Pevnost

Jednotka nacistických vojakov má počas vojny strážiť strategicky významný priesmyk v divokých rumunských horách. Okrem malej dediny a podivnej opustenej pevnosti, kde sa vojaci usídlia, nie je široko-ďaleko nič len divočina. Muži z posádky sa však postupne za nevysvetliteľných a desivých okolností strácajú. Netrvá dlho a šuškajú si strašné zvesti o upírovi, ktorý údajne v starej stavbe prebýva a je jej skutočným pánom.

Pevnosť je dnes už kultový román, ktorému rovnakou mierou uškodilo, ako i pomohlo pozoruhodné filmové spracovanie. To sa ale od predlohy značne líši, keďže som videl film najprv, bol som mimoriadne zvedavý na knihu. Tá sa dlho držala na rebríčku bestsellerov, ktoré zostavoval New York Times. Bola to éra, kedy bol thriller, ale dokonca aj horror (a knihy na pomedzí týchto dvoch žánrov) veľmi populárne. Komerčne úspešné tituly produkovali ako na bežiacom páse autori, čo sa stali svetovo známymi práve vďaka svojej knižnej (nad)produkcii. David Morrell, Dean Koontz a predovšetkým Stephen King, ktorý bol (a je) zďaleka najlepší, a ktorý sa stal žiarivým príkladom toho, že dobré rozprávačstvo a napínavý dej vedia zabezpečiť autorovi nehynúcu slávu a nepretržitý tok príjmov. Niekde medzi týmito spisovateľmi, svojím postavením na pomyselnom rebríčku hierarchie i vyznením svojich diel, stojí Francis Paul Wilson, ktorý vzišiel z komunity milovníkov science-fiction a jeho rané prózy predstavujú prírastok k magazínovej tvorbe tých čias. Sympatické na ňom je to, že vychádza z poctivej žánrovej tradície fantastiky, no nie až tak skutočnosť, že sa postupne začal viac orientovať na stredný prúd literatúry. Je tam teda badať istý ústupok voči väčšinovému čitateľovi a snaha o to, aby sa zapáčil. To mu zaručuje úspech u čitateľských más, ale je to za cenu istej ľúbivosti. Jeho snáď najznámejšia a medzinárodne najpredávanejšia kniha

Pevnost (The Keep) - F. Paul Wilson

je toho perfektným príkladom. Je mimoriadne pútavá, napínavá, remeselne zručne napísaná, štylisticky na úrovni, zameraná na vylíčenie nadmieru zaujímavého deja, áno, takto sa píše bestseller, takto postupujte, pokiaľ budete chcieť napísať knihu, čo sa bude predávať a páčiť. Ale budete sa musieť do istej miery prispôsobiť nie príliš náročnému vkusu a budete musieť zaujať všetky vrstvy. A teda kniha obsahuje aj romantiku, dokonca erotiku, bez ktorej by sa bez problémov zaobišla, verte mi, že bez takýchto vložiek by bola lepšia, ale pamäjte na to, keď budete niečo takéto písať, že bozky a prsíčka (nie tie morčacie) predávajú... Ďalej budete musieť do knihy vložiť vnútorný svet postáv, podmanivý, ale ľahko stráviteľný, trošku si zafilozofovať, no nie zas príliš, dať tam pekné opisy a použiť beletristický štýl, ale zas to neprehnať s estetikou slova a prílišnou lyrickosťou, použiť príťažlivé historické obdobie, najlepšie obdobie 2. svetovej vojny, ale priveľmi si nelámať hlavu s historickou vernosťou a nezaťažovať čitateľa faktografiou. Použiť sympatické (či antipatické) postavy, ale pohybovať sa v medziach toho, čo by som nazval skoro klišé, a nevybočovať k prílišnej originalite. Vykonštruovať epické finále a predostrieť čitateľovi happyend. A ešte by som zabudol, že je potrebné skvelé pasáže zaťažiť slovnou vatou, aby sa to, čo by mohlo byť novelou, nanajvýš tak svižným krátkym románom, nafúklo do krásne tučnučkej bichle, ktorá sa bude vynímať vystavená na policiach kníhkupectiev.

Ale som príliš tvrdý na spisovateľa a na knihu? Úprimne ma teší, keď niekto prerazí s horrorom, a s takouto knihou zatieni spotrebné detektívky a romance, ktoré ľudia doslova konzumujú. Dokladá to minimálne autorovu veľkú zručnosť. Wilson je aj skutočný milovník žánru a odkaz na klasickú upírsku tematiku (mimochodom, to ako autor nakladá s upírskym námetom je síce určite svojské, ale nijako pôsobivé, ja osobne som sa necítil ohúrený, skôr podvedený) či Lovecraftovu mytológiu, je viac ako potešujúci. Lenže to, čo sa spočiatku javilo ako nápaditý a žánrovo prínosný upírsky horor, sa ukáže ako tradičné a úplne nenápadité fantasy, ktoré sa síce môže popýšiť skvelým, hrdinským, epickým finále s veľkým vizuálnym nábojom, no akosi sa tam vonkoncom nehodiacim... a aj tie lovecraftovské prvky - hrdinovia nájdu asi všetky zapovedané knihy, ktoré jestvujú v mýte Cthulhu, od Knihy Eibon až po samotný Necronomicon - sú tu akosi naviac, nie sú pre dej funkčné, nemajú nijaký zmysel, a vyskytnú sa len ako lákavá rekvizita a náplasť pre žánrových znalcov. 

A tak tu máme knihu, ktorá sa ľahko a plynulo číta a baví. Nie je to zlá kniha, práve naopak - žiarivá ukážka úspešného titulu, ktorý môžem odporúčať doslova každému, teda aspoň tomu, kto sa nebojí niekoľkých drsnejších scén. Ale pre milovníka makabróznej literatúry tu ostáva len výborný nápad, ktorý však nie je využitý do tej miery, ako sa patrí, počiatočná výborná atmosféra a asi tri štyri naozaj strašidelné, temné a znamenité pasáže. Je to málo či veľa na skoro štyristo strán? To už musí posúdiť každý sám...

Je to aj úvodný diel veľmi, veľmi, veľmi voľného cyklu kníh, pri ktorom nevidím dôvod, aby som sa do neho púšťal, naviac; kniha dobre funguje i samostatne. Rozhodne si však plánujem od autora zohnať zbierku poviedok Pustiny, kde by mal byť nekompromisnejší a menej poplatný mainstreamu.

(kniha vyšla v roku 1993 vo vydavateľstve Dialog (obrázok hore) a potom v roku 2011 v nakladateľstve XYZ (obrázok dolu))

Upíři, démoni & spol.

Môj smäd po klasických upírskych príbehoch ostáva večne neukojený a tak sa okrem románov a noviel rád zahryznem aj do môjho najpreferovanejšieho literárneho útvaru - poviedky. Antológie takýchto poviedok, to vám je veľká vzácnosť. A predsa sme tu mali dve vynikajúce: Na počiatku bol upír a predovšetkým Rej upírů. Je toho však viac. Najviac vyčerpávajúca je dvojdielna Z upířích archivů, ale nemenej dobrá, hoci ostala v jej tieni, ja naša dnešná kniha! Ondřej Müller, zostavovateľ, odviedol skvelú edičnú prácu. Poviedky sú vybrané tak, aby mali široký motivický záber, a tak sa dočkáme klasických upírov, neklasických upírov, nie tak celkom upírov, (ne)pravdepodobných upírov a, ako už predznamenáva názov, aj príbuzných démonov. Všelijakých navrátilcov, nemŕtvych, démonických milencov (vlastne milenky) a pod. A až na jedinú výnimku, ktorá je tematicky úplne mimo, a naozaj do antológie nepatrí (ale je skvelá, oplatí sa ju prečítať, a som teda šialene rád, že sa tu vyskytla), treba konštatovať, že toľko námetov krásne zvýšilo pestrosť knižky. Ale to nie je všetko, čaká nás entuziastický a vášnivý predslov pravého milovníka detí noci, nevtieravé a informatívne komentáre ku každej poviedke a stručný, no obsažný a dobre spracovaný medailónik vždy k tomu ktorému autorovi, potom bibliografická poznámka a dokonca malý súpis diel, ktoré vyšli v Československu a Česku a nezaoberajú sa ničím iným, ako príbehmi o krvisajoch. Tu mi dovoľte ešte poznámku, že je to tretia takto koncipovaná poviedková antológia, ktorú nám editor prichystal. Predchádzali jej Přízraky, zázraky & spol. a Strašidlá, duchové a spol. Nemusím prezrádzať ich obsah, vyzradím len toľko, že sú výborné a určite o nich budem písať niekedy v budúcnosti. A teraz už hurá na antológiu plnej skvostných rarít!

Upíři, démoni & spol.

Antológiu otvára báseň Heinricha Augusta Ossenfeldera, prakticky zabudnutého nemeckého autora, ktorého meno je uchované do dnešných čias len pre to, že ako prvý priniesol do beletrie upíra. Báseň s príznačným názvom Vampýr (Der Vampir) som už rozoberal a môžete si ju prečítať po rozkliknutí odkazu. Potom už nasledujú poviedky:

Zlomek vyprávění (Fragment of a Novel) - George Gordon Byron

Náš hrdina sa vydáva na cesty so svojím podivne podivným a k tomu ešte aj totálne podivínskym priateľom. Ten ich kroky nasmeruje do pustín západného Turecka...

