Umierajúci boh a iné poviedky

 

Táto zbierka poviedok je originálnou klasikou žánru. To si vôbec neodporuje. O žiadny oxymoron nejde. Je to dnes už klasika najklasickejšia - pochádzajúca z magazínovej (pulpovej) éry horroru, ktorá zažila svoj rozkvet na stránkach slávneho časopisu Weird Tales. Vo svojej dobe to bolo ale niečo veľmi novátorské. Nie ani tak spracovaním, to je žánrový štandard, solídny priemer, alebo skôr ľahší nadpriemer s občasnými ambíciami, sem-tam aj naplnenými, o naozaj dobrý strašidelný príbeh, na aký sa nezabúda, ale nečakajte prevratnú prózu, očakávajte namiesto toho typickú, poctivo spracovanú časopiseckú poviedku zo starej školy (presne to aj dostanete), ale je to hlavne svojou atmosférou, ktorou poviedky vynikajú. A prostredím. Napokon, tá atmosféra vyplýva práve z prostredia, do ktorého autor zasadil väčšinu svojich príbehov. Ide o Karibik. Viete si predstaviť, čo už len môže byť strašidelné na rajských tropických ostrovoch so svojimi prostými obyvateľmi? Ale niekomu už zaplo... ! Áno, vúdú, tajuplné čarodejnícke rituály, temná nekromancia a obávané slovo vyslovované len pošepky: "zombie". Nenechajte sa pomýliť, oživené mŕtvoly, dnes tak ohromne sprofanované, až sparodované v popkultúre, sa tu nevyskytujú. Namiesto toho sa stretneme s prízrakmi, duchmi, démonmi, dokonca vlkolakom a ghúlami. A kronikári a exegéti monštier v literatúre vedia, že výskyt ghúlov, požieračov mŕtvych, je veľmi vzácny, dnes sú na pokraji vyhynutia, a pritom sú to potvorky s tak nádherne morbídnym potenciálom! Je sa na čo tešiť, to mi verte. A na dôvažok, autorovi patrí prvenstvo v tom, že západné čitateľstvo oboznámil s desivými domorodými praktikami voodoo. Pôsobivo vykreslené exotické prostredie nám tak vzdialenej a úplne neznámej oblasti a ich obyvateľov, ktorých zvyklosti, viera a obyčaje sú tak odlišné a nepochopiteľné pre bieleho človeka, dávajú dokopy podmanivý podklad pre spisovateľove príbehy.

Kto bol Henry St. Clair Whitehead, autor, ktorého veľmi kladne hodnotil Lovecraft a obdivoval Algernon Blackwood? V prvom rade kňaz, ktorý sa venoval práci s mládežou (a mám súkromné podozrenie, že asi aj latentný pederast), a ktorý ešte predtým istý čas svojho života vykonával aj misijnú činnosť v Karibiku, odkiaľ čerpal väčšinu námetov na svoje neskoršie príbehy. Ale pozor, o nijakého "suchára" v sutane nešlo. Lovecraft spomína, že sa obliekal do športového, nadával ako pohan a akákoľvek bigotnosť mu bola úplne cudzia. Whitehead publikoval vo viacerých periodikách, ale udomácnil sa najmä na strašidelnej scéne, ktorú predstavoval už spomínaný legendárny magazín. Zomrel zavčasu, ale počas tých pár rokov publikovania si už stihol vybudovať členskú základňu fanúšikov. Možno nepatrí medzi veľmajstrov "čudnej poviedky", ale pre svoj prínos pre žáner určite ani neostane v zabudnutí, hoci, povedzme to rovno, jeho meno dnes nie je veľmi známe...

Umierajúci boh a iné poviedky - Henry S. Whitehead

Williamson ("Williamson")

Rozprávač nám predstavuje istého chlapíka menom Williamson. Je to pozoruhodný jedinec nadaný ohromnou fyzickou silou a vlastne sympaťák, ale je na ňom niečo čudné, a nie sú to len jeho maniere, ktorých sa drží so zvláštnou zanovitosťou...

