Theo H. Florin, jemný, krehký človek s citlivou a dobrou dušou, ťažko skúšaný osudom a od mladosti trpiaci akýmsi zvláštnym, neliečiteľným, až do drene bytia zakoreneným smútkom, je svojráznym, exotickým a tak trochu i extravagantným zjavom v slovenskej poézii. Vychádzajúc zo symbolizmu, inšpirovaný poetizmom a nadrealizmom, vytvoril ojedinelé dielo, ktoré nie je možné zaradiť do tradičného slovenského literárneho kánonu a vymyká sa zo súdobých konvencií. Pozoruhodné a hodnotné sú najmä jeho niektoré básne v próze.
NOVEMBER
Bol sviatok Dušičiek
a Luna clivela v šedinách oblakov.
Rátal som uhýbavé plamene sviec
a ukradomky som sprevádzal padajúce lístie.
Zvonárovi sa vrátil do rúk cit
a zvony zneli ako mladé vdovy.
Striasol som sa, keď pozdný vták
preletel nízko nad hrobom
a zapichol sa do desnej čiernej noci.
Aká beznádejná bola Dušičková noc!
Netopiere sa vrhali kvílivo strmhlav k zemi
a Hviezda noci vstávala z mŕtvych.
V hore nado mnou požierala Lamia
ukradnuté deti a z hrobu sa dvíhal
obrovský Menhir.
Chcel som sa nebáť dolípavých Príšer,
aby som mohol zasypať hroby lístím
starých líp
Bol sviatok Dušičiek a mňa obchádzal Prízrak veľkého tajomstva
Života a Smrti.
(autorkou litografie (obrázok hore) je Naďa Rappensbergerová-Jankovičová a autor maľby je Carl Gustav Carus (obrázok dole)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára