrosť, dobré rozprávačstvo, majstrovstvo farbistých opisov, s prehľadom zvládnuté dialógy a nemalá miera strašidelnosti, z ktorej nielen príjemne zamrazí v zátylku, ale hádam i dnes dokáže sprostredkovať ľadový dotyk neznáma na čitateľovej chrbtici. Niektoré príbehy obsiahnuté v knihe vyšli predtým autorovi časopisecky, no iné sa v zbierke objavujú po prvý raz. V originálnom vydaní ich je len 9, a tejto zostave je verné aj české vydanie, my na Slovensku sa môžeme tešiť zo štyroch ďalších, ktorými obohatil slovenský vydavateľ našu verziu, lebo hoci Stoker nebol v prvom rade poviedkarom, ale románopiscom, predsa len za svoj život stihol zvládnuť i krátky prozaický útvar a bolo z čoho vyberať. Zaujímavé je, aké sú niektoré z príbehov poetické, teda chcem povedať, že okrem hrôzy a morbidity na čitateľa čakajú i poetické pasáže; tu sa naozaj odráža Stokerov záujem o básne... iste, nájdeme tu i autorovu príslovečnú melodramatickosť a "urečnenosť", ale ešte vo veľmi decentnej miere, takže práve i toto vám môže sprostredkovať svojské dobové kúzlo. A nie, nie je to kúzlo nechceného. Ako v zasvätenom a vášnivom doslove hovorí Peter Uličný, prózy nás dokážu spoľahlivo preniesť do romantizovaného (a temnoromantizovaného) viktoriánskeho obdobia. Alebo aspoň preniesť atmosféru tých čias k nám, do izby, kde sme pohrúžení do čítania týchto starých textov. Poďme sa ale už pozrieť na jednotlivé poviedky. 

Draculov hosť (Dracula´s Guest)

Náš hrdina sa vydáva na výlet, ktorý sa zmení v boj o život. Podcení svoje sily a rýchlo sa stmieva... okrem toho, dnes je obávaná Walpurgina noc! Noc, kedy sa stiera hranica medzi svetom živých a mŕtvych.

Táto veľmi sugestívna kratšia poviedka, ktorá mala byť prvou kapitolou, či akýmsi úvodom ku slávnemu Draculovi, je známa predovšetkým skalným fanúšikom. Autor sa v poslednej chvíli rozhodol vypustiť ju, a tak vychádza samostatne až niekoľko rokov po románe, ako súčasť tejto zbierky. To už ale takmer dva roky leží Stoker v hrobe. Poviedka je nesmierne zaujímavým študijným materiálom pre každého, koho zaujíma história vzniku presláveného románu a jeho možných inšpiračných zdrojov. Zasadenie do nemeckých reálií, prítomnosť upírky, opustená dedina, to všetko odkazuje na Carmillu. Naviac je to naozaj slušne napísaná próza ťažiaca z pôsobivej atmosféry vykreslenej na pozadí zúriacich živlov. To sa Stokerovi skutočne podarilo! Jej problémom je ale to, že nefunguje dobre samostatne; bez znalosti románu. Veď nebola ani koncipovaná ako samostatný príbeh. Zato ak ju vnímate ako bonus ku Draculovi, ako nejakú tú povestnú čerešničku na torte, budete príjemne potešení.

Sudcov dom (The Judge´s House)

Študent si prenajme opustený dom ďaleko od mestského ruchu a lákadiel spoločenského života, aby sa v tichosti a nerušene mohol pripravovať na náročné skúšky. To, že o ponurom dome kolujú nepríjemné povesti, to, že naozaj vyzerá strašidelne, a dokonca ani to, že v nočných hodinách ho vyrušuje prítomnosť veľkej a drzej krysy, ho spočiatku príliš neznepokojuje. Lenže časom...

Tak táto poviedka by sa dala považovať za synonymum ghost stories a ich najtypickejším zástupcom, škoda, že nie aj najlepším. Pritom veľa nechýbalo a určite by sa zaradila medzi to naj, čo v žánri vzniklo, ibaže potom príde koniec... Samotný záver je dobrý, to áno, ale vyvrcholenie je príliš "na efekt", vždy je lepšie, keď autor neukáže svojho ducha takto "naplno" - v celej svojej "kráse". Takmer vždy to znižuje výsledný dojem. Inak je to ale poviedka s výbornou atmosférou.

