Keď som sa dozvedel, že preložili jeden z Paverovej strašidelných románov, veľmi som sa potešil, lebo jej Temná hmota sa mi naozaj páčila. A hneď v druhej vete preskočím ku svojim dojmom a vynesiem verdikt: mal som z nej rozpačitý pocit a veľa vecí mi na knihe vadilo, otvorene poviem, že na Temnú hmotu nemá, napriek tomu ma kniha bavila. Dostávame sa do paradoxnej, nie však zriedkavej situácie, kedy je dielo podané čitateľovi pútavo - autorka má naozaj schopný rozprávačský štýl - prehryziete sa ním veľmi rýchlo, lebo je to perfektné oddychové čítanie (áno, oddychové aj napriek ponurej atmosfére a nie práve príjemným sondám do chorej psychiky jednej z postáv) a ľahko bežíte stránkami až k rozuzleniu. To je všetko veľmi milé, ale na konci vo vás ostanú dva protichodné dojmy; bola to zábava, ale rezonuje aj poznatok, že sa dalo i lepšie, ba oveľa lepšie, najmä ak máte dielo s čím porovnať.
A potom je tu navyše zavádzajúce žánrové zaradenie a anotácia, ktorá vzbudzuje neprimerané a tiež nepatričné očakávania. Iste, jedná sa o horor, ak to budeme vnímať z tej najširšej a najvoľnejšej definície, nie je to však horor v pravom zmysle slova, nie taký, ako sa podľa obálky a popisu tvári. Preto môže čitateľ stúpiť vedľa, keď si to uvedomí, už bude neskoro... knihu určite neodloží, na to je Michelle Paver pridobrá rozprávačka, istá príchuť sklamania ho ale neopustí. Je jasné, že za to spisovateľka nemôže, mali by sme ale vytýkať vydavateľstvu jeho marketing. Pomlčím ale, pretože toto vydavateľstvo prináša fanúšikom nejeden zaujímavý knižný titul. Povedzme si teraz, ako je na tom kniha, čo sa týka "hororovosti" a trošku si ju rozpitvajme.
Děs sídla Wake´s End (Wakenhyrst) - Michelle Paver
Ústrednou hrdinkou je dospievajúce dievča, ktoré žije izolované v dome, kde prísnou rukou vládne jej nevľúdny a chladný otec a kde je z jednej strany vystavená bigotnému náboženskému katechizmu, z druhej strany hlúpym ľudovým poverám. Keď jej otec objaví zvláštny stredoveký obraz, začnú sa postupne diať čudesné veci...
Na rovinu hovorím, že Temná hmota je oveľa hrozivejšia, a že je skutočne, nefalšovane desivá, zatiaľ čo Wakenhyrst (pôvodný názov) má miestami pôsobivú pochmúrnu atmosféru, za to veľké plus, no strašidelný nie je, žiaľ, vôbec. A nieže by byť nechcel... pre zvolený spôsob vyrozprávania príbehu a malé sústredenie na nadprirodzenú, strašidelnú zložku deja, však nedokázal naplniť svoj potenciál. Škoda, lebo ten potenciál tam je citeľný, priam démonický, ale nikdy nedostane plné uplatnenie a nemôže tak vyniknúť. A potom je tu skladba románu: treba si uvedomiť, že to, čo otvárame a držíme v rukách je (neo)gotický román. Skrátka súčasný román inšpirovaný klasickými dielami gotickej fikcie a do istej miery dodržiavajúci kánon tohto podžánru, ktorý je dokonca zasadený do eduardovského obdobia vtedajšieho Anglicka (zač. 20. storočia) a má príťažlivý dobový kolorit. Dejisko je viac-menej statické, sústredené na staré sídlo a jeho ikonické okolie; výbornou príbehovou kulisou a taktiež vyvolávačom atmosféry, je neďaleký močiar, mokrade a jazero, teda svojská divoká príroda s vlastnými pravidlami a rytmom života. Veľká časť tenzie i dynamiky potom vyplýva z protipólnosti patriarchálneho rodinného sídla, ktoré je tu vykreslené ako cudzie až hostilné prostredie a hrdinka tak nachádza pokoj, voľnosť a radosť v neskrotenej, zdanlivo nebezpečnej a tajuplnej, ale v skutočnosti priateľskej divokej prírode. Tá je symbolom slobody a autorka ide až tak ďaleko, že močiar skoro personifikuje, predstavuje ho nielen ako ekosystém, ale skoro ako mysliacu bytosť. K prírode a predovšetkým k zvieratám má autorka a skrze ňu aj naša hrdinka, vrelý a obdivný vzťah.
Dostávame sa k hlavnej postave, ktorá v priebehu deja dospieva, väčšia a najdôležitejšia časť príbehu sa odohráva počas jej násťročných liet. Je to aj teda román o dospievaní, a to veľmi svojsky utváranom. Napriek jej odolnosti, adaptabilite, ale zároveň aj nezdolnosti, ktoré z nej robia sympatickú postavu, neprekročí klišéovitosť tínedžerských hrdiniek, nie tak ani takých, aké poznáme z vtedajšej literatúry, ako skôr tých, ktoré zaplavujú dnešnú literárnu fantastiku či vôbec populárnu kultúru. Je nielen veľmi nerealistické, ale aj dosť revizionistické, keď je postava s mentalitou, naturelom, postojmi, uvažovaním i temperamentom vlastnými človeku 21. storočia presadená do minulosti a vydávaná ako autentická, uveriteľná postava. Iste, čierne ovce boli vždy a v každom historickom období, chvalabohu!, a niekto namietne, že ľudia sa zas tak veľmi nemenia. Nuž napokon, či je možné očakávať, že súčasný spisovateľ dokáže naozaj opravdivo a sugestívne precítiť ducha doby dávno minulej? Ja ale podotknem - prečítajte si prózu z tých čias a rozdiel je hneď zrejmý a budete vedieť, o čom hovorím.
