Slečna Kristína

Mal som už dlhšie chuť na poctivú, starosvetskú upírčinu. A existuje jedna neospevovaná klasika, na Západe minimálne známa, ktorá je naozaj na vysokej úrovni a predstavuje všetko to, čo mám tak na čiernoromantických upírskych príbehoch rád. Pritom to nie je vyšumelý, ošarpaný pastiš, kde sa to hemží netopiermi a vrźgajú tam podchvíľou odstrkované veká čiernych rakiev, z ktorých sa zavše vystrčí biela ruka s pazúrmi, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani čínska cisárovná (aj keď mám na takéto úpadkové roztomilé kúsky literatúry skutočne slabosť hraničiacu s akútnymi príznakmi anémie, priznajme si, že sa vykrádali dokonca už v dobe, kedy to nebolo ťažké klišé, kedy sa to ešte nestalo žánrovým postulátom). Taká Slečna Kristína je krásne tradicionalistická, máme tu šľachticov, romantiku, a romantiku vidieckeho šľachtického sídla... a krásnu upírku! Slečnu Kristínu. A málokto bol v dejinách upírskej literatúry zvodnejší. Mŕtva milenka Clarimonda? Alebo Carmilla? Možno. Ale pochopím mužov, ktorí stratia hlavu - a život i dušu - pre slečnu Kristínu. Novela ponúkne milovníkom klasickej (temno)romantickej spisby presne to, po čom túžia, ale próza zaujme aj svojou originalitou uchopenia upírskej mytológie. Spisovateľ rovnakou mierou čerpá z tradície romantického hororu a gotického románu, ako i z tradičného rumunského folklóru. Novela má navyše výrazné literárne umelecké kvality. Autorov štýl je prenikavý, ojedinelý a miestami naozaj pôsobivý. Nejde o až tak fantazmagorické dekadentné čítanie ako je Reymontov Vampír, ale spolu s havným hrdinom bude i čitateľ na pochybách, kedy halucinuje, a kedy bdie. Romantický úzus rozporu medzi skutočnosťou a snom je tu mimoriadne akcentovaný a dej i atmosféra naozaj veľmi pripomína horúčkovitý sen. Prelínanie iracionálneho a racionálneho je čiastočne tak plynulé, že predel medzi svetom živých a svetom všedného dňa a svetom túžob a snenia, ktoré sa prelieva do stvárnenia záhrobia, je skoro nepostrehnuteľný. Pôsobivé je i erotické napätie, ktoré je síce dobovo vkusné, ale prekvapivo živočíšne intenzívne. Autor ma však šokoval i jednou perverznou pasážou... šokoval preto, že to nebolo napísané pre požiadavky žánru, ale išlo zrejme o výtrysk temnej sexuality z odvrátenej strany jeho psyché. Pravdou ostáva to, že toto dielo vie byť fascinujúce tak, ako dotyk zničujúceho, sladko jedovatého živého sna. Nočnej mory.

Slečna Kristína (Domnișoara Christina) - Mircea Eliade

Maliar Jegor prichádza na pozvanie mladej a atraktívnej šľachtičnej do kaštieľa, nie aby maľoval, ale aby sa dvoril tejto zvodnej dáme. Spolu s archeológom, s ktorým sa zakrátko spriatelia však po pár dňoch ostávajú jedinými hosťami podivnej bojarskej rodiny. Deje sa niečo čudné... Jeho potenciálna budúca láska sa správa zrazu odťažito a chladne, jej malá sestra je záhadná a svojimi nepochopiteľne dospelými prejavmi uvádza do rozpakov, ba desí návštevníkov, ich matka je zas akoby duchom neprítomná. V okolí umiera dobytok a čeľaď a slúžiaci postupne zutekajú. Nad všetkým akoby sa vznášal prízrak ich dávno zosnulej tety - slečny Kristíny, ktorá zahynula v rozpuku mladosti hroznou smrťou.

A sám Jegor akoby vytušil, že osud romantického hrdinu býva zväčša tragický...

Zvláštne na novele je i to, že svojou melanchóliou spätne pôsobí ako labutia pieseň starých poriadkov - monarchie a šľachtictva. Napísaná v druhej polovici tridsiatych rokov je to neskoro romantické svedectvo meniacich sa dôb a čias, ktoré sa už nenávratne, či (a nech) už je to dobre alebo zle, strácajú. Rumunsko ešte v medzivojnovom období bolo akousi postfeudálnou spoločnosťou s veľkým kultúrnym príklonom ku klasickej francúzskej kultúre (toto spoločenské a kultúrne spojivo je, mimochodom, naozaj zaujímavé), zatiaľ čo po druhej svetovej vojne sa spoločenské pomery rapídne a radikálne premenili.

A konečne, veľmi zaujímavá je i osoba samotného autora, ktorému treba venovať aspoň pár riadkov. Eliade je považovaný, právom považovaný, za jednu z najprínosnejších a najvýznamnejších postáv v religionistike. Odborník na mytológiu, folkloristiku, človek podkutý v jazykoch, dejinách a filozofii, jeden z prvých ľudí, ktorí na Západ priniesli jógu, písal svoje vysoko cenené odborné diela vo francúzštine a angličtine, ale v dobe svojej mladosti, v dobe, kedy sa venoval písaniu beletrie, tvoril v rodnej rumunčine. 

Slečna Kristína je dielo kratšieho rozsahu, preto u nás vyšlo v zväzku v kombinácii s exotickým a romantickým príbehom inšpirovaným zničujúcou láskou k Indke Maitrey (kniha nesie názov podľa mena ženskej hrdinky), ktorú k nej autor i v skutočnosti prežil alebo s fantastickou snovou prózou Had. Novelu nájdete i v knihe Pět rumunských novel.