Indiánska žena (The Squaw)
Mladomanželský pár zavíta počas svadobnej cesty do Norimbergu. Dominantou mesta je hrad, dominantou hradu mučiareň a dominantou mučiarne nástroj zvaný železná panna. Prehliadka expozície neprebieha tak úplne podľa ich predstáv, hlavne keď ich nevycválaný spoločník omylom usmrtí mláďa mačky...

Niekedy nepotrebujeme k navodeniu nepríjemného pocitu blížiacej sa hrozby ani nadprirodzené prvky. Stoker vedel byť poriadne sadistický... netvrdím, že práve táto poviedka je mimoriadne zručne napísaná, lebo nie je, ale má svoje kvality, a mne sa páčila. Ponaučenie, ktoré z nej vyplýva: buďte dobrý k zvieratám, a nepodceňujte silu materinskej lásky... a ani pomsty!
A čo pôvodný názov poviedky? Kto čítal príbehy Karla Maya vie, že squaw je označenie pre indiánsku ženu a ešte lepšie pre poriadnu indiánsku fúriu...

Tajomstvo rastúceho zlata (The Secret of the Growing Gold)
Pohnutá rodinná história a nezvestná manželka/milenka. Je za tým vražda? Ak áno, tak pozor, mŕtvi sa niekedy vracajú...

Poviedka sa začína dosť zoširoka a skôr tak všeobecne, aby sa stala veľmi hutnou, neriedenou, konkrétnou a kulminovala priam k shakespearovskému záveru... Je, či nie je to duchársky príbeh? Stoker je skutočne šikovný, a ako i pri niektorých ďalších príbehoch, necháva na čitateľovi, nech sa rozhodne sám. Poviedka ma oslovila.

Cigánkina veštba (A Gipsy Prophecy)
Neďaleko rozložili svoj tábor kočujúci cigáni. Čo tak zájsť si pre veštbu? Len tak, v rámci dobrodružstva... lenže nie všetky veštby sa nám budú páčiť.

Výborná kratšia poviedka, ktorá sa zamýšľa nad povahou osudu, nad tým, čo je dané, a nad našou slobodnou voľbou, teda našich vôľových schopnostiach meniť veci zdanlivo nezmeniteľné. A tiež nad možnou interpretáciou veštby. Pretože na tom záleží niekedy viac než na veštbe samotnej, či už v ňu veríme alebo nie. A to i v prípade, že by bol osud skutočne predurčeným.

Návrat Ábela Behennu (The Coming of Abel Behenna)
Dvaja muži a jedna žena... navyše nerozhodná žena. A tak sa z bývalých nerozlučných priateľov stávajú sokovia v láske. Podľa dohody sa jeden z nich vydá na more a druhý ostáva doma. Ibaže do sobáša ostáva len jediný rok. Je to dlho či krátko? To záleží...

Dobrá poviedka s trochu zdĺhavým úvodom a krásnymi opismi rozoklaného pobrežia, kde do útesov narážajú spenené vlny nám prináša silný príbeh o láske a nenávisti. Tiež je o náhode, ktorá vie niekedy zamotať ľudské osudy do absurdných možností. Nemôžem takisto zabudnúť na meno jedného z protagonistov, ktoré poslúžilo i pre samotný názov poviedky. Odvoláva sa na známy biblický príbeh. Viac už naozaj neprezradím.

Pohreb potkanov (The Burial of the Rats)
Hlavný hrdina si spomína na desivé dobrodružstvo zo svojej mladosti, ktoré zažil na zanedbanom predmestí Paríža, a v ktorom mu nešlo o nič menšie ako o život.

Zaujímavé a naturalistické zobrazenie chudobných štvrtí a ľudskej spodiny. Próza pracujúca s metaforou. A nepríjemným, ale pravdivým prirovnaním. Niektoré potkany sú dvojnohé a vedia byť ešte nebezpečnejšie, než celá horda potkanov-zvierat. Poviedka je mimoriadne napínavá a má skvelo spracovanú akčnú pasáž, ktorá zaberá takmer celú jej polovicu. Takmer, ale len takmer to autor prepískol, keď začalo byť aj dobrodružstvo únavné, prichádza záver... Aj táto poviedka je na úrovni.

Sen o červených rukách (A Dream of Red Hands)
Rozprávač si spomína na usilovného, obetavého, šľachetného robotníka, ktorý žije samotárskym a utiahnutým životom. Postupne, ako sa zbližujú, dozvedá sa o neopísateľnú úzkosť prinášajúcom sne, ktorý ho prenasleduje, a ktorý je pripomienkou hrozného činu, ktorého sa kedysi robotník dopustil.