Žiaľ, ide naozaj len o fragment, zlomok. Byron o príbeh, ktorý bol výsledkom stávky medzi literátmi o tom, kto napíše najlepšiu hrôzostrašnú prózu, stratil záujem. Ako východzí materiál to potom použil jeho osobný lekár a priateľ William Polidori a vznikla tak skutočne prvá poviedka o upíroch... Upír lord Ruthven je pravdepodobne aj vymodelovaný podľa Byrona - tohto enfant terrible vtedajšej anglickej smotánky. A tak dostal upír už navždy zničujúco uhrančivú, démonicky príťažlivú podobu stvorenia, ktoré prináša svojmu okoliu skazu. Náš prozaický zlomok tak ostáva prísľubom, ktorý sa síce neskôr naplnil, ale ako by vyzerala verzia z pera jedného z najväčších básnikov všetkých čias, to sa už nedozvieme. Nie je ale azda príznačné, že prvý upírsky príbeh ostane navždy opradený tajomstvom?

Nech mrtvé odpočívat v pokoji (Lasst die Todten Ruhen) - Ernst Raupach  

Keď sa manžel "preje" svojej súčasnej ženy, začína sa mu cnieť za svojou prvou manželkou. Ibaže tá je už roky mŕtva. Hovorí sa, že lásku ani smrť nezastaví, ale treba si dať veľký pozor na to, čo si človek praje. Mŕtvych treba nechať odpočívať v pokoji!

Nádherný príklad literárneho romantizmu. Ale aj romantizmus môže obsahovať pálčivé prvky realizmu. Hoci je to próza fantazijná, s nadprirodzeným leitmotívom, mužovo konanie, a mužská (a vôbec ľudská) žiadostivosť a motivácia, kedy si lásku zamieňame s erotickou príťažlivosťou, je nadmieru a nepríjemne realisticky zobrazená. Keď sexuálna túžba zatemní rozum (a aj čisté city) k ničomu dobrému to nevedie. Samotný príbeh má teda jadrné poučenie a je naozaj krásne napísaný. Nuž, v tých rokoch skutočne autori dbali na krásu slova. A na dôvažok; jedná sa o prvý príbeh so ženským upírom v dejinách! 

Ernst Raupach bol obľúbeným autorom divadelných hier a svoju poviedku tiež neskôr dramatizoval. V krajinách, kde sa hovorí po anglicky je dodnes často a mylne autorstvo pripisované známej osobnosti nemeckého romantizmu menom Johann Ludwig Tieck.

Neviditelné oko aneb Hostinec U Tří oběšenců (L´oeil invisible ou l´auberge des trois pendu) - Erckman-Chatrian

Chudobný maliar je svedkom samovraždy. Ale bola to skutočne samovražda? Čo má s tým spoločné zlovestne vyzerajúca starena bývajúca oproti hostincu, kde k tragédii došlo? Náš hrdina sa tomu rozhodne prísť na kĺb.

Na vtedajšiu dobu má príbeh ozaj originálny námet, hoci teóriu, z ktorej vychádza môžeme už dnes považovať za prekonanú, syndróm chorobného opakovania a podliehanie trendom (a o to výraznejšie zhubným a škodlivým trendom) je však nanajvýš reálne a môžeme to vidieť v každej dobe, o to viac dnes. Okrem toho musím pochváliť atmosféru príbehu.

Erckman-Chatrian bolo meno, pod ktorým publikovala populárna autorská dvojica priateľov a obohatila francúzsku literatúru o nejeden makabrózny príspevok.

Osud madam Cabanelové (The Fate of  Madame Cabanel) - Eliza Lynn Lintonová

Keď si mladá Angličanka nájde francúzskeho manžela a vydá sa do Bretónska, môže sa stať, že starousadlíci v nej začnú vidieť hrozbu. Ak sa k tomu pridá aj ženská žiarlivosť a krivé obvinenie už bolo vznesené, máme hotový recept na groteskne hrozivú drámu.

Desivé čítanie, a to tam nenájdete jediný nadprirodzený prvok a už vôbec nie upíra. Len človeka, ktorý má to nešťastie, že je za upíra označený. Zvyšok už vykoná poverčivosť, zaostalosť a ľudská zloba. Aj keď bola Lintonová skôr zastánkyňou tradičného prerozdelenia rodových rolí a klasických hodnôt v meniacom sa svete končiaceho 19. storočia, táto poviedka pôsobí veľmi moderne, na slovo sa mi tlačí až slovo "progresívne". Ale napokon na rozumnosti a triezvom pohľade nie je nič, čo by mohlo zostarnúť. Opakujem, desivé čítanie, desivejšie o to viac, že je inšpirované skutočnou udalosťou!

Poslední upír (The Last of the Vampires) - Philip S. Robinson

Darmo sa snažia vedci prísť na to, akému živočíchu patrila podivná kostra, ku ktorej sa náhodou dostal univerzitný študent. Bude to prevratný objav na poli archeológie a antropológie? Pokúsi sa to objasniť denník belocha, ktorý sa v hlbokej džungli stretne s tvorom, ktorý mal už dávno vyhynúť.

Niekde som v súvislosti s touto poviedkou našiel prívlastok "skurilná". Nie je to celkom tak. Má ironizujúci humor a miestami aj odľahčený tón, ale je to inak schopná dobrodružná próza s nápadom, ktorý je naozaj strašidelný. Nechcel by som sa veru stretnúť zoči-voči pravekému vtákojašterovi. Robinson bol fascinovaný, ostatne ako aj ja, kryptozoológiou. Vtedy samozrejme ešte táto roztomilá paveda a zároveň romantický koníček samozvaných prieskumníkov, ktorí veria, že v odľahlých končinách zemegule žijú doteraz neobjavené živočíchy, najlepšie relikty z doby dinosaurov, neexistovala. Ale vášeň objaviteľa a mentalita dobrodruha sú javy univerzálne.

Sářina hrobka (The Tomb of Sarah) - Frederick George Loring

Prostredníctvom dobových zápiskov sme svedkami rekonštrukcie starobylého kostola počas ktorej je odkrytá hrobka, čo ukrýva znepokojivo zachované ostatky dávno zosnulej šľachtičnej.

Loring mal písanie len ako hobby, bol námorným dôstojníkom a expertom na bezdrôtovú telegrafiu, a predsa vytvoril kanonický upírsky príbeh zjavne ovplyvnený Draculom, ktorý prináša to, čo slávny román, no vtesnal to len do niečo vyše dvadsiatich strán. Na malom priestore nájdeme tak celú upírsku mytológiu a všetky žánrové klišé. Dojem, čo príbeh zanechá v dnešnom čitateľovi je nasledovný: na jednej strane je to extrakt všetkých klasických upírskych príbehov, a ako editor hovorí, vzorový upírsky príbeh, na druhej strane má naozaj mierne brakový nádych. To ale vôbec nevadí, tá retro atmosféra je taká, že príbeh si vás získa.

Luella Millerová (Luella Miller) - Mary E. Wilkinsová-Freemanová

Rozprávačka príbehu si spomína na nebohú Luellu Millerovú, neškodne vyzerajúcu dámu, ktorá však rozhodne neškodná nie je. Na prvý pohľad neschopná a bezbranná žena, ktorá potrebuje neustálu opateru. Ibaže tí, ktorí sa jej rozhodli pomôcť akosi rýchlo chradnú až kým...

Výborná poviedka, často antologizovaná, a po prečítaní pochopíte prečo... Teda prečo? Ako som povedal, preto, lebo je výborná. Určite aj vy máte okolo seba tých tzv. energetických upírov, jednoducho totálnych otravov a neschopákov, ktorí vás doslova vycicajú... Autorka stihla viac strašidelných príbehov - a že to s nimi vedela!

Rendez-vous (Le Rendez-vous) - Maurice Renard

Láska až za hrob. A to doslova! Istý architekt sa doznáva z poľutovaniahodnej fascinácie ženou svojho najlepšieho priateľa. Zaľúbi sa do nej tak silne, tak vášnivo, tak osudovo, že jeho posadnutosť a nepríjemná náhoda ho doženú až k odpornému nápadu...

Priekopník francúzskej fantastiky, autor nevšedných príbehov, si vzal ako námet svojej poviedky písanej formou listu zneužite hypnózy. (Živočíšny) magnetizmus alebo mesmerizmus bol vtedy ešte veľmi módnou témou a autor ju uchopil navýsosť originálne. Je to príbeh o vnútornom zlyhaní, osudovosti náhody, manipulácii druhými, ale dá sa to vnímať aj ako extrapolácia otroctva deštruktívneho závislého vzťahu. Brilantné dielko, ktoré ma zdrvilo a pripomenulo mi slávnu Opičiu labku. 

Mortonova podivná smrt (The Singular Death of Morton) - Algernon Blackwood

Dvaja priatelia sa vracajú z výletu a penzión, v ktorom sú ubytovaní už nemajú ďaleko. No na krajinu rýchlo sadá súmrak a sleduje ich zvláštne a mlčanlivé dievča, ktoré predtým stretli v hore.

Algernon Blackwood bol majstrom podivnej a strašidelnej literatúry a vo svojom repertoári má aj podarený upírsky príbeh. Určite nepatrí medzi to najlepšie, čo napísal, ale zaujme svojou zdanlivou počiatočnou nenápadnosťou, nenúteným civilným rozprávačstvom a dojmom, ktorý vo vás zanechá. Jedná sa o "obyčajné" líčenie jedného výletu, historka vhodná na rozprávanie s kamarátmi pri zhasnutej lampe a zapálených sviečkach, ale atmosféra, ktorú vyvoláva opis zmrákania a blížiacej sa noci so svojimi tajomstvami, vyvolá zas u vás zimomriavky.

