Vreštiaca lebka a iné poviedky

 

Dovoľte mi predstaviť Vám ďalšieho klasika strašidelnej literatúry: Francisa Mariona Crawforda. Americký spisovateľ, ktorý prežil časť svojho života na Novom kontinente a dokonca v Indii, ostáva ale napevno spätý s Talianskom. Tam sa narodil, tam i zomrel. Taliani si ho stále veľmi ctia, pomenovali po ňom dôležitú ulicu mesta, v ktorom pôsobil a Vila Crawford nesúca meno svojho majiteľa, ktorá sa nachádza na pobreží južného Talianska, kde autor tvoril i situoval dej niektorých svojich diel, existuje dodnes. Počas svojho života bol čítaným a známym spisovateľom, za zaujímavosť stojí, že jedna z jeho kníh sa zaoberá problémom mafie, a ako taká je pravdepodobne prvou svojho druhu na svete. Dnes je ale najviac známy a čítaný (ešte stále), aspoň v niektorých kruhoch, - konkrétne milovníkov strašidelného a tajomného. Nevytvoril veľký počet tajuplných a hrôzostrašných príbehov, ale takmer všetky, čo napísal, sa radia do zlatého fondu žánru.

Poďme sa pozrieť na výber, ktorý zoženiete priamo v slovenčine.

Vreštiaca lebka a iné (strašidlá) poviedky - F. Marion Crawford

Vreštiaca lebka (The Screaming Skull)

Autor v poznámke na konci poviedky sám priznáva, že sa voľne inšpiroval strašidelnou legendou, ktorá sa viaže na skutočný artefakt - reálne jestvujúcu lebku, ktorá vraj vydáva krv mraziaci výkrik. Je to pekne nepríjemná a hrôzostrašná historka, ktorú spisovateľ sugestívne spracoval, popustil opraty svojej fantázie a naozaj sa mu podarilo nás vydesiť. Príbeh o kričiacej lebke, ktorej sa majiteľ nemôže zbaviť a ktorá prináša svojmu vlastníkovi záhubu, je patrične morbídny a zaraďuje sa medzi jeho najznámejšie.

V poviedke autor zvolil veľmi nápaditú formu. Ide o dialóg zapísaný len formou monológu, teda rozhovor, kde sú otázky či odpovede rozprávačovho priateľa zamlčané. Je to veľmi zaujímavý formát, ktorý má však i isté obmedzenia, a tak, keď sa naši dvaja hrdinovia stanú priamymi účastníkmi, nechcenými aktérmi v samotnom strašení, nuž... práve vtedy tento pôsobivý rozprávací štýl stráca na pôsobivosti a poviedka na strašidelnosti... Škoda, ale napriek tomu sa stále jedná o viac ako slušný úvod do zbierky.

Pretože krv je život (For the Blood is the Life)

Večerné rozjímanie dvoch priateľov na vrchole veže rýchlo zmení svoj charakter po tom, ako sa stretnú s neznámom. Je to začiatok jedného pohnutého a tragického príbehu...

Dosť slávna poviedka. A ja dodám aj, že dosť dobrá! Je to už upírska klasika par excellence, ktorá vyniká svojou atmosférou a rozvíja tradičnú tému lásky až za hrob. V tomto prípade to treba brať doslova! Spomedzi všetkých autorových poviedok je táto azda najčastejšie vydávaná. Keď ju prečítate, pochopíte prečo.

Horná kója (The Upper Berth)

Môže mátať na veľkej zaoceánskej lodi? Keď hlavný protagonista dostane umiestnenku do inkriminovanej kajuty, palubný doktor i steward i sám kapitán sa len ošívajú. Vtedy zistí, že tí cestujúci, ktorí obývali miestnosť pred ním, skončili veľmi neslávne - spáchaním samovraždy. A hornú kóju, len lôžko nad tým jeho, obýva niekto, či niečo... čo ani trochu nemá rado spoločnosť.

Viacerí hovoria, že toto je najhrozivejší autorov príbeh a viacerí z týchto viacerých aj tvrdia, že tu siahol podžáner "ghost story" na tie najvyššie výšiny desu. Iste je to výrazne nadpriemerný príbeh a má v sebe potenciál vystrašiť aj toho najväčšieho skeptika ohľadom existencie duchov. Och, chcel by som stretnúť ducha, to viete, že áno, ale po takomto zážitku vôbec netúžim. Toto strašidlo totiž prináša čistú hrôzu a následne smrť. Nie, takéto stretnutie je predsa už príliš. A kvality poviedky? Prostredie zaoceánskej lode, nápad strašidelnej kajuty, a autorov rozprávačský štýl. Ale má, podľa mňa, aj slabšie miesta. Každý správny strašidelný príbeh by mal obsahovať históriu minulej drámy, ktorá viedla k procesu strašenia, a tu je tak letmo opísaná, že skoro absentuje (vlastne sa čitateľ temer nič nedozvie, nezistí prečo došlo k samotnému strašeniu), a v závere autor príliš tlačil na pílu. Menej býva viac. Chcelo by to trošinku decentnejší záver. Tak či tak, veľmi príjemne-nepríjemné počteníčko!

Hovoriaca bábika (The Doll´s Ghost)

Obľúbená bábika malej vznešenej slečny utrpí poškodenie; vtedy sa treba obrátiť na povestného odborníka, ktorého šikovnosť dokáže priam zázraky. Medzi jeho dcérkou a bábikou sa však niečo odohrá...

Jeden z prvých, a zrejme prvý príbeh na svete, kde máme tému strašidelnej či posadnutej hračky. V tomto prípade ale, aj keď má poviedka kvalitne mysteriózny nádych, nejde o žiadnu zlovoľnú entitu, ktorá by sa usídlila v úbohej bábike. Naopak, hračka zachráni dievčatku život a koniec je veľmi pekný a dojímavý. 

Pri rajských vodách (By the Waters of Paradise)

Mladý muž, melancholický, depresívny trpiteľ, stelesnený beznádejný bolestínsky romantik, sa vracia domov a spomína si na detstvo, ktoré v rodinnom sídle prežil. Na pochmúrnu záhradu plnú vodných nádrží a fontán, na postavy chorých a nevýrazných rodičov a na charakter čudesnej pestúnky, ktorá ho strašievala Vodnou paňou. Zlomocnou bytosťou, ktorá v tých miestach vraj prebýva.

Veľmi zvláštna poviedka s ponurou gotickou atmosférou, ale aj veľmi pekná, so skoro pôvabnými pasážami, romantikou a vôbec dosť čudným námetom... Napriek tomu na mňa urobila dojem, nie je to však taká tá typická "duchárčina". To niekomu môže, ale i nemusí sadnúť.

Trinásty hosť (The King´s Messenger)

Hlavný hrdina sa ocitá na hostine, kde je dvanásť stolovníkov, no trinásta stolica je neobsadená a je rezervovaná pre niekoho veľmi dôležitého...

Opäť pozoruhodná próza. Na jednej strane "obyčajné" rozprávanie o neobyčajnom, na druhej strane má skoro až surreálny charakter. Potom pochopíte prečo; väčšinu poviedky zaberá opis sna, ktorý sa prisní hlavnému hrdinovi. Má kvality sna, no predsa je až priveľmi realistický a dej poviedky za začína in medias res, takže vy nebudete vedieť, že sa jedná o sen, iste, možno to vytušíte, ale stále budete na pochybách. A prorocké sny, sny, v ktorých sa zjavuje duch, nebodaj i sama smrť, tie netreba brať na ľahkú váhu. Zdanlivo jednoduchá a pomerne krátka poviedka ma veľmi zasiahla a veľmi sa mi páčila.

Mŕtvy úsmev (The Dead Smile)

Starý zhýralec sa aj na smrteľnej posteli diabolsky usmieva nad svojimi hriechmi a svoje odporné tajomstvo si hodlá vziať do hrobu. Jeho syn si má práve vziať za manželku svoju sesternicu, ibaže... rodinné záležitosti vedia byť omnoho zamotanejšie než sa zdá na prvý pohľad, hlavne keď za všetkým číha kliatba.