Prekrásna poviedka s nadprirodzeným a náboženským motívom (Stoker bol, zdá sa, hlboko veriaci človek) o hriechu a vykúpení, o odpustení, sebaobete a božom milosrdenstve. Osobne sa mi veľmi páčilo, že poviedka nie je pritom vôbec patetická ani sentimentálna, pretože som sa bál, že sa práve takou ukáže. No je "iba" silná a autentická.

Crookenské piesky (Crooken Sands)
Usadený Londýnčan sa vydáva so svojou rodinkou stráviť leto na škótske pobrežie. Nechá si ušiť výstredný, okázalý kroj horalov, na ktorý je samoľúbo pyšný a ktorý vzbudzuje u všetkých ostatných úsmev a vážne podozrenie o duševnom zdraví jeho nositeľa. Dovolenková idyla je ešte väčšmi narušená, keď hlava rodiny pri zradných pohyblivých pieskoch na pláži začne vídať seba samého...

Netvrdím, že to bola najlepšia poviedka zbierky, ale pre mňa bola  najväčším prekvapením. Veľmi ma upútala svojím humorom - a ten mal čiernu farbu, ohromne zaujímavou témou dvojníka - doppelgängera, ktorý svoj "predobraz" môže vohnať do záhuby. A to nespomínam ešte skvelý záver, ktorý mi vyrazil dych...

Krištáľová váza (The Crystal Cup)

Talentovaný umelec je držaný v zajatí hradu a cestu na slobodu mu má zabezpečiť vyhotovenie diela, ktoré hodlá márnivý a egocentrický kráľ vystaviť na exkluzívnej prepychovej Slávnosti krásy.

Umelecká próza, miestami skoro báseň v próze, ktorá najväčšmi pripomína rozprávky pre dospelých v štýle Oscara Wildea, či dnes by sme takýto žáner skôr označili ako lyrická fantasy. Takýto druh prózy mám veľmi rád a vždy v ňom nachádzam zaľúbenie. V tomto prípade aj pre, alebo napriek, smútku, ktorý je kľúčovým motívom.

Reťaz osudu (The Chain of Destiny)

Mladík trávi pobyt u svojich známych, s ktorými sa počas dospievania tak zblížil, že mu nahrádzajú stratenú rodinu. Do ich sídla v tom čase zavíta na návštevu i krásne a duchaplné dievča. Zdá sa, že mladý muž si nájde i manželku... no najskôr budú musieť prekonať dávnu kliatbu, ktorá nad nimi visí ako Damoklov meč.

Próza, ktorá je napriek svojej dĺžke a miešaniu romantiky so strašidelnom prekvapivo funkčná. Temná história rodu nad ktorým sa vznáša dávne prekliatie, to už tu bolo nespočetnekrát, ale netreba zabúdať, že príbeh je dnes už ťažkou klasikou. Ťažkou a ešte ťažšou, keď ja zaťažený vtedajšou módnou citovou prepiatosťou. Áno, je to uslzené, je to dojímavé. Ale tu sa to tááák hodí! Vitajte v neoromantizme, aspoň na chvíľku, aspoň na stránkach knihy sa preneste do toho zasnívaného obdobia...

Dualisti alebo záhuba naraz narodených (The Dualitists; or, The Death Doom of the Double Born)

Dvaja zvrátení chlapci si nájdu istú morbídnu zábavku. Ako dospievajú, úchylná záľuba prerastá do zločinu a kulminuje do... ďalej azda ani nemusím pokračovať.

Realistický horor, ktorý neobsahuje žiadne nadprirodzeno a ak si myslíte, že tým stráca text svoj potenciálne najsilnejší tromf, ste na omyle. Mierny, ľahký štýl, ktorý sa hodí na chlapčenské romány z neskoršieho viktoriánskeho obdobia je v šialenom kontraste s desivým obsahom. Amorálnosť príbehu a jeho naturalistickosť šokujú aj dnes.

Červená hradba (The Red Stockade)
Starý námorník si spomína na dávne príhody a na to, čo znamená zbabelstvo a hrdinstvo.

Tuctový dobrodružný príbeh o hrdinstve chlapca-námorníka, ktorý sa obetoval pre slávu Impéria. Ehm, toto nebudem komentovať. Ale je to nutné brať z hľadiska doby a z autorovej pozície, ktorý bol hrdým občanom Británie. Každopádne nič, čo by bolo hodné opakovaného čítania. Navyše začlenenie tohto príbehu do zbierky pôsobí dosť umelo a neorganicky.