Prvá poviedka, ktorú autor napísal, no zároveň jedna z posledných uverejnených - až dlho po jeho smrti - ešte len dáva tušiť v čom budú spisovateľove silné stránky, ale aj slabiny. Nie je to nič úchvatné, próza zaujme predovšetkým senzačným, perverzným nápadom (práve preto ju údajne nechcel žiaden editor počas Whiteheadovho života uverejniť, predsa len bol vtedy svet omnoho prudérnejší), ktorý má čitateľa v závere šokovať. Ale odhalí len to, čo čitateľ už dávno dobre vie. Netvrdím, že je to zle, autorov úmysel nespočíval zrejme v prekvapení, skôr v potvrdení tých najmakabróznejších domnienok. Na poviedke nie je nič strašidelné ani nadprirodzené, ale vzhľadom na motív je jednoznačne možné ju priradiť k weird fiction. Námet je iste originálny, ale je to aj zároveň nonsens. Skrátka hlúposť. A to si mal autor uvedomiť aj v dobe, kedy bola biológia na oveľa, oveľa nižšej úrovni než dnes.

Umierajúci boh (The Passing of a God)

Lekár na ostrovoch v Západnej Indii (historický názov pre karibskú oblasť) sa stane osobne zainteresovaným na prípade jedného muža s nádorom, ktorého chodia domorodci z nevysvetliteľných príčin uctievať ako božstvo. Lekár zistí, že to, čo sa nachádza v mužovom tele nie je nádorom...

Na jednej strane je to naozaj nepríjemný, pôsobivý a originálny "body horror" (aspoň takú nálepku by príbeh získal v dnešných časoch), na druhej strane tu autor vykonštruoval pochybnú pavedeckú teóriu. Ale zdá sa, že účel svätí prostriedky, pristúpte na autorovu hru a poviedka vás dostane.

Svätyňa (The Tabernacle)

Muž ukradne svätú hostiu a vloží ju do úľa. Asi si podľa starej povery myslí, že mu včely budú poskytovať viac medu. Ale stane sa niečo, čo vôbec nečakal... 

Krátka poviedka je vystavaná na konečnej pointe a tá jej dáva punc, tá ju vôbec robí poviedkou, nebudem nič vyzrádzať, len toľko poviem, že som si nevdojak spomenul na Roalda Dahla a jeho pračudesné prózy.

Temná hrôza (Black Terror)

Kňaza privolajú k miestnemu darebákovi, ktorý sa dostal do nemilosti šamana. Rozpúta sa boj o záchranu života, ale i spasenie duše.

Poctivý kus rozprávačstva o ostrovnej čiernej mágii. A tiež poviedka reprezentujúca tradičný boj medzi silami svetla a temnoty, dobrom a zlom. Slabšie než Umierajúci boh, ale stále sa môže pochváliť temnou atmosférou a sugestivitou. Pozitívne vyznieva viera v silu kresťanstva, ktoré nakoniec vždy pri zápolení s démonickými silami vychádza víťazne.

Dvere (The Door)

Mladík sa vracia domov, ale zisťuje, že čosi je v jeho vnímaní reality pokrivené...

Kratšia poviedka so silným záverom. Aj keď sa autor snaží vyjavenie trpkej pravdy odďaľovať až do poslednej chvíle, čitateľ už s napätím vytušil pointu a obáva sa jej. Veľmi dobrá, netypická duchárčina, ktorá ťaží zo svojho novátorstva, Tým, že je príbeh videný očami protagonistu, získa aj čitateľ vhľad do vecí a neostane nezainteresovaný. Niekedy vie byť Whitehead viac odťažitý, skoro "dokumentaristický", ale nie v tomto prípade.

Bez svedkov (No Eye-Witnesses)

V New Yorku prelezenom gangstrami dôjde k vražde. Identita páchateľa je ale veľkou neznámou...

Skutočne zaujímavý a originálny príspevok k vlkolačiemu mýtu. Tieto bytosti ma odmala priťahujú a príbehy, v ktorých figurujú priam vyhľadávam, ale takejto prózy je málo a ešte menej je tej, ktorá je dobrá. Keď objavím niečo nevšedné, o to lepšie! Lenže dá sa v tomto smere vôbec prísť s niečím novým? Whitehead to dokázal, aspoň vtedy to ešte bolo možné. Je to zvláštna poviedka, nie úplne konzistentná a buď je tam logická chyba, alebo som tam isté skutočnosti správne nepochopil, no to vnímam ako daň z originality a za originalitu. Inak klobúk dolu, autor prepojil vlkolačí námet s gangsterskou tematikou, veľkomestským prostredím a s prelínaním časových rovín. Naviac je v hre zaujímavý detektívny prvok.

Chadbournská tragédia (The Chadbourne Episode)

Najskôr sa v okolí začnú strácať zvieratá. Potom deti... Existuje nejaké prepojenie medzi týmito znepokujujúcimi incedentmi a medzi cudzokrajnou rodinou, ktorá náhle zmizla?