Konečné rozuzlenie je čitateľovi jasné prakticky od začiatku, v neistote ho drží však to, či, a ak áno, tak kedy, to zistia hrdinovia príbehu. A či sa ich perepúť skončí šťastne alebo nešťastne. Tu však poviedke ublížil čas, alebo skôr spoločenské zmeny a posuny vo vnímaní mravnosti. To, čo muselo byť kedysi škandalózne, ba priamo šokujúce, dnes pôsobí len ľahko senzačne, skoro až banálne. Atmosféra, ktorá sa nad všetkým vznáša a na všetko sa znáša ako príkrov osudovej hmly, čo halí pravdu a dusí každú prípadnú nádej, je ale skvelá. Máme tu perverzné rodinné tajomstvá a rodinné kliatby, poeovskú atmosféru zmaru a rozkladu, hrobku ako vystrihnutú z gotickej čítanky, pitoreskné postavičky a aj nejakého toho strašenia sa dočkáme, ibaže je akosi na okraji, smrteľný krik bánší, víly čo veští smrť je iba akousi rekvizitou. Určite to nie je zlé, ale medzi ostatnými príbehmi vyznieva tento slabšie.

Muž cez palubu! (Man Overboard!)

Dvaja muži a jedna žena, to je vždy veľmi zlá rovnica o troch neznámych a veľmi neistom výsledku. Na tom nič nemení ani fakt, že tí dvaja muži sú bratia. Kdeže, to je o to horšie!

Autorovo obľúbené námorné prostredie, veľmi zneisťujúca, znepokojujúca atmosféra príbehu, ľudský (alebo neľudský?) rozmer, tragédia žiarlivosti a zášti a téma pomsty zo záhrobia, toto všetko urobilo záverečný príbeh vari aj najviac pôsobivým!

Verdikt je nasledovný (a jednoznačný!): aj keď nejaké muchy nachádzam, sem-tam mäsiarku, táto zbierka je plne uspokojujúca všetky temné chúťky po krvi, strachu a podivnosti, aké len môžu naozaj dobre zavedené nadpriemerné reštaurácie servírujúce makabrozity ponúknuť... Prajem dobrú chuť! (A nech Vás občasný vlások v pokrme neodradí.)

(kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Umierajúci boh a iné poviedky

 

Táto zbierka poviedok je originálnou klasikou žánru. To si vôbec neodporuje. O žiadny oxymoron nejde. Je to dnes už klasika najklasickejšia - pochádzajúca z magazínovej (pulpovej) éry horroru, ktorá zažila svoj rozkvet na stránkach slávneho časopisu Weird Tales. Vo svojej dobe to bolo ale niečo veľmi novátorské. Nie ani tak spracovaním, to je žánrový štandard, solídny priemer, alebo skôr ľahší nadpriemer s občasnými ambíciami, sem-tam aj naplnenými, o naozaj dobrý strašidelný príbeh, na aký sa nezabúda, ale nečakajte prevratnú prózu, očakávajte namiesto toho typickú, poctivo spracovanú časopiseckú poviedku zo starej školy (presne to aj dostanete), ale je to hlavne svojou atmosférou, ktorou poviedky vynikajú. A prostredím. Napokon, tá atmosféra vyplýva práve z prostredia, do ktorého autor zasadil väčšinu svojich príbehov. Ide o Karibik. Viete si predstaviť, čo už len môže byť strašidelné na rajských tropických ostrovoch so svojimi prostými obyvateľmi? Ale niekomu už zaplo... ! Áno, vúdú, tajuplné čarodejnícke rituály, temná nekromancia a obávané slovo vyslovované len pošepky: "zombie". Nenechajte sa pomýliť, oživené mŕtvoly, dnes tak ohromne sprofanované, až sparodované v popkultúre, sa tu nevyskytujú. Namiesto toho sa stretneme s prízrakmi, duchmi, démonmi, dokonca vlkolakom a ghúlami. A kronikári a exegéti monštier v literatúre vedia, že výskyt ghúlov, požieračov mŕtvych, je veľmi vzácny, dnes sú na pokraji vyhynutia, a pritom sú to potvorky s tak nádherne morbídnym potenciálom! Je sa na čo tešiť, to mi verte. A na dôvažok, autorovi patrí prvenstvo v tom, že západné čitateľstvo oboznámil s desivými domorodými praktikami voodoo. Pôsobivo vykreslené exotické prostredie nám tak vzdialenej a úplne neznámej oblasti a ich obyvateľov, ktorých zvyklosti, viera a obyčaje sú tak odlišné a nepochopiteľné pre bieleho človeka, dávajú dokopy podmanivý podklad pre spisovateľove príbehy.

Kto bol Henry St. Clair Whitehead, autor, ktorého veľmi kladne hodnotil Lovecraft a obdivoval Algernon Blackwood? V prvom rade kňaz, ktorý sa venoval práci s mládežou (a mám súkromné podozrenie, že asi aj latentný pederast), a ktorý ešte predtým istý čas svojho života vykonával aj misijnú činnosť v Karibiku, odkiaľ čerpal väčšinu námetov na svoje neskoršie príbehy. Ale pozor, o nijakého "suchára" v sutane nešlo. Lovecraft spomína, že sa obliekal do športového, nadával ako pohan a akákoľvek bigotnosť mu bola úplne cudzia. Whitehead publikoval vo viacerých periodikách, ale udomácnil sa najmä na strašidelnej scéne, ktorú predstavoval už spomínaný legendárny magazín. Zomrel zavčasu, ale počas tých pár rokov publikovania si už stihol vybudovať členskú základňu fanúšikov. Možno nepatrí medzi veľmajstrov "čudnej poviedky", ale pre svoj prínos pre žáner určite ani neostane v zabudnutí, hoci, povedzme to rovno, jeho meno dnes nie je veľmi známe...

Umierajúci boh a iné poviedky - Henry S. Whitehead

Williamson ("Williamson")

Rozprávač nám predstavuje istého chlapíka menom Williamson. Je to pozoruhodný jedinec nadaný ohromnou fyzickou silou a vlastne sympaťák, ale je na ňom niečo čudné, a nie sú to len jeho maniere, ktorých sa drží so zvláštnou zanovitosťou...

Prvá poviedka, ktorú autor napísal, no zároveň jedna z posledných uverejnených - až dlho po jeho smrti - ešte len dáva tušiť v čom budú spisovateľove silné stránky, ale aj slabiny. Nie je to nič úchvatné, próza zaujme predovšetkým senzačným, perverzným nápadom (práve preto ju údajne nechcel žiaden editor počas Whiteheadovho života uverejniť, predsa len bol vtedy svet omnoho prudérnejší), ktorý má čitateľa v závere šokovať. Ale odhalí len to, čo čitateľ už dávno dobre vie. Netvrdím, že je to zle, autorov úmysel nespočíval zrejme v prekvapení, skôr v potvrdení tých najmakabróznejších domnienok. Na poviedke nie je nič strašidelné ani nadprirodzené, ale vzhľadom na motív je jednoznačne možné ju priradiť k weird fiction. Námet je iste originálny, ale je to aj zároveň nonsens. Skrátka hlúposť. A to si mal autor uvedomiť aj v dobe, kedy bola biológia na oveľa, oveľa nižšej úrovni než dnes.

Umierajúci boh (The Passing of a God)

Lekár na ostrovoch v Západnej Indii (historický názov pre karibskú oblasť) sa stane osobne zainteresovaným na prípade jedného muža s nádorom, ktorého chodia domorodci z nevysvetliteľných príčin uctievať ako božstvo. Lekár zistí, že to, čo sa nachádza v mužovom tele nie je nádorom...

Na jednej strane je to naozaj nepríjemný, pôsobivý a originálny "body horror" (aspoň takú nálepku by príbeh získal v dnešných časoch), na druhej strane tu autor vykonštruoval pochybnú pavedeckú teóriu. Ale zdá sa, že účel svätí prostriedky, pristúpte na autorovu hru a poviedka vás dostane.

Svätyňa (The Tabernacle)

Muž ukradne svätú hostiu a vloží ju do úľa. Asi si podľa starej povery myslí, že mu včely budú poskytovať viac medu. Ale stane sa niečo, čo vôbec nečakal... 

Krátka poviedka je vystavaná na konečnej pointe a tá jej dáva punc, tá ju vôbec robí poviedkou, nebudem nič vyzrádzať, len toľko poviem, že som si nevdojak spomenul na Roalda Dahla a jeho pračudesné prózy.