Nesprávne interpretovaná minulosť, ktorá je vnímaná optikou modernity, je ďalším kameňom úrazu. Celkom iste jestvujú vždy platné morálne kritériá, ale spoločenský náhľad sa mení. Nepochybujem, ako uviedla autorka v zaujímavom doslove, že sa chcela postaviť na stranu pravdy, na stranu ukrivdených a utláčaných, nepopieram, že je úžasné, ako veľmi sa posunula ľudská societa vo vnímaní ženských práv a čo sa dosiahlo pre rovnocenné postavenie ženy, nemienim znevažovať i to, že túto problematiku kvôli rodinnej histórii vníma autorka osobne, ale hodnotenie dobovej kultúry, vtedajších zvyklostí, a povedzme i neprávostí aktuálnym etickým názorovým aparátom, kritizovanie či snáď až pohrdlivý nadhľad, to je dnes doslova módny trend. Podozrievam autorku z istej poplatnosti tomuto súčasnému diskurzu, tomu, že ide s davom, vezie sa na tej vlne, hoci sa s tým všetkým azda i postojovo stotožňuje a nerobí to zo stádovosti. A tak tu máme na programe dňa všetky obľúbené témy: sekularizmus a výsmech náboženstva, feminizmus a kritika toxickej maskulinity... A ja vlastne s autorkou súhlasím, ale z duše sa mi prieči strednoprúdovosť a konformizmus myslenia a reakčné posudzovanie dejinných procesov, kedy sa ľudia z budúcnosti cítia istým spôsobom nadradení tým dávnym spiatočníckym tmárom... ech. Ak by s niečím takýmto prišla pred pár desiatkami rokov, tlieskal by som, dnes nie. Dnes by ma oveľa viac zaujalo a prekvapilo niečo, čo sa na nič nehrá, čo nechce byť "hlbokou" sociálne-rodovou kritikou, ale "iba" rozpráva podmanivý príbeh a rozvíja perfektný nápad, ktorým kniha disponuje. Ak budem chcieť čítať niečo z tohto súdka, siahnem po prelomových a literárne veľmi vyspelých dielach ako je trebárs Nezabíjajte vtáčika, nebudem sa chcieť nechať poúčať prostredníctvom, vo svojej podstate, typického žánrového dielka, čiže zábavovej literatúry.
Veď téma je bezkonkurenčne príťažlivá! Démonická posadnutosť obrazom, či skôr detailom obrazu, náboženské bludy ústiace do paranoidných predstáv, šialenstvo, ktoré čoraz viac zasahuje do života a zneisťuje postavy i čitateľa v tom, čo je skutočnosť, zasunuté, umelo potlačené spomienky, hriechy minulosti, ktoré po desiatkach rokov naplno prepuknú v dospelom veku, pôsobenie zlomocných síl alebo len zhoda náhod a predráždená fantázia(?), to sú skvelé námety, ktoré naozaj sprostredkúvajú atmosféru, čo na čitateľa vie doľahnúť, lenže by mali byť medzi sebou lepšie prepojené, viac využité a nemali by pôsobiť natoľko vykonštruovane. Keby malo väčší priestor nadprirodzeno a magické v texte, keby vedelo na čitateľa väčšmi zapôsobiť a dokázalo ho tajomnom viac opantať, mohlo to byť strhujúce. Nepodarilo sa to zrejme preto, že sa tu striedajú dva uhly pohľadov - dcéry a otca, pričom v podstate len pri otcovom rozprávaní sa dostáva do popredia strašidelná časť príbehu. Ibaže otec je krajne nechutnou postavou, s ktorou sa nemožno stotožniť, nebudete mu držať palce, práve naopak, a teda sa o neho nedokážete báť. Okrem toho, väčšia časť jeho "partitúry" odznieva pomocou denníkových zápiskov, ktoré sú vágne a postrádajú ten správny náboj a príťažlivosť. A aj keď sa, až úúúplne na záver konečne dozvedáme - bez výčitiek to prezradím - že predsa len tam strašilo, je to tak laxne formulované a napokon pre samotný príbeh nepodstatné, že sa budete cítiť byť podvedení.
No a čo postava hl. antagonistu? Je to teda poriadne odporná bytosť. Perverzný sociopat a psychopat s obsedantno-kompulzívnou neurózou a narcistickou poruchou osobnosti s komplexom moci a veľkou dávkou slabošstva k tomu... Je to už príliš prehnané, a k tomu je vykreslený aj nekonzistentne. Spočiatku je to ten dobre známy typ náboženského fanatika a rodinného tyrana, neskôr sa dozvedáme, že je to vlastne len do seba zahľadený, emočne oploštený, kariérou posadnutý magor, ktorému sú dôležité akurát vlastné potreby a je ľahostajný k druhým ľuďom. Neprechádza nejakou zmenou, skôr je podaný práve tak, ako sa to autorke hodí...
Predohra i dohra k románu, ktoré sa odohrávajú chronologicky neskôr, mi nevadia, predstavujú ozvláštňujúci prvok a majú funkciu akéhosi prológu a epilógu. My možno vieme, čo sa stane, ale nevieme ako a prečo, a práve tieto záhady sa pokúsi kniha rozkryť a tento prístup má čosi do seba.
Napokon mi po prečítaní ostali z knihy zmiešané pocity... a tiež zvedavosť na ďalšie novogotické romány. Sklamem sa?
(kniha vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve Fobos)