Komnata ve věži (The Room in the Tower) - Edward Frederic Benson

Znepokojivý sen vracajúci sa so železnou pravidelnosťou. Sen, v ktorom je hlavný hrdina ubytovaný v komnate vo veži, kde číha neopísateľná hrozba, sa jedného dňa naplní.

Benson bol právom považovaný za jedného z najlepších autorov strašidelných príbehov a Komnata vo veži je tiež právom považovaná za jeden z jeho najznámejších príbehov. Má naozaj pestrú motivickú šírku. Je tu desivý sen, ktorý sa neodbytne vracia a pravidelne opakuje a máta hlavného hrdinu. A ešte niečo desivejšie: je tu i motív sna, ktorý sa vyplní. K tomu všetkému je tu upír - prízrak vystupujúci z obrazu. Netvrdím, že je to dokonalá poviedka (Benson má podľa mňa ešte lepšie), ale je dobrá a je... no proste je naozaj desivá, a to sa počíta! 

O oranžově zbarveném vévodství (Vom orangefarben Herzogtum)- Willy Seidel

Detstvo je idylickým stavom bytia. Aspoň sa nám tak detstvo často javí. Pre hlavného protagonistu to tak naozaj je. Ale každá idyla sa dokáže premeniť na katastrofu...

Je to surrealizmus? Je to expresionizmus? Impresionizmus? Estetizmus? Alebo dokonca dekadencia či extrémne svojrázny príklad modernizmu (moderny)? Asi všetko z toho, ale je to aj uhrančivá, snivá melancholická expedícia do dávno stratenej ríše detstva, ktoré, čím je vzdialenejšie, tým viac sa nám javí neskutočnejšie, ireálnejšie. Štylisticky a kompozične je to úchvatná ukážka toho, kam až beletria môže zájsť, ak sa svojej úlohy zhostí nekonvenčný a pravý umelec. Horšie to je s koncepciou. Záverečná časť mi pripadala akoby nadstavená, neumelo navŕšená mohyla na krásnej stavbe a, povedzme si pravdu, tematicky sa poviedka vlastne do antológie vôbec nehodila, nemala tu čo robiť. Keby sa však v knihe neocitla, bol by som ochudobnený o čitateľský zážitok, ktorý je nepodobný väčšine vecí, čo som kedy čítal. Willy Seidel je už zabudnutý autor, ktorého diela ale (údajne) by dokázali nadchnúť, len ich oprášiť... Po prečítaní tejto poviedky tomu nemám najmenší dôvod neveriť.

Uhranutý (Bewitched) - Edith Whartonová

Traja muži rozdielnych povolaní a pováh, traja muži, ktorí nemajú nič spoločné, až na to, že sa poznajú, a že boli ako prví poruke, sú privolaní žiadosťou o pomoc, ktorú poslala zúfalá manželka. Jej muž sa totiž schádza po nociach s nemŕtvou!

Naozaj dobrá poviedka s pomaly, no nekompromisne hustnúcou atmosférou. Prirovnám to ku krátkym zimným dňom, ktoré sa preklápajú do pochmúrnych, beznádejne tmavých nocí. V takomto čase-nečase, v pustatine, bokom od civilizácie sa odohráva náš príbeh. Je to príspevok do antológie, ktorý bol napísaný, aj sa odohráva v 20. storočí, no na jeho začiatku a v končinách, ktoré sú takrečeno pánubohu za chrbtom a izolované od modernizujúcej sa spoločnosti. Text je okrem atmosféry, ktorá je vybudovaná konverzáciou postáv a opisom nevľúdneho prostredia, charakteristický aj stretom modernej doby a racionalizmu a archaickej éry a povier. A zoči-voči nadprirodzenému je skepticizmus zbytočný... a bezbranný. Musím podotknúť, že tu nejde o klasický vampirizmus krvi, ale skôr o arrivizmus, teda satie životnej energie, čo je tiež rozhodne zaujímavý koncept a príjemná zmena v upírskej paradigme...
Edith Whartonová bola jeden čas veľmi slávnou literátkou, nás ale zaujíma predovšetkým fakt, že je jednou z najlepších autorov/autoriek, ktorí sa venovali duchárskym a tajuplným príbehom. Jej prínos pre žáner je nesporný.

Já, vampýr (I, the Vampire) - Henry Kuttner

Do Hollywoodu znenazdajky vtrhne aristokratický Francúz, pre ktorého vytvoria film, v ktorom má stvárniť upíra. Snímok má byť tomuto uhrančivého elegánovi šitý na mieru. Ale viete si predstaviť taký scenár, kedy upíra stvárni skutočný upír?!

Nie je to nijako vysoké umenie, skôr poctivý pulp, kde je ťažisko prenesené do rozprávačskej zdatnosti, dynamiky deja a napätia, a to je práve to, čo niekedy tak zúfalo potrebujeme. Ale Henry Kuttner bol majster nápaditej fantastickej poviedky a vôbec majster poviedky, takže tak či tak vás nijako nesklame. Okrem toho ide o dôležitý historický míľnik pre žáner. Autor tu prišiel s revolučným nápadom: čo keby herec, ktorý má hrať upíra v hollywoodskom trháku bol naozaj upírom?! A ešte niečo je tu veľmi dôležité - zrejme prvý raz v dejinách tu nie je upír čisto zápornou postavou... A k tomu si pridajte prostredie starého Hollywoodu 30. rokov. No nádhera! O ikonickom názve poviedky ani nehovorím...

Dívka s hladovýma očima (The Girl with the Hungry Eyes) - Fritz Leiber

Krachujúci fotograf spraví objav, ktorý mu na poslednú chvíľu zachráni existenciu, a ktorý mu budú závidieť všetky modelingové agentúry v Štátoch. To dievča sa stane sexsymbolom celej krajiny, ale nie je to len také obyčajné dievča.

Ak bola predchádzajúca poviedka prvým upírskym príbehom v dejinách literatúry, ktorý bol zasadený do moderného prostredia, tak stále ešte  pracoval s tradičným upírskym kódexom. Táto poviedka je už ale skutočne modernou a odzrkadľuje obavy a túžby moderného mestského človeka. Svet reklamy, svet modelingu a bulváru vysaje svojich aktérov, pohltí ich zaživa, presne tak, ako naša hrdinka, archetypálna femme fatale, oproti ktorej je aj modlivka vzorná a starostlivá partnerka. Áno, tento príbeh reflektuje populárnu kultúru a spolupodieľa sa na jej vytváraní. A v Leiberovom podaní, pretože ten chlapík bol vo svojej dobe jeden z najtalentovanejších autorov fantastiky, je to aj vyššia kultúra - skrátka výborne napísaná poviedka nekompromisne komentujúca spoločenskú realitu.

Místo setkání (Place of Meeting) - Charles Beaumont

Po jadrovej vojne (či inej podobnej kataklyzme) sa ťažko vodí aj upírom. To, že prežili ešte neznamená, že budú mať na ružiach ustlané. Ba možno práve to! Chudáci upíri budú mať naozaj na ružiach ustlané. Aspoň v prenesenom zmysle. (Ten, kto sa vyzná v upírskom folklóre vie, že šípová ruža na nemŕtveho pôsobí skoro tak zničujúco ako cesnak...)

Zostavovateľ sa vzrušuje tým, aká jedinečná je Beaumontova poviedka. Aspoň tak, ako veľmi jedinečným bol sám autor. Do istej miery je to pravda. Je to poviedka dlho otáľajúca s pointou a na pointe je aj založená. Je to výborný nápad rozvíjajúci upírsky folklór až za obvyklé žánrové limity, dávajúc jej tak nový, celkom absurdný, ale  neodolateľne imaginatívny rozmer. To ešte nikomu nenapadlo, čo by robili nemŕtvi po rozsiahlej katastrofe spôsobenej človekom, kedy by ľudský druh vyhynul? Napadlo; do parodickej roviny to bolo posunuté v poviedke Drzoun, ale Beaumont bol prvý a dosiahol silnejší efekt. Takejto hrozbe musia čeliť upíri atómového veku...

Môj verdikt bude stručný, jasný a výstižný. Je to výborná antológia, ktorá by jednoducho nemala chýbať v poličke žiadneho fanúšika.

(kniha vyšla v roku 2010 v nakladateľstve Plus vydavateľstva Albatros)

Slečna Kristína

Mal som už dlhšie chuť na poctivú, starosvetskú upírčinu. A existuje jedna neospevovaná klasika, na Západe minimálne známa, ktorá je naozaj na vysokej úrovni a predstavuje všetko to, čo mám tak na čiernoromantických upírskych príbehoch rád. Pritom to nie je vyšumelý, ošarpaný pastiš, kde sa to hemží netopiermi a vrźgajú tam podchvíľou odstrkované veká čiernych rakiev, z ktorých sa zavše vystrčí biela ruka s pazúrmi, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani čínska cisárovná (aj keď mám na takéto úpadkové roztomilé kúsky literatúry skutočne slabosť hraničiacu s akútnymi príznakmi anémie, priznajme si, že sa vykrádali dokonca už v dobe, kedy to nebolo ťažké klišé, kedy sa to ešte nestalo žánrovým postulátom). Taká Slečna Kristína je krásne tradicionalistická, máme tu šľachticov, romantiku, a romantiku vidieckeho šľachtického sídla... a krásnu upírku! Slečnu Kristínu. A málokto bol v dejinách upírskej literatúry zvodnejší. Mŕtva milenka Clarimonda? Alebo Carmilla? Možno. Ale pochopím mužov, ktorí stratia hlavu - a život i dušu - pre slečnu Kristínu. Novela ponúkne milovníkom klasickej (temno)romantickej spisby presne to, po čom túžia, ale próza zaujme aj svojou originalitou uchopenia upírskej mytológie. Spisovateľ rovnakou mierou čerpá z tradície romantického hororu a gotického románu, ako i z tradičného rumunského folklóru. Novela má navyše výrazné literárne umelecké kvality. Autorov štýl je prenikavý, ojedinelý a miestami naozaj pôsobivý. Nejde o až tak fantazmagorické dekadentné čítanie ako je Reymontov Vampír, ale spolu s havným hrdinom bude i čitateľ na pochybách, kedy halucinuje, a kedy bdie. Romantický úzus rozporu medzi skutočnosťou a snom je tu mimoriadne akcentovaný a dej i atmosféra naozaj veľmi pripomína horúčkovitý sen. Prelínanie iracionálneho a racionálneho je čiastočne tak plynulé, že predel medzi svetom živých a svetom všedného dňa a svetom túžob a snenia, ktoré sa prelieva do stvárnenia záhrobia, je skoro nepostrehnuteľný. Pôsobivé je i erotické napätie, ktoré je síce dobovo vkusné, ale prekvapivo živočíšne intenzívne. Autor ma však šokoval i jednou perverznou pasážou... šokoval preto, že to nebolo napísané pre požiadavky žánru, ale išlo zrejme o výtrysk temnej sexuality z odvrátenej strany jeho psyché. Pravdou ostáva to, že toto dielo vie byť fascinujúce tak, ako dotyk zničujúceho, sladko jedovatého živého sna. Nočnej mory.

Slečna Kristína (Domnișoara Christina) - Mircea Eliade

Maliar Jegor prichádza na pozvanie mladej a atraktívnej šľachtičnej do kaštieľa, nie aby maľoval, ale aby sa dvoril tejto zvodnej dáme. Spolu s archeológom, s ktorým sa zakrátko spriatelia však po pár dňoch ostávajú jedinými hosťami podivnej bojarskej rodiny. Deje sa niečo čudné... Jeho potenciálna budúca láska sa správa zrazu odťažito a chladne, jej malá sestra je záhadná a svojimi nepochopiteľne dospelými prejavmi uvádza do rozpakov, ba desí návštevníkov, ich matka je zas akoby duchom neprítomná. V okolí umiera dobytok a čeľaď a slúžiaci postupne zutekajú. Nad všetkým akoby sa vznášal prízrak ich dávno zosnulej tety - slečny Kristíny, ktorá zahynula v rozpuku mladosti hroznou smrťou.

A sám Jegor akoby vytušil, že osud romantického hrdinu býva zväčša tragický...

Zvláštne na novele je i to, že svojou melanchóliou spätne pôsobí ako labutia pieseň starých poriadkov - monarchie a šľachtictva. Napísaná v druhej polovici tridsiatych rokov je to neskoro romantické svedectvo meniacich sa dôb a čias, ktoré sa už nenávratne, či (a nech) už je to dobre alebo zle, strácajú. Rumunsko ešte v medzivojnovom období bolo akousi postfeudálnou spoločnosťou s veľkým kultúrnym príklonom ku klasickej francúzskej kultúre (toto spoločenské a kultúrne spojivo je, mimochodom, naozaj zaujímavé), zatiaľ čo po druhej svetovej vojne sa spoločenské pomery rapídne a radikálne premenili.

A konečne, veľmi zaujímavá je i osoba samotného autora, ktorému treba venovať aspoň pár riadkov. Eliade je považovaný, právom považovaný, za jednu z najprínosnejších a najvýznamnejších postáv v religionistike. Odborník na mytológiu, folkloristiku, človek podkutý v jazykoch, dejinách a filozofii, jeden z prvých ľudí, ktorí na Západ priniesli jógu, písal svoje vysoko cenené odborné diela vo francúzštine a angličtine, ale v dobe svojej mladosti, v dobe, kedy sa venoval písaniu beletrie, tvoril v rodnej rumunčine. 

Slečna Kristína je dielo kratšieho rozsahu, preto u nás vyšlo v zväzku v kombinácii s exotickým a romantickým príbehom inšpirovaným zničujúcou láskou k Indke Maitrey (kniha nesie názov podľa mena ženskej hrdinky), ktorú k nej autor i v skutočnosti prežil alebo s fantastickou snovou prózou Had. Novelu nájdete i v knihe Pět rumunských novel.

(novela vyšla v slovenčine v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (obrázok hore), v češtine ju v roku 1991 vydalo Lidové nakladatelství (obrázok dolu) a nájdete ju tiež vo vyššie spomínanej knihe Pět rumunských novel, ktorá vyšla v roku 1985 v Odeone)

Černý pavouk

Novela významného švajčiarskeho prozaika 19. storočia patrí do žánrovej rodiny gotického románu, aj keď rozsahom a štruktúrou sa naozaj jedná o novelu. Dobre, takže máme tu gotickú novelu :) a skutočne dobovú, so všetkým zlým aj dobrým, čo k tomu patrí. Podpísal sa na nej zub času; je jasné, že prozaické dielo z roku 1842 už dnes nikoho nevydesí (to by ste sa museli volať Edgar Allan Poe), ale autentická atmosféra dávno strateného sveta z riadkov priam presakuje, takže je sa na čo tešiť. Niektorými autormi je dielko považované za jeden z prvých príkladov weird fiction v literatúre. A hoci text naozaj obsahuje skutočné záchvevy hrôzy a podivna, je to akési silené revizionistické hodnotenie, ktoré by sme dnes chceli na tento titul prilepiť. Albert Bitzius, ako znie pravé meno autora, protestantského pastora a spisovateľa, chce síce čitateľa znepokojiť aj vystrašiť, ale v prvom prípade varovať. Apeluje na morálku a zbožnosť, hrozí zdvihnutým prstom, čo sa stane, keď sa človek odvráti od Boha. Dielo je to v prvom rade mravokárne, moralistické a moralizujúce a síce strašiace... ale strašiace trestom Božím. Strašiace nie aby strašilo, ale aby kázalo o bohabojnosti. Je úžasné, keď dokáže literatúra obohatiť človeka svojím posolstvom, pretože mnohé knihy rezignujú na vyššie poslanie, ktoré je, podľa mňa, atribútom skutočného umenia, ale v tomto prípade ide o prvoplánovosť. Vzhľadom na dobu vzniku, a povahu autora je to pochopiteľné, nie je to však žiadna slasť pre čitateľa. Didaktickosť by mala byť vždy nenásilná, je tak totiž účinnejšia a menej znechucujúca, keď vyplynie z príbehu akosi mimovoľne a prirodzene. Lenže táto novela je vlastne kázeň zabalená do strašidelného príbehu...

Černý pavouk (Die schwarze spinne) - Jeremias Gotthelf

Kniha sa začína opisom tradičného krstu na švajčiarskom vidieku. Je to zaujímavé, má to svoju výpovednú folklórnu hodnotu, dokonca sa dočkáme milého humoru (celou knihou prestupuje presvedčenie - pravdivé presvedčenie - že zvyky a do istej miery aj mentalita sa menia, ale človek ostáva vo svojej podstate stále rovnaký, hoci autor vyjadruje svoju vieru, že je poučiteľný; čo je podľa mňa však naivné), ale napriek tomu dedinský román skutočne nie je to, čo vyhľadávam. Potom už ale autor, chvalabohu!, prichádza s konceptom príbehu v príbehu a miestny "staršina" začína svoje rozprávanie o dávnej histórii či legende, pričom toto rozprávanie tvorí samotné jadro novely a (našťastie) zaberá jej veľkú časť. Razom sa ocitáme v stredoveku, kedy sú poddaní sužovaní spupným rytierom, a hoci to rozhodne nie sú zlí ľudia a snažia sa žiť poctivým kresťanským životom, tak predsa len sú to ľudia, a ľudia chybujúci, a tak sa stane, že o pomoc sa obrátia k tomu, ktorý si pýta priveľkú cenu... V tomto prípade nežiada podpis vlastnou krvou, chce "len" jedno nepokrstené dieťa. Keď mu ho odmietnu dať, prichádza pomsta priamo z pekla! To sa dá ale interpretovať aj ako trest boží. Boh tu, napriek všetkému, nie je vykreslený ako krutý a nemilosrdný, ale ako veľmi dôsledný a prísny rodič. Za povšimnutie rozhodne stojí pripomienka, ktorá sa zjavuje tak mimochodom a presakuje spoza riadkov, že sa potrestal a odsúdil svojím neuváženým, vypočítavým konaním vlastne sám človek... Spásou je potom viera a čestné a odvážne konanie v mene Boha.

Och, a samotný pekelný (či Boží?) trest? Ten spočíva v smrteľne jedovatom nadprirodzenom pavúkovi, ktorý kosí hriešnikov ako morová nákaza. Práve zrodenie pavúka je nefalšovaným zábleskom morbídnej fantázie, ktorá vie uhranúť a potešiť žánrového fanúšika :)

Po časovom skoku v rozprávaní do dôb nie tak dávnych tu už ale máme záver a zas sa môžeme pokochať v jednoduchej ľudovej zbožnosti. Niekomu môže imponovať, iného zas dráždiť, ale tá je neoddeliteľnou súčasťou života (a ľudskej psyché) mnohých ľudí aj dnes, nieto ešte v tej dobe.

Čierny pavúk, pôvodne súčasť knižného zväzku tvoriaceho len jednu časť autorovho širšieho diela, dnes vydávaný samostatne, má v súčasnosti už skôr len historickú hodnotu, ale práve z týchto dôvodov zaujme.