Temná hrôza (Black Terror)

Kňaza privolajú k miestnemu darebákovi, ktorý sa dostal do nemilosti šamana. Rozpúta sa boj o záchranu života, ale i spasenie duše.

Poctivý kus rozprávačstva o ostrovnej čiernej mágii. A tiež poviedka reprezentujúca tradičný boj medzi silami svetla a temnoty, dobrom a zlom. Slabšie než Umierajúci boh, ale stále sa môže pochváliť temnou atmosférou a sugestivitou. Pozitívne vyznieva viera v silu kresťanstva, ktoré nakoniec vždy pri zápolení s démonickými silami vychádza víťazne.

Dvere (The Door)

Mladík sa vracia domov, ale zisťuje, že čosi je v jeho vnímaní reality pokrivené...

Kratšia poviedka so silným záverom. Aj keď sa autor snaží vyjavenie trpkej pravdy odďaľovať až do poslednej chvíle, čitateľ už s napätím vytušil pointu a obáva sa jej. Veľmi dobrá, netypická duchárčina, ktorá ťaží zo svojho novátorstva, Tým, že je príbeh videný očami protagonistu, získa aj čitateľ vhľad do vecí a neostane nezainteresovaný. Niekedy vie byť Whitehead viac odťažitý, skoro "dokumentaristický", ale nie v tomto prípade.

Bez svedkov (No Eye-Witnesses)

V New Yorku prelezenom gangstrami dôjde k vražde. Identita páchateľa je ale veľkou neznámou...

Skutočne zaujímavý a originálny príspevok k vlkolačiemu mýtu. Tieto bytosti ma odmala priťahujú a príbehy, v ktorých figurujú priam vyhľadávam, ale takejto prózy je málo a ešte menej je tej, ktorá je dobrá. Keď objavím niečo nevšedné, o to lepšie! Lenže dá sa v tomto smere vôbec prísť s niečím novým? Whitehead to dokázal, aspoň vtedy to ešte bolo možné. Je to zvláštna poviedka, nie úplne konzistentná a buď je tam logická chyba, alebo som tam isté skutočnosti správne nepochopil, no to vnímam ako daň z originality a za originalitu. Inak klobúk dolu, autor prepojil vlkolačí námet s gangsterskou tematikou, veľkomestským prostredím a s prelínaním časových rovín. Naviac je v hre zaujímavý detektívny prvok.

Chadbournská tragédia (The Chadbourne Episode)

Najskôr sa v okolí začnú strácať zvieratá. Potom deti... Existuje nejaké prepojenie medzi týmito znepokujujúcimi incedentmi a medzi cudzokrajnou rodinou, ktorá náhle zmizla?

Bezkonkurenčne najdrsnejšia poviedka zbierky. Autenticky desivá, morbídna aj podľa dnešných meradiel. Nie je zrejme najlepšia, hoci dobrá je, no podľa mňa viac svedčí autorovi taká subtílnosť, skôr použitie jemnejších náznakov než uchýliť sa k naturalizmu, takto je to miestami až príliš moderné, žiada sa mi povedať, že také - použijem pre nedostatok vhodných výrazov slovo "americké" (tento prívlastok v sebe zhromažďuje viaceré vlastnosti, na vypisovanie ktorých tu niet priestoru), na druhej strane funguje to a atmosféra je skvelá. Je to svedectvo, že v tých časoch literatúry boli ghúlovia - požierači mŕtvych z arabských legiend, podstatne viac využívaní. A verte, že ghúl je monštrum, ktoré vie nahnať hrôzu! A to sa rozprávanie začína skoro nevinne, ibaže potom sa okľukou dostaneme k podstate problému a zhmotnená nočná mora je na svete! A netradične čakajte akčný koniec.

Pery (The Lips)

Sadistický otrokár je postihnutý kliatbou jednej černošky. To, čo sa mu stane si zaslúži, ale možno sa pristihnete, že ho miestami budete i ľutovať, taká zlovestná bude jej pomsta.

Poviedka je jednoznačne inšpirovaná Wellsovým Porró a tiež Lakandú od Whitea, ale aj keď sa vraví, že nevstúpiš dvakrát (trikrát) do tej istej rieky, autorovi sa darí znechutiť, znepokojiť, vystrašiť. Poviedka to nie je nijako objavná, ale má svoju silu. Ten nápad je stále svieži. Civilizácia aj "civilizácia" sa napokon zoči-voči temným praktikám domorodých kúziel ukáže ako maximálne zraniteľná, ba bezmocná...

Tiene (The Shadows)

Hrdinovia príbehov robia stále tú istú chybu: nasťahujú sa do domu s viac ako pochybnou minulosťou a potom sa ešte čudujú, že ich máta... Sú nepoučiteľní. Chvalabohu, lebo to by sme si potom nemohli prečítať poriadnu strašidelnú story. Náš hrdina, samozrejme, nezdupká, ako by to spravil každý príčetný človek, - veď o čom by bol potom príbeh, že? - ale on ide ešte ďalej; rozhodne sa prísť celej veci  na koreň.

Toto nie je typický príbeh o strašidelnom dome; napoviem, že hrozivé udalosti z minulosti sa protagonistovi akoby zhmotňovali pred očami. Je to naozaj zaujímavé a mysteriózne, ale nie je priamym účastníkom udalostí, iba akýmsi pozorovateľom a samozvaným detektívom. Keďže sa o neho báť nebudeme, nekoná sa potom ani skutočný dotyk strachu. Zažijeme ale aspoň príjemne nepríjemné mrazenie v zátylku.

Temný netvor (The Black Beast)

V dome nájomníčky, v dome s pohnutou históriou, sa začne zjavovať podivná hlava býka. Nešťastnica si nie je istá tým, či ju nezrádza duševné zdravie. Hrdina príbehu sa rozhodne vypátrať, čo sa v dome naozaj stalo. Zistí, že dom bol svedkom ohavne groteskného rituálu vúdú.

Podľa mňa najlepšia poviedka zbierky. Opäť veľmi originálna, s výbornou atmosférou, desivá a bizarná. Jej úroveň ale zráža krkolomný rozprávací štýl a zbytočné prekombinovanie viacerých naratívov.

Zbierka neponúka to najlepšie, čo v žánri vzniklo, ale je to dostatočne na úrovni a skutočne dosť svojské, aby to dokázalo zaujať, ba uspokojiť fanúšika hororu a weird fiction. Väčšina príbehov sa odohráva v pôsobivej scenérii Karibiku a spája ich postava jedného hrdinu. Žiaľ, autor nespravil hrdinu nijako výrazným, ani nám ho len nepriblížil, takže my ho identifikujeme len ako opakujúce sa meno... Vydavateľstvu Európa som vďačný, priam zaviazaný za to, že nám ponúkajú klasiky žánru, také, ktoré sa zriedka vydávajú aj vo veľkých krajinách s obrovským knižným trhom, a nieto ešte na miniatúrnom Slovensku, no v tomto prípade ma dožrali s úplnou absenciou korektorskej práce. Je to ich dlhodobý problém, no teraz mi tie chyby išli oči vypichnúť.

(kniha vyšla v roku v roku 2016 vo vydavateľstve Európa)

Básnické intermezzo VIII

Je to už osmy raz, čo sa stretávame pri básňach a druhýkrát, čo k nám zavítal lord Byron. Dnes sa bližšie pozrieme na jeho temnú apokalyptickú víziu o posledných dňoch ľudstva a konci sveta. Áno, takto nejako si predstavujem koniec. Nech sa "páči": Zjavenie podľa nesvätého Byrona...

TMA

Zdál se mi sen, jenž nebyl jenom snem.

Pohaslo jasné slunce, ztemnělé

hvězdy se potácely v prostoru

vysuty z drah a zledovělá země

se v bezměsíčném vzduchu kývala.

Jitra, jež vzešla, nepřinesla den

a lidé zapomněli na vášně

krom hrůzy zoufalství; nic nebylo

v srdcích než strašná prosba za světlo.

U strážných ohňů žili - všechny trůny,

královské paláce i chatrče,

přístřešky všeho, co dlí pod střechami,

spolykal oheň. Města pohltil,

nad požárem hořících domovů

naposled lidé pohlédli si v tvář.

A šťastni byli ti, kdo choulili se

pod žhavým okem sopek - pochodní.

