Krabí zjevení

 

Ak máme menovať nejakú krajinu, ktorá dominuje strašidelným príbehom, ktorá je spätá s tradíciou rozprávania duchárskych príbehov, takú, kde má tento žáner v literatúre svoje pevné miesto a v kultúre dôležité postavenie, každému hneď napadne Anglicko. A má pravdu. V tesnom závese za ním je ale krajina na opačnom konci sveta, je to tiež ostrovná ríša, ale inak, s výnimkou záľuby v tradovaní rôznorodých hrôzostrašných historiek, nemajú snáď vôbec nič spoločné. Tou tajuplnou exotickou krajinou (aspoň z pohľadu Európana) nie je nijaký iný štát než Japonsko.

Každý vie, že odtiaľ pochádzajú vplyvné a pôsobivé filmové horrory, ba ešte viac vynikajú Japonci vo videohernej sfére, ale to je už moderná éra. Aj tá má sice svoju históriu, ale pomerne čerstvú, sú to dejiny ešte celkom nedávne. Odniekiaľ to ale muselo vzklíčiť! Samozrejme. A na počiatku stála, ako inak, literatúra. A ešte ústna slovesnosť. Podobne ako aj u nás, i v ďalekej Ázii sa ohromnej obľube tešilo rozprávačské majstrovsto a zvyk rozprávať si príbehy takéhoto druhu. Tam to ale došlo výrazne ďalej. Poznáme odtiaľ fenomén ľudových rozprávačov, pričom tí najlepší využívali svoj talent i na získavanie obživy. Podaktoré príbehy boli isto čistým výplodom predstavivosti, takrečeno autorskou, teda umelou fikciou, iné ale vychádzali zo starých bájí či mali charakter - u nás by sme povedali - rozprávok či povestí, ešte iné boli dokonca vnímané ako opis sutočného zážitku stretnutia s nadprirodzenom. Keďže sú to diela dobové a autentické, navyše veľmi prerastené ľudovou kultúrou, z ktorej vychádzajú (samozrejme, nájdeme tu v menšej miere i príbehy z dvorského prostredia a určené vyšším spoločenským vrstvám), odrážajú v nebývalej miere charakter vtedajšej spoločnosti. Sú unikátnym svedectvom o vtedajšom folklóre, náboženstve, sociálnom usporiadaní, o túžbach, snaženiach, a ako ináč, aj každodennom živote ľudí minulosti. V tom sú tzv. kwaidany či kaidany, ako sa tento žáner nazýva, nedostižné a z pohľadu človeka, ktorý sa snaží rekonštruovať časy minulé, aj nedoceniteľné. Bez nich by obraz tej doby jednoducho nebol úplný.

Už som recenzoval knihu Hora lebek, hoci však boli veľmi pôsobivé, v knihách prevládali eseje, úvahy a reportáže, samotných "kwaidanov" tam bolo ako šafránu. Záujemcovia o strašidelné Japonsko určite zaplesajú, keď sa im do rúk dostane kniha:

Krabí zjevení: Podivné příběhy ze starého Japonska (Nihon no kaidan II.) - Kótaró Tanaka