(kniha vyšla v slovenčine v roku 2009 vo vydavateľstve Európa, v češtine ako Drakulův host a jiné povídky (kniha obsahuje pôvodných 9 poviedok) v tom istom roku ako slovenské vydanie, vo vydavateľstve Albatros a nakladateľste Plus a predtým ešte ako Drákulův host vo vydavateľstve Argo v roku 1995 - v tejto verzii len tri poviedky a román Doupě bílého červa)

Môj verdikt znie: Až na poslednú poviedku sú všetky dobré a niektoré výborné. A majú čo ponúknuť! Počkajte si na príchod noci, zapáľte si sviecu a čítajte! Možno sa spamätáte až ráno, a pred vami bude ležať dočítaná kniha, ale možno sa zbadáte oveľa skôr, keď sa okolo polnoci strhnete a...

Doupě Bílého červa

Toto málo známe, a keď už, tak neslávne známe, Stokerove dielo je prípad sám osebe. Čierna knižnica je zdrojom kvalitnej strašidelnej literatúry (a príbuzných žánrov), prípadne tu ešte nájdete diela, ktoré neoplývajú výraznou kvalitou, ale mali aspoň vo svojej dobe (či naopak z retrospektívneho pohľadu) významnejší vplyv na dejiny žánru a majú nesporné kúzlo a disponujú viacerými silnými stránkami, hoci sa i jedná o priemerné knihy. Do prvej kategórie patrí autorov Dracula, do druhej zas Klenot sedmi hvězd. Takéto tituly má zmysel recenzovať, a oplatí sa ich čítať. Doupě Bílého červa prináleží do kolonky zlých kníh a brakovej literatúry. Je to veľká škoda a mňa to nikdy neprestane mrzieť, pretože príbeh mal potenciál a námet je skvelý. Bizarný, originálny a skvelý. Lenže kniha je mimoriadne slabá. Veľmi zle napísaná. Veľmi, veľmi zle napísaná. Nebudem príliš útlocitný, budem naopak pravdovravný a priamy a poviem, že je to jedna z najhorších kníh, aké som kedy čítal, a veru dočítal iba pre lásku k žánru (priznávam, sčasti i kvôli zvedavosti ako to všetko dopadne - ale bola to útrpná púť naprieč riadkami, to mi verte). Tento článok nie je zobrazením knižného masochizmu, hoci ho môžete čítať i preto, aby ste sa dozvedeli, ako NEpísať (z edukačných dôvodov stojí za to siahnuť i po samotnej knihe, ale odporúčam pristupovať k nej s veľkým nadhľadom, aby vás to nebolelo), je skôr koncipovaný ako akési zamyslenie - prečo kniha dopadla tak zle?! - a tiež je to istá výčitka: tak skvostný nápad, a tak sľubne sa rozvíjajúci príbeh, je úplne zabitý a pochovaný. A je to od autora pohreb značne nekresťanský, a vystrojený bez akýchkoľvek pôct. Kniha u nás vyšla pod názvom:

Hadí zámek (The Lair of the White Worm / The Garden of Evil) - Bram Stoker

Najskôr ale (už obligátne) o histórii vydávania titulu a o jednotlivých verziách. Kniha vyšla v roku 1911, kde text sprevádzali pôsobivé ilustrácie výtvarníčky (a okultistky) Pamely Colman Smith. V roku 1925 vyšla kniha v drasticky skrátenej verzii (skoro o polovicu) s niektorými úpravami v texte, a dostala tak podobu väčšmi novely než románu. V roku 1966 vyšla táto, vydavateľom upravená verzia v USA ako The Garden of Evil. Je to práve táto necitlivo, podlo amputovaná verzia, ktorá vychádza najčastejšie, a ktorú je možné zohnať i v českom preklade. Tá vyšla v roku 2010 pod názvom Hadí zámek, pričom, aby to bolo ešte mätúcejšie, kniha bola distribuovaná aj s alternatívnou obálkou:

A na dôvažok; predtým v roku 1995 bol tento text začlenený pod originálnym názvom Doupě bílého červa do knihy Drákulův host. Táto zbierka obsahuje ešte tri hororové poviedky od autora a prepožičiva si názov jeho rovnomennej zbierky poviedok. Lenže, keď si zoženiete nové vydanie knihy Draculov hosť, novelu / román Brloh Bieleho červa neobsahuje. Logicky. Pretože príbeh nebol zahrnutý do pôvodnej autorovej zbierky Draculov hosť. Zmätok je takto dokonaný a dokonalý. A svojvoľné, tupé narábanie s názvami a neodborné, senzačné preklady urobia svoje. Vyznáte sa v tom? Máte v tom jasno? Nie? Nuž, aj ja len tak-tak...