Svět jenom nadějí a strachem žil.

Hořící lesy, které vzplály ohněm,

padaly, bledli - až pak zhroutili se

s praskotem do černi, jež zhltla všechno.

V tom skomíravém světle tváře lidí

přízrakům z jiných hvězd se podobali,

jak stín a přísvit honili se po nich.

Někteří lehli, oči skryli v pláči,

jiní si bradu o pěst podepřeli

a krmíce své vatry pohřební

vzhlíželi k nebi s divým neklidem,

k příkrovu světa, který kdysi býval.

Pak s kletbou na prach země shlédli zas,

skřípali zuby, vyli; poděšen

snesl se k zemi každý plachý pták

a složil křídla, tolik marná teď.

Zkrocena přišla všechna dravá zvěř

i hadi vmísili se mezi dav,

nechtěli uštknout. Měli jenom hlad.

Válka, jež na okamžik utichla,

vzplanula znovu. Jídlo platilo se

jen krví. Každý sytil v úkrytu

hltavě hlad. Už lásky nebylo,

myšlenka na smrt zemi ovládla,

na neslavnou a okamžitou smrt.

Hlad zuřil všude; lidé padali

a jejich kosti nepoznali hrob.

Hubení zhltli hubené, i psy

napadali pány, vyjma jednoho,

jenž zůstal věřen jeho mrtvole

a ptáky, zvěř i lidi zaháněl,

až hlad je skosil, nebo náhlá smrt.

Pes nehledal si žádnou potravu,

lízal jen s nářkem znehybnělou ruku,

jež hladit nemohla, a s posledním

zoufalým zavytím sám skonal též.

Dav hladem zvolna slábl, umíral -

až z obrovského města přežili

jenom dva nepřátelé; sešli se

nad zbytky bývalého oltáře,

kde tolik svatých věcí shořelo

k nesvatým účelům: a prohrábli

ten popel vyzáblýma rukama,

zesláblým dechem dýchli do jisker,

až slabý plamen k žití vzbudili,

plamínek pro smích; a když vzhlédli pak

a spatřili se v šedém přísvitu,

vykřikli hrůzou - hrůzou zemřeli,

zhynuli na svou vlastní ošklivost,

nevědouce až do poslední chvíle,

na čí to tvář tak ďábelsky psal hlad.

Mocný svět tvorstva byl teď prázdný křáp,

bez ročních dob, trav, stromů, bez života,

křáp smrti - divá změť spečené hlíny.

Umlkly řeky, moře, jezera,

nic v jejich hlubinách se nepohnulo.

Na moři tlely lodě bez pánů,

stožáry odpadaly po kusech

a bezhlučně se do vod nořily,

do mrtvých vod, vlnami nebrázděných.

Příliv i odliv s nimi našli hrob,

když zhasla luna, jejich milenka.

Vzduch stál a vánek se v něm nepohnul,

zmizely mraky - smazala je Tma,

která se sama stala vesmírem.

(autori obrazov: hore - John Martin, dole - Albert Goodwin)

Pevnost

Jednotka nacistických vojakov má počas vojny strážiť strategicky významný priesmyk v divokých rumunských horách. Okrem malej dediny a podivnej opustenej pevnosti, kde sa vojaci usídlia, nie je široko-ďaleko nič len divočina. Muži z posádky sa však postupne za nevysvetliteľných a desivých okolností strácajú. Netrvá dlho a šuškajú si strašné zvesti o upírovi, ktorý údajne v starej stavbe prebýva a je jej skutočným pánom.

Pevnosť je dnes už kultový román, ktorému rovnakou mierou uškodilo, ako i pomohlo pozoruhodné filmové spracovanie. To sa ale od predlohy značne líši, keďže som videl film najprv, bol som mimoriadne zvedavý na knihu. Tá sa dlho držala na rebríčku bestsellerov, ktoré zostavoval New York Times. Bola to éra, kedy bol thriller, ale dokonca aj horror (a knihy na pomedzí týchto dvoch žánrov) veľmi populárne. Komerčne úspešné tituly produkovali ako na bežiacom páse autori, čo sa stali svetovo známymi práve vďaka svojej knižnej (nad)produkcii. David Morrell, Dean Koontz a predovšetkým Stephen King, ktorý bol (a je) zďaleka najlepší, a ktorý sa stal žiarivým príkladom toho, že dobré rozprávačstvo a napínavý dej vedia zabezpečiť autorovi nehynúcu slávu a nepretržitý tok príjmov. Niekde medzi týmito spisovateľmi, svojím postavením na pomyselnom rebríčku hierarchie i vyznením svojich diel, stojí Francis Paul Wilson, ktorý vzišiel z komunity milovníkov science-fiction a jeho rané prózy predstavujú prírastok k magazínovej tvorbe tých čias. Sympatické na ňom je to, že vychádza z poctivej žánrovej tradície fantastiky, no nie až tak skutočnosť, že sa postupne začal viac orientovať na stredný prúd literatúry. Je tam teda badať istý ústupok voči väčšinovému čitateľovi a snaha o to, aby sa zapáčil. To mu zaručuje úspech u čitateľských más, ale je to za cenu istej ľúbivosti. Jeho snáď najznámejšia a medzinárodne najpredávanejšia kniha

Pevnost (The Keep) - F. Paul Wilson

je toho perfektným príkladom. Je mimoriadne pútavá, napínavá, remeselne zručne napísaná, štylisticky na úrovni, zameraná na vylíčenie nadmieru zaujímavého deja, áno, takto sa píše bestseller, takto postupujte, pokiaľ budete chcieť napísať knihu, čo sa bude predávať a páčiť. Ale budete sa musieť do istej miery prispôsobiť nie príliš náročnému vkusu a budete musieť zaujať všetky vrstvy. A teda kniha obsahuje aj romantiku, dokonca erotiku, bez ktorej by sa bez problémov zaobišla, verte mi, že bez takýchto vložiek by bola lepšia, ale pamäjte na to, keď budete niečo takéto písať, že bozky a prsíčka (nie tie morčacie) predávajú... Ďalej budete musieť do knihy vložiť vnútorný svet postáv, podmanivý, ale ľahko stráviteľný, trošku si zafilozofovať, no nie zas príliš, dať tam pekné opisy a použiť beletristický štýl, ale zas to neprehnať s estetikou slova a prílišnou lyrickosťou, použiť príťažlivé historické obdobie, najlepšie obdobie 2. svetovej vojny, ale priveľmi si nelámať hlavu s historickou vernosťou a nezaťažovať čitateľa faktografiou. Použiť sympatické (či antipatické) postavy, ale pohybovať sa v medziach toho, čo by som nazval skoro klišé, a nevybočovať k prílišnej originalite. Vykonštruovať epické finále a predostrieť čitateľovi happyend. A ešte by som zabudol, že je potrebné skvelé pasáže zaťažiť slovnou vatou, aby sa to, čo by mohlo byť novelou, nanajvýš tak svižným krátkym románom, nafúklo do krásne tučnučkej bichle, ktorá sa bude vynímať vystavená na policiach kníhkupectiev.

Ale som príliš tvrdý na spisovateľa a na knihu? Úprimne ma teší, keď niekto prerazí s horrorom, a s takouto knihou zatieni spotrebné detektívky a romance, ktoré ľudia doslova konzumujú. Dokladá to minimálne autorovu veľkú zručnosť. Wilson je aj skutočný milovník žánru a odkaz na klasickú upírsku tematiku (mimochodom, to ako autor nakladá s upírskym námetom je síce určite svojské, ale nijako pôsobivé, ja osobne som sa necítil ohúrený, skôr podvedený) či Lovecraftovu mytológiu, je viac ako potešujúci. Lenže to, čo sa spočiatku javilo ako nápaditý a žánrovo prínosný upírsky horor, sa ukáže ako tradičné a úplne nenápadité fantasy, ktoré sa síce môže popýšiť skvelým, hrdinským, epickým finále s veľkým vizuálnym nábojom, no akosi sa tam vonkoncom nehodiacim... a aj tie lovecraftovské prvky - hrdinovia nájdu asi všetky zapovedané knihy, ktoré jestvujú v mýte Cthulhu, od Knihy Eibon až po samotný Necronomicon - sú tu akosi naviac, nie sú pre dej funkčné, nemajú nijaký zmysel, a vyskytnú sa len ako lákavá rekvizita a náplasť pre žánrových znalcov. 