(knihu vydal Volvox Globator v roku 2013)

Putovní upíří show

Milujem príbehy o upíroch, netajím. Naopak, hrdím sa tým :). Ale nech to je, pri Draculových tesákoch, strašidelný príbeh! Spokojne aj trochu tej romantiky znesiem, nehorím pre ňu, ale ani pre ňu nezhorím! A nie, nemusí to byť nutne iba tá romantika temná, záhrobná, gotická. Upírska literatúra je neodmysliteľne spätá už od svojich prvopočiatkov s láskou, ba aj erotikou. Ale čítať romance, uf..., kde len preto, aby to bolo exotickejšie, sú princovia a princezné vymenení za nemŕtvych... nuž, na to mňa veru nie je. Preto, keď som objavil upírsky román, ktorý vyhral Cenu Brama Stokera (áno, to je ten pán, čo napísal najslávnejšiu upírsku "story") - čo je jedna z najprestížnejších literárnych ocenení v rámci hororu a temnej fantasy, moje srdce zaplesalo a zatúžilo vrážať kolíky do sŕdc beštií noci... Zlákala ma príťažlivá gýčová obálka a takisto nesmierne príťažlivý názov, ktorý ako keby vypadol z nejakého poriadneho béčkového fláku z osemdesiatych rokov:

Putovní upíří show (The Travelling Vampire Show) - Richard Laymon

Kingova anotácia, ak je možné tie jeho jednoslovné výkriky typu: "strhujúce!", prípadne dvojslovné: "úžasná kniha", - hoci tu sa zmohol na celú vetu! - vôbec považovať za anotácie, ma nechala chladným, chladnejším než je poriadne odležaná mŕtvola, pretože, hoci ako autor románov a poviedok je znamenitý, ako autor anotácií sa totálne zdiskreditoval a už desaťročia ho nemožno brať vážne, čo ma však skutočne zaujalo, tak to bol zostručnený obsah na zadnej strane prebalu, pre mňa naozaj neodolateľná reklama!

Čerstvo vylepené plagáty hlásajú, že do mestečka zavíta naozaj svojská atrakcia - Putovná upírska šou. Majiteľ sa hrdí tým, že obecenstvu predvádza Valériu, jedinú upírku držanú v zajatí. Sľubuje veľa krvi a veľa erotiky. Vstup len pre dospelých.
Trojica našich hrdinov, tínedžerov, ktorí nezvládajú nápor hormónov, a ktorí sú za každé bláznovstvo, čím šialenejšie, tým lepšie, si zaumieni, že na šou sa stoj čo stoj dostanú. Nezastaví ich nič, ani samotná upírka. Tá ich práveže neodolateľne láka. Aspoň teda tú mužskú časť tejto minipartie, ktorá sa skladá z tradične sympatického hlavného hrdinu a rozprávača v jednej osobe - správneho, normálneho chalana, hoci neustále poriadne nadržaného... ach, tá neskorá puberta! (alebo skôr Laymonova nezvládnutá sexualita?), jeho kamaráta, otravného a miestami zbabelého perverzáka, cynika a rýpača, ktorého začnete neznášať hneď po prvých vetách, čo vypustí z úst, a, aby dynamika vzťahových zväzkov v mikroskupinke nestagnovala, dievča, ktoré si nemôžete neobľúbiť, lebo je to skrátka nielen "správňačka", ale je aj jedinou dobre vykreslenou, plastickou postavou, maximálne zaujímavou, a... je proste sexi! Vzhľadom na blížiace sa nočné dobrodružstvo uzavrie trojica stávku. Týmto aktom sa ich osud spečatí...
Je ešte len skoré doobedie, ale už sa nevedia dočkať večera korunovaného tým najbizarnejším a najvzrušujúcejším vystúpením, aké kedy nejaká putovná spoločnosť ponúkala a predvádzala. Do večera sa však toho môže ešte veľa stať, autor rozhodne negarantuje, že prežijú všetci, a že prežijú v zdraví... a keď sa zotmie... to bude ešte len HORROR SHOW!

No odolali by ste takému niečomu a vôbec chceli odolávať? Toto je tak bláznivý, tak švihnutý, tak absurdný nápad, že ho považujem až za geniálny. Ale samotný nápad, akokoľvek zvláštny, pôsobivý a sľubný ešte nevypovedá nič o kvalitách knihy. Čo spracovanie príbehu? Poviem to takto: to by sa toho musel chopiť iný autor, schopnejší, zručnejší, talentovanejší. Trebárs ten King, alebo možno aj Koontz. Potom by z toho mohol vzniknúť jeden z najpôsobivejších prírastkov v žánri. Takto je to, žiaľ, a na môj veľký žiaľ, premárnená šanca. Napriek tomu, aj keď som miestami neveriacky krútil hlavou a dvíhal obočie nad autorovými nápadmi a štýlom, a úprimne; niekedy som sa aj za hlavu chytal, má kniha svoj "pôvab". Schválne používam úvodzovky, lebo obsah i jeho prevedenie odporuje významu slova pôvab, a nemôžem použiť ani slovo kvalita, lebo o kvalitách ako takých sa nedá ani len uvažovať, ale... azda čaro?, áno, čaro, to je ten správny výraz. Román má také miesta, sú tam také pasáže, ktoré majú náboj, majú šmrnc, takže sa nedá povedať, že by to bol vyložene premrhaný potenciál, a, budem úprimný a rád si to priznám, kniha ma bavila, veľmi ľahko a dobre sa čítala - je to ten typ knihy, ktorú prečítate na posedenie, hoci nie je práve najtenšia - pretože je naozaj pútavá. Áno, je to brak. Vyložene braková literatúra toho najhrubšieho zrna. A v súvislosti s touto knihou je až rúhavé používať termín literatúra, skôr by bolo adekvátne použiť české slovo "čtivo". Lenže čo s ňou? Nečítať ju? To vôbec nie! Strhať ju v kritike, pretože je to naozaj zle napísané dielo bez akýchkoľvek umeleckých aspektov, a aj ako remeslo je to veľmi podpriemerné, to veru treba, ale spokojne si ju prečítajte, lebo toto "čtivo" je naozaj veľmi čtivé. 

(obálka amerického vydania z roku 2000)

Nebudem to zaobaľovať, musím naopak prízvukovať, že tento román je ako olej do ohňa pre všetkých intelektuálnych salónnych povýšencov, ktorí tak radi zaznávajú ľahšie, oddychové žánre. A najlepšie bez toho, aby si vôbec nejakého zástupcu z tohto početného, nenávideného radu, druhu či poddruhu, aktívneho výhradne v noci a vyhýbajúceho sa obydliam slušných ľudí, prežívajúceho v biotope knižných políc milovníkov omylov a hračiek prírody, vôbec prečítali. Zlučuje v sebe všetko to, čo sa hororu vytýka. A právom vytýka. Je to dokonalé pretavenie všetkých neúctivých stereotypov do jednej knihy. Nezaslúži ani nazývať sa zábavnou literatúrou (pardon, nie literatúrou, ale textom, čítaním :)), hoci zábavná je veľmi, čiastočne úmyselne, miestami nechcene, ale nenechajte sa pomýliť, zábava neznamená v autorovom ponímaní azda nejakú humoresku, kdeže, toto je na opačnom konci spektra, vyložene sa na naše dielko hodí označenie pokleslá "literatúra". Otázka teda stojí na tom prečo tú knihu vôbec čítať, keď je tak zlá? Nuž, je tak zlá, že je až dobrá. Teda nie, nie je, ale stojí za prečítanie, a aj vyložene zlé dielo vás môže baviť a... pobaviť. Popritom vám stále nedá pokoj neodbytná túžba, aby túto príbehovú látku spracoval dobrý autor, a vy po tom budete skoro až bolestne túžiť... veď toto je materiál na bestseller!!!
Je to strašný "škvár", ktorý vás ale neprestane fascinovať.
Ako je teda možné, že tá kniha vyhrala cenu, a ako je možné, že autor má toľko fanúšikov? Je to celkom prosté, Laymon sa usiloval dlho-predlho preraziť. Neúnavne. Napísal celkom dosť poviedok a nadmerné množstvo románov. Každý rok minimálne jedna kniha. Je pokladaný za jedného z prvých autorov, ktorí prišli s extrémnou odnožou hororu, ktorý bol neskôr pomenovaný ako "splatterpunk". Horor, ktorý si dal za cieľ ísť ešte ďalej, než je ďaleko. Ktorý detailne opisoval a vyžíval sa v tom, čo sa taktne zamlčovalo, prípadne iba naznačilo. Podžáner, ktorý búral každé tabu. Veľa násilia a veľa sexu. A to často aj dokopy. Horor, ktorý sa síce nevzdal vo všetkých prípadoch strašenia pomocou sofistikovaného budovania atmosféry, ale oveľa väčší dôraz kládol na to, aby čitateľa šokoval. Najväčší problém takéhoto prístupu je ten, že niekedy už vôbec nedokáže vydesiť, iba čitateľa zhnusí. Nemusí to tak byť nevyhnutne, Barker a iní dokázali explicitným, grafickým znázornením ohavného, morbídneho naozaj vystrašiť, ale je len otázka času, kedy autor začne používať naturalizmus samoúčelne. Toto je presne Laymonov prípad. Je to naturalistické len preto, aby... to také bolo. Nehľadajte za tým žiaden významnejší úmysel. Takýto rozprávačský rámec si iste nájde okruh svojich ctiteľov, ale ani tí netvrdia, že Laymon by vedel písať... Nevie. Nevedel, keď začal tvoriť, a nikdy počas celej svojej kariéry sa to ani nenaučil. Bram Stoker Award, ktoré získal posmrtne bol akýmsi čitateľským poďakovaním a uznaním jeho neutíchajúceho úsilia. Poďme si ale teraz bližšie prebrať klady a zápory knihy. Podľa jeho neumelého, pubescentného štýlu písania som koncipoval jeden svoj článok o tom, ako (ne)písať, takže mi autor poslúžil ako nenahraditeľný študijný materiál.