(novela vyšla v slovenčine v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (obrázok hore), v češtine ju v roku 1991 vydalo Lidové nakladatelství (obrázok dolu) a nájdete ju tiež vo vyššie spomínanej knihe Pět rumunských novel, ktorá vyšla v roku 1985 v Odeone)

Černý pavouk

Novela významného švajčiarskeho prozaika 19. storočia patrí do žánrovej rodiny gotického románu, aj keď rozsahom a štruktúrou sa naozaj jedná o novelu. Dobre, takže máme tu gotickú novelu :) a skutočne dobovú, so všetkým zlým aj dobrým, čo k tomu patrí. Podpísal sa na nej zub času; je jasné, že prozaické dielo z roku 1842 už dnes nikoho nevydesí (to by ste sa museli volať Edgar Allan Poe), ale autentická atmosféra dávno strateného sveta z riadkov priam presakuje, takže je sa na čo tešiť. Niektorými autormi je dielko považované za jeden z prvých príkladov weird fiction v literatúre. A hoci text naozaj obsahuje skutočné záchvevy hrôzy a podivna, je to akési silené revizionistické hodnotenie, ktoré by sme dnes chceli na tento titul prilepiť. Albert Bitzius, ako znie pravé meno autora, protestantského pastora a spisovateľa, chce síce čitateľa znepokojiť aj vystrašiť, ale v prvom prípade varovať. Apeluje na morálku a zbožnosť, hrozí zdvihnutým prstom, čo sa stane, keď sa človek odvráti od Boha. Dielo je to v prvom rade mravokárne, moralistické a moralizujúce a síce strašiace... ale strašiace trestom Božím. Strašiace nie aby strašilo, ale aby kázalo o bohabojnosti. Je úžasné, keď dokáže literatúra obohatiť človeka svojím posolstvom, pretože mnohé knihy rezignujú na vyššie poslanie, ktoré je, podľa mňa, atribútom skutočného umenia, ale v tomto prípade ide o prvoplánovosť. Vzhľadom na dobu vzniku, a povahu autora je to pochopiteľné, nie je to však žiadna slasť pre čitateľa. Didaktickosť by mala byť vždy nenásilná, je tak totiž účinnejšia a menej znechucujúca, keď vyplynie z príbehu akosi mimovoľne a prirodzene. Lenže táto novela je vlastne kázeň zabalená do strašidelného príbehu...

Černý pavouk (Die schwarze spinne) - Jeremias Gotthelf

Kniha sa začína opisom tradičného krstu na Švajčiarskom vidieku. Je to zaujímavé, má to svoju výpovednú folklórnu hodnotu, dokonca sa dočkáme milého humoru (celou knihou prestupuje presvedčenie - pravdivé presvedčenie - že zvyky a do istej miery aj mentalita sa menia, ale človek ostáva vo svojej podstate stále rovnaký, hoci autor vyjadruje svoju vieru, že je poučiteľný; čo je podľa mňa však naivné), ale napriek tomu dedinský román skutočne nie je to, čo vyhľadávam. Potom už ale autor, chvalabohu!, prichádza s konceptom príbehu v príbehu a miestny "staršina" začína svoje rozprávanie o dávnej histórii či legende, pričom toto rozprávanie tvorí samotné jadro novely a (našťastie) zaberá jej veľkú časť. Razom sa ocitáme v stredoveku, kedy sú poddaní sužovaní spupným rytierom, a hoci to rozhodne nie sú zlí ľudia a snažia sa žiť poctivým kresťanským životom, tak predsa len sú to ľudia, a ľudia chybujúci, a tak sa stane, že o pomoc sa obrátia k tomu, ktorý si pýta priveľkú cenu... V tomto prípade nežiada podpis vlastnou krvou, chce "len" jedno nepokrstené dieťa. Keď mu ho odmietnu dať, prichádza pomsta priamo z pekla! To sa dá ale interpretovať aj ako trest boží. Boh tu, napriek všetkému, nie je vykreslený ako krutý a nemilosrdný, ale ako veľmi dôsledný a prísny rodič. Za povšimnutie rozhodne stojí pripomienka, ktorá sa zjavuje tak mimochodom a presakuje spoza riadkov, že sa potrestal a odsúdil svojím neuváženým, vypočítavým konaním vlastne sám človek... Spásou je potom viera a čestné a odvážne konanie v mene Boha.

Och, a samotný pekelný (či Boží?) trest? Ten spočíva v smrteľne jedovatom nadprirodzenom pavúkovi, ktorý kosí hriešnikov ako morová nákaza. Práve zrodenie pavúka je nefalšovaným zábleskom morbídnej fantázie, ktorá vie uhranúť a potešiť žánrového fanúšika :)

Po časovom skoku v rozprávaní do dôb nie tak dávnych tu už ale máme záver a zas sa môžeme pokochať v jednoduchej ľudovej zbožnosti. Niekomu môže imponovať, iného zas dráždiť, ale tá je neoddeliteľnou súčasťou života (a ľudskej psyché) mnohých ľudí aj dnes, nieto ešte v tej dobe.

Čierny pavúk, pôvodne súčasť knižného zväzku tvoriaceho len jednu časť autorovho širšieho diela, dnes vydávaný samostatne, má v súčasnosti už skôr len historickú hodnotu, ale práve z týchto dôvodov zaujme.

(knihu vydal Volvox Globator v roku 2013)