A tak tu máme knihu, ktorá sa ľahko a plynulo číta a baví. Nie je to zlá kniha, práve naopak - žiarivá ukážka úspešného titulu, ktorý môžem odporúčať doslova každému, teda aspoň tomu, kto sa nebojí niekoľkých drsnejších scén. Ale pre milovníka makabróznej literatúry tu ostáva len výborný nápad, ktorý však nie je využitý do tej miery, ako sa patrí, počiatočná výborná atmosféra a asi tri štyri naozaj strašidelné, temné a znamenité pasáže. Je to málo či veľa na skoro štyristo strán? To už musí posúdiť každý sám...

Je to aj úvodný diel veľmi, veľmi, veľmi voľného cyklu kníh, pri ktorom nevidím dôvod, aby som sa do neho púšťal, naviac; kniha dobre funguje i samostatne. Rozhodne si však plánujem od autora zohnať zbierku poviedok Pustiny, kde by mal byť nekompromisnejší a menej poplatný mainstreamu.

(kniha vyšla v roku 1993 vo vydavateľstve Dialog (obrázok hore) a potom v roku 2011 v nakladateľstve XYZ (obrázok dolu))

Upíři, démoni & spol.

Môj smäd po klasických upírskych príbehoch ostáva večne neukojený a tak sa okrem románov a noviel rád zahryznem aj do môjho najpreferovanejšieho literárneho útvaru - poviedky. Antológie takýchto poviedok, to vám je veľká vzácnosť. A predsa sme tu mali dve vynikajúce: Na počiatku bol upír a predovšetkým Rej upírů. Je toho však viac. Najviac vyčerpávajúca je dvojdielna Z upířích archivů, ale nemenej dobrá, hoci ostala v jej tieni, ja naša dnešná kniha! Ondřej Müller, zostavovateľ, odviedol skvelú edičnú prácu. Poviedky sú vybrané tak, aby mali široký motivický záber, a tak sa dočkáme klasických upírov, neklasických upírov, nie tak celkom upírov, (ne)pravdepodobných upírov a, ako už predznamenáva názov, aj príbuzných démonov. Všelijakých navrátilcov, nemŕtvych, démonických milencov (vlastne milenky) a pod. A až na jedinú výnimku, ktorá je tematicky úplne mimo, a naozaj do antológie nepatrí (ale je skvelá, oplatí sa ju prečítať, a som teda šialene rád, že sa tu vyskytla), treba konštatovať, že toľko námetov krásne zvýšilo pestrosť knižky. Ale to nie je všetko, čaká nás entuziastický a vášnivý predslov pravého milovníka detí noci, nevtieravé a informatívne komentáre ku každej poviedke a stručný, no obsažný a dobre spracovaný medailónik vždy k tomu ktorému autorovi, potom bibliografická poznámka a dokonca malý súpis diel, ktoré vyšli v Československu a Česku a nezaoberajú sa ničím iným, ako príbehmi o krvisajoch. Tu mi dovoľte ešte poznámku, že je to tretia takto koncipovaná poviedková antológia, ktorú nám editor prichystal. Predchádzali jej Přízraky, zázraky & spol. a Strašidlá, duchové a spol. Nemusím prezrádzať ich obsah, vyzradím len toľko, že sú výborné a určite o nich budem písať niekedy v budúcnosti. A teraz už hurá na antológiu plnej skvostných rarít!

Upíři, démoni & spol.

Antológiu otvára báseň Heinricha Augusta Ossenfeldera, prakticky zabudnutého nemeckého autora, ktorého meno je uchované do dnešných čias len pre to, že ako prvý priniesol do beletrie upíra. Báseň s príznačným názvom Vampýr (Der Vampir) som už rozoberal a môžete si ju prečítať po rozkliknutí odkazu. Potom už nasledujú poviedky:

Zlomek vyprávění (Fragment of a Novel) - George Gordon Byron

Náš hrdina sa vydáva na cesty so svojím podivne podivným a k tomu ešte aj totálne podivínskym priateľom. Ten ich kroky nasmeruje do pustín západného Turecka...

Žiaľ, ide naozaj len o fragment, zlomok. Byron o príbeh, ktorý bol výsledkom stávky medzi literátmi o tom, kto napíše najlepšiu hrôzostrašnú prózu, stratil záujem. Ako východzí materiál to potom použil jeho osobný lekár a priateľ William Polidori a vznikla tak skutočne prvá poviedka o upíroch... Upír lord Ruthven je pravdepodobne aj vymodelovaný podľa Byrona - tohto enfant terrible vtedajšej anglickej smotánky. A tak dostal upír už navždy zničujúco uhrančivú, démonicky príťažlivú podobu stvorenia, ktoré prináša svojmu okoliu skazu. Náš prozaický zlomok tak ostáva prísľubom, ktorý sa síce neskôr naplnil, ale ako by vyzerala verzia z pera jedného z najväčších básnikov všetkých čias, to sa už nedozvieme. Nie je ale azda príznačné, že prvý upírsky príbeh ostane navždy opradený tajomstvom?

Nech mrtvé odpočívat v pokoji (Lasst die Todten Ruhen) - Ernst Raupach  

Keď sa manžel "preje" svojej súčasnej ženy, začína sa mu cnieť za svojou prvou manželkou. Ibaže tá je už roky mŕtva. Hovorí sa, že lásku ani smrť nezastaví, ale treba si dať veľký pozor na to, čo si človek praje. Mŕtvych treba nechať odpočívať v pokoji!

Nádherný príklad literárneho romantizmu. Ale aj romantizmus môže obsahovať pálčivé prvky realizmu. Hoci je to próza fantazijná, s nadprirodzeným leitmotívom, mužovo konanie, a mužská (a vôbec ľudská) žiadostivosť a motivácia, kedy si lásku zamieňame s erotickou príťažlivosťou, je nadmieru a nepríjemne realisticky zobrazená. Keď sexuálna túžba zatemní rozum (a aj čisté city) k ničomu dobrému to nevedie. Samotný príbeh má teda jadrné poučenie a je naozaj krásne napísaný. Nuž, v tých rokoch skutočne autori dbali na krásu slova. A na dôvažok; jedná sa o prvý príbeh so ženským upírom v dejinách! 

Ernst Raupach bol obľúbeným autorom divadelných hier a svoju poviedku tiež neskôr dramatizoval. V krajinách, kde sa hovorí po anglicky je dodnes často a mylne autorstvo pripisované známej osobnosti nemeckého romantizmu menom Johann Ludwig Tieck.

Neviditelné oko aneb Hostinec U Tří oběšenců (L´oeil invisible ou l´auberge des trois pendu) - Erckman-Chatrian

Chudobný maliar je svedkom samovraždy. Ale bola to skutočne samovražda? Čo má s tým spoločné zlovestne vyzerajúca starena bývajúca oproti hostincu, kde k tragédii došlo? Náš hrdina sa tomu rozhodne prísť na kĺb.

Na vtedajšiu dobu má príbeh ozaj originálny námet, hoci teóriu, z ktorej vychádza môžeme už dnes považovať za prekonanú, syndróm chorobného opakovania a podliehanie trendom (a o to výraznejšie zhubným a škodlivým trendom) je však nanajvýš reálne a môžeme to vidieť v každej dobe, o to viac dnes. Okrem toho musím pochváliť atmosféru príbehu.

Erckman-Chatrian bolo meno, pod ktorým publikovala populárna autorská dvojica priateľov a obohatila francúzsku literatúru o nejeden makabrózny príspevok.

Osud madam Cabanelové (The Fate of  Madame Cabanel) - Eliza Lynn Lintonová

Keď si mladá Angličanka nájde francúzskeho manžela a vydá sa do Bretónska, môže sa stať, že starousadlíci v nej začnú vidieť hrozbu. Ak sa k tomu pridá aj ženská žiarlivosť a krivé obvinenie už bolo vznesené, máme hotový recept na groteskne hrozivú drámu.