Plusy:

- Námet! Koho by, prepána, napadlo vymyslieť putovnú spoločnosť, ktorá brázdi americké zapadákovy a predvádza šou s upírkou. Šou, ktorá sa zákonite občas (pravidelne) zvrhne? Absolútne dekadentný a perfektný nápad! (lenže autor nedokáže z takejto témy vyťažiť viac...)

- Využitie skupinového hlavného hrdinu. Schéma sympatického rozprávača a hlavnej postavy v jednej osobe, a jeho sekundanta, totálneho otravu a otrasáka, to je ťažká klasika, ale od istého bodu sa čitateľ začne sústrediť na hrdinku, ktorá strhne na seba váš záujem a preberá opraty a je možné práve JU označiť za skutočnú hlavnú hrdinku. (lenže iní autori by to dokázali posunúť ešte ďalej, a väčší priestor by venovali rozvíjaniu vzťahov medzi členmi partie a ich psychológii a vnútornému svetu)

- Postava Slim. Iste, je to vysnený obraz Laymonovej ženy, či presnejšie a vzhľadom na vek protagonistky, dievčaťa; je jednoducho dokonalá, ale je to postava živá, nie vyumelkovaná. Slim si nemôžete neobľúbiť, popravde, je to jedna z najskvelejších hrdiniek, s akými som mal tú česť. Silná, nezávislá, neskrotná, totálne svojská, ale pritom nie neženská postava, ani na okamih sa nestáva karikatúrou, a hoci je to prehnané, takého človeka len tak ľahko nenájdete, akýmsi zázrakom to nepôsobí neuveriteľne. Je odvážna, so zmyslom pre česť, citlivá, priateľská, ale aj nebojácna, atraktívna, vtipná... a pozor na ňu, výborná lukostrelkyňa! Lukostrelectvo a literatúra sú jej najväčšími koníčkami. Mužskí čitatelia, ešte ste sa nezamilovali?

- Dospievanie, sexuálne napätie, v partii dvaja chalani a jedno dievča, to si vyložene pýta nejakú zápletku. K tomu si pridajte prostredie malomesta a dobové kúzlo 60. rokov... (ibaže opäť to autor nedokáže dobre podať, dalo sa z toho vytrieskať nekonečne viac!)

- Koncept románu. Dej sa odohráva v priebehu jediného(!) dňa a je ozvláštnený niekoľkými retrospektívnymi vsuvkami, ktoré fungujú ako samostatné minipríbehy. To je skvelé a výskyt takejto formy je pomerne zriedkavý.

- Atmosféra. Áno, román vie byť napínavý, vie byť znepokojivý, dokáže byť strašidelný! Pri hororoch by to malo byť štandardom, nanešťastie, často nie je. Toto ale autorovi vyšlo.

- Je to pútavé a číta sa to samé. Sem-tam dokáže autor to, že dej naozaj čitateľa vtiahne. (ale pozrite nižšie na mínusy, autor veľkú časť knihy vypchal nudnou vatou, to, že sa to napriek tomu číta ľahko, a stránky sa len otáčajú, je priam zjavenie z knižných nebies)

- Nečakané zistenia a odhalenia, ešte nečakanejšie zvraty a bizarný, šokujúci, prekvapivý záver!


Mínusy:

- Autorov sloh, ktorý je príšerný. Používa takmer výhradne krátke, jednoduché, úsečné vety bez akejkoľvek invencie či zručnosti. Neustále sa opakuje. Je únavne popisný. Ohromný priestor venuje triviálnostiam nepotrebným pre dej a nezaujímavým pre čitateľa. Obrovská časť knihy je vlastne "vypchávka".

- Kniha bola zjavne písaná impulzívne, takrečeno na jeden záťah, pochybujem, že autor robil nejakú významnejšiu revíziu textu. Síce niektoré zložky príbehy do seba pekne zapadnú, no inde to škrípe. Pomohlo by prepisovanie a veľa, veľa škrtania...

- Nelogické konanie postáv.

- Nereálne a nerealistické aspekty v príbehu. Jasné, ide o fantastiku, ale jednanie ľudí a situácie, do akých sa dostávajú by nemali byť tak prehnané, tak vykonštruované, vystavané tak na efekt. Zložka realizmu i vo fantazijných príbehoch, musí pôsobiť uveriteľne, s tým si autor ale zjavne hlavu neláme.

- Samoúčelnosť. Množstvo vecí nevyplynie z príbehu, nechce čitateľovi nič povedať, neslúži nijakému účelu, ale autor to tam túži mať iba pre to samé. Za každú cenu šokovať.

- Niektoré scény sú natoľko nadsadené, že pôsobia až fraškovito a groteskne. Možno to bol autorov úmysel, ale pochybujem, že na čitateľa by to zaúčinkovalo vybičovaním emócií, skôr bude, podobne ako ja, neveriacky vypliešťať oči v údive.

- Prílišná, dej rozbíjajúca a rozprávanie prerušujúca sexualizácia. V takejto miere to je úplne nadbytočné... a vlastne i zbytočné. Pôsobí to rušivo a úchylne. Ako keby sa pubertálny či rane adolescentný chlapec pokúšal o nejaké soft porno a výsledok nie je vôbec dráždivý, ale len nevkusný.

- Niektoré záležitosti ostanú nevysvetlenými. Počkať, to by vôbec nevadilo, je len dobre, keď sú isté veci otvorené a ponechané na čitateľa, no v tomto prípade sa zdá, že ani sám autor na ne nemal odpoveď, a teda ich nechal ležať radšej tak... Z toho vyplývajú aj poniektoré nelogickosti v deji.

- Mentalita, ktorá zaznieva z príbehu a presakuje z každého riadku, a ktorá je skoro infantilná. Hororové príbehy, kde sú hlavnými postavami detskí či mládežnícki hrdinovia majú obrovskú dávku nostalgie, magickosti, familiárnosti. Jednoducho máme pri čítaní pred očami vlastnú mladosť a nielenže vidíme na mieste hlavných postáv samých seba, ale premietame si pri tom vlastné spomienky. Vydávame sa na púť nielen fantáziou, ale aj vlastnou minulosťou, niečo takéto v nás prebúdza sentiment a dostavuje sa čarovná melanchólia. Tá je v spojení so strašidelnou atmosférou zničujúco účinná. Ale tu sa to nedostaví. Toto nie je King, Simmons alebo Bradbury. Tí písali z pohľadu mentálne dospelého človeka a vyspelého autora a vracali sa do detstva a puberty, pričom nezabudli na to, aké to je, byť mladým. Je to teda veľmi účinné rozprávanie, ale Laymon má stále mentalitu nadržaného pubertiaka, ktorý sa pudovo naháňa za senzáciami a morbídnosťami.


Šedá zóna:

A čo samotný sex a násilie? Známka splatterpunku a autorove aktíva, ktoré vkladá do svojich kníh... No, niekoho poteším, iného sklamem, ale rozhodne to tento román neobsahuje v miere, kde by to bolo nestráviteľné. Až na jediný kratučký a veľmi intenzívny moment úplne na konci sa autor drží na uzde. Oproti mnohým iným žánrovým knihám je to dokonca "čajíček". Sex je scvrknutý na pubescentné, pričasté, otravujúce narážky, dvojzmysly, masturbačné fantázie, voyeuristické opisy poprsia, a pár skutočných nechutností, ktoré sú ale len veľmi letmo spomenuté. Násilie môže byť problémom pre citlivé povahy, ale sú autori, ktorí idú oveľa, oveľa ďalej, takže toto by nemal byť už vôbec nijaký problém. Problém je, ak budete, podobne ako ja, čakať upírsky príbeh. Netvrdím, že to nie je upírsky príbeh, ale... netvrdím ani, že je :D Ostanem takto zahmlievať, to aby som nič nevyzradil. Môžete byť sklamaní, ale možno vás naopak autor položí na lopatky a vybije vám dych... uvidíte sami.


Verdikt:

Kniha, ktorá mohla byť vynikajúca, ten potenciál je tam doslova hmatateľný, ostáva však prvoplánovým brakom. Napriek tomu, ak popustíte nároky, ktoré kladiete na príbeh a jeho spracovanie a oddáte sa plytkej zábave, môžete byť (aspoň relatívne) spokojní. Od Laymona toho v Česku vyšlo viac, ja si ale veru nechám zájsť chuť.