Autor, ktorý zozbieral tieto strašidelné, alebo ako podnázov hlása "podivné" príbehy (to sa na žáner hodí väčšmi, lepšie to vystihuje jeho povahu), bol známy spisovateľ činný na začiatku dvadsiateho storočia, takže sa nebojte, dostaneme pravé literárne sushi, nie nahrážku od nejakého Joža z Kysúc, ktorý si podlepil páskou oči, aby vyzeral ako rodený Aziat. Horšie je, že mi takýto pokrm príliš nechutí... Áno, to, čo som povedal vyššie, to platí. Zaručene sa prenesiete v čase i mieste a navštívite tajomnú krajinu opradenú legendami, ale, ak to mám hodnotiť z literárneho hľadiska, alebo i podľa kritérií strašidelnosti, tu sa jednotlivé prózy nijako nemôžu porovnávať s anglosaskou alebo angloamerickou tvorbou. Niektoré, a to väčšina, pôsobí amatérsky, neumelo, insitne, ba primitívne. Je to spôsobené tým, že autorom je ľud. Alebo sú aspoň vytvorené v intenciách ľudového rozprávania. Nič na tom nezmení ani, vcelku britké, pero spisovateľa - zaznamenávača. Najlepšie by sme ich mohli prirovnať k strašidelným a prapodivným príbehom, ktoré sa rozprávali i na slovenskej dedine, napríklad pri páračkách, len trochu slohovo upravených, keďže sú zaznamenávané písomne. Potom je to aj preto, že tento žáner má na rozdiel od západnej poviedky či novely, úplne odlišné charakteristiky, a dejová výstavba tu nie je tak sofistikovaná, z povahy týchto útvarov aj autor rezignoval na nejaké budovanie napätia či vypointovanie rozprávania. Tie, ktoré obsahujú aspoň náznaky týchto atribútov, ako napríklad Osuwasama bílý had, vyznievajú neporovnateľne pútavejšie a lepšie. Paradoxne najvydarenejšími sú také, kde sa iracionálne vysvetlí racionálne a dočkáme sa takmer detektívnej zápletky, napríklad Poslové pekla, Tatejamský hostinec mrtvých. Ja osobne oceňujem aj jemný humor, ktorý sa v niektorých z príbehov vyskytuje. V tom lepšom prípade načrieme do šintoistického a budhistického panteónu bizarností a môžeme sa tešiť na duchov a prízraky či rôznych démonov, v tom horšom prípade nás ale čaká len viac-menej banálny anekdotálny príbeh o tom, čo zvláštne sa niekomu prihodilo. Bez akéhokoľvek ozrejmenia, aspoň kontúr vysvetlenia, bez dejového podložia a príbehového zázemia. Nič viac než (ne)obyčajná historka, ktorú niekto vyplodil po značnom množstve skonzumovaného saké. Nebudem ale knižku haniť, ak totiž k nej pristúpite, nie ako čitateľ odkojený tou najpôsobivejšou žánrovou produkciou, ani ako literát ale ako človek, ktorý chce nasať niečo z atmosféry dávnej Krajiny vychádzajúceho slnka, určite nemusíte byť sklamaný.

(kniha vyšla dvakrát - raz v roku 2019 vo vydavateľstve Pragma (obrázok hore) a predtým v roku 1999 v nakladateľstve Vyšehrad (obrázok dolu))

Kráľ zámku / Zapatan - čierny rytier

 

Hoci nepohrdnem ani kvalitnými modernými knižnými zástupcami žánru strašidelnej literatúry, predsa len z portfólia môjho blogu je už na prvý pohľad zrejmé, že ma najviac zaujíma dobová strašidelná fantastika. Je to isto aj preto, a hlavne preto, že ma priťahuje minulosť. Samozrejme, vznikajú aj pozoruhodné žánrové diela zasadené do historického obdobia a hoci pomerne presne dokážu napodobniť vtedajší literárny štýl, ba vedia i poctivo reprodukovať reálie tých čias, atmosféra a predovšetkým mentalita sa už zopakovať nedá. Je to len pochopiteľné, autori sú natoľko spätí, natoľko zrastení s érou, v ktorej žijú, že by bolo aj nemiestne očakávať, aby sa tej príputanosti zbavili. Nemiestne a nerealistické. Viac či menej môžeme len očakávať človeka 21. storočia, ktorí sa pokúsi štylizovať napríklad do Viktoriánca. A viac či menej môžeme očakávať maškarádu. Mám rád maškarády, ale akosi som pripravený byť voči tomu, čo zobrazujú, a ako to zobrazujú, skeptický. Niekto by mohol namietať, že potom diskriminujem aj historický román, ako celé plodné a ohromné odvetvie literatúry s dlhou tradíciou. Nie je to tak, len som podozrievavý voči svojvoľným moderným interpretáciám a revizionizmu pod pláštikom autorskej invencie a tvorivosti (v skutočnosti má ale pravdepodobne spisovateľ iba malé znalosti z oblasti historiografie a snaží sa napasovať myslenie svojich súčasníkov na ľudí, ktorým nemá šancu porozumieť). 
Vždy ma teda poteší, keď natrafím na nejakú, mne neznámu, prestarnutú obskúrnosť. Pri globálnom monopole (populárnej) kultúry z Ostrovov či spoza Veľkej mláky, ma potom dvojnásobne poteší, keď naďabím na niečo z Kontinentu. Vítam to ako jedinečnú možnosť porovnať si stav čierneho romantizmu a literárneho goticizmu na pevnine a v Anglicku a pátrať po tom, ako sa prístupy k téme navzájom ovplyvňovali, a vôbec ako sa žáner vyvíjal, akým spôsobom do seba nasával národné špecifiká a zvláštnosti. Ale aj ako zrkadlil myšlienkové smery a hnutia, tendencie a pnutia v spoločnosti, či naopak rýdzo osobné ambície a postoje autora (ktoré však napokon tiež niečo širšie reflektujú). Čítanie starej literatúry je úžasné dobrodružstvo, ktoré vám dokáže tú ktorú dobu vykresliť v ostrejších kontúrach, než mnohé encyklopedické diela.
V sympatickej dvojknižke, formáte, ktorý poznáme skôr z hájemstva detskej literatúry - jednoducho jedna novela je vytlačená z jednej strany, ale otočme knihu naopak a z druhej strany vás čaká ďalšia novelka - sa nám predstavia dvaja poľskí autori s dvojicou pozoruhodných prozaických textov. Poďme si teraz tieto krátke novely postupne predstaviť:

Kráľ zámku (Król zamczyska) - Seweryn Goszczyński

Rozprávač príbehu sa stretáva s charizmatickým čudákom, ktorého miestni považujú za neškodného blázna, a ktorý sa necháva titulovať "kráľ". Tento zvláštny človek obýva romantické ruiny zámku a náš rozprávač s ním nadviaže priateľstvo a pokúsi sa poodhaliť závoj tajomna, ktorý samozvaného kráľa obostiera.

Goszczyński, typický predstaviteľ romantizmu, nám predstavuje knihu, ktorá je typickým zástupcom literárneho romantizmu. Autor zapojený do hnutia národnej obrody a národnooslobodzovacieho boja, príslušník tajného spoločenstva, účastník spiknutí a člen ilegálnej organizácie, ktorý bol donútený zutekať a pred cárskou políciou hľadať útočisko vo francúzskej emigrácii, nám zanechal dielko, ktoré je učebnicovým príkladom romantizmu a zároveň dokonalým študijným materiálom k tomuto literárnemu smeru. Verím, že aj keby dnes niekto retrospektívne chcel vytvoriť text, ktorý bol bol esenciou, tresťou, amalgámom, definíciou romantizmu a používal by všetky dostupné eseje, teoretické práce a vedecké monografie, nespravil by nič emblematickejšie. Áno, dielo je to dokonale emblematické, napokon týmto výrazom sa v úchvatnom doslove doslova oháňa prekladateľ a má úplnú pravdu. Ale je to dielo aj veľmi enigmatické. Teda je symbolické a je postavené na narábaní so symbolmi, je však aj tajuplné, ezoterné, zašifrované. Sčasti sa o ňom určite dá uvažovať ako o (čierno)romantickej novele s nadprirodzenými prvkami, ktoré sú ale stlmené a môžu mať rovnako dobre aj metaforickú povahu, sprevádzanú ľahulinko strašidelnou atmosférou. Je to však aj národná alegória a iniciačný text. Teda dielo, ktoré má skrytý význam a prostredníctvom zasvätenia literárnej postavy sa s tajomstvom oboznamuje i čitateľ a dochádza tak u neho k premene myslenia. V hermetickej konotácii sa teda stáva novým človekom. 

Ruiny zámku, búrka, postava šialenca, ktorý možno nie je tak celkom šialený (a ak aj áno, čo sa skrýva za jeho šialenstvom, a vôbec: kde je hranica medzi príčetnosťou a šialenstvom? nie je šialenstvo len iný a možno pravdivejší pohľad nazerania na objektívnu skutočnosť?!), zostup do temného podzemia, návšteva mučiarne, zvláštne sny a vízie, v ktorých ožíva minulosť, iniciačný rituál, alegória, ktorá sa mení na mystérium a mystérium, ktoré odráža i spoluvytvára realitu... 

Je to úžasné čítanie, ktoré je predchnuté mystikou a je štylisticky bravúrne, žiaľ, nepoteší väčšinu čitateľstva, ktoré by zaiste chcelo epický príbeh a namiesto toho dostane niečo, čo sa blíži filozofickému pojednaniu, hoci obostretému veľkou dávkou tajuplna.

Zapatan - čierny rytier (Zapatan) - Władisław Łoziński

Autor, ktorý bol obľúbeným spisovateľom historických próz, prichádza s krátkou novelou (pôvodne jedna časť, jedna kapitola dlhšieho celku rozprávaní Víta Narwoja - nášho literárneho hrdinu, tu publikovaná samostatne), ktorá je tradičným príslušníkom kedysi tak populárnych príbehov o stretnutí s démonickým černokňažníkom - mágom, znalcom okultných náuk a alchymistom - ktorý môže byť "iba" adeptom temných vied, ale aj niekým a niečím ešte horším...

Vadil mi ľudový rozprávačský štýl, ktorý však autor zámerne zvolil, aby bol čo najautentickejší. Naopak ma potešila situovanosť do 18. storočia (aj keď ťažko povedať nakoľko verná) a pre mňa príťažlivé prostredie a miestami roztomilý (z odstupu toľkých rokov, a hodnotené súčasnou optikou) prístup k danej príbehovej látke. Tak či onak, je to malá literárna raritka, ktorá má ale dnes viac historický ako práve ten literárny význam.

(kniha vyšla vo vydavateľstve Európa v roku 2013)