Desivé čítanie, a to tam nenájdete jediný nadprirodzený prvok a už vôbec nie upíra. Len človeka, ktorý má to nešťastie, že je za upíra označený. Zvyšok už vykoná poverčivosť, zaostalosť a ľudská zloba. Aj keď bola Lintonová skôr zastánkyňou tradičného prerozdelenia rodových rolí a klasických hodnôt v meniacom sa svete končiaceho 19. storočia, táto poviedka pôsobí veľmi moderne, na slovo sa mi tlačí až slovo "progresívne". Ale napokon na rozumnosti a triezvom pohľade nie je nič, čo by mohlo zostarnúť. Opakujem, desivé čítanie, desivejšie o to viac, že je inšpirované skutočnou udalosťou!

Poslední upír (The Last of the Vampires) - Philip S. Robinson

Darmo sa snažia vedci prísť na to, akému živočíchu patrila podivná kostra, ku ktorej sa náhodou dostal univerzitný študent. Bude to prevratný objav na poli archeológie a antropológie? Pokúsi sa to objasniť denník belocha, ktorý sa v hlbokej džungli stretne s tvorom, ktorý mal už dávno vyhynúť.

Niekde som v súvislosti s touto poviedkou našiel prívlastok "skurilná". Nie je to celkom tak. Má ironizujúci humor a miestami aj odľahčený tón, ale je to inak schopná dobrodružná próza s nápadom, ktorý je naozaj strašidelný. Nechcel by som sa veru stretnúť zoči-voči pravekému vtákojašterovi. Robinson bol fascinovaný, ostatne ako aj ja, kryptozoológiou. Vtedy samozrejme ešte táto roztomilá paveda a zároveň romantický koníček samozvaných prieskumníkov, ktorí veria, že v odľahlých končinách zemegule žijú doteraz neobjavené živočíchy, najlepšie relikty z doby dinosaurov, neexistovala. Ale vášeň objaviteľa a mentalita dobrodruha sú javy univerzálne.

Sářina hrobka (The Tomb of Sarah) - Frederick George Loring

Prostredníctvom dobových zápiskov sme svedkami rekonštrukcie starobylého kostola počas ktorej je odkrytá hrobka, čo ukrýva znepokojivo zachované ostatky dávno zosnulej šľachtičnej.

Loring mal písanie len ako hobby, bol námorným dôstojníkom a expertom na bezdrôtovú telegrafiu, a predsa vytvoril kanonický upírsky príbeh zjavne ovplyvnený Draculom, ktorý prináša to, čo slávny román, no vtesnal to len do niečo vyše dvadsiatich strán. Na malom priestore nájdeme tak celú upírsku mytológiu a všetky žánrové klišé. Dojem, čo príbeh zanechá v dnešnom čitateľovi je nasledovný: na jednej strane je to extrakt všetkých klasických upírskych príbehov, a ako editor hovorí, vzorový upírsky príbeh, na druhej strane má naozaj mierne brakový nádych. To ale vôbec nevadí, tá retro atmosféra je taká, že príbeh si vás získa.

Luella Millerová (Luella Miller) - Mary E. Wilkinsová-Freemanová

Rozprávačka príbehu si spomína na nebohú Luellu Millerovú, neškodne vyzerajúcu dámu, ktorá však rozhodne neškodná nie je. Na prvý pohľad neschopná a bezbranná žena, ktorá potrebuje neustálu opateru. Ibaže tí, ktorí sa jej rozhodli pomôcť akosi rýchlo chradnú až kým...

Výborná poviedka, často antologizovaná, a po prečítaní pochopíte prečo... Teda prečo? Ako som povedal, preto, lebo je výborná. Určite aj vy máte okolo seba tých tzv. energetických upírov, jednoducho totálnych otravov a neschopákov, ktorí vás doslova vycicajú... Autorka stihla viac strašidelných príbehov - a že to s nimi vedela!

Rendez-vous (Le Rendez-vous) - Maurice Renard

Láska až za hrob. A to doslova! Istý architekt sa doznáva z poľutovaniahodnej fascinácie ženou svojho najlepšieho priateľa. Zaľúbi sa do nej tak silne, tak vášnivo, tak osudovo, že jeho posadnutosť a nepríjemná náhoda ho doženú až k odpornému nápadu...

Priekopník francúzskej fantastiky, autor nevšedných príbehov, si vzal ako námet svojej poviedky písanej formou listu zneužite hypnózy. (Živočíšny) magnetizmus alebo mesmerizmus bol vtedy ešte veľmi módnou témou a autor ju uchopil navýsosť originálne. Je to príbeh o vnútornom zlyhaní, osudovosti náhody, manipulácii druhými, ale dá sa to vnímať aj ako extrapolácia otroctva deštruktívneho závislého vzťahu. Brilantné dielko, ktoré ma zdrvilo a pripomenulo mi slávnu Opičiu labku. 

Mortonova podivná smrt (The Singular Death of Morton) - Algernon Blackwood

Dvaja priatelia sa vracajú z výletu a penzión, v ktorom sú ubytovaní už nemajú ďaleko. No na krajinu rýchlo sadá súmrak a sleduje ich zvláštne a mlčanlivé dievča, ktoré predtým stretli v hore.

Algernon Blackwood bol majstrom podivnej a strašidelnej literatúry a vo svojom repertoári má aj podarený upírsky príbeh. Určite nepatrí medzi to najlepšie, čo napísal, ale zaujme svojou zdanlivou počiatočnou nenápadnosťou, nenúteným civilným rozprávačstvom a dojmom, ktorý vo vás zanechá. Jedná sa o "obyčajné" líčenie jedného výletu, historka vhodná na rozprávanie s kamarátmi pri zhasnutej lampe a zapálených sviečkach, ale atmosféra, ktorú vyvoláva opis zmrákania a blížiacej sa noci so svojimi tajomstvami, vyvolá zas u vás zimomriavky.

Komnata ve věži (The Room in the Tower) - Edward Frederic Benson

Znepokojivý sen vracajúci sa so železnou pravidelnosťou. Sen, v ktorom je hlavný hrdina ubytovaný v komnate vo veži, kde číha neopísateľná hrozba, sa jedného dňa naplní.

Benson bol právom považovaný za jedného z najlepších autorov strašidelných príbehov a Komnata vo veži je tiež právom považovaná za jeden z jeho najznámejších príbehov. Má naozaj pestrú motivickú šírku. Je tu desivý sen, ktorý sa neodbytne vracia a pravidelne opakuje a máta hlavného hrdinu. A ešte niečo desivejšie: je tu i motív sna, ktorý sa vyplní. K tomu všetkému je tu upír - prízrak vystupujúci z obrazu. Netvrdím, že je to dokonalá poviedka (Benson má podľa mňa ešte lepšie), ale je dobrá a je... no proste je naozaj desivá, a to sa počíta! 

O oranžově zbarveném vévodství (Vom orangefarben Herzogtum)- Willy Seidel

Detstvo je idylickým stavom bytia. Aspoň sa nám tak detstvo často javí. Pre hlavného protagonistu to tak naozaj je. Ale každá idyla sa dokáže premeniť na katastrofu...

Je to surrealizmus? Je to expresionizmus? Impresionizmus? Estetizmus? Alebo dokonca dekadencia či extrémne svojrázny príklad modernizmu (moderny)? Asi všetko z toho, ale je to aj uhrančivá, snivá melancholická expedícia do dávno stratenej ríše detstva, ktoré, čím je vzdialenejšie, tým viac sa nám javí neskutočnejšie, ireálnejšie. Štylisticky a kompozične je to úchvatná ukážka toho, kam až beletria môže zájsť, ak sa svojej úlohy zhostí nekonvenčný a pravý umelec. Horšie to je s koncepciou. Záverečná časť mi pripadala akoby nadstavená, neumelo navŕšená mohyla na krásnej stavbe a, povedzme si pravdu, tematicky sa poviedka vlastne do antológie vôbec nehodila, nemala tu čo robiť. Keby sa však v knihe neocitla, bol by som ochudobnený o čitateľský zážitok, ktorý je nepodobný väčšine vecí, čo som kedy čítal. Willy Seidel je už zabudnutý autor, ktorého diela ale (údajne) by dokázali nadchnúť, len ich oprášiť... Po prečítaní tejto poviedky tomu nemám najmenší dôvod neveriť.

Uhranutý (Bewitched) - Edith Whartonová

Traja muži rozdielnych povolaní a pováh, traja muži, ktorí nemajú nič spoločné, až na to, že sa poznajú, a že boli ako prví poruke, sú privolaní žiadosťou o pomoc, ktorú poslala zúfalá manželka. Jej muž sa totiž schádza po nociach s nemŕtvou!