(kniha vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Classic)

Hora lebek

Existuje jedno pozoruhodné české vydavateľstvo Volvox Globator, a toto vydavateľstvo vedie ešte pozoruhodnejšiu edíciu s názvom "Alrúna". Ten názov si prepožičali z rovnomennej Ewersovej knihy (ktorá, ako inak, bola v rámci edície publikovaná) a celá edícia, jednak voľbou samotných titulov - nájdeme tu nielen strašidelné prózy, ale i pravdepodobne prvý fantasy román na svete, slávne dielo magického realizmu, špiritistický román, okultný román, dekadentný román - tak aj prevedením výtvarnej stránky - charakteristická čierna obálka bez prebalu s nálepkou, kde sa vždy nachádza nejaký symbol a expresívnymi grafikami na prvých listoch knihy - je rovnako nevšedná, rovnako magická ako i samotné vydvateľstvo...
A jedným z titulov edície je aj

Hora lebek: V Japonsku plném duchů (In Ghostly Japan) - Lafcadio Hearn

Anotácia sľubovala zbierku tradičných japonských strašidelných príbehov a ja som sa nesmierne tešil. Keď človek nedostane to, po čom túži, a to, čo si vysníva má napokon inú podobu, zriedka nebýva sklamaný. Ja sklamaný nie som. Ale priznajme si rovno, že názov čitateľa zavádza. To by sme mali vyčítať samotnému autorovi, lenže ten je už vyše sto rokov mŕtvy a my sa nechceme stať obeťou jeho hladného ducha, preto poďme radšej odriekať modlitbu za uzmierenie a hybajme do budhistickému chránu zapáliť nejaké vonné tyčinky. 

Nemôžem si pomôcť, aj tak ma to trochu mrzí, keďže viem, že Hearn naozaj knižne zozbieral a knižne vydal rozprávky a povesti starého Japonska, ktoré žánrovo definuje ich strašidelný charakter, no v tomto diele tvoria iba zlomok z próz, ktoré nám predkladá. Japonsko je skutočne studnicou hrôzostrašných príbehov a špeciálne, čo sa duchárskych príbehov týka, tie majú v krajine naozaj dlhú tradíciu a v obľúbenosti sa skoro doťahujú na tie, čo pochádzajú z tematickej veľmoci č. 1, ktorou je, samozrejme, staré dobré, hmlou zahalené Anglicko.

No neponosujem sa a ak, tak iba máličko, pretože kniha je fascinujúcim výletom v čase i priestore do exotickej Krajiny vychádzajúceho slnka, do dôb plných nadprirodzeného, ktoré sa už dávno pominuli a nebyť nadšencov, ktorí tie časy zaznamenali, neostali by ani v spomienkach. Hearn bol takýmto kronikárom čarovného. A podarilo sa mu to spraviť s takým zmyslom pre magično, s takým citom pre ducha vtedajšieho, už navždy strateného Japonska, že dodnes, a možno o to viac práve dnes, uchvacuje západnú myseľ a strháva do víru vzrušenia západnú imagináciu. Nebol len precíznym a zapáleným folkloristom, ale bol aj vyspelým umelcom, talentovaným literátom, preto sú jeho prózy tak citlivé a natoľko poetické. To nutne vychádza a vyplýva z jeho videnia sveta. Už na prvých stránkach vidno, že autor bol dušou romantik. 

Ale kto to je? Kým bol vlastne tento autor? Pretože pri vyslovení jeho mena, či už počujeme na Lafcadio Hearn alebo Jakumo Kojzumi, sa s úctou, aspoň v duchu, pokloní každý japanista a japanológ a aj každý správny japanofil, akonáhle zistí, že Japonsko to nie je len manga a anime, ale pre ostatných našincov bude zrejme jeho meno neznáme. 

Lafcadio Hearn mal írsko-grécky pôvod, francúzske vzdelanie a písal v angličtine. Odišiel žiť do USA, kde pracoval ako novinár. Jeho cesty ho zaviedli až do Japonska, ktoré mu okamžite učarovalo a kde ostal žiť. Získal japonské občianstvo, prijal japonské meno a oženil sa so ženou pochádzajúcou zo starého samurajského rodu. Vyučoval  na Tokijskej univerzite anglický jazyk a tešil sa medzi miestnymi ľuďmi veľkej úcte. Hearn si zamiloval japonskú kultúru a bol jedným z prvých ľudí západného sveta, ktorí autenticky a detailne opísali vo svojich dielach japonské reálie. Či už to boli správy o živote prostého vidieckeho ľudu, alebo zvláštne zvyky a tradície, či jemné a ušľachtilé podoby umenia tak odlišného od toho, ktoré poznal západný človek, Európa i Amerika mu vďačí za to, že verne a umelecky hodnotne zachytil rýchlo miznúcu tradičnú spoločnosť, ktorá sa westernizovala. Zatiaľ čo vtedajší Japonec takmer nekriticky hltal všetko to pokrokové z vyspelého Západu, západný človek bol zas okúzlený exotikou, estetikou a tajomnom ďalekého Orientu. Aj vďaka Lafcadio Hearnovi mohla kultúrna výmena prebehnúť na takej úrovni.

Keď otvoríte túto knihu, budú na vás čakať črty, prozaické čriepky a fresky, z ktorých si môžete poskladať krásny a príťažlivý obraz zaniknutého sveta, z ktorého na vás dýchne ohromná nostalgia. Aj keď sa z literárneho hľadiska nejedná o "vyššie" beletristické žánre, ale dali by sa opísať ako zlomky rozprávaní prechádzajúce do úvah a zamyslení prepojené s prerozprávaním budhistických ľudových príbehov, niekedy strašidelnej a mravoučnej povahy, je to historicky cenná a miestami naozaj fascinujúca výpoveď. Lafcadio Hearn je kríženec medzi ďalekovýchodným Dobšinským, nadšencom a cestopiscom, reportérom, etnografom, esejistom a básnikom v próze.

Oboznámime sa s budhistickými prísloviami, porekadlami a ponaučeniami, navštíme budhistické chrámy, liaheň priadky morušovej, pozrieme sa bližšie na japonskú minimalistickú poéziu, autor nás oboznámi s niektorými rituálmi a zvyklosťami, ktoré sprevádzajú použitie kadidiel a navrch dostaneme zopár mierne strašidelných príbehov. Ak to nie je pre vás to pravé, pochopím to, ale možno to vravíte len preto, že ste nič také ešte nikdy nečítali... ale nechcete sa nechať opantať tajomnom tak ďalekého a tak dávneho Japonska, že sa až zdá, akoby to bol celkom iný svet (a on to svojím spôsobom bol celkom iný svet), nechcete to aspoň skúsiť?

(kniha vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Volvox Globator)

Kľúč k temnote

Zaujímavého autora Roberta Williama Chambersa si dnešní čitatelia pripomínajú len vďaka mimoriadne vplyvnej knihe, ktorou položil základné stavebné kamene nesmierne sugestívneho hybridného podžánru fantastiky "weird fiction" - Kráľ v žltom. Ale vo svojej dobe veľmi obľúbený americký autor vytvoril obrovsky rozsiahle dielo. Napísal niekoľko desiatok poviedkových zbierok a románov. Mnohé z nich síce tematicky a motivicky siahajú po oblastiach, ktoré ma nezaujímajú, či už to sú romantické príbehy alebo spoločenské prózy, prípadne beletria zobrazujúca poľovníctvo a rybolov, ale jeho široký žánrový záber zasahuje aj do historického románu, dobrodružnej, vojnovej, mysterióznej, a samozrejme, strašidelnej literatúry. Dobovú obľubu jeho kníh dokladá aj viac ako slušný počet filmových adaptácií, dnes už zabudnutých, vtedy však úspešných. Tento frankofil, talentovaný ilustrátor a výtvarník, ktorý presedlal na dráhu spisovateľa, romanticky založený milovník krásy a umenia, no i tvrdý muž a dobrodruh by si nepochybne zaslúžil nejakú dobre spracovanú a pútavú biografiu v knižnej podobe a nechýbalo veľa, stačilo by, keby sa trošičku viac a programovejšie venoval hororu / mystery / weird fiction a už-už by som išiel spracovať jeho životopis aspoň na svojom blogu. Je to tesné, ale do panteónu-panoptika, do mauzólea velikánov žánru som sa ho nakoniec rozhodol nezaradiť. Nechýbalo však veľa! Lebo tento autor má nejednu silnú stránku. Nevšedné nápady, umelecké spracovanie, zmysel pre poetiku písaného slova, takmer básnické uchopovanie sveta a schopnosť priniesť a ukázať čitateľovi taký ten takmer prchavý, ale veľmi intenzívny dojem zázračna, nezriedka však dojem znepokojivý, kde krásu strieda des, sú jeho najväčšími kvalitami. Ale má aj slabé stránky... ostatne, ktorý autor nie?
Poďme si teraz predstaviť menší výber jeho žánrových poviedok, ktorý nedávno vyšiel pod  názvom

Kľúč k temnote - R. W. Chambers 

Kľúč k temnote (The Key to Grief)

Hlavný hrdina sa v malej komunite drevorubačov dopustí zabitia a po tom, čo ledva unikne slučke, ktorú mu ako trest vymerajú jeho kolegovia a niekdajší priatelia, zamieri pri svojom úteku na neprebádaný ostrov opradený zlovestnými povesťami. Cesta na ostrov vedie okolo skál, z ktorej najposlednejšia dostala názov Kľúč k temnote. 

Vhupneme do deja tak rýchlo, že sa budeme mať problém zorientovať, čo sa vlastne stalo. To sa ako-tak dozvieme až neskôr, keď sa začiatok, v tradícii dobrodružného naturalizmu preklopí do čohosi diametrálne odlišného. Snového, surrealistického, magického. Príbeh tak začne naberať kontúry až akéhosi mýtu. Zvláštne. Ťažko povedať či v dobrom alebo nie až tak dobrom slova zmysle... Rozhodne však prekrásne a fascinujúce. Neviem či som poviedku pochopil, a neviem ani, či sa to dá úplne pochopiť... áno, toto je naozaj "weird". Asi by som si netrúfol označiť poviedku za dobrú, ale za výnimočnú a krásnu áno.