No a príbeh? Tu je krátke zhrnutie:
Hlavný hrdina sa vracia po dlhšom pobyte mimo domovinu do rodného Anglicka. Budúcnosť sa mu javí byť vykreslená v jasných farbách. Spriatelí sa so svojím sympatickým strýkom a hodlajú spolu začať žiť v ich sídle. Náš hrdina je fascinovaný starobylými miestami predchnutými tajuplnou atmosférou a bohatou históriou. Zoznámi sa s pôvabnými mladými sestrami (jedna z nich mu učaruje, ako to už býva, nech sa dostane k slovu i trochu tej romantiky) a so záhadnou, prekrásnou, avšak temnou charizmou obklopenou lady Arabellou, okolo ktorej sa množia záhadné úkazy odkazujúce na jej zlovoľnú, možno dokonca nadprirodzenú podstatu. Hrdina sa dozvedá, že lady Arabella je v skutočnosti obrovským pravekým hadovitým tvorom, ktorý na seba vie brať ľudskú podobu a upomienky na túto záhadnú bytosť je možné nájsť v dávnych mýtoch o "červoch" a drakoch...

V knihe nájdete viaceré podobnosti vo výstavbe zápletky, charakteroch postáv, ich motivácii a úlohe, ktorú zohrajú v príbehu, s románom Dracula. Ale to, čo fungovalo v slávnom predobraze, tu zlyháva. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky... Ako ľahké a zjednodušujúce vysvetlenie sa ponúka to, že v Draculovi, ktorého príprave venoval Stoker veľký priestor a obetoval mu množstvo času, všetky jeho spisovateľské charakteristiky vynikli a ukázali sa byť kladom, zatiaľ čo pri tomto románe napísanom len rok pred smrťou vznikol opačný efekt a všetko sa javí v zlom svetle. Tu treba brať do úvahy kedy a za akých okolností kniha vznikla... Pravdepodobné teda bude to, že spisovateľovo prudko sa zhoršujúce zdravie má na svedomí tak veľký kvalitatívny pokles diela.
Čo konkrétne je na knihe tak mínusové? Jednotlivé dielce príbehu do seba nezapadajú, a keď už, poriadne to škrípe. Postavy sa správajú hystericky a nelogicky. Ich správanie, pohnútky a ciele, čo sledujú ostávajú čitateľovi (a akoby aj postavám samotným) nepochopiteľné. Ale čo je najhoršie, vetná skladba a štylistika je príšerná. Jednoducho príšerná. Nie, nie je to prekladom. A možno by sa zdalo, že autorovi krivdím, pretože som v rukách nemal plnú verziu, len tú "osekanú", no zahraničné recenzie originálu potvrdzujú presne to, čo som napísal. Je to pritom celé veľmi zvláštne, pretože prvých pár desiatok strán je dobrých. Nie sú zle napísané a prinášajú výbornú atmosféru, lenže veľmi skoro nastane akýsi zlom a pád na pomyselné kvalitatívne dno. O to viac ma to mrzí a hnevá! Lebo za tým vidím nenaplnený, žiada sa mi povedať, že až trestuhodne premrhaný potenciál. Väčšina knihy potom pripomína nečistopis, literárnu "surovinu", synopsu alebo náčrt, beletrizované poznámky k románu, než román samotný. Nejaký prvotný zápis, ktorý autor musí doplniť, preškrtať, a prepísať do finálnej podoby, ibaže to už neurobí... Lenže nebudem nadsadzovať, keď poviem, že Stoker to písal priam na smrteľnej posteli.

Žiaľ, musím to povedať - je to neoceniteľný študijný materiál pre začínajúcich spisovateľov, ktorý im priamo ukazuje, ako je možné nevyužiť, ba pokaziť vynikajúci nápad...


(kniha vyšla vo vydavateľstve Moba v roku 2010 a predtým ako súčasť zbierky Drákulův host vo vydavateľstve Argo v roku 1995)


Na záver ešte ukážka z ilustrácií z originálu od Pamely Colman Smith (táto dáma mala na starosti aj výtvarnú stránku najslávnejšieho tarotu všetkých čias - od A. E. Waitea).