Bezkonkurenčne najdrsnejšia poviedka zbierky. Autenticky desivá, morbídna aj podľa dnešných meradiel. Nie je zrejme najlepšia, hoci dobrá je, no podľa mňa viac svedčí autorovi taká subtílnosť, skôr použitie jemnejších náznakov než uchýliť sa k naturalizmu, takto je to miestami až príliš moderné, žiada sa mi povedať, že také - použijem pre nedostatok vhodných výrazov slovo "americké" (tento prívlastok v sebe zhromažďuje viaceré vlastnosti, na vypisovanie ktorých tu niet priestoru), na druhej strane funguje to a atmosféra je skvelá. Je to svedectvo, že v tých časoch literatúry boli ghúlovia - požierači mŕtvych z arabských legiend, podstatne viac využívaní. A verte, že ghúl je monštrum, ktoré vie nahnať hrôzu! A to sa rozprávanie začína skoro nevinne, ibaže potom sa okľukou dostaneme k podstate problému a zhmotnená nočná mora je na svete! A netradične čakajte akčný koniec.

Pery (The Lips)

Sadistický otrokár je postihnutý kliatbou jednej černošky. To, čo sa mu stane si zaslúži, ale možno sa pristihnete, že ho miestami budete i ľutovať, taká zlovestná bude jej pomsta.

Poviedka je jednoznačne inšpirovaná Wellsovým Porró a tiež Lakandú od Whitea, ale aj keď sa vraví, že nevstúpiš dvakrát (trikrát) do tej istej rieky, autorovi sa darí znechutiť, znepokojiť, vystrašiť. Poviedka to nie je nijako objavná, ale má svoju silu. Ten nápad je stále svieži. Civilizácia aj "civilizácia" sa napokon zoči-voči temným praktikám domorodých kúziel ukáže ako maximálne zraniteľná, ba bezmocná...

Tiene (The Shadows)

Hrdinovia príbehov robia stále tú istú chybu: nasťahujú sa do domu s viac ako pochybnou minulosťou a potom sa ešte čudujú, že ich máta... Sú nepoučiteľní. Chvalabohu, lebo to by sme si potom nemohli prečítať poriadnu strašidelnú story. Náš hrdina, samozrejme, nezdupká, ako by to spravil každý príčetný človek, - veď o čom by bol potom príbeh, že? - ale on ide ešte ďalej; rozhodne sa prísť celej veci  na koreň.

Toto nie je typický príbeh o strašidelnom dome; napoviem, že hrozivé udalosti z minulosti sa protagonistovi akoby zhmotňovali pred očami. Je to naozaj zaujímavé a mysteriózne, ale nie je priamym účastníkom udalostí, iba akýmsi pozorovateľom a samozvaným detektívom. Keďže sa o neho báť nebudeme, nekoná sa potom ani skutočný dotyk strachu. Zažijeme ale aspoň príjemne nepríjemné mrazenie v zátylku.

Temný netvor (The Black Beast)

V dome nájomníčky, v dome s pohnutou históriou, sa začne zjavovať podivná hlava býka. Nešťastnica si nie je istá tým, či ju nezrádza duševné zdravie. Hrdina príbehu sa rozhodne vypátrať, čo sa v dome naozaj stalo. Zistí, že dom bol svedkom ohavne groteskného rituálu vúdú.

Podľa mňa najlepšia poviedka zbierky. Opäť veľmi originálna, s výbornou atmosférou, desivá a bizarná. Jej úroveň ale zráža krkolomný rozprávací štýl a zbytočné prekombinovanie viacerých naratívov.

Zbierka neponúka to najlepšie, čo v žánri vzniklo, ale je to dostatočne na úrovni a skutočne dosť svojské, aby to dokázalo zaujať, ba uspokojiť fanúšika hororu a weird fiction. Väčšina príbehov sa odohráva v pôsobivej scenérii Karibiku a spája ich postava jedného hrdinu. Žiaľ, autor nespravil hrdinu nijako výrazným, ani nám ho len nepriblížil, takže my ho identifikujeme len ako opakujúce sa meno... Vydavateľstvu Európa som vďačný, priam zaviazaný za to, že nám ponúkajú klasiky žánru, také, ktoré sa zriedka vydávajú aj vo veľkých krajinách s obrovským knižným trhom, a nieto ešte na miniatúrnom Slovensku, no v tomto prípade ma dožrali s úplnou absenciou korektorskej práce. Je to ich dlhodobý problém, no teraz mi tie chyby išli oči vypichnúť.

(kniha vyšla v roku v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)