Tretie oko (The Third Eye)

Vedec zo Zoologickej spoločnosti sa vydáva do málo známych močarísk, kde údajne žije zvláštna vývojová vetva človeka, ktorý má na temene hlavy tretie oko, a z ktorých dosiaľ žije už len nemnoho jedincov...

Čitateľovi je od začiatku jasné rozuzlenie. Ale to, že je mu to jasné, je jasné aj autorovi. Zameriava sa na teda väčšmi na to, čo vedie k rozuzleniu, než na rozuzlenie samotné. Ako i v minulej poviedke, ociteneme sa "in medias res" a zo začiatku sa budeme mať problém zorientovať. O strachu sa hovoriť nedá, trochu o napätí, väčšmi však o dobrom a celkom "uletenom" nápade, ktorý je nosný. Spolu s humorom. Ten milý druh humoru ma potešil. Niekto bude mať možno pocit, že sa nemusí k poviedke hodiť a môže i pôsobiť rušivo, ale mne tam "sadol" a zabával som sa.

Príjemný večer (A Pleasant Evening)

Ilustrátor prestížneho magazínu dostane od šéfredaktora úlohu s šibeničným termínom. Pri zhotovovaní kresieb stretne zvláštnu ženu a zapletie sa do zamotaného príbehu, v ktorom figuruje francúzsky špión a zradca a nadprirodzeno...

Škoda pridlhého úvodu. Kým sa to rozbehne a začne sa diať niečo nadprirodzené, alebo vôbec čokoľvek zaujímavé, sme už skoro za polovicou... Ale potom dostaneme originálnu "ghost story", ktorá naozaj nie je žiadnou typickou duchárčinou. Ucítime (ne)skutočný závan zo záhrobia, ktorý na nás dýchne akýmsi smútkom... Plus čakajte nádherné poetické opisy. Poviedke ale podľa mňa ublížila úplne nadbytočná dejová linka o špiónovi a záverečná prepletenosť. Načo toľko toho?

Purpurový cisár (The Purple Emperor)

Američan si užíva idylické leto v Bretónsku, ktoré trávi prechádzkami a rybačkou, dokonca sa zaľúbi do miestnej krásky, ale táto idyla je narušená, keď sa vyhrotí spor medzi dvoma domorodcami, naruživými lovcami a zberateľmi motýľov, ktorých koníček prerastie do posadnutosti, pričom sa snažia polapiť vzácny druh známy ako purpurový cisár.

Nijako zvlášť výnimočná raná detektívka obohatená o romantickú odbočku, avšak s nepochybne zaujímavým námetom. Nemá v sebe jediný strašidelný či fantastický prvok, ale priamo na ňu nadväzuje nasledúca poviedka, ktorá by bez nej nefungovala, lebo táto k nej tvorí aj akýsi úvod.

Posol (The Messenger)

Hrdina z predošlej poviedky, už šťastne ženatý, sa dostane do víru desivých udalostí, v ktorých sa zhmotňuje stredoveká legenda o Čiernom kňazovi a dávnej kliatbe.

Povedal by som, že je to výborný príklad výbornej démonickej duchárčiny. Máme tu starodávnu povesť, hrozivú kliatbu a ešte hrozivejší prízrak. Diabolskú lebku, posla smrti - nočného motýľa lišaja smrtihlava a pod. Dobrý a tradičný duchársky horor, ktorý sa odohráva v pôsobivom prostredí videckeho Bretónska. Pomerne vysokú úroveň poviedky zráža nadsadený, príliš "hmotný" a hmatateľný koniec. Opäť platí, že menej je viac. Naopak sladký romantický záver mi neprišiel nemiestny a vnímam ho ako pekné ukončenie príbehu.

Stvoriteľ mesiacov (The Maker of Moons)

Bežná poľovačka s priateľmi v divočine dostane celkom neočakávaný a bizarný spád, keď protagonista príbehu zistí, že jeho spoločník, tajný agent, využil výlet k tomu, aby prekazil činnosť gangu falšovateľov zlata, ktorí pôsobia v týchto odľahlých lesoch. Tiež musí preveriť indície, ktoré ukazujú na to, že medzi falšovateľmi sa pohybuje vodca nebezpečnej ezoterickej čínskej sekty, ktorý ovláda čiernu mágiu. Hlavný hrdina sa zrazu ocitá uprostred mysterióznych a čudesných udalostí, kedy nevie čo je snom a čo skutočnosťou, čo preludom, a čo realitou...

Mám veľmi rád miešanie žánrov, ale tento mix nie je funkčný, je to nesúrodý miš-maš. Zápletka je tak senzačná, až pôsobí aburdne a detinsky a to i sprihliadnutím na dobové paranoje zo "žltej hrozby". Viaceré elementy naozaj pôsobia extrémne vykonštruovane a čitateľ nebude ani na konci o nič múdrejší ako na začiatku. A predsa má táto dlhá poviedka i kvality, ktoré ťažko hľadajú sebe rovného. Ako celok to možno nie je zvládnuté, ale táto próza má miesta, atmosféru a nápady, ktoré sa vedia dostať pod kožu, vedia vás očarovať. Atmosférou a pocitom, ktoré v čitateľovi vzbudí sa približuje k tým najsilnejším pasážam z knihy Kráľ v žltom. A zreteľne vidno, že Chambers u Lovecrafta inšpiroval to, čo sa stalo neskôr známe ako "kozmický horor (kozmická hrôza)".

Prievozník (Passeur)

Nešťastný milenec spomína na chvíle svojho šťastia a hľadá zabudnutie...

Azda nijako objavná, ale výborná, vynikajúco napísaná krátka poviedka s výnimočne smutnou a pochmúrnou atmosférou. Ani nemusím bližšie vysvetľovať o akom prievozníkovi hovorí titul tejto prózy... Naozaj podarené zakončenie zbierky, ktorú si treba vychutnať, lebo hoci zobrané Chambersove makabrózne a fantazijné príbehy vydajú na štyri knižné zväzky, nie je veľmi pravdepodobné, že tak skoro sa dočkáme ďalšej ukážky z jeho diela, a je to škoda, lebo Chambersov vplyv na podobu žánru a jeho premeny je nepopierateľný.

"Na striebristú plytčinu sa neúnavne valili vlny. Jedna za druhou sa ako rozdrvené opály rozbíjali tam, kde si jemný piesok pospevoval šumivú pieseň morskej peny.

Kŕdle malých pobrežných vtákov sa brodili plytčinou, pohadzovali svojimi slnkom pohládzanými krídlami a cupkali do vnútrozemia, kde sa rozprestierala biela ostrovná pláž, miestami poškvrnená tieňmi lesného porastu.

Plytká voda všade vôkol bola priezračná ako krištáľ a odhaľovala žiarivý piesok poukladaný na dne do pravidelných vrúbkov. Na hladine sa vznášali fialové riasy, drobné morské tvory utekali preč, rojili sa a znovu sa zhrkovali pri každom ponore jeho vesla."

"Ponad rozľahlú lúku som dovidel na strechy výškových budov, ktoré sa nenápadne črtali nad korunami stromov. Obzor zahaľovala čoraz tmavšia fialkastá hmla. Miestami ju pretínali kostolné vežičky a kupoly, či vysoké komíny, z ktorých sa záhaľčivo krútili tenké prúžky dymu. To všetko sa postupne menilo na hrany obrúsených drahých kameňov a planúcich minaretov, plávajúcich v priesvitnom purpurovom opare. Očarenie sa pomaličky prehlbovalo, všetko to škaredé, ošúchané a zlé sa v diaľke strácalo a namiesto pachute z preľudneného mesta sa na pozadí večernej oblohy týčila upokojujúca nádhera. V prudkej páľave zapadajúceho slnka mi to pripadalo veľkolepé, pozlátené a čisté."

"Potom sa vôkol nás začali hmýriť drobné tvory a vlhký štipľavý zápach zaplnil ovzdušie. Poznal som ten smrad a všade naokolo som videl hemžiace sa pavúkoidné krabie stvorenia, ako ťahajú svoje mäkké žlté telá po vyschnutej tráve. Prichádzali ich stovky, vypúšťali do vzduchu svoj zákerný jed, hrmotali, krútili sa, liezli s ich slepými, bezústymi hlavami zodvihnutými vysoko. Zmätené vtáky v polospánku zatrepotali krídlami a odleteli kamsi do temnej diaľky, bezmocne vydesené králiky odskákali do húštiny a lasice sa okolo nás prešmykli ako letiace tiene. Všetky lesné tvory sa ako na povel zodvihli a zúfalo sa snažili tej odpornej invázii uniknúť."

"Čosi zabzučalo, udreli dve silné krídla a plameň sviečky sa zatrepotal v náhlom prievane. Bzukot zaplnil celú miestnosť, veľká mora poletovala sem a tam, udierala krídlami, bzučala pri strope a na stenách. Odhodil som knihu a vykročil vpred. Teraz sa trepotala na okennej parapete a na okamih som ju prikryl rukou. No zapišťala a ja som sa inštinktívne stiahol. Potom zrazu vyrazila cez plameň sviečky, svetlo zablikalo a zhaslo. V tej chvíli sa v tme vonku pohol tieň. Zdvihol som pohľad na okno, odkiaľ na mňa hľadela maskovaná tvár.

Len čo som sa spamätal, vytiahol som revolver a vystrelil. No tvár za oknom sa naďalej približovala a sklo sa pred ňou topilo ako hmla. Pokúsil som sa vykríkuť, no čosi ma schmatlo pod krk a ja som od úľaku spadol."

(kniha vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Európa)