Naozaj dobrá poviedka s pomaly, no nekompromisne hustnúcou atmosférou. Prirovnám to ku krátkym zimným dňom, ktoré sa preklápajú do pochmúrnych, beznádejne tmavých nocí. V takomto čase-nečase, v pustatine, bokom od civilizácie sa odohráva náš príbeh. Je to príspevok do antológie, ktorý bol napísaný, aj sa odohráva v 20. storočí, no na jeho začiatku a v končinách, ktoré sú takrečeno pánubohu za chrbtom a izolované od modernizujúcej sa spoločnosti. Text je okrem atmosféry, ktorá je vybudovaná konverzáciou postáv a opisom nevľúdneho prostredia, charakteristický aj stretom modernej doby a racionalizmu a archaickej éry a povier. A zoči-voči nadprirodzenému je skepticizmus zbytočný... a bezbranný. Musím podotknúť, že tu nejde o klasický vampirizmus krvi, ale skôr o arrivizmus, teda satie životnej energie, čo je tiež rozhodne zaujímavý koncept a príjemná zmena v upírskej paradigme...
Edith Whartonová bola jeden čas veľmi slávnou literátkou, nás ale zaujíma predovšetkým fakt, že je jednou z najlepších autorov/autoriek, ktorí sa venovali duchárskym a tajuplným príbehom. Jej prínos pre žáner je nesporný.

Já, vampýr (I, the Vampire) - Henry Kuttner

Do Hollywoodu znenazdajky vtrhne aristokratický Francúz, pre ktorého vytvoria film, v ktorom má stvárniť upíra. Snímok má byť tomuto uhrančivého elegánovi šitý na mieru. Ale viete si predstaviť taký scenár, kedy upíra stvárni skutočný upír?!

Nie je to nijako vysoké umenie, skôr poctivý pulp, kde je ťažisko prenesené do rozprávačskej zdatnosti, dynamiky deja a napätia, a to je práve to, čo niekedy tak zúfalo potrebujeme. Ale Henry Kuttner bol majster nápaditej fantastickej poviedky a vôbec majster poviedky, takže tak či tak vás nijako nesklame. Okrem toho ide o dôležitý historický míľnik pre žáner. Autor tu prišiel s revolučným nápadom: čo keby herec, ktorý má hrať upíra v hollywoodskom trháku bol naozaj upírom?! A ešte niečo je tu veľmi dôležité - zrejme prvý raz v dejinách tu nie je upír čisto zápornou postavou... A k tomu si pridajte prostredie starého Hollywoodu 30. rokov. No nádhera! O ikonickom názve poviedky ani nehovorím...

Dívka s hladovýma očima (The Girl with the Hungry Eyes) - Fritz Leiber

Krachujúci fotograf spraví objav, ktorý mu na poslednú chvíľu zachráni existenciu, a ktorý mu budú závidieť všetky modelingové agentúry v Štátoch. To dievča sa stane sexsymbolom celej krajiny, ale nie je to len také obyčajné dievča.

Ak bola predchádzajúca poviedka prvým upírskym príbehom v dejinách literatúry, ktorý bol zasadený do moderného prostredia, tak stále ešte  pracoval s tradičným upírskym kódexom. Táto poviedka je už ale skutočne modernou a odzrkadľuje obavy a túžby moderného mestského človeka. Svet reklamy, svet modelingu a bulváru vysaje svojich aktérov, pohltí ich zaživa, presne tak, ako naša hrdinka, archetypálna femme fatale, oproti ktorej je aj modlivka vzorná a starostlivá partnerka. Áno, tento príbeh reflektuje populárnu kultúru a spolupodieľa sa na jej vytváraní. A v Leiberovom podaní, pretože ten chlapík bol vo svojej dobe jeden z najtalentovanejších autorov fantastiky, je to aj vyššia kultúra - skrátka výborne napísaná poviedka nekompromisne komentujúca spoločenskú realitu.

Místo setkání (Place of Meeting) - Charles Beaumont

Po jadrovej vojne (či inej podobnej kataklyzme) sa ťažko vodí aj upírom. To, že prežili ešte neznamená, že budú mať na ružiach ustlané. Ba možno práve to! Chudáci upíri budú mať naozaj na ružiach ustlané. Aspoň v prenesenom zmysle. (Ten, kto sa vyzná v upírskom folklóre vie, že šípová ruža na nemŕtveho pôsobí skoro tak zničujúco ako cesnak...)

Zostavovateľ sa vzrušuje tým, aká jedinečná je Beaumontova poviedka. Aspoň tak, ako veľmi jedinečným bol sám autor. Do istej miery je to pravda. Je to poviedka dlho otáľajúca s pointou a na pointe je aj založená. Je to výborný nápad rozvíjajúci upírsky folklór až za obvyklé žánrové limity, dávajúc jej tak nový, celkom absurdný, ale  neodolateľne imaginatívny rozmer. To ešte nikomu nenapadlo, čo by robili nemŕtvi po rozsiahlej katastrofe spôsobenej človekom, kedy by ľudský druh vyhynul? Napadlo; do parodickej roviny to bolo posunuté v poviedke Drzoun, ale Beaumont bol prvý a dosiahol silnejší efekt. Takejto hrozbe musia čeliť upíri atómového veku...

Môj verdikt bude stručný, jasný a výstižný. Je to výborná antológia, ktorá by jednoducho nemala chýbať v poličke žiadneho fanúšika.

(kniha vyšla v roku 2010 v nakladateľstve Plus vydavateľstva Albatros)

Slečna Kristína

Mal som už dlhšie chuť na poctivú, starosvetskú upírčinu. A existuje jedna neospevovaná klasika, na Západe minimálne známa, ktorá je naozaj na vysokej úrovni a predstavuje všetko to, čo mám tak na čiernoromantických upírskych príbehoch rád. Pritom to nie je vyšumelý, ošarpaný pastiš, kde sa to hemží netopiermi a vrźgajú tam podchvíľou odstrkované veká čiernych rakiev, z ktorých sa zavše vystrčí biela ruka s pazúrmi, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani čínska cisárovná (aj keď mám na takéto úpadkové roztomilé kúsky literatúry skutočne slabosť hraničiacu s akútnymi príznakmi anémie, priznajme si, že sa vykrádali dokonca už v dobe, kedy to nebolo ťažké klišé, kedy sa to ešte nestalo žánrovým postulátom). Taká Slečna Kristína je krásne tradicionalistická, máme tu šľachticov, romantiku, a romantiku vidieckeho šľachtického sídla... a krásnu upírku! Slečnu Kristínu. A málokto bol v dejinách upírskej literatúry zvodnejší. Mŕtva milenka Clarimonda? Alebo Carmilla? Možno. Ale pochopím mužov, ktorí stratia hlavu - a život i dušu - pre slečnu Kristínu. Novela ponúkne milovníkom klasickej (temno)romantickej spisby presne to, po čom túžia, ale próza zaujme aj svojou originalitou uchopenia upírskej mytológie. Spisovateľ rovnakou mierou čerpá z tradície romantického hororu a gotického románu, ako i z tradičného rumunského folklóru. Novela má navyše výrazné literárne umelecké kvality. Autorov štýl je prenikavý, ojedinelý a miestami naozaj pôsobivý. Nejde o až tak fantazmagorické dekadentné čítanie ako je Reymontov Vampír, ale spolu s havným hrdinom bude i čitateľ na pochybách, kedy halucinuje, a kedy bdie. Romantický úzus rozporu medzi skutočnosťou a snom je tu mimoriadne akcentovaný a dej i atmosféra naozaj veľmi pripomína horúčkovitý sen. Prelínanie iracionálneho a racionálneho je čiastočne tak plynulé, že predel medzi svetom živých a svetom všedného dňa a svetom túžob a snenia, ktoré sa prelieva do stvárnenia záhrobia, je skoro nepostrehnuteľný. Pôsobivé je i erotické napätie, ktoré je síce dobovo vkusné, ale prekvapivo živočíšne intenzívne. Autor ma však šokoval i jednou perverznou pasážou... šokoval preto, že to nebolo napísané pre požiadavky žánru, ale išlo zrejme o výtrysk temnej sexuality z odvrátenej strany jeho psyché. Pravdou ostáva to, že toto dielo vie byť fascinujúce tak, ako dotyk zničujúceho, sladko jedovatého živého sna. Nočnej mory.

Slečna Kristína (Domnișoara Christina) - Mircea Eliade

Maliar Jegor prichádza na pozvanie mladej a atraktívnej šľachtičnej do kaštieľa, nie aby maľoval, ale aby sa dvoril tejto zvodnej dáme. Spolu s archeológom, s ktorým sa zakrátko spriatelia však po pár dňoch ostávajú jedinými hosťami podivnej bojarskej rodiny. Deje sa niečo čudné... Jeho potenciálna budúca láska sa správa zrazu odťažito a chladne, jej malá sestra je záhadná a svojimi nepochopiteľne dospelými prejavmi uvádza do rozpakov, ba desí návštevníkov, ich matka je zas akoby duchom neprítomná. V okolí umiera dobytok a čeľaď a slúžiaci postupne zutekajú. Nad všetkým akoby sa vznášal prízrak ich dávno zosnulej tety - slečny Kristíny, ktorá zahynula v rozpuku mladosti hroznou smrťou.

A sám Jegor akoby vytušil, že osud romantického hrdinu býva zväčša tragický...

Zvláštne na novele je i to, že svojou melanchóliou spätne pôsobí ako labutia pieseň starých poriadkov - monarchie a šľachtictva. Napísaná v druhej polovici tridsiatych rokov je to neskoro romantické svedectvo meniacich sa dôb a čias, ktoré sa už nenávratne, či (a nech) už je to dobre alebo zle, strácajú. Rumunsko ešte v medzivojnovom období bolo akousi postfeudálnou spoločnosťou s veľkým kultúrnym príklonom ku klasickej francúzskej kultúre (toto spoločenské a kultúrne spojivo je, mimochodom, naozaj zaujímavé), zatiaľ čo po druhej svetovej vojne sa spoločenské pomery rapídne a radikálne premenili.

A konečne, veľmi zaujímavá je i osoba samotného autora, ktorému treba venovať aspoň pár riadkov. Eliade je považovaný, právom považovaný, za jednu z najprínosnejších a najvýznamnejších postáv v religionistike. Odborník na mytológiu, folkloristiku, človek podkutý v jazykoch, dejinách a filozofii, jeden z prvých ľudí, ktorí na Západ priniesli jógu, písal svoje vysoko cenené odborné diela vo francúzštine a angličtine, ale v dobe svojej mladosti, v dobe, kedy sa venoval písaniu beletrie, tvoril v rodnej rumunčine. 

Slečna Kristína je dielo kratšieho rozsahu, preto u nás vyšlo v zväzku v kombinácii s exotickým a romantickým príbehom inšpirovaným zničujúcou láskou k Indke Maitrey (kniha nesie názov podľa mena ženskej hrdinky), ktorú k nej autor i v skutočnosti prežil alebo s fantastickou snovou prózou Had. Novelu nájdete i v knihe Pět rumunských novel.

(novela vyšla v slovenčine v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (obrázok hore), v češtine ju v roku 1991 vydalo Lidové nakladatelství (obrázok dolu) a nájdete ju tiež vo vyššie spomínanej knihe Pět rumunských novel, ktorá vyšla v roku 1985 v Odeone)

Černý pavouk

Novela významného švajčiarskeho prozaika 19. storočia patrí do žánrovej rodiny gotického románu, aj keď rozsahom a štruktúrou sa naozaj jedná o novelu. Dobre, takže máme tu gotickú novelu :) a skutočne dobovú, so všetkým zlým aj dobrým, čo k tomu patrí. Podpísal sa na nej zub času; je jasné, že prozaické dielo z roku 1842 už dnes nikoho nevydesí (to by ste sa museli volať Edgar Allan Poe), ale autentická atmosféra dávno strateného sveta z riadkov priam presakuje, takže je sa na čo tešiť. Niektorými autormi je dielko považované za jeden z prvých príkladov weird fiction v literatúre. A hoci text naozaj obsahuje skutočné záchvevy hrôzy a podivna, je to akési silené revizionistické hodnotenie, ktoré by sme dnes chceli na tento titul prilepiť. Albert Bitzius, ako znie pravé meno autora, protestantského pastora a spisovateľa, chce síce čitateľa znepokojiť aj vystrašiť, ale v prvom prípade varovať. Apeluje na morálku a zbožnosť, hrozí zdvihnutým prstom, čo sa stane, keď sa človek odvráti od Boha. Dielo je to v prvom rade mravokárne, moralistické a moralizujúce a síce strašiace... ale strašiace trestom Božím. Strašiace nie aby strašilo, ale aby kázalo o bohabojnosti. Je úžasné, keď dokáže literatúra obohatiť človeka svojím posolstvom, pretože mnohé knihy rezignujú na vyššie poslanie, ktoré je, podľa mňa, atribútom skutočného umenia, ale v tomto prípade ide o prvoplánovosť. Vzhľadom na dobu vzniku, a povahu autora je to pochopiteľné, nie je to však žiadna slasť pre čitateľa. Didaktickosť by mala byť vždy nenásilná, je tak totiž účinnejšia a menej znechucujúca, keď vyplynie z príbehu akosi mimovoľne a prirodzene. Lenže táto novela je vlastne kázeň zabalená do strašidelného príbehu...

Černý pavouk (Die schwarze spinne) - Jeremias Gotthelf

Kniha sa začína opisom tradičného krstu na švajčiarskom vidieku. Je to zaujímavé, má to svoju výpovednú folklórnu hodnotu, dokonca sa dočkáme milého humoru (celou knihou prestupuje presvedčenie - pravdivé presvedčenie - že zvyky a do istej miery aj mentalita sa menia, ale človek ostáva vo svojej podstate stále rovnaký, hoci autor vyjadruje svoju vieru, že je poučiteľný; čo je podľa mňa však naivné), ale napriek tomu dedinský román skutočne nie je to, čo vyhľadávam. Potom už ale autor, chvalabohu!, prichádza s konceptom príbehu v príbehu a miestny "staršina" začína svoje rozprávanie o dávnej histórii či legende, pričom toto rozprávanie tvorí samotné jadro novely a (našťastie) zaberá jej veľkú časť. Razom sa ocitáme v stredoveku, kedy sú poddaní sužovaní spupným rytierom, a hoci to rozhodne nie sú zlí ľudia a snažia sa žiť poctivým kresťanským životom, tak predsa len sú to ľudia, a ľudia chybujúci, a tak sa stane, že o pomoc sa obrátia k tomu, ktorý si pýta priveľkú cenu... V tomto prípade nežiada podpis vlastnou krvou, chce "len" jedno nepokrstené dieťa. Keď mu ho odmietnu dať, prichádza pomsta priamo z pekla! To sa dá ale interpretovať aj ako trest boží. Boh tu, napriek všetkému, nie je vykreslený ako krutý a nemilosrdný, ale ako veľmi dôsledný a prísny rodič. Za povšimnutie rozhodne stojí pripomienka, ktorá sa zjavuje tak mimochodom a presakuje spoza riadkov, že sa potrestal a odsúdil svojím neuváženým, vypočítavým konaním vlastne sám človek... Spásou je potom viera a čestné a odvážne konanie v mene Boha.

Och, a samotný pekelný (či Boží?) trest? Ten spočíva v smrteľne jedovatom nadprirodzenom pavúkovi, ktorý kosí hriešnikov ako morová nákaza. Práve zrodenie pavúka je nefalšovaným zábleskom morbídnej fantázie, ktorá vie uhranúť a potešiť žánrového fanúšika :)

Po časovom skoku v rozprávaní do dôb nie tak dávnych tu už ale máme záver a zas sa môžeme pokochať v jednoduchej ľudovej zbožnosti. Niekomu môže imponovať, iného zas dráždiť, ale tá je neoddeliteľnou súčasťou života (a ľudskej psyché) mnohých ľudí aj dnes, nieto ešte v tej dobe.

Čierny pavúk, pôvodne súčasť knižného zväzku tvoriaceho len jednu časť autorovho širšieho diela, dnes vydávaný samostatne, má v súčasnosti už skôr len historickú hodnotu, ale práve z týchto dôvodov zaujme.

(knihu vydal Volvox Globator v roku 2013)